Téma (nielen) Clementis

Zložité a v konečnom dôsledku tragické osudy slovenského štátnika, publicistu, právnika a diplomata Vladimíra Clementisa (1902 - 1952) stále pútajú pozornosť slovenských historikov a spisovateľov. Najnovšie sa s touto iniciatívou o slovo prihlásil prozaik, novinár, politológ a niekdajší dlhoročný redaktor a krátko šéfredaktor Nového slova (1997) Ľuboš Jurík (1947).
Počet zobrazení: 2397
clementis filmx.jpg

Výsledkom jeho určite dlhoročnej práce na tejto téme je multikultúrna publikácia Smrť  ministra. Tragický osud Vladimíra Clementisa (Matica slovenská, Martin 2011). V jednom zväzku sa k čitateľovi dostáva nielen román o V. Clementisovi ako najobsiahlejšia časť knihy, ale aj divadelná hra Ministrova smrť a na DVD jej televízne spracovanie. Je to teda pokus o najkomplexnejšie spracovanie tejto životopisnej témy o pohnutých osudoch významnej osobnosti slovenských dejín prvej polovice 20. storočia so zameraním sa na najexponovanejší a najtragickejší čas tohto nášho hrdinu – na hodiny tesne pred jeho popravou. Práve v tomto čase rekapituluje takmer celý svoj život, všetky svoje dôležité i menej dôležité kroky, rozhodovania sa a rozhodnutia, späté s jeho politickou kariérou.

Spovedník či prízrak v cele smrti?

Protihráčom, ak to takto možno nazvať, je človek prekvapujúco prítomný s ním v cele smrti, jeho advokát-neadvokát, obhajca-neobhajca. Tento fiktívny prvok je najvýraznejšie využitý najmä v románe, ktorý sám autor v predhovore ani románom nenazýva. Čo však je jedinou fikciou knihy, to je práve tá postava advokáta v úlohe akéhosi svojského protihráča a spovedníka, ktorý bol dokonale informovaný o Clementisovi a jeho životnom údele, ktorá sa nakoniec mohla javiť iba ako prízrak, prelud v čase najťažšom, v čakaní na smrť, v pozvaní na popravu, ak si vypomôžeme Nabokovom... Táto postava núti Clementisa vysvetľovať jeho kroky, myslenie, rozhodovanie, postoje, zásady, ktorých dodržiavanie či dodržanie ho paradoxne a brutálne nezmyselne priviedlo do katovej slučky.

Neraz medzi nimi padne otázka – kto to zavinil? S kým súviselo všetko to nezmyselné, zločinné a temné, ktoré priviedlo Clementisa a tisícky ďalších nevinných ľudí do väzenia a k udeleniu trestov? Väčšinou Clementis odpovedá – Stalin... No akoby v rovnakej miere či súvislosti sa spomínajú aj „naši“, Široký, Gottwald, Kopecký či Kȍhler. No a sovietski poradcovia? Prokurátor Urválek? Nie sú to neznáme súvislosti, nie sú to neznáme mená. Zrejme však práve títo menovaní rozhodli či už z vlastnej vôle, zbabelosti alebo na príkaz o vine a smrti nášho ministra Clementisa.

V cele prítomný advokát však vypovie v jednej zo svojich replík možno prekvapujúcu informáciu o tom, že prvý podnet na Clementisovo stíhanie a zatknutie vyšiel od maďarského politika Matiasa Rakosiho. A to už sú tie ďalšie zamotané siločiary špionážnych a kontrašpionážnych hier, do ktorých bol nevdojak vtiahnutý aj Clementis. Na jeho tragický osud mali vplyv aj také dodnes záhadné či tajomné postavy tej temnej zločinnej doby, ako boli Kim Philby, Jozsef Swiatło či Noel Field, ktorého Ľ. Jurík v románe nespomína, ale práve aj ten bol súčasťou operácie CIA Splinted Factor, riadenej či vymyslenej šéfom CIA A. Dullesom (podrobnejšie sú tieto súvislosti rozvinuté v knihe Stevena Stewarta Výbušnina, ktorá vyšla po česky začiatkom 90-tych rokov).

Čitateľsky príťažlivá životopisná mapa

V románe sú rozvinuté aj súkromné osudy Vladimíra Clementisa, väzba na rodný Tisovec, spomienky na Skalicu jeho gymnaziálnych rokov, kde mala hlboké korene clementisovská vetva jeho rodu, pražské roky vysokoškolského štúdia, zoznámenie sa s Lídou Pátkovou, s ktorou prežil krásne roky manželstva, ťažko skúšané najprv odlúčením v prvých rokoch druhej svetovej vojny a potom to úplne najťažšie – dni a hodiny pred popravou.

Ľ.Jurík využil veľmi dôkladne všetky známe a dostupné materiály, publikované o Clementisovi, pridal niečo aj menej známe či diskutované, ako trebárs pomoc Československa Izraelu pri vzniku tohto štátu dodávkami zbraní, ktorá sa realizovala za Clementisovej angažovanosti zvlášť delikátnym spôsobom. V románe nie je snáď opomenuté nič podstatné, čo súvisí s témou Clementis. Hoci kompozične stavil najmä na dôkladné využitie replík Clementisa s fiktívnym obhajcom a spomienok odsúdeného nielen na činnosť verejnú, politickú, ale aj na život rodinný, nevyznieva tento postup stereotypne, ale čitateľsky príťažlivo.

Tragický tón celej knihy nepodčiarkuje len bizarný osud Lídy Pátkovej, ktorá bola väznená tak isto ako jej manžel v tom istom väzení na Pankráci, aj keď on o tom nevedel, ale aj zmienka o jeho dvoch bratoch, ktorí zomreli tiež začiatkom 50-tych rokov, takže Clementisovci v krátkom čase prišli o všetkých troch synov... V epilógu sa autor zmieňuje o životných osudoch ďalších postáv románu a vari najneuveriteľnejšie vyznieva napr. zmienka o osude štátneho žalobcu z toho i iných monsterprocesov Josefa Urválka, ktorý sa v pokoji dožil slušného veku, dokonca pracoval až do dôchodku ako vedecký pracovník výskumného ústavu kriminalistiky na Generálnej prokuratúre v Prahe a zomrel v roku 1979 bez akéhokoľvek postihu za justičné vraždy, ktoré mal aj on na svedomí.
 


Zastanie zástoja Laca Novomeského

V súvislosti s osudmi Laca Novomeského, o ktorom sa v celom románe i epilógu Ľ. Jurík zmieňuje veľkou mierou, by som si dovolil vysloviť zásadný nesúhlas s autorovým tvrdením, že zastával normalizačnú líniu. Je to ťažko možné, pretože v tom čase už bol viac-menej pre chorobu „mimo hry“. O Novomeského výhradách voči represívnym postihom niektorých slovenských umelcov  by vedel svoje povedať dnes už, žiaľ, nebohý vari najdôkladnejší znalec clementisovskej a davistickej problematiky Štefan Drug, o ktorého postoj sa v tejto súvislosti opieram. Aj zostavovateľ knihy veršov L. Novomeského Básnické dielo z roku 2005 Radoslav  Matejov v životopise L. Novomeského na str. 422 píše: „1970 – Ťažko nesie realitu perzekúcií voči osobnostiam umenia a kultúry a celkovej spoločenskej atmosféry. Na jar, podľa niektorých zistení, píše G. Husákovi list, v ktorom chce vystúpiť z ÚV KSČ, lebo odmieta niesť zodpovednosť za kroky komunistickej strany.“ Onedlho nato už ťažko ochorie a až do smrti sa už nemôže nijako zúčastňovať verejného života. Je škoda, že sa autor románu takto pomerne príkro vyjadril k záveru životných osudov Clementisovho priateľa a súputníka s nie nepodobným osudom.

To však nič menení na celkovom veľmi priaznivom pohľade na tento výnimočný multikultúrny počin, ku ktorému sa vzopäl Ľuboš Jurík. Aj hra Ministrova smrť je vydareným príspevkom k tejto stále boľavej téme našej minulosti. Ako najslabší článok vyznieva televízne spracovanie hry, ktoré bolo zrejme šité horúcou ihlou a zaslúžilo si dôkladnejší dramaturgický a režijný prístup, ako aj kvalitnejšie herecké obsadenie. Celkove však treba výrazne oceniť tento umelecký príspevok Ľ. Juríka ku clementisovskej téme, v ktorej mnoho podnetne podčiarkol, rekonštruoval, zodpovedal, ale aj otvoril. Ani po vydaní tejto obsiahlej publikácie nemožno tému „Vladimír Clementis“ považovať za vyčerpanú či uzavretú pre spisovateľov či historikov. Možno sa ešte dočkáme ďalších hodnotných príspevkov k tejto dôležitej téme našich nedávnych dejín a osudov.  

Úvodné foto: Záber z TV inscenácie hry Smrť ministra

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
09. február 2012, 10:19
ta chyba s hodnotenim laca novomeskeho by sa takemu profesionalovi ako je jurik stat nemala...
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
09. február 2012, 10:53
Mozno ani nejde o chybu. Objavili sa po r.1989 nazory na Novomeskeho, ze ideovo presadzoval zamery normalizacie a pod. V svojej próze SKOK A KUK vlastny ci niekdajsi zat Novomeskeho pisal, "...ze Novomeski bili Ginsbergov..." hoci to bolo myslene obrazne, predsa to bolo od Butoru pomylene. Podobne odsudzoval Novomeskeho nazorove platformy S. Lavrik v svoje hre SVETY ZA DEDINOU, svoju negativnu polievocku a la Novomesky si v ktoromsi zo svojich clankov prihrial aj P. Zajac. Aj jeden kosicky vytvarnik, meno si nespominam, nie tak davno v denniku PRAVDA nevahal jedovato poluvat Novomeskeho. Vyplyva to vsetko zo skresleneho pohladu na L.N., ktori vsemozne hajil socializmus, no v ziadnom pripade nesuhlasil so ziadnou formou postihov a represii po auguste 1968 voci komukolvek. A bol intelektulane nad vsetkymi svojimi kritikmi...Sam neviem, o co sa v tejto konstatacii Lubos Jurik opieral. Ale bola to len jedna veta z epilogu knihy, dobrej knihy.
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
09. február 2012, 10:55
Text som si pred odoslanim neprecital, tak ziadam pardon za chyby!
Obrázok používateľa Anonymný
#4
(neuvedené)
14. február 2012, 06:11
Bol som pri tom, keď Ľuboš Jurík začal písať knihu o Clementisovi. Spýtal sa ma vtedy, čo viem o Clementisovi. Odpovedal som mu, že málo, skoro nič, čo bola pravda, hoci som rodák od Skalice, kde sa o clementisovskej vetve a štúdiu Vlada na skalickom maďarskom gymnáziu vie dosť a bol som fyzicky aj pri tom, keď roku 1968 vyšla vo Vydavateľstve Tatran útla knižôčka v tvrdej väzbe s bielo-čiernym prebalom Listy z väzenia (od 29.10.1951 do 2.12.1952). Bola to korešpondencia medzi Vladom a Lídou, jeho ženou, milovanou Hádičkou. Tragika osudu oboch bola aj v tom, že svoje listy obaja písali z väzenia, čo Clementis nevedel. Zodpovednou redaktorkou Listov z väzenia bola Emília Nemsilová, čo už samo napovedá tomu, že otcom myšlienky bol šéf redakcie Gabo Rapoš, áno, augustový hlas povstaleckého banskobystrického slobodného rádia z roku 1944. Kto poznal Gaba Rapoša a jeho názory na Clementisa, priaznivé, pravdaže, a kto vtedy žil v prostredí Vyfavateľstva Tatran, nemohol nebyť Clementisa plný, hoci pravdou je, že sa, tak ako teraz, vynoril z histórie ako osobnosť málo poznaná, skrývaná, záhadná, odmietaná, nespoznaná, a predsa vážená. Clementis bol ľavičiar, komunista, minister zahraničia a je legenda. Aj preto treba oceniť odvahu Ľuboša Juríka a aj jeho spisovateľskú erudíciu. Pustil sa prerozprávať príbeh života výraznej slovenskej osobnosti - Vlada Clementisa. Že ako, o tom poviem v recenzii neskôr. Teraz chcem zdôrazniť, že Clementis nikdy nezapadol do zabudnutia, hoci pravdou je, že sme (prevažne?) všetci o ňom vedeli málo, skoro nič. Čo okrem Juríka, pravdaže, neplatí ani o jeho dvoch druhoch z trojice novosloveckých starých kamarátov a spisovateľov: Petrovi Štrelingerovi (spomeniem divadelnú hru o Clementisovi) a Drahošovi Machalovi (spomeniem články, zorganizovanie odkrytia pamätnej tabule na dome Pátkovcov, ale aj vehemenciu s akou svojho času hnal celú redakciu Nového slova v Prahe na ulicu Vladimíra Clementisa). Vždy vtedy sa hovorilo o Clementisovi, no vždy útržkovito - kto čo vedel...)Až kniha a tv-hra Ľuba Juríka Smrť ministra poskytuje oveľa-oveľa viac, ba možno dosť. Popravde aspoň toľko, koľko by o Clemenisovi mali Slováci vedieť, ak už nie aj Maďari, ktorí ho už od čias Rákosiho majú plné zuby. Prečo, o tom neskôr v recenzii. Skrátka o Clementisovi sa vedelo, ale málo, skoro nič. Čo môže platiť aj o postojoch Laca Novomeského, ktorý ku knižke Listy z väzenia napísal roku 1968 úvod. Milan Blaha
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
14. február 2012, 15:44
Z postojov k osobnostiam minulosti sa dá zostaviť aj celkom solídna charakteristika dodatočných hodnotiteľov. To mi napadlo, keď som čítala "doslov" Jozefa Špačka - vďaka zaň.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984