Poviedka na víkend - Jozef Špaček: Kentauri 2030

Jozef Špaček (1950), spisovateľ, recenzent, pedagóg, sa narodil a žije v Skalici. Debutoval novelou Na kobyle, na žrebcovi (1980), nasledovala Románová novela Neúplný rozvrh hodín (1986). V románoch Ruže a tŕnie (1991) a Sever a iné túžby (1996) priblížil atmosféru rodného mesta v druhej polovici 18. storočia. V roku 2008 vydal román V ulitách. Recenzie uverejňuje aj v Slove.
Počet zobrazení: 2887
hlava.jpg


Motto: „Každý deň hľadím na tie tupé, prázdne tváre a pripomenie mi to smrť.
Ani stopy nezanecháš po sebe v tých detských tvárach.“                J. Updike


Bol to ten najobyčajnejší deň školského roka. Skončili sa veľkonočné prázdniny, škola opäť ožila. Veliteľ gymnaziálnej SBS-ky Vendelín Kalenica sa chystal ešte raz skontrolovať všetky náležitosti a formality, spojené s priebehom školského dňa. Klimatizácia jeho velína vo vestibule školy fungovala, vonku na kamennom námestí, radikálne rekonštruovanom do tejto podoby v rokoch 2006-2007, už bolo hneď zrána 26° Celzia, ale on mal v svojom kontrolnom kráľovstve viac ako príjemných 21° C. Preletel zrakom po mnohokrát overovaných dokumentoch a potom i nápisoch na monitoroch kontrolného systému.

VKOKS – Vnútorný kontrolno-ochranný systém
VKKS – Vnútorný kontrolný kamerový systém
Vstupná kontrola na detektor kovov
Vstupná kontrola na detektor drog
Vstupná kontrola na detektor plastových výbušnín
Vstupná kontrola na detektor tekutých výbušnín

Už by to mohli konečne zjednodušiť, dofrasa! Vyše roka je objednaný Jednotný detektor všetkých nebezpečných látok, no stále nič! Majú v tej Trnave dlhé vedenie, už ho majú všetky ZŠ-ky, nápravné i súkromné školy, no oni, štátno-samosprávna škola, existujúca už skoro štyristo rokov, nič! Upil si kávy zo samozničiteľného plastového pohárika a pokračoval v kontrole. Všetko bolo na svojom mieste – Zoznam krvných skupín študentov, vyučujúcich a zamestnancov školy, Vzorky DNA vyučujúcich (len pre mimoriadne udalosti), Vzorky DNA študentov – pre Kriminálny útvar rýchleho nasadenia, verejnosť sa dlho búrila proti kukláčom, často brutálne účinkujúcim v nočných hodinách v obľúbených študentských krčmách a baroch, tak ich preškolili a premenovali na KURN, takže študenti ich pochopiteľne pomenovali po svojom, stačilo zmeniť jedno písmenko. Ale brutality z ich strany predsa len ubudlo, možno preto, že každý mal v súčasti výstroja osobnú čiernu skrinku, ktorá zaznamenávala každý krok, kop, chmat, použitie zbrane či donucovacieho prostriedku, ako aj hlasy a povely pri akciách. Nikto sa jej nesmel zbaviť, ani s ňou manipulovať. Onedlho budú nimi vybavení aj oni, gymnaziálna SBS-ka, hoci to bolo zbytočné, jednoznačne vyhodené peniaze, ale župan ako najvyšší zriaďovateľ školy, si vraj postavil hlavu. Čo iné sa dalo čakať od bývalého kukláča...

A ešte náročne kódovaný ŠKS – Špeciálny kontrolný systém – vedel o ňom len on a riaditeľ školy. Teda vedeli o tom, kde sú umiestnené jeho kamery s holografickým účinkom, najnovším  výdobytkom vedy a techniky.

Dnes to vyzerá na vcelku pokojný deň. Ostatní príslušníci SBS-ky sa na svojich stanovištiach viditeľne nudili, decká boli po sviatkoch dostatočne vyadrenalínované, utíšené, hoci to mohlo byť len zdanie. Ak sa vyskytli problémy, prišli až tesne pred obedom, ako pred Zeleným štvrtkom, odchodom na sviatky, si to dvaja sextáni chceli rozdať na chodbe pred učebňou Fyzika 8 s mačetami! Ktovie, kde to splašili a ako oklamali detektory? Ešteže chlapci bleskovo zasiahli, riaditeľ sa musí do dvoch dní rozhodnúť, či ich navrhne do nápravnej školy podmienečne alebo bezpodmienečne. Tí dvaja už čosi mali na tričku, priniesli nejaké exotické semienka, vraj tekvicové z mexických dyní, no boli to psychotropné tabletky, maskované ako prídavok k desiatej. Ten detektor potom museli vymeniť, potvrdila sa tak jeho sťažnosť, že prístroje sú nespoľahlivé, majú už desať rokov, to sa vie, Made in China! Chalani sa zhulili a na telocvik magistre Cégrovej vybehli úplne nahí! Tá sa sprvu len zarehotala, mala ozaj veľmi zvláštny zmysel pre humor a recesiu, patrila už k tomu pomaly vymierajúcemu druhu kentaurov, ktorý smiechom nedokáže šetriť ani tam, kde je iným skôr do plaču, no potom sa spamätala, použila osobný holografický komunikátor skôr než bolo treba zasahovať cez VKOKS, takže chalanov rýchlo spacifikovali. A zasa tí istí, ako už viackrát predtým! Pahnost a Mašina! Kto iný také čosi dokáže viackrát za sebou, hoci im hrozí vyslanie na špeciálny kurz do Veľkých Levár, kde si v už dávno zrušenej psychiatrickej liečebni zriadilo svoju výcvikovú základňu špeciálne výskumno-výchovné odvykacie stredisko EÚ, podporované Interpolom, Europolom a Afropolom?!

Vendelín sa strhol na prenikavý rachot špeciálneho kovového kontajnera, ktorý mu rovnako špeciálnym pneumaticky kanálom prisunuli z vrátnice. Čakala ho ešte identifikácia zadržaných predmetov, zápis s príslušnou charakteristikou do databázy a odsun do nedobytného skladu zadržaných nedovolených predmetov rôznej povahy u študentov pred ich vstupom do budovy ústavu.

„Tak čo to tu máme tentoraz?“ zamrmlal si pod fúzy a otvoril špeciálnou čipovou kartou kontajner. Mačeta, asi originál z Mexika, už asi pätnásta v jeho kariére. Tri dýky, každá s čepeľou najmenej desaťcentimetrovou a vyrytými svastikami po oboch stranách. Tí svinskí kléronacisti neprestávajú šarapatiť, fuj! Bude treba na to viac dozrieť, nebodaj ten chumaj Oštinoha ani nezapísal, od koho to zobral! Ten je toho schopný, musí to ešte preveriť na sprievodke...Zatvárací  nôž Dukla, preboha, kde to splašili?! Spomenul si, že ešte v hlbokom detstve si tento nožík pochvaľoval jeho dedo, aký je to dobrý krivák pre chlapa. Tri kolieska z medi, niekedy ich používali na voľajakých ventiloch, dali sa však z toho vyrobiť veľmi nebezpečné boxery. Dva obušky, neumelo vyrobené zo starých prívodových hadíc od umývačiek riadu, no, to by snáď...Ale nie, dobre, že to ten trpák zhabal! Sú to predsa len obušky! Ale toto?! Neveriacky pozeral na šibák, poctivo starosvetsky upletený z vŕbových prútikov s jagavými stužkami uviazanými na konci. To snáď nie! To veru nemusel! Veď to je úplne normálny veľkonočný korbáč! Ale komu ho zobral? Aha – primán Peter Šišvolda. Šišvolda, Šišvolda, čosi mu v mozgu zablikalo, dobre cvičený inštinkt zapracoval. Naťukal toto meno na klávesnicu, stlačil príslušné heslo BRÁNA a pri Šišvoldovi už bolo päť záznamov! Laso, hrsť kovových guľôčok s priemerom 10 mm, ohňostrojová raketa, oceľová kefa – preboha, kde ju ten sopliak splašil?!, britva zo solingenskej ocele. Veru slušné na primána. Pokračoval v hľadaní ďalších údajov, veď prečo tu taký hvizdohájik ešte vôbec je? Primán! No, to je jasné – IQ 134, takže s týmto lúmenom to bude veru ešte všelijaké... Ale teraz si zjavne urobil recesiu, darmo, 134 je 134.

S ťažkým vzdychnutím odoslal debnu po identifikácii do pomaly sa prepĺňajúceho sa skladu, v ktorom nechýbali napríklad sekera zvaná tešla, samurajský meč, tri fľaše vitriolu, dvadsaťsedem kusov reťazí, z toho trinásť aj s ostrými bodcami na koncoch, štyri atrapy ručných granátov, dva ostré slzné granáty, päťdesiattri kusov rôznych nožov, vrátane tureckého jatagánu a dvanástich špeciálnych vyskakovačiek a osem nožov typu krokodíl Dundee, dvanásť nunčakov, štyri poplašné pištole, osem plynových revolverov, tri vzduchovky značky Slávia najnovšieho inovačného radu, všetky s vymeniteľnou hlavňou,  jedna puška flaubertka a ešte plno drobností, ako sú klince, nadrozmerné zatváracie špendlíky, ihlice na pletenie i grilovanie, žiletky, ktovie prečo a pre koho ešte stále vyrábané. V Únii sa už piaty rok hádajú o tom, či výrobu týchto kedysi prepotrebných holiacich pomôcok zakázať alebo nie. Najmä Turci, tí psi pohanskí, ako ich volajú v susednom Česku, sú proti. Teraz príde na rad kontajner s nebezpečnými alebo nepotrebnými elektronickými vecičkami, s ktorými si už musí poradiť Patrik Onucka, špeciálne vyškolený pre túto mimoriadne sofistikovanú oblasť. Vyučovanie sa po tejto kontrole bez problémov môže začať.

Prečítajte si aj: Kentaur v pasci čítaniek

Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
26. marec 2012, 15:32
Zaujímavé, tak trocha "nadčasové", ak to tak možno nazvať, no myslím, že to určite nebude ten správny výraz...=) každopádne, nebude dlho trvať a máme to tu..."Krásny" obrázok toho, ako to bude o pár rokov vyzerať. Je to ozaj zaujímavá poviedka, trocha iná než tie, ktoré som od autora doposiaľ čítala, no ten svojský štýl sa nezaprie a ten typický autorov humor už vôbec nie (samozrejme myslené v dobrom slova zmysle). Pobavila som sa, no zároveň som zostala trocha zarazená, popravde, viac než trocha. Neviem, či som celkom dobre pochopila, "co tím chtěl básník říci." Možno práve to, ako strašne to všetko upadá. Ako vážnosť školstva klesá čoraz nižšie až jedného dňa klesne až na samé dno tej hlbokej priepasti, pod ktorej hranicu už sa dostala, šesť stôp pod zem a vtedy sa začnú diať všetky tie veci, ktoré autor vo svojej poviedke popisuje, i keď možno zdravý zbytok rozumu sa bude brániť týmto nonsensom ,lenže ako sa hovorí, "pokrok" nezastavíš (ak možno nazvať pokrokom to, že si o pár rokov dovolí žiak priniesť do školy nôž, aby sa pomstil triednej za tú pätorku z matematiky). Ozaj, neviem. Začínam sa do toho čoraz viacej zamotávať. Neviem, i keď motto asi hovorí za všetko. Páčia sa mi tie dve jednoduché vetičky, v ktorých je skrýtá celá podstata a hádam aj myšlienka, ktorú sa nám laikom a amatérom snaží autor prezentovať. Ale ja s ňou, bohužiaľ alebo skorej vďakabohu, súhlasiť nemôžem. Nie su všetky tváre tak úplne tupé a prázdne. Nie všetci sa pozerajú na školu ako na príťaž a nemilú povinnosť. Ja si budem vždy pamätať minimálne jedno. Sympatickú tvár, prižmúrné viečka skryté za veľkými dioptrickými okuliarmi, chrbát sklonený nad verným priateľom počítačom, oči vyvrátené do stropu a na perách otázku: "Čo som komu urobil...?" J.Č.
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
26. marec 2012, 15:44
To motto je od Johna Updika, z jeho vynikajúceho románu KENTAUR, takže som ho nevymyslel ja... Napísal ho ešte niekedy koncom 50-tych rokov, či lepšie - román sa odohráva koncom týchto rokov...A hlavný hrdina je učiteľ, ťažko ranený a ráňaný žiakmi i životom vôbec. Ale Kentauri dneška to nemajú ľahké. Vďaka za hlboký postreh!
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
26. marec 2012, 16:59
Ešte som si spomenul, že na tejto stránke je stále umiestnerná próza z tohto kentaurovského cyklu - Kentaur v pasci čítaniek...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
27. marec 2012, 05:33
ta postava ucitela sa Updikovi vynikajuco podarila. poviedka je vyborna, vzhladom na dnesne pomery a ich trendy aj vysoko aktualna. som rad, ze Nove Slovo rozsiruje svoj zaber aj o prozu ako tomu bolo kedysi...
Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
29. marec 2012, 08:06
aby som niečo nenapísal. Škoda, že som si tento článok všimol až teraz. Aj preto, že mám v rodine veľa učiteľov a aj som mal, takže viem ako to v súčasnosti v školstve vyzerá sa pomaly a s troškou sarkazmu dá povedať, že sa naše školstvo úspešne dostáva do reality popísanej v úryvku. A na základe skúsenosti z USA ešte sme vždy asi 10 rokov za nimi. V tomto smere máme ešte čo doháńať. V tych chudobnejších oblastiach a väčších aglomeráciach USA sú policajti bežnou súčasťou školských zariadení , starajúcich sa o bezpečnosť a poriadok v školách. Bojim sa len jednej veci, čo urobí nový minister školstva ak sa u nás od základu nepreorie výchovno vzdelávací proces, a po určitom čase nejaký teen ager si zmyslí zastreliť niekoho zo svojich spolužiakov, či nebodaj učiteľov nabudený našími, hlavne súkromnými médiami a ich navádzajúcimi filmamy a ohlupovacími programamy. Tá znôška hlúposti, arogancie, egoizmu intoleracie a nenávisti, ktoré sa na mladých dennodenne znášajú budú mať nedozierne následky. Za slobodou prejavu sa nemôžu skrývať všetky tie podlosti a nízkopudové bláznovstvá, ktoré dennodenne vplývajú na našu mladú generáciu.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984