M. Šulík: Cigán zobrazuje Rómov pravdivo, ale nie nutne lichotivo

Vo svojom filme však Šulík s Leščákom nechali Rómov hovoriť samých za seba - ak už nie fiktívnym, ale (žiaľ, asi) typickým príbehom, tak minimálne autentickým prostredím osady Richnava a jej obyvateľov. A čo je výnimočné, vlastným jazykom.

Čo bolo podnetom na vznik tohto filmu?

Režisér Martin Šulík v Richnave
Foto: SITA/Ivan Flesicher
M. Šulík: V televízií vidíte vždy len veľmi úzky obraz osád. Chceli sme ukázať, ako to naozaj funguje. Osád je na Slovensku vyše šesťsto a odhadujem, že v nich žije okolo 200-tisíc ľudí. Je absurdné, aby také množstvo ľudí bolo úplne asociálnych. Mnohí sú veľmi chudobní, chceli by pracovať a normálne žiť. To bol hlavný dôvod.


Ako ovplyvnila váš scenár realita rómskej osady?

M. Šulík: Najskôr sme chodili po osadách, potom sme napísali scenár. Ten sa už zhoduje s tým, čo je natočené.

M. Leščák: Mali sme napísaný stručný scénosled, hrubú predstavu, o čom by film mal byť. Spresňovali sme ju, keď sme chodili po osadách a hľadali príbehy a ľudí, ktorí by nám zapadali do kostry. Samozrejme, že sa kostra potom zmenila, lebo sa ukázalo, že v osadách je všetko ináč, ako sme si predstavovali. Scenár sme napísali v slovenčine a do rómčiny nám ho preložila Helena Akimovová, ktorá sa s manželom Ivanom venuje folklórnemu súboru Kesaj čhaves v Kežmarku. Pomáhala nám dorobiť aj repliky. Tie, čo počujete vo filme, sú skoro všetky podľa scenára, je tam veľmi málo improvizácie.

M. Šulík: Rómčina má strašne veľa dialektov. Aj na Slovensku. Skoro v každej dedine sa hovorí inak. Na juhu a na západe viac po maďarsky, na východe počuť vplyv východniarskej slovenčiny. Pani Akimovová lokalizovala filmový jazyk do okolia Kežmarku a Spišskej Novej Vsi, odkiaľ pochádza väčšina hercov. Herec otčima Žiga však žije už 15 rokov v Paríži. Pracuje tam ako zdravotník. Má kontakt s rómčinou z východného Slovenska, ale už sú v nej rumunské vplyvy, tancuje totiž v rumunskom rómskom súbore. Pani, ktorá hrá matku, zasa hovorí rómčinou z okolia Detvy. Aj preto sa museli texty učiť, aby ich rozprávali precízne. Viem, že ľuďom, ktorí čítajú titulky, to je jedno, ale my sme chceli, aby to bolo pravdivé.
 

Prečo ste si spomedzi osád vybrali na natáčanie práve Richnavu?

M. Šulík: Pôvodne sme chceli točiť v Stráňach pod Tatrami. Z osady je taký výhľad na Tatry, ako keby ste bývali v hoteli J&T. Na Richnave sa nám však zapáčilo, ako je zarezaná do kopca a ako sú tam postavané domy. Sociologicky sedela do príbehu. Väčšina osadníkov chodila robiť do Krompách, no odkedy sa tam zavrela továreň, tí ľudia už dvadsať rokov nepracujú. Bolo tam vidno aj napätie medzi bielymi a Rómami - osada je oddelená hlavnou cestou, ako je to vidieť aj vo filme. Domáci nás tam dobre prijali. Najprv nám nedôverovali, ale potom ich zaujalo, že robíme film o Rómoch, vyšli nám v ústrety a strávili s nami dva mesiace.

M. Leščák: Každá osada je iná. Niekde ľudia už začali cestovať po svete, išli do Anglicka, zarobili si peniaze a postavili si domy. Niekde v žijú bez elektriny a používajú autobatérie, aby im fungoval dve hodiny denne televízor, lebo deti to chcú. Svet Rómov a osád je strašne široký, Richnava je len jedna z nich.


Ako sa vám pracovalo s Rómami z osady?

Richnava: Na Cigána nebolo treba stavať kulisy
Foto: SITA/Ivan Fleischer
M. Šulík: Keď sme tam išli, všetci nás od toho odhovárali. Radili nám, aby to radšej hrali herci. Že by bolo dobré, keby to mohli byť Kusturicovi herci z Juhoslávie (smiech). Producent sa bál, že nám bude miznúť technika. Dopadlo to tak, že bol problém skoro so všetkým - s počasím, s technikou (vyhorela nám kamera), - akurát s tými ľuďmi nebol problém. Pomocný režisér Emira Kusturicu, ktorý robil na viacerých filmoch točených v rómskych osadách, nám dal takúto radu: Je strašne dôležité zaangažovať celú dedinu. Rómska osada je veľmi hierarchizovaná. Sú tam bohatí, chudobní a takí, ktorí ako keby pre ostatných ani neexistovali. Ak tam chceme dlhší čas byť, každý z osady musí nejakým spôsobom participovať, mať pocit, že je dôležitý. Nie je to vec peňazí, ale nejakej vnútornej zainteresovanosti. Takže sme si rozdelili celú osadu. Časť hrala tam, časť inde a kto nehral, ťahal káble. Mali sme pomocníkov, ktorí to organizovali. Tak sa trochu podarilo prekonať nedôveru. Aj tak neboli všetci spokojní: Niektoré postavy hrali viac dní, iné menej. No videli, že sa snažíme byť voči nim čestní. Keď sme si získali dôveru, bolo všetko oveľa jednoduchšie. A počas celého natáčania nám nič nezmizlo.

M. Leščák: Osady sú výrazne vnútorne členené. Ovládajú ich dve, tri silné rodiny, ktoré riadia aj svet ostatných. Keď sme prišli do Richnavy, prijal nás človek, ktorý povedal, že robil dva roky v Anglicku. Chatrč mal slušne zariadenú, samá technika. Povedali sme mu, že sa chceme ísť pozrieť hore. A on, že tam už žije 20 rokov a ešte nikdy „hore“ - na konci osady -  nebol. Prečo? No lebo „tam žijú chudáci, tam ja nechodím“.

M. Šulík: Funguje tam veľká úžera, bankári, ktorí požičiavajú peniaze.

M. Leščák: Lenže odpoveď na to je taká - „nám nikto iný nepožičia“.


Ako ste vyberali a motivovali hercov v rámci komunity?

M. Šulík: Hercov sme si starostlivo vybrali na päťdňovom sústredení. Bolo tam dokopy viac ľudí ako na nakrúcaní, na niektoré postavy boli aj alternatívy. Počas sústredenia si striedali role. Chlapci si vyskúšali zahrať všetky postavy detí. Žigo hral postavu otca a otec postavu Žiga. Robili sme rôzne variácie, až sa vykryštalizovalo konečné obsadenie. Oni už boli pripravení, vedeli, čo ich čaká. Čo sa týka ostatných Rómov... v tej osade je naozaj 90-percentná nezamestnanosť. Žije tam odhadom od 1 300 do 1 800 ľudí. Pracovalo z nich asi 20. Boli veľmi vďační, že majú rozptýlenie a môžu sa pozerať na nakrúcanie. Boli radi, že sa tam niečo deje, že je niekto zvedavý na ich život. Prvý raz sa stretli s tým, že sa film točí v rómčine. Pri všetkých intímnych scénach, keď sa hlavný hrdina rozpráva s otcom, nám za chrbtom stojí dvesto ľudí. Keď po osade behali pštrosy, ľudí sme nemuseli nijako rozostavovať. Naozaj tam tak stáli a pozerali sa. Kontrolovali, čo a ako sa rozpráva. Keď boli milostné scény, páčilo sa im to a šepkali si: „Počul si, čo jej povedal?“

Scenárista Marek Leščák.
Foto: SITA/Ľudovít Vaniher
M. Leščák: Premiéra filmu bola na futbalovom ihrisku, ktoré je pod osadou. Všetci sa sviatočne poobliekali a prišli sa na to pozrieť. Bol to pre nich zážitok, lebo to bol príbeh o nich. Niektorí sa smiali, lebo sa videli na plátne. Iní sa smiali na tom, že sused je smiešny. Bystrejší odčítali príbeh a mali z toho nejakú emóciu. Bol pre nich sviatok, že sa nimi vôbec niekto zaoberá a do čohosi ich angažuje. Boli vďační.


Ako rómske publikum vnímalo rasistické poznámky, ktoré odznejú vo filme?

M. Šulík: Sú zvyknutí. Celkovo bolo prijatie filmu u rómskeho publika rôzne. Veľmi dobre to prijala rómska inteligencia, sociálni pracovníci, ľudia, ktorí pracujú v teréne a ktorí robia magazín So vakeres. Je to pre nich dôležitý film pre rómčinu a preto, že odráža nejaký problém v ich kultúre. Rozumejú totiž všetkým tým veciam, ktoré sú zobrazené hlbšie pod povrchom príbehu. Napríklad, ako fungujú kasty. Vedia, čo to znamená, keď dievča odchádza do Čiech a kto je Čech, čo si ju zobral. Pre nich je v tom filme viac vrstiev, ktoré sme tam dali podvedome a oni ich dokážu čítať. Pre normálnych Rómov je zvláštne vidieť zvonka ten svoj svet, neformulujú reakciu jednoznačne. Najstrašnejšia reakcia v Richnave bola od zadumaného Róma, ktorý za mnou prišiel a spýtal sa: „Myslíš si, že my Rómovia máme nejaký zmysel?“ Bolo to niečo, čo ich zasiahlo. Zobrazili sme ich v situáciách, ktoré boli pre nich pravdivé, ale neboli vždy lichotivé.

M. Leščák: Rôzni Rómovia to vnímajú odlišne. Róm na západnom Slovensku úplne inak pozerá na život Rómov na východe. Odlišujú sa, povedia si - my nie sme takí. Žijú v lepších podmienkach, v malých mestách, kde obývajú nejakú uličku, a tieto osady sú predsa len špecifické. Načo však riešiť reakciu Rómov, ktorá bola v podstate priaznivá. Problematickejšia bola reakcia bielych. Ešte pred premiérou, keď film nikto nevidel, sa už začalo rozprávať, aký je. Objavilo sa množstvo rasistických názorov - nie ani tak na film, ale o tom, že niekto ide točiť o Cigánoch. Lebo veď nimi sa netreba vôbec zaoberať. Z toho išiel dosť strach. Spoločnosť je rozdelená. Rómovia majú vážne problémy. To, čo vidíme, je odrazom chudoby a beznádeje, na ktorej parazitujú ďalší ľudia. Bez pomoci majority sa z toho nedostanú.


A ako by sa z toho mohli dostať?

Cigán v Karlových Varoch zbieral ocenenia.
Martin Šulík s predstaviteľom hlavnej úlohy Jankom Mižigárom.
Foto: www.podujatie.sk
M. Šulík: Málokto si uvedomuje historické súvislosti spolužitia Rómov a Slovákov. Prvý rasistický zákon bol prijatý v Masarykovom Československu. V dôvodovej správe je napísané, že táto problematika sa riešila už v 17. storočí, kedy mohol byť Róm popravený a Cigánke mohli byť odrezané uši aj nos. V zákone sa dočítate, že Rómom sa mohlo hocikedy odobrať dieťa. Róm sa musel kdekoľvek podrobiť antropologickým meraniam. Róm nesmel kočovať, musel mať špeciálnu legitimáciu. Zahraniční Rómovia mohli byť z ČSR okamžite deportovaní. Niektoré paragrafy silne pripomínajú nemecké protižidovské zákony, prijaté o desaťročie neskôr. Potom prišli 50. roky a znova bol prijatý diskriminačný zákon. 

Snaha asimilovať Rómov prebiehala dvoma smermi. Jednak sa búrali osady, jednak ich premiestňovali do miest. Hoci to bolo pre nich výhodné, neboli na to pripravení. Celý ich spôsob života, kultúra, prepojenie na prírodu zrazu prestali fungovať, lebo boli presadení do niečoho, do čoho nepatrili. Kedysi Rómovia žili rozptýlení v dedinách. Plnili tam vždy nejaké funkcie: kotlári, rezbári, kováči... No posledných 20 rokov sa deje to, že ak je niekde sociálne slabšia skupina - najčastejšie Rómovia - sústreďujú ju na hromadu. Zrazu máte dedinu, trebárs Richnava alebo Stráne pod Tatrami, čo má 800 duší, ale rómska osada má 1 200. Luník IX je ten istý problém.

Keď dáte tých chudobných ľudí, ktorí nemajú vzdelanie, na jedno miesto, už sa z neho nemôžu nikdy v živote dostať. Každý večer počujete v správach o vysťahovávaní „neprispôsobivých“, občanov, ktorých sústreďujú. A buduje sa geto. Je to absolútne nepochopenie situácie. V krátkodobom horizonte to vyzerá ako jednoduchšie riešenie, z dlhodobého hľadiska je to katastrofa.

Menia sa tiež demografické pomery. Teraz je na východnom Slovensku 25 rómskych starostov, ak nie viac. V niektorých obciach majú Rómovia väčšinu a začínajú ich riadiť. Neviem, či je to vždy najšťastnejšie pre obidve strany - nie že by som im nedôveroval.

S Marekom sme urobili tento film aj preto, že je to problém, o ktorom  by sa malo začať rozprávať. Ale nie cez politické heslá štýlom - dáme/nedáme im dávky. Keď im zoberiete dávky, v osade polovica ľudí nebude mať z čoho žiť, mladí sa začnú radikalizovať a besnieť sa, lebo budú úplne zahnaní do kúta. Riešenie rómskej otázky sa nedá zrealizovať za 4 roky. Bude trvať generácie. Rómovia sa budú musieť začať vzdelávať, musí vzniknúť ich inteligencia. Je to zdĺhavý a nákladný proces. A nikto o tom nechce ani počuť. Namiesto toho voláme po radikálnych riešeniach, ktoré sú podľa mňa nebezpečnejšie ako tie dlhodobé.

M. Leščák: Narodí sa Róm. Má viac súrodencov, ale rodičia sa oňho starajú. Ide do školy. Automaticky je zaradený do pomocnej školy. Často preto, že doma sa rozpráva po rómsky, a keď dieťa príde do školy, nevie po slovensky. Do pomocnej sa však teší, lebo tam má všetkých kamarátov z osady. Automaticky je vyčlenený. Potom ledva dokončí základnú školu a ak je šikovnejší, ide na učilište. Ale na aké? Napríklad za záhradníka, rezbára, kováča. Kto na východnom Slovensku potrebuje záhradníka? Tí ľudia nemajú šancu nájsť si normálnu prácu na základe vzdelania. Boli nasmerovaní, je to vec systém, a ten systém je zlý.


Rasisti by vám na to asi povedali, že na vine nie je systém, ale že to „majú v génoch“...

Postavu dobrého farára inšpirovali skutoční ľudia.
Foto: farar www.filmserver.cz
M. Šulík: Strašne veľa o Rómoch vedia ľudia, ktorí pracujú v teréne. Kňazi, sociálni pracovníci, aktivisti, učitelia. Učiteľ vám presne povie: Toto je talentovaná dievčina. Mohla skončiť strednú školu, ale nedokončila ju, lebo ju rodičia prestali podporovať. Alebo že v jednom momente prestala dostávať dávky, z ktorých doma žilo ďalších päť detí. Znamená to, že keby dostala štipendium, bola by doštudovala.

Situácia Rómov na konkrétnom mieste súvisí aj s medziľudskými vzťahmi. Sú osady, kde sú vzťahy lepšie, napríklad Spišský Štvrtok. Tam žijú Rómovia skoro začlenení v obci. Prídete na námestie a neviete, ktorý dom je rómsky a ktorý gadžovský. Pôsobí tam veľký rómsky podnikateľ v oblasti stavebníctva a veľa šikovných remeselníkov. Tak isto v Spišských Tomášovciach. No hneď vedľa  je slávna osada Letanovský Mlyn, kde žijú bez elektriny. Má to korene v minulosti. V Spišských Tomášovciach bol v 50. rokoch farár, ktorý každý deň prešiel cez celú dedinu, kúpil si od Cigánov mlieko a vrátil sa. Bieli videli, že keď to môže robiť farár, môžu s Cigánmi spolupracovať aj oni. V Letanovciach sa nejako pohádali, bieli vyviezli Rómov za dedinu a k obnoveniu dôvery a spolužitia už nikdy nedošlo.

M. Leščák: Keď sme niektorým bielym povedali, že ideme točiť o Rómoch, reakcia nejeden raz bola - načo ich idete filmovať, točte o nás, akí sme chudáci, že vedľa nich musíme žiť. Rómovia majú rovnakú skúsenosť: Natočte, ako nás zmlátili, ako nás chytili policajti a čo nám všetko urobili... Zlé skúsenosti sú na oboch stranách.

A gény? Pred pár dňami sme sa vrátili z festivalu v Toronte. Boli tam na dve české emigrantky zo šesťdesiateho ôsmeho roku, ktoré robili prekladateľstvo a sociálnu prácu. Hovorili, že zo Slovenska v súčasnosti prichádza veľa rómskych rodín. Spýtal som sa, či sa uchytia sa a nájdu si prácu. „Áno,“ odpovedali, „naučia sa po anglicky a fungujú. U nás v Kanade sa totiž nemôžu vyhovárať, že sú Cigáni. Sú tu Indovia, Pakistanci, Kórejčania a všetci pracujú. Tak aj oni začnú pracovať.“

M. Šulík: V Kanade sú mnohí stredoškolsky vzdelaní, majú svojho doktora aj nejakého učiteľa na univerzite. Začlenili sa. Samozrejme, niektorí sú aj leniví. Ale väčšia časť si úspešne našla miesto v spoločnosti. Ako hovorí môj priateľ - genetický kód rovnaký, ale iný systém. Funguje to.


Na Slovensku sa film nezriedka natáča niekoľko rokov. Koľko to trvalo vám?

M. Šulík: Štyridsaťjeden filmovacích dní rozdelených na dve časti. Takto pred rokom - koniec septembra a október. Potom sme strihali a zima sa točila v januári. Chceli sme už v decembri, ale napadol veľký sneh, takže by sme sa pre zlú cestu neboli dostali z osady. Pomohlo nám, že koncom januára bol odmäk. Krajina tak dostala vo filme oblúk - od peknej jesene až po monochromatickú čierno-bielu zimu na konci.

Rýchlosť nakrúcania vždy závisí od financovania. Ide o to, aby fungoval Audiovizuálny fond, ktorý je teraz podľa mňa dobre nastavený. A čo je dôležité, aby začala fungovať STV ako verejnoprávna inštitúcia. Lebo na film vždy musia byť aspoň dva zdroje. Keby fungovali tieto dva, mohlo by to byť pestré. Sú už pripravené rôznorodé scenáre a je veľa mladých ľudí, ktorí točia filmy. Keby dostali priestor, možno by vznikol na plátne komplexnejší obraz našej spoločnosti.


Z akého prostredia ste vyberali detských hercov hlavných postáv?

Janko Mižigár a Martin Hangurbadžo v hlavných úlohách.
Foto: www.filmserver.cz
M. Šulík: Mali sme vytypované detské folklórne súbory a deti, ktoré sa nejakým spôsobom aktivizujú. Chodili sme po učilištiach a videli sme strašne veľa kaderníčok, kováčov a tanečníkov. Nakoniec sme ich našli úplne náhodou. V pastoračnom centre v Krížovej vsi. Vedú tam divadlo, gospelovú kapelu, kde Janko bubnuje, a majú priestory, kde sa deti stretávajú a môžu športovať, majú tam napríklad pingpongové stoly. Tam sme našli Janka a Martina. Martinka je zo Spišských Tomášoviec, jej otec je murár, mama chodí upratovať 40 kilometrov až do Svitu. Deti boli relatívne z „lepších rodín“ a veľmi dobre sa s nimi rozprávalo.


Čo tie deti dnes robia?

M. Šulík: Predstaviteľ hlavnej postavy Janko Mižigár sa učí za automechanika, Martin Hangurbadžo za čašníka a Martinka Kotlárová by mala chodiť do Prešova a učiť sa za učiteľku pre deti v materskej škôlke. Neviem, či ich herecká skúsenosť výrazne ovplyvnila. Chlapci sú športovci, futbalisti, s nimi dvoma to zrejme nezamávalo. Martinka dostala nejakú ponuku na kasting do Čiech, kde by mala hrať v nejakom dlhom seriáli. Ale má to byť po česky, tak netuším, ako jej to pôjde.


Je to naozaj prvý slovenský film natočený v rómčine?

M. Šulík: Rómčina sa predtým objavila napríklad aj v Svákovi Raganovi. V Ružových snoch a v Montiho čardáši vystupuje aj ako výraznejšia reč. Ale ťažisko filmu je vždy v slovenčine. Tento film je v rómčine z troch štvrtín. Má najväčší podiel rómčiny. Ale to nie je jediný rozdiel. Scenárista Ružových snov Dušan Dušek hovorí, že keď to za socializmu točili, mali stále vedľa seba splnomocnenca vlády. Ten im hovoril, čo sa môže o Rómoch točiť a čo môžu a nemôžu hovoriť. Bola to cenzúra. Mnohé scény boli kontrolované, aby tam boli len pekní Rómovia, aby vystupovali istým spôsobom... Atmosféra sa medzitým zmenila. Aj v tom, že Rómovia sú dnes chudobnejší.

Váš film môže pôsobiť trochu depresívne, nesie aj nejaký pozitívny odkaz?

Rozprávky sa svadbou končia, Cigán sa ňou začína.
Foto: inforum.artforum.sk
M. Šulík: Film nezobrazuje ružovú situáciu. Naozaj je tam strašne veľa problémov. No odpoviem vám príbehom farára Mariána Kuffu, ktorý pôsobí na východnom Slovensku a robí s bezdomovcami. Trénoval karate a bol raz na zápase v Dubnici. Veľmi chcel vyhrať, ale súper ho strašne zbil. Keď sa taký zbitý vliekol z ringu, hovoril si: Čo mi teraz povie tréner? Už sa so mnou nebude rozprávať. No tréner mu povedal - dobre si bojoval. Nie je dôležité, či vyhráš alebo prehráš, ale či bojuješ. Farár Kuffa odvtedy hovorí: Keď už sme v tom životnom ringu, pán boh chce vidieť, ako bojujeme. To je pozitívny odkaz. Deti vo filme sú pod tlakom z oboch komunít. Zvolili sme si pohľad toho chlapca, lebo hoci nie je celkom radostný, chce bojovať.

M. Leščák: Má podporu aspoň vo farárovi. Ako inšpirácia pre túto postavu slúžia Marián Kuffa a Ivan Akimov. Ľudia, ktorí sú schopní deti podchytiť a dať im nádej, že môžu prežiť svoj život inak a možno aj inde ako ich rodičia.


Existuje aj viac takýchto osôb?

M. Šulík: Áno, aj ďalšie osoby ako farár z filmu naozaj žijú. Robí to veľa žien. V Herľanoch je manželka evanjelického farára Františka Ondrášiková. Má blog, kde opisuje svoj zážitky, napríklad ako zachránila dievča pred prostitúciou, keď sa tým sociálne pracovníčky štítili zaoberať. V Snine je výborná mníška, ktorá robí s deťmi divadlo. Ivan a Helena Akimovovci. Bývalá policajtka v Krupine, ktorá vedie rómsky tanečný súbor. Rodičia doň nechcú púšťať deti. Vždy musí obehnúť všetky rodiny a zobrať ich od rodičov, vysvetliť im, že deti tancujú, že so sebou niečo robia. Potom rodičia prídu na predstavenie, poplačú si - a zase ich nechcú púšťať. Je veľa takýchto ľudí, a to dáva dôvod na istý optimizmus. Keby dostali títo priestor formovať verejnú mienku a hovoriť o vzťahoch majority a Rómov, situácia by bola určite lepšia ako teraz, keď to za nich robia politici. Myslíte si, že pán Lipšic vie toľko o Rómoch ako hociktorá učiteľka na východnom Slovensku, ktorá má v prvom ročníku na škole šesťdesiat rómskych detí a musí čeliť nadávkam ich rodičov, chrániť ich aj s nimi bojovať, lebo to nie sú žiadni anjeli? Ľudia v teréne vedia svoje.

Úvodné foto: Marinka Kotlárová v úlohe Julky
Zdroj: www.filmserver.cz