Sociálna demokracia zavelila vľavo bok... Len či?
Paradoxne, sociálna demokracia takto vyčerpala svoj program a stala sa obeťou vlastného úspechu. Pri pohľade na súčasnú situáciu sociálnej demokracie v Európe to vyzerá tak, že sa Dahrendorf nemýlil: o sociálnu demokraciu v Európe už akosi nie je záujem. Otázka je, či je šanca túto jeho predpoveď zvrátiť?
Hodnotová dezorientácia
Zatiaľ čo desiatky rokov sociálna demokracia v Európe predstavovala progresívnu politickú silu, ktorá presadzovala rôzne významné sociálne reformy, zhruba od 80. rokov sa stala konzervatívnym subjektom, ktorý už len bránil výdobytky z minulosti, no nedokázal ponúknuť nič nové, reformné. Aj preto sa západní socialisti obrátili k novým témam, ktoré sa týkali skôr postmaterialistických hodnôt, ako je ochrana menšín či životné prostredie. Písal som o tom v Slove relatívne podrobne v rokoch 2009-2010 (tentoraz sa pokúsim absolútne vytesniť slovenské reálie, aby prípadnú diskusiu neovládli domáce sentimenty a resentimenty). Posledné progresívnejšie projekty v sociálno-ekonomickej oblasti vznikli v štruktúrach západnej sociálnej demokracie niekedy v 70. rokoch, kedy sa živo diskutovalo o ekonomickej demokracii, robotníckych fondoch, kodeterminácii, vyššej miere prerozdelenia, posilnenia verejného sektoru a iných ambicióznych projektoch.
Od 80-rokov je však európska sociálna demokracia v sociálno-ekonomických otázkach absolútne dezorientovaná. Krásne to vidieť pri pohľade na najväčšie postavy francúzskej ľavice v týchto rokoch rokoch, prezidenta Francoisa Mitteranda či predsedu Európskej komisie Jacquesa Delorsa. Nie je tajomstvom, že Mitterand napriek odvážnym rečiam o znárodnení a zdaňovaní bohatých podľahol tlakom globálnej konkurencie, neoliberálnej dogmatike a predovšetkým „štrajku kapitálu“ a koncom svojho funkčného obdobia prakticky rezignoval na progresívnejšie ľavicové projekty.
Problém je neoliberalizmus, nie Európa
Dezorientáciu cítiť aj z pôsobenia Delorsovej komisie (1985-1995). Na jednej strane Delors spustil viacero sociálnych programov, začal európsky sociálny dialóg a angažoval sa v prospech sociálnej charty EÚ, ale na druhej strane to bol práve on, kto definitívne ukončil európsku éru keynesiánskej politiky, pomáhal presadiť neoliberálny Jednotný európsky akt (1987) a opätovne naštartoval projekt voľného jednotného trhu, ktorý rozožral európsky sociálny model, stiahol na dno viaceré regióny Európy a zdecimoval nespočetné sociálne skupiny. Aby ma niekto neobviňoval z jednostranných ľavičiarskych interpretácií, netvrdím to ja, ale známa profesorka európskych štúdií Michelle Eganová, ktorá sa k ľavici v žiadnom prípade nehlási.
Maastrichtskou zmluvou (1993) sa potvrdilo, že Európska únia tu nie je preto, aby pomáhala ľuďom napĺňať ich sociálne práva, ale predovšetkým preto, aby liberalizovala trh a pomáhala kapitálu k vyšším ziskom. Nedávne rozhodnutia Európskeho súdneho dvora v kauzách Viking (2007) či Laval (2007), podľa ktorých je voľný trh dôležitejší než kolektívne práva zamestnancov, sú len pokračovaním neoliberálneho trendu, ktorý sa začal niekedy v 80. rokoch. V tomto kontexte treba chápať aj vlnu euroskepticizmu, ktorá v ostatných rokoch zaplavila Európu. Integráciu už totiž neodmietajú len skupinky pobláznených nacionalistov či populistov. Nedôvera k EÚ má sociálne príčiny. Napríklad, podľa prieskumov bolo odmietnutie euroústavy vo Francúzsku a Holandsku v roku 2005 dôsledkom toho, že ľudia sa zľakli neoliberálneho smerovania Európy. Oni vtedy neodmietli Európu, ale neoliberalizmus. A to platí aj dnes. Ľudia nie sú nahnevaní na Európsku úniu, ale na jej aktuálnu podobu, v rámci ktorej politici a inštitúcie čoraz viac hrajú podľa toho, ako píska kapitál a nie podľa toho, ako si želajú občania. Európa sa stále viac odkláňa od sociálneho škandinávskeho (prípadne rýnskeho) modelu a prikláňa k „banánovému“ modelu pinochetovského razenia – áno, v tom je hlavný problém. Mnohí si tento odklon EÚ od sociálneho štátu uvedomili až v čase krízy, ale tento trend sa nezačal včera. Začal sa už pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi a čo je najsmutnejšie, pri jeho spustení nestála len Nová pravica na čele s Thatcherovou; sekundovali aj dezorientovaní západní socialisti počnúc Delorsom, pokračujúc Tonym Blairom a končiac Gerhardtom Schröderom.
Éra kultúrnej ľavice
Čo prišlo po európskom neoliberálnom obrate z 80.rokov? Zhruba dve desaťročia bolo ticho. Globálny kapitalizmus zapustil korene, nadnárodné korporácie „žmýkali“ tretí svet, ekonomika rástla špeciálnym, takzvaným „jobless“ rastom (t.j. zisky korporácií závratne rastú, zamestnanosť tvrdošijne klesá) a hoci sa nožnice ekonomickej nerovnosti absurdne zväčšovali, vo svete politiky aj ideológie bezpečne dominovala Nová pravica. Sociálna demokracia v tom čase vymýšľala rôzne „tretie cesty“, ktoré vlastne boli iba mäkšou verziou toho istého pravicového neoliberalizmu.
V snahe odlíšiť sa od pravice sa socialisti „vrhli“ na kultúrne otázky, čo sa prejavilo najmä koncom 90.rokov a na začiatku 21.storočia. Z krátkodobého hľadiska projekt „(post)modernizácie“ ľavice priniesol ovocie. K moci sa dostala generácia ľavicovo-liberálnych politikov, ktorí na jednej strane dosiahli nezanedbateľné úspechy v rámci kultúrneho liberalizmu (napr. španielskemu premiérovi José Luisovi Zapaterovi či portugalskému premiérovi José Socratesovi sa podarilo zlegalizovať homosexuálne partnerstvá), ale v rámci ekonomiky a sociálnej oblasti boli socialisti často „neoliberálnejší“ než ich pravicoví kolegovia (podľa britského The Economist, ešte dnes nemeckí veľkopodnikatelia v dobrom spomínajú na „súdruha biznisu“ Schrödera, ktorý presadil drastické reformy, napr. Hartz IV.).
Všade vládne pravica – čuduje sa niekto?
V tomto rozpoložení zastihla sociálnu demokraciu globálna hospodárska kríza. Dokým lídri západných socialistov pochopili, že pri alarmujúcej sociálnej situácii, rastúcej nezamestnanosti a pauperizácii obyvateľstva nie je najmúdrejšie stavať priority z kultúrnych otázok, za niekoľko rokov ich v Európe prevalcovala konzervatívna pravica. Výsledok? Spomedzi 27 členských štátov Európskej únie dnes vládne sociálna demokracia ako dominantná sila iba v jedinom štáte – v Dánsku. Ak to preženieme, sociálna demokracia je na tom štatisticky rovnako ako komunisti, ktorí vládnu takisto v jednom jedinom štáte EÚ (na Cypre vládne strana AKEL). V ďalších štyroch štátoch je sociálna demokracia súčasťou veľkej, resp. pravo-ľavej koalície (Rakúsko, Belgicko, Fínsko, Írsko), pričom až na Rakúsko hrá v koalíciách druhé husle. (Formálne sú pri moci sociálni demokrati aj v Slovinsku, ale nie nadlho; v roku 2011 bola vláde vyslovená nedôvera a blížiace sa voľby vyhrá pravica.)
Prednedávnom sa socialisti „historicky znemožnili“ v Grécku, Španielsku a Portugalsku (prepady o desiatky percent samozrejme zapríčinila najmä dlhová kríza a drastické úsporné balíčky); v Británii zhruba 15 rokov nebolo celkom isté, kto vlastne reprezentuje ľavicu, či labouristi, liberáli alebo konzervatívci (až odchod do opozície labouristov konečne vrátil späť na ľavicové pozície) a v Nemecku sociálna demokracia „hartzovala“ s trpezlivosťou svojich voličov tak dlho, až kým sa rekordne neprepadla najskôr v celoštátnom a potom v regionálnom meradle (vo viacerých nemeckých krajských voľbách SPD zaznamenala 10-percentný prepad a ľavicová Die Linke ju najmä vo východnej časti Nemecka doslova prevalcovala). Obzvlášť bolí bezradnosť sociálnych demokratov vo Švédsku, ktorí v tomto štáte vládli nepretržite desiatky rokov, prakticky dlhšie než KSČ v Československu, no dnes sa prepadli na zahanbujúcich 25 % podpory a zmietajú sa vo vnútorných bojoch. V Maďarsku a Poľsku sa sociálna demokracia vytesnila na úplný okraj politickej scény; v Čechách a na Slovensku napriek víťazstvu vo voľbách vládu zložila pravica (na Slovensku sa azda situácia čoskoro zmení). Celkovo je sociálna demokracia v Európe v nezávideniahodnom postavení a celý tento trend len dokresľuje, že aj posledné voľby do Európskeho parlamentu (2009) socialisti na plnej čiare prehrali (prišli o vyše 30 mandátov).
Good morning, comrades!
Takáto zúfalá je dnes situácia sociálnej demokracie v Európe. Dôvod? Sociálna demokracia tridsať rokov spala. Naposledy bola „hore“ v sedemdesiatych rokoch, keď sa živo diskutovalo o participácii zamestnancov na chode podnikov, o výhodách plánovania a štátneho vlastníctva, o všeobecnom základnom príjme, o Tobinovej dani, o demokratickom socializme. Premýšľalo sa, tvorili sa vízie, vychádzalo sa z hodnôt. Odvtedy nič. Aby sa sociálna demokracia aspoň trochu prebrala, nezaškodilo by vrátiť sa späť k tradičným hodnotám a oprášiť staršie projekty, ktoré majú v európskej verejnosti stále silnú podporu. Zároveň má zmysel zradikalizovať ekonomické vízie a prenechať neoliberálne dogmy tým, čo sa vyžívajú v individualistickom kapitalizme, a teda pravičiarom. Našťastie, vyzerá to tak, že práve toto viacerí sociálnodemokratickí lídri konečne pochopili. Európski socialisti asi potrebovali naozaj padnúť na pomyselné dno, aby konečne znova začali pripomínať ľavičiarov. V posledných mesiacoch ich naozaj aspoň trochu pripomínajú.
Nebolo to tak dávno, čo Ed Miliband, líder britskej Labour Party, hovoril na straníckom kongrese v 2011 o škodlivom predátorskom biznise, ktorý treba spacifikovať. Oprášil projekt ekonomickej demokracie a participácie zamestnancov na chode podniku. Obhajoval kontinentálny sociálny model a hovoril o celkovej zmene kapitalistického systému. Pritvrdil aj francúzsky socialistický kandidát na prezidenta Francoise Hollande, ktorý o globálnom kapitále hovorí ako beztvarom impériu (žeby inšpirácia Antionom Negrim?), ktorý ovládol ekonomiku aj spoločnosť; chce vytvoriť štátnu banku, ktorá by kryla strategické projekty; hodlá zvýšiť dane pre najbohatších na 45 %; zastaviť „amerikanizáciu“ trhu práce a posilniť verejný sektor. Medzi francúzskymi socialistami navyše popri umiernenom Hollandovi čoraz väčší vplyv získava aj ľavicové krídlo na čele s charizmatickým Arnaudom Montebourgom, ktorý otvorene volá po „deglobalizácii“.
Tlaky zľava aj sprava
Britskí a francúzski socialisti nie sú jediní, kto prežíva prerod. Rakúsky sociálnodemokratický premiér Werner Faymann ako prvý oprášil Tobinovu daň, ktorú pod hlavičkou FTT (daň z finančných transakcií; financial transcaction tax) odrazu podporuje nielen európska sociálna demokracia, ale aj Barrosova pravicová komisia. Do čela švédskej sociálnej demokracie sa pravdepodobne postaví odborársky predák Stefan Lofven, čo by stranu mohlo konečne opäť vykloniť doľava, k sociálnym otázkam. V Nemecku sa síce na vodcovskú pozíciu v SPD pravdepodobne dostane centrista Peer Steinbrück (prípadne, iní dvaja centristi, aktuálny predseda strany Sigmar Gabriel či šéf poslaneckého klubu Frank-Walter Steinmeier), no aj tam sa diskutuje o novej ľavicovejšej vízii (pod názvom Dobrá spoločnosť), ktorej spoluautorkou je Andrea Nahles, tajomníčka strany. Dokonca aj sociálnodemokratickí „technokrati“ v Európskom parlamente konečne hovoria o sociálnych veciach, napríklad o riešení chudoby ako o akútnom probléme (dokonca sa odhodlali k predložení deklarácie na túto tému; očividne už ostáva len krôčik k socialistickej revolúcii...) a s keynesiánskym podtónom odmietajú úsporné balíčky (austerity) na úkor rastových programov (recovery)... Pravda, treba pre poriadok doplniť, že eurosocialisti popri tom podporujú aj spoločný boj EÚ a USA za liberalizáciu svetového obchodu, pretože – ako všetci vieme – voľný trh je základnou témou ľavice... Ale vážne: napriek rôznym odchýlkam možno skonštatovať, že medzi sociálnodemokratickými stranami v EÚ je citeľný posun doľava.
Napokon, sociálnej demokracii sa nemožno čudovať: k ľavicovejším riešeniam ju to tlačí zľava aj sprava. Naľavo sa objavili vplyvné sociálne hnutia (americké Occupy, španielske Indignados, radikálno-demokratické islandské občianske iniciatívy a pod.), napravo sa konzervatívci pokúšajú „kradnúť“ socialistom klasické témy (Angela Merkelová takto vzala SPD zavedenie minimálnej mzdy či zavretie atómových elektrární; Nicolas Sarkózy takto podporuje zvýšenie daní pre bohatých a harmonizáciu daní v Európe; David Cameron hovorí o solidarite, veľkej spoločnosti a dištancuje sa otvorene od thatcherizmu; napokon aj Iveta Radičová na Slovensku samu seba vykresľovala ako solidárnu a sociálnu političku). Sociálna demokracia sa musí posunúť doľava, aj keby nechcela. Otázka je, či to naozaj chce? A či jej ľavicový rozlet vydrží aj v prípade, že by sa presunula do exekutívy?
Nádej umiera posledná...
Veď áno, ozvú sa skeptici, rečičky sa hovoria, chlieb sa je. Kritici budú namietať, že socialisti vždy radi vykrikovali z opozície revolučné heslá a keď došli do vlády, „skutek utek“, spomeňme si na Mitteranda. Ale zdá sa, že už aj západní sociálnodemokratickí lídri pochopili, že majú možno historicky poslednú šancu, aby sa pozviechali a vrátili Európe sociálnu tvár (a sebe akúkoľvek tvár). Ak budú naďalej robiť takú istú politiku ako pravica, akurát s „proletárskejšími“ úsmevmi, skončia nadobro. A možno spolu s nimi skončí aj celý kapitalizmus. Pretože bez sociálnych kompromisov je neudržateľný a jediný, kto na týchto kompromisoch mal vždy reálny záujem, neboli neoliberáli, ale práve sociálna demokracia.
Už čoskoro sa ukáže, nakoľko to socialisti myslia vážne. Človek nemusí byť jasnovidec, aby predvídal vývoj v najbližšom čase (teda aspoň z hľadiska volebných výsledkov). O pár mesiacov budú mať vo Francúzsku socialisti prezidenta; v Nemecku už liberálov z FDP nevzkriesi ani zázrak a črtá sa ďalšia veľká koalícia CDU/CSU a SPD; v Taliansku sa úradnícka vláda na čele s ortodoxným neoliberálom Mariom Montim dostane do úzkych a ľavica môže posilniť; v ostatných zadlžených južanských štátoch pohorí pravica tak isto, ako pohorela „sporivá“ sociálna demokracia; v Čechách, na Litve a na Slovensku sa k moci vráti ľavica... Ostáva len dúfať, že jednu zo svojich posledných šancí socialisti v Európe využijú a zahnú prudko doľava.
Inak si budú môcť spoločne zaspievať (pravdaže, každý v tom svojom jazyku): „S pánom bohom, ideme od vás, neublížili sme nikomu z vás.“
Foto: pes.org
Reagujte na článok
Komentáre
"...a na Slovensku sa k moci vráti ľavica... Ostáva len dúfať, že jednu zo svojich posledných šancí socialisti v Európe využijú a zahnú prudko doľava.
Inak si budú môcť spoločne zaspievať (pravdaže, každý v tom svojom jazyku): "S pánom bohom, ideme od vás, neublížili sme nikomu z vás." Ľ.B
*************************
Aká ľavica pán Blaha? Veď tu žiadnu poriadnu ľavicu nemáme!
Ak nemyslíme na totálne neschopných Hrdličkových komunistov, + "kelňových úderníkov" z ZRS a Ďuricovú "Moju" SDĽ, ktorá poriadne ani sama nevie, koho je?
Smer môže už teraz pokojne spievať (rovno po Slovenský): S pánom bohom, ideme od vás, neublížili sme nikomu z vás!!!
A to bez ohľadu na to ako dopadnú voľby! Lebo s "ľuďmi" ktorí ovládajú Smer a programom, ktorý propaguje na 40 stranách pre chudobné Slovensko neurobí takmer nič, okrem zachovania asociálneho status qou po pravicovom zlepenci!!! Tak ako tomu už raz bolo po II. Dzurindovej vláde.
Dúfam, že sa neznížite k obhajovaniu Smerom zrušených "zajacoviek" a zavedeniu "nerovnej" dane na lieky, ktoré aj potom ešte dosť zdraželi a na knihy, ktoré aj tak už nikto nekupuje (lebo sú tak drahé) a hlavne nečíta. Lebo si ich nemôžu chudobnejší ľudia (cca 80%) ani nemôžu dovoliť, lebo takmer všetko minú na neúmerne drahé potraviny, nájomné, energie, vodu, lieky,...(a splátky za život na dlh), ktoré sú nevyhnutné k prežitiu, či skôr živoreniu na Slovensku!
Na vaše rasistické (antisemitské) a najmä sexistické invektívy neragujem!
Autorom článku aj Knihy Späť k Marxovi??? je Ľuboš Blaha.
Ten nech sa vyjadrí kto z nás dvoch má pravdu v tejto veci a kto tu "múti vodu" s treťou cestou? A nemusí byť ku mne ani gentleman!
"SMER nemá intelektuálnu základňu na pochopenie tohoto fenoménu a preto ani nevedia čo by s tým mali urobiť. Modrí dokázali cez média presvedčiť takmer celú spoločnosť, že kto je červený je blbý a ešte aj zlodej. A ani GORILA s tým nateraz nevie pohnúť. Modrý nakoniec presmerujú GORILU do radov červených a potom budú červení blbí, zlodejskí a ešte aj ZÁKERNÍ." Andrej
****************************
Máte pravdu, ale len do tej miery, že takí IQ-áči sú na zvoliteľných miestach kandidátky Smeru!
Šikovnosť Mikyho teamu vykľučkovať z prekerných situácií je grandiózna! Stačí spomenúť ako to Miky natrel tesne pred voľbami 2010 Ficovi po tom ako sa vrátil Robertko s pravdepodobne "netajnými" informáciami a dôkazmi (ktoré údajne našli IQ-áči zo Smeru na internete) o financovaní SDKÚ. Môžeme sa len domnievať, že ich s veľkou pravdepodobnosťou vykšeftoval od kolegu Gordona Browna z PES (môžeme len hádať, čí ten ich dostal od MI 5, resp MI 6). Pritom sa tváril Fico keď to zverejňovali tak, akoby všetci Slováci mali IQ "dreveného vláčika"!
Totálne zle načasovanie ich zverejnenie hneď po tej návšteve Británie vo februári 2010 Smer pripravilo nielen o taktickú a najmä strategickú výhodu. Čím dal Dzurindovi dostatok času na preskupenie síl so zaktivovaním kauzy od "Hanzela".
Podobnú ukvapenú strategickú chybu urobila aj Sulíková SaS so zverejnením spisu Gorila. Tiež dali Mikymu dostatok času na protiúder so "Sasankou".
Pritom Smer nie je politickým nováčkom ako SaS. Problém je v tom, čo ste uviedli: ">"SMER nemá intelektuálnu základňu na pochopenie tohoto fenoménu...
Možno by aj mal, ale tí ľudia v Smere nemajú absolútne žiadne slovo a musia autoritatívneho vodcu poslúchať na slovo a hlavne nemyslieť, lebo to je nebezpečné pre ich politickú karieru!
**************************
PZV opakujete Illony Švihlíkovej bonmot na každom kroku! Rozbité líbyjské mesta sú dôkazom jedine tak idiotskej zahraničnej politiky Kadafyho. Len totálny "ľavicový" kretén sa rozhodne podporovať 20 miliónmi dolárov pravičiara Sarkózyho proti ľavičiarke Roayalovej v prezidentskej kampani! Alebo dokonca zneužívať americkú CIA a britskú MI6 na chytanie po Ázií a Afrike disidentov jeho režimu!
Prečo tie cudzie armády už dávno nezbombardovali Kubu, alebo Severnú Kóreu, či Vietnam? Odpoveď je jasná. Nielen preto, že tam nie je ropa, ale najmä preto, že neexistuje silná buržoázna opozícia, ktorá by prebrala a najmä si udržala moc v krajine, keby tie cudzie armády odpochodovali domov!
"Ale poďme sa baviť o tom, čo bude PO KAPITALIZME a či tu nemá čo ľavica ponúknuť." Peter Zajac-Vanka
**************************
Žiadna ľavicová alternatíva zatiaľ neexistuje! Dokonca sa na nej ani vážnejšie nepracuje.Máte len dve možnosti reštaurovať zkrachovaný štátny kapitalizmus eufemistický nazývaný ako reálny socializmus.
Alebo prebrať program konzervatívnych katolíkov (participačný rozpočet, kooperatívne podniky, zamestnanecké akciovky s rôznou účasťou pracujúcich na riadení a zisku), ktorí odstavili už na 23 rokov ortodoxných komunistov od korýt!
S pobavením občas čítam, ako sa vehementne snažia "ľavičiari" propagovať kooperativizmus alla Mondragon. Pritom si vôbec neuvedomujú, že je to katolícky konzeravtívny ekonomický model vymyslený už v 60-70-tých rokoch 20. storočia Vatikánom ako funkčnú alternatíva totalitnému štátnemu kapitalizmu.
Najmä aby "vypustili paru z kotla" vzmáhajúcemu sa robotníckemu hnutiu, ktoré narúšalo nemenné zásady RKC ako je dogmatické súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a hrozili revolúciami najmä v Latinskej Amerike.
"Ekonomika sa netransformovala ale deštruovala. Neprišli sme s novým kapitalizmom ale s čiernou dierou. Bola to jedna z demonštrácií deštruktívnej sily kapitalizmu. Metódy boli rovnaké, aké môžeme vidieť inde vo svete ? škrtanie, outsourcing, privatizácia a sociálny dumping. Zahraničný kapitál prišiel a hľadal spotrebné trhy, zatváral výrobný priemysel, ktorý kupoval takmer za nič. Všade, najmä vo výrobnej sfére sa strácali pracovné sily ale tu sa stratil celý spôsob života. Celkom úspešné družstevné poľnohospodárstvo prakticky zmizlo." anton b.
************************
To, čo sa stalo po konzervatívnom prevrate v r. 1989 a nástupe pravicovej buržoázie k moci pochopili len Maďari.
Tí jasne hovoria o tom, že západu išlo:
1, len o odbytištia pre ich výrobky, resp. nadvýrobu (najmä nižšej kvality), ktorú nemali komu predávať a hrozili im masové prepúšťania a následné sociálne nepokoje.
2, získať novodobých "otrokov" ochotných robiť za almužnú v porovnaním s tým, čo by museli dať svojím robotníkom.
3, urobiť z východnej Európy veľké a lacné smetisko pre odpad, ktorý by museli doma draho spravovávať, alebo skladovať.
4, s "ekonomickou pomocou" sa snažili vnútiť ich hodnoty, spôsob života a najmä vytvoriť nové úplne loajálne politické elity ochotné panáčkovať v Bruseli, tak ako oni pískajú!
Pre tých s nižším IQ to polopatistický povedané znamená, že snahou západu bolo nahradenie starých kolónií novými!!! Tzn. že im išlo len vytvorenie nových neokolónií na východe a juhu Európy o ktoré prišli v 2/2 20. storočia v Afrike a Ázií!
"K moci sa dostala generácia ľavicovo-liberálnych politikov, ktorí na jednej strane dosiahli nezanedbateľné úspechy v rámci kultúrneho liberalizmu (napr. španielskemu premiérovi José Luisovi Zapaterovi či portugalskému premiérovi José Socratesovi sa podarilo zlegalizovať homosexuálne partnerstvá), ale v rámci ekonomiky a sociálnej oblasti boli socialisti často "neoliberálnejší" ĽB
***************************
Nazvať zlegalizovanie sexuálných aberácií a zvrhlosti za "nezanedbateľné úspechy" považujem za napľutie do tváre slušným ľuďom!
A nielen to u nás zaznamenali "kultúrní" environmentaliti (Vlčiaci) tiež významné úspechy ako napr. nechali zožrať lykožrútom takmer celé Vysoké Tatry! Po takých "úspechoch" sa budeme dívať aspoň dve generácie na Tatry ako na Tunguškú oblasť na Sibíri, kde začiatkom 20. storočia padol meteorit!Prípadne aj zatvorenie dvoch zrekonštruovaných jadrových blokov a následne odkupovanie drahej elektriny zo západu! Hoci mohli slúžiť aspoň 20 rokov a lacno vyrábať elektrinu a hlavne zamestnávať našich ľudí!/P
Tie "idiotské armády" nezbombardovali nikdy ani Vietnam ani Severnú Kóreu preto, lebo tieto krajiny nemajú nič, čo by mohli ponúkuť nadnárodnému globálnemu kapitálu. Líbya bola poprvé obrovským zdrojom naftových prameňov a rozvíjali sa tam rafinérie európskych a čínskych producentov, čo mohlo ohroziť budúce smerovanie trhov s naftou, podruhé pristupovala v k národnému bohatstvu špecificky a namiesto utrácania peňazí rovnako ako arabské sultanáty peniaze investovala do sociálnej infraštruktúry obyvateľstva ( o.i. vodovod z púšte do pobrežných miest, stavba a hlbenie studní, bytová infraštruktúra a podobne) čo bol nebezpečný vzor pre práve vzniklé arabské revolúcie.
Práve preto je rozumné Švihlíkovej poznámku o napochodovaní cudzích armád ak by sa vláda jednej hoci európskej krajiny rozhodla ísť iným smerom ako "chce" nadnárodný kapitál uvádzať ako príklad VŽDY.Zatiaľ sa odchýlky i na európskim kontinente riešili vždy silou.
Nakoniec, nie je tomu zas až tak dávno, čo NATO bombardovalo Juhosláviu (1999) alebo čo tanky "navštívili" ČSSR (1968)
"Teda, myslím, že riešenie existuje, len ho treba pochopiť, uznať a chopiť sa ho."
Do roku 2008 bol víťazný pochod neoliberalizmu a hlásania TINA či NIA ( niet inej alternatívy ku kapitalizmu) podporovaný globalizáciou kapitálu a ekonomiky a neobvyklým hospodárskym rastom ( dnes už vieme, že chorobne spôsobeným presahom z reálnej ekonomiky do virtuálnej a hlavne hypermobilitou kapitálu, kde sa jednotlivé aj vyspelé krajiny snažili ten poskakujúci kapitál podchytiť k sebe do svojej krajiny tými rôznymi investičnými lákadlami, priemyselnými parkami, daňovými rajmi).
Až kríza odhalila hĺbku systémovej krízy kapitalizmu a fakt, že do budúcnosti sa už v rámci kapitalistického výrobného spôsobu neda rátať ANI SO SOCIÁLNYM ŠTÁTOM, ani s tým, že by masy nezamestnaných, ktoré teraz vytvára kríza, boli niekedy čo i len navrátené do pracovného procesu v rámci kapitalizmu.
Tieto ilúzie už skončili a sociálna demokracia stojí pred výzvou riešiť tieto nové fakty iným spôsobom ako pravica, či už konzervatívna alebo liberálna. Zatiaľ čo pravica chce "investovať" do podnikateľov a "vytvárať" lepšie podnikateľské prostredie, čo sú obe riešenia v podmienkach virtuálneho a skákajúceho kapitálu už neúčinné, ľavica a teda i sociálna demokracia má možnosť pomocou dohody štátu a územných samospráv vytvárať pracovné miesta na lokálnej úrovni (družstvá a výrobné samosprávne podniky), samozrejme za podmienky stopnutia účinkovania špekulatívneho kapitálu a transformácie bankového systému na verejný bankový sektor. To je tá podstatná cesta, ktorá sa volá ekonomická demokracia .
A verte-neverte, program sociálnej demokracie má vo svojich tézach na medzinárodnej úrovni definované presadzovanie zásad ekonomickej demokracie, ibaže zatiaľ sa tomu až tak sociálni demokrati nevenovali. Až teraz.
"ľavica a teda i sociálna demokracia má možnosť pomocou dohody štátu a územných samospráv vytvárať pracovné miesta na lokálnej úrovni (družstvá a výrobné samosprávne podniky), samozrejme za podmienky stopnutia účinkovania špekulatívneho kapitálu a transformácie bankového systému na verejný bankový sektor. To je tá podstatná cesta, ktorá sa volá ekonomická demokracia .
A verte-neverte, program sociálnej demokracie má vo svojich tézach na medzinárodnej úrovni definované presadzovanie zásad ekonomickej demokracie, ibaže zatiaľ sa tomu až tak sociálni demokrati nevenovali. Až teraz." Peter Zajac Vanka
****************************
Peter, nemienim vám toto tvrdenie vyvracať (lebo nemám všetky informácie). Len by som bola rada, ak by niečo také bolo vypracované a hlavne zrealizovateľné aj zo strany sociálnej demoktracie, ale o tom veľmi vážne pochybujem. Ak je to vypracované len na úrovní kozmického letu s ľudskou posádkou na Mars, tak sa toho naša generácia určite nedožije.
Pokiaľ by tomu tak bolo, tak by sa o tom Ľ Blaha bol podrobne zaoberal. V svojej teórie vychádzal z koncernu co-op Mondragon!
Prečítala som si alternatívy ekonomickej demokracie od Ľ. Blahu v knihe späť k Marxovi? A nenašla som tam nič, čo by naznačovalo jasnejšiu alternatívu zo strany sociálnej demokracie. Uvediem krátky citát zo str. 388:
"Kým vo Švédsku, či Nemecku bola myšlienka ekonomickej demokracie výsledkom požiadavok odborov a sociálnej demokracie, v Španielsku výsledkom anarchistickej ľavice a v baskitskom Mondragone výsledkom katolíckej doktríny práce a v Portugalsku sa o jej zavedenie pokúsili komunisti."
Ak to pozorne čítam, ta vidím, že išlo len o myšlienky, či pokusy s výnimkou katolíckych kooperatív vyplývajúcich z konzervatívnej doktríny práce v korporácií Mondragom, AK Pres, či viacerých latinsko amerických spoločnosti (ako výsledok záchrany zkrachovaných spoločnosti samotnými pracujúcimi).
"Kedy sa s toho vyliecis? Ani 22 rocna terapia po 89 nezabera? Mnozstvo racionalnych uvah z Tvojho "pera" dokazes potriet do neba volajucou hlupostou. Porovnie 68-eho s bombardovanim Juhoslavie je Ta nedostojne.Podla mna.Ak to pises preto "ze sa to patri"tak efekt vo vstahu k Tebe je opacny." Chatyv Alkov
"Nerád, ale odpoviem i keď nerád diskutujem s anonymom typu -Inga-
Tie "idiotské armády" nezbombardovali nikdy ani Vietnam ani Severnú Kóreu preto, lebo tieto krajiny nemajú nič, čo by mohli ponúkuť nadnárodnému globálnemu kapitálu."Peter Zajac-Vanka
*****************************
Takto asi vyzerá "odborná" diskusia na stránkach NS? Tresne sa neobhájiteľná blbosť a apriori sa zaútoči na nick, či sexaciu, či rasu respondenta, či polemika v diskusií!
Ale rada by som sa vyjadrila k diskusnému threadu.
Treba si uvedomiť paradox o ktorom sa vôbec nehovorí. Kubu chráni najmenej 50 rokov Vatikán, tak si to USA nedovolia. Hoci od r. 1962 tam nie sú sovietske rakety s jadrovými hlavicami!
2, Vietnam a Severnú Kóreu chráni Čína, tak si to USA nedovolia. Už v r. 1952-53 dostali nakladačku od Číňanov v Kórei a boli radi, že mohli si uržať aspoň Južnú Kóreu. V Kórei boli natoľko USA zúfalé, že do Japonska premiestňovali jadrové bomby, ale strach z odvety od Číny a ZSSR im ich nedovolil použiť! Navyše aj Severná Kórea ma jadrové zbrane, ktoré by neváhala použiť, lenže to by rozpútalo III. svetovú vojnu!
Kladiem vám otázku, prečo USA nezbombardujú Irán, alebo Sýriu? Ropa je aj tam a tiež sa porušujú ľudské práva.
moja "drzá" odpoveď je tu preto, lebo je pred voľbami a kto sa tomu doteraz z politických strán nevenoval, už by to mohol len zneužiť na deklarovanie "proľudovosti". Napríklad takých 99percent, veď i oni si prihriali marketingový slogan do názvu strany z vyhlásenia J.Stiglitza o tom, že v USA patrí bohatstvo jednému percentu obyvateľov a zvyšných 99 percent Američanov má neprimerane nízke príjmy. A "program" strany je na svete.
Ale veď tu na Slove už nájdete články k ekonomickej demokracii a k alterantívam. čo bude "deň po kapitalizme". Listujte v časti TRENDY.
Ale aby som uspokojil zvedavosť, o zásadách ekonomickej demokracie:
v Programe sociálnej demokracie ešte v roku 1998 Ingvar Carlsson a Anne-Marie Lindgren v diele "Čo je sociálna demokracia" ( vydalo vyd.Práca ešte v 1998) píšu,
"požiadavky sociálnej demokracie na ekonomický život sú zvyčajne zrhnuté pod pojem ekonomická demokracia ."
"Dôležitou časťou ekonomickej demokracie je vplyv zamestnancov na podmienky ich vlastnej práce."
Odvtedy uplynulo viac ako desaťročie a dnes tu máme komplexnú politicko-ekonomickú teóriu ekonomickej demokracie , ktorú do konceptu doviedol a síce osvetovo propaguje D.Schweickart, ale jej zásady sú odvodené od zistení a skúseností čs.emigrantských ekonómov J.Švejnara a J.Vaněka, teda z čs. spoločenského a ekonomického prostredia snáh o zamestnanecké samosprávy, spravodlivý trh a verejné financovanie.
Bolo by zbytočné kritizovať baskickú družstevnú asociáciu Mondragon, z toho či onoho "hriechu" podnikania v kapitalizme ak vieme, ako sa rozvíjalo československé družstevníctvo do roku 1989 a kde mohlo byť DNES ak by "temné pravicové politické sily" nedali zlikvidovať Agrokombinát Slušovice a po ňom desiatky podobných agrokombinátov s vysokou produktivitou práce, s nezvyčajne štedrým prerozdeľovaním príjmov z hospodárskych výsledkov i so schopnosťou konkurovať priemyslu a dokonca vstupovať na medzinárodné trhy.Resp. kde by bolo výrobné a poľnohospodárske čs.družstevníctvo, ak by mu nezasadili úder vlády Zákonom o transformácii družstiev, ktorý z nich vytvoril podielové družstvá ( teda kapitálové) a umožnil veľmi tichý tunel majetku z agrosektora, pričom agrosektor sa dodnes nespamätal a vyše 50 percent výrobkov poľnohospodárskej produkcie dovážame na hanbu sveta...
Vážne ešte nemáte predstavu, čoho by sa mohla týkať aplikácia ekonomickej demokracie na Slovensku?
"...sa dajte prekvapiť Na otázku, aká je tá alternatíva SD ekonomickej demokracie: moja "drzá" odpoveď je tu preto, lebo... "PZV
*********************************
Vaša drza odpoveď vôbec nie je drzá, ale výhybavá. Pretože okrem okopírovania konzervetívnych kooperatívnych družtiev ako coop Mondragon sociálna demokracia na nič neprišla.
Takže sa žiadne prekvapenie sa po voľbách konať nebude!Jednoducho pretože, kto nič nemá, tak neexistuje sila, ktorá by dokázala nič ukradnúť!!!
Jednoducho pretože od r. 1928, kedy sa od nej oštiepili komunisti absolútne na nič neprišla, ak to neukradla konzervatívcom, alebo odborom a neprivlastnila si ich know how (napr. vo Švédsku)
Zodpovedajte mi na jedinú otázku. Odkiaľ získate pôvodný kapitál ak sa vašej "buržoáznej ľudskosti" prieči, či priam hnusí zoštátňovať? To si fakt až tak naivne myslíte, že veľkoburžoázia vám z "ľudskosti, či kresťanskej altruistickej uvedomelosti" daruje pôvodný kapitál, resp. časť z neho? Bude vám tolerovať nezdanené zamestnanecké, či odborové fondy? Spomeňte si ako to dopadlo vo Švédsku, keď sa o niečo podobné sociálna demokracia pokúsila. Veľkoburžoázia úplne prerušila sociálny dialog s odbormi, na čo doplatili len a len zamestnanci.
Alebo ste tak naivní, že vám dá peniaze na budovanie na "zelenej lúke" krachujúca vo finančnej kríze sa zmietajúca EÚ?