José Cura - ďalšia hviezda v opere Národného divadla
Pri poslednom podobnom vystúpení (Piero Capuccilli v SND v roku 1991 vo Verdiho Maškarnom bále) bolo za tým priateľstvo hosťujúcej hviezdy s partnerom na svetových javiskách Petrom Dvorským. Teraz Peter Dvorský už ako riaditeľ Opery využil (serióznymi médiami skôr kritizovanú) účasť svetových hviezd na Plese v opere 2011 a dohodol s argentínskym tenoristom José Curom jeho účinkovanie v novej inscenácii Verdiho Otella.
José Cura je jedným zo skupiny latinoamerických tenoristov (Ramón Vargas, Marcello Alvaréz, Juan Diego Floréz, Rolando Villazón), ktorí v poslednom desaťročí hrajú „prvé husle“ na svetových operných javiskách. Spevák, ktorého rodinné korene v predchádzajúcich generáciách siahajú do Libanonu, Španielska i Talianska, je dnes za prahom päťdesiatky a už dve desaťročia je ozdobou operných predstavení najvýznamnejších operných domov. Je veľmi svojráznou osobnosťou, okrem spevu sa venuje sporadicky aj dirigovaniu a najnovšie aj opernej réžii a od svojich umeleckých počiatkov si získal istú charizmu.
Aj pri koncertoch narušil dovtedajšie uhladené tabu či už neformálnym oblečením, správaním, snahou nadväzovať kontakt s publikom alebo mu vyhovieť v skladbe repertoáru, predovšetkým však istou teatralizáciou umeleckého prejavu. Tá je plne namieste pri operných predstaveniach, v ktorých Cura neohuruje krásou hlasu ani perfektnou technikou, ale popri zrelej profesionalite predovšetkým komplexným poňatím interpretovanej postavy, ktorú výrazovo prepracúva hlasom, pohybom, mimikou i gestikou. Dramatický, až barytonálny hlasový fond a vyššie uvedené charakteristiky interpretácie ho predurčujú pre ideálnu interpretáciu dramatickejších veristických postáv (Pucciniho Kalaf v Turandot, Canio v Leoncavallových Komediantoch). Popri hrdinskom Samsonovi z francúzskej opery Camille Saint Saensa je dnes vari najreprezentatívnejšou úlohou speváka Verdiho Otello, ktorého doteraz stvárnil asi v dvadsiatich naštudovaniach a v ňom sa predstavil aj bratislavskému publiku.
Cura predviedol v SND strhujúci obraz Verdiho hrdinu zmietaného vášňami, striedajúc polohy zúrivosti, zúfalstva i rezignácie, jeho dramatický fond vo vysokej polohe zvonil kovom a údernosťou a platí o ňom vari to isté, čo pred takmer storočím povedal istý viedenský kritik o opernej hviezde Márii Jeritzovej, „že je úžasný ešte aj vtedy, keď spieva intonačne približne“.
Zvláštnosťou spevákovho interpretačného štýlu je aj to, že v recitatívoch sa snaží o akúsi civilnosť, takže občas až pripomínajú parlando (čo by mu prísni ochrancovia talianskej vokálnej školy mohli vyčítať, pretože rozlišujú medzi verizmom a pozdným Verdim a parlandovanie pardonujú len v prvom prípade) a pri nich občas aj vybočuje z temporytmu hudobného toku a mení si hudobné akcenty podľa vlastného vkusu. Na druhej strane v jeho výkone je všetko dokonale premyslené, vyrátané na maximálny účinok. Napríklad kým v prvom obraze vybehne za Desdemonou po schodoch ako mladík, v úvode tretieho obrazu sa už po schodoch zlomený štverá div nie štvornožky.
Pri hodnotení Curovho Otella si uvedomujem, že v opernej interpretácii dnes dochádza k istému štiepeniu interpretačných prístupov. Na jednej strane stoja speváci s krásnymi hlasmi, dokonalí znalci belcanta a legátového spievania, ktorých počúvať je zážitkom. Cura je zasa reprezentantom javiskových kreácií, v ktorých hrá dôležitú úlohu vizuálna stránka (či už fyzická krása alebo herecké i hlasové výrazové schopnosti).
Po tom čo zomrel veľký Luciano Pavarotti a v širšej verejnosti neprávom neznámy vokálny tenorový „technik“ Alfredo Kraus, sa zdá, že jazýček váh sa začína prikláňať na stranu predstaviteľov interpretačnej komplexnosti. Pravda, aj tá má svoje hranice, lebo inak bude platiť to, čo som kedysi napísal na vrub interpretov Wilsonovej parížskej inscenácie Pucciniho Madame Butterfly, v ktorej účinkujúci vraj (podľa istého kritika v našom časopise Hudobný život) oveľa lepšie hrali než spievali: ak tomu bolo naozaj tak, prečo si nezahrali v činohernej verzii diela, ale namáhali sa s priemerným spievaním?. Cura však zatiaľ túto hranicu neprekročil, a preto sa bratislavskí milovníci opery môžu tešiť ešte aj na jeho ďalšie marcové (2. 3.) vystúpenie vo Verdiho Otellovi.
