Sociálna demokracia zavelila vľavo bok... Len či?

Ralf Dahrendorf kedysi napísal, že storočie sociálnej demokracie sa skončilo. V dvadsiatom storočí to boli práve západní socialisti, ktorí sa najväčšou mierou pričinili o zlatý vek sociálneho štátu, plnú zamestnanosť, sociálne istoty a zvyšovanie životnej úrovne. Model sociálno-trhového hospodárstva sa po druhej svetovej vojne podarilo presadiť prakticky v celej západnej Európe.
Počet zobrazení: 5959
Logo Pesxa.jpg

Paradoxne, sociálna demokracia takto vyčerpala svoj program a stala sa obeťou vlastného úspechu. Pri pohľade na súčasnú situáciu sociálnej demokracie v Európe to vyzerá tak, že sa Dahrendorf nemýlil: o sociálnu demokraciu v Európe už akosi nie je záujem. Otázka je, či je šanca túto jeho predpoveď zvrátiť?

Hodnotová dezorientácia

Zatiaľ čo desiatky rokov sociálna demokracia v Európe predstavovala progresívnu politickú silu, ktorá presadzovala rôzne významné sociálne reformy, zhruba od 80. rokov sa stala konzervatívnym subjektom, ktorý už len bránil výdobytky z minulosti, no nedokázal ponúknuť nič nové, reformné. Aj preto sa západní socialisti obrátili k novým témam, ktoré sa týkali skôr postmaterialistických hodnôt, ako je ochrana menšín či životné prostredie. Písal som o tom v Slove relatívne podrobne v rokoch 2009-2010 (tentoraz sa pokúsim absolútne vytesniť slovenské reálie, aby prípadnú diskusiu neovládli domáce sentimenty a resentimenty). Posledné progresívnejšie projekty v sociálno-ekonomickej oblasti vznikli v štruktúrach západnej sociálnej demokracie niekedy v 70. rokoch, kedy sa živo diskutovalo o ekonomickej demokracii, robotníckych fondoch, kodeterminácii, vyššej miere prerozdelenia, posilnenia verejného sektoru a iných ambicióznych projektoch.

Od 80-rokov je však európska sociálna demokracia v sociálno-ekonomických otázkach absolútne dezorientovaná. Krásne to vidieť pri pohľade na najväčšie postavy francúzskej ľavice v týchto rokoch rokoch, prezidenta Francoisa Mitteranda či predsedu Európskej komisie Jacquesa Delorsa. Nie je tajomstvom, že Mitterand napriek odvážnym rečiam o znárodnení a zdaňovaní bohatých podľahol tlakom globálnej konkurencie, neoliberálnej dogmatike a predovšetkým „štrajku kapitálu“ a koncom svojho funkčného obdobia prakticky rezignoval na progresívnejšie ľavicové projekty.

Problém je neoliberalizmus, nie Európa

Dezorientáciu cítiť aj z pôsobenia Delorsovej komisie (1985-1995). Na jednej strane Delors spustil viacero sociálnych programov, začal európsky sociálny dialóg a angažoval sa v prospech sociálnej charty EÚ, ale na druhej strane to bol práve on, kto definitívne ukončil európsku éru keynesiánskej politiky, pomáhal presadiť neoliberálny Jednotný európsky akt (1987) a opätovne naštartoval projekt voľného jednotného trhu, ktorý rozožral európsky sociálny model, stiahol na dno viaceré regióny Európy a zdecimoval nespočetné sociálne skupiny. Aby ma niekto neobviňoval z jednostranných ľavičiarskych interpretácií, netvrdím to ja, ale známa profesorka európskych štúdií Michelle Eganová, ktorá sa k ľavici v žiadnom prípade nehlási.

Maastrichtskou zmluvou (1993) sa potvrdilo, že Európska únia tu nie je preto, aby pomáhala ľuďom napĺňať ich sociálne práva, ale predovšetkým preto, aby liberalizovala trh a pomáhala kapitálu k vyšším ziskom. Nedávne rozhodnutia Európskeho súdneho dvora v kauzách Viking (2007) či Laval (2007), podľa ktorých je voľný trh dôležitejší než kolektívne práva zamestnancov, sú len pokračovaním neoliberálneho trendu, ktorý sa začal niekedy v 80. rokoch. V tomto kontexte treba chápať aj vlnu euroskepticizmu, ktorá v ostatných rokoch zaplavila Európu. Integráciu už totiž neodmietajú len skupinky pobláznených nacionalistov či populistov. Nedôvera k EÚ má sociálne príčiny. Napríklad, podľa prieskumov bolo odmietnutie euroústavy vo Francúzsku a Holandsku v roku 2005 dôsledkom toho, že ľudia sa zľakli neoliberálneho smerovania Európy. Oni vtedy neodmietli Európu, ale neoliberalizmus. A to platí aj dnes. Ľudia nie sú nahnevaní na Európsku úniu, ale na jej aktuálnu podobu, v rámci ktorej politici a inštitúcie čoraz viac hrajú podľa toho, ako píska kapitál a nie podľa toho, ako si želajú občania. Európa sa stále viac odkláňa od sociálneho škandinávskeho (prípadne rýnskeho) modelu a prikláňa k „banánovému“ modelu pinochetovského razenia – áno, v tom je hlavný problém. Mnohí si tento odklon EÚ od sociálneho štátu uvedomili až v čase krízy, ale tento trend sa nezačal včera. Začal sa už pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi a čo je najsmutnejšie, pri jeho spustení nestála len Nová pravica na čele s Thatcherovou; sekundovali aj dezorientovaní západní socialisti počnúc Delorsom, pokračujúc Tonym Blairom a končiac Gerhardtom Schröderom.

Éra kultúrnej ľavice

Čo prišlo po európskom neoliberálnom obrate z 80.rokov? Zhruba dve desaťročia bolo ticho. Globálny kapitalizmus zapustil korene, nadnárodné korporácie „žmýkali“ tretí svet, ekonomika rástla špeciálnym, takzvaným „jobless“ rastom (t.j. zisky korporácií závratne rastú, zamestnanosť tvrdošijne klesá) a hoci sa nožnice ekonomickej nerovnosti absurdne zväčšovali, vo svete politiky aj ideológie bezpečne dominovala Nová pravica. Sociálna demokracia v tom čase vymýšľala rôzne „tretie cesty“, ktoré vlastne boli iba mäkšou verziou toho istého pravicového neoliberalizmu.

V snahe odlíšiť sa od pravice sa socialisti „vrhli“ na kultúrne otázky, čo sa prejavilo najmä koncom 90.rokov a na začiatku 21.storočia. Z krátkodobého hľadiska projekt „(post)modernizácie“ ľavice priniesol ovocie. K moci sa dostala generácia ľavicovo-liberálnych politikov, ktorí na jednej strane dosiahli nezanedbateľné úspechy v rámci kultúrneho liberalizmu (napr. španielskemu premiérovi José Luisovi Zapaterovi či portugalskému premiérovi José Socratesovi sa podarilo zlegalizovať homosexuálne partnerstvá), ale v rámci ekonomiky a sociálnej oblasti boli socialisti často „neoliberálnejší“ než ich pravicoví kolegovia (podľa britského The Economist, ešte dnes nemeckí veľkopodnikatelia v dobrom spomínajú na „súdruha biznisu“ Schrödera, ktorý presadil drastické reformy, napr. Hartz IV.).    

Všade vládne pravica – čuduje sa niekto?

V tomto rozpoložení zastihla sociálnu demokraciu globálna hospodárska kríza. Dokým lídri západných socialistov pochopili, že pri alarmujúcej sociálnej situácii, rastúcej nezamestnanosti a pauperizácii obyvateľstva nie je najmúdrejšie stavať priority z kultúrnych otázok, za niekoľko rokov ich v Európe prevalcovala konzervatívna pravica. Výsledok? Spomedzi 27 členských štátov Európskej únie dnes vládne sociálna demokracia ako dominantná sila iba v jedinom štáte – v Dánsku. Ak to preženieme, sociálna demokracia je na tom štatisticky rovnako ako komunisti, ktorí vládnu takisto v jednom jedinom štáte EÚ (na Cypre vládne strana AKEL). V ďalších štyroch štátoch je sociálna demokracia súčasťou veľkej, resp. pravo-ľavej koalície (Rakúsko, Belgicko, Fínsko, Írsko), pričom až na Rakúsko hrá v koalíciách druhé husle. (Formálne sú pri moci sociálni demokrati aj v Slovinsku, ale nie nadlho; v roku 2011 bola vláde vyslovená nedôvera a blížiace sa voľby vyhrá pravica.)

Prednedávnom sa socialisti „historicky znemožnili“ v Grécku, Španielsku a Portugalsku (prepady o desiatky percent samozrejme zapríčinila najmä dlhová kríza a drastické úsporné balíčky); v Británii zhruba 15 rokov nebolo celkom isté, kto vlastne reprezentuje ľavicu, či labouristi, liberáli alebo konzervatívci (až odchod do opozície labouristov konečne vrátil späť na ľavicové pozície) a v Nemecku sociálna demokracia „hartzovala“ s trpezlivosťou svojich voličov tak dlho, až kým sa rekordne neprepadla najskôr v celoštátnom a potom v regionálnom meradle (vo viacerých nemeckých krajských voľbách SPD zaznamenala 10-percentný prepad a ľavicová Die Linke ju najmä vo východnej časti Nemecka doslova prevalcovala). Obzvlášť bolí bezradnosť sociálnych demokratov vo Švédsku, ktorí v tomto štáte vládli nepretržite desiatky rokov, prakticky dlhšie než KSČ v Československu, no dnes sa prepadli na zahanbujúcich 25 % podpory a zmietajú sa vo vnútorných bojoch. V Maďarsku a Poľsku sa sociálna demokracia vytesnila na úplný okraj politickej scény; v Čechách a na Slovensku napriek víťazstvu vo voľbách vládu zložila pravica (na Slovensku sa azda situácia čoskoro zmení). Celkovo je sociálna demokracia v Európe v nezávideniahodnom postavení a celý tento trend len dokresľuje, že aj posledné voľby do Európskeho parlamentu (2009) socialisti na plnej čiare prehrali (prišli o vyše 30 mandátov).

Good morning, comrades!

Takáto zúfalá je dnes situácia sociálnej demokracie v Európe. Dôvod? Sociálna demokracia tridsať rokov spala. Naposledy bola „hore“ v sedemdesiatych rokoch, keď sa živo diskutovalo o participácii zamestnancov na chode podnikov, o výhodách plánovania a štátneho vlastníctva, o všeobecnom základnom príjme, o Tobinovej dani, o demokratickom socializme. Premýšľalo sa, tvorili sa vízie, vychádzalo sa z hodnôt. Odvtedy nič. Aby sa sociálna demokracia aspoň trochu prebrala, nezaškodilo by vrátiť sa späť k tradičným hodnotám a oprášiť staršie projekty, ktoré majú v európskej verejnosti stále silnú podporu. Zároveň má zmysel zradikalizovať ekonomické vízie a prenechať neoliberálne dogmy tým, čo sa vyžívajú v individualistickom kapitalizme, a teda pravičiarom. Našťastie, vyzerá to tak, že práve toto viacerí sociálnodemokratickí lídri konečne pochopili. Európski socialisti asi potrebovali naozaj padnúť na pomyselné dno, aby konečne znova začali pripomínať ľavičiarov. V posledných mesiacoch ich naozaj aspoň trochu pripomínajú.

Nebolo to tak dávno, čo Ed Miliband, líder britskej Labour Party, hovoril na straníckom kongrese v 2011 o škodlivom predátorskom biznise, ktorý treba spacifikovať. Oprášil projekt ekonomickej demokracie a participácie zamestnancov na chode podniku. Obhajoval kontinentálny sociálny model a hovoril o celkovej zmene kapitalistického systému. Pritvrdil aj francúzsky socialistický kandidát na prezidenta Francoise Hollande, ktorý o globálnom kapitále hovorí ako beztvarom impériu (žeby inšpirácia Antionom Negrim?), ktorý ovládol ekonomiku aj spoločnosť; chce vytvoriť štátnu banku, ktorá by kryla strategické projekty; hodlá zvýšiť dane pre najbohatších na 45 %; zastaviť „amerikanizáciu“ trhu práce a posilniť verejný sektor. Medzi francúzskymi socialistami navyše popri umiernenom Hollandovi čoraz väčší vplyv získava aj ľavicové krídlo na čele s charizmatickým Arnaudom Montebourgom, ktorý otvorene volá po „deglobalizácii“.

Tlaky zľava aj sprava

Britskí a francúzski socialisti nie sú jediní, kto prežíva prerod. Rakúsky sociálnodemokratický premiér Werner Faymann ako prvý oprášil Tobinovu daň, ktorú pod hlavičkou FTT (daň z finančných transakcií; financial transcaction tax) odrazu podporuje nielen európska sociálna demokracia, ale aj Barrosova pravicová komisia. Do čela švédskej sociálnej demokracie sa pravdepodobne postaví odborársky predák Stefan Lofven, čo by stranu mohlo konečne opäť vykloniť doľava, k sociálnym otázkam. V Nemecku sa síce na vodcovskú pozíciu v SPD pravdepodobne dostane centrista Peer Steinbrück (prípadne, iní dvaja centristi, aktuálny predseda strany Sigmar Gabriel či šéf poslaneckého klubu Frank-Walter Steinmeier), no aj tam sa diskutuje o novej ľavicovejšej vízii (pod názvom Dobrá spoločnosť), ktorej spoluautorkou je Andrea Nahles, tajomníčka strany. Dokonca aj sociálnodemokratickí „technokrati“ v Európskom parlamente konečne hovoria o sociálnych veciach, napríklad o riešení chudoby ako o akútnom probléme (dokonca sa odhodlali k predložení deklarácie na túto tému; očividne už ostáva len krôčik k socialistickej revolúcii...) a s keynesiánskym podtónom odmietajú úsporné balíčky (austerity) na úkor rastových programov (recovery)... Pravda, treba pre poriadok doplniť, že eurosocialisti popri tom podporujú aj spoločný boj EÚ a USA za liberalizáciu svetového obchodu, pretože – ako všetci vieme – voľný trh je základnou témou ľavice... Ale vážne: napriek rôznym odchýlkam možno skonštatovať, že medzi sociálnodemokratickými stranami v EÚ je citeľný posun doľava.

Napokon, sociálnej demokracii sa nemožno čudovať: k ľavicovejším riešeniam ju to tlačí zľava aj sprava. Naľavo sa objavili vplyvné sociálne hnutia (americké Occupy, španielske Indignados, radikálno-demokratické islandské občianske iniciatívy a pod.), napravo sa konzervatívci pokúšajú „kradnúť“ socialistom klasické témy (Angela Merkelová takto vzala SPD zavedenie minimálnej mzdy či zavretie atómových elektrární; Nicolas Sarkózy takto podporuje zvýšenie daní pre bohatých a harmonizáciu daní v Európe; David Cameron hovorí o solidarite, veľkej spoločnosti a dištancuje sa otvorene od thatcherizmu; napokon aj Iveta Radičová na Slovensku samu seba vykresľovala ako solidárnu a sociálnu političku). Sociálna demokracia sa musí posunúť doľava, aj keby nechcela. Otázka je, či to naozaj chce? A či jej ľavicový rozlet vydrží aj v prípade, že by sa presunula do exekutívy?

Nádej umiera posledná...

Veď áno, ozvú sa skeptici, rečičky sa hovoria, chlieb sa je. Kritici budú namietať, že socialisti vždy radi vykrikovali z opozície revolučné heslá a keď došli do vlády, „skutek utek“, spomeňme si na Mitteranda. Ale zdá sa, že už aj západní sociálnodemokratickí lídri pochopili, že majú možno historicky poslednú šancu, aby sa pozviechali a vrátili Európe sociálnu tvár (a sebe akúkoľvek tvár). Ak budú naďalej robiť takú istú politiku ako pravica, akurát s „proletárskejšími“ úsmevmi, skončia nadobro. A možno spolu s nimi skončí aj celý kapitalizmus. Pretože bez sociálnych kompromisov je neudržateľný a jediný, kto na týchto kompromisoch mal vždy reálny záujem, neboli neoliberáli, ale práve sociálna demokracia.

Už čoskoro sa ukáže, nakoľko to socialisti myslia vážne. Človek nemusí byť jasnovidec, aby predvídal vývoj v najbližšom čase (teda aspoň z hľadiska volebných výsledkov). O pár mesiacov budú mať vo Francúzsku socialisti prezidenta; v Nemecku už liberálov z FDP nevzkriesi ani zázrak a črtá sa ďalšia veľká koalícia CDU/CSU a SPD;  v Taliansku sa úradnícka vláda na čele s ortodoxným neoliberálom Mariom Montim dostane do úzkych a ľavica môže posilniť; v ostatných zadlžených južanských štátoch pohorí pravica tak isto, ako pohorela „sporivá“ sociálna demokracia; v Čechách, na Litve a na Slovensku sa k moci vráti ľavica... Ostáva len dúfať, že jednu zo svojich posledných šancí socialisti v Európe využijú a zahnú prudko doľava.

Inak si budú môcť spoločne zaspievať (pravdaže, každý v tom svojom jazyku): „S pánom bohom, ideme od vás, neublížili sme nikomu z vás.“ 

Foto: pes.org

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#10
(neuvedené)
02. február 2012, 16:59
Všetko to, čo ja tu píšem niekoľko mesiacov(a 90% diskutujúcich ma za to častuje nadávkami) dnaes t.j. 2.2.2012 zhrnul Jan Májíček v článku

Štátny kapitalizmus

http://www.denikreferendum.cz/clanek/12453-statni-kapitalismus-znovu

Co je to vlastně státní kapitalismus? Nejucelenější teorii zformuloval britský marxista původem z Palestiny Tony Cliff. Tvrdil, že režimy SSSR, a po roce 1948 také ostatní ve východním bloku, nemají s jakoukoli formou socialismu nic společného.

Pod pojmem státní kapitalismus si můžeme představit mnohé. Historicky označoval období NEPu, kdy se ruští revolucionáři snažili využít své politické dominance a za pomoci kapitalistické akumulace obnovit základ sovětské moci - dělnickou třídu, která byla zčásti vybita v občanské válce a částečně pohlcena státním aparátem. Zmučená sovětská republika se tak snažila zachránit poslední naději na uchování emancipačních výdobytků revoluce.

Dalším jeho významem bylo pojmenování minulého režimu. S takto uchopeným pojmem státního kapitalismu přišel v roce 1955 britský marxista původem z Palestiny Tony Cliff (vlastním jménem Ygael Gluckstein). Ten tvrdil, že režimy SSSR, a po roce 1948 také Československa, Polska, NDR atd., nemají s jakoukoli formou socialismu nic společného a že se pro ně nejlépe hodí označení státní kapitalismus. Měl pro to několik důvodů. První z nich byl ten, že ke skutečnému socialismu můžeme dojít jen díky aktivní účasti lidí zdola, kteří si vytvoří vlastní orgány moci, které nahradí ty stávající. Ve Východním bloku ale nemůže být o nějaké nezávislé aktivitě zdola ani řeči.

Za druhé, samotné zestátnění výrobních prostředku nic nemění na tom nejdůležitějším, a to je jejich efektivní kontrola. Jak poznamenává Engels ve svém díle Socialismus od utopie k vědě: "Moderní stát, ať už má jakoukoli formu, je v podstatě kapitalistický stroj, stát kapitalistů, pomyslný celkový kapitalista." Na tento bod Cliff odkazuje a tvrdí, že pokud jsou zachovány formy kapitalistického přivlastňování si nadpráce, tj. vykořisťování, je jedno jakou formální podobu má tento vztah. Je jedno, zda je to soukromá či státní firma, protože nad celým procesem nemá zaměstnanec jakoukoli kontrolu.

Zatřetí, vládnoucí stranická byrokracie se přes všechnu rétoriku chovala jako vládnoucí třída, jejíž vládnutí záviselo od poslušnosti těch dole. Nebyli to klasičtí soukromí vlastníci, ale "vlastníci" státu s veškerou jeho výrobní kapacitou.

Teorie státního kapitalismu, tak, jak ji Cliff zformuloval je jednou z nejucelenějších a dodnes nejvlivnější kritických teorií minulého režimu. Čeští čtenáři se s ní mohou seznámit v časopise Solidarita, kde Cliffova kniha vychází na pokračování, popř. Si ji přečíst v originální anglické verzi.

S nejposlednějším užitím slovního spojení státní kapitalismus přišel ale časopis The Economist. Ve svém speciále popisuje nástup nového státního kapitalismus v tzv. rozvíjejících se trzích. Na pozadí krize liberálního vlně tržního kapitalismu si všímá úspěchů, které má manažersky a nelítostně řízený kapitalismus čínský. The Economist k tomu poznamenává: "Nastupující mocnosti vždy využívaly stát k nakopnutí růstu: vzpomeňme si na Japonsko a Jižní Koreu v 50. letech 20. století nebo Německo v 70.letech 19.století nebo Spojené státy po získání nezávislosti." Nezapomene samozřejmě zmínit, že státně kapitalistické firmy východu by se měly privatizovat, protože pokud jsou tak dobré, tak přeci žádnou státní pomoc nepotřebují.

Jako by z této rady ale čišela určitá úzkost nad tím, jakou ekonomickou konkurencí mohou tyto firmy být těm západním. O to víc, že ve svém speciále konstatuje, že státní kapitalismus je na vzestupu. "Třináct největších ropných společností, které si mezi sebe dělí tři čtvrtě světových zásob ropy jsou podporovány státem." Příkladem může být ruský Gazprom. Státně kapitalistické firmy jsou odpovědné za jednu třetinu všech přímých zahraničních investic v rozvojových zemích mezi léty 2003 ? 2010.

Tento souboj jedna opět zpochybňuje převládajíc dogma o jedinečnosti soukromého vlastnictví. Bohužel čínská varianta, která je pro The Economist modelem, není emancipační alternativou, které bychom měli fandit. Jenže když se dva perou, třetí se směje. Na pozadí souboje slábnoucího liberálního modelu západního kapitalismu s dravým východním státně-kapitalistickým, který nehledí na životní prostředí ani lidská práva, se nám dost možná podaří prosadit alternativa samosprávné a demokratické ekonomiky, která by postavila zájmy lidí a přírody nad zájmy bank a korporací.

------------------------------------------

Komentár: Blažena Švandová - Brno

Hlavní myšlenka článku jinými slovy: velký kapitál, ať vlastněný soukromou firmou nebo státem, má tendenci se strukturovat do nepřehledných konglomerátů, jež se pak vymykají rozumné správě tohoto kapitálu, ať už jako takového, nebo s ohledem na prospěch společnosti, v jejímž rámci vznikl.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
02. február 2012, 17:24
Nicku Inga, lenže my nediskutujeme o vlastníckych konglomerátoch kapitalizmu a už vôbe nie o štátnom kapitalizme. Socializmus nie je charakterizovaný tým, že by KAPITÁL ako jeden z výrobných faktorov a ekonomických zdrojov bol vlastnený celou spoločnosťou, pretože socializmus 21.storočia nie je postavený na KAPITÁLE ako ekonomickom zdroji, ktorý sa dá scudziť, teda nakupovať a predávať na finančných trhoch. Konečne si už prečítajte Schweickarta ale i ostatných autorov píšucich o alterantívach voči kapitalizmu a pochopte, že ani jedna teória "po kapitalizme" neráta s tým, že by štát vlastnil KAPITÁLOVÉ AKTÍVA, teda kapitál obchodovateľný na finančných trhoch a scudziteľný ( po slovensky: schopný nákupu a predaja akýmkoľvek spôsobom).

Všetky teórie o alternatívach "po kapitalzime", ktoré hovoria o celospoločenskom vlastníctve i o štátnom (po jednotlivých úrovniach až dolu až po obecné vlastníctvo) vlastníctve sú založené na zásade, že už nebude existovať voľný ani regulovaný PREDAJ a NÁKUP vlastníctva ekonomických zdrojov a teda ani KAPITÁLU a teda nebude existovať ani ýiadny finančný trh.

Ešte viac "po lopate" vysvetlím: tým pádom nebude ani možné vytvárať po vlastníckom práve žiadne prepletence a korupcie, pretože majetok celospoločenský bude vždy V DRŽBE a správcovia tohto majetku budú zodpovedať zo zákona za jeho udržiavanie, nezničenie a zveľaďovanie.Skúste to už svojou ľavičiarskou dušou pochopiť a nevytvárajte tu furt paniku, prosím.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
02. február 2012, 17:35
pretože ani v ZSSR ani v ČSSR sa nedal celospoločenský majetok predať a kúpiť, existoval MONOPOL štátu na nákup a predaj devíz a valút a MONOPOL štátu na nákup a predaj v zahraničnom obchode, takže tie teoretické táračky všeliakých kritikov vyplývajú iba z nepochopenia socialitsickej plánovanej ekonomiky a z faktu, ktorý sa netýka ekonomickej podstaty socialistického vlastníctva, ale POLITICKEJ podstaty mocenského zneužitia práv a povinností nakladať s majetkom, teda toho, že bola zneužitá POLITICKÁ MOC vytvorením prakticky až spoločenskej triedy socialistických byrokratov vďaka monopolnej moci jedinej politickej strany, ktorá zároveň mala zákonodárrnu i výkonnu vládnu moc.
Prosím, ako ešte má súdny človek argumentovať fanatickým ľavičiarom, ktorí by si asi vlastnenie celospoločenského ergo v tom čase štátneho majetku predstavovali asi tak ako českí táboriti v 14.storočí, že všetok majetok sa dá do obrovských kádí a z nich sa potom rozdáva ľudu... scestné, absolútne primitívne a nakoniec úplne chaotické vnímanie ekonomických súvislostí, sorry.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
02. február 2012, 17:41
v tom čase som sa narodil a odvtedy sa ešte aj socialistická ekonomika točila trendami, ktoré Mr.Tony Cliff nemohol predvídať v tom roku, preboha, neargumentujte tu všeliakými vykopávkami z roku 1955 ak chcete argumentovať o ekonomike 21.storočia, budťe anonym Inga, tak láskavá/láskyvý a študujte súčasnosť, dobre?
Neštudoval som Mr.Cliffa, ale ten rozumel socialistickej ekonomike asi ako Sulík rozumel parlametnej demokracii.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. február 2012, 03:15
A konkrétne doplním: preto bola za socializmu právnou formou výrobnej organizácie forma NÁRODNÉHO PODNIKU.

Národný podnik podľa vlastníckeho práva nebolo možné scudziť, teda naskúpiť a predať ho. To bolo štátne vlastníctvo, celospoločenské.
A že sa v právnej sústave dodržuje dodnes, o tom svedčí príklad pivovaru v Českých Budéjoviciach: Budvar je národný podnik, pretrval ako právna forma štátneho vlastníctva dodnes a to práve preto, lebo ak by bol zmenil právnu formu ( hoci len na štátny podnik), hrozilo mu v prípade prehry právneho sporu o značku Budvar-Budweiser (USA), že bude scudziteľný, dokonca Budvar nemohol byť ani sprivatizovaný...

Tragickým vývojom bolo u nás, že hospodárska reforma z roku 1988 ešte za socializmu transformovala národné podniky na štátne podniky s účelom, aby tieto mohli vstupovať do vlastníckych foriem s družstevným majetkom v ČSSR či do právnych vlastníckych foriem z hospodárskymi subjektami v zahraničí ( v rámci kooperácií a špecializácií v RVHP krajinách, ale i v rámci kooperačných vzťahov formou joint/ventures - spoločných podnikov v trhovej ekonomike).
Vtedy nik nerátal so zmenou politického režimu a keď sa ten zmenil a šokovou terapiou reštauroval na kapitalizmus, nebolo právneho problému privatizovať štátny podnik - ten už nebol z ústavy vlastnícky národným podnikom, teda celospoločenským majetkom. Inak, toto nemám z vlastnej hlavy, potvrdili mi to experti venujúci sa tejto problematike, môžu sa ozvať, nemenujem ich iba kvôli tomu, že neviem, či si to želajú...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. február 2012, 09:55

"...majetok celospoločenský bude vždy V DRŽBE a správcovia tohto majetku budú zodpovedať zo zákona za jeho udržiavanie, nezničenie a zveľaďovanie.Skúste to už svojou ľavičiarskou dušou pochopiť a nevytvárajte tu furt paniku, prosím." Peter Zajac-Vanka

*****************************

Peter, ja veľmi dobre chápem o čom píšete a kategorický nemôžem ani náhodou súhlasiť fantasmagóriou (pri všetkej úcte) Schweickarta ale i ostatných autorov píšucich o alterantívach voči kapitalizmu.

Vyjadrím sa jasne a konkrétne prečo, aby ste ma viac neobviňovali, že tomu nerozumiem.

Ako bude odstránená sociálna nerovnosť vo vlastníctve? Z toho, čo som citovala ako premisu z ktorej vychádzame považujem za novodobý lenný (vazalský) systém nájomcov výrobných prostriedkov 21. storčia. Tak ako za feudalizmu výrobné prostriedky (pôdu) vlastnil kráľ, tak ich aj naďalej bude vlastniť štát, ktorý nahradil kráľa, inak sa nič podstatné nezmení!!! Len sa zmení vlastník výrobných prostriedkov kráľ > štát a proletár zostane nájomná práca!

1, Prečo? Pretože namiesto konečného vlastníctva výrobných prostriedkov pracujúcimi bez rozdielu vo vzdelaní sa z ních stanú vazali, či v horšom prípade len nájomcovia! Takéto zvrátené riešenie je pre mňa absolútne neprijateľné! Pretože ak sa proletár nestane vlastníkom výrobných prostriedkov de jure aj de facto, tak vždy bude nútený predávať svoje "pracovné služby" ako pracovný prostitút!!! To znamená, že sa jeho postavenie nájomnej pracovnej sily v podstate nezmení(lebo sa nestane vlastníkom výrobných prostriedkov), hoci sa okolo neho zmení takmer všetko!

2, Nebude naplnená ani druhá požiadavka: "ke skutečnému socialismu můžeme dojít jen díky aktivní účasti lidí zdola, kteří si vytvoří vlastní orgány moci, které nahradí ty stávající."

Pretože nájomcovia sa budú štátnemu politbyru tzn. "hore" zodpovedať, tak ako ste uviedli:"správcovia tohto majetku budú zodpovedať zo zákona za jeho udržiavanie, nezničenie a zveľaďovanie." Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že bude hrubo pošliapaná druhá požiadavka socializmu aktívnej účasti z dola! Inými slovami povedané nebude to ich, tak na cudzie vlastníctvo budú štátni proletári z vysoka kašľať ako za tzv. štátneho kapitalizmu = "reálneho socializmu"!Tak prečo by mali vyvíjať iniciatívu z dola ak nebudú pracovať na svojom, ale na prenajatom, čiže cudzom?

3, Bude zachované aj vykorisťovanie štátom proletára, pretože nebude vlastník výrobných prostriedkov, navyše bude nútený zveľaďovať cudzie (štátu akumulovať kapitál) a navyše z toho platiť nájomné ako vazal, či nesvojprávny nájomník! Čiže "pokud jsou zachovány formy kapitalistického přivlastňování si nadpráce, tj. vykořisťování, je jedno jakou formální podobu má tento vztah.

Takže ani tretí bod nebude splnený pre skutočný socializmus!

Takže ste neponúkli so Schweickartom žiadnu schodnú alternatívu v ktorej by nebolo hrubo pošliapané vlastníctvo výrobných prostriedkov priamymi výrobcami! Taktiež nebola odstránená direktívna kontrola z hora a presadzovaná aktivita a zodpovednosť vlastníkov pracujúcich z dola! Absolútne nebola odstránená najzákladnjšia marxistická požiadavka odstránenie vykorisťovania z dôvodu vlastníctva výrobných prostriedkov. Pretože by ste urobili z pracujúcich nájomných proletárov nútených naďalej predávať štátu, alebo managentu (vazalom) svoju pracovnú silu! Takže sa postavenie proletariátu ani pri tejto forme štátneho kapitalizmu výraznejšie nezmení!

Vždy proletár zostane odkázaný predávať svoju pracovnú silu, lebo okrem nej nič nebude vlastniť v podniku v ktorom bude nútený pracovať, ak sa bude chcieť uživiť s rodinou!!!

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. február 2012, 10:04

"..a ešte: Tony Cliff a rok 1955 v tom čase som sa narodil a odvtedy sa ešte aj socialistická ekonomika točila trendami, ktoré Mr.Tony Cliff nemohol predvídať v tom roku, preboha, neargumentujte tu všeliakými vykopávkami z roku 1955 ak chcete argumentovať o ekonomike 21.storočia, budťe anonym Inga, tak láskavá/láskyvý a študujte súčasnosť, dobre? Neštudoval som Mr.Cliffa, ale ten rozumel socialistickej ekonomike asi ako Sulík rozumel parlametnej demokracii." Peter Zajac-Vanka

*****************************

Prečítajte si pozornejšie, že britský marxista Tony Cliff "S takto uchopeným pojmem státního kapitalismu přišel v roce 1955"

Z kontextu vyplýva, že zaviedol v roku 1955 termín štátny kapitalizmus! Takže sa nejedná o vykopávku, ale o začatie používania termínu štátny kapitalizmus v jeho dielach!!!

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. február 2012, 10:31

"doplním: národný podnik A konkrétne doplním: preto bola za socializmu právnou formou výrobnej organizácie forma NÁRODNÉHO PODNIKU." PZV

****************************

Toto je len hra so slovíčkami. Ak je niečo štátne, alebo národné (čo považujem za určitých okolností za synonyma" tak pri pluraritnom spoločenskom zriadení (nie totalitnom komuniostickom) sa menia vládne elity z rôzných strán, libertiánov (ako SDKÚ, alebo SaS) nevynímajúc. Z uvedeného vyplýva, že právnymi špekuláciami je možné akékoľvek spoločenské vlastníctvo (všetkyh, tzn. nikoho) sprivatizovať!!!

Pokiaľ budú mať pracujúci v zamestnaneckých akciovkach (väčšieho rozsahu), alebo kooperatívach (menšieho rozsahu) osobné kolektívne (podielové) spoluvlastníctvo výrobných prostriedkov, tak budú mať dostatočnú politickú silu (kto vlastní má zisk a potom si dokáže si zaplatiť kampaň v médiach) a dosadia si sudcov na ústavný súd!

Tým pádom sa ich vlastnícké práva výrobných prostriedkov stanú v rámci štátu nezcudziteľné, nech bude pri moci ktokoľvek, kto nebude mať ústavnu väčšinu a svojich ústavných sudcov! (Víťaztvo Penty nad štátom na ústavnom súde ohľadom zisku zdravotných poiťovní je dúfam dostatočné memento?)

Pokiaľ vám to ani takto nedochodí, tak to napíšem inak. Za štátny, či národný majetok takmer nikto nepôjde štrajkovať, aspoň nie v tisícovej účastí (skôr v obmedenom počte proti prešpekulovaným "celebritam" Gorily)! Resp. neprídu v dostatočnom počte ani k referendu (spomeňte si na fiasko Ľuptákového referenda o zákaze privatizácie štátnych strategických podnikov).

Ale ak sa bude jednať o moje osobné spoluvlastníctvo, ktoré mám zavkladované, tak ľudia dokonca zdvihnú zbrane na ochranu svojho vlatného!

Pokúste sa mi to vyvrátiť, že sa mýlim.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. február 2012, 10:38
Ďakujem za pochopenie, anonym Inga, prečítal som si pozorne protiargumentáciu, prečo nesúhlasíte a neviete sa preniesť ponad obsah slova vlastníctvo.

Viete, neodpoviem Vám protiargumentom i keď existuje, ale činím tak iba z toho dôvodu, že ešte je to predčasné.
Pozrite si vynikajúce spracovanie francúzskej buržoáznej revolúcie na ČT2 z r.1989 od režiséra Seymoura. Pointa toho umeleckého diela:Rozhodovať o vlastníctve môžete iba ak máte moc. Mnohí to už pochopili a akurát tu na webe Slova sa akosi nepatrí konštruovať návod na použitie, ako uchopiť moc k tomu, aby sa vlastníctvo ako vzťahová spoločenská kategória dala v 21.storočí zmeniť. Tiecť krv pri tom nebude...

Základom k tomu, aby ste mohli pochopiť, je otázka:
A čo alebo kto je to štát?

Z Vašich textov tu na webe Slova úplne strieka nenávisť k tomuto pojmu, ale to bez toho, aby ste si sama a v kľude definovala, kto predstavuje TEN ŠTÁT.
To Vás potom priamo privádza do rovnakého zmýšľania ako všetkých pravičiarov a liberálov, ktorí pod štátom rozumejú svojho úhlavného nepriateľa, priam draka, ktorému treba useknúť všetky hlavy.
Mne je z toho vždy smutno, pretože i keď nie som kvalifikáciou psychológ, viem, že je to úchylka. Úchylka identická s tou, keď dieťa neuznáva žiadne autority nad sebou a pojem RODINA v ňom vyvoláva odpor a hrôzu. Taký človek asi zažil hororové detstvo, nik ho nepohladil a preto nemá rád nikoho okrems seba, i keď zúfalo hľadá spriaznenú dušu a nenachádza ju.Preto zatrpkne a slovo RODINA je preň blen... niečo podobné sa udialo asi aj s tými, čo stále nenávidia ŠTÁT.

Vás ale pokladám za vyrovnanú osobnosť, a tak si to v kľude, doma, mimo internetu rozoberte: spíšte si na papier, čo to je pre Vás, ten pojem štát. Ak máte rodinu, príbuzných, známych, susedov, spíšte si ich mená na papier a rozmýšľajte, ako sa oni dostávajú do vzťahov s pojmom štát. Pokúste sa o to: a potom nám zvestujte, či ste už na to prišli.
Je to terapia, pomáha...

A potom sa vrátime k Vašim bodom v príspevku "chápem Vás - nesúhlasím" a predjeme spolu bod 1, bod 2 a bod 3. Dovtedy hovoríme nezrozumiteľnými jazykmi a diskusia je zbytočná.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. február 2012, 10:46
Tá terapia platí, anonym Inga. Ide o štát.
Nescudziteľný znamená, že sa nedá predať ani kúpiť. Dá sa iba zradiť. Ako Československo za Míncohvkého diktátu.
Národný podnik Budvar je tu v Českej republike i 3.februára 2012. teda 22 rokov po systémovej odštátňovacej snahe, ak by tomu bolo inak, američania by ho už dávno odkúpili. Skúste už uznať, že nevlastníte odborné vedomosti a pohybujete sa iba v emóciách, prosím...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. február 2012, 10:48
(chybička z rýchleho písania: ČSR za Mníchovského diktátu)
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. február 2012, 12:47

Peter Zajac-Vanka, žiaden z mojich argumentov nie ste schopný vyvrátiť, pretože z morálneho aspektu a pohľadu námezdného pracujúceho to ani nie je vôbec možné!

Dala som vám nepriestrelné argumenty, tak iba blafujete a snažíte sa ma zdiskreditovať.

Očakávala som korektnú diskusiu, či polemiku. Žiaľ skončí to ako zvyčajne: "anonym Inga", alebo pri "Ingo", meniaca sa IP", alebo musíš "mať gule", prípadne nasledujú antisemitské narážky, hoci tie zatiaľ na rozdiel od ostatných diskutujúcich nepoužívate.

Aspoň, že ste uznali:"Viete, neodpoviem Vám protiargumentom i keď existuje,..."

Aký? Žiaden, len zaobranie sa mojou osobou, či snahou jej diskreditáciu? Alebo odvádzanie pozornosti na iné úplne nepodstatné veci?

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. február 2012, 14:22
Slečna Lucia Gallová, organizátorka dnešných protestov, má odpovede na vaše otázky, prečo ste nešli na protest a márnite tu s nami čas?
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. február 2012, 15:31

http://www.facebook.com/events/237819612964619/

Priatelia, v posledných dňoch sa objavili útoky na organizátorov PROTEST GORILA, ktorých cieľom je dehonestovať a bagatelizovať naše ciele a myšlienky a zároveň odpútať pozornosť od skutočných problémov. My sa však nedáme zastrašiť a odradiť, ale naďalej zotrváme v našich... postojoch, pretože sme presvedčení o správnosti a nevyhnutností zmien v našej korupciou zvrátenej spoločnosti.

Týmto chceme vyjadriť našu podporu proti dohode ACTA, ktorá je len ďalším zasahovaním do ľudských práv a ktorej cieľom je obmedzovať slobodu prejavu na internete, pretože najväčším problémom je to, že internet je momentálne jediný komunikačný kanál, ktorý je zaručuje slobodu slova a prejavu. Požadujeme, aby vláda SR odmietla podpísanie takejto dohody, ktorá je namierená proti bežným občanom.

Zároveň vyjadrujeme podporu hnutiu ANONYMOUS, ktoré útokmi na stránky vlády, finančných skupín atď, poukazuje na politicko-finančné skupiny, ktoré rozkrádajú to, čo sme budovali desaťročia.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. február 2012, 16:25
odpoveď na:Treba čítať pozornejšie: Ale mne nevadí, že si nejaký T.Cliff definoval štátny kapitalizmus.Mne vadí, že ten argument ste sprosto použili na manipuláciu hodnotenia socializmu:
Citujem Vás, Inga, písali ste:
"Tony Cliff (vlastním jménem Ygael Gluckstein). Ten tvrdil, že režimy SSSR, a po roce 1948 také Československa, Polska, NDR atd., nemají s jakoukoli formou socialismu nic společného a že se pro ně nejlépe hodí označení státní kapitalismus."

Takže tento Izraelčan bol totálne vedľa a možno v roku 1955 veril v kibucový komunizmus, ale Vy, Inga, používate argumenty ako len chcete, prekrucujete si ich a podľa čudného kľúča ich používate tam, kde sa nehodia, uvedomujete si to vôbec?
Kašlite na to, tam som Vám už predsa terapiu poradil...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
04. február 2012, 09:11

Opäť ste ma pobavili Peter. To ste tak na mňa naštvatý a voči mne zaujatý, že už ani nerozlišujete kto, čo píše?

V úvode som jasne uviedla, že: Všetko to, čo ja tu píšem niekoľko mesiacov (a 90% diskutujúcich ma za to častuje nadávkami)

dnes t.j. 2.2.2012 zhrnul Jan Májíček v článku:

Štátny kapitalizmus (názov je po slovenský a ďalší text je už pôvodný v češtine))

http://www.denikreferendum.cz/clanek/12453-statni-kapitalismus-znovu

Takže po lopate povedané, celý článok je písaný v češtine a jeho autor je Jan Májíček.

Dokonca som uviedla aj link na neho. Aby ma nejaká "dobrá duša" neobvinila, že si niečo vymýšľam, alebo "kradnem" niekoho myšlienky, čo sa aj stalo.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
04. február 2012, 09:55
sú to len subjektívne vývody, ktorými nemá cenu sa hlbšie zaoberať. U nej nejde o diskusiu, pri ktorej sa hľadá čo najvhodnejšia podoba, ale len o presadzovanie jej dogmatických právd, ktoré jej asi boli zjavené a ona predurčená na to, aby ich zvestovala ľuďom.

Čo všetko sa o socializme vo svete popíše, je strácaním času sa zaoberať voluntaristickými predstavami.

A súhlasím s tým, čo ste popísali o vlastníctve.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
04. február 2012, 10:50

"Pán Milan, sadnite si na tak dlho na zadok, kým nepochopíte, či napísal autor Jan Májíček v tomto článku:

http://www.denikreferendum.cz/clanek/12453-statni-kapitalismus-znovu

Až potom môžeme diskutovať.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
04. február 2012, 11:04
vôbec ma nezaujíma, čo popísal Ján Majíček:-). Ľudia toho pohovorili a popísali, len neviem, prečo by som to ja všetko mal čítať. To rád prenechám Vám:-). Väčšina opisov spoločnosti po r. 1989 nemá žiadnu hodnotu, je pre formovanie budúcnosti nepoužiteľná. Hodila sa síce na oblbovanie ľudí, ale kapitalizmus padol do vlastnej pasce. Tieto propagandistické žvásty mu zároveň nedovoľujú riešiť problémy. Preto aj tzv. elita v Davose len smutne konštatovala, že nie je schopná načrtnúť prognózy vývoja ani len na nasledujúci rok.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
04. február 2012, 12:28

Jasne a jednomyseľne sa vyjadrite:

1, Ste za riadenie z dola? (Participatívnu účasť pracujúcich na správe a riadení podnikov?)

2, Ste za odstránenie vykorisťovania pracujúcich?

3, Ste za to, aby námezdní pracujúci vlastnili výrobné prostriedky?

Ak nie ste, tak nie ste ani za ekonomickú demkraciu v pravom slova zmysle.

Stránky

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984