Robert Rex

Slovenské médiá rozoberajú parlamentné voľby a ich následky zo všetkých možných uhlov pohľadu, no ten azda najdôležitejší ostáva akoby v ústraní. Na rozdiel od rokov 1998 a 2010, keď sa dvom koalíciám stredných a malých politických strán podarilo vytesniť nominálnych víťazov parlamentných volieb z rokovaní o povolebnom usporiadaní a zostaviť vládu, volebná samomobilizácia občanov 10. marca 2012 smerovala práve proti nim, čo vrchovatou mierou pomohlo katapultovať Smer do pozície suveréna. Bolo tomu tak aj v Bratislave, donedávna nedobytnej bašte pravice.

Pravica v rozklade

Príčiny sú známe – únava verejnosti zo škandálov a ešte viac z nemohúcnosti koalície ponúknuť všeobecne akceptovateľnú, synchronizovanú a efektívne vedenú vládnu politiku. Náhradou boli partikulárne a kompromisné výkriky ponúkané ako systémové riešenia. Práve tie vyústili v znechutenie, ba odpor občanov. Situácia okolo spisu Gorila v spojení s volebnými výsledkami ukazuje prstom na tých, ktorých verejnosť považuje za najviac zodpovedných za daný stav. Pravica si tentoraz bude lízať rany v parlamente. Víťaz, ktorého úsmev je skôr prívetivou grimasou tigra, ju milostivo nezašliapol, nech živorí v jeho tieni. Figeľ, Lipšic či Žitňanská nie sú tí, ktorí dokážu osloviť dostatočný počet prívržencov ochotných a najmä schopných znovu vpochodovať na bojisko, aj keď avizujú zdvihnutie zástavy z prachu.

Čo okrem šaškovania?

Šancu stať sa Spartakom či Robespierrom pravice (aký to paradox) zatiaľ, ale nič viac, má Matovič. Ak sa chce, obrazne povedané, vyhnúť krížu či gilotíne, musí ponúknuť viac konkrétnych riešení ako vzdoru a  nonkonformity v správaní, ktoré sa jeho voličom tak páčia. Politickí komentátori už teraz pripúšťajú pokračovanie vlády Smeru aj po roku 2016. Tak ďaleko sa zatiaľ netreba pozerať. Dôležité sú nasledujúce štyri. Zdá sa, že médiá i donedávna nezmieriteľní Ficovi odporcovia zmiernili kritický tón a hoci sa monarcha hre na dobrého panovníka dokáže bez problémov prispôsobiť, určite nebude na všetko pritakajúcim „Kráľom Dobrze”. Je takmer isté, že sicílsky variant v slovenskej politike opäť prevládne a boje v zákulisí i v mediálnom priestore prepuknú s novou silou. Osobné animozity a sváry sú totiž na Slovensku v politike aj inde dlhodobo neprehliadnuteľné, plynulo prechádzajúce na ďalšie generácie.

Ficove paralely

Dokáže avizovaná spoločná obrana záujmov ekonomicky podvyživeného Slovenska v tápajúcej Európe prevládnuť nad osobnými ambíciami a víziami, ktoré neoslovujú materiálne chudobnú a, ako ukázali voľby, nemlčiacu väčšinu? Čas ukáže. Uhorsko prežilo krátky tatársky vpád a Belo IV. sa do spustošenej krajiny mohol vrátiť. S Turkami to bolo horšie, v našom regióne mohli bašovať poldruha storočia aj preto, že od poddaných očakávali len pravidelné platenie daní, nie konverziu na islam. Zostáva dúfať, že kráľ Robert sa po víťazstve pri Rozhanovciach a samovoľnom utlmovaní náznakov Dóžovho povstania prejavujúceho sa slabnúcimi protestami proti Gorile špecificky a partokracii všeobecne, poučí, a pri Moháči tentoraz zvíťazí. Nielen v záujme národne a sociálne cítiacich občanov Slovenska, ale i v záujme inak voči „slovenským špecifikám“ imúnnych a politicky indiferentných daňových poplatníkov. Ak zlyhá, očakáva ho, podobne ako jeho dvoch predchodcov v premiérskom kresle, v lepšom prípade Elba, v tom horšom Ostrov Svätej Heleny.