Dvadsať rokov po Sovietskom zväze

V priebehu roku 2011 si v postsovietskom priestore (a nielen v ňom) pripomenuli mnohé okrúhle výročia, ktoré niekde oslavovali s pompou, vojenskou prehliadkou, či inou parádou a niekde potichu, aby elity ľuďom nepripomenuli, že už dvadsať rokov žijú v nejasnostiach či chaose. Niekde mali dokonca panychídu.
Počet zobrazení: 3838
vlajka zssr.jpg

Je dvadsať rokov dostatočný čas na objektívne hodnotenie hlavnej udalosti – sublimácie Sovietskeho zväzu? Mohol augustový pokus konzervatívnej časti straníckeho aparátu odvrátiť decembrové finále? Bola „perestrojka“ smrteľným vírusom, ktorý zlikvidoval sovietsky štát? Bola to geopolitická katastrofa, alebo obmäkčenie života na pätine svetového územia? Čo tomuto veľkému tresku predchádzalo?

Okrem už vyššie spomenutých udalostí 17. marca uplynulo dvadsať rokov od  referenda o ZSSR, v rámci ktorého ľudia sformulovali „vôľu sovietskeho ľudu“. Aká bola vôľa?

Všeľudového referenda sa zo 185, 6 milióna oprávnených voličov zúčastnilo 148,5 milióna, čo bolo 79,5 percenta. Zo zúčastnených 113,5 milióna – t. j. 76,43 percenta odpovedalo na referendovú otázku „áno“, teda sa vyjadrili za zachovanie obnoveného Sovietskeho zväzu. A predsa z Kremľa mizne sovietska zástava a s ňou aj subjekt, ktorého symbolom bola.

Ak sa dnes zamyslíme nad významom referenda konaného 17. marca 1991, nebolo až také osudové, ako sa mu mnohí snažili, snažia a zrejme ešte budú snažiť pripisovať. Po prvé, priama demokracia v systéme, ktorý fungoval v ZSSR, je dosť ťažko predstaviteľná. Po druhé, inštitút referenda sa stal inštrumentom vnútrostraníckeho boja, v ktorom M. S. Gorbačov prehrával na body. A po tretie, referendum (a znie to paradoxne) vlastne urýchlilo proces zániku Sovietskeho zväzu. Sovietski voliči, ktorí prišli do volebných miestností, v zásade nič neriešili a už vôbec nie osud sovietskeho štátu. Fakticky sa stali štatistami v rámci politických manévrov medzi zväzovým centrom a predstaviteľmi (niektorých) zväzových republík.

Dlhodobé odstredivé tendencie

Rozhodnutie o referende bol prijaté v čase, keď sa proces zániku ZSSR už rozbehol a krajina sa dostala do politickej, ekonomickej a najmä medzirepublikovej a nacionalistickej krízy. V rokoch 1989 – 1991 de facto vrcholí chronický nedostatok spotrebného tovaru. Spomínate si na slová M. Gorbačova: „...proces pašol...“?

Do nového vrcholu sa dostávajú medzietnické a nacionalistické konflikty na území ZSSR a paralelne silnejú národno-osloboditeľské hnutia proti sovietskemu režimu. Medzi prvé takéto väčšie udalosti možno zaradiť udalosti v kazašskej Alma-Ate – demonštrácie 16. decembra 1986 (25. výročie) proti vymenovaniu na post prvého tajomníka ÚV KS Kazašskej SSR, v zväzovej republike nenávideného Gennadija Vasilieviča Kolbina (1927 – 1998). Demonštráciu brutálne rozohnali vojská ministerstva vnútra, G. Kolbin bol vo funkcii v rokoch 1986 – 1989. Neskôr sa prvým tajomníkom (1989 – 1991) stal Nursultan Abiševič Nazarbajev, ktorý Kazachstanu (od roku 1991) prezidentuje dodnes....

V roku 1988 sa začína karabašský konflikt, ktorý vyúsťuje začiatkom roku 1991 fakticky do vojny medzi Arménskou a Azerbajdžanskou SSR. Konflikt, ktorý v rôznych podobách pretrváva dodnes. Paralelne v oboch republikách narastajú nálady preferujúce štátnu nezávislosť. No v skutočnosti sa prvým subjektom, ktorý vystupuje zo ZSSR, v januári 1990 stáva Nachičevanská autonómna SSR (súčasť Azerbajdžanskej SSR), ktorá tak zareagovala na sovietsku (zväzovú) brutalitu v Baku.

Po podobných krvavých udalostiach 9. apríla 1989 v Tbilisi sú analogické procesy v Gruzínskej SSR, kde sa súbežne zvyšuje napätie medzi Tbilisi a gruzínskymi autonómiami – Abcházskom a Južným Osetskom.

V roku 1990 to boli zasa krvavé udalosti v stredoázijskej Ferganskej doline a v tadžickom Dušanbe, pričom tie druhé prerástli do riadnej občianskej vojny... Tej okrem iného predchádzali udalosti z roku 1976 v Kurban-Tjube, kde došlo k otvorenému bojovému vystúpeniu tadžických islamistov proti oficiálnej sovietskej moci v Dušanbe a v Moskve.

No na čele odchodového procesu zo ZSSR stáli pobaltské republiky, ktorých väčšinoví obyvatelia vnímali ZSSR ako okupanta. Litva 11. marca 1990, Estónsko 30. marca 1990 a Lotyšsko 4. mája 1990 vyhlásili začatie procesu obnovenia nezávislosti, čo vyvolalo v Moskve zdesenie a množstvo politických chýb. V dňoch 13. – 14. januára 1991 zasahovali vo Vilniuse federálne vojská. Potom sa 20. januára 1991 scenár opakoval v Rige, kde chcela Moskva s použitím sily riešiť problém. A použitie sily malo opačný efekt.

No a čo sa týka Moldavska, Bieloruska a Ukrajiny, tam sa tiež v rokoch 1989 – 1991 aktivizovali nacionalistické hnutia.

Jednako, M. S. Gorbačov nebol schopný pochopiť, čo sa so ZSSR deje. Pravdepodobne si myslel, že vyhlásením referenda preberie iniciatívu a dostane situáciu pod kontrolu...

Nešťastné referendum

Uznesením zo 16. januára 1991 Najvyšší soviet ZSSR rozhodol, že všezväzové referendum sa bude konať 17. marca 1991 a schválil text (po veľmi ťažkých a emotívnych diskusiách) referendovej otázky: „Považuje za nutné udržanie Zväzu sovietskych socialistických republík ako obnovenej federácie rovnoprávnych suverénnych republík, v ktorej budú v plnej miere garantované práva a slobody človeka ľubovoľnej národnosti?“

Ďalej sa v tomto uznesení spresnilo, ako sa budú počítať výsledky: „...po celom Sovietskom zväze na základe výsledkov hlasovania k každej republike samostatne...“

Tak sa občania mali rozhodnúť „áno“, alebo „nie“. Ako sa rozhodli je uvedené v úvode, lenže, aj keď Najvyšší soviet prijal ešte niekoľko právnych aktov, zväzové referendum od počiatku bojkotovalo 6 z pätnástich zväzových republík – Litva, Lotyšsko, Estónsko, Moldavsko, Gruzínsko a Arménsko.

V Litve si 9. februára 1991 urobili vlastné minireferendum – konzultáciu s občanmi –, ktorého sa zúčastnilo 84 percent voličov, z ktorých 90,4 percenta sa vyjadrilo za nezávislú a demokratickú Litvu. Napriek tomu Moskva otvorila v Litve referendové miestnosti, kde sa z asi 600-tisíc zúčastnených voličov vyjadrilo 70 percent za zachovanie ZSSR.

V susednom Lotyšsku podobná „konzultácia“, ktorá sa konala 3. marca 1991, dopadla podobne – 73,6 percenta sa vyjadrilo za nezávislosť. V „oficiálnom referende bolo (z asi 500-tisíc zúčastnených) za Sovietsky zväz 73,8 percenta.

Estónsko si v svojom referende 3. marca 1991 vyjasnilo veci – 78 percent bolo za nezávislosť. V ruskojazyčných častiach Estónska sa 17. marca 1991 konalo „veľké“ referendum. Zúčastnilo sa ho 74,2 percent ruskojazyčných voličov a 95 percent bolo „za“.

V Moldavsku sa referendum konalo v dodnes neuznanom Podnestersku (za 98 percent) a Gagauzii (za ZSSR 97,5 percenta).

Na území Gruzínska sa konalo referendum len na území Abcházska a Južného Osetska, kde väčšina hlasovala za Sovietsky zväz. Lenže 31. marca 1991 sa konalo všegruzínske referendum o vystúpení zo ZSSR. Zúčastnilo sa ho 90,79 percenta voličov (napr. aj z Abcházska), pričom 99,08 percenta bolo z obnovenie nezávislosti Gruzínska.

Organizovať referendum odmietlo aj Arménsko (rozhodnutie z februára 1991) a začalo pripravovať vlastné referendum. Toho „veľkého“ sa zúčastnilo cca 5 000 voličov, ale vlastného referenda 21. septembra 1991 sa zúčastnilo 95 percent voličov, ktorí odpovedali na otázku: „Súhlasíte, aby sa Arménska republika stala nezávislým demokratickým štátom mimo ZSSR?“ Podľa oficiálnych údajov 99 percent odpovedalo „áno“.

Iná  Stredná Ázia

Aj keď referendová štatistika z Pobaltských republík, Moldavska, Arménska a Gruzínska bola limitovaná len tými okruhmi, kde sa referendum konalo, sovietska propaganda to vedela predať. Na druhej strane, v krajinách Strednej Ázie sa konalo „vzorové“ referendum.

V Turkménskej SSR za na referende zúčastnilo 97,7 percenta voličov a za ZSSR bolo 97,9 percenta. V Uzbeckej SSR, kde bol prvým tajomníkom ÚV KS UzSSR Islam Abduganievič Karimov (súčasný prvý a zatiaľ jediný prezident) to bolo 95,4 percenta a 93,7 percenta. V Tadžikistane 94,4 percenta, 96,2 percenta, v Kirgizsku 92,9 percenta a 96,4 percenta a nakoniec v Kazachstane účasť 88,2 percenta a za bolo 94,1 percenta. Pravda, v Kazachstane miestne elity zásadne zmenili otázku z Moskvy na: „Považujete za nutné udržanie Zväzu SSR ako Zväzu rovnoprávnych a suverénnych štátov?“

Faktom však je – a to platí v Strednej Ázii dodnes – že viac ako 90-percentné áno Sovietskemu zväzu odrážalo skutočné občianske nálady!

Aby sme nezabudli na Azerbajdžan a Ukrajinu. Januárové udalosti v Baku mimoriadne ovplyvnili náladu v krajine. Aj keď Baku oficiálne hlásilo 93,3 percenta podporu Sovietskemu zväzu, realita bola iná. Veď len v roku 1989 bola podľa utajených sociologických výskumov podpora ZSSR maximálne 84,7 percenta a po januári 1990 klesla na maximálne 5 percent

Na Ukrajine prišlo 17. marca 1991 k referendovým urnám 76 percent voličov a z nich bolo 70 percent za, čo bolo asi 55 percent Ukrajincov. Lenže o pár mesiacov, v decembri 1991 za úplnú nezávislosť Ukrajiny hlasovalo asi 90 percent Ukrajincov – voličov.

Súboj Gorbačov – Jeľcin

Hlasovanie v Rusku malo iný charakter a iné pozadie než v ostatnej časti vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Súbežne s gorbačovovským referendom šlo aj jeľcinovské o vytvorení postu prezidenta RSFSR. Toto len potvrdzuje, že gorbačovovské referendum malo byť jeho odpoveďou na aktivity Borisa Nikolajeviča Jeľcina a spol. Tento rozštep charakterizujú aj  niektoré výsledky. V Moskve bolo za Sovietsky zväz 50,02 percenta, v Leningrade 50,54 percenta a v rodnom meste B. Jeľcina vo Sverdlovsku na Urale len 49,34 percenta. Celkovo po celej RSFSR sa akcie zúčastnilo 75 percent voličov, 71 percent bolo za zachovanie ZSSR a 70 percent za zriadenie funkcie prezidenta.

No a dnes ZSSR neexistuje a ruský prezident patrí medzi najmocnejších mužov sveta! Ozaj zánik Sovietskeho zväzu privítalo (dobové údaje) 80 percent Poliakov a Japoncov a až 81 percent Američanov. So zánikom sa v tom čase nevedelo zmieriť až 69 percent Egypťanov. Nakoniec rok 2011 im potvrdil, prečo.

Koniec

Oficiálny zánik Sovietskeho zväzu – 26. decembra 1991 – bola historická udalosť. Je však na zváženie, či prestavba vytvorila a vyprovokovala nacionalistické trenia vnútri ZSSR, alebo ich len jednoducho zverejnila a zárodky krachu budeme identifikovať skôr, teda skôr než sa M. S. Gorbačov dostal k moci. Sovietsky zväz si vlastnými rukami pripravoval svoj budúci rozpad.

M. S. Gorbačov a spol. nedokázali tento rozpad zastaviť. V konečnom dôsledku, ani sa nepokúsili pripraviť právne predpoklady rozumného zániku vlastnej krajiny... a dali nám do vienka také politické prostredie, v ktorom sa zrodila J. Tymošenková a V. Juščenko, ktorí nechali v januári 2009 plynovo vystresovať Slovensko, alebo otvorili dvere politikom typu M. Saakašviliho, ktorý rozpútal a prehral vojnu.

Našťastie, pred dvadsiatimi rokmi nikoho nenapadlo bombardovať Sovietsky zväz, ale poučenie z jeho zániku, najmä pre dnešnú Európsku úniu, je neprekonateľne aktuálne.

 Autor je vysokoškolský pedagóg

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
06. december 2011, 11:22

Skutočne vynikajúco napísaný článok, ktorý poukazuje na málo známe až úplne neznáme fakty pre bežnu populáciu o vývoji v ZSSR.

Napadla mi úvaha ako by boli dopadli vtedajší československí veľkoburžuji buržuji (Havel, Klaus, Mečiar a Slota), ak by boli pripustili vyhlásiť všeľudové referendum o zachovaní jednotnej ČSFR. Som presvedčená, že ak by bolo referendum aj o zachovaní ČSSR, tak by modifikovaný socializmus (napr. O. Šikovej tretej cesty)bolo podporilo aspoň 90% Čechov a Slovákov. Možno by bolo na čase ak by sa vysokoškolskí pedagógovia, resp. politológovia z SAV zaoberať aj neomarxistickými teóriami Ota Šika.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
07. december 2011, 10:32
Inga, prekvapuješ, ale súhlasím s Tebou v hodnotení článku a dokonca i v myšlienke príspevku - politici by v podobnom referende o rozpade čs.republiky dobre nedopadli.
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
07. december 2011, 10:46
Ani aám som nevedel, alebo nevenoval pozornosť tomu referendu z 1991, akosi mi vo víre toho času uniklo. Doplnilo mi to mozaiku udalostí, nechápal som totiž, čo sa to potom sakra v Sovietskom Zväze udialo, že sa tak náhle rozpadlo.

Pokračuj v písaní, je to poučné i pre nás.

A spoznal som aj na vlastnej kozži odtredivé sily rozpadu: Prechádzal som v období 1991 Pobaltskými republikami obchodne a prechádzal som i barikádami na hraniciach medzi Lotyšskom, Estónskom a v Rige. Jediné, čo nás chránilo, bolo to, že sme Čechoslováci, to bola priepustka kamkoľvek, vážená spriatelená krajina pre všetkých.
Situácia bola vtedy všade v Pobaltí napätá - dodnes napríklad je dosť nespravodlivo riešená otázka rozpadom ZSSR vzniklej "ruskej menšiny", ktorá sa napríklad po vzniku Estónskej republiky dostala do pozície druhoradých občanov bez rovnoprávneho postavenia.
V samom Rusku v Moskve som sa stretol vtedy s totálnym ekonomickým chaosom, ktorý vtedy ovládli špekulanti a z tieňa vystúpivšie mafiánske osobnosti a skupiny, bolo dosť neprehľadné a nebezpečné v tom čase s nimi obchodovať. Človek doslova pociťoval, ako sa impérium rozpadá...
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
07. december 2011, 11:34
ta prva sa volala Gorbacov a ta druha Jelcyn...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
07. december 2011, 12:08
sovietsky zvaz neprezil dve katastrofy nasledujuce tesne za sebou - ta prva sa volala Gorbacov a ta druha Jelcyn... anton b.

*************************

Opäť sa hlboko mýlite anton.b! Katastrofou bolo komunistické politbyrum, ktoré podviedlo proletariát a uzurpovalo si moc v zmysle Gramsciho hegemónie! Ovládanou vrstvou sa stal proletariát a vládnucou politbyro ÚV!

Masy dokázali zvrhnúť komunistický režim, ale nemali vytvorenú politickú elitu, tak moc ostala ležať na uliciach! Zdvihli ju oportunistickí komunisti prezlečení za veľkokapitalistov a mafiánske gangy! Niečo podobné sa stalo aj tento rok v Egypte, kde moc uzurpovala armáda podobne ako za Násira.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
07. december 2011, 13:25
"stará dobrá Inga" sa vrátila - to ste dve?Schizofrénia?Nereagujte, prosím, napíšte nám konečne blog...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
08. december 2011, 08:26
jelzman - jelcyn a jeho ludia: Aven, Berezovskij, Gusinskij, Potanin, Smolenskij, Fridman, Chodorkovskij. zatial sa podarilo dostat pred sud Chodorkovskeho...
Obrázok používateľa Anonymný
#4
(neuvedené)
08. december 2011, 12:41
Kým píšete o referendách 1991 roku v ZSSR a v jednotlivých krajinách tak je to zaujimavé, lebo sme zväčša na to zabudli , alebo sme tomu vtedy nevenovali pozornosť, lebo našťastie sme za ho už zbavili. Ak však pridávate vlastné hodnotenia akao napr. v závere tak som zhrozený, že toto môže napísať vysokoškolský pedegóg.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
08. december 2011, 12:49
Je to len zopár riadkov, oproti tým obvyklým blábolom Ingušky, ale teraz sa jej nedá nič vytknúť. Všetko sedí, ako riť na šerbli.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
08. december 2011, 16:50
Inguške a Peťovi Je to len zopár riadkov, oproti tým obvyklým blábolom Ingušky, ale teraz sa jej nedá nič vytknúť. Všetko sedí, ako riť na šerbli. Dano"

**************************

Dano, ak chcete niekoho kritizovať, tak musíte sa vyjadriť naprosto jasne. Tzn. konkrétne a naprosto zrozumiteľne. Takto sa nedá vôbec reagovať na neurčité narážky, alebo s vami polemizovať. Skuste sa venovať vecnej diskusii a nie hodnoteniu autora, alebo diskutujúcich.

Fakt neviem čo mám rozumieť pod "obvyklým blábolom Ingušky"? V tom sa viete "vysomáriť" tak jedine vy.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
09. december 2011, 09:12
co je na tom nekonkretne?
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
09. december 2011, 23:15
Tento článok som nečítal, si ho iba prečítam, to politika má tu moc - orgnizačnú, že mení dejiny, alebo sekta v politickej strane pri moci mení dejiny, tak podviedol Gorbačov stranu, ktorá predtým bola aj ním - jeho funkcuionárskou sektou -rozložená. Taký mám názor na to čo bolo. Mám tiež názor na budúcnosť, ako vrátiť socializmus aj s výpočtami podľa Marxa, na stránke KSS - diskusia. Ak sa vám chce. Všeobecní lekári a ich sestričky, chcú mať platy, to bolo dnes. Tvrdím, že lekárka i sestra majú byť SZČO - združené a obchodným zákonníkom zdravotnou poisťovňou platené. Zdravotná štátna poisťovňa má bzť zdrvotná kooperácia, ktorej členom by tieto sestry i lekárky aj boli. Odbory z týchto ľudí by mali vplyv na cenz lekárekych výkonov. Teda bude odčlenená práca lekárska od všetkého iného lekárskeho. Poskytovatelia zdravotných výkonov SZČO alebo zdravtné kooperácie vo vlastnictve štátu, možno budú zatiaľ družstvá podľa obchodného, ....... Toto kapitálové zdrvotníctvo buď sa sprivatizuje a všetko bude trhové, každá patba, alebo sa to vzkoná ako píšem, tretia možnosť nie je.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
09. december 2011, 23:54
takže ani sem už prosím nepíšte a nereagujte, tu píšeme pod článok s témou Petra Juzu a to by sme mali teda diskutovať o Sovietskom Zväze a nie o slovenskom zdravotnícvte.
Premerujte sa teda pod blog "za želanie Jozefa Gazarka o zdravotníctve" a tam môžeme diskutovať ...
Obrázok používateľa Anonymný
#5
(neuvedené)
11. december 2011, 20:07
Ako sa hovorí, na troskách môže vzniknúť niečo lepšie. Ruská federácia dnes je jednou z najsilnejších mocností a dobre sa usadila v novom ekonomickom "bloku" B-R-I-C, teda krajín, ktoré nepotrebujú vojenskú silu na presadenie svojich ekonomických záujmov ako "staré" mocnosti USA a EU( spojené v NATO).
Pomaly sa vytvára Eurázijský blok ,kde Ruská federácia,Ukrajina aBielorusko hrajú dôležitú úlohu, sú tu štáty Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), vo všetkých žije silný ruský "živel" a majú spoločnú históriu, ale i ekonomické väzby, v EU sú tri pobaltské republiky, v ktorých žije dosť početná ruská menšina, nie vždy braná ako rovnoprávni občania (Estónsko), je tu enkláva Kaliningrad, ktorá je súčasťou Ruskej federácie priamo v strednej Európe, kosovskí Srbi sa hromadne snažia získať ruské občianstvo, množstvo zámožných Rusov žijúcich všade v zahraničí ( najbližšie "ruské" Karlovy Vary) vytvára takú silu, s ktorou pri želanom rozpade Sovietskeho Zväzu nik nerátal.
Ja si myslím, že to je dobre, slovanský živel sa mohol dostať do sveta všade tam, kde mu v tom bránila ideológia antikomunizmu a studená vojna. Čo si myslíte vy?
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
16. december 2011, 16:30
Studená vojna nie je, tá skončila v roku 1989 pre nás východných a dnes končí pre nich západných preto, že vojna končí pre prazených v okamžiku porážky a pre víťazov v okamžiku ukončenia prospechu z nej. Takže správne to máte národne, lenže antikomunizmus ni je o národe, to je o trednom boji, teda každý jeden antikomunista je bojovník za triedu kapitálu, to máme rozobrať a netváriť sa, že tento boj vojakmi radikálneho liberalizmu neexistuje ak ho vidíme v NR SR v osobách mnohých poslancov. Koniec studenej vojny nebol koniec vplyvu Sovieckého zväzu na nás, ten skončil až jeho vojská odobvzdali moc nad nami NATO v roku 1990, alebo 1991. To by bola téma vojenská, podľa vzoru Napolena, ako sa z posla revolúcie stal posol kontrarevolúcie, čo z pohľadu nášho národného bola spätná revolúcia do reštaurácie kapitalizmu. Píšem vám inde, na tej asdrese, čo ste vytvrili abz som sem nepísal, preto tu píšem, abz som vám to oynámil, stále som tento článok nečítal, mám citovú väzbu k Rusom, tak preto, ale si ho už prečítam.
Obrázok používateľa Anonymný
#6
(neuvedené)
17. december 2011, 22:44
Dvolím si vlastný názor, ktorým vás i prosím, v mojom záujme, aby som nebol všeobecný, pomôžte takto ako ste začal Lekráskemu odborovému združeniu a hoci aj nebudú chcieť, historicky vlastnícky formulovať združenú prácu protipól námezdnej práci, rozdeľovanie podľa práce protipól rezdeľovaniu podľa vlastníctva, v kooperáci zdravotníctva nevýrobnej činnosti protipól podnikateľského subjektu v zdrovotníctve nevýrobnej tvoriacej zisk. Pretože ak z podstaty nezisková činnosť zdravotníctva tvorí zisk, ten zisk musí tvoriť činnosť z ekonomickej podstaty zisková, a tým vzniká hlbšia kríza liberánych vzťahov, ktorá už aj tak je dosť hlboká. Teda na Slovensku ak nebude zdravotníctvo ziskové, výrazne stlmí krízu liberálnych vzťahov, teda je možné, čo som ja rozpracoval - viď odkaz nie jeden - realizovať ak motorom toho realizovania bude LOZ a politickou silou Smer - SD. Práca zbytočná, mne sa zdá, že nie. A že som od vašej témy, bavím sa na tému národy a národ slovenský, bavím sa na tému z vašho historického popisu udalostí, aj to treba, ako je treba, čo ja robím. Liberálna demokracia je v kríze! A na akom základe je demokracia? Na úrovni vlastníctva výroby sebe rovných slobodných otrokárov, bol možná. Tá zanikla a sa obnovila a sa stále zdokonaľovala na úrovni vlastníctva výroby sebe rovných slobodných / liberálnych / kapitalistov. Nie je v kríze výroba ale lieberálne vlastníctvo výroby tým, že liberálne vlastníctvo výroby nezodpovedá výrobe, je v kríze demokracia liberálneho vlastníctva výroby. A čím je v kríze? Nuž tým, že zanikajú sebe rovný vlastníci výroby kapitalisti, výroba je tak spoločenská, že toto už zospoločenštenie výroby in natura dodáva stumul pre krízu liberálnej demokracie. Čím sa dá kríza liberálne demokracie odstrániť, nuž štútrovským vlastníctvom slovenkého národa, ktoré budú realizoívať štúrovci v LOZ. Vy sa zaberáte postupom národov historicky, ja filozofujem z toho, čo vy dodávate. Pravdepodobe s naši politici a vedátori nevšimli, že sme mali maďarónov a janičiarov pre dané historické obodobia, že prežitie slovenského národa je jedinečné, že ak by naši predkovai pozerali po svete, ako prežiť národne, tak by sme tu už neboli, a tak dnes to isté, čo bol maďarón a janičiar sú privatizéri a somozrejme nimi platení politici, vedci, rôznych prajavov antikomunisti. Všetci títo sa k nám nepripoja, ani k štúrovcom sa nepripojili v ich dobe národnej, takže načo si ich všímať, v našej dobe ekonomicky štúrovskej. 44444

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984