Politika hromadného ničenia
Štúdia, vypracovaná pod vedením akademikov z Cambridgeskej univerzity, je prvou štúdiou, ktorá nachádza priame prepojenie medzi programami hromadnej privatizácie realizovanými niektorými bývalými sovietskymi štátmi a následným ekonomickým prepadom a korupciou.
Hromadná privatizácia, s ktorou prišli najmä západní ekonómovia, predstavovala radikálnu politiku s cieľom rýchlo sprivatizovať veľké časti ekonomík krajín ako Rusko začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia. Túto politiku tvrdo presadzoval Medzinárodný menový fond, Svetová banka a Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBRD). Jej cieľom bolo garantovať rýchly prechod na kapitalistický systém ešte pred tým, ako by sa sympatizanti Sovietskeho zväzu mohli rýchlo opätovne chopiť moci.
Namiesto predpovedaného hospodárskeho boomu v mnohých postkomunistických krajinách nastala vážna recesia, podobná Veľkej depresii v Spojených štátoch a v Európe v tridsiatych rokoch 20. storočia. Dôvody hospodárskeho kolapsu a prudkého nárastu chudoby vo východnej Európe však nikdy neboli úplne pochopené. Ani akademici neboli schopní vysvetliť, prečo sa to v niektorých krajinách, ako napríklad v Rusku, udialo, a v iných, napríklad v Estónsku, nie.
Niektorí ekonómovia argumentujú, že hromadná privatizácia by fungovala, keby prebehla ešte rýchlejšie a v širšom meradle. Naopak, iní argumentujú, že aj keď bola hromadná privatizácia správnou politikou, na jej úspešný priebeh neboli splnené základné podmienky. Niektorí odborníci naznačujú, že skutočný problém mal skôr do činenia s politickou reformou.
V článku v aprílovom vydaní American Sociological Review Lawrence King a David Stuckler z Cambridgeskej univerzity a Patrick Hamm z Harvardskej univerzity po prvýkrát testujú myšlienku, že realizácia hromadnej privatizácie bola spojená so zhoršujúcimi sa hospodárskymi výsledkami jednotlivých firiem i celých ekonomík. Čím dôslednejšie krajiny implementovali túto politiku, tým viac trpeli hospodárskou kriminalitou, korupciou a ekonomickým prepadom. Udialo sa to preto, ako uvádza štúdia, že samotná politika podkopala fungovanie štátu a vystavila ochranné pásma ekonomiky korupcii.
Uvedená správa prináša aj varovanie pre modernú dobu: „Rýchlu a rozsiahlu privatizáciu presadzujú niektorí ekonómovia, aby riešili súčasnú dlhovú krízu na Západe a aby prispeli k realizácii reforiem v blízkovýchodných a severoafrických ekonomikách,“ uvádza King. „Táto štúdia ukazuje, že najradikálnejší privatizačný program v histórii zlyhal práve v krajinách, ktorým mal pomôcť. Lekcie z neplánovaných dôsledkov v Rusku naznačujú, že by sme pri realizácii neodskúšaných hospodárskych reforiem mali postupovať s veľkou opatrnosťou.“
Hromadná privatizácia prebehla približne v polovici bývalých komunistických krajín po rozpade Sovietskeho zväzu. Niekedy bola označovaná ako „kupónová privatizácia“ a pozostávala z rozdeľovania kupónov bežným občanom, ktorí si mohli tieto kupóny vymeniť za akcie v štátnych podnikoch. V praxi však len veľmi málo ľudí rozumelo tejto politike. Väčšina ľudí v týchto krajinách bola príliš chudobná, a preto sa rozhodli čo najrýchlejšie predať svoje kupóny. V krajinách ako Rusko to ziskuchtivcom umožnilo skúpiť akcie a prevziať veľkú časť nového súkromného sektora.
Akademici tvrdia, že hromadná privatizácia zlyhala z dvoch dôvodov. Po prvé, oslabila štát odstránením jej príjmového základu – ziskov zo štátnych podnikov, ktoré existovali za sovietskej nadvlády – a jeho schopnosti regulovať novú trhovú ekonomiku. Po druhé, hromadná privatizácia vytvorila podniky bez akéhokoľvek strategického vlastníctva a vedenia ich otvorením skorumpovaným vlastníkom. Tí tieto podniky obrali o prostriedky a nerozvíjali ich. „Výsledkom bol začarovaný kruh zlyhávajúceho štátu a ekonomiky,“ uviedol King.
Aby overili túto hypotézu, King, Stuckler a Hamm porovnali majetok 25 bývalých komunistických krajín za obdobie rokov 1990 – 2000, z ktorých niektoré uskutočnili hromadnú privatizáciu a iné nie. Skúmali aj údaje Svetovej banky ohľadom manažérov z viac než 3 500 firiem v 24 postkomunistických krajinách.
Výsledky poukazujú na priame a úplné prepojenie medzi hromadnou privatizáciou, klesajúcimi štátnymi fiškálnymi príjmami a nižším hospodárskym rastom. V rokoch 1990 až 2000 boli vládne výdavky v krajinách, ktoré uskutočnili hromadnú privatizáciu, nižšie o približne 20 % ako v krajinách, ktoré prešli stabilnejšou formou zmeny. Výsledok bol rovnaký aj po tom, ako experti zohľadnili politické reformy, iné hospodárske reformy, prítomnosť ropy a ďalšie okolnosti úvodnej fázy transformácie.
Podobne, štáty, ktoré hromadne privatizovali, vykazovali po skončení programu priemerný pokles HDP na hlavu o viac než 16 % v porovnaní s krajinami, ktoré nerealizovali hromadnú privatizáciu.
Analýza jednotlivých firiem odhalila, že v krajinách s hromadnou privatizáciou vykazovali firmy sprivatizované domácimi vlastníkmi väčšie riziko ekonomickej korupcie. Pravdepodobnosť uchýlenia sa k bartrom bola u súkromných domácich spoločností o 78 % vyššia ako u spoločností v štátnom vlastníctve. Tieto výsledky experti získali korekciou dát o firmách, trhu a sektoroch, ako aj na základe možnosti, že najnižšiu výkonnosť vykazovali tie firmy, ktoré boli sprivatizované.
Štúdia zároveň odhalila, že u takto sprivatizovaných firiem bola nižšia pravdepodobnosť platenia daní – čo je kritický faktor zlyhania politiky, vo vzťahu ku ktorej západní ekonómovia predpovedali, že bude generovať súkromné bohatstvo, ktoré by sa mohlo zdaniť a investovať späť do štátu. Na druhej strane, pravdepodobnosť vykonávania bartrových obchodov a akumulácie daňových nedoplatkov bola oveľa nižšia u firiem, ktoré sprivatizovali zahraniční vlastníci.
„Naša analýza naznačuje, že pri navrhovaní hospodárskych reforiem, najmä reforiem zameraných na rozvoj súkromného sektora, by prioritou malo byť zaručenie vládnych príjmov a štátnej kapacity,“ dodávajú autori. „Spoliehanie sa na budúci rozvoj produktivity v reštrukturovanom, súkromnom hospodárstve, ktorá bude kompenzovať klesajúce príjmy, je riskantný projekt.“
Preložila: Judita Takáčová
Foto: www.cam.ac
Článok bol uverejnený na internetovej stránke Cambridgeskej univerzity
http://www.cam.ac.uk/research/news/a-policy-of-mass-destruction/
Reagujte na článok
Komentáre
Veľmi rýchlo sa zabudlo na fakt, že americký ekonóm K.Gailbraith odporúčal ešte pred konaním povestnej ekonomickej konferencie v Československu na zámku v Kolodějích na jar 1990, že pre úspešné navedenie ekonomík bývalého soviatskeho bloku by bolo najrozumnejšie ponechať fungujúcu hospodársku infraštruktúru a postupne zavádzať inštitúcie trhu ( banky, burzy, opatrenia v oblasti meny) tak, aby sa pozvoľne rozvinula trhová ekonomika a celé odvetvia hospodárstva mohli "vkĺznuť" do nových podmienok.
To však "nevyhovovalo" dobrodruhom ani v Československu a ľudia okolo Václava Klausa začali hlasno propagovať myšlienky kupónovej privatizácie, teda "vrátenia majetku do rúk ľudu", čo bola manipulácia za účelom rýchleho robitia fungujúcich ekonomických infraštruktúrnych horizovnálnych a vertikálnych vzťahov. Ostatne, po voľbách v júni 1990 už Klaus jeho prívrženci odhodili zábrany a priamo vyhlásili doktrínu "šokovej terapie" asanácie socializmu, teda v praxi rozbitia existujúcich horizontálnych a vertikálnych hospodárskych vzťahov. To znamenalo rozbitie priemyselných štruktúr a dodávateľsko-odberateľských vzťahov, rozbitie zahranično-obchodných sietí a v krátkom čase nato i odvrátenie sa od vzájomného trhu ( Bol to Dluhý a Klaus, ktorý vyhlásili v lete 1990, že Československo nepotrebuje RVHP a prakticky sa podpísali pod jeho rozpad).
(RVHP = Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, integračná hospodárska sústava európskych socialistických krajín, ktorá na báze zúčtovateľného tzv.prevoditeľného rubľa a clearingových špičiek dokázal úspešne prefinancovávať množstvo hospodárskych rozvojových projektov, toto všetko privatizáciou okamžite zaniklo).
Československo medzi prvými pristúpilo k masívnej privatizácii (voučerovej = kupónovej), k tzv. malej privatizácii kde sa predávali maloobchodné jednotky, turistické zariadenia a malé priemyselné dielne, do hray onedlho vstúpila tzv. veľká privatizácia, ktorá dokázala ochomiť celú hospodársku štruktúru Československa, pretože podniky si už medzi sebou neuzatvárali hospodárske zmluvy, zmätkovito sa obzerali po "výhodnejších" partneroch, často narážali vo svojej naivite na podvody a vo veľkom tratili, prirodzene, že jednotlivci, privatizéri, či šikovní obchodníci mali rýchly prístup k zbohatnutiu na úkor celých priemyselných odvetví, ktoré sa rozkladali. Veľká privatizácia si vyžadovala "vyčistiť" majetok, odčleňovali sa nevýhodné strediská, odpredávali sa časti niekedy priamo v závodoch a časti firiem, ktoré potom spôsobovali v ďalšom období neschopnosť už sprivatizovanej firmy zvládať náročné investície či konkurovať na trhu a podniky išli jeden za druhým do krachu. Krach, teda bakrot, v tom období rokov 1991-1995 ani nebol právne možný, išlo teda vždy o navrhnutie odpredaja podniku za symbolické ceny, ktoré mohli skupovať investičné fondy a neskôr priamo zahraniční investori. Množstvo zdravých podnikov, ktoré mohli v trhovej ekonomike za normálnych okolností ťažiť zo zrušenia centrálneho plánovania a mohli vytvárať strategické partnerstvá vo vnútri ekonomiky, už nenachádzali vo vnútri krajiny zdravých partnerov a navyše ich "zmrazovali" v aktivite privatizačné projekty, často založené na zbožnom želaní budúcich privatizérov či na chimérach vyplývajúcich z neznalosti meniacich sa medzinárdných trhov, hovorili sme tomu "predprivatizačná agónia" firmy.
Po privatizácii dochádzalo k tomu, že v rámci areálu jedného závodu sa "hrozienka", prosperujúce prevádzky, osamostatnili ako akciové spoločnosti a zvyšok firmy šiel do straty, do zániku, rozpredával sa, vznikali eseróčky, často podkapitalizované, málokedy úspešné mimo hraníc krajiny.
Málokto registroval zrýchlujúcu sa globalizáciu ekonomiky sveta ( okrem varovaní napr.pracovníka SAV Petra Staněka) a mnohí naivní podnikatelia si mysleli, že svet čaká na ich produkciu, veľmi rýchlo sa dostali do platobných neschopností a koncom roku 1998 u nás vypukla prvá veľká ekonomická kríza, vyvolaná vzájomne predĺženými firmami, všeobecne neplatením a nelikviditou firiem. Po politickej likvidácii "otva slovenskej ttenkej kapitálotvornej vrstvy" V.Mečiara už mohol nastúpiť zahraničný investičný kapitál a skupovať podniky ako keď fešáci skupujú babkám na trhu čerešne.
Bankový sektor Slovenska bol na kolenách a štátny rozpočet vynaložil obrovské sumy na jeho oddĺženie iba za tým účelom, aby do bánk mohli vstúpiť globálni finanční hráči, Slovensko stratilo finančnú samostatnosť už v tom čase.
Zahraničný obchod prestal ako taký existovať formálne vyhlásením federálneho ministra zahraničného obchodu Bandy Bakšaya z Košíc, že "veď načo, ak každý vie obchodovať", a to narobilo obrovské škody, pretože mnohé firmy z naivity i neznalosti trhu stratili nielen svoje postavenie na medzinároných trhoch, ale prišli i o svoju značku a povesť ( z krajiny, ktorá bola solídnym medzinárodnoobchodným partnerom, ktorý platí včas, sme sa stali "bandou neplatičov" a stratili sme výhody plynúce z dôveryhodnosti tzv. hladkých platieb cez SWIFT systémy.
Ako poznamenal kedysi v článku pre Slovo rakúsky profesor ekonóm Egon Matzner, u nás sa nevytvoril plne fungujúci trh, pretože subjekty trhu vytvárajú parametrické trhové prostredie pre kvalitu, platenie, partnerstvo, u nás boli z trhu vytlačené domáce firmy a výrobnú i konzum,nú spotrebu obsadili zahraničné obchodné siete i zahraniční investori, ktorí ( mojimi slovami) dnes na Slovensku vyrábajú, nakupujú, ale aj exportujú - viď USSteel, Volkswagen) a samotná domáca výroba je iba subdodávateľom zahraničia. Existujú svetlé výnimky...
Tak sme sa ocitli v situácii, keď naše poľnohospodárstvo, schopné v priaznivých klimatických podmiekach stredoeurópskeho pásma a na pôdach, ktoré nám môžu áziské krajiny iba závidieť, prakticky zaniká a vyše 50 percent ( ak nie viac) tradičnej produkcie dovážame cez obchodné reťazce, pričom je to drahé a nekvalitné....
Tak sme sa ocitli v situácii, keď sa hanbím hovoriť o slovenskej ekonomike, pretože ak som národohospodár, môžem vidieť, že u nás je iba zahraničná ekonomika pôsobiaca na Slovesku...
A to isté sa dialo a deje vo všetkých bývalých socialistických krajinách a ak sa teraz z tohto ošiaľu Ruská federácia snaží vymaniť, div nerobia z Putina vo svete zločinca.
Predpokladám, že minimálne slovenské i české odborné autority by mali vytvoriť podobnú štúdiu a prehodnotiť 23 ročný vývoj, "o čo sme prišli" a čo mohlo ísť iným vývojom, minimálne slovenská inteligencia by mala odsúdiť "zdivočelé obdobie" vytvárania kapitalizmu u nás, aby si mladé a nastupujúce genrácie našich detí mohli už bez politického manipulovania urobiť úsudok ako o rokoch socializmu tak i o zdivočelom období kapitlizmu u nás.
Lebo chceme-nechceme, krízové obdobie 2008-2012 nás už oddelilo od etapy kapitalizmu a tak ako svet hľadá alternatívy ku kapitalizmu, naša spoločnosť po zdivočelom vládnutí akejsi čudne pôsobiacej neparametrickej pravice môže začať inou politikou vytvárať predpoklady na spoločenský obrat.