Tešíme sa s tebou, Riško...

Naopak, stratili všetky a najviac Richard Sulík a jeho Sloboda a Solidarita. Jeho cieľ – potopiť euroval – Sulíkovi nevyšiel. Súc si vedomý toho, že euroval nakoniec prejde aj bez jeho podpory, povalil vládu bez akéhokoľvek zisku. Z hľadiska politickej racionality absurdná voľba. Prečo to teda urobil?


Prečo Sulík tak nebojoval za homosexuálov?

Sulík tvrdí, že dôvodom bol jeho principiálny postoj, jeho presvedčenie, jeho pevné morálne zásady. Nuž ale potom sa treba spýtať, kde boli jeho zásady, keď mohol takto isto tvrdo zabojovať za registrované partnerstvá, fajčenie marihuany či iné témy z jeho kultúrno-liberálnej výbavy. Logika nepustí: Na jednej strane máme „neohrozeného Sulíka“ z kauzy euroval, kde sa situuje do polohy principiálneho bojovníka, ktorý je pre svoje presvedčenie ochotný položiť vládu, aj keď nič nezíska, iba dobrý pocit, že nezradil svoje ideály. Na druhej strane máme „ustupujúceho Sulíka“ zo všetkých predošlých káuz, vrátane nesplnených sľubov pre homosexuálov či mladých „trávnikárov“. Pri „normálnom“ politikovi by sa dalo povedať, že svoje sľuby nenaplnil, pretože ich obetoval v mene iných cieľov, v mene politických kompromisov, v mene vládnej stability. Lenže Sulík je predsa iný. Ak niečomu verí, ide za tým hlava-nehlava. Také je ponaučenie z kauzy euroval. A teda logický záver? Na iných kauzách, ako je dekriminalizácia marihuany či registrované partnerstvá Sulíkovi vôbec nezáležalo, inak by pre ne položil vládu s rovnakou vervou ako v prípade eurovalu.

Podčiarknuté a sčítané: Sulík očividne kultúrno-liberálne témy iba zneužil vo svojej kampani. Ako učí postmoderná filozofia, nestačí analyzovať iba to, čo bolo vyslovené či napísané, ale aj to, čo povedané nebolo. V prípade Sulíkovho postoja k eurovalu je aplikácia dekonštrukcie na Sulíkovo správanie priam učebnicová: jasne nám dokazuje, že Sulík zradil všetky svoje ostatné priority. Tým, že vládu položil práve pre euroval, ukázal, že nie je prioritne liberál; že nie je vôbec liberál, ale len – obyčajný populista a euroskeptik. A jeho predvolebná kampaň, ktorú postavil na liberálnych heslách, bola len jedna veľká lož. 


Pred voľbami klamala celá pravica

Pravdaže, Sulík sa bude brániť, že nezmysly sľubovali aj ostatní pravicoví lídri. Bude nám na tlačovkách predčítať z „modrých“ predvolebných brožúrok, v ktorých SDKÚ na čele s Ivetou Radičovou jasne a bez škrupúľ hlásalo, že euroval v takej podobe, v akej sa dnes v Európe prijíma, nikdy nepodporia. Áno, Sulík má pravdu – oni bohapusto klamali a tému pôžičky Grécku iba zneužili v predvolebnej kampani. Prečo to robili? Pretože na rozdiel od Roberta Fica (vtedy ešte úradujúceho premiéra) si mohli dovoliť, čo si už neskôr vo vládnych pozíciách dovoliť nemohli – pred voľbami si mohli dovoliť robiť veľké ramená, lebo nemali žiadnu zodpovednosť. Klasický populistický manéver.

O rok a pol neskôr však už boli v celkom inej pozícii. Ako vládni politici si nemohli dovoliť ísť sami proti celej Európe, nech si mysleli o eurovale čokoľvek. Tu už totiž dávno nešlo o hru na to, kto má pravdu, ale o to, či Slovensko bude v Európe vnímané ako „čierny pasažier“. Čiernych pasažierov nikto nemá rád: pokutujú ich, vyhadzujú z vlaku, zazerajú na nich. Žiaden zodpovedný politik by nechcel svoju krajinu vmanévrovať do tejto pozície. Jedine Sulík. Ten však do tohto zápasu nešiel s mentalitou štátnika či politika, ale s mentalitou sfanatizovaného gerilového bojovníka, ktorý je v mene „revolúcie“ ochotný položiť aj vlastný život.


Žiadne ideály, iba veľké ego

Problém je, že v konečnom dôsledku Sulíkov boj nebol ani len o tej jeho malej osobnej „revolúcii“. Jeho pozíciu si nemožno romantizovať. Nie preto, že Sulík so svojím groteskným výzorom asi nikdy nebude námetom na potlač na tričká ako Che Guevara či predlohou pre film s Melom Gibsonom o škótskom národnom hrdinovi. Samozrejme, Sulík možno sám seba vidí ako ľudového hrdinu, ktorého v závere filmu lámu na kolese, do toho hrá srdcervúca hudba a on kričí: „Slobodáááá!“ Vlastne: „Nie eurovalúúúúú!“

Je to však inak. Rozdiel je v tom, že aj tí najromantickejší revolucionári vždy bojovali za niečo dejinné, za niečo veľkolepé – za revolúciu, za slobodu, za národné oslobodenie, za nadčasové ideály. Sulík však bojoval len a len za seba. On povalil vládu (áno, znie to neuveriteľne!) len kvôli patetickému gestu. Ak by bojoval za to, aby nebol euroval schválený, robil by všetko preto, aby nebol schválený. On však od počiatku počítal s tým, že euroval koalícia schváli bez neho s podporou SMER-u. Dokonca ju k tomu nabádal. Čiže Sulíkovi očividne nešlo o boj proti eurovalu, ale o jeho ego. On – zdôraznime to ešte raz – „veľký On“, monsignor Sulík, si za žiadnych okolností nechcel pripustiť, že by On, veľký monsignor Sulík, zradil svoje presvedčenie. A tak nakoniec zradil všetko, za čo bojoval a ostalo mu ozaj už len to nekonečné ego. Nie nadarmo Goethe kedysi napísal, že nie je nič menej principiálne ako absolútna principiálnosť.


Tri dobré správy

Nech sú dôvody pre pád vlády akokoľvek čudné, dobrá správa je, že vláda padla. Nelogicky, to áno. Ale tak to býva, keď je ego silnejšie ako zdravý rozum. Našťastie pre Slovensko, pozliepaná pravica už ďalej nemôže vnucovať občanom svoje neoliberálne experimenty a keďže so Sulíkom už asi nikdy nikto normálny nebude chcieť ísť do koalície, Slovensko sa asi konečne dostane z nekonečnej zákopovej vojny, ktorú už dvadsať rokov pravica dokola živí, aby mobilizovala svojich sfanatizovaných voličov. Konečne sa politika na Slovensku prestane interpretovať ako boj Dobra a Zla, Spoločenstva prsteňa a Mordoru, neba a pekla, svätcov a démonov. Konečne sa do našej politiky vrátia argumenty namiesto inkvizičných zaklínadiel a honu na čarodejnice. Čiže – ďalšia dobrá správa: z politiky vypadne ten únavný pravicový križiacky element, ktorý Slovensko rozdeľoval na dva nezmieriteľné tábory a ktorý robil z Fica strašlivého satana, jazdca apokalypsy, sedemhlavého draka, slovenského Lorda Voldemorta, všetko v jednej osobe.

A do tretice dobrá správa: pravica sa vyfarbila ako nekompetentná, nestabilná a nedôveryhodná alternatíva, ktorá Slovensko uvrhla do hlbokej stagnácie a nepresadila prakticky nič zo svojich veľkolepých sľubov. Takto by to zrejme dopadlo aj bez Sulíka, ktorý celý proces iba urýchlil a znásobil jeho efekt. Kauza eurovalu je však napriek tomu jedinečná: je natoľko iracionálna, že v slovenskej politológii zrejme nadlho pochová teóriu racionálnej voľby, ktorá sa snaží vnímať politické subjekty ako racionálnych aktérov.    

Táto politický hra nebola o ideáloch. Bola o moci, o veľkých egách a prelomených sľuboch. Ale vydýchnime si: bola to hra s dobrým koncom. A Riško asi má, čo chcel – nech to bolo čokoľvek. Tešíme sa spolu s ním. Tento jeho Nápad ozaj stál za to.

Foto: Záznam z 24. schôdze NR SR