Spravodajstvo o kríze v eurozóne: Lekcie z gréckeho frontu

Ekonomická kríza, ktorá za uplynulé dva roky pohltila Grécko, vystrčila aj mňa pred mikrofóny a poznámkové bloky nespočetných novinárov, ktorí pristáli v Aténach, aby podávali správy o prebiehajúcej dráme. V tomto zmysle som bol svedkom nielen vývoja rozkladu Grécka (a eurozóny), ale aj úsilia svetových médií pochopiť ho.
Počet zobrazení: 1414
greckox.jpg


Tri lekcie, na ktoré sa zameriavam, sa týkajú chyby zovšeobecňovania, mylného sčítavania a rizík škatuľkovania.

Chyba zovšeobecňovania

Krach v r. 1929 a následná Veľká hospodárska kríza nás mali naučiť dôležitú lekciu: že séria súkromných a verejných bankrotov (ktorá sa začína pádom veľkých bánk a potom zasiahne verejný dlh slabších krajín a neskôr infikuje reálnu ekonomiku vírusom recesie) v konečnom dôsledku ohrozuje nielen spoločnú menu príslušného obdobia (zlatý štandard v r. 1929 či euro dnes), ale aj víziu spoločnej prosperity. Pri absencii určitého nadnárodného Leviathanu (podobného tomu, ktorý navrhoval Keynes v r. 1944), ktorý by nás „všetkých držal v úzkosti“ a tým pestoval cezhraničnú spoluprácu v pokrízových časoch, sa rysuje hobbesovská vojna „všetkých proti všetkým“.

Vojna slov sa začína vo chvíli, keď vyslovíme vety začínajúce „Gréci robia toto“ alebo „Nemci si myslia tamto“. V r. 1929 táto vojna slov, alebo aj „hra na vinníkov“, ak chcete, viedla k inému typu vojny, ktorá paradoxne zavraždila milióny ľudí i samotnú krízu. Dalo by sa čakať, že tentoraz sme sa poučili. Aj keď sa ozbrojené vojská ešte nepohli (a dúfajme, že zostanú aj naďalej v kasárňach), vojna slov dnes zoširoka ožíva v Nemecku a v Grécku, v Holandsku a v Španielsku, v Rakúsku a v Írsku.

Udalosti našej vlastnej generácie pripomínajúce rok 1929 – úverová kríza z r. 2008 a následná veľká recesia – vyvolali v Európe veľa rečí o Nemcoch, Grékoch, a dokonca aj o Britoch (najmä po tom, ako sa David Cameron rozhodol rozísť sa s Európskou úniou v otázkach nedávnych zmien v Zmluve). Kolektívnou úlohou nás všetkých a najmä osvietených novinárov je zakričať zo striech domov, že neexistuje nič také ako Gréci alebo Nemci, alebo v danom prípade Briti. Sme všetci jednotlivci, ako sa Brian povestne snažil presvedčiť svojich samozvaných stúpencov. A medzi samotnými ľuďmi je z hľadiska názorov a charakterov viac rozdielov ako medzi národmi.

Pri podávaní správ z frontových línií ekonomického kolapsu sú teda novinári povinní skôr zdôrazňovať šírku názorov v Grécku, v Nemecku či v Británii namiesto prehliadania týchto rozdielov a uspokojovania sa s pohodlným, no potenciálne deštruktívnym poznaním národných stereotypov. Udržanie si zdravej odolnosti voči zovšeobecňovaniu nie je len humanistickou povinnosťou novinára, ale aj predpokladom presného informovania o príčinách kríz.

Opäť si vezmime prípad Grécka. Novinári potrebujú metafory, ktoré pomôžu ich publiku pochopiť hospodársky kolaps, jeho príčiny a charakter. Jednou takouto alegóriou, ktorá sa často používa na priblíženie drámy eurozóny, je Ezopova bájka o mravcovi a kobylke. Nemecký mravec sa postaví zoči-voči gréckej kobylke v kontexte morálneho príbehu, ktorý spája severskú pracovitosť, južanskú lenivosť a nejakú povrchnú ekonomickú analýzu následnej finančnej dislokácie.

Problémom tohto druhu metafor je, že sú takmer neodolateľné. A tak novinári tlačení k tomu, aby vyprodukovali príbeh, ktorý vyhovie predsudkom ich publika, nakoniec otrocky opakujú logiku danej metafory: Nemci sú napríklad zobrazovaní ako usilovní pracujúci, ktorí musia zachraňovať márnotratných Grékov, podobne ako mravce. Vzniká dojem, akoby bol príbeh v momente voľby metafory už napísaný bez hlbšej myšlienky vzhľadom na jeho analytickú hodnotu.

Som zástancom metafor. Nič iné nesprostredkuje ucelené príbehy čitateľskej obci alebo verejnosti, ktorá si na ne vyčlení prísne obmedzený čas. Je však nevyhnutné, aby novinári používali metaforu na priblíženie reality a neboli „využívaní“ svojimi vlastnými metaforami na skresľovanie reality. Aby v tejto úlohe uspeli, musia prispôsobiť metaforu, ktorú si zvolia, požiadavkám hovorenia pravdy. Vzdorovať pokušeniu zovšeobecňovať je nevyhnutné.

V prípade Grécka a Nemecka, ktoré analyzujeme v tomto článku, je faktom, že mravce a kobylky sú rozdelené pozdĺž čiary, ktorá oddeľuje krajiny eurozóny s nadbytkom od krajín s deficitom. Keď však zistíme, že Nemecko aj Grécko, v podstate celá eurozóna, majú zanedbané mravce i príliš rozmaznané kobylky, zrazu máme pred sebou príbeh s trochu iným zmyslom. Príbeh, ktorý nám umožňuje klásť zisťovacie otázky o tom, ako sa ťažko pracujúce mravce v Nemecku a v Grécku cítia nespokojné a oklamané gréckymi a nemeckými kobylkami, ktoré na nich v „dobrých“ časoch parazitovali, a teraz, v „rokoch biedy“,  opäť od mravcov požadujú peniaze na záchranu a vyššie dane.

Stručne povedané, metafory sú nevyhnutné na rozprávanie príbehov a na analytické účely. Musíme ich však cibriť tak, aby nám pomáhali, a nebránili pochopiť základné príčiny. A to znamená uniknúť pred chybou zovšeobecňovania.


Mylné sčítavanie

Počas návštevy krajiny v ekonomickej kríze (Grécko je v tomto smere užitočným príkladom) je dôležité prísť vybavený jednoduchým, ale neintuitívnym prístupom: Recepty na riešenie dlhu sa nesčítavajú! Tým mám na mysli to, že novinári si musia vždy spytovať svoje inštinktívne pohľady na príčiny krízy, o ktorých píšu, a najmä na to, čo „zdravý rozum“ diktuje ako liek.

Aký recept napríklad odporúča zdravý rozum na vyriešenie finančných problémov človeka, rodiny či firmy? Odpoveďou je bezpochyby znížiť výdavky, aby ste držali pod kontrolou červený atrament na vašom zostatkovom účte. A pracovať usilovnejšie a rozumnejšie. Keď však tento recept dostaneme na vyššiu úroveň sčítavania, jednoducho sa nebude zarátavať. Predpokladajme, že v stávke o zníženie nášho individuálneho a kolektívneho dlhu počas krízy (čo finanční ekonómovia označujú ako deleveraging) sa každý z nás bude riadiť tým istým receptom, a to naraz. Výsledok, ktorý vám predkladám, bude možno opačný, ako sme zamýšľali. Celkový reálny dlh môže v skutočnosti vzrásť!

Aby sme zistili, prečo sa tieto individuálne recepty nezarátavajú do kolektívnej účinnej stratégie, je potrebné vziať do úvahy veľký rozdiel medzi vašou rodinou (alebo firmou) a ekonomikou ako takou. V prípade vašej rodiny, ak váš príjem klesol a vy čelíte výpadku na konci každého mesiaca, je znižovanie výdavkov citlivým konaním z jednoduchého dôvodu: Váš príjem je nezávislý od vašich výdavkov. Ak sa dnes napríklad nepôjdete navečerať von (a namiesto toho si uvaríte doma), váš príjem neutrpel a tým, že ste znížili výdavky, je váš zostatok zdravší.

V ostrom protiklade s tým, celkový príjem ekonomiky nie je nezávislý od výdavkov. V skutočnosti ide o jednu a tú istú vec! (Celkový príjem krajiny presne zodpovedá celkovým výdavkom.) Aby sme videli, prečo je to dôležité, predpokladajme, že celá krajina si uťahuje povestný opasok, a rodiny a firmy okamžite padajú nadol. Poklesnú, prirodzene, aj súkromné výdavky (celkovo). Ak navyše vláda zníži aj svoje výdavky (v úsilí zredukovať svoj deficit), potom klesne aj súčet súkromných a verejných výdavkov. A čomu sa tento súčet rovná? Odpoveď je: národnému dôchodku! So znižovaním národného dôchodku klesajú daňové príjmy, rodiny majú menej peňazí na splácanie svojich dlhov a celková schopnosť obyvateľstva splatiť svoje dlhy sa znižuje. A tak všetci dohromady padneme do pasce „zdravého rozumu“; do pasce mylného sčítavania, chybného predpokladu, že recept, ktorý je dobrý pre rodiny a firmy, musí byť dobrý aj pre zadlženú krajinu ako takú.

Počas dlhých mesiacov od vypuknutia gréckej dlhovej ságy som sa snažil upozorňovať na túto jednoduchú vec mnohých novinárov, s ktorými som sa stretol. Bola to ťažká práca. Toto mylné sčítavanie bolo silne zakorenené v ich mysliach. Keď sa ma pýtali na „záchranné“ pôžičky Grécku a na význam úsporných opatrení, ktoré sa spájali s týmito pôžičkami, moje tvrdenie, že celá táto myšlienka je chybná, u nich nezarezonovalo. Akokoľvek silno som sa snažil vysvetliť im túto chybnú logiku, novinári boli akoby priľnutí k myšlienke, že keď krajina ako Grécko má vysoký deficit a obrovský dlh, odpoveďou musí byť výrazné zníženie vládnych výdavkov a zvýšenie daní.

O niekoľko mesiacov neskôr, keď redukcia vládnych výdavkov a zvyšovanie daní spôsobili prehĺbenie recesie a nafúknutie dlhu voči národnému dôchodku, všimol som si, že sa nálada medzi novinármi zmenila. Bohužiaľ, dovtedy jednu za druhou prinášali správy, ktorými verejnosť dezinformovali a zavádzali.

S týmto vedomím verím tomu, že ako si kríza spletá jedovatú sieť naprieč rôznym krajinám a odvetviam, novinári vpletú do svojho spravodajstva aspoň štipku pochybností o tom, že ekonomické „recepty“ sa sčítavajú spôsobom, ako nám káže „zvyčajná múdrosť“.

Riziká škatuľkovania

Počas môjho „funkčného obdobia“ som si ako častý návštevník medzinárodných tlačových zborov „prelietavajúcich“ Aténami všimol zaujímavú deľbu práce. Reportéri a televízne a rozhlasové štáby akoby spadali do troch viac či menej odlišných kategórií: štáb závažných správ, informačné misie v pozadí, a menej často novinári publikujúci správy z uhla ľudského záujmu.

Prístup ľudí zo štábov závažných správ bol tvrdý, rýchly, žiadne nezmysly. Chceli „fakty“ a čísla, zasvätené informácie, okamžité predpovede o ďalších krokoch vlády alebo o reakcii trhu. Spravodajcovia z pozadia boli oveľa uvoľnenejší, pracovali s dlhými termínmi a mali tak čas a priestor na kladenie podobných otázok, ale spôsobom, ktorý nám, čo sme na otázky odpovedali, poskytoval viac priestoru na opísanie pozadia a neviditeľných stránok príbehu. A napokon, novinári prinášajúci správy vzbudzujúce záujem ľudí nemali čas na „príčiny“ ekonomických kríz alebo na pohyby tektonických dosiek, ktoré spôsobili trhliny v sociálnej ekonomike. To, čo hľadali, boli zarmucujúce príbehy, obrazy utrpenia, zvuky zúfalstva; surové materiály, ktoré by im umožnili spojiť malé čriepky, ktoré podľa mňa zohrávajú určitú úlohu vo vyvažovaní tvrdosti faktov a čísel, ktoré v predchádzajúcich príspevkov priniesli iné spravodajské štáby.

Toto škatuľkovanie príbehov o ekonomickej kríze do troch typov správ spôsobuje dve zlyhania. Po prvé, oslabuje vlastnú analytickú schopnosť novinára pochopiť krízu. Po druhé, znižuje hodnotu každej jej časti. Obe tieto tvrdenia si dovolím vysvetliť v kontexte debaklu eurozóny. Všetky skúšky a súženia gréckej rodiny, ktorej chýba analytické prepojenie medzi jej utrpením a úzkosťou nemeckej rodiny (ktorej životný štandard klesá menej, zato dlhšie), určite nevysvetľujú: (a) hĺbku nevraživosti, ktorú grécke a nemecké rodiny pociťujú, a (b) príčiny krízy. Jednoducho povedané, ak sa tvrdá, praktická analýza bude oddeľovať od uhla ľudského záujmu, potom sa táto analýza „zmäkčí“ a príbeh vzbudzujúci ľudský záujem zamení humanizmus za melodrámu.
 


Na záver

Jazyk a jeho ľúbostný vzťah s metaforou nás často vláka do pasce zovšeobecňovania toho, čo je najlepšie nechať nezovšeobecnené. Náš jazyk má tendenciu hovoriť o „cudzích“ ľuďoch tak, akoby existoval druh človeka, ktorého morálne zlyhania môžu vysvetliť ich situáciu; akoby sa, napríklad, Margaret Thatcherová a Harold Pinter mohli zlúčiť do jedinej postavy, ktorej zlyhanie by mohlo vysvetliť hospodársku biedu Británie. A potom, akoby to nestačilo, naša myseľ ešte raz zatočí následným nepochopením opačným smerom, čím zmieša konkrétne a všeobecné, napríklad domnienkou, že to, čo je rozumné pre jednu rodinu, musí byť rozumné aj pre ekonomiku. A nakoniec, v zmysle pretrvávajúceho omylu v západnom spôsobe uvažovania, sme presvedčení, že ekonomické a finančné „fakty“ sú oblasti bez pocitov.

Tieto tri chyby nám pripadajú prirodzené, keď priletíme do krajiny, ktorá sa náhle prepadla do hospodárskej krízy, aby sme v rámci prísnych obmedzení spracovali novinárske spravodajstvo o tom, čo sa deje, prečo sa to deje, a aké to je ocitnúť sa v danej situácii. Tomu sa treba brániť. Tvrdil som, že novinári vrhnú omnoho viac užitočného svetla na prebiehajúcu ekonomickú krízu v cudzej krajine, ak sa im podarí vyhnúť sa chybe zovšeobecňovania, mylnému sčítavaniu a rizikám škatuľkovania.

Autor je ekonóm, vedúci Katedry hospodárskej politiky na Aténskej univerzite. 

Článok vyšiel na internetovom blogu yanisvaroufakis.eu 4. februára 2012.

Preložila Judita Takáčová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
11. február 2012, 07:39
Zatiaľ sa chcem dotknúť iba toho správneho konštatovania autora, že realita je určite iná ak sa človek pohybuje priamo v gréckom prostredí, než ak sa o "gréckom vývoji" dozvedá zvonka a sprostredkovane, najmä ak sprostredkovane cez súčasné médiá a politikov.

Nevdojak si môžeme klásť otázku: bohvie ako to bolo v nedávnych dejinách... s pádom Bastily a francúzskou revolúciou? ... alebo ako to bolo s revolúciou v Rusku? ... ak máme o tom poznatky iba v literatúre, pozbierané subjektívne výpovede alebo nekomplexné záznamy možno vždy len z jedenj strany, alebo iba chabé záznamy od očitých svedkov, z "orálnej histórie" ako to vždy spomína filozof Oskar Krejčí - veď aj my ešte stále prevažne namiesto z dobových a "archeologických nálezov" čerpáme poznanie z novodobej histórie iba cez "orálne výpovede" o poznatkov danej doby. Povedzme, iné je to už o poznatkoch vo vzostupu a pádu Rímslej ríše - vďaka tomu, že po nej nasledoval stredovek, ktorý veľa dôkazov pochoval do zeme a zanechal v ruinách...

I keď to ľudstvu pomáha, jazyk a metafora sú niekedy veľmi zradné k popisu skutočnosti - najmä preto, že jazyk používajú ľudia a metafory vytvárajú tiež osoby, a to vždy predsa len podľa svojho uhla pohľadu.

Uhol pohľadu:
Ako je to všetko klamlivé, o tom sú trénovaní ľudia v organizačných tréningoch, keď sa im predloží obrázok vykazujúci zároveň znaky "starej ženy" a zároveň znaky "mladej dámy".
- 1. Pri prvom nestrannom pohľade sa vytvoria dva tábory:
stúpenci tých, čo vidia na obrázku "starú ženu" a dokonale vedia opísať jej presné črty a dokazujú, "že to tam je".
-2.Lenže to isté urobia stúpenci "mladej ženy" a takisto vierohodne dokážu a priamo na obrázku identifikujú črty a charakertistiky "mladej dámy".
-3. Tu sú dokonca tri možnosti
- buď ich lektor nechá, necha sa "pobijú argumentačne" a vyhrá tá skupina, ktorá je silnejšia, agresívnejšia, drzejšia(?), jednoducho "donúti" postupne tú druhú skupinu stúpencov rezignovať a prijať porážku...
že Vám to pripomína súčasnú politiku vo svete? a hlavne u nás? - alebo ich lektor nechá vyjednávať, rokovať o každej črte, argumentovať, raz prevážia stúpenci "starej ženy", raz stúpenci "mladej dámy" a nikdy to nekončí - až musí lektor zasiahnuť a potom definovať, že o tom je náš poznateľný svet - na úrovni poznatkov našej doby dospejeme k tomu, že SA MUSÍME DOHODNÚŤ a brať v úvahu i možnosť inej alternatívy, ak sa objasní nejaká ďalšia črta alebo sa podrobnejšie preskúmna už známa črta.
- Alebo lektor pod kontrolou jedného z účastníkov obratne manipuluje argumentami "dav účastníkov" takým spôsobom, aby dosiahol čo chce ( a na konci vybraný účastník potvrdí, že lektor dosiahol svoj cieľ). Raz zvýrazní jednu črtu, pouráža tých druhých stúpencov, že sú slepí, raz zdôrazní inú črtu a zneistí už takmer víťazov, až nakoniec všetci sú znechutení a takmer ľahostajne alebo až úzkostlivo sa pýtajú : "A ako to teda je?" A až tu má lektor možnosť pokračovať vo výklade, čo je to ovplyvňovanie, čo je to manipulácia, prečo je uhol pohľadu taký dôležitý.

Všetko som to sem "prezradil" z trénerských dielní preto, aby sme si všetci uvedomili, že objektívny jav sa dá vysvetliť viacerými uhlami pohľadu, všetci majú pravdu a vždy záleží na sile zainteresovanosti, na motivácii získať navrch nad všetkými.

To znamená, že "prípad grécka" ( zámerne dávam malé písmo v názve, pretože nejde iba o krajinu, ide o stav, o katastrofu, na ktorej sa asi všetci stúpenci všetkých táborov zhodnú) má mnoho uhlov pohľadu a rozhodujú zainteresovaní. Žiaľ, zatiaľ to vyzerá tak, že dominantným zainteresovaným v tomto prípade rozhodne nebude obyvateľstvo, grécky ľud.

A tí z pozadia nás postupne nútia rezignovať a tiež sa zúfalo pýťať:
"TAK AKO TO TEDA JE?"

Lenže toto tu je diskusia ľavicového webu Slova a očakával by som, že náš uhol pohľadu sa bude líšiť od saskárskeho, pravicového, či prípadne od obáv nejakého finančného experta...
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
11. február 2012, 08:20
Už som to tu raz písal, či nie je chyba Grécka a vlastne celého sveta, že sa zmenil systém zdaňovania. Prečo sa neanalyzuje za akých podmienok dokázal ,,svet prosperovať,, Ako sa pre rozdeľovali zisky napríklad pred 30 rokmi a ako teraz. Ja viem že vývoj ide dopredu, ale mala by sa hľadať možnosť ako nadviazať na obdobie fungovania spoločnosti s pred pár rokov a ako by sa to dalo aplikovať na dnešnú dobu. A nie dohadovať sa o tom ktorý dejateľ mal pravdu. To nás nezachráni, maximálne poslúži pokusom dvíhať si svoje ego, pár diskutujúcim.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
11. február 2012, 15:18

"Uhol pohľadu:

Ako je to všetko klamlivé, o tom sú trénovaní ľudia v organizačných tréningoch, keď sa im predloží obrázok vykazujúci zároveň znaky "starej ženy" a zároveň znaky "mladej dámy".

- 1. Pri prvom nestrannom pohľade sa vytvoria dva tábory: stúpenci tých, čo vidia na obrázku "starú ženu" a dokonale vedia opísať jej presné črty a dokazujú, "že to tam je".

-2.Lenže to isté urobia stúpenci "mladej ženy" a takisto vierohodne dokážu a priamo na obrázku identifikujú črty a charakertistiky "mladej dámy".

-3. Tu sú dokonca tri možnosti

- buď ich lektor nechá, necha sa "pobijú argumentačne" a vyhrá tá skupina, ktorá je silnejšia, agresívnejšia, drzejšia(?), jednoducho "donúti" postupne tú druhú skupinu stúpencov rezignovať a prijať porážku... " PZV

************************

PZV, takto to funguje pri stupidných tréningoch dobre zaplatených iluzoinistov (lektorov), ktorí niečo odkukali z seminárov Stephena Coveya, resp. z knihy The Seven Habits of Highly Effective People.(tušim tam som to videla)

V živote to funguje tak ako s bankovkami. Pravá bankovka je len jedná a ostatné sú viac, či menej podarené falzifikáty.

Tréning sa má zamerať, aby sme poznali všetky znaky tej pravej a potom nás žiaden iluzionista falzifikátom neoklame! Uhol pohľadu má význam pri ochraných znakoch bankovky. Lenže aj tam musíme vedieť, čo máme po naklonení očakávať.

Takže učiť napr. bankové uradníčky ako vyzerajú všetky druhy falzifikátov, je len zbytočnou stratou času. Musia poznať jediné. To ako vyzerá pravá bankovka!

Pre vášnivých čitateľov ľavice:

Fenomén strany Smer: medzi "pragmatizmom" a sociálnou demokraciou

http://www.cepsr.com/clanek.php?ID=258

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
11. február 2012, 15:42

"Ja viem že vývoj ide dopredu, ale mala by sa hľadať možnosť ako nadviazať na obdobie fungovania spoločnosti s pred pár rokov a ako by sa to dalo aplikovať na dnešnú dobu. A nie dohadovať sa o tom ktorý dejateľ mal pravdu. To nás nezachráni, maximálne poslúži pokusom dvíhať si svoje ego, pár diskutujúcim." LuMo

****************************

Presne tak. Je potrebné sa poučiť z histórie Grécka. Pred 2500 rokmi Grék Solón zaviedol čarovné slovíčko na riešeenie všetkých kríz. Jeho názov bol seizsachteia = strasenie sa dlhov.

Poučenie z týchto čias spočíva v tom, že Solón zaviedol seimsachteiu, ktorá spočívala v tom, že zadlžených musela grécka obec vykúpiť z otroctva. Takže na dlh za priblblých marnotratníkov sa poskladali všetci, tzn. najmä tí ktorí dlhy nenarobili.

v súčasnej dobe úlohu obce prebrali štáty menovej únie.

Solón zaviedol ešte jednu geniálnu vec v gréckej histórií "majetkový cenzus", ale o tom až keď príde na to čas.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
11. február 2012, 16:58
...sa nebavím...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
11. február 2012, 17:05
Kým boli právnické osoby ochotné prerozdeľovať zo zisku pomerne slušný podiel do verejných štátnych daní, kým fyzické osoby dokázali dávať do verejných daní dosť prostriedkov na ekonomické fungovanie spoločnosti, dovtedy ekonomická infraštruktúra i za kapitalizmu slúžila občanom takmer-takmer bez väčších problémov.

Lenže víťazný neoliberalizmus celkom zmenil ekonomické toky peňazí a spravil "zo štátu" nepriateľa číslo jeden, pričom každoročné trvalé znižovanie daní ako podnikov tak i osôb saniekde prejaviť muselo.
A prejavilo sa vo chvíli najmenej očakávanej, keď štátne financie "podržali" krachujúce finančné systémy euroatlantických finančných spoločností a dnes štátne rozpočty nemajú peniaze ani na udržiavanie štátnej infraštruktúry.
Máš pravdu, lenže niekam tie peniaze zo ziskov a z vysokých príjmov tečú i dnes:Kam?
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
12. február 2012, 06:04

"isteže je to tak, LuMo Kým boli právnické osoby ochotné prerozdeľovať zo zisku pomerne slušný podiel do verejných štátnych daní, kým fyzické osoby dokázali dávať do verejných daní dosť prostriedkov na ekonomické fungovanie spoločnosti, dovtedy ekonomická infraštruktúra i za kapitalizmu slúžila občanom takmer-takmer bez väčších problémov.

**************************

Ak by Smer nebol zanechal taký extrémny bordel aký zavŕši generálny riaditeľ Šulaj na Daňovom riaditeľstva (zvolený za poslanca v r. 2006 za Smer), tak by bolo "do verejných daní dosť prostriedkov na ekonomické fungovanie spoločnosti".

Ak sa nevyberie viac ako miliarda eur a ešte sa narobia podvody s vrátenou DPH v stovkách miliónov, tak nie už je pomaly na nič.

Navyše ak súdy rozhodujú tak ako v reportáži Dušana Karólyho v Paľbe bolo odvysielané, tak niet k tomu čo dodať, len sa vysťahovať z tejto banánovej republiky. Len keby bolo kam?

Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
12. február 2012, 06:53
a aspon spomente, ze tento preklad vysiel v spolupraci s kritekom. Vdaka. http://blog.jetotak.sk/kriticka-ekonomia/2012/02/09/yanis-varoufakis-spravodajstvo-o-krize-eurozony-lekcie-z-greckeho-frontu/
Obrázok používateľa Anonymný
#4
(neuvedené)
12. február 2012, 10:28

"...zistíme, že Nemecko aj Grécko, v podstate celá eurozóna, majú zanedbané mravce i príliš rozmaznané kobylky, zrazu máme pred sebou príbeh s trochu iným zmyslom. Príbeh, ktorý nám umožňuje klásť zisťovacie otázky o tom, ako sa ťažko pracujúce mravce v Nemecku a v Grécku cítia nespokojné a oklamané gréckymi a nemeckými kobylkami, ktoré na nich v "dobrých" časoch parazitovali, a teraz, v "rokoch biedy", opäť od mravcov požadujú peniaze na záchranu a vyššie dane."

***************************

Autor to v podstate na ťažko pracujúcich mravcoch (proletariáte) a prešpekulovaných nenažraných kobylkach (veľkoburžoázií) vysvetli správne!

Pokiaľ sa neodstráni vykorisťovanie, špekulatívny kapitál, individuáno-súkromné podniky, tak sa z týchto problémov EÚ nikdy nevyhrabe.

Je úplne zbytočné uvažovať z pohľadu Sulíka o lenivých a vyžratých tučných Grékoch, lebo tým môže myslieť len buržoáziu!

Ak Gréci chcú naplniť štátnu kasu, tak musia urobiť pravý opak! Znížiť dane a začať zoštátňovať banky a monopoly. V podnikoch urobiť reprivatizáciu takým spôsobom aby sa vytvorili zamestnanecké akciovky.

Pretože ak miliardári držia miliardy z vykorisťovania gréckeho proletariátu v bankach a hľadáju priestor, kde by moholi lup (kapitál) investovať do ďalšieho vykorisťovnia (napr. v rozvojových krajinách). Takto z týchto ulúpených peňazí nemá štát prospech. Pokiaľ budú celý zisk vlastniť priami výrobcovia, tak sa aj minú v Grécku. A to je alfa a omega sedliackej logiky.

Takže treba urobiť radikálne systémove zmeny a namiesto brania pôžičok od SB, alebo EMF, či z eurovalov, tak by mali predať zbrane a zbraňové systémy, ktoré tvoria 2/3 gréckeho dlhu.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
12. február 2012, 11:43
videnie toho isteho sa rozni v zavislosti na uhle pohladu. ja by som to este trochu posunul sa pribral si na pomoc mnozinovu matematiku - fakty su fakty, a su take ake su, ako sa o nich dozvedame, alebo nedozvedame. nazor, ktory si na mnozine faktov clovek vytvara je istou intelektovo-emocionalnou operaciou v ktorej moze prevazovat alebo jedno, alebo druhe, alebo sa to moze dokonca v case menit. ti ktori na obrazku vidia staru zenu mozu v inom case a na inom mieste tam vidiet nieco ine. historici dobre poznaju problem ako sa odosobnit od subjektivneho pohladu, vlastnej interpretacie a vidiet vec taku ako je, aka sa neda popriet a ostava, az kym nepridu ine fakty...

novinari tento problem velmi neriesia, riesi to za nich skor majitel media uz len tym, ze dava prednost novinarom isteho politickeho nazoru - a skreslovanie reality je nevyhnutne. plus dalsia implicitne samozrejma vec, ze majitel novin nebude politicky nadrzat inej triede ako tej svojej, cize zhruba povedane - triede bohatych...

ako nasi novinari skresluju realitu (cast z nich umyselne), je zname. netreba chodit daleko, napriklad vcera spravy v STV, kde z trapneho az skandalneho priebehu protestu Gorila III. bola odrazu masova obcianska zalezitost pozadujuca odstupenie Harabina a odlozenie volieb, "co pozaduje aj pani premierka". pre tych, ktori na tom namesti neboli ani nezaujimali sa o to, kto boli akteri ta ista realita, ta ista mnozina faktov posobi uplne inak, dochadza k nesuladu mnoziny faktov a medialnej informacie. pokial sa nieco take deje z neprofesionalnosti, tak je to neprofesionalnost, pokial nie, tak su to manipulacie - v jednom aj druhom pripade by sa malo prekrocit k vyhazovu zainteresovanych pre porusenie novinarskej etiky...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
12. február 2012, 11:47
sa to posunulo do nespravneho chlievika...

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984