Reportér Kollár
Čo si zdedil po predkoch, musíš znovu dobyť, aby si to skutočne mal.
(J. W. Goethe)
Práve v Štúrovom rozhodnom skutku je aj základ slovenskej štátnej samostatnosti! Urážlivosť je vôbec slovenská osobitosť. Je prekážkou moderného kompromisu, ktorý sa rodí v záujme vyššieho národného cieľa. Slovenská urážlivosť vyzerá na prvý pohľad ako neschopnosť urobiť krok k názorovému súperovi. Ako nedostatok odvahy zmeniť názor a za každých okolností sa zaťato pridŕžať vlastnej skostnatenej predstavy. Nízky zmysel pre sebakritickosť, neochota k sebahodnoteniu, ale aj vlastné preceňovanie – to boli neuralgické body psychológie slovenského správania v konkrétnych situáciách. Brzdili dlhý čas aj slovenské osvietené hlavy, aby prekonali stagnáciu v myslení a následne aj v konaní. Z urazenosti nerozumel Ignác Bajza Antonovi Bernolákovi aj Jurajovi Fándlymu, pritom všetci traja boli hotoví slovenskí obri. Nízky zmysel pre politický odhad a korektnosť preukázal aj Andrej Hlinka vo vzťahu k Martinovi Rázusovi, keď po voľbách nedodržal slovo v počte poslancov, ktorý mala dostať Rázusova Slovenská národná strana.
Žiaľ, na tom, že som Kollára a jeho veľkosť nepochopil už v školských laviciach, mali podiel aj moji učitelia. Nútili nás naspamäť memorovať slová básne: „Aj zde leží zem ta, před okem mým selzy ronícím, někdy kolébka, nyní národu mého rakev“, ale my sme nechápali ich vnútornú silu. Nerozumeli sme zmyslu básne, tobôž súvislostiam, ktoré v nás mala vyvolať.
Predsa som svojim učiteľom povďačný, že viem Kollárove verše naspamäť. Aj citáty Kollárových myšlienok sa mi už veľakrát zišli, lebo som si ich do hlavy uložil v gymnaziálnych časoch: „Cesty môžu byť rôzne, len majme rovnakú vôľu.“ Alebo „Národ považuj jedine za nádobu ľudstva a vždy ak zvoláš Slovan – nech ozve sa ti človek!“ Učitelia nás však nedokázali vzrušiť pre Kollárove mysliteľské výkony. Preto až v zrelom veku viem precítiť, aké posolstvo rodák z Mošoviec vysielal k slovenskému národu.
NECPALY: Nedávno sme sa s manželkou Dáškou vybrali do Necpál. Na nižšie gymnázium sem chodievali dvaja slovenskí velikáni: Janko Kalinčiak a Jonáš Záborský. Do školy v Necpaloch mieril aj Ján Kollár. Mal si po mošovskej základnej škole vybrať štúdium v jednom z troch miest: v Kežmarku, v Necpaloch a v Kremnici. Kežmarok vypadol, lebo Kollárov bratranec Ján sa ponosoval na alumneum (ústav pri škole, ktorý chudobnejším žiakom poskytoval stravu a bývanie). Prečo Kollár vyradil aj odvrhol Necpaly som sa dozvedel z jeho knihy Pamäti z mladších rokov života: „Mne sa Necpaly tak zošklivili, cítil som proti nim v srdci taký odpor, že som o tom nechcel ani počuť. Zaslúži si, aby som povedal príčinu.“
Rozpoviem príbeh skrátene: Do Ivančinej prišiel pluk rakúskej armády. Oficier – stotník hrával rád karty, a preto si pozýval k sebe kompánov, čo je označenie pre starších žiakov, ktorí v Ivančinej navštevovali školu. Medzi tými, čo chodievali s nemeckým stotníkom hrávať karty, bol aj rodák z Necpál. Mládenec Šmál bol pekného vzrastu, usilovne sa učil, správal sa mravne, ale trel biedu, lebo rodičia boli chudobní. Nemecký (rakúsky) stotník si ho obľúbil a pozýval Šmála často k sebe hrávať karty. Raz otvoril pokladnicu a ukazoval spoluhráčom asi 20 zlatých aj prstene. Večer toho istého dňa odišiel kamsi na návštevu, zostal neskoro do noci, a keď sa vrátil, našiel pokladnicu vylúpenú. Študenta Šmála zviedla stotníkova neprítomnosť: rozbil oblok, vnikol do vojakovho príbytku, zobral peniaze aj prstene a vytratil sa. Na stole v izbe však zabudol bielu skrvavenú vreckovku s vyšitou literou Š. Podľa počiatočného písmena padlo podozrenie na Šmála. Chytili ho, ba previnenie mu aj dokázali, lebo mal poranené prsty z rozbíjania obloka. Našli u neho aj ukradnuté peniaze. Podľa vtedajších zákonov študenta Šmála odsúdili na smrť s tým, že iba stotník mohol pozmeniť prísny trest, odpustiť a darovať mu život. Keď išiel študent na popravisko v stoličnom meste v Turčianskom Svätom Martine, spieval po ceste prenikavým hlasom nábožnú pieseň z Tranoscia č. 934 od Samuela Hruškovica ´Můj mladý život konec má...´ Študenta k šibenici sprevádzalo niekoľko tisíc ľudí, ktorí hlasno nariekali. Bol im ľúto jeho krásy a mladosti. Na smutnej ceremónii sa zúčastnil aj nemecký dôstojník. Na popravisku mladý Šmál padol na kolená pred stotníkom, prosil ho skrúšenými a dojímavými slovami o milosť, ale bezcitný vojenský surovec len zaškrípal zubami a prehodil po nemecky: „Er sol hängen, der Kerl!“ (Nech ten chlapík odvisne!). A vzápätí vykonali ortieľ smrti. Ján Kollár o tejto príhode napísal: „Tento príbeh môj jemný cit tak pobúril, že Necpaly, Ivančiná, Sv. Martin pripadali mi ako strašidlá, v ktorých som sa pri rozpomienke na takú trúchlivú udalosť ani len na dlhší čas zdržovať nechcel, tobôž som tam nechcel bývať. A pieseň ´Můj mladý život konec má...´ čítaval som dlho s najväčším zármutkom i hnevom zároveň... Už vtedy v tajnostiach môjho srdca začala sa rodiť predstava Nemcov ako nemilosrdných a neoblomných ľudí.“
Poruke nám ešte jeden Kollárov príbeh z Pamätí z mladších rokov života, ktorá dotvára portrét jeho hlbokej duše: „Moja matka mala v Jahodníkoch, Martine, v Sučanoch a na Kalníku veľmi rozvetvenú rodinu, ktorá nás navštevovala a ktorú ona zasa raz do roka navštívila raz sama, raz so svojím otcom. Keď som už vedel čítať, bolo to asi medzi siedmym a ôsmym rokom, rozprával mi otec, že môj ujček Daruľa v Jahodníkoch má veľkú Bibliu so všelijakými obrazmi a maľbami; potom že i na Kalníku u môjho strýka Smolníka (mal za manželku mladšiu sestry mojej matky) videl a čítal akúsi veľkú starú českú knihu, z ktorej mi rozprával historickú príhodu...
Približovali sa Turíce a matka sa vystrájala na cestu, chcela navštíviť svoju rodinu a sestry... V sobotu ráno pred Duchom prosil som otca aj matku, aby ma tiež ta pustili, no moje želanie z rozličných príčin vyznelo naprázdno. Okolo siedmej hodiny otec odprevádzal matku sadom a záhumním až do poľa medzi obilie, vedúc ma za ruku. Po rozlúčke sme sa my dvaja vrátili a otec poslal ma k pánu Šustekovi do školy. Ale na ceste ma mučila taká túžba po matke i po knihe, že som sa rozbehol za matkou cez nízky plot katolíckej fary a uháňal som, so školskou kapsičkou pri boku v čiernom kabátiku, čo mi len dych stačil, najprv popri takzvanom kríži, potom vedľa jazdiarne a cez most Čerňakovského potoka až na vrch hradskej, blízko dediny Karlová, kričiac, čo mi hrdlo stačilo:´Mamička, mamička moja!´ Zrazu zbadám osobu v bielej odedzi kráčať dolu hradskou mne v ústrety. Bola to matka, celá naľakaná, zalamujúc rukami. Udychčaný, spotený, až sa mi pot cícerkom z čela lial, zaprášený a uplakaný sa jej vrhnem do náručia. Vravela mi potom, že sa síce často obzerala v mimoriadnej materinskej obave, ale vidiac v diaľke čosi čierne, nazdávala sa, že to nebodaj havran letí. Bol som vtedy akiste ešte primalý, takže ma milá matka ukonaného miestami aj niesla. Na celej ceste opakovali sme si clivo otázku: ´Jój, čože otec na to.´ U mňa však bola láska voči matke a knihám väčšia než strach pred otcom.“
Skúste si zopakovať Kollárovu vetu: „Ale na ceste ma mučila taká túžba po matke a po knihe, že som sa rozbehol za matkou...“ a pochopíte, aké osudové určenie si už vtedy tento chlapček priniesol do sveta zo svojho rodiska. Lebo láska k matke mu symbolizovala Slovensko a láska ku knihe sa pre Kollára stala najvyššou hodnotou v živote. A keď k tomu pridáme ešte spisovateľovo potvrdenie: „U mňa však bola láska voči matke a knihám väčšia než strach pred otcom,“ pochopíme, že Kollár prišiel na tento svet skutočne s osudovými určením. My si ho však nevieme prisvojiť ani ako Slováka. Všade, kade sa po svete hýbal, ak začul ľúbozvučnú slovenčinu, zostal rozcitlivený. Sám to priznal: „Už od detstva ma počarúval slovenský spev a národná poézia.“ Pre tieto dôvody napokon Kollár študoval v Kremnici...
Moja cesta k pochopeniu Kollára bola kľukatá. Ale nezablúdil som na nej. To najkrajšie pre seba som objavil len nedávno, keď som sa vydal po jeho stopách v Taliansku, kam zavítal v 19. storočí dvakrát: raz roku 1841 a potom ešte roku 1844. V univerzitnej knižnici mi priniesli na stôl oba jeho cestopisy – prvý Cestopis do horní Itálie a ďalší nazvaný Cesta do Vlach alebo Cestopis Druhý. A potom vo výbere vydavateľstva Tatran z roku 2001 v II. dieli v časti Prózy, ktoré s príznačnou erudíciou zostavil Cyril Kraus v spolupráci s Augustínom Maťovčíkom. Vtedy som si objavil Kollára ako jedinečného reportéra.
Kollár v Pamätiach z mladších rokov života podal sýty obraz zo štúdií na univerzite v Jene v rokoch 1817 – 1819. Reportérsky verne opísal najmä život v buršenschaftoch – v študentských spolkoch, ale spoločensko-politickú atmosféru počas slávností 300. výročia Lutherovej reformácie na hrade Wartburg. Na jeseň 1817 tam odzneli odvážne názory o zjednotení nemeckého národa, formulovali sa tam zásady pangermanského hnutia, ktorými sa nadchýnali študenti aj profesori. To boli zdroje inšpirácie pre Kollárovu ideu slavianstva, pre panslavizmus, pre zjednotenie Slovanov. Kollár vykreslil vlastné pocity, ktoré zažíval na hroboch vyhynutých slovanských kmeňov Lužických Srbov: „Jena a jej okolie, ba celá cesta Saskom urobila na moju dušu nový, nikdy predtým nepocítený dojem. Všade slovanské mená a neslovanskí obyvatelia! Keď som počul také mená, nechcel som veriť vlastným ušiam, a preto nakoľko len bolo možné, ponavštevoval som ich osobne. Sám názov Jena a či Jana, ako vraví pospolitý ľud, potom riečka cez mesto tečúca Lutora, neskoršie Lutra, sú slovanské. Toto posledné meno pochádza akiste od ľúty, t. j. prudký, bystrý. Ďalej blízke dediny a mestá: Gospoda, Kunica, Breznica (Priesnitz), Velnice (Wőlnitz), Loboda (Lobeda ), Remda, Klosovice, Celnice, Redagast (asi jedenapol kilometra od Jeny), Drznice (azda Trýznice alebo Treznice), Geschwitz, Podlvitz, Vináry (Weimar) a nesčíselné názvy, čo sú ešte pozostatky tu sídlivších slovanských Srbov; ale v ich domoch a uliciach už nečuť sladké slovanské zvuky, iba ak z úst služobných Lužičanov a Lužičaniek, ktorých je tu veľmi mnoho a ktorých tu obľubujú.“ V tom čase bol Kollár osudovo zamilovaný do dcéry evanjelického kňaza Frideriky Wilhelmíny Schmidtovej.
V spomínaných Pamätiach výstižne charakterizoval obľúbených profesorov. Jakub Fridrich Fries učil Kollára filozofiu a estetiku a jeho poslucháreň bývala preplnená; jeho rodičia pochádzali z Čiech i z Moravy, sám Fries patril k bratskej cirkvi. Heinrich Luden prednášal všeobecné dejiny spolu s dejinami nemeckého národa. Hoci prednášal v najpriestrannejšej posluchárni, bývala v nej taká tlačenica, že študentom sa z čela lial pot cícerkom a ledva stačili dýchať. Kollár sa so svojím profesorom Heinrichom Ludenom prvý sporil o to, že Sasko a Durínsko dávno obývali Slovania, teda Vendi, Obodriti (západoslovanský kmeň, ktorý sídlil na severovýchode Nemecka medzi Baltským morom a riekami Spréva a Labe), Pomorania či Polabania. Profesor Luden ho neskôr pri návšteve v Pešti aj kolegiálne nazval „mein slawischer Lehrer – môj slovanský učiteľ“. Kollár si osobitne obľúbil profesora Ludviga Okena, ktorý bol vierovyznaním katolík, ale patril k najslobodomyselnejším z filozofov. Keď prednášal prírodopis, vedel študentov tak zaujať, že jeho katedra pripomínala skôr Diogenov sud, a predsa vládlo v posluchárni dokonalé ticho.
Dychtivého študenta Jána Kollára na celý život poznačilo stretnutie s básnikom a botanikom Johannom Wolfgangom Goethem z Weimaru: „O Weimare presvedčil som sa nielen z najstarších listín, ale i na vlastné oči, že sa toto mesto menovalo pôvodne Vinár, Vináry od viníc a vinárov, ktorí tu pestovali a predávali víno. Táto štvrť mesta trvá podnes a volá sa Weinplatz. Tento náhľad potvrdzuje i latinské meno Vinariensis.“ S Goethem, ktorý sa tiež volal Johann, teda Ján, sa Kollár zhováral o pôvode starých Slovanov, o slovenských a slovanských ľudových piesňach, ktoré básnika Goetheho mimoriadne zaujali. „Náhodou pán Goethe býval neďaleko nás, jemu teda platila moja prvá návšteva. Po prvý raz som bol uňho s Mažárim, potom častejšie sám... Predstúpil pred nás tento nemecký Jupiter s rozkošnou zdvorilosťou a s odmeranými krokmi i slovami. I pán Goethe sa nazdával, že v uhorskej krajine bývajú iba Maďari, preto i nás pokladal za Maďarov. Ale ja som proti tomu protestoval: „Pane,“ vravím, „ja som Slovák, alebo – ak chcete – Slovan, a tento môj priateľ je Polomaďar – Polonemec. Pán Goethe sa hlasne zasmial mojej úprimnosti a prihovárajúc sa mi, dôverne ma prosil, aby som mu zadovážil a preložil niekoľko slovenských národných piesní, lebo mnoho vraj počul o ich bohatstve a kráse. O maďarské vraj prosil a písal už mnohým, ale doteraz nedostal ani jednu. ,Ich hőre, die Magyaren solllen ebenso sanglos sein, wie unser deutsches Volk (Ako počúvam, i Maďari sú priam taký nespevavý národ ako Nemci).´ S tým sme sa rozišli.“ Pri ďalších Kollárových návštevách sa v rozhovoroch dotkli aj Goetheho dvojročného pobytu (1786 – 1788) v Taliansku. Azda najlepšie vzťah geniálneho nemeckého básnika k Taliansku charakterizuje výrok: „Len v Ríme som si uvedomil, čo je človek!“ Odvtedy Kollár túžil navštíviť Taliansko a vidieť najmä severné kraje, ktoré sa mu spájali s kmeňom Venetov – Slovanov v okolí Venezie, teda Benátok. Keďže sám Kollár zažíval požiar ľúbostných citov, neskoršie mu boli blízke aj Goetheho ľúbostné aféry. Osobitne ľúbostný románik 72-ročného Goetheho v Marianskych Lázňach s mladuškou 17- ročnou Ulrikou von Levetzovou, ktorý sa pre básnika skončil trpkým sklamaním. Keď som roku 1965 ako práve skončený študent gymnázia navštívil svoju lásku Juditu, ktorá v Karlových Varoch študovala hotelovú školu, objavili sme na výlete do okolia sochu Ulriky. Už vtedy ma očarilo, ako sa Nemci, ale aj Rusi či Francúzi vedeli postarať o zvečnenie podôb múz národných básnikov a spisovateľov. Ľubostné trápenie, ktoré pociťoval Goethe k Ulrike von Levetzovej ho inšpirovalo, aby roku 1823 napísal diela Triógia vášne aj Elégia z Mariánskych Lázní.
(Úryvok z knihy Drahoslava Machalu Veterné topánky III. (Kniha o Taliansku, Matica slovenská 2004)
Úvodné foto: Bude na Kollárovom námestí v Bratislave raz aj jeho socha? Alebo ho celé získajú developeri?
Čítajte aj: Peter Podolan: Ján Kollár žije. Myšlienky k 160. výročiu jeho úmrtia
