Sociálna demokracia zavelila vľavo bok... Len či?

Paradoxne, sociálna demokracia takto vyčerpala svoj program a stala sa obeťou vlastného úspechu. Pri pohľade na súčasnú situáciu sociálnej demokracie v Európe to vyzerá tak, že sa Dahrendorf nemýlil: o sociálnu demokraciu v Európe už akosi nie je záujem. Otázka je, či je šanca túto jeho predpoveď zvrátiť?

Hodnotová dezorientácia

Zatiaľ čo desiatky rokov sociálna demokracia v Európe predstavovala progresívnu politickú silu, ktorá presadzovala rôzne významné sociálne reformy, zhruba od 80. rokov sa stala konzervatívnym subjektom, ktorý už len bránil výdobytky z minulosti, no nedokázal ponúknuť nič nové, reformné. Aj preto sa západní socialisti obrátili k novým témam, ktoré sa týkali skôr postmaterialistických hodnôt, ako je ochrana menšín či životné prostredie. Písal som o tom v Slove relatívne podrobne v rokoch 2009-2010 (tentoraz sa pokúsim absolútne vytesniť slovenské reálie, aby prípadnú diskusiu neovládli domáce sentimenty a resentimenty). Posledné progresívnejšie projekty v sociálno-ekonomickej oblasti vznikli v štruktúrach západnej sociálnej demokracie niekedy v 70. rokoch, kedy sa živo diskutovalo o ekonomickej demokracii, robotníckych fondoch, kodeterminácii, vyššej miere prerozdelenia, posilnenia verejného sektoru a iných ambicióznych projektoch.

Od 80-rokov je však európska sociálna demokracia v sociálno-ekonomických otázkach absolútne dezorientovaná. Krásne to vidieť pri pohľade na najväčšie postavy francúzskej ľavice v týchto rokoch rokoch, prezidenta Francoisa Mitteranda či predsedu Európskej komisie Jacquesa Delorsa. Nie je tajomstvom, že Mitterand napriek odvážnym rečiam o znárodnení a zdaňovaní bohatých podľahol tlakom globálnej konkurencie, neoliberálnej dogmatike a predovšetkým „štrajku kapitálu“ a koncom svojho funkčného obdobia prakticky rezignoval na progresívnejšie ľavicové projekty.

Problém je neoliberalizmus, nie Európa

Dezorientáciu cítiť aj z pôsobenia Delorsovej komisie (1985-1995). Na jednej strane Delors spustil viacero sociálnych programov, začal európsky sociálny dialóg a angažoval sa v prospech sociálnej charty EÚ, ale na druhej strane to bol práve on, kto definitívne ukončil európsku éru keynesiánskej politiky, pomáhal presadiť neoliberálny Jednotný európsky akt (1987) a opätovne naštartoval projekt voľného jednotného trhu, ktorý rozožral európsky sociálny model, stiahol na dno viaceré regióny Európy a zdecimoval nespočetné sociálne skupiny. Aby ma niekto neobviňoval z jednostranných ľavičiarskych interpretácií, netvrdím to ja, ale známa profesorka európskych štúdií Michelle Eganová, ktorá sa k ľavici v žiadnom prípade nehlási.

Maastrichtskou zmluvou (1993) sa potvrdilo, že Európska únia tu nie je preto, aby pomáhala ľuďom napĺňať ich sociálne práva, ale predovšetkým preto, aby liberalizovala trh a pomáhala kapitálu k vyšším ziskom. Nedávne rozhodnutia Európskeho súdneho dvora v kauzách Viking (2007) či Laval (2007), podľa ktorých je voľný trh dôležitejší než kolektívne práva zamestnancov, sú len pokračovaním neoliberálneho trendu, ktorý sa začal niekedy v 80. rokoch. V tomto kontexte treba chápať aj vlnu euroskepticizmu, ktorá v ostatných rokoch zaplavila Európu. Integráciu už totiž neodmietajú len skupinky pobláznených nacionalistov či populistov. Nedôvera k EÚ má sociálne príčiny. Napríklad, podľa prieskumov bolo odmietnutie euroústavy vo Francúzsku a Holandsku v roku 2005 dôsledkom toho, že ľudia sa zľakli neoliberálneho smerovania Európy. Oni vtedy neodmietli Európu, ale neoliberalizmus. A to platí aj dnes. Ľudia nie sú nahnevaní na Európsku úniu, ale na jej aktuálnu podobu, v rámci ktorej politici a inštitúcie čoraz viac hrajú podľa toho, ako píska kapitál a nie podľa toho, ako si želajú občania. Európa sa stále viac odkláňa od sociálneho škandinávskeho (prípadne rýnskeho) modelu a prikláňa k „banánovému“ modelu pinochetovského razenia – áno, v tom je hlavný problém. Mnohí si tento odklon EÚ od sociálneho štátu uvedomili až v čase krízy, ale tento trend sa nezačal včera. Začal sa už pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi a čo je najsmutnejšie, pri jeho spustení nestála len Nová pravica na čele s Thatcherovou; sekundovali aj dezorientovaní západní socialisti počnúc Delorsom, pokračujúc Tonym Blairom a končiac Gerhardtom Schröderom.

Éra kultúrnej ľavice

Čo prišlo po európskom neoliberálnom obrate z 80.rokov? Zhruba dve desaťročia bolo ticho. Globálny kapitalizmus zapustil korene, nadnárodné korporácie „žmýkali“ tretí svet, ekonomika rástla špeciálnym, takzvaným „jobless“ rastom (t.j. zisky korporácií závratne rastú, zamestnanosť tvrdošijne klesá) a hoci sa nožnice ekonomickej nerovnosti absurdne zväčšovali, vo svete politiky aj ideológie bezpečne dominovala Nová pravica. Sociálna demokracia v tom čase vymýšľala rôzne „tretie cesty“, ktoré vlastne boli iba mäkšou verziou toho istého pravicového neoliberalizmu.

V snahe odlíšiť sa od pravice sa socialisti „vrhli“ na kultúrne otázky, čo sa prejavilo najmä koncom 90.rokov a na začiatku 21.storočia. Z krátkodobého hľadiska projekt „(post)modernizácie“ ľavice priniesol ovocie. K moci sa dostala generácia ľavicovo-liberálnych politikov, ktorí na jednej strane dosiahli nezanedbateľné úspechy v rámci kultúrneho liberalizmu (napr. španielskemu premiérovi José Luisovi Zapaterovi či portugalskému premiérovi José Socratesovi sa podarilo zlegalizovať homosexuálne partnerstvá), ale v rámci ekonomiky a sociálnej oblasti boli socialisti často „neoliberálnejší“ než ich pravicoví kolegovia (podľa britského The Economist, ešte dnes nemeckí veľkopodnikatelia v dobrom spomínajú na „súdruha biznisu“ Schrödera, ktorý presadil drastické reformy, napr. Hartz IV.).    

Všade vládne pravica – čuduje sa niekto?

V tomto rozpoložení zastihla sociálnu demokraciu globálna hospodárska kríza. Dokým lídri západných socialistov pochopili, že pri alarmujúcej sociálnej situácii, rastúcej nezamestnanosti a pauperizácii obyvateľstva nie je najmúdrejšie stavať priority z kultúrnych otázok, za niekoľko rokov ich v Európe prevalcovala konzervatívna pravica. Výsledok? Spomedzi 27 členských štátov Európskej únie dnes vládne sociálna demokracia ako dominantná sila iba v jedinom štáte – v Dánsku. Ak to preženieme, sociálna demokracia je na tom štatisticky rovnako ako komunisti, ktorí vládnu takisto v jednom jedinom štáte EÚ (na Cypre vládne strana AKEL). V ďalších štyroch štátoch je sociálna demokracia súčasťou veľkej, resp. pravo-ľavej koalície (Rakúsko, Belgicko, Fínsko, Írsko), pričom až na Rakúsko hrá v koalíciách druhé husle. (Formálne sú pri moci sociálni demokrati aj v Slovinsku, ale nie nadlho; v roku 2011 bola vláde vyslovená nedôvera a blížiace sa voľby vyhrá pravica.)

Prednedávnom sa socialisti „historicky znemožnili“ v Grécku, Španielsku a Portugalsku (prepady o desiatky percent samozrejme zapríčinila najmä dlhová kríza a drastické úsporné balíčky); v Británii zhruba 15 rokov nebolo celkom isté, kto vlastne reprezentuje ľavicu, či labouristi, liberáli alebo konzervatívci (až odchod do opozície labouristov konečne vrátil späť na ľavicové pozície) a v Nemecku sociálna demokracia „hartzovala“ s trpezlivosťou svojich voličov tak dlho, až kým sa rekordne neprepadla najskôr v celoštátnom a potom v regionálnom meradle (vo viacerých nemeckých krajských voľbách SPD zaznamenala 10-percentný prepad a ľavicová Die Linke ju najmä vo východnej časti Nemecka doslova prevalcovala). Obzvlášť bolí bezradnosť sociálnych demokratov vo Švédsku, ktorí v tomto štáte vládli nepretržite desiatky rokov, prakticky dlhšie než KSČ v Československu, no dnes sa prepadli na zahanbujúcich 25 % podpory a zmietajú sa vo vnútorných bojoch. V Maďarsku a Poľsku sa sociálna demokracia vytesnila na úplný okraj politickej scény; v Čechách a na Slovensku napriek víťazstvu vo voľbách vládu zložila pravica (na Slovensku sa azda situácia čoskoro zmení). Celkovo je sociálna demokracia v Európe v nezávideniahodnom postavení a celý tento trend len dokresľuje, že aj posledné voľby do Európskeho parlamentu (2009) socialisti na plnej čiare prehrali (prišli o vyše 30 mandátov).

Good morning, comrades!

Takáto zúfalá je dnes situácia sociálnej demokracie v Európe. Dôvod? Sociálna demokracia tridsať rokov spala. Naposledy bola „hore“ v sedemdesiatych rokoch, keď sa živo diskutovalo o participácii zamestnancov na chode podnikov, o výhodách plánovania a štátneho vlastníctva, o všeobecnom základnom príjme, o Tobinovej dani, o demokratickom socializme. Premýšľalo sa, tvorili sa vízie, vychádzalo sa z hodnôt. Odvtedy nič. Aby sa sociálna demokracia aspoň trochu prebrala, nezaškodilo by vrátiť sa späť k tradičným hodnotám a oprášiť staršie projekty, ktoré majú v európskej verejnosti stále silnú podporu. Zároveň má zmysel zradikalizovať ekonomické vízie a prenechať neoliberálne dogmy tým, čo sa vyžívajú v individualistickom kapitalizme, a teda pravičiarom. Našťastie, vyzerá to tak, že práve toto viacerí sociálnodemokratickí lídri konečne pochopili. Európski socialisti asi potrebovali naozaj padnúť na pomyselné dno, aby konečne znova začali pripomínať ľavičiarov. V posledných mesiacoch ich naozaj aspoň trochu pripomínajú.

Nebolo to tak dávno, čo Ed Miliband, líder britskej Labour Party, hovoril na straníckom kongrese v 2011 o škodlivom predátorskom biznise, ktorý treba spacifikovať. Oprášil projekt ekonomickej demokracie a participácie zamestnancov na chode podniku. Obhajoval kontinentálny sociálny model a hovoril o celkovej zmene kapitalistického systému. Pritvrdil aj francúzsky socialistický kandidát na prezidenta Francoise Hollande, ktorý o globálnom kapitále hovorí ako beztvarom impériu (žeby inšpirácia Antionom Negrim?), ktorý ovládol ekonomiku aj spoločnosť; chce vytvoriť štátnu banku, ktorá by kryla strategické projekty; hodlá zvýšiť dane pre najbohatších na 45 %; zastaviť „amerikanizáciu“ trhu práce a posilniť verejný sektor. Medzi francúzskymi socialistami navyše popri umiernenom Hollandovi čoraz väčší vplyv získava aj ľavicové krídlo na čele s charizmatickým Arnaudom Montebourgom, ktorý otvorene volá po „deglobalizácii“.

Tlaky zľava aj sprava

Britskí a francúzski socialisti nie sú jediní, kto prežíva prerod. Rakúsky sociálnodemokratický premiér Werner Faymann ako prvý oprášil Tobinovu daň, ktorú pod hlavičkou FTT (daň z finančných transakcií; financial transcaction tax) odrazu podporuje nielen európska sociálna demokracia, ale aj Barrosova pravicová komisia. Do čela švédskej sociálnej demokracie sa pravdepodobne postaví odborársky predák Stefan Lofven, čo by stranu mohlo konečne opäť vykloniť doľava, k sociálnym otázkam. V Nemecku sa síce na vodcovskú pozíciu v SPD pravdepodobne dostane centrista Peer Steinbrück (prípadne, iní dvaja centristi, aktuálny predseda strany Sigmar Gabriel či šéf poslaneckého klubu Frank-Walter Steinmeier), no aj tam sa diskutuje o novej ľavicovejšej vízii (pod názvom Dobrá spoločnosť), ktorej spoluautorkou je Andrea Nahles, tajomníčka strany. Dokonca aj sociálnodemokratickí „technokrati“ v Európskom parlamente konečne hovoria o sociálnych veciach, napríklad o riešení chudoby ako o akútnom probléme (dokonca sa odhodlali k predložení deklarácie na túto tému; očividne už ostáva len krôčik k socialistickej revolúcii...) a s keynesiánskym podtónom odmietajú úsporné balíčky (austerity) na úkor rastových programov (recovery)... Pravda, treba pre poriadok doplniť, že eurosocialisti popri tom podporujú aj spoločný boj EÚ a USA za liberalizáciu svetového obchodu, pretože – ako všetci vieme – voľný trh je základnou témou ľavice... Ale vážne: napriek rôznym odchýlkam možno skonštatovať, že medzi sociálnodemokratickými stranami v EÚ je citeľný posun doľava.

Napokon, sociálnej demokracii sa nemožno čudovať: k ľavicovejším riešeniam ju to tlačí zľava aj sprava. Naľavo sa objavili vplyvné sociálne hnutia (americké Occupy, španielske Indignados, radikálno-demokratické islandské občianske iniciatívy a pod.), napravo sa konzervatívci pokúšajú „kradnúť“ socialistom klasické témy (Angela Merkelová takto vzala SPD zavedenie minimálnej mzdy či zavretie atómových elektrární; Nicolas Sarkózy takto podporuje zvýšenie daní pre bohatých a harmonizáciu daní v Európe; David Cameron hovorí o solidarite, veľkej spoločnosti a dištancuje sa otvorene od thatcherizmu; napokon aj Iveta Radičová na Slovensku samu seba vykresľovala ako solidárnu a sociálnu političku). Sociálna demokracia sa musí posunúť doľava, aj keby nechcela. Otázka je, či to naozaj chce? A či jej ľavicový rozlet vydrží aj v prípade, že by sa presunula do exekutívy?

Nádej umiera posledná...

Veď áno, ozvú sa skeptici, rečičky sa hovoria, chlieb sa je. Kritici budú namietať, že socialisti vždy radi vykrikovali z opozície revolučné heslá a keď došli do vlády, „skutek utek“, spomeňme si na Mitteranda. Ale zdá sa, že už aj západní sociálnodemokratickí lídri pochopili, že majú možno historicky poslednú šancu, aby sa pozviechali a vrátili Európe sociálnu tvár (a sebe akúkoľvek tvár). Ak budú naďalej robiť takú istú politiku ako pravica, akurát s „proletárskejšími“ úsmevmi, skončia nadobro. A možno spolu s nimi skončí aj celý kapitalizmus. Pretože bez sociálnych kompromisov je neudržateľný a jediný, kto na týchto kompromisoch mal vždy reálny záujem, neboli neoliberáli, ale práve sociálna demokracia.

Už čoskoro sa ukáže, nakoľko to socialisti myslia vážne. Človek nemusí byť jasnovidec, aby predvídal vývoj v najbližšom čase (teda aspoň z hľadiska volebných výsledkov). O pár mesiacov budú mať vo Francúzsku socialisti prezidenta; v Nemecku už liberálov z FDP nevzkriesi ani zázrak a črtá sa ďalšia veľká koalícia CDU/CSU a SPD;  v Taliansku sa úradnícka vláda na čele s ortodoxným neoliberálom Mariom Montim dostane do úzkych a ľavica môže posilniť; v ostatných zadlžených južanských štátoch pohorí pravica tak isto, ako pohorela „sporivá“ sociálna demokracia; v Čechách, na Litve a na Slovensku sa k moci vráti ľavica... Ostáva len dúfať, že jednu zo svojich posledných šancí socialisti v Európe využijú a zahnú prudko doľava.

Inak si budú môcť spoločne zaspievať (pravdaže, každý v tom svojom jazyku): „S pánom bohom, ideme od vás, neublížili sme nikomu z vás.“ 

Foto: pes.org