Možno považovať protesty v "kauze Gorila" za spontánne? 2

Dokončenie, prvá časť tu:

Že politické smerovanie protestov zodpovedá politickému smerovaniu ešte predtým začatej mediálnej kampane, naznačuje aj spôsob, akým boli v médiách uvedení oficiálni organizátori a predstavitelia protestov. Napríklad 26-ročná, predtým neznáma dievčina Lucia Gallová, údajná organizátorka protestov v Bratislave (?), bola uvedená v Novom čase (najčítanejší denník), na čo nasledovala séria interview a akcií typu „L. Gallová odpovedá na otázky čitateľov“. V stručnej úvodnej informácii o nej v týchto novinách nie je zabudnuté na to, že „v posledných voľbách volila Ivetu Radičovú“. (Taká strana na Slovensku neexistuje.) Táto informácia plne zapadá do následne medializovaných informácií o tom, ako sa demonštranti (s dôverou?) obracajú na „premiérku Ivetu Radičovú“ a pozitívne reagujú na „ponuky ministra Daniela Lipšica pri organizovaní protestov“. Lipšic a Radičová v dramaturgii udalostí vystupujú zjavne ako „priatelia“ demonštrantov.

Dojímavé porozumenie „aparátčikov“ a „demonštrantov“

V stredu 1. 2. 2012 (5 dní po „Gorila proteste“ č. 1) sme sa z raňajších správ dozvedeli, že „organizátori protestov Gorila pritvrdili, požadujú odstúpenie niektorých politikov. Premiérka Iveta Radičová by podľa nich mala okamžite odvolať ministra financií Ivana Mikloša a ministra zahraničných vecí Mikuláša Dzurindu“. Vo večerných správach (Slovensko 1) sme sa potom dopočuli: „Minister vnútra Daniel Lipšic vyzval demonštrantov na spoluprácu pri organizovaní protestov.“ Ako sme sa vzápätí dopočuli z rozhlasového vstupu samotného Lipšica, demonštranti si uplatňujú svoje základné právo, bez ktorého „by sme neboli demokraciou“. Uviedol tiež, že má informáciu o plánovaných „narušeniach protestov zo strany provokatérov“ a že „polícia bude stáť na strane slušných ľudí“. („Slušní ľudia“ =  Lipšicom často používané označenie „vlastných“ v politickej konfrontácii.) Vzápätí sme počuli vstup jednej z organizátoriek (hovorkyne Lucie Janovič), ktorá veľmi pozitívne reagovala na ponuku ministra Lipšica. Dodajme, že člena vedenia jednej z politických strán, a dokonca aj vlády, ktoré sú diskreditované „kauzou Gorila“. Organizátori demonštrácií sa skrátka so zjavnou dôverou obracajú na Lipšica a Radičovú, členov toho istého vedenia, tých istých strán, ktoré sú kauzou diskreditované. Táto dôvera je obratom opätovaná a naopak. No a, samozrejme, všetko je to hojne medializované. Dojímavé porozumenie aparátčikov (Radičová, Lipšic) a „demonštrantov“ (Gallová, Janovič). Tento vzorec komunikácie sa opakuje počas celých protestov.

Keby žil Gottwald, azda by mal radosť z toho, že „demonštrácie“ organizované v prospech programu establishmentu, či jeho frakcie, nachádzajú rovnako dobré uplatnenie aj v aktuálnej „modrej“ verzii „slobody a demokracie“. Vtedy to boli demonštrácie zaslúžilých partizánov proti buržoáznym nacionalistom v KSČ a KSS, dnes demonštrujú slušní ľudia proti gorilám v SDKÚ-DS a KDH. Ťažko však povedať, či by sa povzniesol nad zjavným amaterizmom.

Má to všetko totiž viditeľnú chybu, na ktorú organizátori zabudli:

Organizátori protestov s odstupom 2 – 3 týždne zopakovali len výzvy, ktoré boli (prinajmenšom implicitne) obsiahnuté v už predtým spustenej mediálnej a politickej kampani. Napríklad Lipšicove výroky, že ak sa len časť vecí v spise Gorila ukáže ako pravda (ako informoval zakrátko, ako pravda sa ukázal celý spis), tak to znamená „veľký problém“ (hlavne pre Dzurindu a Mikloša), a že bude pri vyšetrovaní a potrestaní korupčníkov postupovať „nekompromisne“. To bol zjavný útok najmä na Dzurindu, ktorý naň reagoval tak, že Lipšic „sa zbláznil“. Bolo to zo strany Lipšica nie veľmi diplomaticky povedané, že „ak sa Gorila ukáže ako čo i len sčasti pravdivá“, Dzurinda je vážne obvinený z korupcie – samozrejme, Gorila sa ústami Lipšica vzápätí ukázala ako pravdivá celá.

Demonštranti teda opakujú výzvy mediálnej kampane, ktorá postavila Lipšica a Radičovú do pozície „spravodlivých“ v porovnaní so „zlými“ Dzurindom a Miklošom (prípadne Hrušovským). Nehľadiac na to, že všetci sú členmi toho istého vedenia, tých istých strán.

Protesty opakujúce politickú agendu sú prinajmenšom podozrivé

Aby to vyzeralo formálne dôveryhodne, postupnosť krokov mala byť presne opačná: mediálna a politická kampaň by mala gradovať postupne, na základe „náhodne uniknutých informácií“ a „ľudových protestov“. Nie naopak. „Spontánne ľudové protesty“ opakujúce niekoho politickú agendu sú prinajmenšom podozrivé. A už vôbec by člen establishmentu nemal ponúkať „pomoc pri organizovaní protestov“ a organizátori protestov ju vzápätí demonštratívne prijímať a vítať. Súbežne s tým, ako sa – netajac svoje sympatie k Radičovej – obracajú na pani premiérku so žiadosťami o odvolanie z funkcií jej kolegov z vedenia SDKÚ-DS, namiesto toho, aby sa prinajmenšom s podozrením pozerali aj na ňu. 

Deklarovaná snaha hojne medializovaných organizátorov protestov „nepreukazovať podporu nijakej politickej strane“ vyznieva ako neadekvátna tomu, že zároveň prejavujú inklinácie k I. Radičovej, obracajú sa (s náležitou odozvou z jej strany) na ňu a analogický vzorec vidíme aj v komunikácii D. Lipšica. Rovnako ako v mediálno-politickej kampani oficiálna systémová opozícia v protestoch figuruje okrajovo, do istej miery ani ako kritizovaný subjekt, ale hlavne ani ako potenciálna alternatíva. No a proti systému už nie sú protesty zamerané vôbec. Rovnako ako mediálna kampaň, aj protesty kritizujú členov jednej frakcie, a preukazujú zjavne priateľský vzťah k druhej frakcii vedenia SDKÚ-DS (KDH). V určitom zmysle majú organizátori pravdu v tom, že nepreukazujú podporu nijakej politickej strane. Z ich prístupu to vyzerá tak, že na Slovensku existuje len jedna strana (resp. duo SDKÚ-DS/KDH); pričom ich poňatie politického konfliktu má podobu frakčného boja. Do neho však zjavne zainteresovaní sú, keďže v tomto smere sa na určitú stranu postavili.

Požiadavky organizátorov protestov prednesené v Bratislave 10. 2. 2012 sú príkladom pokusu spojiť kozmetickú „oblohu“ s tým, o čo reálne ide. Požiadavky sú nasledovné: 1. Potrestanie vinníkov v „kauze Gorila“. 2. Odstúpenie politikov podozrivých z korupcie v tejto kauze. 3. Zmena volebného zákona a zákona o referende (zrušenie volebnej kaucie a zníženie počtu potrebných podpisov). 4. Zmena zákona o financovaní strán. (Obmedzenie príspevkov od podnikateľov.) 5. Odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Š. Harabina. 6. Vymenovanie generálneho prokurátora J. Čentéša do funkcie.

Len bod 3. a 4. nie je už predtým známou agendou Lipšica, resp. Radičovej. Ide pritom o veľmi „sterilné“ demokratizačné  či protikorupčné (??) požiadavky. Body 5. a 6. s kauzou vôbec nesúvisia. Spor medzi Harabinom a politikmi Lipšicom a Žitňanskou má už prakticky osobný charakter a vedie sa roky. Že by priklonenie na jednu zo strán bolo zrovna požiadavkou verejnosti, je zrejme fatamorgána D. Lipšica, nie však realita. Čentéša prezident SR I. Gašparovič odmieta vymenovať do funkcie s ohľadom na škandalózne okolnosti jeho voľby v NR SR (porušenie tajnosti hlasovania), cieľom SDKÚ-DS a KDH je presadiť Čentéša do funkcie, napr. aj výzvou pre I. Gašparoviča zo strany NR SR, ktorú však NR SR neprijala. Obsah dvoch tretín požiadaviek nemožno nazvať inak ako agendou Lipšica (prípadne Radičovej), ktorá bola známa už predtým, resp. bola obsiahnutá v mediálnej kampani. Pričom posledné dva body sú čisto partikulárnym politickým problémom SDKÚ-DS (KDH). K tejto agende sú pripojené dve „ozdoby“ v podobe vágnych požiadaviek na reformu financovania strán a zmenu volebného zákona, ktoré sa však systémových problémov nedotýkajú.

Ani deklarované protesty, a pochopiteľne ani analogická kampaň v oficiálnych médiách, neriešia, ani nenazvali kľúčové problémy politického systému:

– Prvým je značná absencia názorového, resp. mediálneho pluralizmu. Prakticky všetky mainstreamové masmédiá reprezentujú ideologické stanovisko len časti oficiálneho straníckeho systému. Nehľadiac na to, že aj s názorom oficiálneho straníckeho systému sa stotožňuje sotva polovica voličov (reprezentatívnosť NR SR je 48,76 % všetkých voličov). Ak sú v Bielorusku už len 4 opozičné denníky, a nie 10 ako donedávna, vyvoláva to podozrenie a rozhorčenie u hodnotiteľov demokratických štandardov – na Slovensku neexistuje ani jeden. Lacná výhovorka, že je to asi len „náhoda“, neobstojí. Ak názor značnej časti či väčšiny nie je zastúpený v straníckom systéme či politickom diskurze (médiách), má to systémové príčiny a nemôže to byť náhoda. Na Slovensku rovnako ako v Bielorusku.

– Druhým je absencia reálnej občianskej spoločnosti (O.S.), resp. jej živorenie len na okraji politického systému a života spoločnosti. Dominantné postavenie v politike majú štruktúry oficiálnej O.S., čím mám na mysli tzv. „mimovládky“ napojené na určitú časť straníckeho systému. (Výrazom tejto prepojenosti bola do momentu nástupu na funkciu premiérky aj I. Radičová.)

– Aj ako výsledok uvedeného (možno to nazvať inštitucionálnou a ideologickou dominanciou určitej časti oficiálneho straníckeho systému) tu máme problém s niektorými, dokonca i formálnymi aspektmi tzv. štandardného opozično-vládneho vzťahu. Napr. výmena faktického vedenia niektorých ministerstiev v dôsledku volieb. (Podotýkam – vedenia.)

Kľúčové problémy, ktoré neboli artikulované

Vo všetkých troch rovinách sa dominancia prejavuje v jednom bode: podobne ako pred rokom 1989 je to určitá časť straníckeho systému, ktorá má dominantné postavenie vo všetkých troch aspektoch. Aby sme neboli nespravodliví, dodajme, že zvyšok strán túto nesúmernosť postavenia z nejakých príčin akceptuje.

Ak nie sú vyriešené základné systémové vzťahy v rámci politického systému (režimu), môžeme donekonečna hovoriť o korupcii. A táto téma môže byť zástupným problémom pri akomkoľvek frakčnom boji aj v budúcnosti. Ale bez vytvorenia adekvátnych systémových podmienok nikdy nebude reálnou témou. Príklad je poruke: redaktori SME a Trendu mali „Gorilu“ na stole už pred voľbami v roku 2010. „Vytiahli“ to až v momente, keď bolo možné problém interpretovať tak, aby poslúžil v boji jednej frakcie SDKÚ-DS (KDH) proti druhej. Ak by spis vytiahli pred voľbami 2010, poškodili by tým SDKÚ-DS (KDH) ako celok. Zjavne preto to nevytiahli. O „Gorile“ a – podotýkam – len časti z ľadovca korupcie sme sa teda dozvedeli len preto, že mohla poslúžiť (nastupujúcej frakcii) SDKÚ-DS (KDH) vo frakčnom boji. Ak by k frakčnému boju vo vládnucej partaji nedošlo, o „Gorile“ by sme sa nedozvedeli nikdy. Inak povedané, zjavne len náhodná politická výhodnosť – z pohľadu dominantnej politickej sily na Slovensku – spôsobila, že sme sa dozvedeli kúsok z toho, nad čím sa teraz tak „spravodlivo“ všetci rozhorčujú. Koľko informácií sa takto nedostalo na svetlo sveta nikdy? Netreba zdôrazňovať, že v podmienkach ako-tak pluralitného prostredia by to tiež nebolo ideálne, ale bolo by to podstatne lepšie.

Vyššie spomenuté systémové problémy však nie sú predmetom kritiky protestov ani mediálnej kampane. Organizované a hojne medializované protesty, ktorých kritika je zameraná na všeobecné klišé o korupcii v establishmente, pričom jej „riešenie“ ponúkajú v odstavení jednej a dosadení druhej frakcie toho istého establishmentu (strany či straníckeho oligopolu), nemôžu byť reálne kritické, ani spontánne. A už vôbec nie „zdola“ organizované. Môžu iba využívať rozhorčenie nespokojných ľudí. A tým ho kanalizovať do pre režim výhodného smeru. V tomto prípade exploatácia protestných nálad, ale aj naivity niektorých ľudí ide ešte ďalej – sú využívané v prospech partikulárnych cieľov establishmentu, v rámci obligátneho frakčného boja. Takéto javy sú však typické pre pomerne uzavreté systémy. Kauza Gorila pripomína kampaň, ktorá rieši boj frakcií establishmentu v nie veľmi pluralitných podmienkach. Ilustruje tým logiku fungovania systému, kde opozično-vládny vzťah, alternatívnosť či pluralitný princíp, hrajú len formálnu rolu. Týmto smerom sme sa zjavne posunuli. To sú však aj kľúčové problémy, ktoré zatiaľ neboli verejne artikulované.

Hypotézy

Aj keď tento text nie je vedecký, formulujem zopár predpokladov o povahe niektorých súvislostí „kauzy Gorila“ a nasledujúcom politickom vývoji. Nejde prirodzene o vedecké hypotézy. Bude zaujímavé vidieť, koľko z nich sa potvrdí.

Prvá hypotéza: Ak by sme sa zamerali na sociálne (mám na mysli hlavne organizačné a čiastočne osobné) väzby kľúčových hovorcov a aktérov tzv. občianskych protestov, zistilo by sa ich prepojenie s predstaviteľmi pravicového establishmentu a jeho súčastí. Hlavne na niektoré strany a mimovládky na ne napojené. V tejto súvislosti nejde ani tak o formálnych organizátorov – tvrdenie médií, že tisícové protesty v Bratislave zorganizovala 26-ročná dievčina cez portál sme.sk, je podcenením IQ občana, aj ak údaj o 15 tisíc účastníkoch druhého protestu považujeme za prehnaný. Ide skôr o tých, ktorí vystupovali ako kľúčoví aktéri protestov – nositelia politickej informácie.

Druhá hypotéza: Protesty utíchnu najneskôr vtedy, keď budú dosiahnuté reálne ciele ich organizátorov, a to odstránenie Dzurindovej frakcie, alebo vytvorenie podmienok pre jej odstránenie. Určite nebudú pokračovať až do dosiahnutia ich formálnych cieľov – potrestanie vinníkov v „kauze Gorila“. V prípade, že sa aktéri frakčného boja dohodnú, protesty môžu dokonca stíchnuť celkom „predčasne“. Môžete sa spoľahnúť, že našim „investigatívnym“ novinárom to nebude podozrivé. Dokonca aktívne budú hľadať „stráviteľné“ vysvetlenie pre tento obrat.

Tretia hypotéza: Platila by zrejme v prípade formálnej účasti SMER-u na (pravicovej) vláde (viď nižšie). Po odstránení Dzurindu sa obnovená kampaň zameria na R. Fica a SMER – a tým fakticky na elimináciu SMER-u dokonca i ako veľmi obmedzene opozičnej–alternatívnej strany. Aj ak by „kauza“ nasmerovaná na Fica nebola otvorene artikulovaná, môže slúžiť ako nástroj tlaku. Súvisí to s piatou hypotézou (viď nižšie).

Teraz ku štvrtej hypotéze: Jedným z hrdinov hry sa stal Tom Nicholson, ktorého médiá obdarili romantickým prívlastkom „slovenský novinár kanadského pôvodu“ a ďalším prívlastkom „investigatívny“. Už sa žiada len doplniť: nezávislý, nezaťažený „našou politikou“, objektívny arbiter z ďalekej a neznámej Kanady, neohrozený dobrodruh – no neverte mu! Jeho knihu venovanú „kauze Gorila“ zakázal vydať bratislavský okresný súd.

Nuž teda: kniha „slovenského investigatívneho novinára kanadského pôvodu“ – inak bývalého redaktora pravicového SME (dnes reportéra Trendu) a exmanžela štátnej tajomníčky za SaS L. Nicholsonovej – vyjde bezprostredne pred voľbami alebo po voľbách. Prispeje k odstráneniu M. Dzurindu z funkcií. Bude to v čase, keď sa predstavitelia víťaznej frakcie SDKÚ-DS (KDH) v médiách dostatočne predvedú svojimi prednesmi na tému „neprípustnosti obmedzenia slobody slova“. A následne si všetci vydýchneme po tom, ako sa im podarí „prelomiť“ predbežné opatrenie bratislavského okresného súdu. Ťažko sa zdržíme smiechu, ak – po odstránení Dzurindu – nevyjde vôbec (už nebude treba).

Piata hypotéza: Vzťahuje na dve alternatívne varianty vývoja po voľbách. Volebná podpora ľavicovo - voči krajnému neoliberalizmu „modrých“ - orientovanej opozície (čo ako formálnej) je po dvoch rokoch vlády I. Radičovej zjavný fakt. Rovnako ako nízka podpora pravice. Napriek tomu bude pravicová vláda aj po tzv. voľbách 2012. Tu sa žiada predpoklad doplniť menším vysvetlením.

„Kauza Gorila“ plní funkcie stabilizácie establishmentu

„Gorila“ bola vytvorená v rámci establishmentu, pričom je charakteristická absenciou opozície, najmä ako alternatívy. Logickým záverom je, že „kauza“ plní funkciu stabilizácie establishmentu. Sotva teda bude viesť k politickej výmene. Tento predpoklad zodpovedá dlhodobým trendom: voľby po roku 1998 nikdy reálne nevyhrala pravica, no reálne vždy vládla. Tomuto účelu slúžili najmä dve stratégie: rozklad opozície (s využitím volebného kvóra 5 % na vstup do NR SR) a ovládnutie politického a štátneho aparátu. Prvá stratégia (2002, 2010) umožňovala „legálne“ vyhrať voľby – neférové bolo, že „stratené“ hlasy pravice tvorili diametrálne menšie čísla ako u opozície, kde boli obrovské. (Takéto javy by v ktoromkoľvek zo štátov v oblasti záujmu USA boli okamžite predmetom obvinení zo systematického rozkladu opozície.) Druhá spočívala v tom, že aj pri formálnom vpustení opozície do vlády (2006), zostala kontrola niektorých ministerstiev de facto zachovaná. Bola to podobná stratégia ako v prípade „nekomunistických“ ministrov za Národného frontu. (Pritom oficiálna opozícia fakticky pod dojmom neoliberalistickej hegemónie akceptovala neoliberalistický program pravice.) Druhá zo stratégií je tiež spojená s už spomínanou dominanciou v politickom aparáte (médiá, oficiálna O.S.). Druhá stratégia sa sama osebe asi neosvedčila, preto sú vytvárané podmienky pre uplatnenie prvej, resp. kombinácie prvej a druhej stratégie. Politický proces posledných týždňov teda treba chápať v tomto kontexte. Okrem odstavenia Dzurindovej frakcie sa tu zrejme vytvárajú podmienky na uplatnenie jednej z dvoch variant vývoja:

1. Pokračovanie vlády de facto v aktuálnej zostave (opakovanie scenára z 2002 a 2010). Oficiálna opozícia sa napriek relatívne veľkej podpore nedostane do parlamentu. Bude to, okrem obligátneho štiepenia opozičných hlasov (SDĽ, 99% a i. projekty zostavené za týmto účelom) spojené s pomerne „prekvapivým“ neprekročením 5-percentnej hranice SNS (pre jej rozštiepenie à la 2002). Manipuláciou by už zaváňalo „prekvapivé“ prekročenie 5-percentnej hranice Matovičovho projektu – frakcie SaS. Podobná situácia bola v roku 2010, keď samotná SaS (satelitná strana, vzniknutá pár mesiacov pred voľbami s minimálnym členstvom) dostala v médiách taký priestor, že jej preferencie začali raketovo rásť a za pár týždňov vykazovali 8 %. Ako poukazovali viacerí odborníci, je to prakticky sociologický nezmysel. „Prekvapenia“ zaváňajúce manipuláciou však ku škandálu viesť nebudú – máme predsa nezávislých kontrolórov volieb, nezávislú občiansku spoločnosť... (?) ...

2. Národný front: Vznik „pravo-ľavej“ administratívy (SMER – SDKÚ-DS alebo KDH), keď fakticky jedna frakcia pravice a satelitné strany (SaS, Matovičovci) budú formálne v opozícií. Je to čiastočné opakovanie scenára z roku 2006, len v podstatne „umiernenejšom“ variante. 

Vláda pravicového establishmentu napriek malej podpore

Oba varianty budú znamenať oficiálnu matematickú výhru pravice (i napriek jej faktickej prehre vo voľbách), no hlavne, stabilizáciu status quo vo vôbec či málo pozmenenej forme.

„Gorila“ z tohto hľadiska odpútala pozornosť verejnosti od faktu, že i napriek malej podpore pravicového establishmentu v spoločnosti tento bude vládnuť aj naďalej, a to asi práve kombináciou oboch dosiaľ uplatňovaných postupov. Keďže mediálny rámec vytvorený „Gorilou“ odpútal pozornosť od strán, ktoré sa do parlamentu nedostanú, ich politický „zánik“ nebude taký podozrivý. Vláda SMER – SDKÚ resp. KDH bude tiež interpretovaná nie v tom zmysle, že deklarovaný opozično-vládny vzťah tu zanikol už aj pro forma, ale ako výraz „vyššej politickej kultúry“ či „nutnosti“ a pod. Samozrejme, nie je dôvod, prečo by fakt, že určitá frakcia tej istej pravice formálne nemá ministra, mal byť interpretovaný inak, ako že vznikol remake Národného frontu. (Zvlášť, ak si zachová kľúčových ľudí na ministerstvách.) Čo je stav, ku ktorému situácia spela prakticky od prvých volieb po „revolučnom“ roku 1998. Uvedený remake len z formálneho hľadiska potvrdí to, čo reálne fungovalo od nástupu establishmentu. I formálny zánik vzťahu, ktorý de facto nikdy poriadne nefungoval. V porovnaní s nástojčivým uplatňovaním prvej stratégie (uzavierania), je to však v istom zmysle „otvorenie“ systému.

Okrem uvedeného možno od tzv. volieb v roku 2012 očakávať historicky najnižšiu účasť voličov a historicky najnižšiu legitimitu NR SR. Zodpovedá to vývojovým trendom. Potvrdí sa trend, že voliči systémovej (oficiálnej) opozície sa presúvajú do tábora nevoličov, t. j. zo systémom ponúkaných alternatív si nemajú koho vybrať. Je to logický výsledok unifikácie politických strán v dôsledku len malej či formálnej alternatívnosti systému.

Šiesta hypotéza: Je tak trochu zo sféry konšpirológie a preto ju treba brať odľahčene. Vychádza z pomerne banálneho predpokladu o existencií vzťahu závislosti (ktorý je zjavný) a málo sporného predpokladu o tom, že výmeny garnitúr či presnejšie frakcií establishmentu v celej našej povojnovej histórií (ovplyvnenej dohodami Jalta 1945, Malta 1989) je v konečnom dôsledku treba chápať ako výsledok politiky centra. (Bez ohľadu na to, aká „kauza“ poslúžila ako zámienka na realizáciu opatrenia.) Skúsme si teda (realisticky) zafantazírovať:

Niekoľko týždňov či mesiacov po stabilizácií establishmentu (v „očistenej“ podobe) sa Slovensko stane súčasťou širšieho geopolitického procesu: napríklad otvorenie vzdušného priestoru pre úder (zásobovanie) vojsk USA v Sýrii, aktívnej účasti našich „mimovládiek“ pri pokuse o vývoz farebnej revolúcie do Ruska (či skôr oboje naraz). Alebo rozbitia úsilia niektorých krajín EÚ o záchranu Grécka či eurozóny. S tými správnymi figúrkami to nebude problém.

Siedma hypotéza: Zo strednodobého hľadiska (jeden až dva roky) možno očakávať usporiadanie politických pomerov na Slovensku v podobe: „modrá“ vláda (s SDKÚ-DS očistenou od zdiskreditovaných osôb) a „modrá“ prezidentka I. Radičová. Strana SMER-SD ako oficiálna systémová opozícia vystupuje v dvoch variantoch: buď na okraji systému prežívajúca, maximálne umiernená „ozdoba“ politického systému v oficiálnej opozícií spolu s frakciami modrého establishmentu. Alebo ako strana, ktorá sa rozhodla koketovať s perspektívou Národného frontu a bola rozbitá. Možno to pre niekoho znie trochu „čierno“, ale zhrňme si fakty: Mečiar odišiel, Slota odchádza, a Fico je logicky na rade. Logika systému nepustí.

(Text bol napísaný pred 15. februárom)

Foto: Emil Polák