Marxove prízraky nemožno exorcizovať

Hosťom Klubu Nového slova bol Martin Kanovský, moderoval Peter Dinuš

Ako to, myšlienky Karla Marxa aj po 150 rokoch dokážu čeriť vodu? Ako je možné, že tí, ktorí najhlasnejšie kričia, že marxizmus je mŕtvy, sa ho zároveň najviac boja? Ak je taký mŕtvy, prečo neodpočíva v pokoji na cintoríne dejín filozofie, ale dodnes hrkoce kosťami a ruší svojim odporcom sladký spánok na vavrínoch? Odpovede na tieto otázky hľadal francúzsky filozof Jacques Derrida v knižke Strašidlá Marxa (Európa, 2011), s ktorou sa od jesene môžeme stretnúť na pultoch kníhkupectiev. Do slovenčiny ju preložil Martin Kanovský, riaditeľ Ústavu sociálnej antropológie Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského.

Ste antropológ, prečo ste sa pustili do prekladania Strašidiel Marxa?

Vyštudoval som filozofiu a kedysi som sa zaoberal Derridovým dielom. Stále je pre mňa koníčkom a inšpiráciou. Na preklad som sa nechal prehovoriť vydavateľom a neľutujem to.

O Marxovi vychádza stále množstvo kníh. Prečo by práve Derrida mal stáť za prečítanie?

Jacques Derrida je niečím výnimočný. Vo všetkých knihách, ktoré napísal o ktoromkoľvek filozofovi, umelcovi či mysliteľovi, sa sústreďuje na pomerne zvláštne aspekty ich diela. Snaží sa ukázať, že sú v nich miesta, ktoré sú úplne výnimočné a nedajú sa priamo zaradiť do kontextu dejín filozofie či umenia.

Pri Marxovi si kladie základnú otázku, čo je na ňom také zvláštne, že sa aj po 150 rokoch nielen číta (čítajú sa aj iní filozofi, napríklad Platón či Descartes), ale jeho odporcovia ho stále považujú za nebezpečného. Prečo sa Marxom dodnes zaklínajú jeho prívrženci aj odporcovia? Nikto nikoho neobviní, že je platonik alebo kartezián. Jedine vo veľmi úzkych filozofických kruhoch. Zato keď sa povie, že čosi je marxistické, vec je odsúdená. Napriek tomu, že vo filozofickom aj politickom diskurze sa stále nájdu ľudia, ktorí opakujú, že Marx je mŕtvy a jeho učenie zaniklo, stále funguje ako nebezpečenstvo. Je to vraj mŕtve, a predsa sa o tom stále hovorí. O takej fenomenológii nikto naliehavo nezdôrazňuje, že je mŕtva, hoci takmer je.

Podľa Derridu sú Marxovo dielo a jeho vplyv dedičstvom, ktoré tu zvláštnym spôsobom zostáva. V žiadnom prípade nie je len nejakou poznámkou v dejinách filozofie. Akoby sa tu stále vznášal nejaký prízrak, ktorý by sa mohol vrátiť. Aj v politike sa to v tomto kontexte používa, keď sa návrhy nálepkujú ako marxistické. V politickom diskurze takto nefunguje žiaden iný filozof.

V čom to je?

Derrida sa snaží v Marxovom diele nájsť to, čo vyvoláva zvláštny pretrvávajúci záujem. Napríklad, v Komunistickom manifeste je slávna veta Európu obchádza strašidlo komunizmu. Nie, že Európu obchádza komunizmus, ale strašidlo. Sprisahali sa proti nemu všetky mocnosti starej Európy od pápeža cez šľachtu až po buržoáziu, ale strašidlo sa blíži, obchádza a dejú sa zaklínania. Je to, samozrejme, irónia. Ale je zaujímavé, že marxizmus sa presne takýmto strašidlom stal.

Zanikol, je tu iná politická konštelácia, ale mnohí stále ešte tvrdia, že obchádza, a predpovedajú, čo strašného alebo skvelého by sa mohlo stať, ak znovu príde. Sú ľudia, ktorí celý život s nadšením hľadajú znamenia, že sa Marx vracia, alebo ho naopak exorcizujú a s hrôzou pred ním varujú. Nenájdete iného filozofa, ktorý má takýto vplyv.

A aká štruktúra Marxovej filozofie takto pôsobí? Jeho texty sú priamo preplnené strašidlami. Nielen strašidlo komunizmu obchádza, ale napríklad aj v Nemeckej ideológii Derrida našiel pasáž, kde sa Marx vysmieva z filozofa Maxa Stirnera a menuje strašidlá od jedna do desať. Figúra strašidla – niečoho, čo je síce mŕtve, ale pôsobí – je prítomná v Marxovom diele a toto dielo samotné sa ním stalo. Je to niečo, čo je za nami, ale zanecháva nejaké dedičstvo. Pre mnohých žiaduce a vždy, dokonca aj pre prívržencov, nebezpečné. V súčasnosti napríklad niet marxistu, ktorý by nepriznával, že z Marxa treba len „niečo prevziať“, zachádza sa s ním opatrne ako s balíčkom výbušniny.

Jacques Derrida si myslí, že za to môže niečo iné, nielen filozofia. Nedá sa to vysvetliť argumentáciou, logickou štruktúrou alebo tým, že Marx odhalil nejaké ekonomické zákony. Sú mnohí iní politickí ekonómovia, možno aj lepší, je veľa historikov a veľa významných filozofov, no nikto z ich nemá takýto vplyv. 

Marx predstavuje taký druh dedičstva, ktorý umožňuje principiálnu a samu seba neustále spochybňujúcu revoltu voči nespravodlivosti. História pozná mysliteľov, ktorí boli voči nespravodlivosti vášnivejší, napríklad Rousseau. Marxova sila však nie je založená na emocionalite. Iní bojovali proti konkrétnej, dejinne, sociálne a filozoficky danej nespravodlivosti, tvrdili, že ak odstránime nejakú chybu, nastane akýsi druh raja na zemi. Marx nie. Hovoril, že štruktúry nespravodlivosti tu budú vždy, dokonca aj v komunistickom štáte. Založil kritickú sociálnu vedu: človek sa nemôže uspokojiť s tým, že niečo konštatuje.

V jadre marxizmu spočíva principiálne a permanentné spochybňovanie neférového usporiadania, nielen politického, ale akéhokoľvek. Marx oponuje všetkým, ktorí považujú neférovosť za niečo, čo je vpísané do osudu sveta a spoločenstva, a preto sa s tým treba vyrovnať. Nepopiera, že nerovnosť tu je a vždy bude, no nechce sa s ňou nikdy zmieriť. Navrhuje neustále úsilie na jej odstraňovanie, pričom programovo buduje svoje myslenie takým spôsobom, aby sa dalo použiť ako nástroj pre všetkých, ktorí si tento princíp osvoja. Preto je stále zdrojom inšpirácie.

Takže Derrida sa snaží ukázať, že kľúčom k Marxovmu dielu je práve veta Európu obchádza strašidlo komunizmu. Z nej vylietajú všetky tie strašidlá. Druhým kľúčom je iná známa veta -filozofi svet stále len vykladali, no ide o to, ako ho zmeniť. Teda, nijaké myslenie by sa nemalo uspokojiť len s konštatovaním. Také myslenie, ktoré nevedie k činu (a to má Marx okrem miery radikalizmu asi jediné spoločné s Nietzschem), môže byť akékoľvek dokonalé, je v konečnom dôsledku bezcenné.

Téza o permanentnom boji proti nespravodlivosti sa však dá nebezpečne zneužiť, spomeňme si na Stalinovu sústavnú revolúciu a hľadanie vnútorného nepriateľa...

Nielen Stalin, ale aj Trocký a Mao hovorili o permanentnej revolúcii. U Marxa však nešlo ani tak o to, aby revolúcia prebiehala stále, ale aby nepoľavovala bdelosť. Je to niečo trošku iné. Bdelosť voči nespravodlivosti, ostražitosť voči tomu, že sa s negatívnymi javmi jednoducho zmierime. Podľa Marxa neexistuje žiadna sociálna realita, ktorá by bola daná. Sociálne zákony existujú, ale nie sú nemenné. Ak niekto tvrdí, že čosi nejako musí byť, je za tým asi záujem, aby to tak bolo. A keď má niekto záujem, aby čosi akosi bolo a vyhovuje mu to, nie je to ako fyzikálny zákon. Preto, ak sa niečo v sociálnej a politickej realite vyhlasuje za dané, treba zbystriť pozornosť.

Na našom politickom diskurze po roku 1989 je zaujímavá vulgárna interpretácia Marxa v zmysle, že odhalil pravdu dejín o čomsi, čo kamsi smeruje s akousi nevyhnutnosťou. Odporcovia Marxa takmer všetko z neho zavrhli, len toto nie: existujú vraj nejaké pravdy trhu, ktoré nejako musia byť. Sú to napospol nesprávne interpretácie. Marxizmus, to v prvom rade je ostražitosť voči pokusom povýšiť nejakú sociálnu realitu na nemenný princíp.

Aké myšlienky by dnes mohol marxizmus ponúknuť na poli ekonómie či manažérstva?

Marxistická analýza sa dá priamo uplatniť napríklad v marketingu. Jedna z najslávnejších kapitol v Kapitáli sa nazýva Fetišizmus tovaru. Ukazuje v nej, že ľudia vnímajú výmennú hodnotu nejakého tovaru ako vlastnosť obsiahnutú vo veci samotnej. Na rozdiel od úžitkovej hodnoty, ktorá je jasná. Je to pritom iba predstava, ktorá vyplýva zo sociálnych vzťahov.

Ak je naozaj časť hodnoty tovaru daná predstavami, potom môžete vynaložiť prácu nielen na skvalitnenie a  výrobu tohto tovaru, ale aj na ovplyvnenie predstáv o ňom. Inými slovami: marketing a reklama sú reálna ľudská práca, ale to, čo ovplyvňujú, nie je kvalita toho tovaru, ale predstavy. Keďže predstavy sú priama súčasť výmennej hodnoty, môže nastať situácia, keď cenu tvorí značka: úžitková hodnota je rovnaká ako pri inom tovare, vyrába sa tiež rovnako, iba nesie inú ceduľku. Značkové je v oblasti predstáv pre ľudí cennejšie a predstavy produkujú nadhodnotu.

Druhá oblasť, kde možno využiť marxistické myslenie, je distribúcia a prerozdeľovanie. Zahraniční antropológovia robili miniexperimenty v pätnástich kultúrach a spoločnostiach po celom svete o tom, akým spôsobom ľudia usudzujú o ekonomických výmenách. Ideálne by bolo, keby ľudia uskutočňovali ekonomické aktivity tak, že maximalizujú svoj zisk. Niekedy sa to aj deje, nie je to však ani zďaleka rozšírené. Jednoduché experimenty totiž ukázali, že ľudia dávajú prednosť niečomu inému. K dispozícii je desať menových jednotiek. Dvaja ľudia vykonávajú prácu a jeden z nich má rozhodnúť, aký spôsobom sa desať jednotiek za odmenu rozdelí. Druhý má možnosť rozhodnutie akceptovať – v tom prípade sa ide ďalej – alebo odmietnuť. No keď odmietne, nedostane nikto nič. Aj keď sa odmena rozdelí nespravodlivo, teda, jeden dostane napríklad sedem a druhý tri jednotky, z hľadiska maximalizácie benefitu by ukrátený pracovník mal svoju odmenu prijať. Aj tri sú viac ako nič. Lenže vo všetkých spoločnostiach ľudia dali prednosť odmietnutiu pred ziskom! Chcú si vynucovať normy a odmietajú výsledok, ktorý je neférový, hoci prídu o zisk. Výskum ukazuje, že ľudia majú univerzálny sklon takto konať v mnohých kultúrach. Nie je to teda „marxistický výmysel“.

Sú zložitejšie pokusy, ktoré ukazujú, že ľudia sú ochotní zmieriť sa aj s nerovnosťou, ak je v nej obsiahnutá nejaká hodnota. Napríklad, ak jeden viac pracuje, môže aj dostať väčšiu odmenu. No ľudia sú veľmi citliví na férovosť. A nie je to preto, že sú to socialisti. Dokonca aj ten kapitalista má problém, keď na ceste uviazne v zápche, odbočovací pruh sa posúva pomaly, a zrazu ho niekto predbehne a zaradí sa dopredu. Nech je aký chce a nech akokoľvek ospevuje dravosť, naštve sa. Možno by bol dokonca schopný vzdať sa svojej výhody a posunúť sa o 20 miest dozadu, ak by len tamtoho chytili policajti a dali mu pokutu. Takže férovosť nie je, ako sa povrchne zdá, preferovanie vlastných výhod, ale vynucovanie noriem. Je konštantou medziľudského správania od domorodcov v Novej Guinei až po náš právny systém. Zároveň je podmienkou fungovania ľudských komunít. Spoločnosť, kde sa normy nevynucujú, začne byť nestabilná.

Marx píše o nevyhnutnosti násilia, pretože buržoázia sa vraj nevzdá svojich privilégií dobrovoľne. Čo na to Derrida?

Prelom 19. a 20. storočia akoby to potvrdzoval a ten záver v podstate platí. Lenže buržoázia sa vlastnenia mnohých výrobných prostriedkov v podstate vzdala. Hoci nie dobrovoľne, ale bez násilia. Stalo sa to zdanením, čo je tiež forma nátlaku. Dane neplatí nikto dobrovoľne. Marxovi v jeho dobe ani neprišlo na um, že by vďaka daňovému systému mohli byť až také relatívne veľké časti príjmov redistribuované. Keby videl situáciu v Škandinávii, povedal by, že to je vlastne socializmus, akurát s drobnými modifikáciami.

Redistribučný systém nie je výsledkom dobrej vôle vlastníkov. Nie je to zoštátnenie výrobných prostriedkov, ale časti príjmov z nich vyplývajúcich. Marx sa domnieval, že si na ne nikdy nikto nenechá siahnuť, preto, aby sa nadhodnota mohla redistribuovať, treba súkromným vlastníkom násilím odobrať výrobné prostriedky. Predpokladal, že buržoázia bude silnejšia – a hlúpejšia. Lenže buržoázia to z pudu sebazáchovy dopustila. Kapitalizmus sa adaptoval. Všetko je tým pádom zložitejšie, ako si Marx predstavoval.

Kapitalizmus má (na šťastie preň) záchrannú sieť v podobe socialistických opatrení. Keď je najhoršie, má, na rozdiel od systému 19. storočia, k dispozícii znárodnenie. A daňoví poplatníci to pomaly vyplatia. Keby sa to nedialo, kapitalistický systém sa vnútorne rozsype. Vzniká symbióza, druh relatívne slabšieho kapitalizmu s menej ostrými zubami, ktorý má istotu, že ho socialistické opatrenia vytiahnu z kaše, do ktorej sám zapadol. Ani toto si Marx vo svojej dobe nevedel predstaviť. Poznal len klasický kapitalizmus bez bezpečnostných poistiek, ktorý bol vnútorne nestabilný.

Pre koho predstavuje Marx strašidlo? Do akej miery ním je?

Je to metafora. Treba to chápať tak, že to, čoho sa kapitalisti boja, nie je Marx, ale ľudia samotní. Keď sa búria – nemusí to byť ani revolučné – mohli by sa, bez toho, aby Marxa voľakedy čítali, správať, ako on píše. Ľudia totiž nepotrebujú študovať Marxa, aby cítili nespravodlivosť, a aby sa správali určitým spôsobom, bez toho, aby mali triedne vedomie a boli organizovaní. Marx odhalil niečo hlboké v ľudskej prirodzenosti. Preto sa boja jeho prízraku.

Je tam také rozštiepenie. Každý človek má v sebe zmysel pre spravodlivosť, nie morálny, ale sociálny. Aj kapitalisti sú ľudia a majú zmysel pre férovosť. Preto vedia, keď sa deje niečo zlé, a oprávnene sa boja, že sa jedného dňa z baránkov, čo pre nich pracujú, stanú vlci. Že ľudia, ktorí sú obeťami nespravodlivosti, budú voči nej skôr či neskôr revoltovať. Že sa prebudia a začnú konať. Prízrak Marxa je figúra toho, čo sa môže stať, keď nespravodlivosť vygeneruje sociálne a politické dôsledky. Je to jav vpísaný v povahe fungovania spoločnosti a formy môže mať rôzne. Kto sa však nepostaví aktívne na stranu odstraňovania nespravodlivostí, začne sa báť. Preto tu strašidlo vždy bude s nami.

Jacques Derrida píše, že povojnová francúzska generácia, do ktorej sám patril, koketovala s marxizmom. Ale len do päťdesiatych rokov, keď sa vo východnej Európe začal totalitárny teror. To bol vraj medzník, keď sa mladí marxisti svojho presvedčenia vzdali. Na druhej strane však Derrida píše, že odsudzuje depolitizáciu marxizmu a kritizuje jeho stiahnutie sa na akademické pracoviská, konferencie a semináre. Nevidíte v tom rozpor?

Derrida nepíše, že sa vzdal Marxa, ale že intelektuáli po rokoch 1956 a 1968 odmietli podobu marxizmu v súdobej praxi. Lenže chýbala im alternatíva. A neexistuje účinný spôsob, ako sa vzdať Marxa. Môžete byť jeho prívržencom alebo odporcom, ale nemôžete sa vzdať tohto dedičstva. Ak sa k nemu neprihlásite, premení sa na prízrak. Lebo marxizmus bude v spoločnosti tak dlho ako nespravodlivosť...

Derrida dekonštruoval Marxovu filozofiu do myšlienky, že nikdy nepríde nejaká beztriedna komunistická spoločnosť, kde každý dostane všetko podľa svojich potrieb, nebude žiaden raj na zemi, žiaden koniec dejín, ale bude tu neustály boj proti nespravodlivosti, ktorej sa treba postaviť čelom. Nespravodlivosť, vpísaná do podstaty spoločnosti, musí mať proti sebe permanentné úsilie sa jej zbaviť. Bez definitívneho riešenia. Nespravodlivosť je súčasťou samotnej sociálnosti, preto nebudeme mať nikdy spoločnosť celkom bez nerovnosti a prízrak Marxa tu bude stále s nami: vždy tu bude strach utláčateľov zo vzbury utláčaných, vždy tu budú ľudia, ktorí budú revoltovať, a ľudia, ktorí sa budú báť. Neexistuje spôsob, ako Marxove prízraky exorcizovať.

Tesne po prevrate v roku 1989 vykúril prvý minister školstva z vysokých škôl všetko, čo bolo spojené s marxizmom, hoci na všetkých významných svetových univerzitách je možné ho študovať. Aká je situácia v súčasnosti?

Trošku lepšia. Minimálne v sociálnych vedách je Marx považovaný za štandardnú súčasť výučby. Z dejín filozofie, z antropológie či sociológie nie je nijako vylučovaný. Neviem o serióznej sociálnej vede, kde by ho vynechali, pretože sa bez neho jednoducho nedá vyučovať. O marxizme sa píšu  doktorské práce aj články a neobjavujú sa námietky. Vlna agresívneho antimarxizmu z prvej polovice 90. rokoch už poľavila.

Dá sa pozerať na súčasné protesty proti Gorile ako na strašidlo Marxa?

Áno. Čiastočne. Protesty sú živené hnevom a sú reakciou na nespravodlivosť. (Podľa mienky protestujúcich sú tu ľudia, ktorí sa obohacujú tak, ako by sa obohacovať nemali.) Nejde tu o nejaký systémový protest – hoci aj také hlasy sa z tribúny ozývajú. Žiadajú niečo veľmi skromné (A je nanajvýš smutné, že toto niekto musí žiadať na námestiach.): aspoň dodržiavajte zákony, ktoré máme. Je tu strach, že keď sa ani toto nebude diať, začne sa už rozpadávať úplne všetko.

Tradícia masového protestu a viera v to, že keď sa deje neprávosť, treba s tým niečo urobiť, je svojím spôsobom to, čoho sa boja ľudia, proti ktorým je protest namierený. Niektorí ho už neváhali aj označiť za prejav marxizmu či socializmu. Ako vždy, keď za posledných 150 rokov prebehne protest proti nespravodlivosti.

Zo zvukového záznamu spracovala Eva Blažeková, neautorizované

Foto: Eva Blažeková, Emil Polák