Ako v druhom desaťročí 21. storočia?

Autor sa v knihe zaoberá budúcnosťou celého sveta. Možno však oprávnene konštatovať, že predovšetkým z pohľadu USA a dokonca najmä z pohľadu záujmov USA. V mnohom nadväzuje na jeho publikáciu „Nasledujúcich 100 rokov“ (Ikar, Bratislava 2009). Autor je politológom. Založil a riadi Strategic Forecasting (STRAT-FOR) - je to súkromná spravodajská agentúra označovaná za tieňovú CIA. Narodil sa v Maďarsku v židovskej rodine, ktorá prežila holokaust a emigrovala do USA. Zaoberá sa medzinárodnými vzťahmi, strategickým plánovaním, modelovaním a prognostikou.

Desaťročie relatívne veľkých zvratov?

Pre terajšie desaťročie predpovedá relatívne dosť veľké zvraty. Zväčša však s pozitívnym smerovaním.

Všeobecne by podľa neho:
mali vojny v islamskom svete dohasínať, život bude naďalej v očakávaní rôznych teroristických útokov, malo by dôjsť k mierovému usporiadaniu vzťahov USA s Iránom, výrazné budú ďalšie pokroky a zmeny v technike (vr. osobitne v energetike), v Číne začne vznikať ekonomická i politická kríza, najmä v prvej polovici desaťročia bude svet zmietaný finančnou krízou, majú sa zmeniť aj vzťahy medzi USA a Izraelom, v niektorých štátoch bude nedostatok pracovných síl a bude prebiehať aj silná vlna migrácií obyvateľstva a že USA budú naďalej v postavení (už skôr samovoľne, ale aj s prispením cieľavedomých krokov) svetového impéria.

Podľa G. Friedmana postavenie USA ako impéria vzniklo nezamýšľane, len ako dôsledok všestranných svetových a historických faktorov a prúdov. Miernejšie formulované - predpovedá, že USA budú významnou svetovou veľmocou a že budú hegemónom celé 21. storočie.

Pre budúcnosť nabáda politikov USA k „vyváženej globálnej stratégii podľa príkladu starovekého Ríma či Veľkej Británie spred sto rokov“. Teda „nevládnuť“ pomocou hrubej sily, ale vnášaním rozporov medzi regionálne štáty (str. 16). K tomu okrem iného patrí nepripúšťanie spojenia „rastúcej technickej úrovne Európy s prírodnými zdrojmi Ruska“ (str. 19). Podľa môjho názoru tento aspekt politiky USA sa veľmi neplní.

Podľa G. Friedmana USA vraj znepokojuje Európska únia (EÚ). Je známe, že EÚ skutočne vznikla aj ako možný dôstojnejší a silnejší partner USA a ostatných veľkých štátov sveta.

Bude pokračovať silná väzba Ruska a Nemecka. Bude v oblasti energií, technológií i využívania pracovného potenciálu Ruska v nemeckých továrňach v Rusku. Autor má názor, že USA majú túto väzbu oslabovať, a to aj prostredníctvom Poľska.

Pri dosiahnutí fázy zrelosti ekonomiky Číny (aj keď pri chudobe väčšiny jej obyvateľov) a nie je sa potrebné jej obávať. Autor vidí potrebu väčšej pozornosti USA vo vzťahu k Japonsku.
 

Zvýšenie napätia v živote jednotlivcov

G. Friedman vychádza z pretrvávajúceho názoru, že ekonomická politika USA „ovplyvňuje životy miliárd ľudí, neraz aj na viac generácií“ (str. 25). Vychádza aj z toho, že USA sú jedinou vojenskou mocnosťou globálneho významu – osobitne aj z pohľadu námorníctva. Predpovedá, že terajšie desaťročie žiada viac úsilia o úpravu vzťahov najmä s Iránom a Izraelom. Výrazným záujmom USA bude fyzická bezpečnosť USA a slobodný medzinárodný ekonomický systém, nie však absolútne neregulovaný (podľa predstáv ideológov voľného trhu). Predpokladá však aj to, že USA budú musieť riešiť otázku „ako zvládať nepriateľstvo okolitého sveta“ (str. 40). V rámci toho však uvádza, že strategickým cieľom musí byť: zabrániť vzniku akejkoľvek mocnosti, ktorá by mohla ohroziť hegemóniu USA kdekoľvek na svete. Zdá sa to až nereálne a odvážne. Nástrojom na to má byť aj existencia už viacerých regionálnych vojenských veliteľstiev.

Na druhej strane nie je nereálne (často aj v Európe uvádzané) tvrdenie, že „Európa už stratila svoj rozhodujúci význam“.

Autor publikácie nabáda, aby sa USA odpútali od reliktov studenej vojny, za ktoré považuje NATO, Medzinárodný menový fond i OSN. Odporúča inštitúcie regionálneho charakteru a vytvárať koalície na zvládanie nebezpečenstiev. Predpovedá však aj skutočnosť, že občanom USA bude prekážať zahraničná angažovanosť ich krajiny vyžadujúca nákladný a ťažkopádny aparát.

Za ekonomickú oblasť konštatuje, že kríza priniesla potrebu vyššej moci štátu a politikov a obmedzila autonómiu trhu a silu finančných elít. Predvída, že „posilňovanie štátu bude v globálnom meradle patriť k určujúcim charakteristikám budúceho desaťročia“ (str. 69). Majú tiež prevládnuť trendy narastania ekonomického nacionalizmu. Desaťročie vraj nebude zvyšovať hojnosť a prinesie zvýšenie napätia do života jednotlivcov ako aj potom do politického systému.

Politika tichého odpútania sa od Izraela?

V oblasti Iraku a Saudskej Arábie sa bude naďalej čeliť problémom, a to aj v súvislosti s odchodom vojsk USA z Iraku. Pre oblasť Iránu je autor čiastočne optimistický a nabáda vymaniť sa z pasce, do ktorej sa USA dostali. Vraj tomu napomôže aj vývoj ekonomickej situácie.

Z hľadiska bezpečnosti a hrozby terorizmu ani v ďalšom desaťročí nie je možné dosiahnuť absolútnu bezpečnosť a zničiť úplne islamský terorizmus a terorizmus aj domácich teroristov. Predchádzať im má nielen prevencia v ochrane štátov, ale aj v podobe prítomnosti USA vo viacerých regiónoch. V oblasti Izraela a Palestíny treba rešpektovať jasnú existenciu palestínskeho národa. Z toho musí vychádzať aj politika USA (a ďalších štátov). Odporúča pre USA politiku tichého odpútania sa od Izraela. Predpovedá, že Izraelu nateraz nehrozí veľká konvenčná vojna. A nepotrebuje preto ani doterajšiu zahraničnú pomoc. Zvýšiť treba spoluprácu a priblíženie sa arabským krajinám.

Predvída však, že vojna z Afganistanu sa môže rozšíriť na Pakistan a že USA by mali pomáhať Pakistanu. Predvída, že celkovo hegemónom v oblasti Perzského zálivu bude Irán a že treba hľadať spôsoby, ako s ním vychádzať. USA sa okrem toho majú usilovať, aby si neznepriatelili Turecko a „aby sa Turecko a Irán nespojili s cieľom ovládnuť a rozdeliť si arabský svet“ (str. 143).

Európa – možné bojisko tretej svetovej vojny

Rusko bude zrejme upevňovať domáce i zahraničné štruktúry. Bude pokračovať napĺňanie jeho stratégie na rozvoj a vývoz kovov, ropy, plynu, obilia, energie. Rusko to uživí a bude mať pevné väzby na Európu. Súčasne bude budovať hospodársku úniu s Bieloruskom a Kazachstanom a možno aj s Arménskom, Kirgizskom a Tadžikistanom, a to na spôsob EÚ. Predpovedá mu však, že jeho dlhodobý výhľad bude nepriaznivý a že sa mu nepodarí ostať významným hráčom na medzinárodnej scéne. Závislosť od vývozu surovín a energií plní síce pokladnice, ale nerozvíja vraj jeho hospodárstvo.

Prekvapivo otvorené sú názory G. Friedmana v tom, že USA musia v nasledujúcich desiatich rokoch „urobiť všetko preto, aby zablokovali nemecko-ruskú dohodu“ (str. 159). Obáva sa, že zjednotením Ruska a Európy by vznikla sila, ktorá by sa Amerike vyrovnala, alebo by ju i predstihla. Vychádza aj z toho, že krajiny európskeho zázemia sa viac ako Ruska obávajú USA. Vnímajú ich skôr „ako hospodárskych konkurentov než ako partnerov a ako silu, ktorá ich tlačí do konfliktov, do ktorých sa im nechce. Rusi sa im, naopak, javia ako synergický doplnok vyspelých európskych krajín“ (str. 159). Pre Európu - okrem iného - z polohy Poľska odporúča, aby bolo mocným klinom medzi Nemeckom a Ruskom. Pre Slovensko, Maďarsko a Rumunsko je strategickým imperatívom USA udržiavať s nimi „priateľské vzťahy a pomáhať im pri zvyšovaní ich vojenskej spôsobilosti“ (str. 164).

Varovnou prognózou pre Európu je však Friedmanova téza o možnosti byť bojiskom tretej svetovej vojny. Nacionalizmus naraz nadobudol značný politický vplyv. Podľa môjho názoru je z USA (pre ich záujmy a stratégiu) rôznym spôsobom podporovaný. Pre najbližšie desaťročie však G. Friedman uvádza, že EÚ nezanikne. Nevyvinie sa však vraj na mnohonárodný štát. V najbližších rokoch hospodárske problémy budú pokračovať. Budú aj príčinou rozporov medzi štátmi a budú spochybňovať výhodnosť spoločnej meny. Veľká Británia sa vraj väčšmi pripúta k USA. Konštatuje však aj, že predbežne „Európa ako celok sa nechce dať vtiahnuť do konfrontácie“ (str. 193).

Záujmy a politika USA v ostatnom svete

Pre Západné Tichomorie (najmä Japonsko, Čína, India a Indonézia) G. Friedman predpovedá krízy, ktorých zárodky sa črtajú na obzore už teraz. Vývoj prekoná aj rôzne transformácie. Má však zostať hospodárska spolupráca Číny i Japonska s USA. Najmä vzťahy Japonska a USA zostanú stabilné. Stabilita Číny sa bude musieť zabezpečovať aj posilnením vnútornej bezpečnosti.

Obdobne sa ráta s pokračovaním strategickej spolupráce USA s Austráliou, Singapurom, Indiou i Južnou Kóreou.

Vo vzťahu ku Kube je úlohou zabezpečiť, že sa nestane základňou pre cudzie mocnosti. Vo vzťahu k Venezuele ide z polohy USA o blahosklonný postoj. Je menej dôležitý a očakáva sa do tridsiatich rokov, že sa tam zmení strategický pohľad na svet.

USA by mali podporovať Argentínu, a to aj z hľadiska jej postavenia voči Brazílii. V rámci toho motivovať firmy z USA, aby investovali v Argentíne, a to najmä mimo poľnohospodárstva. Brazília je mocnosťou s veľkým vplyvom nielen v Južnej Amerike, ale aj v Afrike. USA s ňou majú trvale udržiavať priateľské vzťahy.

Významné sú vzťahy USA s Mexikom, a to vr. aj v oblasti migrácie obyvateľstva a drog. Stratégiou pre oblasť migrácie vlastne má byť, aby sa výrazne nezastavila. A to aj z demografických dôvodov a zo zamestnávania migrantov na málo populárne práce. Nedá sa očakávať ani úspech v zastavení pašovania drog.

Vzťahy USA s Kanadou zrejme zostanú stabilne dobré. Ekonomicky i politicky.

Otvorene o zasahovaní v Latinskej Amerike

Celkove postavenie USA na západnej pologuli je bezpečné. Formálne vlády krajín západnej pologule nemajú mať pocit, že v nich USA zasahujú. G. Friedman celkom otvorene a drsne však uvádza, že „USA budú zasahovať do latinskoamerických záležitostí, konkrétne v Argentíne. Musia to však zaobaliť do všeobecných debát na tému ľudských práv a sociálneho pokroku“ (str. 248). Nepripomína to čitateľovi celú Európu, býv. Sovietsky zväz a odtrhnuté štáty od neho???

V Afrike zrejme zatiaľ nejde zabrániť vojnám. Vývoj zrejme povedie k jej ďalšiemu rozčleňovaniu. Je roztrieštená s mnohými konfliktami. Najspôsobilejšia je Juhoafrická republika. V Afrike naďalej bude rozširovať svoj vplyv Čína. USA bude zaujímať osud nigérijskej a angolskej ropy a ako kontrolovať šírenie vplyvu islamu na severe Afriky, v Somálsku, či Etiópii.

Technický rozvoj podľa G. Friedmana v nasledujúcom desaťročí vraj bude stagnovať. Orientácia bude viac na nízkorizikové projekty. Trh sa bude zapĺňať elektromobilmi i novými mobilmi, robotmi a pod. Situácia sa má zlepšovať od roku 2016. Hospodárske účinky starnutia populácie zosilní rastúca stredná dĺžka života a rast výdavkov na zdravotnú starostlivosť. Bude sa rozvíjať medicínsky výskum, biotechnológie, genetika i farmaceutický priemysel. Treba rátať s ďalším rastom energetickej spotreby. V rámci toho aj s pokračovaním využívania uhlia a plynu. Okrem toho aj na výrobu vody. Významne sa musí podporovať využívanie slnečnej energie.

Sme v období, keď je štát silnejší ako trh a má k dispozícii viac zdrojov. Štát je oveľa lepším investorom v oblasti dlhodobých inovácií.

G. Friedman požaduje, aby USA „svoju obsedantnú zahraničnú politiku nahradili vyváženejším a citlivejšie formulovaným uplatňovaním moci“ (str. 278). Z taktického hľadiska má ísť aj o „odklonenie vojenských prostriedkov potenciálnych nepriateľov USA na niektorého z ich susedov v regióne“ (str. 279).

Základom americkej moci aj naďalej budú oceány. Vojnové námorníctvo bolo a bude strategickým základom USA a za ním nasledujú americké sily vesmírneho určenia. V tom bude pokračovať rozvoj a vývoj prieskumných satelitov, ktoré môžu riadiť aj protilodné rakety. Pôsobiť bude naďalej 16 jestvujúcich tajných spravodajských služieb. Záverom G. Friedman konštatuje, že USA sú oveľa mocnejšie, než si väčšina ľudí myslí.

Autor Ing. Michal Majtán, PhD., je čestný predseda Futurologickej spoločnosti na Slovensku

Medzititulky Slovo

(Vyšlo na futurologia.sk)