Politiky a političky: Ako vníma politika ženy a ženy politiku?

Knižka, ktorú editorsky pripravila Jana Cviková, sa zaoberá úlohou žien ako političiek, ale zároveň aj akousi „ženskou kartou“, ktorou občas hrajú politické strany.

Otázky týkajúce sa žien vedia našu politickú scénu rozvíriť, či už ide o vážnu debatu o reprodukčných právach žien, alebo o kabaretné vystúpenie, aké nám pred niekoľkými rokmi predviedol poslanec Ján Cuper, keď chcel ženy chrániť tým, že im zakáže jazdu v ľavom jazdnom pruhu. V štyroch štúdiách autorky Zuzana Maďarová, Ľubica Kobová a Alexandra Ostertágová nezabúdajú ani na objasnenie vedeckých metód, ktoré použili pri ich tvorbe. Zároveň sú písané jazykom čitateľným aj pre bežného smrteľníka, a zrozumiteľne čitateľovi približujú situáciu ženských politík a političiek na Slovensku.

Kde ostali ženy Novembra?

V prvej kapitole približuje autorka svoj výskum a rozhovory so ženami, ktoré boli aktérkami Novembra 1989. Bola to síce revolúcia proti spoločenskému zriadeniu, ale zaradenie mužov a žien v spoločnosti ostalo rovnaké, ako počas revolúcie tak po nej. Z rozprávania aktérok vyplýva, že mnohé ženy počas revolúcie ostali verné svojej tradičnej role, prepisovali texty, či inak podporovali mužov z ústrania. Niektoré vyjadrujú aj pocity sklamania z toho, že im rodinná situácia zabránila zapojiť sa po revolúcii do verejného života, a s odstupom času im je to ľúto. Spoločnosť sa ďalej nevyvíjala tak, ako si predstavovali, a dnešná situácia je na míle vzdialená tej, v ktorú verili. Nehovoria o svojom pôsobení v roku ̒89 v prvej osobe jednotného čísla, ale akosi sa schovávajú za skupinu: dialo sa, bolo, robili sme… Za ich smútkom, že nechali veci tým ostatným, mužom, nie sú zväčša neuspokojené ambície, skôr pocit, že ich niekto, komu vložili do rúk dôveru, veľmi sklamal.

O ženách bez žien...

Ako ukazuje druhá štúdia, lepšie na tom nie sú ženy ani pokiaľ nie sú sami aktérkami politiky, ale keď je reč o politike, ktorá sa ich priamo dotýka, politike reprodukčného zdravia a práve na interrupciu. Aj tu ženy najmä v rétorike konzervatívnej časti politického spektra a verejnosti vystupujú ako nezúčastnené tretie osoby, ako obete propagandy feministiek, farmaceutických firiem a iných neznabohov. Myšlienka, že ženy sú si vedomé prínosov aj možných rizík akéhokoľvek svojho konania, sú svojprávne, nie sú nikoho obeťou a vedia sa rozhodnúť aj samé, sa akosi nepripúšťa. Štúdia tiež ukazuje, že nech sa to snaží konzervatívna časť politickej scény akokoľvek zaobaliť, hlavným dôvodom záujmu o ženy je ich schopnosť rodiť a zachovávať národ. Všetko ostatné v živote ženy je v ich rétorike len podružným doplnkom k tejto funkcii.

Poriadok na prvom mieste

Výrazných žien političiek, ktoré si viedli samostatnú kampaň, alebo na ktoré sa kládol dôraz v kampani je u nás veľmi málo. Autorka si za modelový prípad prezentácie ženy političky, či už v kampani alebo následne aj v politickej funkcii vybrali Magdu Vášáryovú a jej kampaň v komunálnych voľbách 2010 a premiérku Ivetu Radičovú. Najsmutnejšie je, že spôsob, akým sa tieto dámy prezentovali, určite nepomohol odstrániť stereotypné vnímanie žien a ich miesta vo verejnom živote.  

Kampaň, v ktorej sa pani Vášáryová prezentovala ako dobra gazdinka s rozkrojeným jabĺčkom, bola príkladom toho, že niektoré političky sa svojej role domácej panej nebránia. Volebný program podľa štúdie tiež prezentovala ako niečo, čo sa bude odohrávať, a nie čo bude ona ako hlavná aktérka realizovať. Dala si tiež záležať na jeho poetickosti. Kampaň podľa autorky tejto kapitoly niesla hlavné posolstvo, že len ak má žena doma „poriadok“ v tradičnom slova zmysle, môže pomýšľať na vstup do verejnej sféry. Nekladie pôsobenie ženy v politike do rovnocenného vzťahu k jej súkromným aktivitám, ale prezentuje ho len ako ich doplnok či nadstavbu. Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva platí aj v tomto prípade, médiá odpovedali tým, že o kandidátke na primátorku písali hlavne ako o herečke a nie ako o političke.

Nová „aspekťácka“  kniha nám pripomína, že napriek tomu, že na čele krajiny sme mali premiérku, a podľa zákona sme si všetci rovní, možnosť aktívnej účasti v politike je zaťažená neviditeľnou rukou stereotypu, ktorý ženám časti vytvára prekážkovú dráhu tam, kde muži majú diaľnicu. Ako by asi reagovali médiá, politickí kolegovia a verejnosť, keby s predčasnými voľbami neodchádzala slabá Iveta Radičova, ale neúspešný premiér Radič...