Štyri storočia bez Rožmberkovcov 2

Prvú časť reportáže nájdete tu:

Rožmberkovci nadviazali živé kontakty na progresívnejšie zahraničie, ale aj medzi svojimi ľuďmi vedeli nájsť tých najschopnejších. Napríklad budovateľov rybníkov Štěpána Netolického či Jakuba Krčína z Jelčian, ktorý bol aj financmajstrom posledných Rožmberkovcov. Na hrádzi rybníka Svět v Třeboni mu postavili impozantnú sochu, ktorá dosiaľ bedlivým okom sleduje, ako turisti nastupujú na výletnú loď.

Bez Rožmberkovcov by južné Čechy vyzerali úplne inak. Napríklad nemali by premyslené sústavy rybníkov a kanálov, ktoré ich napájajú čerstvou, okysličenou vodou a aj po štyroch storočiach chránia krajinu pred povodňami. Zakladali nemocnice, školy, sirotince, sklárne. Veľa stavali, nielen tvŕdze, hrady a zámky, ale aj mestské opevnenia, radnice, rezidencie, fary. Napríklad v desaťročí 1490 až 1500 na svojom teritóriu nechali vybudovať či zásadne rozšíriť až 40 kostolov. Mali na to špecializovaný tím murárov – stavebnú hutu.

Dobrými pomocníkmi v týchto aktivitách sa stali kláštory. Rozhľadení mnísi zo zahraničia neprinášali do riedko osídlených oblastí iba písmo Božie, systematickejší cirkevný poriadok, vzdelávanie, kultúru, umenie, ale aj pokrokové metódy v poľnohospodárstve a lesníctve, či tajomstvo varenia dobrého piva.


Rodinné mauzóleum vo Vyššom Brode

Najvýznamnejší z kláštorov stál vo Vyššom Brode, v najjužnejšie položenom meste Českej republiky (štyri kilometre od štátnej hranice). Jeho materská inštitúcia bola v rakúskom Wilheringu, odkiaľ občas chodievali duchovní bratia na kontrolné vizity. O bytí či nebytí opátstva však rozhodovali Rožmberkovci. Keď bolo treba, mníchom pomohli (presadili u kráľa oslobodenie od daní) a keď sa zase oni ocitli vo finančnej tiesni, neraz neváhali vybieliť kláštornú pokladnicu.

Portrét Viléma z Rožmberka s Rádom zlatého rúna.
Podľa povesti vznikol kláštor tak, že jeho fundátor Vok I. chcel uprostred šumavských lesov prebrodiť na koni Vltavu, aby sa mohol pomodliť pri kaplnke na opačnom brehu. Vtom sa ho však prúd vody strhol. Začal sa topiť, a tak sa zaprisahal, že ak túto galibu prežije, nechá vybudovať kláštor. Zrazu kôň našiel pod nohami pevnú pôdu a tak sa zachránili. Ale sľub už vyrieknutý a tie šľachtici plnia. Aspoň občas. V roku 1259 sa začalo s výstavbou fascinujúcich gotických priestorov. Popritom za prvé polstoročie mnísi založili v širšom okolí 25 osád.

V kláštornom kostole našiel miesto posledného odpočinku nielen Vok I., ale i nasledujúcich deväť generácií Rožmberkovcov. Keď zomrel pred 400 rokmi posledný – Petr Vok, rodinnú hrobku zapečatili. Odvety sa do nej nik nedostal, čo popustilo uzdu ľudskej fantázie. Vraj sú dnu skryté kopy zlata a veľmoži neležia v truhlách, ale sedia na trónoch, keď ešte sa zaživa nestali kráľmi. Pri nedávnej oprave interiéru kostola archeológovia cez prevŕtanú dierku zasunuli do jedinečného mauzólea mikrokameru. Zábery vyvrátili, žiaľ, jednu i druhú legendu.

Mníšsky rád cisterciánov na českom území vďaka svojmu heslu „Modli sa a pracuj“, jednoducho nežobral a prežil jozefínske reformy. A tak za stáročia svojej existencie (dočasne jeho činnosť prerušil iba Hitler a potom komunisti) nazbieral vo Vyššom Brode množstvo cenností.

Medzi monštranciami s drahými kameňmi sa vyníma dvojramenný zlatý kríž údajne s kúskom dreva z Kristovho kríža. Mníchom ho daroval blízky príbuzný Rožmberkovcov - Záviš z Falkenštejna ešte predtým, než ho dal Václav II. ako buriča popraviť. Popravený, nepopravený, Záviša tam na veľkú zlosť kráľa so všetkými poctami pochovali v jednej z kaplniek. Nuž, donátor je donátor.

V umeleckom svete vysoko uznávajú aj cykle gotických oltárov s madonami domáceho pôvodu. Najvzácnejšia je však tretia najväčšia kláštorná knižnica v Česku, no údajne s najkrajším, barokovým interiérom. Obsahuje vyše 70-tisíc zväzkov od gréckej filozofie až po literatúru z 20. rokov minulého storočia. Z toho je 1 200 cenných rukopisov, 400 prvotlačí a tri stovky Biblií v 40 jazykoch. Tá najhrubšia aj s vysvetlivkami váži 20 kilogramov.

To všetko aj po tom, ako sa po novembri 1989 do areálu kláštora vrátili mnísi (dnes ich tam pôsobí štrnásť), si môžu návštevníci spolu s Poštovým múzeom poprezerať. Pravda, okrem architektonického klenotu číslo jeden – nádhernej gotickej Kapitulnej siene, určenej už len na rozjímanie staronových nájomníkov. Výnimku tu majú iba filmári a ich tučné peňaženky.


Rozprávka nad Vltavou

Rožmberkovci na rozdiel od iných českých rodov zaviedli pevný systém nástupníctva a správy rodového majetku. Preto medzi nimi nedochádzalo k sporom, podľa napísanej zmluvy, ktorá sa považovala za základný zákon rodu, dedili iba najstarší synovia. Ak ktosi zostal bez potomkov, majetok sa vrátil do rodiny. Vďaka svojej svornosti prežili nielen ostatné vetvy Vítkovcov, ale i viaceré panovnícke dynastie. Na pražskom dvore zastávali čoraz významnejšie posty, podľa dnešného chápania sa dostali až na funkciu predsedu českej vlády.

Keď v roku 1302 vymreli po meči krumlovskí Vítkovci, ich majetok prešiel na Rožmberkovcov a tí preniesli svoje hlavné sídlo do Krumlova. Tamojší hrad patrične zveľadili. Dnes so svojou jedinečne zachovanou stredovekou urbanistickou kompozíciou, piatimi nádvoriami, 40 stavebnými objektmi, troma medveďmi v hradnej priekope a zámockou záhradou s najstarším letohrádkom v strednej Európe, ku ktorému za éry socializmu pribudlo originálne prírodné divadlo s otáčavým hľadiskom, je po Pražskom hrade druhým najrozsiahlejším hradným komplexom v Českej republike. Tretia priečka patrí rozsiahlemu areálu v Jindřichovom Hradci (s troma prehliadkovými okruhmi). O to sa zaslúžili najmä „bratranci“ so zlatou ružou. Najmä renesančné arkády a hudobný pavilón Rondel v záhrade vo vás vyvolávajú dojem, že ste sa ocitli niekde v Taliansku.

Hádam Pražania a obyvatelia ďalších českých sídiel odpustia, ak napíšem, že  mesto Český Krumlov, situované v štyroch meandroch Vltavy, nemá vo svojej kategórii konkurenciu. Iste, aj pred dvadsiatimi rokmi bolo krásne, ale dosť ošarpané, šedivé a akési zaspaté. Nepochybne obnovenie súkromného vlastníctva historických budov a s tým spojený nebývalý rozvoj cestovného ruchu urobil svoje.

Okrem ďalších neodmysliteľných pamiatok na Námestí svornosti, skvostného gotického Chrámu svätého Víta, ktorý tiež dali postaviť Rožmberkovci, či krivolakých uličiek s množstvom obchodíkov suvenírov, sa jeho návštevníkom ponúkajú aj originálne galérie, štátne i privátne múzeá, reštaurácie na terasách. Spolu s desiatkami vodákov na rieke tvoria kulisu príjemných zážitkov. Tá však začína byť najmä počas letnej sezóny prihlučná. Už sa totiž aj pre tých pohodlnejších zahraničných turistov (to znamená Američanov a Rusov) stalo akousi samozrejmosťou, že v Čechách sa popri Prahe patrí navštíviť aj Krumlov.


Po vrchole nasleduje pád

Poslední Rožmberkovci, ale aj ich príbuzní Adam II. a Zachariáš z Hradca vďaka svojim častým diplomatickým či obchodným pobytom v zahraničí a otvorenosti pre nové myšlienky priviedli do českých krajov renesanciu. Pôvodne chladné gotické hrady a tvŕdze sa pričinením ich a samozrejme staviteľov pozvaných zo slnečného Talianska pretvorili na zámky, aké mali severne od Álp sotva páru. Krumlov, Rožmberk, Třeboň, Nové Hrady, Žumberk, Kratochvíle, Běchyne, Červená Lhota, Jindřichův Hradec, Telč, Orlík dostávali nový, humanistický rozmer. Arkády, väčšie okná, viac svetla, pohodlia, parky, záhradné pavilóny.

Martin Růžek ako starnúci Petr Vok s Monikou Hálovou
a Václavom Sloupom vo filme Pán Vok odchádza.
Aj pôvodne stredoveká pevnosť v Hlubokej nad Vltavou sa zmenila na renesančnú rezidenciu. Až v polovici 19. storočia ju kňažná Eleonora Schwarzenbergová, keď sa počas pobytu v Anglicku zaľúbila do rezidencie britskej monarchie vo Windsore, nechala podľa tudorovskej neogotiky prestavať na dnešný romantický zámok ako stvorený pre Šípovú Ruženku. Zase sme pri ruži... 

Rožmberkovci sa štyrikrát, vždy keď vymrela daktorá panovnícka dynastia, uchádzali o kráľovskú korunu. A to nielen českú. V 70. rokoch 16. storočia sa Vilém z Rožmberku stal takmer panovníkom u našich severných susedov. Habsburgovci ho vtedy ako skúseného diplomata vyslali s vyše 400-členným sprievodom do Krakova,  aby im vyjednal po českej aj voľnú poľskú korunu. Tamojšej šľachte sa to veľmi nevidelo, ale nadchol ju samotný Vilém.

Podľa všetkého žiarliví Habsburgovci mu intrigami prekazili sľubnú kariéru, no príležitosť sa mu o niekoľko rokov zopakovala. Vtedy si však poľská šľachta zvolila za svojho panovníka sedmohradského grófa Štefana Báthoryho. Jeho neter – Alžbetu dôverne poznáme z našej histórie i literatúry.

Vilém, čerstvý nositeľ Rádu zlatého rúna od španielskeho kráľa Filipa II., však v Čechách však naďalej zastával významné pozície a vo svojom úrade v Prahe aj zomrel 31. augusta 1592. Mimochodom, Rožmberkovci postavili aj na Pražskom hrade nádherný renesančný palác so štyrmi šesťhrannými vežami. Až za tereziánskej prestavby v 18. storočí ho ako Ústav šľachtičien architektonicky zjednotili s ostatnými krídlami hradného areálu, takže sa zachovali iba pivnice a časť prízemia.

Za svojho života urobil Vilém všetko preto, aby splodil pre rozsiahly majetok dediča. Postupne sa štyri razy oženil. Bezvýsledne. Kde asi bola chyba, sa ukázalo, keď sa jeho vdova Polyxena z Perštejna po desiatich rokoch povinného smútku (?) znovu vydala, tentoraz  za Zdeňka z Lobkovíc. Čo nevidieť sa im narodil jediný syn – Václav Eusebius Popel, ktorý je predkom všetkých doteraz žijúcich (a reštitujúcich) príslušníkov rodu Lobkovicovcov.


Z českých do cudzích rúk

Ľudí zaskočilo, aké dlhy po sebe zanechal taký významný dejateľ, akým Bol Vilém. Ešte viac ich však prekvapil jeho univerzálny dedič, dovtedy skôr známy ako roztopašný búrlivák, ktorý si dovolil konvertovať z katolíckej cirkvi na Jednotu bratskú.

Petr Vok po bratovej smrti predal podstatnú časť domínia, vrátane Krumlova. Pod rúškom noci sa aj s rozsiahlou knižnicou, obrazárňou, archívom a „francimerom“ (asi tuctom šľachtičných obdivovateliek) presťahoval do Třebone. Tam sa bývalý bonviván vypracoval na dobrého hospodára, ktorý opäť zaplnil rožmberskú pokladňu. Zámok nechal prebudovať na ukážkové renesančné sídlo.

Znepriatelil si však výbušného cisára Rudolfa II., ktorý najmä ku koncu svojej vlády zďaleka nebol taký milý, prešibaný mecenáš poznania a vedy, ako ho v českých filmoch zobrazil Jan Werich. Na jeho popud vtrhli do krajiny passovské vojská, ktoré mali za úlohu svojou krutosťou spacifikovať nespokojných Čechov. Petr Vok obetoval Bavorom rodinný strieborný poklad (ten od Perchty?), len aby čím skôr odišli za hranice. Bola to jeho posledná úspešná diplomatická misia.

Jan Werich ako Rudolf II. s Jiřím Plachým,
ktorý si vo filme Cisárov pekár a Pekárov cisár
zahral podvodného magistra Edwarda Kelleyho
(toho si užil aj Petr Vok v Třeboni).
O niekoľko mesiacov na to – 6. novembra 1611 dvanásty vladár rožmberskej dynastie zomrel. Vôbec nie hrdinsky,  ako 72-ročný doplatil na dôsledky svojho bujarého života. Predovšetkým mu zlyhala chorá pečeň a obličky. Ešte predtým stihol všetky členky povestného francimeru zabezpečiť bohatým venom.

Návštevník Třeboňského zámku si môže sálu, kde sa s ním ku katafalku prišli rozlúčiť tisíce ľudí, pozrieť. Do susednej miestnosti, kde na smrteľnej posteli posledný raz vydýchol, sa však nedostanete. Je tam súkromný byt a starší pán, čo tam teraz býva, nemá veľmi rád zvedavých hostí.

Pretože ešte v roku 1604 sa na onen svet pobral aj posledný mužský potomok hradeckej vetvy Jáchym Oldřich (ostatné tri vyschli už predtým), bezdetným Petrom Vokom vymrel po meči celý rod Vítkovcov. Väčšinu dŕžav a práv po ňom zdedil synovec Jan Zrínsky, syn chorvátskeho vojvodcu a známeho turkobijca Mikuláša Šubiča Zrínskeho, a Evy z Rožmberka, najmladšej sestry Viléma a Petra Voka. Jan však predčasne po dvanástich rokoch bezdetného manželstva zomrel už 24. februára 1612. Časť z panstva, ktoré už predtým nezískal nenávidený Rudolf II., sa dostala do rukou českého rodu Švamberkovcov.

Po porážke stavovského povstania v roku 1620 nový panovník Ferdinad II.  Habsburský pôvodné rožmberské dedičstvo i s konfiškátom po pánoch z Hradce previedol do rúk cudzej šľachty – Eggenberkovcom (po nich ho získali Schwarzenbergovci), Černínovcom a Boquayovcom, ktorí majetky spravovali zväčša až do roku 1945. Po novembri 1989 sa viacerí z nich o vlastníctvo uchádzali súdnou i mimosúdnou cestou.

Zo známych objektov v južných Čechách zatiaľ vrátili iba Orlický zámok Karlovi VII. Schwarzenbergovi, ktorý pôsobil ako vedúci kancelárie Václava Havla, teraz zastáva post ministra zahraničných vecí a rozhodol sa kandidovať na českého prezidenta. Jedinečnú pamiatku na brehu priehrady prepísal na svojho syna, ale je naďalej otvorená pre verejnosť.

Žiaľ, cenná umelecká zbierka Petra Voka počas tridsaťročnej vojny zmizla nenávratne – vo Švédsku.

Autor je novinár.

Foto: Martin Krno a archív


Fotogaléria

Kláštor vo Vyššom Brode z jednej strany obmývajú vody Vltavy, z druhej rybník.


Brány vo Vyššom Brode do kláštorného kostola a opátstva.


Hlavné priečelie renesančného zámku v Třeboni, v ktorom 6. novembra 1611 zomrel Petr Vok.


 Jedna z uličiek třeboňského starého mesta.


Fontána sv. Markéty na Námestí Zachariáša z Hradca v Telči.


Mariánsky stĺp od sochára L. Huberta na historickom námestí v Třeboni.


Svadobné autá pred hlavným priečelím Orlického zámku, ktorý po novembri 1989 reštituoval Karel VII. Schwarzenberg.


Zrekonštruovaný vstupný areál do bývalej vodnej tvŕdze Nové Hrady.


Vilém z Rožmberka si nechal podľa talianskych vzorov vystavať neďaleko Budějovíc lovecký zámoček Kratochvíľa. Aj to ho priviedlo takmer na mizinu.