Reklama
Reklama

Ladislav Ballek: Miroslav Válek (v pisárovom dlhom zápise)

Spisovateľ a diplomat Ladislav Ballek (1941) pôsobil ako veľvyslanec SR v rokoch 2001 až 2008 v ČR. V marcových Slovenských pohľadoch uverejnil spomienky na pražský pobyt, popretkávané úvahami a rozpomienkami na rôzne iné časy, pod názvom /Trojou a vŕškom pamäti (Pisárov dlhý zápis) Bratislava 2000/Praha 2001/. So súhlasom autora aj redakcie uverejňujeme pasáž (najmä) o Miroslavovi Válkovi.
Počet zobrazení: 4266
ballek_valek.jpg

Keď sa pisárovi ponúkol voľnejší víkendový deň, vybral sa na miesta, ktoré ho v Prahe oslovovali zvlášť, a naplánoval si ich v týždni, pri prechádzaní v aute popri strahovskom štadióne, na ktorom ako účastník prvej z československých spartakiád cvičil s vojakmi... V nedeľné ráno nasadol v Troji do električky, vybral sa na Petřín, aby svoje putovanie začal pri soche M. R. Štefánika, a odtiaľ k Lorete... Zašiel k nej zakaždým, keď mu to pri cestách do Prahy dovolil čas. Výzvou k jej návštevám bola mu aj spomienka na otca, ktorý pri služobných pobytoch v Prahe, sprvu ako financ, neskôr ako colník, návštevu Lorety nikdy nepremeškal, čo spomínal pred nimi, svojimi deťmi, aj v súvislosti s ich čítaním Starých povestí českých... Tu sa kedysi, čo prezradil pisárovi otcov mladší brat, stretával aj so svojou spolužiačkou z gymnázia, v Prahe fotografkou, inak aj, tvrdil strýko Pavol, tou pravou príčinou, pre ktorú sa v septime rozhodol nestať kňazom, čím rozladil rodičov, ktorí ho na štúdiách prestali podporovať, z oktávy odišiel, zmaturoval neskôr, lebo sa musel zamestnať, nato narukoval, povolaný do dolnokubínskych kasární, aby mohol hrať futbal za mesto, a po skončení vojenskej služby vstúpil do Zboru finančnej stráže... Len čo sa nad pisárom rozhýbali zvony, sústredenejšie hľadel smerom, z ktorého otec sem prichádzal, a priam naživo videl ho blížiť sa k nemu v podobe, v akej si ho zapamätal zvlášť: vzpriamený, v rovnošate hlavného rešpicienta pohraničnej Finančnej stráže, kráčal nenáhlivo, s úsmevom a mierne zodvihnutou rukou zdravil loretánske zvonky... Keď stíchli, vykročil k Černínskemu palácu, do ktorého vstúpil po prvý raz ako slovenský veľvyslanec, zapáli si cigaretu, zamyslel sa nad zmenami, ktoré vo svojom domove sám zažil, a zabočil k pamätníku E. Beneša... Ako žiak národnej školy akoby na prezidentov portrét na čelnej stene triedy najsústredenejšie hľadel v to ráno, keď počas vyučovania stála pred ním pani učiteľka a predčítala im text, ktorý po nej so spolužiakmi opakoval. Bola to modlitba povereníka školstva básnika L. Novomeského, ktorá sa začínala poďakovaním: Ďakujeme ti, Bože, za to, čo sme sa dnes naučili... a končila sa prosbou: ... a ochraňuj nás a našu drahú Československú republiku. A znova, dnes druhý raz, pripomenul si osud sochy M. R. Štefánika v meste detstva, ktorá stávala v parčíku pred niekdajším hontianskym kasínom, jej osud mu bol pri výpovediach o prevratných zmenách v jeho vlasti zvlášť výrečný. Štefánikovu sochu tam v premenách čias trikrát vystavili, trikrát zložili, a keď ju po roku 1989 v parčíku chceli postaviť štvrtýkrát, hľadali ju márne, čo sám komentoval slovami, že M. R. Štefánik radšej odišiel k hviezdam už navždy...

Na Hradčianskom námestí zastal pisár pri soche T. G. Masaryka a spomenul si aj na rodičov... Mama nazývala prezidenta tatíčkom, otec pánom prezidentom, a keď deti pri zmienke o ňom tento jeho titul neuviedli, zakaždým ich doplnil... A častejšie im pripomenul aj prezidentovo priznanie v Kyjeve z roku 1917, že sa celý život cítil Slovákom a že keď väčšina národovcov ronila len slzy nad tým, že Slováci sú už jednou nohou v uhorskom hrobe, on, vo veku, v ktorom väčšina mužov už len nostalgicky spomína na mladosť, odišiel do emigrácie, aby osud Čechov a Slovákov zmenil, ohroziac pritom aj celú svoju rodinu. Mal to v povahe, o čom výrečne svedčí aj udalosť z Lipska... Keď sa tam, vtedy mladý profesor, v jednom z miestnych hotelov ubytoval, jedného dňa, vedno s ďalšími hosťami, medzi nimi aj študentkou miestneho konzervatória Ch. Garrigue, prijal pozvanie majiteľky hotela na prechádzku po okolí... Pri prechádzaní lávkou majiteľka hotela zakopla, spadla do vody, načo sa všetci jej hostia, na smrť vydesení, rozkričali o pomoc, a nato stíchli, lebo pán profesor topiacu sa dámu z vody už vynášal... V núdzi, povedal otec, nekričal o pomoc, ale konal. Keď v roku 1950 na brnianskej konferencii vysokoškolských zamestnancov vtedajší minister školstva a osvety V. Kopecký prezidenta T. G. Masaryka znevážil a v Československu, ktoré založil, začali sa rúcať jeho pamätníky, otec so svojím priateľom, donedávna správcom Baťových predajní v regióne dolného Hontu, rozhodli sa vybrať na Moravu. Otec sa dohodol s niekdajšími kolegami zo zrušenej Finančnej stráže, ktorú na hraniciach vystriedala Pohraničná stráž, na stretnutí v Luhačoviciach, jeho priateľ s niekdajšími spolužiakmi v Zlíne. Kým otec sa medzitým prezliekol do colníckej uniformy, jeho priateľ stal sa radovým predavačom obuvi, a keď si spomenul na Baťovcov, zakaždým ich vyhlásil za géniov, ktorí predbehli dobu. Lebo ak kdekoľvek začali stavať novú továreň, hoci v tatranskom Svite, nemysleli len na výrobu topánok, ale aj na zamestnancov, ich slušné bývanie, bez ktorého harmonickejšieho života v rodinách niet, a narovnako na ich osvetu, vzdelanie, kultúru, preto s fabrikami budovali zároveň aj obytné domy, kultúrne strediská, knižnice... Viezli sa vtedy v tatrovke otcovho priateľa a cestou do Zlína a Luhačovíc zastavili sa aj na Bradle a v Hodoníne, aby sa poklonili dvom z trojice určujúcich zakladateľov Československa, bez ktorých by ho určite nebolo, ako bez Československa ani Slovákov, ktorí by v Uhorsku ako národ dvadsiate storočie určite už neprežili...

Pisár sa ešte raz zadíval na Hrad, v duchu aj do jeho priestorov, v ktorých pred rokmi z rúk prezidenta G. Husáka prevzal za svoju tvorbu štátnu cenu, a zamieril už do Zlatej uličky. V rámci svojho dnešného putovania, povedal si, nevynechá ani Národnú třídu, Václavské námestie, keď na Národnej zájde aj na pizzu a na Václaváku do kaviarne a cestou domov prejde sa po Staromestskom námestí...

Stál na chodníku, prezeral si budovu, v ktorej roky sídlil Zväz československých spisovateľov, sústredenejšie hľadiac na tú jej časť, v ktorej bol spisovateľský klub. Po zasadnutí predsedníctva ZČSS – jarnom, pamätal si – vybrali sa s priateľom R. Chmelom, vtedy tajomníkom zväzu, posedieť si v klube. Stmievalo sa, keď, už v lepšej nálade, zamierili ku klavíru. R. Chmel zasadol za nástroj, on ako spevák k nemu. A zazneli melódie a texty najznámejších slovenských táng, ktoré, keďže v klube sa vetralo, vychádzali aj na Národnú třídu. Po nich si s priateľom Rudom zaspievali aj dve z milovaných piesní prezidenta T. G. Masaryka, Ach, synku, synkuTeče voda, teče... Pri návrate do Bratislavy predbehlo pisára udanie, že v pražskom spisovateľskom klube s R. Chmelom vyspevoval ľudácke piesne a ako vedúci tajomník Zväzu slovenských spisovateľov musel pracovníkom ideologického oddelenia ÚV KSS na Hlbokej ceste tento svoj poklesok podrobnejšie vysvetliť. Povedal im, že spievali slovenské tangá, ktoré viacerí z českých kolegov nadraďujú aj nad argentínske, a nespievali piesne ľudácke, ale ľudové, moravskú a slovenskú. Keď uviedol ich názvy, pokývali hlavami, naznačiac, že pridobre vedia, komu sa to stali obľúbenými, a nato, akože znalci, dodali, že jedna aj druhá sú piesňami moravskými... Odrecitoval im celý text piesne Teče voda, teče, ktorý presvedčivo potvrdil jej pôvod zo Starej Turej, a vyrozprával, ako ju T. G. Masaryk po prvý raz počul v spoločnosti ruského spisovateľa M. Gorkého, a to v roku 1913 na ostrove Capri, kde im ju zahral a zaspieval učiteľ hudby z Luhačovíc, a len čo doznela, ruský spisovateľ vstal a vyhlásil, že nezahynie národ, ktorý má takúto pieseň... Pisárova informácia o pôvode piesne a zmienka o sovietskom spisovateľovi rozhovor odľahčila, výčitky zmiernila, akoby aj odložila. Aspoň načas. O niečo neskôr musel ideologickému oddeleniu vysvetliť, prečo si v nemeckom Frankene na stretnutí s československými spisovateľmi v emigrácii, kam, inak, nemal s kolegom M. Šútovcom ani vycestovať, dovolil poskytnúť rozhovor Rádiu Slobodná Európa. Počúval ich mlčky. Hovorili akosi netradične dlho, pritom akoby, cítil, bez nadšenia a zvyčajného straníckeho oduševnenia, spomínajúc si na viac jeho hriechov... Pripomenuli mu incident v moskovskom hoteli Moskva, kde si na neformálnom večernom posedení s účastníkmi medzinárodnej konferencie spisovateľov zo socialistických štátov neporozumel s kolegom z Balkánu. Ten, väčšmi už pod vplyvom vodky, aby sa hostiteľom zapáčil, vychválil augustový vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, označiac ho za záchranu socializmu, načo sa väčšina pisárových českých a slovenských kolegov z posedenia povytrácala. Pisár si neodpustil nazvať ten zásah nešťastím, a keď sa kolega z Balkánu hrubšie naňho rozkričal, augustovú udalosť nezakryte označil za okupáciu svojej vlasti. Nato jeho oponent z kresla vyskočil, ešte väčšmi sa rozkričiac, priskočil k nemu a roztrhol mu košeľu... Sovietski kolegovia po celý čas mlčali, ale na čiu stranu sa pridali, o tom sa pisár dozvedel už onedlho, keď mu prekladateľka jeho románu Agáty z Moskvy oznámila, že ich dlhé mesiace, keď ešte dlhšie ako román Pomocník, prekladala márne, lebo vydanie Agátov sa úradne zastavilo... A nato si vypočul aj výčitku za cestu s P. Zajacom a L. Grendelom na medzinárodnú konferenciu PEN klubu vo Viedni, ktorej sa z Čiech nikto nezúčastnil, načo len poznamenal, že o ich účasti, ako o každej takejto zahraničnej ceste, rozhodlo predsedníctvo Zväzu slovenských spisovateľov, a tak mu ešte pripomenuli, že si dokonca až dvakrát dovolil stretnúť sa s disidentom D. Tatarkom, keď, a oni o tom všetkom pridobre vedia, raz ho navštívil aj doma, a to vedno s jedným z niekdajších novinárov... Na rad výčitiek, inak načisto už v inom duchu ako tie k spevu v spisovateľskom klube, rozhodol sa napokon čo najpokojnejšie im oznámiť, že ak si želajú, aby sa po tomto rozhovore vzdal miesta vedúceho tajomníka ZSS, tak to bez váhania urobí. Zareagovali živo, znezrady k nemu vľúdnejší, a jeho ponuku odmietli... Inak, spomenul si, vtedy si dlhšie ani sám sebe nevedel vysvetliť, prečo ho napriek všetkým ich výčitkám vskutku nič vážnejšie nepostihlo, kým sa nedozvedel, že tie dramatickejšie návrhy z ich úradu na ministerstve kultúry ani raz neprešli, keď ani najvplyvnejšie osobnosti v spisovateľskom predsedníctve, medzi nimi napríklad aj V. Mináča, neoslovili, a neskôr sami s ním hovorili akoby už v tušení, že novembrové zmeny v Československu stoja pred bránami...

Zadíval sa na chvíľu do okien Kláštornej vinárne a zamieril do kaviarne Slávia, kde si zaspomínal aj na osobnejšie pražské rozhovory s M. Válkom. Ako básnik oslovil ho už v stredoškolských rokoch, keď sa začítal do jeho Dotykov. Počas svojho trojročného pôsobenia na ministerstve kultúry mal príležitosť hovoriť s ministrom len služobne, výhradne o veciach úradných, navyše v duchu, ktorý určovalo ich rozdielne postavenie, a nepochybne aj to, že sa predtým nikdy nestretli... Keď M. Válek z miesta ministra po devätnástich rokoch odstúpil a prijal v Prahe funkciu predsedu Zväzu československých spisovateľov, kde sa na zasadnutiach zväzového predsedníctva pravidelne schádzali, spôsob ich vzájomnej komunikácie sa pozvoľna menil v osobnejší... Začalo sa to vlastne pisárovým rozhovorom s predsedovou sekretárkou, keď sa jej na chodbe vypytoval na ubytovacie možnosti v Prahe, v ktorej jeho pani zamýšľala stráviť niekoľko dovolenkových dní, a len čo sa rozhovorili, zjavil sa M. Válek a nečakane ho pozval na kávu do svojej pracovne... Kým si pisár sadol do kresla, opýtal sa exministra, ako si zvyká na novú pracovňu, a on mu odpovedal, že medzi terajšou a minulou väčší rozdiel nevidí, lebo aj v tejto má na stole svoj popolník, a nato, o niečo vážnejšie, poprechádzajúc očami po stenách miestnosti, dodal, že ani v tejto nespomína to, čo nosí len v sebe... Pisár ho pochopil a rozhodol sa hovoriť s ním tu už len o tom, čo navrhne on sám, a tak sa v rozhovore pri káve vrátili k dopoludňajšiemu zasadnutiu predsedníctva, komentujúc ho len všeobecne... Keď sa pisár s M. Válkom lúčil, po poďakovaní za pozvanie na kávu ešte dodal, že v časoch, keď chodil do práce ako redaktor Vydavateľstva Slovenský spisovateľ, vtedy ešte na Gajovu ulicu, takmer zakaždým, keď tam ráno mieril Ulicou Vuka Karadžiča, zadíval sa na nebo, či na ňom nezazrie tých jeho básnických ohýbačov železa... A M. Válek sa nad jeho výrokom akoby s prekvapením zamyslel. Keď sa raz stretli na ulici a zašli si posedieť do Kláštornej vinárne, neskôr, na dlhšie, do kaviarne Slávia, pisár si dovolil vkladať do ich rozhovorov už aj čoraz viac zmienok o jeho pôsobení na poste ministra, a keďže si rad Válkových úradných rozhodnutí vážil, svoje pohľady pospiatky uvádzal zväčša s poklonou. Válek ich spravidla nekomentoval, akoby sa to s jeho povahou a etikou nezlučovalo, city viditeľnejšie neprejavoval, ale pisárove spomienky na čas jeho ministrovania očividne zle mu nepadli a v rozhovoroch ich neodmietal... Na jeho želanie mali oni, jeho podriadení, urobiť všetko preto, aby sa režisér J. Jakubisko z krátkeho filmu vrátil do hraného, M. Lasica a J. Satinský nazad do činohry a televízie, on postrážil, aby dobrí herci aj po návrate z emigrácie mohli naďalej žiariť vo svojich divadlách, a rozhodol aj o založení Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, v ktorom sa zamestnali aj kultúrne osobnosti, ktorým hrozilo, že pre existenčnú núdzu skončia pri motykách, a v Literárnom fonde a Literárnej agentúre spisovateľskí kolegovia v rovnakých situáciách... Vďaka nemu, ministrovi kultúry, vyriešila sa bytová otázka spisovateľov, a to v počte povyše dvoch desiatok, po rozhovore s ním S. Šmatlák, jeho poradca a priateľ, členom výboru SLF naznačil, že je čas finančne pomôcť v núdzi aj D. Tatarkovi, a keď ten príspevok z Litfondu dostal, prišiel sa zaň, priam šokovaný, osobne poďakovať. On, pisár, ho v úrade prijal – inak po návšteve básnika J. Smreka, ktorý pisára v Litfonde pravidelnejšie navštevoval a zakaždým zložil poklonu aj jeho generácii. A keď sa Tatarka s neskrývaným dojatím vyhovoril, pozval ho ešte aj na obed do Klubu spisovateľov, pred čím ho jeho hosť sprvu varoval, ale napokon pozvanie prijal a svojím vstupom do spisovateľského klubu vyvolal nevšedný ohlas... S D. Tatarkom sa stretol niekoľkokrát aj potom a vedno s kolegami V. Petríkom a Š. Strážayom navštívil ho v nemocnici v Podunajských Biskupiciach, kde sa videli naposledy... Už nevstával z postele, v ktorej aj fajčil, on, pisár, sedel pri ňom, Dominik ho držal za ruku a s dojatím sa mu prihováral, oslovujúc ho, ako si zvykol, Lacko... A tiež len vďaka ministrovi, keď aj pričinením predsedu slovenskej vlády P. Colotku a ministra zahraničných vecí B. Chňoupka, mohol slovenský spisovateľský zväz v budmerickom kaštieli, ktorý sa inak len jeho pričinením dôslednejšie poopravoval, zorganizovať prvý medzinárodný kongres Román ’87, splniť pritom podmienku zahraničných hosťov, aby sa ho zúčastnil aj izraelský spisovateľ, čo bolo pri stave diplomatických vzťahov československo-izraelských problémom priam neriešiteľné, ale len do chvíle, kým im minister B. Chňoupek neporadil, aby do Budmeríc pozvali izraelského kolegu, ktorý pôsobil v Paríži... A kým on, M. Válek, z miesta ministra neodišiel, spisovatelia žili v nádeji, že sa rezidencia rodiny Didoličovcov v obci Selce na ostrove Brač prenajme, odkúpi, zriadi sa tam múzeum M. Kukučína, rekreačné sídlo českých a slovenských spisovateľov, pritom aj miesto stretnutí so spisovateľmi, ktorí do Československa pricestovať nemohli... A pisár M. Válkovi napokon prezradil aj to, ako sa on a ešte traja ďalší jeho kolegovia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ zišli a dlhšie uvažovali nad ponukou, ktorú dostali od straníckeho výboru vydavateľstva... Výbor si ich predvolal a oznámil im, že ich výberom, za ktorým stojí najvyšší úrad kultúry, ponúka členstvo v KSS. O tie členstvá sa musel úrad pričiniť, lebo strana o intelektuálov, a najmä o ľudí z kultúry, ten najväčší záujem už nemala... Pisár priznal, že vstúpiť do strany nechcel, keď tak urobiť odmietol dovtedy už trikrát, naposledy ako redaktor banskobystrického krajového denníka Smer. Jeho šéfredaktor si želal, aby sa pisár stal jeho zástupcom, čo sa bez straníckej príslušnosti udiať nemohlo... Keď odišiel šéfredaktor na zahraničnú cestu, pisár vyhľadal jeho zástupcu a požiadal ho o uvoľnenie z redakcie. Ten, cítiac sa vo svojej pozícii ohrozený, pisárovej žiadosti expresne vyhovel... A tak sa pisár vybral za redaktora do bratislavského Vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde sa, a to vďaka jeho šéfredaktorovi V. Šabíkovi, bez problémov zamestnal. Do Bratislavy dlhšie z Banskej Bystrice dochádzal... Po troch rokoch sa napokon jeho problém vyriešil, lebo vtedy aj spisovatelia mohli si založiť bytové družstvo, keď o jeho dodatočnom členstve v ňom veľkomyseľne rozhodli predovšetkým vtedajší predseda Zväzu slovenských spisovateľov básnik A. Plávka a vedúci tajomník dramatik J. Solovič... A počas tej diskusie s kolegami svoj názor napokon zmenil, najmä keď jeden z nich povedal, že ich odmietnutie členstva v strane ublížilo by predovšetkým ministrovi Válkovi, lebo by to proti nemu určite využili na ÚV KSS, kde ho v láske nemajú, a najmä nie jeho šéf, Ľ. Pezlár... No a keď sa pisár do strany napokon prihlásil, lebo musel už myslieť aj v širších súvislostiach, na svoju rodinu, synovu budúcnosť predovšetkým, aby nezažil v rokoch dospievania to, čo musel zažiť on sám, z ministerstva kultúry dostal ponuku, aby tam nastúpil na miesto vedúceho literárno-dramatického oddelenia a zástupcu riaditeľa odboru umenia, ktorý viedol spisovateľ J. Kot, pri ktorom sa vyučil aj lepšie úradovať... M. Válek ho počúval so záujmom a sústredene mu prikyvoval – o tom všetkom zväčša vedel, ale bez podrobností... A potom sa mu raz aj on priznal, prečo vskutku opustil post ministra... Keď sa v marci roku 1988 z okna hotela Carlton, poverený politicky, musel dívať na brutálny zásah štátnej bezpečnosti proti bezbranným účastníkom sviečkovej demonštrácie na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí, povedal si, že už toho všetkého má dosť, a kým vyšiel z hotela k autu, rozhodol sa. Vstúpiac ráznejšie do vozidla, svojmu vodičovi ako prvému naznačil, že sa musí pripraviť na zmenu... A nato, ako povedal, najvyšším politickým a vládnym miestam oznámil, že sa vzdáva svojej funkcie a z ministerstva odchádza... Presviedčali ho, aby to neurobil, a keď si nedal povedať, požiadali ho, aby s abdikáciou počkal aspoň do jesene, lebo keby odstúpil teraz, každému bolo by všetko jasné, a najmä zahraničným médiám... Napokon súhlasil s ich žiadosťou, povedal, že počká do jesene, a keď nadišla, bez váhania z miesta ministra slovenskej kultúry odišiel...

Keď pisár niekoľko mesiacov po novembri 1989 na vlastnú žiadosť zo Zväzu slovenských spisovateľov odchádzal rozhodnutý stráviť nejaký čas na tvorivej dovolenke, v jedno doobedie ho M. Válek nečakane navštívil aj s manželkou. Kým sa oni dvaja rozprávali o všetkom možnom, čo ich práve najväčšmi oslovovalo, a zaspomínali si aj na spoločné časy, v ktorých M. Válek naozaj držal nad ním a jeho generáciou ochrannú ruku, jeho manželka sedela v kresle bokom od nich, len mlčky hľadiac na zem a chvíľami pred seba... Pri rozlúčke M. Válek mu dlhšie podržal ruku, prečo, pochopil pisár už onedlho. M. Válek sa prišiel s ním rozlúčiť. Nato odišiel do nemocnice, potom navždy... A to, že vtedy ani len nevytušil, prečo ho vskutku jeho obľúbený básnik navštívil, ešte vždy si neprestal vyčítať...

Na Václavskom námestí, predierajúc sa davom zahraničných turistov, dlho sa nezdržal, lebo už mu nedalo nemyslieť na všetky úradné povinnosti v týždni, len chvíľku postál pred hotelom, v ktorom býval pred cestou československej delegácie spisovateľov na 7. kongres talianskych spisovateľov v Ariccii, mestečka kúsok od Ríma, a potom pred cestou s Bohumilom Hrabalom, vtedy ešte v hlbokom smútku nad smrťou svojej manželky, a Pavlom Vilikovským do Londýna, kam ich na rozhovory so študentmi Londýnskej univerzity pozval jej profesor stredoeurópskych literatúr R. B. Pynsent... Z Londýna vycestoval pisár s P. Vilikovským aj na konferenciu do Brightonu, a len čo mu tam zvýšil čas, náhlil sa morským pobrežím k domu svojho veľkého idolu z detstva R. Kiplinga, aby si pred ním zarecitoval pár veršov z jeho básne Keď, ktorú mu otec často citoval v českom preklade... Báseň Když bola otcovi aj účinnou výchovnou pomôckou... A to, k čomu mu poslúžila, dosiahol. Pisár sa azda aj vďaka nej vyhol v živote niekoľkým zlyhaniam, ak, a to najmä v stredoškolských rokoch, zároveň nie aj väčším osobným výpraskom... A zamýšľal ich uviesť aj vo svojich spomienkach na mladosť, ktoré pred odchodom za veľvyslanca do Prahy začal si už zapisovať pod názvom Vŕškom pamäti...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
29. marec 2012, 10:25
Som rád nielen tomuto textu, ale i celému úryvku zo "zápisu", uverejneného v Slovenských pohľadoch. Čakal som od Laca skôr prózu, no jeho "pamäti-nepamäti" (dúfam, že tento pojem nevyznie neadekvátne) budú možno rovnako zaujímavé ako jeho Južná pošta, Agáty, Pomocník či Lesné divadlo. Určite vrhnú na skreslované či démonizované súvislosti aj s M. Válkom iné svetlo, pravdivé, bez predpojatostí či osobnej zášti. Ja som sa s Miroslavom Válkom osobne stretol len jediný raz. Ako minister kultúry navštívil niekedy okolo r. 1981 Skalicu a besedoval s učiteľskou verejnosťou, prítomný bol na besede aj Pavel Bunčák. Ja som dostal za úlohu sedieť pri ministrovi a - dnešnými slovami - niečo ako moderovať tú besedu. Ale básnik-minister sa ohradil, že nepotrebuje predsa nejakého prekladateľa na kladené otázky...Tak som sa tam cítil veľmi divne, hoci ma o to spíkrovanie požiadali ľudia z okresného odboru kultúry, ktorých M. Válek riadil...Po skončení besedy som mu v užšom kruihu daroval svoju prvú knihu Na kobyle,na žrebcovi, on to nijako nekomentoval. P. Bunčák mu vtedy okrem iného dosť ironicky povedal, že po tej besede konečne vie, čo je to poézia...Keď minister odchádzal, všetkým prítomným podal ruku okrem mňa,no od dverí sa vrátil a podal ruku aj mne. Možno by to všetko dopadlo v Skalici trocha inak, keby bol vtedy s Válkom v Skalici jeden z jeho vtedajších tajomníkov Pali Juhos, s ktorým som býval na Horskom parku na jednej izbe posledné tri roky štúdia na FiFUK. S P. Bunčákom sme sa nejako nestihli v početných rozhovoroch k tejto udalosti vrátiť, no ja som mal na M. Válka zásluhou jeho poézie už vtedy jasne vyhranený názor, takže tú epizódu so zbytočným sedením za stolom s básnikom-ministrom beriem len a len s úsmevom. Je to však len banalita s porovnaní s tým, čo mal možnosť zažiť v stretnutiach s básnikom Laco Ballek, ten skvelý pisár dlhých zápisov. Dúfam, že v jeho zápisoch si spomenie aj na viaceré návštevy Skalice...
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama