Reklama
Reklama

Strážne psy mediokracie

"The time is out of joint" – Čas sa vykĺbil, hovorí Shakespearov Hamlet o Dánskom kráľovstve niekedy v 12. storočí. Čas je vykĺbený (zámerne použijem trpný rod) aj v súčasnosti. A nielen čas! Vykĺbilo sa všetko: civilizačná kultúra, ideál Veľkej francúzskej revolúcie v podobe rovnosti, slobody, bratstva, zásady humanity, demokratické princípy.  
Počet zobrazení: 3571
uvod_dinka.jpg

Žiada sa však začať od Adama: pred 250 až 300 rokmi sa rozšírili svetom osviežujúce myšlienky osvietenstva, nastala éra moderny, v ľudských spoločenstvách zarezonovali demokratické idey, monokratické režimy sa menili na parlamentné, vznikali politické strany, občania si chceli sami spravovať štátne a verejné záležitosti. Väčšinou ostávalo iba pri chcení, ale predsa sa len objavovali revoltujúce ostrovčeky. A to aj vďaka šíreniu pokrokovej literatúry a tlače. V podaní Hegla a z protichodnej strany v podaní Nietzscheho sa objavujú úvahy o konci dejín, skrátka, ľudstvo dosiahlo svoj vrchol, ideál, ďalej sa už jednoducho nedá ísť. Ale tu sa zrazu vynoria Marxove prízraky, svet spozornie, začne sa báť. Z demokracie sa postupne odkrajuje, vyostrujú sa spoločenské diskurzy a konflikty, až to napokon vyústi do prvej svetovej vojny. Osvietenské sny sa rozprsknú ako kvapka vody, nastáva čas hegemónov. Hegemónia vždy organizuje represiu. A represia je potrebná (myslené ironicky), pretože Marxove strašidlo stále máta. Represia sa premieňa do dvoch podôb: do karikatúry marxizmu – stalinského režimu a do zloby hitlerovského fašizmu.

Vtedajšie médiá pritom vehementne asistujú, a to nielen v týchto dvoch odióznych režimoch. Presila demokracie je predsa pre vládnuce kruhy neprípustná, neželateľná. Vedia o tom dobre v starej „demokratickej“ Európe aj v „demokratických“ Spojených štátoch. Ako ďalej? Ako uviazať na reťaz strážne psy demokracie? Vtedy prichádza s receptom známy americký liberálny demokrat, žurnalista, spisovateľ, prezidentský poradca Walter Lippmann. V knihe Public Opinion (Verejná mienka) ponúka nástroj The Manufacture of Consent (Výroba súhlasu), ktorý „je neobyčajne užitočný a nevyhnutný pre každú modernú spoločnosť, pretože v mnohých prípadoch spoločný záujem verejnosti nie je až taký jasný a zreteľný a vysvetliť ho možno až po dôslednej analýze, a tú nie sú obyčajní ľudia schopní urobiť, môžu to vykonať iba skúsení kritickí intelektuáli. (...) Výroba súhlasu má jednoducho veľký význam, myslím, že to nemôže nikto poprieť.“[2] Ide v podstate o techniku ovládania ľudí, ako masírovať hlavy recipientov, ako vmanipulovať prijímateľa do súhlasných indoktrinovaných stanovísk. Odtiaľto už nie je ďaleko k vytváraniu mediálnych elít, k ich postupnému prepájaniu s mediálnymi vlastníkmi a následne s výrobným a finančným kapitálom. A tu niekde, v tomto priesečníku sa rodí mediokracia, vláda médií nad občanmi, demokracia často prerastá, ako som to nazval vo svojej knihe Hra na demokraciu, „do antidemokratickej demokracie, do potláčania a násilného uzurpovania samotnej demokracie.“[3]

Stáva sa štvrtým pilierom moci, a to v rovnocennej podobe s ostatnými troma, niekedy možno aj pevnejším a silnejším.

V niektorých teoretických prácach sa objavujú názory, že mediokracia sa vo všeobecnosti datuje až od osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia. Viacerí autori ju dokonca spájajú s ešte neskorším obdobím, s nemeckými parlamentnými voľbami v roku 2002. V tom pamätnom roku dokázali nemecké médiá počas štyroch mesiacov úplne zvrátiť mienku väčšiny nemeckého obyvateľstva: koleso istého víťazstva kresťanských strán prekrútili v prospech strany sociálnych demokratov Gerharda Schrödera. Televízia, rozhlas a tlač do veľkej miery rozhodli o tom, kto vyhral voľby. Hyperbolicky povedané, o výsledku volieb rozhodla novinárka a moderátorka Sabine Christiansenová z verejnoprávnej nemeckej televízie, ktorá bavorského šéfa Edmunda Stoibera v televíznom rozhovore ukázala ako nepripraveného a zajakavého politika – prázdneho a bieleho ako list papiera. V podobnom rozhovore Schröder vyznel oveľa lepšie. Bol totiž zvyknutý komunikovať so špičkovými novinármi. Stoiber bol v Bavorsku obklopený prevažne redaktormi – svojimi fanúšikmi – a práve na to doplatil. Schröderovi pomohol spôsob prezentácie jeho negatívneho postoja k vojne v Iraku a krokov jeho vlády pri katastrofálnych povodniach.[4]

V tomto prípade išlo o mediokraciu v najužšom slova zmysle. Podstata mediokracie v širokom ponímaní spočíva, ako sa už v eseji uvádza, v spojení mediálnej elity, vlastníkov médií a kapitálu vo všeobecnosti. A to sa naplno začalo prejavovať v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia. Navyše jej sprievodným znakom a podhubím bolo cieľavedomé prehlbovanie partokracie vo vtedajších diktátorských režimoch, ale i v kvázi demokratických. Aj v prijateľných spoločnostiach médiá „hlboko transformovali verejný priestor, nebezpečne oslabili autoritu a reprezentatívnosť zvolených zástupcov občanov, redukovali pole parlamentných diskusií, zámerov a rozhodnutí. Svojimi manipuláciami spochybňovali volebnú demokraciu a politickú reprezentáciu prinajmenej v tej podobe, ako sme ju poznali dovtedy.“[5] Vtedy sa mnohí, nebodaj ako básnik z Timóna Aténskeho[6], pýtali: „Ako je na tom svet?“ A spolu s maliarom si odpovedali: „Opotrebováva sa, pane, ako starne.“ Áno, osvietenstvo sa nechcene opotrebovalo, už ho nik nechcel, už v ňom nik nevidel ideál, tobôž médiá. Tie sa iba zahrávali, raz čičíkali, raz ráňali, raz sa vysmievali, raz úpeli. A čo prijímateľ? Tiež úpel! Pod nesplnenou vidinou krajších zajtrajškov a zasľúbenej zeme. A niekedy to bola hra na mŕtvoly, ozajstné aj vyfantazírované.

Fantazijné mediálne hry, ozaj v tom najpríznačnejšom čase: 30. októbra 1938 odvysielala rozhlasová stanica CBS dramatizáciu románu anglického spisovateľa Herberta Georga Wellsa Vojna svetov, ktorú režíroval Orson Welles. Rozhlasová hra vyvolala na území USA paniku, ktorej asi šestina z predpokladaných šesť miliónov poslucháčov podľahla. V masovom ošiali uverili, že invázia Marťanov, spojená s násilnými výbojmi, je faktom, skutočnosťou. Nič iné, iba skúška manipulácie, skúška toho, čoho je médium schopné. Presne podľa Marxovho, raz ako fraška, raz ako tragédia, tentoraz tragédia v druhej svetovej vojne.

Po najstrašnejšej vojne v dejinách civilizácie ľudstvo opäť volalo po humánnosti, osvietenstve, po mieri a novom svete. Aspoň na chvíľu. Pridali sa aj médiá. Aspoň na chvíľu. Stalinský hegemonizmus začal dusiť médiá, slobodu prejavu, tlače, americký nebol až taký príkry. Najlepšie na tom bola stará dobrá Európa, sociáldemokratizmus sa otváral občanom, tlač, rozhlas, televízia voľnejšie dýchali. Sociálny štát sa stal zaklínadlom, mantrou, ale predovšetkým skutočnosťou. Vo vyspelých krajinách dominovalo kritické myslenie, frankfurtská kritická škola očisťovala Marxa. Podobný duch bolo cítiť aj v médiách. Až do sedemdesiatych rokov, vtedy sa pribrzdil ekonomický vývoj. Stagnácia priniesla novú ideológiu – neoliberalizmus a s ňou aj súmrak myšlienok, a to nielen vo filozofii, sociológii, politike, ale i v médiách. Éra moderny definitívne prechádza v postmodernu. Platia iné pravdy, iné heslá, iná morálka, iné myslenie, rúcajú sa hodnoty, ktoré boli dovtedy nezvratné. Výstižne to charakterizoval veľký svetový filozof, Francúz Jacques Derrida v knihe Strašidlá Marxa: „Už kojèvovský[7] obraz stavu sveta a povojnových Spojených štátov mohol šokovať. Jeho optimizmus bol zamorený cynizmom. Už vtedy bolo bezočivé povedať, že všetci ,členovia beztriednej spoločnosti si môžu teraz dovoliť všetko, čo si zažiadajú bez toho, aby pracovali viac, ako chcú´. Čo si však dnes pomyslieť o neotrasiteľnej ľahkovážnosti, ktorá spočíva v ospevovaní triumfu kapitalizmu alebo ekonomického a politického liberalizmu... konca problému sociálnych tried.“[8] Kojève sa vracia k Heglovi, k jeho koncu dejín, ale transformuje si na svoj vlastný (chcený) obraz. Žiaľ, médiá už vtedy týmto myšlienkam nekriticky drukovali, utápali sa vo vlastnej neomylnosti, odmietali akýkoľvek iný diskurz, nepripúšťali iný názor, dezorientovali, nálepkovali.

Nuž, mediokracia sa nijako nesnúbi s kritickým myslením. Pre neoliberálne médiá je to pole neorané aj dnes. Čo vlastne znamená kriticky myslieť? Predovšetkým niečo konštruktívne kritizovať a spätne sa kriticky pozrieť aj na túto kritiku. Ustavične kritizovať samého seba, vlastné myšlienky, postupy, vracať sa k nim s ešte ostrejšou kritikou. Neznamená to však konjukturalistickú zmenu názorov, prispôsobovanie sa, podliehanie vonkajším konformným tlakom. Kritické myslenie si však vyžaduje aj spiritualitu porozumenia. Kriticky mysliaci človek sa nesmie a nemôže premeniť na stroj, na bytosť bez emócií. Lenže majiteľom médií a aktérom taký prístup nevyhovuje, vypudil by totiž zo scény neoliberálny diskurz, a to by bolo nedobré. V tzv. komunistickom bloku sa zjavujú diskusie o glasnosti, demokratizácii, západné médiá na to odpovedajú v štýle reaganovskej ríše zla. Blíži sa bod zlomu, rozpadá sa celá sféra sovietskeho vplyvu, neoliberalizmus víťazí, končí éra bipolárneho sveta, žezla sa (aspoň na čas) ujíma jediný hegemón...

Sloboda, rovnosť bratstvo, kdeže tie lanské snehy sú...?

2. Niečo je zhnité v štáte...

Someting is rotten in the state of Denmark (Niečo je zhnité v štáte dánskom), hovorí v prvom dejstve Hamlet. Áno, niečo je zhnité v novo rodiacom sa (autor tým myslí na novú kvalitu) neoliberálnom svete. V postkomunistických krajinách ešte doznieva akási demokratická predstava – všetko dobré sa preberie z predchádzajúceho režimu a, prirodzene, aj z kapitalistického systému. Víťaziaci neoliberalizmus im však nedovolí nadýchnuť, všetko pohltí, všetko vstrebá. Médiá jasajú, ale sú aj v strehu. Omína ich strach, marxizmus zomrel, ale čo keď sa znovu objaví. Nesmie sa dopustiť jeho návrat, pretože je minulosťou. A preto bijú hlava-nehlava, veď hegemón prináša so sebou vždy aj pomstu a určitú formu nevyhlásenej vojny. Všetko, doslova všetko komunistické je zločinecké, treba to vykántriť až do posledného kolena. Strašidlá Marxa mátajú! Zaujímavé! Ani jeden filozof neovplyvnil dejiny ako on. Nikto v tomto zmysle nespomína Platóna, Spinozu, Kanta, Feuerbercha; oni nestrašia, iba Marx je prízrak, hrozba. Zdá sa to nepochopiteľné, mŕtvy a hrozba. Žeby sa mohol vrátiť? Médiám to nedá spávať, bijú doňho, kopú do každej jeho myšlienky. A robia to s dešpektom, primitívne, niekedy to pripomína podobenstvo, v ktorom vstupujú do kníhkupectva Panta rhei, pritom však nevedia, čo tento názov znamená, neuvedomujú si a nepoznajú slávne Herakleitovo – všetko plynie, nikdy nevstúpiš do tej istej rieky[9]. Na paľbu však potrebujú muníciu, prináša im ju v roku 1992 americký filozof japonského pôvodu Francis Fukuyama v podobe knihy Koniec dejín a posledný človek. Dielo sa premenilo na silný mediálny nástroj, stálo sa naň v radoch ako niekedy u nás na mandarínky a pomaranče. A začalo sa používať ako najkrajšia ideologická výkladná skriňa kapitalizmu, ako vrchol liberálnej demokracie a trhovej ekonomiky. Autor nadväzuje na Kojèveho, prichádza so staronovým vrcholom ľudskej civilizácie, vidí ho v japonskej spoločnosti. Nič dokonalejšie nejestvuje a nemôže jestvovať!

V súzvučnom rytme húdli a hudú všetky neoliberálne médiá, táto mantra sa stáva pre nich evanjeliom. Opäť sa oplatí zacitovať z Derridu, bude to dlhšia myšlienka, ale stojí za to: „Je tu tiež kultúra, zmätene kvalifikovaná ako masmediálne ,správy´ a komentáre, selektívna a hierarchizovaná produkcia ,informácií´ kanálmi, ktorých moc rastie absolútne nepredvídateľným spôsobom v rytme, ktorý je v presnom súlade, nepochybne nenáhodným spôsobom, s rytmom pádu režimov podľa marxistického modelu, ku ktorému mohutne prispeli, lenže – a to je nemenej dôležité – vo formách, v úpravách a s rýchlosťou, ktoré rovnako bytostným spôsobom zasahujú samotný pojem verejného priestoru v demokraciách zvaných liberálne. (...) Politicko-ekonomická hegemónia, tak ako aj intelektuálna či diskurzívna dominácia, čo sa v takom rozsahu takými formami nikdy predtým nedialo, postupujú prostredníctvom techno-mediálnej moci – t. j. prostredníctvom moci, ktorá diferencovaným a protirečivým spôsobom zároveň podmieňuje i ohrozuje každú demokraciu.“[10]

3. Mám dosť peňazí, aby...

V názve kapitoly sú v obmene použité slová Timóna Aténskeho (namiesto zlata peniaze) adresované Fyrnii a Timandre, keď sa ho pýtajú, či má dosť zlata: „Enough to make a (...) forswear her trade.“[11] (Dosť na to, aby /.../ zradila svoj stav.) Prečo táto schéma. Je predsa všeobecne známe, že majitelia médií za ohrozovanie demokracie (chápané v derridovskom duchu) žurnalistom platia, platia im podľa umnosti v pokrivovaní reality. Držia novinárov ako bábky na povrázku, hýbu nitkami, ako potrebujú, ako si to vyžaduje ich prospech – a ten smeruje iba k jednému jedinému – k mocenskému rozhodovaniu a k ziskom. Ak sa žurnalista nedrží v jednoliatom zástupe a chce čo len trocha vybočiť, má po chlebe – spoločensky ho zašliapu, mzdu mu podhodia ako almužnu a v krajnom prípade príde aj o miesto.

Techno-mediálna moc zámerne používa rozličné mediokratické manipulatívne praktiky. Hodno uviesť aspoň niektoré: predovšetkým je to inflácia poloprávd a klamstiev, zneužívanie výrazových prostriedkov – jazyka (v amerických médiách sa civilné obete vojny bežne označujú ako paralelné škody), zamlčiavanie informácie, nová forma cenzúry, tzv. „demokratická“ cenzúra. Ďalej sem patrí aj propaganda, v jej pejoratívnom a negatívnom zmysle slova, efekt zásteny (nejaká udalosť slúži na to, aby zakryla inú), zábava (reality show), násilie prezentované v médiách, zverejňovanie neoverených správ, zneužívanie titulkov a perexov (nesúzvučia s obsahom), umelé vytváranie autorít (z politikov i polonahých „celebrít“), propagovanie historickej straty pamäti, ovplyvňovanie emócií prijímateľov atď.

Špecifické prostriedky manipulácie sa využívajú v televíziách, práve ony sú hlavným nositeľom mediokracie. Televízny obraz je ako gilotína! Na rozdiel od gilotíny nemá však len jedno ostrie, lež dve, tri či štyri .A to je ozaj nebezpečné! Televízia sa jednoducho dostala do čela mediálnej hierarchie, vnútila ostatným informačným prostriedkom svoje vlastné úchylky. Ak ich akceptovali aj iné médiá, pre prijímateľa sa stali nevyvrátiteľnou pravdou. Obrazovka má väčšiu silu, pretože emócie, ktoré o človeku šíri, v ľuďoch zanechajú hlbokú stopu. Vedci upozornili na to, že falošnému obrazu môže nakoniec podľahnúť sám dotyčný človek, pravda, pokiaľ nie je dostatočne silný. Uverí totiž, že úloha, ktorú hrá, je skutočná...

Synergický efekt pri formovaní názoru je vskutku neobyčajne účinný! Názorne to môžeme ilustrovať na televíznom spravodajstve. TV noviny informáciu postupne a pomaly vnorili naspäť do marazmu pátosu. Zákerne vybudovali akúsi novú informačnú rovnicu, ktorá by sa dala formulovať takto – ak je pravdivá emócia, ktorú cítite pri sledovaní televíznych novín, pravdivá je aj informácia. Tak sa zrodila viera v myšlienku, že informáciu – akúkoľvek informáciu – možno vždy zjednodušiť, pretvoriť ju na masové predstavenie, rozložiť na určitý počet segmentov – emócií. Ivan Stadtrucker to v publikácii Teória masmediálnej (dis)komunikácie vyjadril zhruba týmito slovami: Goethe kedysi povedal, že v umení nejestvuje pravda, ale len pravdepodobnosť. Ani v televízii neexistuje pravda, ale iba čosi na pravdu podobné. Niečo, čo vytvára vo vedomí televíznych divákov fatamorgánu. Informácie nazývané fakty sú dnes najúčinnejšou formou ideológie, pokračovaním ideológie inými prostriedkami; sú nepresné, nezaručené, približné a, žiaľ, takto si ich ukladáme do pamäti.[12]

V tejto súvislosti sa vynára jedno z malých špinavých tajomstiev, ktoré žurnalisti nesmú obyčajným ľuďom pri obrazovkách nikdy zavesiť na nos: reportér si zakaždým nájde odborníka, ktorý povie to, čo chce žurnalista počuť – nech je to čokoľvek. Stačí atakovať ľudí tak dlho, kým sa nenájde odborník, ktorý bude hovoriť to, čo sa do reportáže hodí. Keď ho reportér má, všetko ide ako po masle... a prinajhoršom môže povedať, nie, ja som predsa netvrdil, že to či ono je hlúposť – povedal to predsa odborník...

Podobným spôsobom sa dajú zneužiť aj ankety. Blesková televízna anketa, trvalá zložka príspevkov vysielaných v rámci televíznych novín, je dobrou ilustráciou neférových metód, s ktorými sa v televíznom spravodajstve bežne pracuje. Pre vysielateľa je výhodná v tom, že prostredníctvom názorov ľudí z ulice môže redaktor prezentovať svoj vlastný názor, pretože má možnosť vybrať si len tie odpovede, ktoré majiteľovi a zrejme aj jemu vyhovujú.

V jednotlivých príspevkoch televíznych novín sa reprodukujú úryvky viet, ktoré už vyslovili štátnici, politici pri inej príležitosti, no na inú tému. Tieto z kontextu povytŕhané tvrdenia sa citujú v nových, pôvodne neexistujúcich kontextoch, moderátori im oponujú, vyhradzujú si právo posledného slova, a tak vytvárajú vykonštruovaný dialóg.

Hlavou každodennej manipulácie v praxi býva editor televíznych novín. Bez jeho súhlasu sa nesmie v televíznych novinách ozvať nijaké slovo, nesmie sa objaviť nijaký záber. Editor svoju komunikačnú alebo aj diskomunikačnú stratégiu presadzuje svojimi želaniami, preferenciami, očakávaniami, pokynmi alebo i direktívnymi rozhodnutiami. Máloktoré sú verejne známe, väčšina z nich má dôverný, vnútroredakčný charakter, a sú aj také, ktoré pozná iba vybraný jednotlivec.

Pozornosť si zaslúži tiež dramaturgicko-redakčná manipulácia s príspevkami. Príspevky, tak ako ich autori pripravili, ostávajú nezmenené, mení sa len ich zaradenie. V dôsledku zaradenia sa význam správy zásadne mení. Odsunutím z popredia, z úvodnej časti televíznych novín, sa celospoločensky významná záležitosť stane okrajovou a na druhej strane bezvýznamná okrajová záležitosť lokálneho charakteru vysunutím do popredia sa môže prezentovať ako závažný problém.

Niekedy sa úmyselne deformuje predkamerová realita, a to tak, že ju možno označiť za inscenáciu. Javisko je všetko vôkol nás. V tejto inscenácii nevystupujú herci, ale figuranti v podobe polonahých dám, celebrít a tzv. hviezd. Doktorov vied, profesorov, akademikov medzi nimi nenájdete, tých si do televízií nevolajú, lebo by odmietli hrať úlohu figurantov.

Televízie pri manipulovaní veľmi úspešne využívajú tváre. Všetko nasvedčuje tomu, že v modernom svete najlepším nositeľom posolstva (a to akéhokoľvek) je pekná tvár. Jej dominantné postavenie v televíznej komunikácii vyplýva zo spôsobu vnímania, ktorý uplatňujeme v praktickom živote a ktorý kamery opakujú – v medziľudskom styku je tvár cieľová destinácia pozornosti.

Nemalé ataky na myslenie diváka sa dajú robiť aj prostredníctvom strihu. Stačí si spomenúť, ako konštatuje I. Stadtrucker, na priame prenosy z rokovaní v parlamente: politika, ktorý reční za rečníckym pultom, obklopujú kolegovia. Strihač má na výber celý rad figurantov – poslancov, jeden napäto počúva rečníka, druhý číta noviny, tretí podriemkava – a strihač si už vyberie, čo mu „reže“, aby tak či onak ovplyvnil recipienta.

Nezastupiteľnú úlohu v tomto „akrobatickom“ procese zohráva tiež zvuk. Zámerne vybraná zvuková komunikačná stratégia dovoľuje v priamom televíznom prenose podstatne zmeniť a sfalšovať realitu. Napríklad pri demonštráciách a verejných manifestáciách divák vidí mávať a pokrikovať rôzne znepriatelené skupiny fanúšikov či sympatizantov; záleží len na zvukovom majstrovi, ktorej strane „vytiahnutím“ mikrofónu udelí slovo a či vo vysielaní bude počuť – Sláva mu! alebo Ukrižuj ho!

K silným zbraniam manipulácie patrí agresívna argumentácia pri diskusiách a rozhovoroch. Moderátor svojho hosťa nielen prerušuje, ale využíva široký repertoár svojich iniciatív (reaguje neprimerane, uvádza hosťa do rozpakov, kladie mu otázky od veci atď.). Dominantný prízrak takého dialógu spočíva v jeho zníženej kultúrnosti, ktorá často hraničí až s nekultúrnosťou. Prejavuje sa najmä v nedostatočnom, málo ohľaduplnom akceptovaní komunikujúcej osoby. Badateľná je vo vystupovaní osôb, v ich nevyberanom vyjadrovaní a oslovovaní, v ľahkomyseľnom spôsobe argumentácie, v lajdáckej štylizácii replík, v zúženej slovnej zásobe, v presile vulgarizmov a v mnohostrannej citovej, morálnej i odbornej negramotnosti.

Rozhovorové hry rozohrávané v masmédiách vo formáte talk show, no i mimo neho, pretože ich sleduje veľký počet divákov a zúčastňujú sa na nich aj čelní predstavitelia štátu, sú celospoločensky veľmi závažné a mimoriadne nebezpečné. Téma televízneho rozhovoru býva daná vopred – najčastejšie už rámcom a názvom periodického formátu (napríklad u nás Čo týždeň dal, Sobotňajšie dialógy, Na telo, O päť minút dvanásť) – a to buď voľne, alebo viac či menej presne. Nejestvuje tu však záruka, že sa moderátor bude striktne držať témy, že si ju príležitostne neprispôsobí alebo aj nezmení. V rečovom prejave moderátor používa slangové výrazy a štylizácie prevzaté z periférie a z internetového četovania. Našepkávajú mu jeho asistenti (mimo záberu kamery, do slúchadiel) i prítomné obecenstvo (potleskom, prejavmi súhlasu či nesúhlasu) v sále či v štúdiu. Ťaháky posielajú jeho rozumdajcovia na laptop.

Z aspektu teórie masmediálnej komunikácie obecenstvo do televízneho štúdia nepatrí, pretože predstavuje diskomunikatívny fenomén bez ohľadu na to, či pochopenie významov – oznamovaných zo scény protagonistami rozhovoru – uľahčuje, sťažuje alebo kazí. Obecenstvo vystupuje ako subjekt, ktorý rozhovor iba „akože“ sleduje. Bolo by však z jeho strany neprirodzené a nespoločenské, keby – keď už raz je v štúdiu – iba meravo sedelo a mlčalo. A preto nečinne nesedí a nemlčí. Kvázidiskusné programy s aktívnym publikom predpokladajú zvýšenú emocionalitu a napätie medzi hosťom a publikom.

Také programy bývajú často spojené s hlasovaním. Výpovedná hodnota výsledkov televízneho a každého iného hlasovania je nulová, ak jednotliví občania majú možnosť odovzdať viac než jeden hlas. Napriek tomu mnohorakým spôsobom zmanipulovaný a zmanipulovateľný výsledok sa prezentuje v televízii a neraz i v printových médiách a v rozhlase ako mienka verejnosti.

V televíznej praxi sa rozhovor v pravom zmysle uskutočňuje len zriedkavo. Veľmi často sa totiž už dlho dopredu vie, že jeden z partnerov nebude mať nárok klásť otázky, a teda ani právo poznať partnerove názory na predmet spoločného záujmu. V rámci takého rozhovoru sa dá o partneroch len ťažko hovoriť. Rozhovor, ktorý svojou podstatou mal byť dialógom, sa rúca a zaniká. Mení sa na výsluch alebo na spoveď!

V súčasnosti sa presadzuje tendencia, aby moderátori v určitých situáciách personifikovali televíziu buď ako celok, alebo aspoň ako jednotlivé programové produkty. Predstavujú totiž dôležitý komerčný prvok, dá sa s nimi obchodovať. Televízia je ozaj mohutné a mocné médium, z každého si urobí takú postavu, akú potrebuje. Jej mágia je strašnejšia, ako sme pred niekoľkými rokmi čo len tušili. A práve v tom spočíva ten veľký rozdiel, ktorý televíziu odlišuje od tlačových médií; tie tiež servírujú čitateľom rozličné eskamontážne nezmysly, ale to nič, veď papieru sa možno vysmiať.

V ostatných rokoch sa modlou manipulácie stal internet, v tomto smere už predstihol televízie. Ale o tom až inokedy...

4. Od hlavy po päty...

Horatio hlási Hamletovi, že sa mu zjavila postava podobná jeho otcovi. Hamlet nechce veriť, Horatio opakuje: „My Lord, from head to foote.“[13] (Od hlavy po päty). Od hlavy po päty sa prichodí pozrieť aj na slovenské mediokratické maniere, odhaliť ich príčiny, konkrétne na ne poukázať, či už od hlavy po pätu, alebo od päty po hlavu. Ale dosť už slovných hier.

Ako vyzerá súčasný slovenský mediálny priestor? Je ozaj zamorený mediokratickými a manipalutívnymi praktikami? Možno ho označiť za mediálne cunami? Pri odpovediach na tieto otázky si treba prelustrovať pozície a postavenie našich masovokomunikačných prostriedkov, ich vlastnícke zázemie a politickú orientáciu; jedno s druhým totiž veľmi úzko súvisí. Mainstreamové médiá, buď elektronické, alebo tlačové, sú v rukách domáceho produkčného a finančného kapitálu, ináč to ani nemôže byť. Od toho sa odvíja aj ich pravicové, neoliberálne či neokonzervatívne zameranie (hoci sa chcú niekedy tváriť inak), samozrejme, až na malé výnimky. V ostatnom období sa z tohto prúdu vymanil denník Pravda a čiastočne, zdôrazňujem, čiastočne aj súkromná spravodajská televízia TA3. Paradoxné je, že nositelia rozhodujúceho a väčšinového mediálneho diskurzu veľmi často a ostro atakujú médiá prinášajúce menšinové (nemyslí sa na národnostné menšiny) názory v spoločnosti; nedokážu sa zmieriť s iným videním sveta, štátu vyčítajú, že dotácie poskytuje podľa nich neželanému názorovému spektru (najčastejšie sú terčom kritiky časopisy Literárny týždenník, Slovenské národné noviny, Extra plus, televízia Patriot atď.). S médiami s menšinovým názorom možno obsahovo nesúhlasiť, ale povinnosťou štátu (ako napríklad v Rakúsku) je vytvárať podmienky na názorovú pluralitu, zabezpečovať jej vyváženosť, otvárať priestor na diskusiu pre menšinovú verejnú mienku. Bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči, alebo nie.

Pravdou je, že pri posudzovaní slovenských masmédií prežíva v tejto súvislosti niekoľko ilúzií. Poukazuje na to aj politológ Svetozár Krno: „V malej jazykovej oblasti, akú predstavuje aj naša krajina, a navyše pri súčasnej hospodárskej situácii neexistujú nevyhnutné ekonomické podmienky na skutočnú pluralitu masmédií. Široká ponuka kanálov vyvoláva ilúziu voľby. Náš divák, aj poslucháč a čitateľ si však nemajú možnosť zvoliť si kanál alebo titul, ale iba vybrať si z predloženého. (Niekedy sa aj v odbornej politologickej literatúre používa termín voľby, hoci by sme mali hovoriť o výbere, resp. volebnom výbere. (...) Mladý Arthur Schopenhauer v práci Eristická dialektika (názov eristika pochádza od bohyne sváru Eris) prízvukoval, že na súde vyhráva šikovnejší, pohotovejší, ten, čo v prekvapujúcom, okamihu vyvráti argumenty protivníka. Pritom nikoho nezaujíma pravda či aspoň zásady rytierskeho zápasu.“[14]

Dnešní naši žurnalisti odvíjajú svoje vírusové propagandistické pôsobenie od exkluzivity prístupu k médiám, vlastne si tým privlastňujú slobodu slova a slobodu tlače. Patrí iba im, nikomu inému, verejnosť z tohto priestoru treba vytesniť. Nejde o nič iné, iba o upevňovanie piliera mediokracie, o umocňovanie pocitu z vlastnej veľkosti. Aj preto tak húževnato, fanaticky, ba až brutálne bojovali proti inštitútu práva na odpoveď. Slovo občana? Kdeže, nemožno to pripustiť! Demokracia nemá oproti mediokracii nijakú šancu. Pritom právo na odpoveď, ako čisto európska norma, je špecifický mediálny nárok sui generis nemajetkového právneho charakteru, ktorý sa uplatňuje prostredníctvom civilného súdu. Jeho korene treba hľadať v osobnostnom práve, čiže základnom práve na ľudskú dôstojnosť, a v základnom práve na slobodné rozvinutie osobnosti. Každá osoba má mať predsa právo brániť sa proti svojmu vyobrazeniu v médiách. „Ficovci“ inštitút uzákonili, následne ho však pravicová vláda znefunkčnila, odstránila z neho sankčný mechanizmus. Zo strany médií zaznelo veľké hurá! Lenže toto hurá vyvoláva aj takéto mediálne neprístojnosti: Začiatkom marca 2012 besedovali v Slovenskom rozhlase o knihe Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry?. Zúčastnil sa na nej aj mladý filozof Ľuboš Blaha. Vzápätí sa v denníku SME objavil komentár s titulkom Súdruhovia číhajú, v ktorom sa uvádzalo: „Akademik Blaha, inak tiež autor publikácie Späť k Marxovi a výroku, že spojenie Smeru, HZDS a SNS v roku 2006 bolo v prospech reforiem, poslucháčov vytrvalo utvrdzoval, že kapitalizmus zdochýna a prichádza obrovská spoločenská zmena s kolektívnejším duchom. Síce presne nevie, ako prebehne, ale keďže spoločnosť sa riadi fyzikálnymi zákonmi, pokojne to môže byť aj revolúciou. (...) Na tej debate nebolo najhoršie to, že v štúdiu chýbal oponent so zdravým úsudkom, ale že niekto v rozhlase považuje tento druh publicistiky za prípustný. A že Slovenská akadémia vied stále živí súdruhov a kazí si s nimi meno.“[15] Blaha v odpovedi okrem iného uviedol: „V roku 2006 som povedal presný opak, a to, že spojenie Smeru, HZDS a SNS bolo v prospech zmien (Dzurindových) reforiem. (...) Nikdy som nehovoril ani o fyzikálnych zákonoch dejín. Naopak, proti deterministickej interpretácii dejín sa vo svojich knihách a článkoch jasne ohradzujem. (...) Asi sa v SME ozaj držia normalizátorského hesla pána Javorského: mať iné názory na Slovensku je neprípustné. Len neviem, či si SME nepomýlilo historické obdobie, v ktorom sa nachádzame. (...) Je rok 2012, žijeme v Európskej únii, tvárime sa, že budujeme demokratický režim a otvorenú spoločnosť. A do toho Javorský píše do tendenčných pravicových novín totalitné články.“[16] SME sa Blahovi prostredníctvom e-mailu ospravedlnilo a napísalo, že momentálne nemajú na jeho odpoveď priestor. Nuž, tak nejako vyzerá inštitút práva na odpoveď v realite.

4. 1. Partokraticko-mediálne „prepletence“...

... nelejú jed do ucha, ako sa to stalo Hamletovmu otcovi, lež do hláv ľudí, celej spoločnosti. A robia to vo všetkých sférach, v oblasti politiky, kultúry, ekonomiky, ľudských práv, medzinárodných vzťahov atď. Na verejnú mienku sa lejú, dnes to možno povedať módnejšie, vlny mediálnych cunami, cunami rôzneho druhu, charakteru a zamorenia. Platí to najmä o tých politických. Vyplýva to z podstaty týchto médií, z prepojenia na kapitál, na pravicové politické strany. V tomto košiari čerpajú inšpirácie a tak prepotrebné finančné zdroje. Na jednej strane poukazujú na korupciu, na druhej strane zabúdajú na jej hlavnú príčinu – partokraciu. Ako sa po slovensky povie, nehodí sa im to do „krámu“. V postmodernej ére zapustil tento jav hlboké korene, všetci sa s ním tíško uspokojili, vrátane médií. Tradičné politické strany zahnívajú, preferujú vodcovstvo, uzatvárajú sa do ulity sponzorských peňazí, narúšajú demokratické tradície. Do nebies sa vynáša ideál amerického typu sponzorstva – koľko peňazí dáš, takú funkciu dostaneš. A pritom nejde o nič iné, ako o otvorené akceptovanie korupcie. Kde sa to má recipient dozvedieť? Nikde. Rovnako sa nikde nestretne s kritikou, ktorá by poukazovala na nespravodlivosti pri zakladaní politických strán, na podmienky zabetónovaných a opancierovaných finančných kaucií nevyhnutných na tento úkon. Nech sa len opováži založiť politický subjekt skupina chudobných občanov. Ako dopadne? Na to sa médiám akosi nechce odpovedať. A pritom ide o neodškriepiteľný prízrak ozrutánskej korupcie.

Keby pri ranách demokracii zo strany médií tiekla krv, tak by sa preliali hektolitre tejto vzácnej tekutiny!

Za všetky príklady ten najčerstvejší: veľkopodnikateľ Ivan Weiss si spolu so svojím otcom založili dva mesiace pred predčasnými parlamentnými voľbami 2012 politickú stranu 99%. O niečo podobné sa pokúsili aj v roku 2010 pod značkou už zabudnutej, ale ešte jestvujúcej SDĽ. Na kandidátku nastrčili niekoľkých mladých ľudí a začali masívnu kampaň. Strana sa vtedy ostro vymedzila proti Smeru, jej cieľom bolo odobrať hlasy tomuto najsilnejšiemu ľavicovému subjektu. Nepochodila! Médiá zákulisie poznali, no mlčali ako hrob. A teraz? Strana 99% pod hlavičkou občianskeho združenia spustila v predstihu pred dovolenou volebnou kampaňou monštruóznu politickú reklamu, tentoraz s vymedzením sa voči ľavici aj pravici. Z neúspechu sa poučili, stavili na kartu biť do všetkých. Niektorí elektronickí vysielatelia – konkrétne televízie Markíza a Joj, ako aj FUN rádio videli zrejme za spomenutou nedovolenou politickou reklamou ľahko zarobenú hŕbu peňazí (niekoľko stotisíc eur) a nedokázali odolať. Z obrazoviek a z éteru sa na divákov a poslucháčov takmer každú hodinu hrnuli heslá typu – Pravica aj ľavica sklamali občanov, keď dokázali za jeden deň schváliť miliardy na euroval bez toho, aby vybojovali čokoľvek pre bežných ľudí na Slovensku. Pavol Pavlík alebo Ak dokážu za deň schváliť miliardy zahraničným bankám, musia vedieť schváliť aj minimálnu mzdu vyššiu než 327 eur. Volám sa Alena Dušátková. Aj ja som 99%. Pri mene každého kandidáta bola aj fotografia. Zákon-nezákon, pre vysielateľov boli dôležitejšie peniaze. Proti týmto praktikám sa však, našťastie a na prekvapenie, postavili v podstate všetky tlačové médiá, do kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu prišli desiatky sťažností na porušenie zákona č. 308 § 32 ods. 10 písmeno b), ktorý definuje politickú reklamu ako „verejné oznámenie určené na popularizáciu názvu, značky alebo hesiel politickej strany, politického hnutia alebo kandidáta.“[17] Rada kauzu dôkladne posúdila, sťažnosť uznala za opodstatnenú, TV Markíza uložila pokutu 100 tisíc eur (keďže sa tohto prehrešku už raz v minulosti dopustila) a zvyšným dvom vysielateľom poslala písomné upozornenie na porušenia zákona (býva bežným pravidlom, že vysielatelia si pri zjavnom porušení zákona zakomponujú výšku pokuty do zmluvy so zadávateľom reklamy). Naostatok sa ukázalo, že došlo zrejme aj k falšovaniu podpisov občanov, ktorí vraj podporovali založenie strany. Nekonečné „úsilie“ jej lídrov skončilo opätovne fiaskom, voliči ich postavili mimo parlament.

Nešlo iba o to, že dotknutí vysielatelia flagrantne porušili zákon, no ani sa nezdráhali nerešpektovať základné princípy politickej kultúry, posluhovali partokracii, vysmiali sa demokratickým princípom, spravodlivosti a rovnosti pred zákonom, nehovoriac už o rovnosti príležitostí politických strán a rovnako aj rovnosti príležitostí v prístupe médií k finančným prostriedkom zo zdrojov politickej reklamy. Ako k tomu prišli iné médiá, iní vysielatelia! A paradoxne, ťažko možno vyčísliť morálny hazard, ktorého sa vysielatelia dopustili tým, že predstaviteľa 1%, veľkopodnikateľa Weissa, stotožnili s ušľachtilou myšlienkou 99 %, ktorej nositeľom je nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz. Citát len na pripomenutie: „Prakticky všetci americkí senátori a väčšina členov Snemovne reprezentantov sú príslušníkmi horného jedného percenta už keď nastúpia do funkcie, zostávajú v úrade vďaka peniazom horného jedného percenta a vedia, že keď budú hornému jednému percentu dobre slúžiť, dočkajú sa od neho odmeny, keď budú úrad opúšťať. (...) V našej vlastnej demokracii jedno percento ľudí poberá takmer štvrtinu národných príjmov, čo je nerovnosť, ktorú budú ľutovať dokonca aj bohatí.“[18]

Vysielatelia sa ukázali v skutočnom svetle, demokracii uštedrili riadne zaucho, mediokracia si hladila brucho. Partokratické prístupy hojne využívali v rôznych iných formátoch, či už išlo o spravodajstvo, komentáre a ďalšie relácie. Len niekoľko príkladov: Televízia Markíza sa v tomto smere najviac angažovala – v nočných správa (23. 2. 2012) absolútne vynechali informáciu o videonahrávke zo stretnutia Sulíka a Kočnera (hoci v ten deň boli touto správou zaplavené všetky médiá), v Smotánke (4. 2. 2012) predstavili viacerých reprezentantov pravice - Mikuláša Dzurindu (SDKÚ-DS) ako zabávajúceho sa abstinenta na plese, Daniela Krajcera a Juraja Miškova (SaS) pochválila moderátorka za ich galantnosť a za to, že „prevetrali“ svoje polovičky, veľký priestor dostal aj Peter Puškár, brat moderátorky Zlatice Puškárovej, ktorý prišiel zase podporiť kalendár Slobody zvierat (len zabudli uviesť, že je predsedom strany Právo a spravodlivosť). Verejnoprávne médiá (Slovenská televízia a Slovenský rozhlas) si do povolebných štúdií povolali politológov, sociológov a komentátorov s výhradne pravicovou orientáciou (že jestvujú aj iní, dokázala TA3 v osobe politológa Michala Horského, zrejme jediného objektívneho), korunu všetkému nasadila však TV Markíza, ktorá si pozvala „najzasvätenejšiu sociologičku“, premiérku Ivetu Radičovú, vtedy ešte stále členku SDKÚ; jej účinkovanie bolo prinajmenšom nezvyčajné a z hľadiska jej postu nenáležité.

V rovnakej tónine hrala aj väčšina tlačových médií. Ojedinelej úlohy (podobnej ako v prechádzajúcej kampani) sa ujal hneď po vyhlásení predčasných parlamentných volieb časopis .týždeň. Na lepšie pochopenie si treba pripomenúť jeho činnosť v roku 2010: vydavateľ tohto týždenníka vystupoval vtedy v predvolebnej kampani aj po organizačnej stránke. Bolo to v našich podmienkach niečo nevídané! Vydával letáky, zabezpečoval tričká, reklamu na bilbordoch a v iných masmédiách. Šéfredaktor Štefan Hríb na margo toho vtedy napísal: „Nebýva zvykom, aby noviny pred voľbami robili celoplošnú kampaň s preškrtnutým predsedom vlády. (...) Je to zrejme prvýkrát, čo sa médium na Slovensku zapája priamo do volebnej kampane.[19] Niečo podobné sa dialo aj v decembri 2011. V redakcii vznikala kandidátka a volebný program Obyčajných ľudí a nezávislých osobností; tu sa piekla politika tohto hnutia, tu sa rozumovalo, vymýšľalo. A bolo by to pravdepodobne pokračovalo stále, nebyť toho, že sám „Veľký zakladateľ“ vyzval niektorých kandidátov, aby sa podrobili testu „pravdy“ na detektore lži. Vznikla roztržka, redakcia sa potom stiahla.

Prirodzene, nestiahla sa zo svojej obsahovej pravovernosti, príkrej a prísnej straníckosti. Svojej povesti neostali nič dlžné ani pravicové mienkotvorné denníky. Napríklad v SME sa priveľmi často objavovali texty príbuzného charakteru: „Podobná predvolebná situácia, ako je u nás, priviedla v Maďarsku k moci Orbána. Hrozí, že podobné bude aj pokračovanie. (...) Veľa zatiaľ nasvedčuje tomu, že sa obe krajiny budú vzájomne podobať aj po voľbách.“[20] Autor Peter Morvay straší Orbánom, presviedča čitateľa, že je to vlastne ľavičiar, straší, že Smer ovládne verejnoprávne média, súdy, políciu, prokuratúru. Nič nové pod slnkom. Alebo: komentátor Marián Leško vytiahne starú a už toľkokrát omieľanú „kauzu“ zmluvy Fedora Flašíka s podnikateľom Ľubomírom Blaškom z roku 2002 či aféru s Bohumilom Hanzelom. Pri vyšetrovaní sa z týchto tvrdení nič nepotvrdilo, a predsa si už roky robí z toho verklík. Aby sa nezabudlo. Autor končí komentár slovami: „V umení predať sám seba ako produkt by predseda Fico vynikol v každej demokratickej krajine. Ale nie v každej by svoj produkt predával tak dlho a s takým úspechom ako na Slovensku.“[21] Svojrázny názor vyslovil vydavateľ denníka Alexej Fulmek. Podľa neho nebezpečnejšie ako Gorila a Sasanka je neuvedomenie si skutočnosti, že „vláda Ivety Radičovej spravila doteraz v histórii tejto krajiny najviac pre transparentnosť a potláčanie štátnych províznych systémov zo všetkých doterajších vlád.“[22] Tvrdenie príznačné pre vydavateľa tohto denníka! A prinajmenšom zvrátené! (Koľkože to ministrov a štátnych tajomníkov prepadlo cez platinové sitká?!) Na plné ústa, bez obalu, všetko priklincoval šéfredaktor SME Matúš Kostolný: „Každý hlas, ktorý nedostane Fico, oslabuje jeho pozíciu a dáva nádej, že sa neprepadneme na dno priepasti.“[23] Táto jedna veta z jeho komentára nepotrebuje nijaký komentár. Predsa len záverečná bodka. Niekdajší predseda KDH a premiér Ján Čarnogurský to vyjadril slovami: „Vláda Ivety Radičovej sa ukazovala ako zlá vláda a občania jej vystavili účet. Publicistika SME vynášala Radičovej vládu do nebies a taká publicistika sa ukázala ako nesprávna.“[24] Nezvyčajná kritika do „smečkárskych“ radov. A že ju pustili? Cenzúra pri osobe Čarnogurského by bola predsa kontraproduktívna.

Denník Plus jeden deň sa svojím stranením pravicovému politickému spektru len tak-tak vyvliekol z nepríjemného škandálu. Celá záležitosť sa týka nevkusného premaľovania volebného bilbordu politickej strany Smer a zaváňa nenávistným atavizmom. Redaktor Jozef Kotris sa spolu s niektorými kolegami rozhodol v druhej polovici januára 2012 počmárať plagát Smeru. V denníku vraj potrebovali vhodnú fotografiu k článku na tému ničenia bilbordov. Vzal si rebrík, farbu, Robertovi Ficovi prikreslil okuliare a bradu. Ešte sa stihol pri svojom výtvore aj odfotografovať. Na blogu sme.sk (Mirka Kernová) Kotris konštatuje, že to neurobil bez vedomia redakcie, o jeho plánoch vedeli viacerí kolegovia, nielen vedúci oddelenia Mitošinka. Článok nepripravoval on, ale kolegyňa. Spolupracovníci ho do toho hecovali, povedal si, že im pomôže. Toľko príbeh. A tak by mohol aj skončiť, lenže v Smere sa o tom dozvedeli a 28. februára 2012 protestovali u vedenia redakcie. Preto mohol Robert Fico 29. februára na tlačovej konferencii vyhlásiť: „Včera, keď sme s nimi rozprávali, tak pochopili, že urobili zle, preto dnes uverejnili ten článok.“. Uverejnili ho v štýle zlodej kričí, chyťte zlodeja, realitu prevrátili tak, že z obete urobili páchateľa s dodatkom, že redaktora aj vedúceho oddelenia okamžite prepustili: „Celú záležitosť považujeme za provokáciu so snahou pošpiniť meno nášho denníka a vydavateľstva. Kto za týmito hrami stojí (pretože ťažko uveriť, že išlo naozaj len o nápad jedného redaktora), nechceme špekulovať. (...) Na záver už len jedna poznámka: Fotografie redaktora, ako čmára po plagáte Smeru, majú podľa našich informácií v centrále strany na Súmračnej ulici.“[25] Sám Kotris považuje článok redakcie (v spomínanom blogu) za sériu klamstiev, absurdné sú tiež náznaky, že celú vec mohol zorganizovať Smer a navyše v článku sa zamlčuje, prečo ho redakcia publikovala až po mesiaci od premaľovania plagátu. Nebyť intervencie Smeru, nikto by sa nikdy nedozvedel o tejto aktivite denníka. A navyše nikomu by ani na um nezišla myšlienka przniť smerácke bilbordy, keby na to v redakcii nevládla príhodná atmosféra.

Partokratickou mediálnou hrou bola v predvolebnom období aj kauza Gorila. Živili ju predovšetkým mainstreamové médiá. O čo v nej išlo? Zaujímavú analýzu predstavil v internetovom týždenníku Slovo Karol Krpala. Gorilí huriavk chápe ako boj proti krídlu SDKÚ-DS vedeného Mikulášom Dzurindom a presluhujúcimi politikmi v KDH, navzájom prepojenými, ktorí sú podľa ich oponentov brzdou v rozlete pravice. Dobre si to uvedomujú noví či mladší politici a v spolupráci s pravicovými médiami sa usilujú o zvrat. Naliehavosť tejto zmeny sa umocnila najmä po páde vlády Ivety Radičovej, po vyhlásení nových parlamentných volieb. Preto bolo treba vytiahnuť starú a známu kauzu Gorila. Ministra vnútra Daniela Lipšica (KDH) predstavujú ako „spravodlivého“ politika, ktorý celú vec vyrieši, demokratickú a antikorupčnú gloriolu ovíjajú okolo hlavy predsedníčky vlády Ivety Radičovej (SDKÚ-DS). Lipšic sa takmer každodenne producíruje na televíznych obrazovkách, elektronické médiá ho priam na to vzývajú a vyzývajú, bývalého ministra vnútra Róberta Kaliňáka za niečo podobné v kauze Malinová takmer ukrižovali. Do popredia sa derie tandem Radičová – Lipšic, na program dňa prichádza aj odstavenie predsedu SAS Richarda Sulíka (inak satelitnej strany SDKÚ-DS), ktorý sa neosvedčil. Po dostatočnom mediálnom rozvírení kauzy nasleduje ďalšia fáza – mediálna organizátorská práca. Karol Krpala na margo toho píše: „Protesty proti kauze Gorila vypukli len necelé tri týždne po jej objavení sa v médiách.. Pozoruhodné je, že za tak krátky čas disponovali materiálnym zabezpečením: webovou stránkou, plagátmi, rôznymi karnevalovými úbormi, vrátane ,gorilých´ kostýmov a iných divadelných rekvizít. Teoreticky sa to všetko dá zariadiť rýchlo. Ale potrebujete na to organizáciu a dramaturgiu. Tá sa nemohla vytvoriť za taký krátky čas. Tieto faktory naznačujú, že sotva mohlo ísť o akciu organizovanú zdola.“[26] Krpala poukazuje aj na dojímavé porozumenie „aparátčikov“ a demonštrantov: „V stredu 1. 2. 2012 (päť dní po prvom proteste) sme sa dozvedeli z raňajších správ, že ,organizátori protestov pritvrdili, požadujú odstúpenie niektorých politikov. Premiérka Iveta Radičová by podľa nich mala okamžite odvolať ministra financií Ivana Mikloša a ministra zahraničných vecí Mikuláša Dzurindu. Vo večerných správach (Slovensko 1) sme sa dopočuli: ,Minister vnútra Daniel Lipšic vyzval demonštrantov na spoluprácu pri organizovaní protestov.´ Nezabudol dodať, že demonštranti si uplatňujú svoje základné právo, bez ktorého by sme neboli demokraciou. Ďalej uviedol, že má informáciu o plánovaných narušeniach protestov zo strany provokatérov a že že polícia bude stáť na strane slušných ľudí.“[27] Tieto informácie sa valili takmer zo všetkých médií, organizovali, zavádzali, neraz otvorene manipulovali. Lenže aj tu začali ľudia múdrieť, mnohé veci sa im zdali podozrivé. Z protestov vyprchávalo nadšenie, napokon z nich ostalo iba torzo...

V súvislosti s kauzou Gorila sa vynára určitý paradox – bolo možné za ňu skryť iné prešľapy, škandály a problémy. Napríklad na prvý pohľad taká maličkosť; Iveta Radičová si krátko pred prezidentskými voľbami v roku 2009 pozvala ako kandidátka na prezidentku do svojho domu predstaviteľov finančnej skupiny Penta. Aké nezištné, aké cudné! Éterom, tlačenými médiami prešla jedna jediná informácia a potom nastalo taktné mlčanie. Zo strany všetkých médií! Iba z televízie TA3 sa denne ozýval jej hlas: „Vari ma nechcete zatiahnuť do gorilích hier?!“ Ale, ale, pani Radičová. A čo je podľa vás etickejšie? Stretnúť sa niekým v byte, o ktorom neviem, že ho odpočúvajú a rozprávať sa o všelijakých čachroch – machroch alebo si pozvať tých istých pánov rovno domov, a to pred volebnou kampaňou? Vychádza to narovnako! A vlastne, koľkí naši politici si dovolili také gesto? Žiaľ, médiá sa to zabudli pani Radičovej spýtať.

Nepochybne, sú aj médiá, ktorých obsahová orientácia pochádza z iného obsahového súdka. Spočítame ich však na prstoch jednej ruky, tvoria už spomínanú názorovú menšinu. Verejnoprávne médiá sa len tvária objektívne, Slovenská televízia sa otáča podľa smeru vládnuceho vetra, Slovenský rozhlas sa so svojou pyramídou sa už dlhší čas nakláňa napravo; názorovo menšinové periodiká, ako napríklad Extra plus a Slovenské národné noviny očividne fandia SNS. Regionálne, lokálne, odborné a záujmové médiá fungujú v duchu logiky svojich vlastníkov. Ináč to ani byť nemôže...

4. 2. Pontskí Piláti

História pozná jedného Pontského Piláta, ale v našom mediálnom prostredí sa vynorili v ostatnom období v obdivuhodnom počte. Bez talára, právneho vzdelania dokážu bohyňu Justíciu stvárňovať v tých najrozličnejších podobách. Pravda, jej tradičné vyobrazenie je všeobecne známe: v pravej ruke zviera dvojsečný meč (trestajúci symbol), v ľavej zase váhy (symbol spravodlivého rozsudku), niekedy má cez oči natiahnutú stužku, aby nevidela účastníkov sporu a mohla nezávisle rozhodovať. Slovenské mediálne zobrazenie je často iné, predovšetkým však bez jej ľavej ruky a zavše aj s páskou na očiach – lenže skôr z toho dôvodu, aby nič nevidela a nepočula. Niektorým médiám a redaktorom ani to nestačí, štverajú sa na Olymp, až sa zdá, že si s chcú s bohyňou vymeniť miesto. Vyšetrujú, obviňujú, obžalúvajú, vynášajú rozsudky, skrátka, veľmi vehementne sa púšťajú za pasy s jedným z troch pilierov štátnej moci – súdnou mocou. Ono by to bolo v poriadku, keby sa neusilovali nadraďovať svoju vlastnú mediálnu moc. Dvihnutý prst v súvislosti s kauzou Malinová, neodôvodnené ataky na niektorých sudcov a prokurátorov, divoké tance okolo pezinskej skládky – to všetko sú príklady mediálnej arogancie. Ak si človek zalistuje napríklad v časopise .týždeň, nadobudne pocit, že si v redakcii pred niekoľkými rokmi zriadili osobitný tribunál. Kádrovali, súdili najmä tých justičných pracovníkov, ktorí im nehrali do karát. Bez zásadných faktov a dôkazov! Prirodzene, potrebujeme otvorenú justíciu, samosprávnu, nezávislú od výkonnej moci. Správne na to išli za druhej Dzurindovej vlády, posilnili súdnym orgánom právomoci (na čele Najvyššieho súdu bol ich človek), ale potom sa stalo to, čo sa stať nemalo – voľba Štefana Harabina do tejto funkcie. Samospráva áno, len keby tam ten Harabin nebol! Dajako to treba vyriešiť, neostáva nič iné, iba spolitizovať súdnictvo. Niektorí politici začínajú preberať názory „žurnalistických tribunálov“, prichádza k novelizácii príslušných zákonov, vznikne nesmierna haravara okolo voľby generálneho prokurátora. A masírovanie v médiách, vlajkonosičom je Lampa v STV. Štefan Hríb preniesol do tejto relácie praktiky z domovskej redakcie. Je viac ako nezvyčajné, aby niekto vo verejnoprávnom médiu prezentoval týždenne (viac ako tri hodiny) svoje súkromné názory bez akejkoľvek oponentúry.

Nie ináč to bolo v prípade besedy o kauze Cervanová, ktorú v rámci Lampy odvysielal druhý program STV 23. júna 2011. Prípad vraždy mladej študentky sa ťahá už od osemdesiatych rokov minulého storočia, vinníci boli právoplatne odsúdení, po nežnej sa celá vec spolitizovala, prišlo k obnove súdneho konania, nastali nové dokazovania, lenže súdy potvrdili predchádzajúce rozsudky. Niektorým médiám sa to nepáčilo. Chceli z toho za každú cenu vyrobiť politickú kauzu. Do scenára patrila aj spomenutá relácia. Moderátor Štefan Hríb si pozval do štúdia odsúdených, ich obhajcu a niektorých svojich kolegov a priateľov naladených na rovnakú tóninu. V celej debate nezaznela nijaká pasáž z rozsudku, zdôvodnenie obžaloby či svedectvá relevantných svedkov. Rada pre vysielanie a retransmisiu dostala na tento program viacero sťažností, musela k nim zaujať rigorózne a jednoznačné stanovisko. Vo svojom rozhodnutí konštatovala: „Diskusia s odsúdenými a ich jednostranné prezentovanie vyšetrovania a celého procesu bolo potrebné za ich prítomnosti komentovať, oponovať im a aj v rámci programu dopĺňať. Činnosť moderátora bola v tomto smere minimálna, moderátor každého z odsúdených len predstavil a vyzval, aby v krátkosti vyrozprával svoj príbeh. Každý z prítomných odsúdených tak samostatne, bez akéhokoľvek zásahu či usmernenia moderátora prezentoval svoj pohľad na vyšetrovanie a súdny proces. Moderátor vyjadrenia hostí nijako nekomentoval, nekonfrontoval prítomných hostí s oficiálnou, súdmi právoplatne potvrdenou verziou danej kauzy.“[28] Za nedodržanie základných princípov žurnalistickej práce Rada uložila STV odvysielať oznam o porušení zákona č. 308. Navyše tu nešlo iba o nerešpektovanie zásad plurality názorov, lež aj o zásah do ľudskej dôstojnosti a dobrého mena samotnej zavraždenej, ďalej prokurátora M. Valašíka a forenzného psychológa G. Dobrotku. Na ich adresu v diskusii zaznelo: Martin Mojžiš: (reaguje na nakrútenú nahrávku) Ja si myslím, že to bol hlas Milana Valašíka... podľa mňa, to čom počul, to som ešte nikdy v živote nezažil. To bol podľa pokus o trojnásobnú vraždu. Ale nie že v detektívke, naozaj... František Šebej: Ja by som sa rád vrátil k jednej veci, a to je ten forenzný psychológ Gejza Dobrotka. (...) V tejto kauze sa podľa mňa totálne spreneveril funkcii forenzného psychológa, ktorý má posudzovať osobnosť a duševný stav vyšetrovaných osôb a hral sa na vyšetrovateľa. Prichádzal s vyšetrovacími verziami. Nútil ich priznať sa. On vôbec neskúmal, čo sú to za ľudia, mámil z nich priznanie...

Vyjadrovať sa o iných bez ich prítomnosti je ozaj nevkusné, neférové a hrubiánske, tobôž keď moderátor iba prikyvuje. Smutné je, že sa v médiách nosí taká morálka. Nečudo, že za tieto a podobné dialógy si vysielateľ „vyslúžil“ aj sankciu – upozornenie na porušenie zákona.

Ešte pred kauzou Cervanová vyrukoval redaktor Igor Kubiš v TV Patriot (Na margo, 17. 4. 2011) s prípadom Jaroslav Spišiak inšpirovaným vyhláseniami Jána Slotu na adresu prezidenta Policajného zboru; niesol sa v podobnom duchu ako Hríbov formát, lenže tentoraz sa strieľalo z opačnej strany barikády. Hosťom moderátora bol bývalý policajný funkcionár Peter Hodosi:[29]

Igor Kubiš: Hovorí sa aj o niektorých alebo viacerých dopravných nehodách, ktoré pán Spišiak pod vplyvom alkoholu spôsobil.. Je to tak? Môžete to potvrdiť alebo vyvrátiť?

Peter Hodosi: Môžem.

Igor Kubiš: A viete o tom niečo bližšie?

Peter Hodosi: Ako som nastúpil na obvodné oddelenie do Dunajskej Stredy, už vtedy koloval chýr o tom, že Spišiak nabúral so služobným vozidlom na jednom sídlisku, kde býval v tom čase, a rozbil tam aj civilné vozidlá, napriek tomu sa mu to prepáčilo.

Rozhovor sa v podstate uskutočnil bez oponenta, väčšinou mal charakter onoho známeho – jedna pani povedala. Niečo také nemohlo zo strany Rady zostať bez sankcie.

Odpoveďou na reláciu bola zase Hríbova Lampa (STV 2, 16. 6. 2011) s jedným diskutujúcim Jaroslavom Spišiakom[30]:

Jaroslav Spišiak: (...) Aj tento materiál má pán Slota. No a potom gro najčerstvejších materiálov mu poskytuje policajt, bývalý policajt Peter Hodosi, ktorý verejne vyhlasuje, že má o mne také informácie, na základe ktorých ma zlikvidujú.

Štefan Hríb: To je policajt, ktorého ste nejako vyhodili alebo prečo má taký motív?

Jaroslav Spišiak: Fú! Tento Peter Hodosi, to je teda bývalý policajt, s ktorým sme spolu hliadkovali (...) A on stále, že sme kamaráti, chodieval som za ním, pomáhal mi s autom. Ale len dovtedy, kým sa nepreukázalo, že nelegálne prepisoval motorové vozidlá. Prepustili ho, nahneval sa na mňa, že som mu to nevybavil. Raz prišiel za mnou, aby som mu dal peniaze, a ja, požičiam ti, on nato, aké požičiaš, chcem svoje peniaze. Vytiahol ceduľku, kde mal všetko rozpísané, za práce na aute. Dal som mu 54 tisíc korún....

Ako vidno, obaja policajti, ale aj obe relácie si nezostali nič dlžné. Veľa však dlhovali korektnosti, serióznemu a konštruktívnemu dialógu. Rada uložila vysielateľovi opätovne sankciu odvysielať oznam o porušení zákona.

Štefan Hríb to už zrejme nevydržal a prostredníctvom videa na webovej stránke časopisu .týždeň členom Rady odkázal: „Vážená Rada, nie ste hodní funkcií, ktoré zastávate, a nie ste hodní slobody, ktorú tu máme. Keby tu rozhodovali ľudia ako vy, dostali by sme sa pred rok 1989. Zajtra idem na pohreb Václavovi Havlovi, reprezentantovi slobody a chcem sa za Vás pomodliť v Katedrále svätého Víta:“[31] Len krátko: Ústava väčšiny štátov, aj nášho, umožňuje obmedziť slobodu prejavu, slobodu tlače v prípadoch, keď ide o verejný záujem – v tomto prípade o verejný záujem zamedziť manipulácii s verejnou mienkou. V reáliách nešlo ani o obmedzenie, lež o upozornenie divákov, čo všetko ich nútia vysielatelia prehltnúť.

Po širšom exkurze sa patrí vrátiť k justícii ako takej. Novelizácia zákonov z dielne ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej odobrala sudcovskému stavu určité právomoci. Zmenil sa systém voľby Súdnej rady, výberu predsedov okresných a krajských súdov, posilnil sa vplyv politickej moci na súdnu. V radoch väčšiny sudcov to vyvolalo nespokojnosť. Nečudo, že Ústavný súd začiatkom marca 2012 pozastavil účinnosť novej súdnej novely až do konečného rozhodnutia. V médiách táto informácia zanikla v jednostĺpčekovom spravodajstve. Mediálny Olymp pozoruhodne mlčí...

4. 3. Tunel na konci svetla

Nie, v titulku nejde o chybu (Svetlo na konci tunela), požičaný je od známeho nemeckého filozofa a sociológa Clausa Offeho, stelesňuje v sebe spojenie ekonomickej a mediálnej moci, ktoré v neoliberálnom svete predbehli v neoficiálnej súťaži tri základné piliere štátnej moci. Jednoducho, v hierarchickom postavení sa dostali nad ne. A na konci ich pôsobenia stojí tunel, tma. Médiá (drvivá väčšina z nich) zapriahnuté do oprát finančných a rôznych kapitálových skupín, či už domácich, alebo zahraničných, zaplavujú verejnú mienku informáciami o nenahraditeľnosti a jednoznačnej utilitárnosti ekonomických liberálnych princípov, akými sú minimálna úloha štátu, posvätnosť súkromného vlastníctva a zisku, absolútna dominancia slobodného trhu, sústavné roztváranie nožníc medzi bohatými a chudobnými; zároveň rôznymi eskamotérskymui publicistickými výkonmi ospravedlňujú krízové vlny, nežiaduce prvky globalizácie, imperiálne ambície najvyspelejších a najmocnejších štátov, nezamestnanosť, sústavné ožobračovanie obyvateľstva. Útočia však na všetko sociálne a nebodaj socialistické, pretože sa to udialo za prvej vlády Roberta Fica v rokoch 2006 – 2010. Len niekoľko citácií z knihy Žurnalisti – lovci vo svorke, z príbehu o komnate krivých zrkadiel:

„Odvážme sa vstúpiť do komnaty krivých mediálnych zrkadiel. Ktože si ich tu rozvešal? Aha, Hospodárske noviny, SME a .týždeň. Práve v nich sa vidí naša ekonomika – presnejšie rozpočet a hrubý domáci produkt na budúci rok (2010).

Najprv sa pred krivé zrkadlo stavia štátny rozpočet a HDP. Blahosklonne a úctivo sa pýta zrkadielka Hospodárskych novín: ,Čo povieš na môj rozpočet a na prognózu vývoja hrubého domáceho produktu?´ Zrkadielko sa uškrnie a odpovie: ,Strana Roberta Fica napísala posledný rozpočet v tomto volebnom období najmä pre voličov Smeru-SD. Aspoň tak to tvrdia odborníci. Smer jednoznačne nastavil rozpočet tak, aby vyšiel v ústrety svojim voličom´ (5. 11. 2009). Po chvíli sa zrkadielko ozve s ešte väčším úškrnom: ,Ak koaličný plán hospodárenia v budúcom roku nevyjde, vinník je vždy jasný. Budú to banky, kríza, kapitalisti, Amerika, podniky, monopoly, investori, DSS-ky, globalizácia a ktovie kto všetko ešte. Takže, stále nič nové pod slnkom´ (5. 11. 2009).

Rozpočet potom predstúpi pred zrkadielko denníka SME. Otázku už ani nemusí opakovať. Zrkadielko spakruky odvetí: ,Navštívil vás už niekedy exekútor? Prehľadávali ste niekedy kontajner? Viete, ako vyzerá nula na účte? Nie?? Nemusíte hádzať flintu do žita! Štát vás určite naučí, ako treba zbankrotovať´ (4. 11. 2009).

Zrkadielko časopisu .týždeň víta rozpočet s očividným posmeškom: ,Zvýšenie výdavkov (bez vplyvu eurofondov) o jednu miliardu eur v situácii, keď sa všetky sektory ekonomiky i domácností uskromňujú, je strata nielen ekonomickej súdnosti, ale i slušnosti k občanom, ktorí hostinu koaličnej družiny platia (9. 11. 2009).

Ešteže v komnate je aj velikánske zrkadlo pravdy, pozrie sa na rozpočet a upokojuje ho: ,Len sa ty, môj milý, netráp! Európska komisia v jesennej prognóze o stave ekonomiky svojich členov predpovedá, že slovenská ekonomika bude v budúcom roku rásť najrýchlejšie v Európskej únii. Kým hrubý domáci produkt na Slovensku by mal v roku 2010 vzrásť o 1,9 percenta, priemerný rast eurozóny a celej Európskej únie by mal byť 0,7 percenta. Čiže podstatne menej ako na Slovensku!´“[32]

Toľko o rozpočte a HDP za Ficovej vlády v podaní pravicových médií. Ale pozor, ešte je tu spomínaní tunel na konci svetla. Médiá sa dostanú na jeho koniec a nevidia, resp. nechcú vidieť tri dlhokánske a občanmi nenávidené tunely, presnejšie tri fázy tunelovania – minulosti, prítomnosti a budúcnosti, ako ich uvádza významný český sociológ Jan Keller.[33] Tunelovanie minulosti súvisí s privatizáciou majetku predovšetkým v období deväťdesiatych rokov minulého storočia, s tzv. „kupónkou“. Jej dôsledky vyústili do dvoch veľkých paradoxov; vysvitlo z nej, po prvé, že v údajne nevýkonnom a zaostalom hospodárstve sa vytvoril dostatok statkov na ohromné zbohatnutie celej jednej sociálnej vrstvy, nehľadiac na to, že sa súčasne vyviezli do zahraničia ďalšie nemalé zdroje, ktoré vrchovato naplnili vrecká zainteresovaných aktérov. Druhý paradox je ešte odióznejší: štátu sa zbavením majetku vo výške niekoľko stovák miliárd korún nepodarilo a ani sa nemohlo podariť zbohatnúť, naopak, vydal sa cestou rastúceho zadlžovania. Výsledkom prvej fázy tunelovania bol vznik vrstvy vlastníkov firiem, ktorých novonadobudnutý majetok sa premietol do štátnych dlhov. Popritom sa vo firmách, čo zostali štátu, vytvorila úzka skupina rozprávkovo platených manažérov a členov dozorných rád. Druhá fáza tunelovania súvisí s privatizáciou strategických podnikov. Ekonomika začala síce rásť, ale drvivá väčšina ľudí to vo svojej peňaženke nepocítila. Neskrývalo sa za tým nič iné ako úsilie zoškrtať údajne rozbujnené sociálne dávky a preniesť financovanie toho, čo sa ešte zachovalo, na bedrá zamestnancov. Pod pláštikom reforiem sa v tých časoch dotvorili mafiánske kliky, ktoré s čoraz väčšou drzosťou púšťali štátu žilou. Verejné a štátne peniaze mizli v čiernych dierach korupcie. Vláda znižovala firmám a ich vrcholovému manažmentu daňovú záťaž, postupne ju presúvala na obyčajných zamestnancov, ktorí už vtedy splácali dlhy vzniknuté v prvej fáze privatizácie. Skrátka, bohatých oslobodila od nemalej časti daňových povinností a tak sa poslednými transformačnými vankúšmi stali peniaze, ktoré mali smerovať na financovanie zdravotníctva, školstva, kultúry, sociálneho zabezpečenia, vrátane podpôr pre zdravotne hendikepovaných. Tretia fáza tunelovania sa týka penzijných a zdravotníckych fondov. Obe reformy majú veľmi podobnú architektúru. Myslia sa tým pravicové reformy. V oboch prípadoch sa otvára trh s naším strachom a s našimi obavami. V prvom ide o strach zo staroby, ktorej istoty visia na nepatrnej nitôčke, a v druhom zase o obavy z choroby, ktorá môže prísť kedykoľvek. Tieto prirodzené strachy a obavy sa vlastne použijú ako motor nového „vynikajúceho“ biznisu. Podstata týchto procesov spočíva v tom, že sa poskytne ľuďom, ktorí nadobudli majetky v prvej fáze tunelovania a ktorým sa v druhej fáze znížilo daňové zaťaženie, možnosť vložiť svoje peniaze do podnikateľských sfér, ktoré sú istejšie ako výroba –, do penzijných fondov. Penzijná reforma reálne prináša postupné prečerpávanie finančných prostriedkov zo štátneho priebežného systému do súkromných fondov, čiže do rúk tých, ktorí sa rozhodli podnikať s našou starobou. A tí sa budú potom zaklínať, že o tridsať či štyridsať rokov sa peniaze bohato zhodnotia a zabezpečia ľuďom spokojný a dobrý život v starobe. Lenže za také relatívne dlhé obdobie sa vystrieda zhruba ďalších desať vlád a už nikto nikdy nezistí, kde sa vlastne stala chyba.

Tieto tri ekonomické tunely nielenže neostali mimo pozornosti médií, ale naopak, aktívne ich „budovateľov“ podporovali, viedli za ne veľmi masívnu kampaň. Nebyť ich tlaku, nenachádzali by až takú hladko vydláždenú cestu. Občania boli k rozdávaniu zo štátneho dlho ľahostajní, spozorneli až neskôr. Vtedy im však mocenská elita ponúkla prostredníctvom médií rozprávku, že lenivosť chudobných nás privádza do záhuby, k strašidlu, ktoré sa nazýva Grécko.

4. 4. Kat kultúry...


... civilizovaného sveta – to je bulvár. Jeho mediokratická sila je zničujúca, smeruje ku kataklizme, ktorá postihla v dávnych časoch Rímsku ríšu. V tejto súvislosti vyvstávajú otázky, čo bude o pár desiatok rokov s našou civilizáciou, kam smerujú Spojené štáty americké, Európska únia, Čína, Japonsko, rozvojové krajiny? Bulvár – umelecký a literárny, mediálny, politický a reklamný – doslova gniavi a terorizuje myslenie ľudí, vymýšľa, ponúka nechutnosti, hýri polopravdami a lžami, infikuje človeka morálnou schizofréniou, nešetrí ani deti a mládež. Prečo sa bulváru tak darí? Žiaľ, je to predovšetkým v nás ľuďoch. Človek je tvor biologický, má sklony tešiť sa z nešťastia iných, chlácholí a raduje sa z toho, že jemu sa nič podobné (nepríjemné, tragické) neprihodilo; vyžíva sa v klebetách, sexuálnych excesoch, rád sa pozerá na brutalitu a násilie, pravda, ak sa ho to netýka. Ak by sme totiž bulvár nečítali a nesledovali v elektronických médiách, jednoducho by nemohol existovať. Nezarobil by na seba!

Pre nikoho nemôže byť zadosťučinením, že sa tíško, takmer nebadane vplazil do nášho umeleckého, literárneho a televízneho sveta. A zakotvil tu veľmi silno, nepriestrelne. Nečudo, veď nejde o nič iné – len a len o peniaze, – o pancier, ktorý si s radosťou odievajú tí, ktorých neláka kultúrne a umelecké videnie sveta, lež iba osobný hmotný prospech, luxusné vily, exkluzívne autá a čo najnákladnejšie dovolenky. Takým „umelcom“ niet čo závidieť. Horšie je, že prznia vkus divákov a čitateľov, podsúvajú im prvoplánový brak, vymývajú mozgy lacnými, finančne náročnými dielami a programami. A najsmutnejšie na tom je, že v reklamnom televíznom šote stačí povedať – nevídané a fantastické, a snobsky vychovaný recipient to „zhltne aj s navijakom“.

V televíziách ako kultúrnych ustanovizniach zatlačili vo veľkej miere na perifériu všetko, čo súvisí s hodnotovou orientáciou a kultivovaním človeka – ozajstnú kultúru a umenie. Akoby tieto fenomény ľudia ani nepotrebovali. Mnohí tvrdia, že diváci si už inscenácie nežiadajú, ale chcú sledovať zábavné súťaže a reality show. Rovnako je to aj s „výrobou“ celebrít a celebritiek, ktoré okrem vystrkávania polonahých tiel a „vykúzľovania“ nepočúvateľných hlasov nič iné nevedia, ale médiá ich ustavične v jednom šíku vynášajú do nebies.

Ukazuje sa, že médiá chcú oslovovať recipienta priamo, bez nejakých okľúk a zložitých výkladov. Panuje v nich totiž strach, že náročnejšie žánre by odradili divákov a čitateľov. Najjednoduchšie je ponúkať škandály, ale bez skutočného vysvetlenia a odhalenia. Stále niečo predstierajú a simulujú. Vystačia s pózou a zmanipulovanému príjemcovi to vôbec neprekáža, pretože ich ponuku vníma ako niečo periférne, ako kulisu. Inscenačná technika bulváru a potešenie z mystiky násilia „prevalcovali“ v európskych krajinách výpovede popredných médií a „informačný tón“ začínajú udávať bulvárne metódy. Niektorí odborníci sa dokonca domnievajú, že sa vraciame do podmienok kmeňových surovostí, ktoré nás vháňajú do obdobia existencie predgramotných národov.

Bulvár ustavične pribúda. Slovenské televízne stanice nedávno pristúpili na iný typ bulváru – k bežnému spravodajstvu pridávajú aj tzv. odľahčené správy – Reflex na Markíze, Črepiny plus, Kriminoviny v televízii JOJ atď. Prečo k tomu dochádza? Pri hľadaní odpovede na túto otázku nemožno zabudnúť, že bulvár úzko súvisí s manipuláciou prijímateľov. Prirodzene, druh, razancia, výber bulvárnych efektov závisí od mnohých faktorov, najmä však od hodnotovej, ekonomickej a politickej orientácie majiteľov médií.

Nikto nemôže byť absolútne objektívny, ani ten či onen človek, ani médiá, už aj preto, že tento pojem z filozofického aspektu vyúsťuje do nekonečna; ako ľudské bytosti vyrastáme a žijeme v určitom spoločenskom prostredí, vychováva nás rodina, škola, pracovisko, atmosféra v nich, niečo nám je dané v génoch. Stopy toho všetkého, či už chceme, alebo nechceme, ostávajú v nás, vždy niekomu a niečomu straníme (vedome i nevedome), naše sympatie smerujú tým či oným smerom. Úspechy bulváru spočívajú aj v ďalších momentoch – bulvár vo všeobecnosti nadbieha vkusu recipientov, ale tí si ho na druhej strane žiadajú. Vlastne nemáme úplnú istotu, či sa masmédiá iba prispôsobujú ľuďom, svojim klientom, alebo opačne, či sa ľudia prispôsobujú masmédiám. Je veľmi pravdepodobné, že ide o spätné pôsobenie, teda o istý druh spojenia, pri ktorom sa oba činitele vzájomne ovplyvňujú. Bulvár ovplyvňuje ľudí – prijímateľov, prijímatelia ovplyvňujú bulvár...

A preto je povinnosťou samotných médií odhaľovať podstatu bulváru.

4. 5. Imperiálna prizma


Väčšina našich médií sa pozerá na zahraničnú problematiku a ľudské práva cez imperiálnu prizmu, odkopírovanú a prevzatú z amerických médií a z médií západnej Európy. Akoby im chýbal vlastný názor na svet, kritický rozum; opantala ich neoliberálna doktrína, ktorú rozsievajú bez akéhokoľvek poznania reálií do hláv ľudí. Absentuje vlastný postoj k Rusku, Číne, Venezuele, k arabským krajinám, Iraku, Afganistanu, Líbyi atď. Len niekoľko príslovečných ukážok z mediálnej tvorby vychádzajúcej počas vládnutia Roberta Fica v rokoch 2006 – 2010:

Napríklad SME (18. 1. 2007) v článku Kocky vo Ficovej politike sú hodené píše: „Predsedovi Ficovi sa od polovice decembra podarilo vyrobiť jeden diplomatický trapas za týždeň (myslí tým zamýšľané cesty na Kubu a do Venezuely). Svojím zlým postupom v otázkach zahraničnej politiky zhoršuje pozície Slovenska...“ V poznámke Ako chutí Čína zase tvrdí: „Cestovanie do Číny je neodmysliteľným koloritom slovenskej politiky. Počnúc Mečiarom narátame asi osem výprav. Do toho nie sú zahrnuté stranícke pokusy HZDS a Smeru o nadviazanie družby priamo s KS Číny. (Neviem, ako na to Peter Schutz prišiel – pozn. autora.)... Význam ríše stredu je pre slovenskú ekonomiku opticky a umelo nadhodnotený. Na tom nič nezmenia ani politici, čo sa pod zámienkou budovania podnikateľských príležitostí vyvážajú na atraktívne dovolenky a plnia si komsomolské sny.“

Korunu žurnalistickej manipulácii, ba až deštrukcii nasadil Nový Čas v súvislosti s Ficovou návštevou v Rusku, a to článkom Robo má nového kamaráta – Voloďu (5. 5. 2007): „Slovenský premiér Fico si ešte ako šéf opozície rád uťahoval z expremiéra Dzurindu za jeho obdiv k americkému prezidentovi Bushovi. Ubehlo pár mesiacov a už má aj premiér Fico svojho miláčika. Amerického priateľa Georgea však vystriedal ruský súdruh Voloďa. Mikiho vystriedal Robo. Zatiaľ čo Miki a George spolu bojovali v Afganistane a Iraku, Voloďa sa na stretnutí začal vyhrážať našim susedom. Svetu totiž oznámil, že Rusko namieri nukleárne rakety na Česko a Poľsko, ak v týchto krajinách USA vybuduje protiraketové základne.“

Dnes všetky médiá strašia pre zmenu s Iránom. Nevynímajúc tie naše! Správne to konštatuje a vystihuje známy americký sociológ Immanuel Wallerstein: „Preboha, prečo by mal Irán bombardovať Izrael? Ak by také niečo urobil, zabil by prinajmenšom toľko Arabov ako Izraelčanov. Stal by sa terčom okamžitej odvety Izraela, ktorý má dostatok jadrových zbraní. Irán bombardujúci Izrael je fantázia, ktorej neverí nijaký zodpovedný vodca. (...) Prečo to teda hovoria? Odpoveď je jasná. Zmenila by sa geopolitická rovnováha na Strednom východe a politicky by to oslabilo Izrael.“[34]

Médiá mlčia o realite v Sýrii, o jej okupácii zahraničnými povstalcami, o protestoch Okupujte Wall Street, o hladujúcich Afričanoch, zomierajúcich emigrantoch, o neúnosných pomeroch väzňov v Guantáname, o porušovaní ľudských práv zo strany tých najmocnejších. S ľudskými právami je to, podľa médií, vo vyspelom svete – v USA, západnej Európe, u nás – v poriadku (u nás to však závisí od toho, či je pri moci želaná politická garnitúra), všade inde je to zlé. Ako by sa nevedelo o väzňoch chudoby, miliónoch vylúčených, sociálne ubiedených práve v týchto krajinách. Stačí si zalistovať v knihe Oskara Krejčíjo Lidská práva: „Hoci sú si rasy podľa práva v Spojených štátoch rovné, rovnosť pred zákonom ešte neznamená sociálnu rovnosť. Podľa analýzy Pew Research Center z júla 2011 je čistý majetok černošskej rodiny dvadsaťkrát a majetok hispánskej rodiny sedemnásťkrát menší ako čistý majetok belošskej rodiny. (...) V USA je najviac väzňov na 100 tisíc obyvateľov atď. (...) Vlastenecký zákon zase povyšuje bezpečnosť nad slobodu občanov...“[35]. Podobných faktov je neúrekom.

Skrátka, mediálny obraz o zahraničí je vo veľkej miere kópiou duchovne spriaznených veľkých vydavateľských a vysielateľských domov vo svete, čiže nič v duchu kritiky kritického myslenia...

5. Byť či nebyť?


To be or not be? (Byť či nebyť?) kladie si otázku Hamlet v treťom dejstve, v prvej scéne. Byť mediokratom, alebo nebyť žurnalistom? Nie, tak nestojí otázka. Je to jednoznačné: Byť žurnalistom a zároveň demokratom, človekom, ktorý konštruktívne kritizuje, rozmýšľa, poznáva, syntetizuje, empaticky sa vnára do života – to je posolstvo pre éru novej moderny. Spájať veci dohromady, prekonávať čiastkovosť, neúplnosť, pátrať po svetskom aj duchovnom spojive, zomkýnať svet, no pritom neuniformovať, hľadať univerzalitu v dialektickom pohybe, univerzalitu, ktorá zošľachtí civilizáciu a nájde nový modus vivendi žitia, či už ide o politický systém, novú kvalitu politických strán a politikov, novú ekonomickú demokraciu zbližujúcu sociálny status ľudí, alebo o kultúru spájajúcu na prvý pohľad nespojiteľné. Prvý pohľad je vždy neistý, núti neraz k rezignujúcemu mávnutiu rukou, ktoré už narobilo veľa zla a nebyť tých, čo odolali onomu mávnutiu, sotva by sa spoločnosť pohla z miesta.

Skrátka, žurnalista musí byť univerzalizujúcim prvkom spoločenskej reality!


Ako sa ním stať? Nejde o hamletovskú otázku, skôr si to žiada jednoznačnosť, vnútorný poryv hľadať férovosť v ľuďoch. Nie, netreba hádzať flintu do žita, upadať do skepsy, neveriť v dobro. Sociálni antropológovia uskutočnili celosvetový výskum na tému férovosti človeka. A prišli, nepochybne, že pre mnohých, k prekvapujúcemu záveru – väčšina ľudí dáva v rebríčku hodnôt prednosť férovosti pred peniazmi.

Áno, žurnalista musí byť aj hľadač férovosti v ľuďoch!

Pre napredovanie spoločnosti je nevyhnutné o všetkom pochybovať, pochybovať o svojej pravde, neuspokojovať sa, neprikyvovať konformným náladám, neupadať do viery, že sociálny obraz sveta je raz a navždy daný, nikto a nič na tom nezmení. Treba veriť v budúcnosť, v silu takých ľudských myšlienok, ktoré vedú k činom; myšlienky bez činu sú iba prázdnym nič neznamenajúcim výkrikom, nihilizmom smerujúcim k ničote. Nihilizmus môže byť však aj tvorivý (najmä, keď burcuje), vie podnecovať a v konečnom dôsledku vyústi v pozitívny čin.

Žurnalista musí byť tvorcom myšlienok vedúcim k činu!


Kritické myslenie (v pravom zmysle slova) je už samo osebe činom. Jasnozrivé uvedomenie si skutočnosti, reality, jedinečnosti sveta spojeného biosom je základom činu. Človek je súčasťou živej aj neživej prírody, kozmického priestoru ako celku, nemôže ho potierať, negovať, pohŕdavo naň pozerať z Olympu, hrať sa na nedosiahnuteľného vládcu a tyrana. Naopak, je nevyhnutné, aby našiel pokoru pred veľkosťou biosu, hľadal v ňom splynutie na prospech všetkých. Človek nie je víťazom, je iba skromnou súčasťou univerza. Nie sme nič iné ako jedna z foriem života na našej planéte, hovorí uznávaný český filozof Václav Bělohradský, nie sme jedineční, nie sme originálni, genetické informácie nás spájajú s celým bios na planéte Zem, so stromom a podenkou, hmyzom, ktorý žije iba jeden deň, máme 80 percent spoločných génov.[36]

Žurnalisti musia niesť v sebe pokoru, ku všetkým a ku všetkému!

S pokorou sa snúbi odvaha. Pokora bez odvahy – to je ustrnutie, zastavenie pohybu, niekedy odumieranie a spätkovanie. Postaviť sa za dobrú vec je krédo, z ktorého nemožno nikdy zísť. Ani za cenu vlastných obetí!

Žurnalista musí vždy stáť za svojou pravdou, nebáť sa v rozhodujúcej chvíli postaviť proti šéfom a majiteľom. Prirodzene, je to nesmierne ťažké a zložité, ale predsa...

Významný svetový filozof Slavoj Žižek v jednom rozhovore na otázku, či sa za platónske hodnoty ako česť, sloboda oplatí zomrieť, odpovedá: „Nedávno som čítal Jorge Semprúna, španielskeho spisovateľa. Bol v koncentračnom tábore Buchenwald. Vo svojich pamätiach zaznamenal nádherný príbeh. Je veľmi patetický, bude znieť ako poézia, ale pre mňa je to ontológia. Hovorí, že raz bol v tábore a videl vlak so 180-timi Židmi, bola zima, všetci mrzli. Keď zomierali, boli vo vlaku už druhý deň, deti postavili do stredu, obkolesili ich dospelí. Všetci zmrzli, len uprostred prežilo osemnásť detí. Nemeckí dozorcovia ich vyvliekli von a postrieľali, zostali iba dve. Šesťročný chlapec a štvorročný. Dozorcovia sa chceli zabaviť, pustili na nich psy. Chlapci začali utekať a psy za nimi. Menší spadol. Druhý sa k nemu vrátil a chytil ho za ruku. V tej chvíli ich psy dobehli a roztrhali. Semprún vtedy hovorí: ,Ich ruky sa spojili na večnosť.´ To bol pre mňa onen okamih, toto celkom absurdné gesto, keď viete, že zomriete. To je česť, pre ktorú sa oplatí zomrieť. Nemá nijakú substanciu, ale práve to pokladám za okamih etickej večnosti, stisnuté ruky, ako to Semprún veľmi presne vyjadruje.“[37]

Odkaz? Žurnalista musí byť poslom humanity!

V záverečnom sumári prichodí ešte zdôrazniť, ako to napísal český novinár Karel Hvížďala, „po informačnej ére nastupuje vek otázok. Doba hľadania odpovedí.“[38]

A nielen na hamletovskú otázku: Byť či nebyť?


[1] SHAKESPEARE, W.: Hamlet. www.ekniznica.sk. Jedno z najvýznamnejších a najhranejších dramatikových diel. Autor eseje sa pri názvoch jednotlivých kapitol inšpiroval citáciami z tejto drámy i z jeho ďalších diel a citátmi zo slovenského prekladu Derridovej knihy Strašidlá Marxa.

[2] LIPPMANN, W.: Public Opinion. Free Press Paperback, New York 1997.

[3] DINKA, P.: Hra na demokraciu. Belimex, Bratislava 2005.

[4] HVÍŽĎALA, K.: Moc a nemoc médií. Máj, Praha 2003.

[5] DERRIDA, J.: Strašidlá Marxa. Europa, Bratislava 2011, s. 73.

[6] SHAKESPEARE, W.: Timón Aténsky. www.ekniznica.sk. Dráma o osude bohatého mecenáša a slávneho predáka Atén, ktorý však žije v spoločnosti ovládanej iba zákonmi zisku. A tak keď Timón príde o svoje bohatstvo, ziskuchtivá spoločnosť sa mu obráti chrbtom neberúc do úvahy jeho zásluhy o ľudskosť. Ide o tragické varovanie pre súčasníkov.

[7] Alexandre Kojeve (1902 – 1968), významný francúzsky filozof ruského pôvodu, vrchol spoločenského vývoja videl v Spojených štátoch po druhej svetovej vojne. Špecializoval sa na výklad Heglovej filozofie, vyznával neoliberálny smer.

[8] DERRIDA, J.: Strašidlá Marxa. Európa, Bratislava 2011, 72 – 73.

[9] Herakleitos z Efezu (540 pred n. l. - 480 pred n. l.), grécky predsokratovský filozof, ktorý je známy výrokom Panta rhei – všetko plynie

[10] DERRIDA, J.: Strašidlá Marxa. Európa, Bratislava 2011, s. 52 – 53.

[11] Pozri poznámku 6

[12] STADRUCKER, I.: Teória masmediálnej (dis)komunikácie. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2007.

[13] Prvé dejstvo, druhá scéna.

[14] KRNO, S.: Mediokracia na prahu 3. tisícročia. Slovo 2001.

[15] JAVORSKÝ, J.: Súdruhovia číhajú. SME 5. marca 2012

[16] BLAHA, Ľ.: Čiernobiely svet pán Javorského. Slovo 6. marca 2012.

[17] Zákon NR SR č. 308 o vysielaní a retransmisii v znení neskorších prepisov.

[18] STIGLITZ, J.: Of the 1% by the 1% for the 1%. Vanity Fair, máj 2011.

[19] HRÍB, Š.: Editoriál. .týždeň 31. 5. 2010

[20]MORVAY, P.: Tak ako v Maďarsku. SME 9. 3. 2012.

[21] LEŠKO, M.: Smer: Pre sponzorov a voličov. SME 9.3. 2012.

[22] FULMEK, A.: Čo je ešte nebezpečnejšie ako Gorila a Sasanka. SME 8. 3. 2012.

[23] KOSTOLNÝ, M.: Nemôžeme si dovoliť nevoliť. SME 10. 3. 2012.

[24] ČARNOGURSKÝ, J.: Kto všetko prehral voľby. SME 12. 3. 2012.

[25] ZAV: Kauza počmáraný predvolebný plagát. Plus jeden deň 28. 2. 2012.

[26] KRPALA, K.: Možno považovať protesty v kauze Gorila za spontánne? Slovo 16. 2. 2012.

[27] KRPALA, K.: Možno považovať protesty v kauze Gorila za spontánne?. Slovo 16. 2. 2012.

[28]Rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu, číslo RP/112/2011.

[29] Materiál zo zasadnutia Rady pre vysielanie a retransmisiu dňa 25. 10. 2011.

[30] Materiál zo zasadnutia Rady pre vysielanie a retransmisiu dňa 8. 11. 2011.

[31] Webová stránka časopisu .týždeň 22.12. 2011.

[32] DINKA, P.: Žurnalisti lovci vo svorke. Politologický odbor Matice slovenskej, Bratislava 2010, s. 75 – 76.

[33] DINKA, P.: Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry?. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2012.

[34] WALLERSTEIN, I.: Izrael: jeho fantázie a jeho reality. Slovo 16. 3. 2012.

[35] KREJČÍ, O.: Lidská práva. Professional Publishing, Praha 2011, s. 63 – 65.

[36] DINKA, P.: Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry?. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2012.

[37] DINKA, P.: Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry?. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2012, s. 166 – 167.

[38] HVÍŽĎALA, K.: Pasce česko-slovenskej žurnalistiky. Pravda 8.1. 2012

Foto: Emil Polák, antigorilí protes

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#6
(neuvedené)
26. marec 2012, 13:19
Krutá, ale pravdivá analýza. Oskar V.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
28. marec 2012, 06:37
Tak tolko pravdivych slov som uz davno necital klobuk dole z hlavy smekam vlado k.
Obrázok používateľa koncek@extel.sk
#1
Peter Konček
31. marec 2012, 05:55
ste typickým predstaviteľom mediokracie a manipulácie. Fakty, polopravdy, lži a "zabudnuté fakty" sú presne typické pre súčasný mediálny priestor, ktorý kritizujete.
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
14. máj 2012, 06:57
vidim, ze sme vas uz naucili uvadzat zdroje:)
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
22. máj 2012, 16:33
Paľo, vieš prečo nedal Pán Boh somárovi rohy? Lebo by klal! Ale pero si nájde aj sám.
Obrázok používateľa Anonymný
#4
(neuvedené)
23. máj 2012, 04:21
okrem toho si myslim ze privatizeri ako Meciar, Slota, Dzurinda, Miklos, Hrusovsky, a im podobni poskodili zaujmi slovenska a mali by byt potrestani... pravda je len to, comu sa clovek rozhodne verit...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. jún 2012, 16:46
Stupil ti niekto na otlak ?
Obrázok používateľa Anonymný
#5
(neuvedené)
24. júl 2012, 14:03
Skrýva sa to aj za bojom zo zločinnosťou - odporúčania NWO http://www.cfr.org/international-crime/international-efforts-not-up-combating-criminals-shows-cfr-interactive/p28684
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama