Atómové Jericho

Urán, Irán, Irán, urán. Tieto slová sa skloňujú v médiách vo vzájomnej súvislosti čoraz častejšie, spolu s pojmami útok a vojna. V záujme vyváženejšieho pohľadu nezaškodí zopár informácií o vojenskom jadrovom programe iránskeho nepriateľa. Niekdajšiemu whistleblowerovi (práskač, doslova „pískač“) tamojších hlavíc Mordechajovi Vanunuovi práve v dobe silnejúceho protiiránskeho tlaku koncom roka 2011 Izrael zamietol žiadosť o zbavenie občianstva. Padnú vôbec niekedy múry Centra jadrového výskumu pri meste Dimona pred inšpektormi agentúry pre atómovú energiu?

Spolu s izraelskými raketami rovnakého mena získava stará bájka o trúbením a  krikom zborených múroch Jericha nový význam. Tajnú ponuku niekdajšieho ministra obrany Izraela, inak súčasného prezidenta Peresa ministrovi obrany apartheidovej Južnej Afriky, oficiálny dôkaz, že Izrael desaťročia vlastní atómové zbrane, možno nazvať aj „bezpečnostným“ komplotom. Dosť nebezpečným, a tiež pokryteckým.

Biznis s apartheidom

Doktor modernej histórie Sasha Polakow-Suransky, redaktor dvojmesačníka amerického Výboru pre zahraničné záležitosti (CFR) a autor knihy Nevyslovená aliancia: Tajný vzťah Izraela a apartheidovej Južnej Afriky, uvádza, že predaj izraelských zbraní do Južnej Afriky prekročil len v roku 1988 1,5 miliardy dolárov a v menej „úrodnom“ roku 1989 dosiahol hodnotu približne 800 miliónov. Apartheid a vláda Národnej strany, ktorá vzala volebné právo černochom, sa pritom v krajine udržali až do roku 1994, teda takmer pol storočia. Juhoafrické dokumenty, odtajnené napriek úsiliu izraelskej strany, prezradili, že obe krajiny spolu jednali už v roku 1975. Predmetom rokovania vtedajších ministrov obrany P. W. Bothu a Šimona Peresa, dnešného prezidenta Izraela, boli rakety Jericho, vybavené jadrovými hlavicami.

V uvedených dokumentoch sa často používa slovné spojenie hlavice „troch veľkostí“, no tento výraz je len šifrou pre konvenčné, chemické a atómové zbrane. Pôvodne zamýšľaný obchod sa napokon neuskutočnil, no už v júli 1976 dodala Južná Afrika Izraelu uránový koncentrát nazývaný žltý koláč (yellowcake) výmenou za trícium. Južná Afrika v osemdesiatych rokoch úspešne dokončila vlastný vývoj atómovej bomby. V potrebnej miniaturizácii (aby hlavicami mohli vybaviť rakety) apartheidovému režimu v meste Arniston pomáhali izraelskí experti.

Ako sa dalo očakávať, podľa prezidenta Peresa „tvrdenia“ v knihe „nemajú žiaden reálny základ“. Polakow-Suransky upozorňuje, že Peres svoju účasť na stretnutiach v Južnej Afrike a Švajčiarsku nepoprel, ani sa nevyjadril v zmysle, že dokumenty sú falošné. Hoci jeho podpis v nich nefiguruje, tvrdí sa tam, že bol osobne prítomný a obsahujú jeho vyjadrenia.

Obludné obojstranné pokrytectvo vtedajších rokujúcich štátov je uvedené prológom Nevyslovenej aliancie, opisujúcim návštevu juhoafrického premiéra Balthazara Johannesa Vorstera, ktorý 9. apríla 1976 položil veniec v Pamätnej sieni Ohel jizchor pamätníka holokaustu Yad Vashem na západe Jeruzalema. Vorster bol predtým generálom militantnej afrikánskej organizácie Ossewa Brandwag, ktorá otvorene podporovala Hitlera počas druhej svetovej vojny. V roku 1942 hrdo vyhlásil, že „kresťanský nacionalizmus je spojencom národného socializmu“ a „to, čo sa v Taliansku nazýva fašizmom a v Nemecku národným socializmom, sa v Južnej Afrike volá kresťanský nacionalizmus“. Pre svoje aktivity pred zavedením apartheidu bol Vorster vyhlásený za nepriateľa štátu a držaný ako politický väzeň. Napriek tomu o nejakých tridsať rokov neskôr, keď Izrael pátral po celom svete po bývalých nacistoch, sa Vorster prechádzal po červenom koberci za účasti premiéra Jicchaka Rabina.

Jedenásť rokov samotky

Pravdou je, že Izrael čelil obvineniam z vlastníctva atómových zbraní už desaťročia pred odhalením Polakow-Suranskeho. O prvú dokumentáciu sa postaral Mordechaj Vanunu, pôvodne snívajúci o kariére pilota, ktorý tvrdo pristál v kontrolnej miestnosti Centra jadrového výskumu v púšti Negev. Tam, samozrejme, podpísal, že nevyzradí citlivé informácie. Ako Žid narodený v marockom Marakeši, skadiaľ jeho rodina imigrovala do Izraela, keď mal deväť rokov, cítil, že naňho v Izraeli hľadia zhora. Na oplátku sa ako študent Ben Gurionovej univerzity zapojil do študentskej politiky, podporujúc stanoviská Palestínčanov. Tým si vyslúžil varovania zo strany úradov, no ignoroval ich. Začiatkom osemdesiatych rokov navyše Vanunu konvertoval ku kresťanstvu, čím rozčaroval aj svojho otca rabína.

Mordechaj mal však hlavne ťažkú hlavu z rôznych typov hlavíc, ktoré podľa neho ohrozovali svetovú rovnováhu síl a tak ešte pred prepustením vyniesol z komplexu desiatky fotografií plánov nukleárnych zbraní. Pri taxikárčení v Sydney stretol Kolumbijčana menom Guerrero, ktorý vycítil finančný potenciál a fotografie v roku 1986 núkal tlači, až uspel v londýnskych Sunday Times. Tí však po zlej skúsenosti s falošným Hitlerovým denníkom trvali na preverení materiálov expertmi. V prípade pravosti mal Vanunu sľúbených 100 000 dolárov za knihu a články na pokračovanie v nemeckom časopise.

Počas niekoľko dní trvajúcej previerky dokumentov sa Vanunu nudil v hotelovej izbe, nepomáhali ani návštevy opery. Na potulkách Londýnom stretol americkú turistku Cindy, ktorá prijala jeho ponuku na šálku kávy. Preskočila iskra a tak Cindy zavolala Mordechaja do Ríma na krátku návštevu k svojej sestre. Tam už čakali jej spolupracovníci, agenti Mossadu, ktorí Vanunua sfetovali a uniesli loďou do Izraela. Dôvodom, prečo únos neprebehol v Británii, boli obavy vtedajšieho premiéra Peresa zo zhoršenia vzťahov. Päť dní po zmiznutí Vanunua Sunday Times zverejnili informáciu o izraelskom jadrovom programe schopnom vymazať celé mestá a tak Vanunu dostal trest 18 rokov (pôvodný návrh bol trest smrti), z ktorých 11 strávil takmer v úplnej izolácii. Považovaný za dvojnásobného zradcu (viery aj štátu) navždy odmieta rozprávať po hebrejsky. Vo väzení číta len po anglicky písanú tlač a sleduje iba BBC. Izrael sa k obvineniam odmieta vyjadriť. V prípade, že by sa štát k vojenskému jadrovému programu priznal, hrozila by mu strata finančnej podpory na vojenské účely z Washingtonu, predstavujúca 3 miliardy dolárov ročne.

Pre jedných zradca, pre druhých hrdina

Po prepustení v roku 2004 má Vanunu zákaz opustiť krajinu, telefonovať, používať internet a komunikovať s cudzincami, napriek tomu, že jeho informácie sú zastarané a nemá už čo vyzradiť. V interview spochybňuje samotný zmysel existencie štátu a tvrdí, že Izrael je aj za vraždou Kennedyho, ktorý tlačil Ben Guriona do odtajnenia jadrového programu. Žiadal o azyl v Nórsku, Švédsku a Írsku, pretože sa obáva o svoj život. V roku 2006 organizácia Amnesty International uviedla, že Microsoft prezradil detaily jeho konta služby Hotmail, a to pred získaním súdneho príkazu. Od prepustenia Vanunu čelí neustálym kontrolám, konfiškácii majetku, dočasným domácim väzeniam a niekoľkomesačným pobytom za mrežami, napr. po krátkom romániku s Nórkou. Naposledy bol uväznený koncom mája 2010 a prepustený 8. augusta toho istého roku. V rokoch 1988 – 2004 bol každoročne nominovaný na Nobelovu cenu za mier, v roku 1987 dostal cenu Right Livelyhood Award a od roku 2001 je držiteľom čestného doktorátu univerzity v Tromso. Pred dvomi rokmi odmietol nomináciu na nobelovku s odôvodnením, že nechce byť na zozname so Šimonom Peresom, minulý rok argumentoval tým, že ho zaujíma sloboda, nie ocenenia. V roku 2011 žiadal Vanunu o zrušenie izraelského občianstva, aby mohol získať občianstvo inej krajiny, 24. novembra však jeho žiadosť zamietli, pretože jeho prípad je „starý“. Existujú pritom náznaky, že odhalenie izraelského vojenského nukleárneho programu mohlo byť ešte o 13 rokov staršie od toho Vanunuovho, keby sa nórska vláda unúvala informovať o zisteniach vyšetrovania Lillehammerskej aféry, v ktorej agenti Mossadu omylom zavraždili nevinného prisťahovalca s marocko-alžírskymi koreňmi a následne sa nechali chytiť, čo je dodnes považované za jeden z najväčších spravodajských trapasov.

Je hrozbou Irán či os USA - Izrael?

V hystérii okolo príprav vojenského útoku na Irán je namieste otázka reálneho ohrozenia svetovej či aspoň blízkovýchodnej bezpečnosti, ktorú tento štát údajne predstavuje. Pri aspoň minimálnej snahe o objektivitu nemožno nespomenúť, že práve USA sú jediná krajina, ktorá doteraz atómovú bombu použila, a to hneď dvakrát. Samozrejme, bola iná doba a iná situácia – vojna sa už všade okrem Tichomoria skončila a novú bombu bolo „treba“ vyskúšať aj niekde mimo púšte. Nie je to ale tak dávno, kedy Spojené štáty zhadzovali aspoň ochudobnený urán na Balkáne. A keď pod zámienkou vlastníctva neexistujúcich zbraní hromadného ničenia zaútočili na Irak, v tamojšej Fallúdži reálne nasadili zakázaný biely fosfor, čo malo za následok narodenie zvýšeného počtu postihnutých detí v oblasti. Američania sa tiež pred časom pokúsili spomaliť iránsky jadrový program špecializovaným počítačovým vírusom Stuxnet, čo sa im do istej miery podarilo. Irán tvrdí, že má dôkazy o tom, že ostatný atentát na ich jadrového experta Mustafu Ahmada Roshana osnovala CIA prostredníctvom kontaktov z OSN.

Americký spojenec, vášnivo lobujúci proti Iránu, má tiež takpovediac maslo na hlaviciach. Irán totiž podpísal dohodu o nešírení jadrových zbraní, čo je krok, s ktorým má Izrael (spolu s Pakistánom a Indiou) dodnes problém. Taktiež do svojej krajiny povolil vstup inšpektorom Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE), o čom Izrael stále nechce ani počuť. Nehovoriac o tom, že sionistická entita, ako Izrael volajú jeho susedia, taktiež použila biely fosfor v pásme Gazy (izraelská vláda priznala a údajne potrestala zodpovedného generála aj plukovníka, izraelská armáda však poprela skutok aj trest). Našťastie ani taký horkokrvný štát s jednou z najagresívnejších tajných služieb na svete si netrúfol doteraz nielen atómovky použiť, ale dokonca ani verejne priznať.

Otázkou je, či inšpektori MAAE náležite poukázali na nespoluprácu izraelských vodcov, alebo len „objektívne informujúce“ západné médiá tieto správy prehliadli, či bagatelizovali (Wikileaks a po nich The Guardian ešte v roku 2010 uviedol, ako americká diplomacia jasala nad novozvoleným šéfom MAAE Yukiyom Amanom). Pripomeňme aj dezinformácie populárnych amerických denníkov Washington Post a The New York Times, ktoré bez dôkazov písali o iránskom vojenskom jadrovom programe ako o hotovej veci (po veľkom množstve sťažností sa ombudsman Washington Post a editor The New York Times ospravedlnili). Kampani proti dezinformáciám o iránskom jadrovom programe čelí aj redakcia slovenských Hospodárskych novín. Kto by sa chcel oboznámiť s dve desaťročia trvajúcou históriou obviňovania Iránu zvojensko-atómových ambícií, môže tak urobiť v rok starom článku Fabia Maxima.

Irán so sedemdesiatšesť miliónmi obyvateľov nemá o nič menšie právo na atómovú energiu ako iné kontroverzné štáty vrátane USA a aj keby naozaj vyvíjal jadrové zbrane, prispel by tým skôr k vyrovnanejšiemu rozdeleniu síl v regióne. A práve to si Izrael nepraje. Napriek tomu Irán v roku 2010 pristúpil na plán Turecka a Brazílie, predpokladajúci obohacovanie uránu v inom štáte, čo predtým žiadali Spojené štáty. Podľa tohto plánu mal Irán poslať vyše tony „slabého“ uránu do Turecka, kde by ho mali obohatiť vedci z Ruska a Francúzska. Biely dom však dohodu nechcel uznať a Clintonová sa vtedy vyjadrila, že Brazília a Turecko ňou robia svet nebezpečnejším. Vtedajší brazílsky prezident Da Silva na to odpovedal, že skutočnou hrozbou pre svet sú USA a ďalší. Ešte v minulom roku sa pravdepodobnosť útoku na Irán údajne trojnásobne zvýšila. Pozitívnou správou je, že bývalý veliteľ Mossadu Dagan (a nie je sám) považuje útok za veľmi nešťastný nápad, padli dokonca slová o storočnej katastrofe. Iránske revolučné gardy sú každopádne v pohotovosti a zariadenia na obohacovanie sú ukryté v nových chránených podzemných lokáciách. Prebehlo aj desaťdňové vojenské cvičenie pri Hormuzskom prielive medzi Perzským a Ománskym zálivom. Irán v rámci neho vyskúšal tiež rakety schopné zasiahnuť Izrael a americké základne v okolí a pohrozil, že v prípade rozšírenia sankcií na iránsku ropu Európskou úniou prieliv, ktorým sa preváža asi pätina celosvetovej ropy, zablokuje. EÚ nakoniec embargo na dovoz iránskej ropy schválila. Staré zmluvy s krajinami PIGS, najmä s Gréckom, môžu byť predĺžené maximálne do konca júna, Irán však možno dodávku sám ukončí skôr. Medzitým prebehla pokojná návšteva delegátov MAAE v Iráne, ktorá má pokračovať 21. - 22. februára.

V blízkosti iránskych vôd sa naďalej nachádza americká lietadlová loď, ktorá hrdinsky zachránila niekoľko iránskych rybárov z pazúrov somálskych pirátov. „Na pomoc“ sa jej ponáhľala okrem ďalšej americkej aj britská a francúzska lietadlová loď, pričom o pozemnom vojenskom cvičení Iránu pri afganských hraniciach tlač informovala ako o provokácii. Keby ale napríklad iránska loď priplávala k brehom Anglicka a nato by Briti vykonali cvičenie, písala by tlač o britskej provokácii? Navyše, čínska a ruská strana sa už vyjadrili, že pokiaľ nastane vojna, obe mocnosti do nej tiež môžu vstúpiť. Tak či onak, Irán úspešne vyskúšal rakety schopné zasiahnuť Izrael a americké základne v okolí a plánuje ďalšie cvičenie na mori. Izrael avizoval vypnutie zariadení neďaleko Dimony, z čoho Američania usudzujú, že by táto krajina mohla mať v pláne začať útok na Irán aj sama. Izrael okrem toho ohlásil spoločné vojenské cvičenie s USA Austere Challenge, dátum je zatiaľ nejasný, malo by sa tak však udiať v druhej polovici roka, pravdepodobne v októbri.

Foto: AZRainman