Čítanie - Zlata Matláková: Pozvanie k básni

Edith spoľahnutá na šansón

strapatý vrabčiak

na tenučkých nôžkach

stojí na obrube chodníka

Piaf! Piaf!

tíchnu autá

poškrabané mincami

i krídelká bicyklových zvončekov

tvoj hlas

vrabec

ženie sa na skaly zatvorených tvárí

ľudia si prestávajú kontrolovať záhyby šiat

pokožku

a hoci jediným reflektorom je slnko

cítia dokonalú choreografiu

v blízkej kaviarni

skloní sa vízia k šálke kávy

hladinu rozleje do tvaru gramoplatne

o vlhkú stenu v ústach

ošuchne si kúsok ľahkej piesne

„je lepšie mať okolo krku

ženské ramená ako povraz“



pole pokrstené van Goghovými farbami

nikdy sa s ničím nerozchádzam

ani so šarkanom na lietajúcom motúze

zostáva na modrote neba

pripomína tvar divých husí

nad Nuenene

i budmerickým mlynom pri potoku Gidra

a hoci ide o dve krajiny

jednotvárne a neúplné pole zemiakov

je také rovné

až chýbajú záchytné body pre oči

k Florinovi ostýchavo

uprostred prázdneho kabáta

zostávam bojazlivá

v café La Source

Florin hovorí s iným básnikom

slovo v slove rozvíja listy

obaja muži ich prikladajú na krvavé rany

na tele

na duši

amen

až potom si prisadnem

k dvom prázdnym šálkam

slovo je v inom slove

jeseň v ďalšej jeseni

za prázdnym oknom

café La Source



noc

máš veselé ruky

utekajú

aby sa podobali radosti

šuchocú po hodvábnej látke

oddelia ju od pokožky

Penelopé v najhlbšom nádychu

priviera oči

blúdi v kruhu obrúčky

nie puto

ale v putách na verných nohách

chodí v noci po záhrade

vystupuje na kameň

a opäť to vidí

muž prejde z vody na zem

aby vysvetlil

skoro neskutočný príbeh

s dvojakým výkladom neba

pranostika

Gertrúda je záhradníčka

všetky vzťahy má v hline

nikoho na rozhovor

cez hlavu jej prerástli

kosatce v bielych šatách

zdržiava ich na konci vety

odpovie sama sebou

a ešte včelami

vzďaľujú sa diaľkou

tmou

zostávajú hľuzy

topánky

stojí v nich obutá

zapustená do zeme

kto jej to nadelil

pozvanie

mág Enzo Biagi mi povedal

„raz sa tam musíš pozrieť

tiež budeš krotiť sovy

a vykrikovať

že fontány

v noci patria duchom“

na stôl s chlebovou polievkou

a gaštanmi

stačí vykotúľať mesiac v splne

prehovoriť o kríkoch čiernych ríbezlí

čo vedia nehanebne vysoko

čmárať po koži

vyhrnúť obrubu sukne

a ukázať v ryhách zaschnutú krv

svoj čiarový kód

budeš tam doma

v Pianacciu