Pravda víťazí... Žeby konečne?

Dnes si položíme inú otázku: budeme sa pýtať, či je predsa len možné uniknúť zo všetkých lží a klamstiev, ktoré systém dennodenne produkuje. 


Ako zneužiť Che Guevaru?

Začnime stručným opisom postmodernej kultúry tak, ako ju definuje známy britský teoretik Fredric Jameson. Zatiaľ čo v minulosti podľa neho plnila úlohu systémového „diverzanta“ vysoká kultúra, umenie, filozofia a pod., dnes by sme po kritickom myslení v týchto sférach pátrali len ťažko. Jameson píše, že akákoľvek autonómia kultúrnej sféry, ktorú poznáme z minulosti, je v dnešnom svete vylúčená. Nemožným sa stal odstup, dištanc od systému. Nejde o to, že by boli kritické prejavy zakazované. Problém je, že systém ich pohlcuje do seba. Ako dokladá Jameson, dnes už nie sú možné ani len také prejavy kultúrneho či politického odporu, aké v sedemdesiatych rokoch predstavovala napríklad punková skupina The Clash, pretože všetky pokusy o podobné prejavy odporu sú automaticky absorbované systémom. Skryté totalitné nastavenia systému bránia kultúrnym interpretom, aby mohli zaujať kritický dištanc.

Nová globálna sieť, ktorá bola vytvorená, udupáva akékoľvek myslenie a všetko, čo by sa potenciálne mohlo javiť ako anti-systémové, odzbrojuje tým, že to premieňa na komerčný prejav, ktorý je systému vlastný. Symbol revolúcie Che Guevara je takto premenený na bezobsažný námet na státisícoch tričiek po celom svete; radikálna punková kultúra sa premenila na konformistický módny doplnok; ekologický radikalizmus systém absorboval ako výhodný biznis, utopické vízie zneužil pri tvorbe lacných marketingových stratégií. Systém pohltil všetko, čo kedysi tvorilo kontrakultúru. Zo systému trhových hodnôt a konzumeristickej kultúry podľa Jamesona niet úniku.
 

Ako to, že systém prežíva?

Napriek tomu sa zdá, že kapitalizmus speje do zániku. Objektívne podmienky pre radikálnu zmenu sú čoraz prítomnejšie. Kým ešte pred niekoľkými desiatkami rokov v západnej Európe fungoval silný sociálny štát, prakticky neexistovala nezamestnanosť ani chudoba, dnes je situácia oveľa dramatickejšia a ľudia sa začínajú búriť. Kým ešte pred niekoľkými desiatkami rokov žila väčšina tretieho sveta tradičným spôsobom života a netušila, že by mohla očakávať lepšie životné podmienky, globalizácia uvrháva väčšinu svetovej populácie do pozície, v ktorej čoskoro nebudú mať čo stratiť okrem svojich okov a budú si toho vedomí.

Z hľadiska objektívnych podmienok je revolúcia na spadnutie. Aj preto sa v európskych metropolách plnia ulice demonštrantmi. Aj preto to už dlhší čas vrie aj v treťom svete, najmä v Latinskej Amerike. Stále však visí vo vzduchu otázka, ktorú kedysi vyslovil Charles Lindblom: „Jednou z veľkých hádaniek dvadsiateho storočia je, prečo masy voličov v slobodných demokratických voľbách nevyužijú svoje hlasy na to, aby presadili podstatne rovnejšie rozdelenie tých hodnôt, o ktoré všetci ľudia bez rozdielu usilujú. Vysvetlenie si žiada prinajmenšom skutočnosť, že sa o to aspoň nepokúsia.“ Giovanni Sartori kladie túto otázku ešte priamejšie: „Strata majetku kapitalistov nasrdí koniec koncov iba kapitalistov, určite nie voliacu väčšinu v ktorejkoľvek súčasnej demokracii. Ako sa teda udržujú kapitalisti na vode?“


Totálna manipulácia alebo predstieraný súhlas?

Dôvody sme naznačili. Vďaka kontrole nad politikou, médiami, vedou a školstvom sa ekonomickým a politickým elitám (v súčasnej ére globálneho kapitalizmu ide najmä o nadnárodný kapitál a spriaznené politické strany) darí nielen tvrdohlavo presadzovať neoliberálne reformy, ktoré prehlbujú sociálnu polarizáciu, ale aj manipulovať a ohlupovať ľudí, ktorí namiesto sledovania svojich záujmov podliehajú mylnému dojmu, že sociálna zraniteľnosť im prinesie viac slobody; že konzumné túžby definujú ich zmysel života; že triedna solidarita nie je v ich záujme a pod. V prostredí absolútnej hegemónie neoliberálnej ideológie a individualistických hodnôt akýkoľvek intelektuálny pokus o pomenovanie alternatívy pripomína hádzanie hrachu o stenu. To nasvedčuje aj interpretácia, ktorú ponúkajú viacerí význační teoretici. Jameson zvýraznil, nakoľko je postmoderná kultúra nástojčivá a ako požiera každú alternatívu, znemožňujúc akýkoľvek kritický odstup. Michel Foucault hovoril o spoločnosti dozerania, o biomoci, z ktorej niet úniku. Louis Althusser vykreslil spôsoby, akým ideologické štátne aparáty komplexne manipulujú ľuďmi. Erich Fromm a Herbert Marcuse zdôraznili, že trhová spoločnosť nám v procese indoktrinácie vstupuje až do spální. Spoločný motív je, že niet úniku. Z prostredia manipulácie sa jednoducho nedá ujsť.

Voči takémuto pohľadu však existuje alternatívna interpretácia. Aj podľa nej sú ľudia manipulovaní; aj podľa nej je svet plný indoktrinácie a disciplinácie. Lenže ani zideologizované prostredie, v akom sa nachádza väčšina svetovej populácie, nie je bez chybičky krásy. Elity vlastnia médiá, vlastnia politikov, vlastnia expertov. No napriek tomu bežní ľudia ich manipulačným schémam podliehajú iba naoko. Upozornil na to americký filozof James Scott vo svojej antropologickej štúdii Dominancia a umenie odporu. Ako preukázal, utláčané spoločenské triedy, napríklad otroci v otrokárskych zriadeniach, svoj súhlas s režimom a spoločenským usporiadaním prejavujú iba navonok. Na verejnosti veľmi ostentatívne ukazujú svoju poslušnosť, disciplínu a submisivitu. To však neznamená, že vedome súhlasia a zdieľajú všetky ideologické nezmysly, ktoré produkuje systém, aby legitimizoval nespravodlivosť a nerovnosť. Títo ľudia vnútorne nezdieľajú hodnoty utláčateľského systému, iba to zdarne predstierajú, pretože to potrebujú na svoje prežitie. Vo chvíli, kedy môžu realizovať svoje skutočné záujmy a hodnoty, po svojej príležitosti spontánne siahnu, resp. vystrčia sa z ulity predstieraného súhlasu. Ako hovorí jedno jamajské príslovie: Keď chceš nachytať múdreho, tvár sa, že si hlúpy.


Prekliatci zeme         

Stačí si len spomenúť napríklad na myšlienky Franzta Fanona, významného filozofa protikoloniálneho hnutia. Ako napísal vo svojej knihe Prekliatci zeme, po oslobodení afrických národov od koloniálnej okupácie bude západný individualizmus prvou vecou, ktorá vymizne. Pretože, ako dokladá, africká spoločnosť funguje na celkom iných princípoch, ako je európsky a americký individualizmus. Funguje na komunálnom vedomí, spoločenskej identite a tradičnej vzájomnosti a solidarite. Fanon zároveň výstižne upozorňuje, že permanentný dialóg európskeho myslenia samého so sebou a obscénny narcizmus, ktorý túto samovravu sprevádza, vedie Európu iba k blúzneniu a odtrhnutiu od reality. Ako dodáva: „Blahobyt a pokrok Európy bol postavený na pote a mŕtvych telách černochov, Arabov, Indiánov a žltých rasách. (...) Európa je doslova výtvorom tretieho sveta. Bohatstvo, ktorým je zahrnutá, je to, ktoré ukradla rozvojovým národom. Prístavy Holandska či doky v Bordeaux a Liverpoole sa špecializovali na obchod s čiernymi otrokmi a za svoje úspechy dlhujú miliónom deportovaných otrokov. A tak keď počúvame nejakého lídra európskeho štátu, ako deklaruje s rukou na srdci, že musí dôjsť k podpore chudobných rozvojových národov, nechvejeme sa vďakou. Práve naopak; hovoríme si: je to len reparácia, ktorá nám bude vyplatená.“

Takéto vnútorné pocity plné resentimentu a odporu neprejavujú iba „prekliatci“ z rozvojových štátov. Takéto prejavy sú súčasťou myslenia a vnímania všetkých nižších tried, aj v západných spoločnostiach. Ako vysvetľuje Scott: „Každá subordinovaná skupina si vytvára ... „skryté kódy“, ktoré reprezentujú kritiku moci vyslovenú za chrbtom tých, čo dominujú... (A preto) proces dominancie vytvára hegemónne verejné správanie a zároveň zákulisný diskurz, ktorý sa skladá z toho, čo nemožno povedať do tváre moci.“ Ak teda chceme naozaj spoznať to, čo si myslia tí dole, nestačí nám analyzovať produkty, ktoré im podsúvajú tí hore. Áno, aj v západných spoločnostiach budú príslušníci nižších tried navonok hrať hru, ktorú pre nich pripravili elity. Ale čo sa odohráva v ich vnútornom svete, do ktorého elity nemajú prístup, to je už iná otázka. Tam možno nemajú význam hodnoty individualizmu, kariéry či konzumu. Tam možno nevíťazia buržoázne hodnoty. Tam skôr nájdeme hlbokú nedôveru k vyšším triedam, tradičné solidárne vzorce vysvetľovania si reality, ako aj živelný odpor voči oficiálnym autoritám režimu. Podľa Scotta tieto alternatívne „skryté kódy“ subordinovaných tried nájdeme v klebetách, v ľudových piesňach, gestách, vtipoch, amatérskych divadlách a pod.


Princíp nádeje

Na tento moment upozorňoval po druhej svetovej vojne nemecký filozof Ernst Bloch. Vo svojom známom diele Princíp nádeje tvrdí, že nádej prestupuje každodenné vedomie človeka a jeho artikuláciu v kultúrnych formách, počnúc rozprávkami až po veľké filozofické a politické utópie. Podľa tohto filozofa sú indivíduá „neukončené“, pretože sú dotvárané snami o lepšom živote a utopickou dychtivosťou po ich naplnení. Ako píše: „Pokiaľ sa človeku žije zle, jeho súkromná aj verejná existencia je prenikaná dennými snami; snami o lepšom živote než je ten, ktorý mu bol doposiaľ núkaný.“ Bloch preto vo svojom diele predvádza systematický výskum spôsobov, ako sny, príbehy, mýty, populárna kultúra, literatúra, divadlo a všetky formy umenia, ako aj politické a sociálne utópie, filozofie a náboženstvá obsahujú emancipačné momenty.

Najhoršie, čo sa môže modernej spoločnosti stať, je vnútorné sebauspokojenie a hodnotové vyprázdnenie, ktoré premení všetky ľudské sny a nádeje na komerčný produkt a otvorí tak dvere totalitnej nivelizácii. To je práve to, o čo sa pokúša (post)moderná kultúra. Otázka je, či sa jej môže podariť preniknúť aj do sféry, o ktorej Scott hovorí ako o „skrytých kódoch“ a ktorú Bloch nazýva „desiderium“, sférou nádeje.


Alternatíva ožíva v dobách temna

Podľa Blochu je sféra nádeje niečím, čo dnešná veda ignoruje, pretože nedokáže myslieť v iných ako prísne realistických kategóriách „stalo sa“ a „nestalo sa“. Médiá a kultúrny priemysel nás zbavujú toho, čomu Bloch hovorí princíp nádeje. Vnucujú nám, že žiadna alternatíva nie je možná. Práve to je základné krédo, nebadane podsúvané vo filmoch, reláciách, mediálnych produktoch. Pritom celá ľudská história je plná nádeje, utópií, snov, alternatív, ktoré boli rozvíjané práve v tých časoch, kedy bolo ľuďom najhoršie. Už Oscar Wilde hovoril, že mapa sveta, na ktorej nie je zakreslený ostrov Utópia, nestojí za to, aby sme do nej čo i len nazreli. A práve na to sa snaží Bloch upozorniť: že alternatíva sa prebúdza práve v časoch, kedy je útlak najsilnejší. Ako vysvetľuje, doktrína prirodzených práv sa zrodila ako utopická požiadavka v časoch, kedy v rámci despotických režimov vládlo kruté porušovanie ľudských práv. Hodnota rovnosti získala svoj význam až v boji s nerovnosťou; hodnota slobody až v boji s neslobodou.

Ako teda vidíme, koncept ľudských práv mohol vzniknúť iba v kontexte svojvoľných despotických režimov; iba ako protiklad monštruóznej realite: zdá sa teda, že význam slobody sa objavuje iba v kontexte, ktorý je negáciou slobody, v systéme neslobody, ktorá je dostatočne vypuklá a všeobsiahla - ktorá je totálna. Takisto význam rovnosti nemôže skrsnúť v mysli človeka bez toho, aby zakúsila nerovnosť; bratstvo nedokáže byť pomenované ako bratstvo bez toho, aby sa človek potreboval dištancovať od existujúceho odcudzenia; pokrok nemá zmysel bez stagnácie; zdravie bez choroby; dobro bez zla.


Pravda ako sociálno-emancipačná sila

Otázka znie: môže byť v ére totálnej manipulácie, o ktorej píše Jameson, Marcuse či Foucault, v ére indoktrinácie, ktorá nemá obdoby v celej ľudskej histórii, skrátka, môže byť v dnešnej dobe po prvýkrát v histórii autenticky pomenovaná hodnota pravdy, nie ako epistemologický regulatív alebo ako metafyzický imperatív, ale ako čistý protipól manipulácie, ako sociálno-politická idea, ako emancipačný utopický projekt, ktorý dá ľuďom silu, aby bojovali s manipuláciou? Je šanca, že princíp nádeje so sebou prinesie zmenu, ktorá zatiaľ potichu drieme v mysliach obyčajných ľudí, do ktorých neprenikne žiadne oko oficiálnych orgánov? Čože to kedysi povedal Václav Havel? Že je extrémne krátkozraké veriť, že tá tvár, ktorú spoločnosť aktuálne ukazuje vládnucim elitám, je jediná skutočná tvár? Že nikto nepozná všetok potenciál, ktorý sa ukrýva v spoločnosti?

Žeby rok 1989 nebol posledným svojho druhu? Tým, ktorí unáhlene uverili v akýsi koniec dejín, sa to ťažko počúva, no dejiny pokračujú a s nimi aj odpor voči nepravde a nespravodlivosti. Michael Walzer v jednej zo svojich štúdií spomína na Nežnú revolúciu. Píše, že keď v roku 1989 videl v televízii zábery na ľudí pochodujúcich ulicami Prahy, napriek filozofickému relativizmu, epistemologickému vzdelaniu aj postmodernej kultúre okamžite vedel, čo slová „pravda“ a „spravodlivosť“ znamenajú. Okamžite vedel, na čo odkazujú transparenty demonštrantov. Okamžite pochopil, o čo týmto obyčajným ľuďom ide. Ľudia na námestiach v Prahe a Bratislave totiž nedemonštrovali za žiadnu z epistemologických teórií pravdy, ani za žiadnu z moderných koncepcií spravodlivosti. Demonštrovali za úplne „obyčajnú“ pravdu a úplne „obyčajnú“ spravodlivosť. Jednoducho už viac nechceli byť klamaní straníckou tlačou, nechceli byť manipulovaní politickými lídrami. Chceli koniec svojvoľnému zatýkaniu, rovné a nestranné uplatňovanie zákonov, odstránenie výsad a privilégií straníckej elity - skrátka, chceli koniec totality. Ak takto nejako rozumieme hodnote pravdy, ako „obyčajnej“ pravde, ako politickej a sociálnej emancipačnej sile, potom je tu šanca, že v prostredí totálnej manipulácie bude práve hodnota pravdy tá, ktorá prežije aj najťažší útlak, aby sa v pravý čas prebudila dole na ulici a rozdúchala sily odporu.


Nekonečný príbeh?

Alebo je to inak? Podarilo sa po prvýkrát v ľudskej histórii propagande preniknúť až do najvnútornejších pocitov a vzorcov správania, ktoré si nižšie vrstvy uchovávali nedotknuté? Podarilo sa systému kolonizovať aj scottovské „skryté kódy“? Veď už aj produkciu rozprávok si dnes zmonopolizoval hollywoodsky priemysel! A dokonca aj historik Nicholas Abercombie, ktorý - podobne ako Scott - zastáva stanovisko, že dominantná ideológia nikdy v histórii nedokázala preniknúť medzi nižšie triedy (dôkazom sú mu kultúrna separácia vo feudálnej ére či špecifická kultúra robotníckej triedy v ostatných dvoch storočiach), pripúšťa, že v ére neskorého kapitalizmu sú prostriedky prenosu informácií natoľko technicky zdokonalené, že prvýkrát v histórii je možné zasiahnuť dominantnou systémovou ideológiou aj nižšie vrstvy, či už cez mediálnu manipuláciu alebo cez systém povinnej školskej dochádzky.

Vybrané fakty tomu naozaj nasvedčujú: žijeme v postsovietskej ére, kedy sa po prvýkrát v ľudskej histórii ľudia boja prekračovať realitu; kedy je utópia nielen ironizovaná, ale priam nenávidená. Médiá nás učia jednorozmernému realizmu a pragmatizmu: nemáme sa oddávať nádeji, nemáme sa zaoberať utopickým „bľabotaním“ o zmene, ktorá nikdy nemôže prísť; máme sa zaoberať sebou, svojou kariérou a technickými prostriedkami, ktoré môžeme využiť na to, aby sme ju dosiahli. Utópia je nielen nepraktická, ale priam démonická, pretože zákonite vedie k svojmu opaku - je skrátka len predohrou Gulagu. Prestaňme preto snívať - to je krédo, ktoré nám médiá vštepujú do hláv takmer každou odvysielanou reláciou. Možno sa nás práve pred týmto snažil vystríhať aj klasický rozprávkový film s názvom Nekončený príbeh (Wolfgang Petersen, 1984), v ktorom sa do ohrozenia dostáva sama ríša fantázie, pretože ľudia prestali snívať, prestali hľadieť za obzor, prestali sa nádejať.


Jameson alebo Scott?

Podľa interpretácie, ktorú by sme mohli nazvať jamesonovskou, sa (post)modernej kultúre podarilo kolonizovať celý svet fantázie, svet alternatív, svet nádeje. Mediálna a kultúrna manipulácia je v tejto interpretácii vysvetľovaná ako totálna, všeobsiahla, komprehenzívna. Z takejto indoktrinácie niet úniku. Podľa druhej interpretácie, nazvime ju scottovská, sa indoktirnácia týka iba oficiálneho príbehu, iba verejného diskurzu, iba toho, čo sú schopné vidieť a poznať režimové inštitúcie. Ale v zákulisí sa odohráva celkom iný príbeh - príbeh odporu, príbeh nádeje, príbeh alternatívnych hodnôt. Táto interpretácia dáva nádej na zmenu; ostáva len čakať, kedy sa spiaci obor prebudí. Slovami Blocha: či už to bude hľadanie šťastia, slobody, bratstva, zlatého veku, Utópie, dňa božieho súdu či krajiny medu a mlieka, ľudské sny a túžby tu budú vždy a s nimi tu navždy ostane aj nádej na zmenu.

Nech si zoberieme za svoju ktorúkoľvek zo spomínaných dvoch interpretácií, faktom je, že ľudia z nižších vrstiev nedôverujú výkladu zo strany etablovaných médií, aspoň nie tak, ako by elity chceli. Na rozdiel od stredných tried, ktoré si dôkladne a starostlivo internalizujú hodnoty (post)modernej spoločnosti a režim ich de facto nemusí nijakým spôsobom kontrolovať, robia to zaňho samy (spomeňme na systém vnútorného policajta, ktorý opisoval napríklad Foucault); nižšie triedy nepodliehajú indoktrinácii a propagande s takou ľahkosťou, samozrejmosťou a oddanosťou. Aj preto mediálnej manipulácii paradoxne oveľa dôslednejšie veria vzdelanejšie vrstvy, no bežní ľudia, ktorí sa učia životu priamo zo skúseností (výbornú analýzu tohto javu ponúka britský filozof Raymond Williams), mediálnej ideológii  mnohokrát jednoducho neveria. Aj preto je šanca, že boj proti systémovej manipulácii nie je stratený. Jeho nositelia sú medzi nami. Možno to sami netušia; a možno aj my sami sa bojíme priznať, že by mohli uvažovať triezvejšie ako my, „slovutná“ inteligencia.

Nik iný ako bežní ľudia, nik iný ako orwellowskí „proléti“ nemôže byť nositeľom zmeny. Nik iný nemá bližšie k pravde než oni. A nik iný nestojí ku kapitalizmu vo väčšej kontradikcii než oni.

(Článok je skrátenou a popularizačnou verziou odbornej štúdie, ktorú autor odprezentuje na vedeckej konferencii Masmédiá a politika: komunikácia či manipulácia?, ktorá bude 28. 10. 2011 v Bratislave.)

Foto: Keoni Cabral