Niekoľko rovín dobrovoľnej skromnosti

Nedávna návšteva eko-komunity v Zaježovej ma inšpirovala k tomu, aby som napísala niečo o dobrovoľnej skromnosti ako o jednom z možných riešení masového kultu spotreby. Nemusíme čakať, až s tým „niekto niečo urobí“. Môžeme začať niečo robiť aj my sami. Možno sa postupne aj u nás ľudia prejedia konzumného spôsobu života a zistia, že tadiaľ cesta už nevedie.
Počet zobrazení: 4446
Zaje_uv.jpeg

Tento rozvoj prianí jedinca však mohol nastať len pre zmenu životného štýlu, ktorý je úzko prepojený s konzumnou revolúciou. Žiť slobodne a pokiaľ možno bez akéhokoľvek obmedzovania je vysneným ideálom najmä mladých ľudí. Na druhej strane, trocha obmedzenia, aspoň v podobe zámernej skromnosti, by nikomu z nás nezaškodilo.


Čo je malé, je krásne

V ekologických, ale aj ekonomických kruhoch sa dnes čoraz častejšie používa termín dobrovoľná skromnosť. Skrýva sa za ním prístup, podľa ktorého hmotný prospech nemusí byť nutne hlavnou motiváciou nášho života, čiže kvalita človeka sa neodzrkadľuje vo výške jeho majetku. Cieľom takéhoto prístupu je uspokojiť sa aj s málom. Človek potom nemusí byť celý život drvený hypotékami a inými splátkami. Dôležitou prioritou sa stáva umenie naučiť sa rozlišovať medzi potrebou a chcením.
 


Fritz Schumacher, autor myšlienky dobrovoľnej skromnosti, ktorú opísal v knihe Small is beautiful, správne poukazuje na prepojenosť ekologických aktivít s ekonomickými.  Dobrovoľná skromnosť sa tak stáva sociologicky zaujímavou témou. Anglický termín „voluntary simplicity“ (dobrovoľná skromnosť) sa môže prekladať aj ako „dobrovoľná jednoduchosť“. Je to trošku paradoxné, keďže človek, ktorý si volí jednoduchosť, žije z pohľadu moderných ľudí zložitejší a komplikovanejší život, takže aká jednoduchosť?

Dobrovoľná skromnosť býva ďalej často spájaná s romantickou predstavou života, ktorý prebieha v súlade s prírodou. Je však otázne, nakoľko môže byt človek v dnešnej dobe nezávislý na výdobytkoch vedy a techniky, ktoré nám tak veľmi uľahčujú život. Dobrovoľná skromnosť však nie je iba o živote v prírode, ale dá sa praktizovať aj v meste. Preto je dôležité určiť, kde sa vlastne nachádza hranica medzi dobrovoľne skromnými, ktorý žijú v eko-komunitách a napríklad tými, čo odmietnu nejakú luxusnejšiu dovolenku, nové auto, či oblečenie.

Skromnosť môže mať veľa podôb. Existujú ľudia, ktorí v určitej etape svojho života žijú zámerne skromne. V prostredí eko-dediniek a alternatívnych hnutí sa ich vyskytuje asi najviac. Trošku ma mrzí, že sa zabúda aj na bežných ľudí, ktorí takto žijú aj vo veľkomestách. Na to, aby žil človek zámerne skromne, predsa nepotrebuje byť členom takejto komunity žijúcej niekde v prírode. Skromnosť sa dá aplikovať aj v úplne bežnom živote pri každodenných maličkostiach.

Často sa zabúda aj na motiváciu. Niektorí ľudia, ktorí vyznávajú životný štýl podľa filozofie dobrovoľnej skromnosti, si ho nevybrali, ale je u nich skôr dôsledkom ich životných okolností (hlavne ti chudobnejší, ktorí keby mohli, tak by žili neskromne). Je ľahké byť skromným vinou okolností, no už ťažšie je to s tučným kontom v banke.

Najrozšírenejšou skupinou „dobrovoľne skromných“ ľudí, ktorí sa k žiadnej skupine nehlásia, sú starí ľudia. Je jedno či žijú v meste, alebo na dedine. V určitej etape života si vzhľadom na okolnosti jednoducho povedia, že to, čo majú im stačí a nepotrebujú viac.

Okrem starších, „nedobrovoľne dobrovoľne skromných ľudí“, existujú aj skupiny mladých skromných, či už na dedine, alebo v meste, ale ich skromnosť je vynútená súčasnou ekonomickou situáciou. Ich skromnosť teda nie je dobrovoľná, ale opäť, vynútená okolnosťami.

Okrem týchto dvoch skupín, ktoré sa medzi skutočne dobrovoľne skromných zaradiť nedajú, existuje aj skupina ľudí, ktorí žijú skromne zámerne. Netrúfam si ich vo všeobecnosti nejako triediť a systematizovať. Poznala som ich zatiaľ len príliš málo na to, aby som si to mohla dovoliť.  Môžem preto hovoriť len o tých, ktorých poznám. Tí, ktorých poznám, sa pre takýto spôsob života rozhodli z rôznych dôvodov. Tým najdôležitejším je ich láska k prírode a k voľnosti, na základe ktorej hľadajú akúsi prvotnú prírodnú voľnosť, pretože šialený rytmus konzumnej civilizácie ich ničil.


Kolektív nad indivíduum

Ernest Fridrich Schumacher ukazuje ako hlavné ťažisko zámernej skromnosti potrebu žiť skôr spolu s druhými ľuďmi, než žiť egoisticky sám pre seba, tak ako je to teraz v móde. Takmer archetypickým vzorom skromnosti je taoistický mudrc, ktorý sa nesnaží nabádať ľudí k osvieteniu, ale k tomu, aby si uchovali svoju jednoduchosť. V žiadnom prípade to však neznamená „návrat na stromy“, ako sa zvyknú tejto myšlienke posmievať mnohí ekonómovia. Neznamená to ani žiť primitívne či nekultúrne. Skôr naopak. Vyžaduje to niečo robiť, ako dostávať hotové veci.

Sme takí naočkovaní prevládajúcim svetonázorom, že si stále myslíme, že naši predkovia bez splachovacieho wc a elektriny nemohli dôstojne žiť. Dôstojnosť je však v niečom úplne inom a nie v tom, čo vlastníme a akou technikou sme obklopení. Nechávame si reklamou vsugerovávať, že bez „super“ čistiacich prostriedkov je ohrozené naše zdravie alebo hygiena. Sme prehnane opatrní a bojíme sa. Takýchto príkladov by sa našlo veľmi veľa. Dobrovoľná skromnosť nie je ani tak o askéze, ale skôr o radosti zo života než o radosti z majetku.


Ako sa dostať z matrixu?

Prvým krokom by mohlo byť zbavenie sa ilúzií o západnej civilizácii. Akonáhle dokážeme uznať, že náš život je zbytočne komplikovaný a že dokážeme žiť kvalitne aj bez neustáleho hromadenia zbytočných veci, potom možno budeme vedieť žiť bez nutnosti maskovať tragiku našej konzumnej existencie len kúpou ďalších a ďalších „prežitkov“. Takto sa môžeme dostať von zo začarovaného kruhu kultu spotreby a prejsť k navonok „chudobnejšiemu“ no vnútri bohatšiemu životu. Chce to veľkú dávku odvahy opustiť konformné stádo a vydať sa naprieč neprebádanou krajinou. Vedel to už Fromm, keď poukazoval na to, že je dôležitejšie byť, ako mať.

Základom je zmena našich vnútorných priorít a motivácií. Postupným zjemňovaním vedomých aspektov života sa môžeme zbaviť navyknutých a nefunkčných vzorcov správania a myslenia. Môžeme sa naučiť „dotknúť a pustiť“, a nie kŕčovito uchopiť a chcieť držať a báť sa momentu, kedy sa nám to sladké sústo vytrhne z rúk. Môžeme začať jednoducho tak, že budeme vedome znižovať svoju vlastnú spotrebu. Nemusíme byť len pasívnymi pozorovateľmi. Nemusíme čakať, až s tým „niekto niečo urobí“. Môžeme začať niečo robiť aj my sami. Možno sa postupne aj u nás ľudia prejedia konzumného spôsobu života a zistia, že tadiaľ cesta už nevedie.

Foto: Zuzana Mokráňová

Úvodné foto: Záježová Polomy

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
03. október 2011, 21:00
Veľmi pekný príspevok a oslovil ma i tým, že si skutočne uvedomujem, že existuje strašné množstvo vecí, hmotných vecí, ktoré sa hromadia v domácnosti a po čase, pri nejakej príležitosti (sťahovanie, maľovanie, rekonštrukcia v byte, prerozdelenie priestorov) sa zistí, že tej veci sme sa už povedzme desať rokov ani nedotkli, je odložená, bola drahá, "zaberá miesto".

Aby som nemal dlhší diskusný príspevok ako celý článok - kto nás ovšem tlačí do nákupu, kto nás presviedča, že toto "musíme mať"? Skutočne je to konzumizmus, od roku 1991 rozvíjaný všadeprítomnou reklamou a spotrebiteľským "tlakom spolužiakov" ( odborný termín tuším z marketingu), kde nás doba núti meniť si telefón, mobil, kabelku, pohovku, televízor, ba i auto podľa toho, aké "sa dnes" používa.

Aby to nebolo alibistické, že "my nič- to doba" - skúste povedať elektroinštalatérovi, že chcete takú zásuvku či vypínač, on vám namontuje práve takú, "ktorá je teraz najlepšia" ( a samozrejme najdrahšia), s toľkými pridanými parametrami, ktoré použíjú možno vaši vnuci, ale vy to nepotrebujete. Konkrétne napríklad pri rekonštrukcii elektroinštalácie v starom dome. Alebo vám jednoducho inštalatér rovno povie, že také už nedostať, alebo že "sa to neoplatí opraviť". A je to.

Prevažná väčšina dnešných výrobkov sa vyrába tak, aby životnosť fyzicky neprekročila dva až päť rokov, lebo veď- prídu lepšie, vyspelejšie...

Ak ste si zachovali staré rádio - ste na smiech, pokiaľ už nie je 50-60 ročné a nezačne sa považovať za starožitnosť. Skúste vlastniť starú ale funkčnú práčku, žehličku, televízor - vraj to veľa žerie a tak ju nemilosrdne opravár vyradí...

Nevážime si veci, pretože sa ženieme vo víre technického pokroku stále ďalej.
Uznávam to v prípade technológií vo výrobe, v prípade obmeny vecí a materiálnych statkov v hospodárskej činnosti, pretože okrem iného, k tomu slúžia odpisy z majetku v účtovníctve. Ale doma a v domácnosti?
Morálne je potom človek akoby na smiech mladším. Ja mám na to argument: "K tejto veci ma viažu spomienky, táto vec má pre mňa obrovskú vzťahovú hodnotu, veď počkajte, nie teraz, ale o 30 rokov to už bude funkčná starožitnosť a budete sa všetci tešiť, že som si ju zachoval pre používanie."

A najviac ma hnevá, ak chcem nejakú funkčnú alebo zachovalú vec podarovať niekomu, povedzme, kto je v núdzi:
Stretol som sa s nevďakom, výsmechom - vraj, on nám tu bude dávať staré haraburdy, ale my chceme funglovku, novú a modernú vec. Hm, to sa mi nepáči na našich "sociálne odkázaných".
A kruh sa uzavrie - dobré a funkčné veci nik nechce, aby nebol "out", z módy, kto si zachová skromne používanú vec a udržiava ju, ten je za čudáka, musí strpieť polstoročie výsmechu, kým sa z veci nestane staroýitný a/alebo muzeálny kus. Smutné.
Obrázok používateľa oznemeton@gmail.com
Zuzana Mokráňová
05. október 2011, 23:46
K tomu asi už niet čo dodať. Aj ja to vnímam ako smutné :-(
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
06. október 2011, 17:36
Dnes som napríklad odviezol v Brtatislave do Zberného dvora na vlastné náklady autom ešte funkčný, ale už zastaralý PC stolný s obrazovkou, klávesnicou i tlačiarňou- slúžili síce dobre, ale dnes už PC z roku 1999 je takmer starožitnosťou, veľká ťažká obrazovka, hlučná a pomalá tlačiareň. "nekompatibilné" prístroje s dnešnými.
Susedia sa mi čudovali, vraj, veď čo to nenecháte pri kontajneroch? A nenechám, je to odpad a patrí do systému Zberu. Tým treba začať.
Obrázok používateľa dreaming.heyoka@gmail.com
Miroslav Šimkovič
06. október 2011, 21:13
Aj mne sa páči článok a tiež váš komentár k nemu, pán Zajac-Vanka. Súhlasím, že tlak ku konzumnému správaniu akoby narastal. Ospravedlňuje sa tým, že vlastne čím viac kúpime (aj keď to vlastne nepotreujeme) o to lepšie na tom bude naša ekonomika. Bludný kruh výroby a spotreby. Resp. nadprodukcie... a nadprodukcie aj toho, čo naozaj nie je nevyhnutné. Veci sa robia menej kvalitné, aby už po krátkom čase zákazníci zase kupovali tovar, ktorý doslúži. Zisk, zisk, zisk, heslo dnešnej doby. A podstata života a našej existencie nám unikajú. Toto všetko je aj o (zámernom?) odpútavaní pozornosti: od neprávostí, ktoré sa dejú vo svete, ale hlavne od nás samotných. Aby sme nebodaj nezačali skúmať, kto sme, prečo tu sme... a aby sme sa neprebudili zo "sna matrixu", lebo by hrozilo, že prestaneme byť otrokmi...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
06. október 2011, 23:04
Díky, optimistom som aj v tom, že sú niektoré oblasti "konzumu", kde sme sa spamätali a dokázali sa zastaviť, prerušiť ten "bludný kruh konzumerizmu".

Jednou z nich je potravinárstvo. Po roku 2000 som sa už aj ja z generácie 1955 začal obávať, že budem žiť iba na pililkách, niečo na choroby, niečo na posilnenie, niečo na náladu, niečo na zahnatie hladu. Brr, nie som kozmonaut - a vidíte, práve tam som videl zaujímavý trend - pestovanie bioponických živých zelenín na orbite.

U nás dochádza po 22 rokoch šialeného konzumizmu k vytriezveniu - lepšia než balená voda je tá z vodovodu ( preboha, veď tu na Slovensku žijeme na prameňoch pitnej vody, to má málokto vo svete!), lepšie než perlivé limonády sú naše prírodné minerálky ( a dobre, nech aj ochutené),
lepšie než rôzne umelé polotovary a "práškové" jedlá či konzervy sú čerstvé suroviny, ovocie, zelenina, mäso a prirodzené kuchyňou zhotovené jedlá.

Je to len legislatívne a organizačné opatrenie, ktoré nás na Slovensku ešte len čaká - na svojho ministra pôdohospodárstva - zabezpečiť, aby každý, kto vypestuje zeleninu, ovocie, vyprodukuje potrevinu, ju mohol aj predať, na trhu,tak ako kedysi. Teraz tomu u nás bráni 20 percentná "Daň z pridanej hodnoty"(kde je pridaná, ak je to obyčajná obratová daň?) i zrušenie systému "Predaja z dvora" v prospech nadnárodných obchodných sietí s potravinami dovážanými a konzervovanými bohvieakodlho a bohviekde.

Taký ten Jamie Oliver, ten ďalší farmár, ešte ďalší "chalupár", ktorých poznáme z osvetových tv programov hlavne britskej televíznej tvorby, to sú "lastovičky" toho, že proti konzumerizmu sa postaviť vieme. Neveril som, že v británii také farmárske trhy a malé obchodíky existujú.Už viem, že ano, dlho to ešte u nás potrvá, kým ľudia prestanú potraviny najmä v mestách nakupovať podľa týždenných zliav hypermarketov. Ale príde to.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
06. október 2011, 23:06
kam sa ponáhľam? zabudol som sa podpísať!
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
07. október 2011, 20:49
" tým najdôležitejším je ich láska k prírode a k voľnosti, na základe ktorej hľadajú akúsi prvotnú prírodnú voľnosť, pretože šialený rytmus konzumnej civilizácie ich ničil." Zazdalo sa mi akoby som čítal bulvár a nie spoločensko - politický portál : ) Je tu akési nové hobby bohatých - však o nich je reč, dobrovoľná skromnosť ? . Vidím to ako iba jednu z mnohých náplastí "odlišnosti", no nie ako cestu oslobodenia a získania voľnosti. Tých náplastí odlišnosti je bezpočet a ich vzájomné kombinovanie má prinášať tejto cieľovej skupine - skupine bohatých, podľa bulváru, asi osvietenie bývalých šamanov, ktorým postačovali posvätné kosti a kamienky a napriek tomu požívali akú-takú vážnosť . Je to tá oná prírodná voľnosť ? Šialenosti vyplývajú nie z okolitej civilizácie, ako autorka popisuje, ale najmä z vlastnej podstaty tejto skupiny bohatých - môj názor . Skupina bohatých je samotná zdrojom doliehajúcich šialeností - veď šialenosti produkuje na svojom pretekaní sa v ziskoch, výnosoch a prestíži . Môžete namietať, že to neplatí pre všetkých paušálne - ale tento moment pestovanej sebadeštrukcie bohatých nebol vôbec spomenutý, preto ho dopĺňam . Chorobnosť bohatých, aj napriek novým a ďaľším náplastiam, sa bude zvyšovať; veď vezmime si príklad metódy resetovania psychickej záťaže pobytom v tme a tichu v rozsahu niekoľkých dní . To je teda dobrovoľná otupelosť bohatých . Opäť prízvukujem, že negeneralizujem - iba konštatujem . Dám vám otázku : kto vie že MÁ DOSŤ - otec desiatich detí alebo bohač s desiatimi miliónmi ? Vedomie spolupatričnosti ľudí, uprednostňovanie spravodlivosti a všeobecného prospechu pred individualizmom a personálnou slobodou a hlavne pokora je tým, čo je vytláčané teľaťom trhu a úspešnosti . Teľaťom, ktoré neustále prosperuje a súčasne umiera na dýchavičnosť - preto prichádza bulvár s osviežujúcimi a prostoduchými objavmi, spojenými s filozofovaním o hrúbke kroviek chrústa .
Obrázok používateľa oznemeton@gmail.com
Zuzana Mokráňová
09. október 2011, 23:13
"Šialenosti vyplývajú nie z okolitej civilizácie, ako autorka popisuje, ale najmä z vlastnej podstaty tejto skupiny bohatých - môj názor." Ved bohati su taktiez sucastou civilizacie... "Je tu akési nové hobby bohatých - však o nich je reč.." Rec nebola len o nich...
Obrázok používateľa oznemeton@gmail.com
Zuzana Mokráňová
09. október 2011, 23:16
Viaceri by si z vasho zdanlivo banalneho konania mohli brat priklad. Hned by to vyzeralo inak. ;) "Dnes som napríklad odviezol v Brtatislave do Zberného dvora na vlastné náklady autom ešte funkčný, ale už zastaralý PC stolný s obrazovkou, klávesnicou i tlačiarňou- slúžili síce dobre, ale dnes už PC z roku 1999 je takmer starožitnosťou, veľká ťažká obrazovka, hlučná a pomalá tlačiareň. "nekompatibilné" prístroje s dnešnými. Susedia sa mi čudovali, vraj, veď čo to nenecháte pri kontajneroch? A nenechám, je to odpad a patrí do systému Zberu. Tým treba začať. Peter Zajac-Vanka"
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
14. október 2011, 08:30
Keby ste niekedy navštívili ľudí na Zaježovej, Sekiery, alebo sa niekedy zučastnili stretnutia Raibow familly, tak by ste pochopili, že teraz strieľate úplne mimo...

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984