Moje podnety do programového vyhlásenia vlády SR - časť štvrtá

Preto v tejto časti sa pristavím pri obsahu jednotlivých štrukturálnych častí programu vládnutia. Ale len pri piatich „drobnostiach“!

PROBLÉM PRVÝ: Staroba. Požadujem od vlády a príslušných vládnych orgánov riešiť nielen konkrétnu výšku starobného dôchodku, vek odchodu do dôchodku či zvýšenie pohrebného pre osamelých, ale predovšetkým „nastaviť dlhodobý systém“. Pod tým si predstavujem zásadné rozhodnutie zodpovedných, či pokojná a dôstojná staroba zostane v rukách štátu a verejne financovaná, alebo, naopak, sa stane predmetom hazardných hier finančných skupín. Ak sa vláda rozhodne pre druhú variantu – privatizáciu staroby, tak je potrebné hľadať to najmenšie zlo! Analyzovať svetové systémy. Kde je aký systém a koľko pilierov. Ako sú nastavené? Ako fungujú? A plátať súčasný nanič systém dôchodkovej istoty! Napríklad čo najviac zo sumy povinných odvodov dať do verejných fondov, aspoň ako v Nemecku (ak som dobre počul, tam je pomer 14 – 4). Ale ak sa vláda rozhodne byť sociálnodemokratickým vládcom, tak sa nebude báť znárodniť súčasný dôchodkový systém, čo je podľa mňa najlepšie a funkčné riešenie. Riešenie, ktoré bude povinné odvody spravovať len vo verejných fondoch – Sociálna poisťovňa. Vláda, samozrejme, podporí budúcnosť verejne zabezpečenej staroby aj ďalšími opatreniami. Predloží koncepciu striebornej ekonomiky! Ak sa bojí nášho vymierania, a to znamená vraj, že deti neuživia svojich rodičov (inak to nie je pravda, produktivita práce najmä založená na vedomostnej ekonomike rastie geometrickým radom!), tak nech predloží koncepciu imigračnej politiky bez islamofóbie a inak kresťansky zdôvodnených obáv. Či už Slovensko bolo pohanské, kresťanské, ateistické alebo nebodaj iné, vždy to bolo a vždy to bude Slovensko, naša domovina. A v slovenskej domovine sme všetci Slovákmi bež ohľadu na farbu kože, pohlavie, náboženstvo. A dúfam, že bude zrovnoprávnené byť aj bez akejkoľvek náboženskej príslušnosti! Záver: riešenie dôchodkového systému na Slovensku musí mať strategický rozmer, a preto napríklad pýtať sa DSS-esiek na ich názor, je obyčajné príštipkárstvo, ktoré problémy nepomôže vyriešiť!

PROBLÉM DRUHÝ: Zdravie. Zdravie občanov je verejný statok a jeho fungovanie otázkou zachovania zodpovedajúceho verejného priestoru. Zdravie nie je trhový statok! Ako hovorili štrajkujúci lekári, chorí občania sú pacienti, a nie klienti. Klienti sú účastníci trhového priestoru, z pacientov môžu byť klienti len „misky“ platiace si za zväčšenie poprsia, alebo gangstri plastikou si meniaci tvár. My ostatní nie sme klientmi finančných inštitúcií, poisťovní. Čiže opäť vláda sa musí rozhodnúť, či v zásade zostane zdravie verejným statkom, alebo sa zmení na obchod. Zisk zo zdravia môže existovať len pri dobrovoľnom pripoistení. Som rozhodne za verejné zdravie, ktoré bude financované jednou verejnou zdravotnou poisťovňou! Samozrejme, nemám nič proti existencii pripoistenia zdravia v iných poisťovniach. Záver: Zriadiť jednu jedinú verejnú zdravotnú poisťovňu, ktorú „živia“ povinné odvody a súkromný finančný sektor pripustiť len k položkám nezdravotného charakteru a k sanovaniu samopoškodzovania zdravia, ako je alkohol, fajčenie, drogy či adrenalínové športy.

PROBLÉM TRETÍ: Doprava. V čase zavádzania cestného mýta som sa trpko usmieval nad rečami, že mýtom ruinujeme úbohých prepravcov, kamionistov. Že ich pripravujeme o prácu. Nepočul som žiadne náreky, keď následne sme prepustili z práce tisíce prepravcov…, ale to bolo zo železničnej dopravy. Vieme a prijímame od múdrych hláv, že železničná doprava je naj! Ekologická, ekonomická, efektívna! Ale my ideme tvrdo proti zdravému rozumu. Preto vládny program musí obsahovať také dopravné riešenia, ktoré budú rešpektovať našu budúcnosť. Vrátiť železniciam miesto v systéme dopravy. Prestať s rušením železničných ciest. Renovovať ich! Urýchlene pokračovať v budovaní koridorov aspoň na rýchlosť 160 km. Vybudovať širokorozchodnú trať aspoň do Bratislavy. Rozhodnúť o pomere elektrifikovanej železnice k ostatnej trakcii a následne elektrifikovať tieto trate. Ekonomickými nástrojmi vrátiť na železnice nákladnú dopravu. (Počul som, že bratislavský Volkswagen pred 15 rokmi realizoval svoju tovarovú prepravu na 75 % železnicami, dnes je to vraj najviac 25 %. Viete, ako by si cesty vydýchli, keby sa tento pomer vrátil? A koľko by sme ušetrili na pohonných hmotách, emisiách a údržbe ciest?)

Výrazne podporiť osobnú železničnú dopravu. Obnoviť prepravu na všetkých, opakujem všetkých železničných tratiach! Nepripustiť súbeh železničnej a autobusovej osobnej dopravy. Tak ako sa spustila prevádzka na trati Komárno – Bratislava, samozrejme v ešte kvalitnejšej forme. Prečo napríklad na trati Zbehy - Radošina nepremáva vlak hoci trať ide uprostred obcí? Z mladosti si pamätám systém dopravy od Banskej Bystrice na Brezno. Autobusov bolo poskromne, väčšina cestujúcich išla vlakom. Na prvej zastávke v Šalkovej stál autobus do Poník. Následne Slovenská Ľupča, vždy autobus do Podkoníc. Lučatín, prípoj do Moštenice. Ľubietová, tu boli autobusy dva, jeden na Hiadeľ a druhý do samotnej Ľubietovej, Strelník a Povrazníka. Dnes je táto zastávka zrušená! V Brusne bol prípoj do Pohronského Bukovca a od rýchlika do kúpeľov. Teraz do týchto obcí idú všetky autobusy až z Banskej Bystrice, veľkú časť popri vlaku! Pokračujme železnicou ďalej. V Nemeckej stál autobus do Ráztoky. Nasledujúce zastávky nemali busové prípoje, koniec koncov na druhý breh Hrona boli len mostíky ponad rieku. Až v Podbrezovej a Brezne boli autobusové prípoje vejárovite rozvetvené do ďalších obcí. Podobne bol riešený spôsob prepravy na Horehroní až po Telgárt. Teraz každá obec aj 50 km spomínaný Telgárt má priame spojenie s Breznom autobusmi a vlaky idú prázdne. Nuž tak ich postupne zrušíme!

V mestskej hromadnej doprave vykonať kroky na podporu jej výlučnosti. To v prípade Bratislavy je okamžité a bezpodmienečné vybudovanie koľajovej trate z Petržalky na Šafárikovo námestie. Už nám to sľubujú 35 rokov! Kvalitná mestská hromadná doprava všade znamená zlepšenie priepustnosti ulíc a mostov, zlepšenie ovzdušia, menej problémov s parkovaním.

Páni ministri, župani, starostovia, dopravní inžinieri! Je v dnešnej dobe nejaký problém vytvoriť systém dopravy na Slovensku, ktorý bude ekologický, ekonomický a efektívny? Nosný koľajový, podnosný cestný! Problém je len jeden! Že si neviete spoločne sadnúť a dohodnúť sa. Ako aj, keď za vlaky je zodpovedná vláda, za autobusy kraje a obce. A to je 75 rokov po vojne! A že vraj máme vedomostnú spoločnosť! Záver: V TV som začul, že cykloorganizácie požiadali novú vládu o schválenie Národnej stratégie cyklodopravy a vraj ministerstvo dopravy je naklonené ich vyslyšať. Plne sa s ich požiadavkami stotožňujem. Avšak ja požadujem aby bola spracovaná a prijatá aj Národná stratégia dopravy na Slovensku. Netýka sa to len mnou spomínanej železničnej a cestnej dopravy, MHD a samozrejme aj cyklodopravy. Týka sa to tiež lodnej dopravy, vzájomné prepojenie vyústenia širokorozchodnej trate v bratislavskom prístave na prepravu loďami po Dunaji. Ale aj na budúcnosť vodných ciest na Morave, Váhu, či Bodrogu. Na premyslenie miesta leteckej dopravy a letísk v uvedenej stratégii. Nezabudnúť aj na koncepciu potrubnej dopravy, ropovodov, plynovodov a iných produktovodov.  A nejde mi len o technické a investičné riešenia, ale aj ich dopady na fungovanie slovenskej ekonomiky a predovšetkým o dopady na občana – ako mu pomôže lepšie a spokojnejšie žiť!

PROBLÉM ŠTVRTÝ: Verejná správa a samospráva. Odhliadam na obrovský problém ich financovania a upozorňujem len na čiastkový, ale vypuklý problém. Čo najskôr treba znížiť počet samospravovaných obcí. Skoro 3000 miest a dedín je neskutočne veľa. Obec by mala mať najmenej 2000 obyvateľov, ešte lepšie 3000. Čiže spájať obce a spájať obce. Existujú o tom štúdie i návrhy. Len ich čo najskôr realizovať! A k tomu ešte jeden návrh. Milý štát. Prečo musíš riadiť a samoriadiť občanov Košíc a Bratislavy až trikrát a prečo občania uvedených miest volia až pätoro zastupiteľov: európskych, slovenských, župných, mestských a obecných? Pritom občan dedinky so 100 dušami má nad sebou o jeden riadiaci stupeň menej. Asi je vyspelejší. Ako to vyriešiť? Jednoducho. V prípade Bratislavy zriadiť mestskú župu, rozšíriť mesto o Stupavu, Borinku a Marianku na Záhorí. Zvážiť Lozorno. Pod Karpatmi pridať Svätý Jur, Slovenský a Chorvátsky Grob, Ivanku, Zálesie a Bernolákovo. A na Žitnom ostrove Rovinku, Dunajskú Lužnú, Kalinkovo, Hamuliakovo, Miloslavov, Most a Malinovo. Ostatok Bratislavskej župy na Záhorí a pod Karpatmi privteliť Trnave. Košice možno rozdeliť na vlastné Košice a Šacu, ale bez mestských častí. Keď môže byť Petržalka s asi 120 000 občanmi zvládnutá starostom, tak aj Košice s asi 200 000 obyvateľmi sa dajú zvládnuť. A aspoň problémy Luníka by sa stali obecnými a všeobecnými problémami. Záver: Asi dozrel čas zvážiť doterajšie skúsenosti z fungovania vyšších i nižších územných samospráv. Netýka sa to len veľkosti a počtu obcí, či prebujneného poslanectva v našich najväčších mestách. Revidovať aj súčasné priestorové rozloženie VUC-iek. Pamätáte si, že už Dzurinda chcel napraviť krivdu na rozdelení Spiša? A krivda skutočne to je! Príkladom je, že Spišský hrad je v Košickom kraji a mestečko ležiace pod nim – Spišské Podhradie v kraji Prešovskom.

PROBLÉM PIATY: Bývanie. Razantne a ofenzívne podporiť výstavbu nájomných a družstevných bytov! Len citát z našej tlače: V bohatých štátoch žije väčšina v nájomných bytoch, u nás chýbajú. Pokiaľ viem, v Rakúsku a v Nemecku tri štvrtiny bytového fondu tvoria nájomné byty, u nás ani nie 4 percentá! Prečo nútime naše deti, aby 30 rokov splácali nekresťanské hypotéky, to takto napomáhame populačnému rastu? Začul som, že nová vláda chce podporiť výstavbu nájomných bytov. To je iba prvý nutný krok. Samotní starostovia upozorňujú, že sa týmto spôsobom neriešia aj súvisiace otázky. Byt treba zasadiť do priestoru obce. Sieťami, komunikáciami, urbanisticky a tiež občiansky. Ako záver mi vyplýva: Stratégia štátu v oblasti bytovej politiky sa musí inšpirovať myšlienkou spred vyše dvadsať rokov, ktorá znie: komplexná bytová výstavba.

A ZÁVER ZÁVEROV: Pri jednotlivých čiastkových problémoch vždy upozorňujem, že tie nie sú v spoločenskom vzduchoprázdne, že pri ich riešení musíme prihliadať na súvislosti. A pri tvorbe  programového vyhlásenia vláda musí prihliadať na súvislosti tiež. Vládny program nemôže byť len súborom, súhrnom čo ako dobrých koncepcií, či národných stratégií v tom či onom. Aj ten sa musí myšlienkovo odrážať od nejakej vízie a následne stratégie. A nie od hocijakej. Ale od takej, ktorá reflektuje národno-štátny záujem Slovenska a pristupuje k nemu na základe humánnych prístupov, prístupov, ktoré rešpektujú, že štáty majú vytvárať podmienky pre napĺňanie zmyslu ľudského života, pre udržanie chodu ľudskej spoločnosti, pre dôstojné prežitie človeka.