Čítanie - Ľuboš Jurík: Poučenie z moci

Ľuboš Jurík (1947), prozaik, esejista a publicista. Pracoval ako novinár, hovorca predsedu Národnej rady SR (1992 - 1997), založil mesačník Euroreport a je jeho šéfredaktor. Vo svojej prozaickej tvorbe čerpá námety z novinárskeho prostredia a zo starej medzivojnovej Bratislavy. Knižne publikoval aj esejistickú tvorbu, literatúru faktu a rozhovory so slovenskými a svetovými spisovateľmi.
Počet zobrazení: 5499
jurik-001.JPG

Ľuboš Jurík o období, kedy pôsobil ako hovorca predsedu NR SR, napísal knihu Pokušenie moci (2002). Uverejňujeme prvú kapitolu z pripravovanej knihy, ktorá na ňu nadväzuje. Autor v nej o nej píše: Poučenie z moci si nerobí ambície komplexne a historiograficky zhodnotiť spomenuté obdobie; kniha je skôr osobným svedectvom, sú to len marginálie o zložitých spoločenských udalostiach, akési obiter dicta (čiže poznámky na okraj) činnosti Národnej rady, ale aj vlády Slovenskej republiky. Ak je vôbec možné nejaké poučenie z moci, tak vari len v tom zmysle, že na zneužívanie moci – tak včera, ako aj v budúcnosti – takmer vždy doplatia najmä tí, ktorí moc zneužívali. Čo je však horšie, zneužívanie moci sa bytostne dotkne aj tých, ktorí sa moci ani len nedotkli a ktorí sa stali obeťou politických dobrodruhov a ekonomických egoistov: čiže občania.“

Prečo Ivan Gašparovič vystúpil z Hnutia za demokratické Slovensko •  Aké je poučenie z moci? Žiadne! •  Americký prezident Bill Clinton v Prahe roku 1994 a George Bush jr. na pražskom summite NATO v roku 2002 • Gerhard Schroder obhajuje záujmy Volkswagenu • Parlament začiatkom roku 1995: príliš veľa nenávisti, ľudskej tuposti a  neokrôchanosti  •  Schvaľovanie programového vyhlásenia vlády v NR SR.

„Bola to fraška...“, takto komentoval člen Hnutia za demokratické Slovensko, bývalý predseda Národnej rady Slovenskej republiky a neskôr prezident SR Ivan Gašparovič priebeh snemu HZDS v máji roku 2002, po  ktorom sa rozhodol z Hnutia vystúpiť a pred septembrovými voľbami  2002 založiť vlastnú politickú stranu Hnutie za demokraciu.

Vskutku, bola to fraška, ktorá poznamenala vývoj Slovenska od roku 1992 až po rok 2002, teda celých desať hektických, bolestných, protirečivých a  turbulentných rokov, desať rokov v individuálnych ľudských osudoch, desať rokov v spoločenskom organizme, v živote občanov Slovenskej republiky. Nemám teraz na mysli len priebeh spomenutého snemu HZDS v Nitre (hoci aj to bola, nepochybne, fraška), ale celé účinkovanie politických voluntaristov a privatizérov, ktorí sa zmocnili Slovenska, aby si z neho urobili politický záhumienok, aby takmer zlikvidovali bankový systém a hospodárstvo, rozrumili morálne hodnoty, skriminalizovali spoločnosť a dostali Slovensko do medzinárodnej izolácie. Ešte aj po voľbách v roku 1998, keď vznikla širokospektrálna koalícia pravo-ľavých strán, sa negatívny vplyv Hnutia za demokratické Slovensko a Slovenskej národnej strany prejavoval v parlamente, v spoločenskom vedomí, v neustálych konfliktoch medzi opozíciou a koalíciou, v činoch vlády, ktorá sa musela vyrovnávať s dedičstvom predošlého obdobia a sama pritom vyprodukovala viacero takmer fatálnych omylov.

Dôvodov, pre ktoré Ivan Gašparovič spolu s viacerými politikmi vystúpil z HZDS, bolo viacero; hlavný a podstatný bol však ten, že Vladimír Mečiar ho nenominoval na kandidátsku listinu do parlamentných volieb. Na nitrianskom sneme sa chystali zásadné prejavy nespokojencov s politikou Hnutia a osobitne s politikou Vladimíra Mečiara; je jasné, že medzi najnespokojnejších patril dovtedy lojálny spolupracovník Ivan Gašparovič. Bolo to logické: Gašparovič si uvedomoval, že Mečiarova hviezda vybledla, že stráca príťažlivosť a je neúnosná pre ďalšiu existenciu Hnutia; najmä však, že vplyvné finančné a ekonomické kruhy, ktoré vďaka Mečiarovi získali vplyv a majetky, sa na Mečiara viac nemôžu spoliehať: bol príliš zdiskreditovaný. Bolo potrebné urobiť vnútrostranícky puč: minimálne bolo potrebné na sneme upozorniť na neudržateľnosť mečiarovskej línie a snažiť sa demokratizovať „demokratické“ Hnutie. Vladimír Mečiar sa však dozvedel, že I. Gašparovič sa chystá vystúpiť s kritikou jeho línie a improvizovane ho predbehol: oznámil, že I. Gašparoviča a niekoľkých ďalších nespokojencov nehodlá kandidovať do volieb.

Nepodliehajme však špekuláciám, ktoré sa vynorili po pamätnom nitrianskom sneme: vtedy sa hovorilo, že Gašparovič bol dohodnutý s Mečiarom a že rozštiepenie Hnutia je len trikom, ktorý má zamiešať predvolebné karty. Hovorilo sa tiež o tom, že po voľbách sa tieto „rozhádané“ frakcie Hnutia spoja a spolu so Smerom Roberta Fica (prípadne s komunistami, či dokonca s Ruskovou Alianciou nového občana) utvoria vládu s podporou parlamentnej väčšiny. Konštrukcia to nebola nepredstaviteľná, mala však úskalia: Robert Fico viackrát vyhlásil, že do koalície s Mečiarom nepôjde, Aliancia nového občana sa vyprofilovala ako pravicová strana a zdanlivo bez politiky kompromisov a roztržka Gašparoviča s Mečiarom bola vskutku vážna, úprimná a hlboká, nebola vopred dohodnutá, nebola vypočítaná na povolebný efekt. Rozchod Gašparoviča s Mečiarom bol definitívny a neodvolateľný: skončilo sa jedno obdobie v krátkych dejinách mladej Slovenskej republiky.

Rozkol v Hnutí mal vážne dôsledky najmä na Mečiarovu pozíciu v politickom živote Slovenska; ukázalo sa, že čoraz viac politikov a sympatizantov Hnutia nesúhlasí s jeho politikou a jeho metódami. Cítili sa ohrození. Vedeli tiež, že globálny trend – predovšetkým v Európe, ale aj pokiaľ ide o aktivity v rámci NATO – smeruje k integrácii do týchto štruktúr bez Mečiara a tak sa snažili prispôsobiť novým vetrom: vetrom euroatlantickým. Preto privítali možnosť, že síce zostanú „verní“ Hnutiu, bude to však Hnutie iné – bez Mečiara. A na čelo tohto zrenovovaného Hnutia sa postaví jeho korunný princ Ivan Gašparovič.

(Iba niekoľko dní po komunálnych voľbách v roku 2002 – už 14. decembra 2002 – vystúpil s ostrou kritikou proti metódam riadenia HZDS a tým prakticky proti Vladimírovi Mečiarovi aj ďalší kľúčový politik hnutia Vojtech Tkáč. Otvorene povedal, že v Hnutí je chaos, o demokracii vraj nemožno vôbec hovoriť, o všetkom rozhoduje jeden muž a ostatní len trpne a trápne pritakávajú. V tomto prípade bola však situácia zložitejšia, pretože Vojtech Tkáč bol členom parlamentu a za ním stálo niekoľko poslancov HZDS, ktorí odchodom z Hnutia oslabili poslanecký klub HZDS. Na tlačovej besede deň pred Vianocami 23. decembra 2002 Vojtech Tkáč okrem iného povedal: „V rámci HZDS došlo k niektorým skutočnostiam, ktoré vyvolali a podnietili masový prejav odporu voči štýlu práce a riadenia, či neriadenia, financovania či nefinancovania HZDS... Chceme urobiť všetko pre to, aby sa urobila sebareflexia aj za roky minulosti. Je treba zaujať jasné postoje a označiť aj zodpovednosť tejto histórie HZDS.“ Inými slovami, Vojtech Tkáč mal už vtedy v úmysle dištancovať sa od mečiarovského štýlu vedenia strany a najmä sa dištancovať od „minulosti“ HZDS. To isté by sa dalo povedať aj o „revolte“ ďalších členov HZDS Viliama Vetešku a Tibora Mikuša v roku 2007, ktoré však boli rovnako neúspešné).

Prvé predvolebné výskumy rôznych agentúr boli pre Gašparovičovo Hnutie za demokraciu  (HZD) mimoriadne optimistické a povzbudivé. Volebné percentá sa vyšplhali až na deväť percent a zdalo sa, že Hnutie za demokraciu bude prinajmenšom parlamentnou stranou, ba dokonca, že bude mať kľúčovú úlohu pri zostavovaní novej vlády. Na tlačovej konferencii 3. septembra 2002 Ivan Gašparovič však veľmi realisticky konštatoval, že predvolebné referencie môžu byť celkom iné ako volebné výsledky a že je predčasné hovoriť o novej vláde. Ako sa ukázalo, jeho varovné slová sa naplnili: Hnutie sa demokraciu získalo v septembrových voľbách 2002 len čosi cez tri percentá a do Národnej rady SR sa nedostalo. Bolo po ilúziách.

Aj keď sa Gašparovič a jeho ľudia nedostali do parlamentu, nechtiac zohrali historickú úlohu: upozornili na to, že v HZDS je vnútorná kríza, že V. Mečiar prestal byť nekritizovateľným a nepostrádateľným predsedom Hnutia a čo je najdôležitejšie, že mečiarizmus ako forma, či metóda politickej kultúry je prekonaná a že Slovensko sa na svoje strastiplnej historickej ceste posunulo o závažný krok ďalej. To však platilo len do volieb prezidenta SR v apríli 2004.

• • •

Už pred prezidentskými voľbami v marci 2004 bol Ivan Gašparovič (keď kandidoval na post prezidenta Slovenskej republiky) ešte kritickejší. Na otázku: „Vaším protikandidátom je aj predseda HZDS-ĽS Vladimír Mečiar. Neobávate sa jeho kandidatúry?“ odpovedal: „Poviem vám to takto, kandidatúru pána Mečiara chápem a to najmä ľudsky. Jemu ako pravicovému politikovi už ani tak nejde o politiku, ako skôr o jeho osobné záujmy a preto sa nečudujem, že svojou kandidatúrou rozšíril rady prokoaličných kandidátov na post prezidenta. Verejne je známe, že jeho kandidatúra už nie je o Opli Korzička, ale o Penzióne Elektra a o všetkom, čo s tým súvisí.“ (Vaša voľba, č.2/2004). Inými slovami, post prezidenta mal V. Mečiarovi legitimizovať jeho privatizované majetky a dať definitívnu bodku za jeho kriminálnymi deliktami.

Ešte príkrejšie sa I. Gašparovič na adresu svojho bývalého straníckeho šéfa vyjadril po odchode z HZDS: „Vladimír Mečiar nemá rád názor druhého, vždy si urobí po svojom. Nedôveruje ľuďom a z toho vyplývajú zlé rozhodnutia. V HZDS už nikto nikomu neverí.“ Napriek tomu si po prvom kole prezidentských volieb priamo pred kamerami títo dvaja zarytí rivali farizejsky podávali ruky.

Voľby prezidenta SR v apríli 2004 priniesli pozoruhodné výsledky: hoci favoritom číslo jeden bol dlhodobo kandidát SDKÚ, minister zahraničných vecí Eduard Kukan, do druhého kola sa napokon dostali Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič – E. Kukan skončil tretí, vtedajší prezident R. Schuster štvrtý. Pre slovenskú politickú elitu – opozíciu či koalíciu – to bol svojím spôsobom šok, ako to bol šok a zdesenie aj pre zahraničie. Všeobecne sa totiž očakávalo, že do druhého kola postúpi V. Mečiar a E. Kukan a volič si v druhom kole – ako to už bývalo na Slovensku zvykom – vyberie menšie zlo, totiž E. Kukana. Lenže nepoučiteľnosť politických elít (v tomto prípade koaličných strán SDKÚ, KDH, ANO a SMK) je bezbrehá, priam nekonečná ako vesmír. Namiesto toho, aby sa koaličné strany dohodli na jednom kandidátovi, postavili svojho: KDH Františka Mikloška, ANO Ľuba Romana, SMK sa nepostavila za nikoho a občiansky kandidát Martin Bútora, bývalý veľvyslanec v USA, kandidoval, takpovediac, individuálne. Aliancia nového občana sa síce prezieravo vzdala kandidatúry – Ľubo Roman odstúpil – no F. Mikloško a M. Bútora vytrvalo kandidovali ďalej. Títo dvaja odčerpali hlasy E. Kukanovi, títo dvaja sú zodpovední nielen za prehru ako-tak prijateľného kandidáta na funkciu prezidenta, ale títo dvaja – a ich voliči – vystavili Slovenskú republiku tesne pred vstupom do EÚ a krátko po vstupe do NATO veľkému riziku. Rovnakú mieru viny na tomto trápnom fiasku vládnej koalície mal aj prezident SR Rudolf Schuster a predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda. R. Schuster preto, že neodhadol svoje šance a napriek jasným signálom o predpokladanom neúspechu kandidoval, tiež preto, že voľby prezidenta spojil s referendom o predčasných voľbách. M. Dzurinda preto, že svojim sebaistým a chvíľami aj arogantným spôsobom odmietol komunikáciu s koaličnými partnermi a nedohodol sa s nimi na podpore jedného kandidáta. Veľký podiel viny malo aj KDH, ktoré nominovalo F. Mikloška len preto, že im vadila Kukanova  komunistická minulosť a SMK, pretože alibisticky mlčala, vyčkávala, nepodporila Kukana preto, že údajne zlyhal v slovensko-maďarských rokovaniach. Prečo kandidoval M. Bútora, to vie len on sám a prečo ho podporovali „slušní“ voliči, to je otázka ich svedomia a politickej naivity. V tejto politickej šachovej partii sa rozumne zachovala iba Aliancia nového občana, ktorej kandidát Ľubo Roman sa svojej kandidatúry vzdal v prospech E. Kukana. Suma sumárum: voľby prezidenta SR boli ukážkou nepoučiteľnosti moci a je jedno, či opozičnej alebo koaličnej. Ani opozícia totiž nemala radosť z takýchto výsledkov, pretože strana Smer sa chytila do vlastnej pasce: ich kandidát I. Gašparovič sa síce stal prezidentom, no Smer neuspel  v referende, ktoré spolu s odbormi inicioval  (referendum o predčasných voľbách bolo pre nízku účasť voličov neplatné). Suma sumárum po druhé: voľby prezidenta boli ukážkou nezodpovednosti a naivity politických elít, pretože vystavili Slovenskú republiku riziku opätovnej medzinárodnej izolácie, mohli zneistiť a spochybniť prílev zahraničných investícií a vrhnúť Slovensko späť do mečiarovskej éry. V tomto zmysle je však nečakané víťazstvo I. Gašparoviča v prezidentských voľbách oným povestným „menším zlom“. Časom sa však ukázalo, že naivita typu F. Mikloška a M. Bútoru mala na vývoj ďalšie následky: prezident Gašparovič bez váhania poveril víťaza volieb Roberta Fica zostavením vlády, ktorá potom narobila Slovensku problémy. Noblesný protikandidát, skutočný diplomat a osobnosť medzinárodného formátu Eduard Kukan zostal predo dvermi Prezidentského paláca; možno sa len domýšľať, ako by sa vyvíjala vnútropolitická situácia a od nej odvodená zahraničnopolitická, keby sa on stal prezidentom. Verejnosť by určite bola ušetrená mnohých „trapasov“ a možno aj populistickej politiky.

(Aj keď sa Ivan Gašparovič stal prezidentom Slovenskej republiky, jeho bývalé HZDS nevynechalo jedinú príležitosť, aby ho priamo či nepriamo kritizovalo, aby ho viac či menej spochybňovalo a upozorňovalo verejnosť, že to nie je ten pravý prezident. Nemá zmysel sa zaoberať sa výpadmi proti I. Gašparovičovi, stačí pripomenúť, že člen HZDS Ján Kovarčík kritizoval prezidenta SR napr. v súvislosti s jeho zámerom zrekonštruovať lovecký zámoček v Tatranskej Javorine, ktorý patrí Kancelárii prezidenta. V týchto slovách sú zahrnuté vari všetky výhrady HZDS. „V období pred prezidentskými voľbami oslovoval verejnosť slovami: Myslím národne, cítim sociálne. Zdá sa však, že dnes sa zaoberá najmä svojimi záľubami, medzi ktoré patrí aj poľovníctvo. V situácii, keď dvaja z troch nezamestnaných ľudí nemajú ani priemernú mzdu v národnom hospodárstve, prezident využíva značné výhody, pričom sa venuje najmä svojim zábavkám,“ uviedol Ján Kovarčík a pokračoval: „Slovensko by konečne malo mať prezidenta, ktorý je reprezentatívny a môže sa oprieť o skutočnú podporu obyvateľstva. Voľba doterajších prezidentov bola skôr prejavom vzdoru, ako úprimného presvedčenia voličov o svojom rozhodnutí.“ 17. augusta 2007)

Keď však hovoríme o nepoučiteľnosti  moci politických špičiek a jej naivite, treba hovoriť aj o nepoučiteľnosti  voličov - občanov Slovenskej republiky. Napriek všetkým známym faktom a metódam o činnosti V. Mečiara z predošlých rokov mu veľká časť voličov opäť dala svoj hlas, akoby bola definitívne hluchá a slepá. Ukázalo sa, že tých, ktorí volili V. Mečiara za prezidenta SR, vôbec nezaujímajú fakty a argumenty, že sú zmanipulovaní a nemajú žiadnu zodpovednosť, politickú predvídavosť a ani morálku. Keď sa niekto stotožní s človekom, ktorý moc využíval na vlastné obohatenie, ktorý rozkrádal štát, kriminalizoval politiku, tak je zrejme rovnaký ako jeho idol: alebo je beznádejne zaslepený a zmanipulovaný. Časť voličov bola zase „donútená“ voliť I. Gašparoviča len preto, aby nezvíťazil V. Mečiar.

Ako je známe, šesť rokov som pôsobil ako hovorca predsedu NR SR I. Gašparoviča v rokoch 1992 až 1997 (presnejšie od júna 1992 do februára 1997) a z tohto obdobia som napísal knihu Pokušenie moci. Aj preto som pozorne sledoval vývoj na politickej scéne, vývoj v HZDS, postoje bývalého šéfa parlamentu a snažil som sa ich dávať do súvislostí. Môj rozchod s Gašparovičom a so všetkým, čo predstavovali zdeformované idey Hnutia, bol dosť dramatický. Úprimne povediac, rozkol v Hnutí mi poskytol vnútornú satisfakciu a dal mi za pravdu: ukázalo sa, že je to účelová, krátkozraká a škodlivá politika, ktorá nemá žiadnu perspektívu a ktorá vedie len k izolácii a spôsobuje morálnu deštrukciu spoločnosti. Keď I. Gašparovič oznámil odchod z Hnutia, rozchod s Mečiarom a vznik vlastnej strany, mal som sto chutí mu zavolať a povedať: „Pán predseda, vitajte medzi slušnými ľuďmi...!“

Nezavolal som, ani som sa nezapojil do aktivít Hnutia za demokraciu, hoci isté ponuky som priebežne dostával. Mal som niekoľko dôverných rozhovorov s Miroslavom Kollárom, ktorý bol v časoch Gašparovičovho pôsobenia vo funkcii predsedu NR SR vedúcim kancelárie NR SR (čo bolo dôležitá a vplyvná funkcia), taktiež s priateľom Mariánom Hlavatovičom, generálnym tajomníkom HZD. Hovorcom HZD bol textár, producent, scenárista Martin Sarvaš, s ktorým sme si veľmi dobre rozumeli. Nevidel som však žiadnu perspektívu v tejto spolupráci, ani som nepredpokladal, že HZD bude zohrávať dôležitú úlohu v Národnej rade SR a vo vláde. Ponuky som neakceptoval. Mal som – bohužiaľ, či chvalabohu – pravdu. Hnutie za demokraciu sa teda nestalo parlamentnou stranou a na obdobie 2002 až 2006 bolo mimo parlamentu. Samozrejme, po zvolení I. Gašparoviča za prezidenta SR sa upevnil aj kredit HZD.

Aké je poučenie z moci? Žiadne. Kde je moc, tam sa použije, či presnejšie, tam sa zneužije. Majitelia moci, čo i len dočasní a hoci aj zvolení v demokratickom systéme, sú v neustálom pokušení moc prispôsobovať vlastným potrebám, až sa napokon s mocou stotožnia, privlastnia si ju a používajú ju na realizáciu svojich ambícií. Platí to viac-menej pre každého, kto sa dostane k moci, aj keď môže mať akékoľvek ušľachtilé pohnútky. Humanizovať moc je číry nezmysel: možno ju len dostať pod kontrolu systémom demokratických noriem, inštitúcií, médií a občianskej zrelosti. Vývoj v ďalších rokoch to potvrdil.

Pre hlbšie a lepšie pochopenie vývoja slovenskej spoločnosti po roku 1989 si nezaškodí pripomenúť udalosti, ktoré sa v dramatickom slede odvíjali od novembrovej parlamentnej noci po voľbách v roku 1994. Kniha Pokušenie moci sa končí práve na konci roku 1994, v čase, keď sa novoutvorená koalícia z Hnutia za demokratické Slovensko, Slovenskej národnej strany a Združenia robotníkov Slovenska chystala prerozdeliť privatizačný balík, keď sa sebavedomie koaličných strán menilo na aroganciu a Slovenská republika sa kvôli tejto politike pomaly a iste diskvalifikovala a dostávala sa do medzinárodnej izolácie.

Problém však nebol (iba) v tom, že Slovensko bolo v očiach demokratickej a civilizovanej Európy nespoľahlivý partner, ale (aj) v tom, že atmosféra na vnútropolitickej scéne sa stávala dusnou, nedýchateľnou, že sa kriminalizovala spoločnosť a metódy podsvetia sa stávali súčasťou politickej kultúry, či skôr nekultúrnosti.

Spoločenská atmosféra sa neprejavuje len v negatívnej ekonomickej situácii, v zlyhávaní štátnych inštitúcií, či následne v medzinárodnej izolácii, ale aj v každodenných medziľudských vzťahoch. Kvalita života občanov bola nízka, spoločnosť bola frustrovaná množiacimi sa privatizačnými kauzami, ľudia pociťovali strach z mafií, ktorí sa preplietali do politických štruktúr, bujnela korupcia a  klientelizmus predstaviteľov moci, zlyhávali bezpečnostné inštancie a súdnictvo, narastala intolerancia. Ľudské práva sa dostávali na okraj politických záujmov vládnucich strán. Paradoxne deštrukcia demokracie prebiehala v mene demokracie: navonok sa flagrantne v mnohých prípadoch neporučovali zákony, ani vláda, ani parlament ovládaný HZDS nekonali protiústavne, formálne fungovali všetky inštitúcie demokratického systému. Aj pri mnohých stretnutiach so západnými politikmi či novinármi predseda NR SR v podstate pravdivo argumentoval tým, že sa neporušili zákony Slovenskej republiky a všetky aktivity parlamentu a vlády boli v súlade s ústavou. Proti tomu sa nedalo nič namietať: akurát iba toľko, že aj demokracia sa dá zneužiť proti demokracii.

Poučenie z moci si nerobí ambície komplexne a historiograficky zhodnotiť spomenuté obdobie; kniha je skôr osobným svedectvom, sú to len marginálie o zložitých spoločenských udalostiach, akési obiter dicta (čiže poznámky na okraj) činnosti Národnej rady, ale aj vlády Slovenskej republiky. Ak je vôbec možné nejaké poučenie z moci, tak vari len v tom zmysle, že na zneužívanie moci – tak včera, ako aj v budúcnosti – takmer vždy doplatia najmä tí, ktorí moc zneužívali. Čo je však horšie, zneužívanie moci sa bytostne dotkne aj tých, ktorí sa moci ani len nedotkli a ktorí sa stali obeťou politických dobrodruhov a ekonomických egoistov: čiže občania.

Jedným dychom však chcem povedať, že ani táto kniha – a ani predošlý diel Poučenie z moci – nie je súdom, ani obžalobou, či zjednodušeným vynášaním úsudkov a odsudkov na adresu HZDS a jeho koaličných partnerov. Niet nič ľahšieho (a zbabelejšieho) ako sa po prehratej vojne postaviť na stranu víťaza a porazeného opľuť – čo je takmer slovenským národným športom. Vždy ma najviac zarmucovali politici, umelci a najmä novinári, o ktorých sme všetci vedeli veľmi dobre, aké pozície a privilégiá mali v socialistickom režime, ktorí sa veľmi pohotovo stali strážcami demokracie a neváhali kydať na svojich predošlých chlebodarcov či kolegov. Bolo to prinajmenšom nemorálne. Ale rovnako nepríjemne som sa cítil v spoločnosti fundamentalistov, rôznych frustrovaných a zatrpknutých disidentov či zneuznaných politikov a novinárov, ktorí by zase v mene jedinej pravdy a demokracie pohotovo umlčali akékoľvek iné názory, okrem ich vlastných, neomylných právd.

Ak teda nemám v úmysle neobjektívne a bez argumentov kritizovať politiku koaličných strán po voľbách v roku 1994, nechcem jednostranne a nekriticky pochlebovať vládam Mikuláša Dzurindu a politickým stranám, ktoré vyhrali voľby v roku 1998 (širokospektrálna pravo-ľavá koalícia) ani ktoré zostavili vládu po septembrových voľbách 2002 (pravicová vláda zo strán SDKÚ, Aliancia nového občana, KDH a Strana maďarskej koalície). Naopak. Zaiste by sa našlo viacero dôvodov, vrátane osoby a politiky samotného predsedu vlády Mikuláša Dzurindu a niektorých jeho ministrov či poslancov koalície (vrátane predsedov politických strán), o ktorých by sa v slovníku analytikov a historikov našlo mnoho nelichotivých slov. Úprimne sa však musím priznať k tomu, že viac sympatizujem s pravicovými tendenciami Dzurindových vlád ako s voluntaristickým obdobím vlády V. Mečiara, či s populistickou rétorikou Roberta Fica. Ak sa to niekomu nepáči, nech pokojne a bez hnevu túto knihu odloží. Ale o tom neskôr. Vráťme sa na začiatok roku 1994.

• • •

12. januára 1994 bol na oficiálnej návšteve v Prahe vtedajší prezident USA Bill Clinton a stretol sa s politickými predstaviteľmi Višegrádskej štvorky. V tom čase všetky krajiny V4 stáli, takpovediac, na rovnakej štartovacej čiare a mali viac či menej rovnaké šance stať sa členmi NATO. A NATO ich aj ústami Billa Clintona oslovilo a pozvalo na rokovania. Ako je známe, Česká republika, Maďarsko a Poľsko sa stali členmi NATO, ale Slovenská republika sa kvôli nedemokratickej a netransparentnej politike vlády Vladimíra Mečiara do aliancie nedostala a musela čakať až na ďalšie stretnutie členských štátov NATO v novembri 2002 – zhodou okolností taktiež v Prahe. Kým sa medzinárodná prestíž troch krajín V4 razantne zlepšila, prestíž Slovenskej republiky klesla až pod bod mrazu. Do Českej republiky začali po vstupe do NATO prúdiť zahraničné investície. Nehovoríme o zanedbateľných číslach. Kým dovtedy to bolo približne 1,5 až 2 miliardy dolárov ročne, po získaní členstva prišlo do Čiech až 5,5 – 6 miliárd dolárov ročne. Je to podstatný rozdiel: a o tieto nemalé finančné zdroje nás pripravilo vládnutie mečiarovskej koalície.

Rokovania čelných predstaviteľov NATO v Prahe v novembri 2002 som pozoroval už len ako šéfredaktor mesačníka EUROREPORT, no predsa len som mal tak trochu bližšie k informáciám. Jednak preto, že redakcia časopisu EUROREPORT pripravila osobitné vydanie venované summitu NATO v úzkej spolupráci s Ministerstvom obrany SR (najmä so štátnym tajomníkom Rastislavom Káčerom a náčelníkom generálneho štábu generálom Milanom Cerovským), ale aj preto, že minister obrany SR Ivan Šimko bol členom redakčnej rady EUROREPORT-u a spolupráca s ním bola dlhodobo produktívna a vzťahy veľmi priateľské.

(Dovoľte, aby som odbočil, aby som sa v čase posunul do novembrových dní – 21. a 22.novembra 2002, kedy sa v Prahe konal summit NATO, na ktorom Slovenská republika spolu s ďalšími štátmi – Slovinsko, Lotyšsko, Litva, Estónsko, Rumunsko a Bulharsko – dostala pozvanie na vstup do aliancie. Napokon, takéto posúvanie sa v čase som si zvolil ako porovnávaciu metódu a ako spôsob pre plastickejšie pochopenie súvislostí.

Praha tých dní pripomínala obliehanú pevnosť. V uliciach mesta bolo viac policajtov ako civilov, napriek mimoriadne prísnym bezpečnostným opatreniam bolo cítiť nervozitu. Mnohé banky, reštaurácie, divadlá, výstavné siene, bary... boli zatvorené, celé štvrte – najmä v okolí kongresovej haly v Nuslích a Hradčian – boli nepriepustne strážené, očakávali sa masové demonštrácie odporcov NATO a antiglobalistov. Samotný priebeh summitu bol však pokojný a obišiel sa bez akýchkoľvek incidentov, pravda, ak nepočítame dve paradajky, ktoré na záverečnej tlačovej konferencii hodili po lordovi Robertsonovi dvaja ruskí, riadne akreditovaní novinári. A pokiaľ ide o priebeh stretnutia, dojemná bola najmä úvodná časť prvého dňa – 21.novembra 2002 – keď generálny tajomník NATO George Robertson hneď pri otvorení summitu pozval sedem štátov do aliancie, medzi nimi aj Slovensko. Pôsobivé boli aj vystúpenia prezidentov, resp. predsedov vlád pozvaných krajín, ktorí sa zhodne vyjadrili v tom zmysle, že členstvo v NATO je pre nich potvrdením demokratických zmien po páde berlínskeho múru, je definitívnym koncom ideologického rozdelenia Európy a znamená koniec studenej vojny. Pozvánka do aliancie vyvolala v slovenskej spoločnosti rozporuplné reakcie; aj keď väčšina obyvateľov vstup do NATO privítala, ozývali sa aj nesúhlasné názory. Spomeniem napríklad emotívne, až radikálne vystúpenie publicistu Eduarda Chmelára, ktorý v relácii Slovenskej televízii, v diskusii s politikom Petrom Weissom, ostro napadol NATO – aj P. Weissa - za agresívnu, útočnú politiku. Nepochybne, jeho názory neboli osamotené a reprezentoval časť pacifisticky naladenej spoločnosti; lenže takéto názory vychádzali z hlbokého nepochopenia situácie a naivného idealizmu. Tak trochu prekvapujúco sa na čelo odporcov vstupu Slovenskej republiky do NATO postavil Ján Čarnogurský, ktorého argumentácia mala v niektorých prípadoch racionálne jadro. V januári 2003 inicioval petičnú akciu na vypísanie referenda o vstupe do NATO. V tom istom čase (v januári 2003 na piatej schôdzi NR SR) navrhli poslanci za Komunistickú stranu Slovenska vypísanie referenda, ale plénum tento návrh drvivou väčšinou hlasov zamietlo. Vzápätí sa Komunistická strana pripojila k petičnej akcii na vypísanie referenda o vstupe do NATO. Vznikla tak kuriózna situácia: antikomunista Čarnogurský sa nakrátko chtiac-nechtiac stal spojencom KSS. Do petičnej akcie sa zapojilo viacero známych osobností, napr. spisovatelia L. Ťažký a R. Kaliský, či spevák populárnej hudby J. Ráž a ďalší.

Ďalšou kľúčovou udalosťou pre vývoj Slovenskej republiky bol summit Európskej únie v Kodani, ktorý trval tri dni a skončil 14. decembra 2002. Na tomto stretnutí vrcholných predstaviteľov únie a desiatich kandidátskych krajín dostala aj Slovenská republika pozvánku do EÚ, pričom za vstup do tohto elitného klubu bol určený máj 2004. Bol to dôkaz úspešnosti Dzurindovej politickej línie a naopak, potvrdenie toho, že mečiarizmus bol ako historický fenomén odsúdený a pochovaný).

Vráťme sa však späť, na začiatok roku 1995, kedy sme o členstve v NATO a v Európskej únii nemohli ani len snívať.

Aj keď dosiaľ hovoríme o tom, že medzinárodná reputácia Slovenskej republiky bola ohrozená a naša krajina sa postupne dostávala do izolácie, zahranično-politické vzťahy si zachovávali svoj pravidelný rytmus a na Slovensko prichádzali zahraničné delegácie na rôznej úrovni, rovnako tak slovenská politická reprezentácia v hojnom počte cestovala do zahraničia na oficiálne návštevy, konferencie, zasadania európskych i celosvetových inštitúcií.

• • •

17. januára 1995 prišiel na návštevu Slovenska vtedajší predseda vlády Dolného Saska Gerhard Schröder (neskôr sa stal predsedom vlády Spolkovej republiky Nemecko ako kandidát SPD a aj po septembrových voľbách 2002 opäť tesnou väčšinou zvíťazil. Je zaujímavé, že Schröder sa s Gašparovičom stretol po rokoch v celkom inej pozícii: jeden bol predsedom vlády Nemecka, druhý slovenským prezidentom, na návšteve I. Gašparoviča v Berlíne 20. októbra 2004) a spolu s ním aj prezident koncernu Volkswagen z Wolsfburgu Johannes Piech. Ako je známe, Volkswagen sa mimoriadne úspešne etabloval na Slovensku a bratislavské produkty tohto koncernu sa časom stali najkvalitnejšie v celom systéme automobilky. (Stretnutie na pôde Národnej rady SR malo vskutku reprezentatívny charakter: okrem Schrödera a Piecha sa za nemeckú stranu zúčastnila veľvyslankyňa Spolkovej republiky Nemecko H. Zenkerová, prítomný bol predseda vlády SR Vladimír Mečiar, minister hospodárstva Ján Ducký, podpredseda NR SR Augustín M. Húska a ďalší politici z parlamentu aj exekutívy).

Nálada bola uvoľnená, priateľská, takmer neformálna a chvíľami až žoviálna. Pravda, na úvod sa hovorilo o spolupráci medzi Dolným Saskom a Slovenskom, najmä o aktivitách automobilky Volkswagen, o jej produktoch a o kvalitnom zázemí, ktoré tento svetoznámy koncern našiel na Slovensku. Na takýchto oficiálnych rokovaniach nemožno obísť ani aktuálnu politickú situáciu a tak bola – aspoň na chvíľu – témou rozhovorov aj povolebná atmosféra na Slovensku, výsledky volieb a aj priebeh známej novembrovej noci v NR SR z 3. na 4. novembra 1994. Hostia sa tejto témy dotkli len povrchne a viac či menej zdvorilo ju nekomentovali, no predseda NR SR, ale aj predseda vlády SR Vladimír Mečiar sa snažili obhájiť spôsob výmeny poslancov vo výboroch NR SR a zľahčovať demarš, ktorú Slovenská republika dostala z Európskej únie. Iba veľvyslankyňa Spolkovej republiky Nemecko pani Zenkerová sa snažila vysvetliť nielen stanovisko únie, ale napokon aj vlády SRN, lenže ani Schröder, ani Piech neprišli na Slovensko kritizovať vládu či parlament: prišli hájiť záujmy koncernu Volkswagen.

 Z hľadiska záujmov automobilky a vlády Dolného Saska bolo vcelku prirodzené, že sa zaujímali najmä o legislatívne podmienky pre zahraničné investície, o kvalifikované pracovné sily, o vysokú kvalitu výrobkov, o subdodávateľov, o daňové podmienky, o zisky a podobne, no v slovenských politikoch tým chtiac-nechtiac vyvolávali presvedčenie, že západní politici sú v podstate pokryteckí: čo ich vskutku zaujíma, to je stabilita ich investícií a presadzovanie nejakých demokratických princípov patrí len k nevyhnutnému politickému folklóru. Zaiste, záujem akciovej spoločnosti Volkswagen bol jednoznačne definovaný, to však neznamená, že stabilita v politike a demokratické pomery v celej spoločnosti im boli ľahostajné a že sa správali ako pokrytci; práve naopak. Predovšetkým politická stabilita, demokratické pomery v parlamente, funkčná vláda – sú pre západných investorov podstatné podmienky na realizáciu ekonomických a obchodných záujmov. Aj keď sa na rokovaní s Gerhardom Schröderom a Johannesom Piechom hovorilo o konkrétnych politických činoch a aktivitách len málo a akoby okrajovo, v podtexte bolo cítiť obavy z možného vývoja na Slovensku: a ten už by v prípade deštrukcie demokratických princípov mohol ohroziť nemecké investície.

Chvíľu sa hovorilo aj o postavení menšín, o situácii v Národnej rade SR, o pozícii vlády, o možnostiach slovenskej ekonomiky, o privatizácii. Potom sa reč opäť zvrtla na automobilový priemysel a na autá; bolo známe, že predseda NR SR I. Gašparovič je automobilový nadšenec, že má rád rýchle autá a rýchlu jazdu. Gerhard Schröder sa ho spýtal, aké má auto, či je z koncernu Volkswagen... Predseda NR SR na to odpovedal, že má malú Hondu, ale ani Volkswagen, ani Audi si nemôže dovoliť. Na to Schroder vtipne zareagoval: „Zrejme u vás niečo nie je v poriadku!“ I. Gašparovič len pokrčil ramenami: „Zrejme...“

• • •

Pred začiatkom prvej schôdze Národnej rady SR v roku 1995 bola pravidelná tlačová konferencia (18. januára 1995, okrem I. Gašparoviča sa na nej zúčastnil aj predseda gesčného výboru pre programové vyhlásenie vlády M. Maxon), na ktorej sa malo hovoriť predovšetkým o programe schôdze a programovom vyhlásení vlády, ale novinári začali klásť otázky v súvislosti s listom prezidenta Michala Kováča výkonnému riaditeľovi medzinárodnej novinárskej organizácie (Výbor na ochranu novinárov) Williamovi A. Ormemu. Už len niektorí pamätníci si zrejme spomenú, že hodnotiaca správa jednej z medzinárodných novinárskych organizácií veľmi negatívne hodnotila stav demokracie na Slovensku a nepriamo kritizovala vládnu koalíciu, že potláča slobodu tlače a prejavu. Pravdaže, list vyvolal rozhorčenie koaličných poslancov, ale aj médií, ktoré sympatizovali s V. Mečiarom, alebo ktoré HZDS priamo (či nepriamo) financovalo. Ešte väčšiu vlnu pobúrenia spôsobil list prezidenta M. Kováča, ktorý viac či menej súhlasil s hodnotením W. Ormeho a vlastne potvrdil, že mečiarovské spôsoby riadenia spoločnosti obmedzujú slobodu tlače a  prejavu. Práve koaliční poslanci, viacerí členovia vlády a promečiarovskí novinári (napr. poslanci D. Slobodník, T. Cabaj, B. Kunc a i.) sa snažili vyvrátiť Ormeho tvrdenia a ostro napádali prezidenta M. Kováča, že sa „prepožičal“ na protislovenskú kampaň; naopak, druhá strana novinárskej obce sa pripojila k Ormeho argumentácii a zároveň ocenila odvážny prezidentov postoj.

(Kvôli úplnosti si dovolím odcitovať plné znenie listu W. A. Ormeho prezidentovi SR Michalovi Kováčovi: „Vaša excelencia, Výbor na ochranu novinárov je hlboko znepokojený tým, že 4. novembra 1994 boli s výnimkou jednej osoby odvolaní 18 členovia Rozhlasovej a televíznej rady. Toto je štvrté veľké pretvorenie týchto najmä odborných a technických orgánov za menej ako dva roky. Krátko po odvolaní členov rád nasledovalo uvoľnenie dvoch novinárov pracujúcich pre štátne vysielače. Svetozár Košický, vedúci jedného zo spravodajských oddelení Slovenskej televízie bol uvoľnený týždeň po zmenách uskutočnených v radách. Miestni pozorovatelia sa  nazdávajú, že príčinou uvoľnenia bol obsah Aktualít, pretože, ako vravia, nepodporoval nové vedenie slovenského parlamentu. Oficiálnym dôvodom odvolania pána Košického bolo to, že dostatočne nepracoval s mladými kolegami. Vladimír Štefko, riaditeľ národného rozhlasu od zvrhnutia komunizmu pred piatimi rokmi, bol takisto prepustený v rovnakom čase ako pán Košický a nahradený Jánom Tužinským, poprednou postavou v HZDS, v strane, ktorá ovláda parlament. Jedným z prvých činov pána Tužinského v novej funkcii bol sľub, že skráti najpopulárnejší spravodajský program Slovenského rozhlasu Rádiožurnál z hodiny na 20 minút. Pri svojom menovaní Ján Tužinský povedal, že v Slovenskom rozhlase je priveľa spravodajstva a komentárov a že poslucháči by radšej chceli počúvať hudbu a kultúrne programy. To, že by novinári mali závisieť od dobrej vôle vládnych úradníkov, ako to spôsobili uvedené opatrenia, zavádza do verejného vysielania étos politickej straníckosti. Výbor na ochranu novinárov sa nazdáva, že tieto opatrenia najväčšmi poškodia obyvateľov Slovenska, ktorým sa odoprie možnosť spoznávať v budúcich politických debatách rozličné názory. Zdieľame obavy našich slovenských kolegov, že takýto vývoj obmedzí slobodný tok informácií, čo je podstatné pre demokratickú spoločnosť a obsiahnuté v článku 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN. Ako nestranná organizácia zameraná na obranu práv našich kolegov na celom svete, Výbor pre obranu novinárov rázne odsudzuje každé opatrenie, ktoré obmedzuje slobodu tlače a bráni novinárom poskytovať verejnosti objektívne a pravdivé informácie. S úctou sa obraciame na Vašu Excelenciu, aby ste umožnili Slovenskej televízii a rozhlasu, ako aj ostatným médiám na Slovensku ďalej vykonávať ich činnosť bez politických zásahov. Ďakujeme za Vašu pozornosť a budeme vďační za Váš komentár.“

Pre úplnosť uvediem aj odpoveď prezidenta SR Michala Kováča: „Vážený pán riaditeľ, s plným porozumením som si prečítal Váš list, v ktorom ste komentovali niektoré personálne zmeny v slovenských elektronických médiách, ktoré sa uskutočnili v noci z 3. na 4. novembra 1994 na 2. schôdzi nového slovenského parlamentu. Ďakujem Vám za pozornosť s akou sledujete dianie v masmédiách Slovenskej republiky, mladého štátu v strednej Európe, ktorý sa usiluje pevne etablovať princípy demokratickej spoločnosti aj v oblasti žurnalizmu. Problémy, s ktorými zápasíme sú problémami počiatkov a pevne verím, že naša krajina ich v krátkom čase dokáže prekonať. Slovenský rozhlas a Slovenská televízia sú už od 1. júla 1991 verejnoprávnymi inštitúciami a stali sa nimi ako vôbec prvé v bývalom socialistickom bloku. O to viac nás mrzí, že títo priekopníci princípu nezávislých verejnoprávnych médií v strednej a východnej Európe sa teraz ocitli v stave, ktorý vzbudil Vaše obavy. Najmä Slovenský rozhlas mal vysoký kredit v domácej, ale i zahraničnej verejnosti a vysokú mieru počúvanosti. Práve jeho úsilie byť nezávislým od štátnej exekutívy a od politických subjektov sa stalo problémom, ktorý sa politické hnutie, ktoré získalo vo voľbách najväčší počet hlasov, rozhodlo riešiť ich prevzatím do vlastných rúk. Aj v slovenskej verejnosti a väčšine politických strán tento akt vyvolal vlnu nevôle a nesúhlasu. Ja ako prezident Slovenskej republiky rozhodne stojím na pozíciách obrany nezávislosti žurnalistiky a verejnoprávnych elektronických médií. Moje ústavné právomoci mi však nedovoľujú, aby som do riešenia situácie priamo zasiahol, verím však, že stav, ktorý nastal v Slovenskej republike po voľbách v roku 1994 v oblasti médií je len prechodný a slovenskí žurnalisti a masmediálne inštitúcie budú o krátky čas znovu môcť pracovať na princípoch demokracie a plurality. S pozdravom Michal Kováč.“)

Neskôr koaliční poslanci viackrát opakovali, že všetky dôležité informácie o slobode – či neslobode – médií na Slovensku poskytli W.Ormemu niektorí opoziční politici a novinári a že aj Ormeho list vznikol na ich podnet. Zrejme je to tak, nie je to však podstatné: dôležité je, že list W.  Ormeho a odpoveď M. Kováča naň dali podnet k obsiahlej diskusii o slobode prejavu a slobode médií na Slovensku.

Ako to občas na tlačových konferenciách býva, novinárov ani tak nezaujímal program schôdze NR SR, či reakcie na programové vyhlásenie vlády, ako rôzne iné politické a spoločenské udalosti. Ktorýsi z novinárov sa spýtal, ako je možné, že mládežnícka organizácia blízka HZDS si ako motto svojej konferencie dala výrok Alexandra Macha, niekdajšieho ministra propagandy a informácií Slovenského štátu: „Mať svoj štát znamená život...“ Na takúto otázku bolo veľmi ťažké odpovedať.

Iná – pikantná a novinársky vďačná – téma tlačovej konferencie, sa týkala fyzického konfliktu poslanca Národnej rady SR za Slovenskú národnú stranu Víťazoslava Morica a redaktora denníka Pravda (neskôr Práca) Františka Meliša v priestoroch parlamentu. Pobili sa, či presnejšie povediac, vzájomne si vylepili po facke. Keď si chlapi v krčme alebo pri tancovačke dajú po facke, nič sa nedeje, akosi to patrí k veci. V parlamente facky často nelietajú. (František Meliš bol vynikajúci novinár, kritický komentátor, fundovaný znalec parlamentných pomerov. Poznali sme sa dlhé roky, ešte z čias, keď pôsobil v Pravde a ja v Novom slove; nemal tam ľahkú pozíciu vzhľadom na to, že Pravda, ako je známe, bola denníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Fero Meliš sa v týchto straníckych mantineloch pohyboval ako čestný, charakterný novinár, nikdy sa neprepožičal na „nadprácu“ a stranícku demagógiu. Po novembri 1989 zostal v Pravde, po nástupe V. Mečiara patril od počiatku k jeho najostrejším kritikom: kvôli tomu – aký paradox ! – musel z Pravdy odísť a stal sa redaktorom denníka Práca. Keď Práca – jeden z najstarších a najlepších denníkov - zanikla „vďaka“ necitlivej  politike majiteľa V. Miškovského a jeho manažérskej neschopnosti, František Meliš sa stal aktívnym a pravidelným spolupracovníkom EUROREPORT-u. Neskôr mi s úsmevom rozprával o známom incidente s V. Moricom: obaja už boli potužení nejakým tým pohárikom a tak sa do seba slovne pustili. Fero Meliš označil Morica za fašistu a ten mu jednu struhol. Vymenili si „argumenty“ a tým sa výmena názorov skončila. Všetko však videli novinári a tak sa toto fackovacie intermezzo dostalo do dejín slovenského parlamentu. Kvôli objektivite však musím povedať, že aj s V. Moricom som vychádzal priateľsky: kým bol poslancom za Slovenskú národnú stranu a stretávali sme sa v parlamente, vždy sme sa vecne pozhovárali a viac-menej sme pochopili názory toho druhého. Neskôr, keď som z NR SR musel odísť a začal som vydávať EUROREPORT, našli sme si priestory v budove Armexu na Nevädzovej ulici: Armex a celá budova patrili V. Moricovi. Hoci sme vydávali ostro opozičný časopis (bolo to v rokoch 1997 a 1998) a teda sme útočili aj na SNS, V. Moric sa ku mne stále správal priateľsky. Dokonca sme chodievali spolu na obedy do miestne závodnej kuchyne a neraz ma pozval k sebe do honosnej kancelárie na koňak. Platil jeho nezabudnuteľný výrok: „Na Slovensku je to tak !“).

• • •

Napokon sa na tlačovke predsa len hovorilo aj o programe nadchádzajúcej schôdze NR SR: predseda parlamentu hovoril o novele volebného zákona a pravdaže, o programe, kde kľúčovým bodom bolo programové vyhlásenie Mečiarovej vlády a jeho schválenie. I. Gašparovič podotkol, že ho považuje za najlepšie, aké dosiaľ slovenská vláda predložila.

Ostré spory medzi opozíciou a koalíciou sa v parlamente stali neodmysliteľnou súčasťou činnosti poslancov; bolo by to v poriadku, keby to boli spory konštruktívne, zmysluplné a v mene spoločných záujmov. Lenže spory to boli zúrivé, až nenávistné, na hranici – ba za hranicou – morálky a slušnosti. Priebeh schôdze, na ktorej sa schvaľovalo programové vyhlásenie vlády, to dosvedčil. V tejto súvislosti stojí za zmienku názor predsedu NR SR o spolupráci medzi opozíciou a koalíciou, ktorý vyslovil v rozhovore pre Parlamentný kuriér (2/1995) s nadpisom Do budúcnosti mierny optimizmus. (Ako som už v knihe Pokušenie moci podotkol, takmer na všetkých prejavoch, rozhovoroch, článkoch, vystúpeniach a pod., som sa aktívne podieľal, aj v tomto prípade som spracoval otázky, aj odpovede).

Otázka: Parlamentná pluralita má v reálnej politickej praxi podobu svárov a sporov – prinajmenšom tak sa pluralita prejavuje v parlamente pri zrážkach medzi opozíciou a koalíciou. Ako z tohto pohľadu vnímate pôsobenie opozície v Národnej rade?

Odpoveď: „Bez opozície si vôbec nemožno predstaviť jestvovanie moderného, demokratického parlamentu. Funkcia opozičných strán je jednoducho základom parlamentnej demokracie, je vyjadrením pluralitnej spoločnosti a pilierom celého demokratického systému. O tom vonkoncom nemožno pochybovať. Tak je tomu vo všetkých fungujúcich demokratických štátoch sveta, tak sa formuje slobodná spoločnosť. A tak je to aj v spoločnosti našej. Pôsobenie v novo sa formujúcej demokratickej spoločnosti má opozícia jasné: musí kontrolovať a kritizovať tie strany či hnutia, ktoré sú pri moci. Situácia v slovenskej spoločnosti však bola – a ešte je – špecifická, je podmienená viacerými vnútro- i zahraničnopolitickými faktormi. V domácich pomeroch je to najmä prerozdeľovanie majetku, čiže proces, ktorý kvôli zjednodušeniu nazývame privatizácia. Bývalý spoločný majetok sa dostáva do súkromných rúk, do rúk akciových spoločností, vzniká budúca vrstva buržoázie a nových majiteľov. Tento proces sa nemôže neodraziť v politike, dokonca by som povedal, že je prioritný. Celkom logicky sa podľa toho správajú aj politické strany. Chcú mať účasť, či spoluúčasť na moci aj preto – či najmä preto – aby sa spolupodieľali na rozdeľovaní majetku. Dovolím si povedať, že keď sa skončí privatizácia, veľa politikov odíde z politickej scény, pretože nebude mať žiadnu motiváciu. Tiež si myslím, že keď sa privatizácia ukončí, aj politická scéna sa upokojí. Z tohto pohľadu ani opozícia neplní tú funkciu, ktorú by za iných okolností plnila. Nehovoriac už o tom, že opozícia častokrát vôbec nemala záujem spolupracovať na tvorbe zákonov, bola a priori proti, celkom jedno, aké bolo meritum problému. Inými slovami, chýba nám konštruktívna opozícia, ktorá by síce kontrolovala a kritizovala, no ktorá by mala rovnaký záujem o prosperitu a stabilitu Slovenska.“

Ak by sme sa čo len pokúsili o analýzu politickej atmosféry a hľadali dôvody, pre ktoré poslanci drali lavice parlamentu, zrejme by sme neboli ďaleko od konštatovania, že moc im slúžila iba na obohacovanie. Podľa toho vyzerala aj ich činnosť a vystúpenia v NR SR.

Štvrtá schôdza NR SR sa začala 19. januára 1995 a skončila sa 26. januára 1995. Hlavným bodom rokovania bolo Programové vyhlásenie vlády SR. Ako sa dalo očakávať, rokovanie prebiehalo v ostrom konfrontačnom tóne medzi opozíciou a koalíciou: ani náznak tolerancie, konštruktívnej spolupráce či spoločných záujmov.

Predseda vlády Vladimír Mečiar komentoval programové vyhlásenie stručne a vecne, s tým, že kompletný text majú poslanci pred sebou. Prejav mal napísaný, takže nemusel improvizovať a tým sa vyhol emotívnym a agresívnym výrokom, ktoré boli pre neho neraz typické. Proti jeho vystúpeniu bolo ťažké niečo namietať.

„Vláda predstupuje pred vás s programom, ktorý si kladie za úlohu vysoké ambície, zabezpečiť základné strategické zmeny a posuny vo vývoji Slovenskej republiky,“ povedal okrem iného staronový predseda vlády. „Medzi svoje strategické ciele považuje na prvom mieste program integrácie do Európy. Uviesť do praxe, prejsť od teoretických úvah k praktickej realizácii. Vláda v oblasti hospodárskej politiky považuje za nutné ukončiť etapu  makroekonomickej reštriktívnej politiky, prejsť k politike rozvojovej, k politike ozdravovania, k politike rozvoja všetkých spoločenských štruktúr. (...) Vláda si kladie za svoju úlohu napomáhať rozvoju obnovy humanizmu, morálky, medziľudských vzťahov, tak, aby došlo k ich, nazvime to obrazne, poľudšteniu. Máme záujem a budeme napomáhať tomu, aby sa upevňovala jednota občanov Slovenskej republiky tam, kde je nevyhnutná pri rešpektovaní osobitností a slobody osobnej, národnostnej, náboženskej a všetkých ostatných.“

Zdalo sa, že diskusia bude takisto pokojná a vecná, pretože programové vyhlásenie bolo vo svojej podstate vyargumentované, oslovovalo široké celospoločenské spektrum, obsahovalo pozitívne ciele a ponúkalo konštruktívnu spoluprácu s opozíciou. Lenže atmosféra v spoločnosti a osobitne v parlamente bola už v tom čase nevraživá, napätá, až nepriateľská; akékoľvek dobre mienené slová sa míňali účinkom, vyvolávali averziu a boli len zámienkou na ostré slovné prestrelky. Pochopiteľne, takéto prejavy už v prvých dňoch nového roku a v novom parlamente, traumatizovali spoločnosť, rozdeľovali ľudí a prehlbovali – už aj tak hlbokú – morálnu krízu. Okrem toho, medzi poslancami ešte stále doznievalo echo nešťastnej parlamentnej noci z 3. na 4. november 1994, keď koalícia necitlivým a netolerantným spôsobom obsadila všetky funkcie v parlamente a v niektorých ďalších inštitúciách.

Hneď úvodné vystúpenie Jána Langoša udalo konfrontačnú dikciu: „Ak vezmeme Programové vyhlásenie vlády ako celok a v úplnosti, potom tu máme pred sebou najrozsiahlejší ústup od projektu rýchlej a radikálnej reformy z roku 1990 a sumár nesplniteľných snov rozrastajúcej sa štátnej byrokracie. Už pred tridsiatimi rokmi Nikita Sergejevič Chruščov začal raziť heslo -  dobehneme a predbehneme. Nedobehli sme a nepredbehli...“

Opoziční poslanci sa snažili Programové vyhlásenie vlády spochybňovať a koaliční, naopak, vyzdvihovali jeho prednosti, no vo vystúpeniach jedných i druhých už akoby bolo zakódované vzájomné nepriateľstvo a a nezmieriteľnosť počas celého volebného obdobia. Bolo by únavné a aj zbytočné pripomínať všetky vystúpenia poslancov NR SR v súvislosti s diskusiou o Programovom vyhlásení, no niektoré prejavy predsa len stoja za to, aby sme ich odcitovali: sú dobovým dokumentom o neschopnosti nájsť k sebe cestu, sú svedectvom omylov slovenskej politiky, v konečnom dôsledku však dávajú zmysel našej prítomnosti, ktorú sme vykúpili práve zlyhaniami minulosti.

Poslanec Ján Tužinský (HZDS), spisovateľ a na istý čas riaditeľ Slovenského rozhlasu, presne sformuloval atmosféru v parlamente: „Pri najlepšej snahe o porozumenie, výsledok jednotlivých námietok vo výboroch vo mne vyvoláva predstavu, podľa ktorej sa napĺňa myšlienka, že diskusia upevňuje protivníkov v ich pôvodných omyloch. Teda vcelku je to diskusia neplodná a pravdepodobne v tejto rovine aj zostane, pretože všetky veci sa vyčleňujú negatívne. Tu, páni, zrejme nejde o to ako niečo vylepšiť, ale naopak, celkom vedome, ba až cieľavedome niečo zničiť alebo aspoň spochybniť.“

V tomto duchu sa niesli takmer všetky vystúpenia poslancov. Ján Tužinský mal pravdu, v parlamente nebola vôľa k dohode; ale ešte presnejšie a výstižnejšie vystihol atmosféru schôdze NR SR bývalý predseda vlády a teraz už poslanec za Demokratickú úniu Jozef Moravčík:

„Žiaľ, v tejto miestnosti je príliš veľa nenávisti, ľudskej tuposti a neokrôchanosti. Ak niekto trpí na ilúzie o pravde alebo spravodlivosti, môže prísť do tohto parlamentu, rýchlo sa z nich vylieči. Tu akoby neplatila logika. Pravda je klamstvo a klamstvo je pravda. Táto spoločnosť potrebuje morálnu obrodu. Ak si ju vláda dala do svojho programu, je to správne, ale mala by začať od seba.(...) Aj napriek tomu verím, že je stále ešte dosť takých, ktorých neopúšťa nádej, že pravda aj tu raz bude pravdou, klamstvo klamstvom a spravodlivosť bude na svojom mieste. Takáto viera a takáto nádej je súčasťou zvláštneho idealizmu, ktorý Európu priviedol tam, kde je. Verím, že neopustí ani Slovensko...“

Svojráznym spestrením schôdze bolo vôbec prvé vystúpenie predsedu koaličného Združenia robotníkov Slovenska Jána Luptáka vo funkcii podpredsedu NR SR, ktorý zakaždým spestroval neraz nudnú atmosféru v pléne. Luptákove výroky sa stávali terčom posmechu novinárov a opozičných poslancov, aj keď im častokrát nebolo možné uprieť zdravý rozum a racionálne jadro. Aj teraz zareagoval na vystúpenia J. Langoša a J. Čarnogurského, ktorí okrem iného spomenuli aj represie a päťdesiate roky, ľudové milície a vládu robotníckej triedy.

„Spomenuli sa tu päťdesiate roky,“ povedal okrem iného Ján Lupták. „Ja som mal vtedy sedem rokov. A neviem, prečo sa toto vyťahuje znova. My mnohí, ktorí tu sedíme, sme boli ešte deťmi, ale chcem len povedať, aby si uvedomili tí politici, ktorí tu sedia z opozície, že nie sú ani 89-te roky, že už robotníkov nikto nenahovorí tak ako pán Kňažko, pán Langoš, Mikloško a ďalší, Tatár, Sládek a ďalší z iných strán na námestie. Už nie. Môžete si vy vašich študentov nahovoriť na námestia, ale robotníkov na námestie nenahovoríte. A budete veľmi dlho čakať – a ak prídu na námestie – tak môžete dostať do hlavy vajcia.

Časť diskusie o Programovom vyhlásení vlády vysielala v priamom prenose Slovenská televízia a tak sa veľa poslancov chcelo najmä medializovať a propagovať, ale na obsahu ich vystúpení to nič nemenilo; boli hnevlivé, agresívne a stranícke, už menej sa venovali argumentom, či kvalifikovanému posudzovaniu vládneho programu. (Vystúpili poslanci R. Hoffbauer, J. Fekete, E. Bauerová, J. Volf, J. Čarnogurský, S. Kozlík, P. Magvaši, A. Duka-Zolyomi, J. Lupták, V. Tkáč, B. Schmögnerová, A. M. Húska, L. Szigeti, A. Poliak, R. Kováč, L. Černák, J. Brocka, P. Weiss, P. Delinga, I. Andrejčák a na záver rozpravy znovu V. Tkáč). Až potom sa záverečného slova opäť ujal predseda vlády Vladimír Mečiar. Prejav nemal napísaný, takže improvizoval a ako to mal vo zvyku, neodpustil si niektoré invektívy. Pre ilustráciu uvediem niekoľko citátov:

„V roku 1990 som predstavoval v Národnej rade program vlády po slobodných a demokratických voľbách, ktorý potom ako sme z vlády odišli, bol prijatý a akceptovaný aj novou vládou. Takmer bez zmien. V roku 1992 som predstavoval program cesty k zvrchovanému Slovensku, budovaniu štátu, ktorý sme naplnili. Prišla zmena vlády, nová na nás nabrýzgala, ale pokračovala v tom, čo sme vytvorili. Predstavujeme tretí program budovania modernej spoločnosti s cieľom priamej integrácie do európskych štruktúr a praktické prípravy krokov na túto integráciu a znovu sa opakuje atmosféra, ktorá bola pri predchádzajúcich dvoch schvaľovaniach programu vlády. Atmosféra zavádzania, neistoty, strachu, podozrievania, vytváranie strašiaka bez reálnych opodstatnení. Zrejme máme štát, máme novú budovu, ale tie isté tváre majú tie isté zvyky. Mohlo by to skončiť.“

(Na margo týchto slov však treba pripomenúť, že „tie isté tváre“, ktoré „majú tie isté zvyky“ – čiže opozícia -  majú aj pravdu a nevytvárajú strašiaka „bez reálnych opodstatnení“. Priebeh parlamentnej noci z 3. na 4.novembra 1994 je totiž dostatočné opodstatnenie, aby v parlamente, ale aj vo veľkej väčšine spoločnosti, panovala „atmosféra zavádzania, neistoty, strachu, podozrievania...“ Tento proces dusného strachu, neistoty a nedôvery naštartovala práve koalícia HZDS, SNS a ZRS. Pri spätnom – už historickom - pohľade sa práve réžia a priebeh parlamentného novembrového prevratu ukazuje ako kľúčová udalosť, ktorá fatálne poznamenala vývoj slovenskej spoločnosti. Nebyť tohto nerozumného a v podstate zbytočného aktu, zrejme by sa aj vývoj na našej politickej scéne vyvíjal inak a opozícia by oveľa ťažšie hľadala stmeľujúcu platformu na boj proti Vladimírovi Mečiarovi).

Predseda vlády pokračoval. Dotkol sa práv menšín, pričom mal na mysli najmä práva maďarskej menšiny: „Pokiaľ ide o otázky menšinových práv v európskych merítkach, dostávame sa do určitého problematického stavu. Neustále sa hovorí o požiadavkách nových politických práv, ale v Európe neexistuje štát bez menšín. Tieto menšiny v Európe majú kodifikované svoje práva a Slovenská republika tento štandard dodržuje. Ak sú pochybnosti o tom, či áno, je ochotná otvoriť svoj právny systém tomu, aby všetky európske normy, ktoré garantujú vyššie práva, kedykoľvek v budúcnosti sa automaticky stali súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Ale nemôže si ani Slovenská republika dovoliť robiť experimenty, ktoré prekračujú hranice právnej únosnosti európskeho štandardu, pretože automaticky sa vytvárajú precedensy pre iné štáty. To sú spojené nádoby. Nemôžu vznikať zdroje a riešenia v jednom štáte, ktoré sa prenesením ich prvkov do iných štátov narušujú systémy v týchto štátoch.(...) Prijímame kontrolu národnostných menšín a ich práv Radou Európy. Zaväzujeme sa, kedykoľvek bude prijatá vyššia forma ochrany menšín, prejsť na túto vyššiu ochranu, ale my už dnes vo vyššej ochrane sme. Kde chceme ísť potom?“

Akokoľvek by sme vo všeobecnosti boli kritickí k činom a vyhláseniam Vladimíra Mečiara, v tomto prípade mu musíme dať za pravdu. Otázka menšín bola v tom čase veľmi frekventovanou témou a účelovo sa používala – či skôr zneužívala – ako politický tromf  pri presadzovaní záujmov nielen maďarskej menšiny v strednej Európe, ale aj pri presadzovaní záujmov Maďarskej republiky, predovšetkým v súvislosti so snahou anulovať platnosť Benešových dekrétov, či neskôr s navrátením tzv. neidentifikovateľnej pôdy bývalým maďarským vlastníkom. Ďalším vrcholne nešťastným a krátkozrakým krokom maďarskej vlády – už za čias premiéra Viktora Orbána a následne aj jeho nástupcu Petra Medgeysiho – bolo prijatie a tvrdohlavé presadzovanie tzv. krajanského zákona. Je až neuveriteľné, ako sa mohla inak inteligentná a priam prefíkaná maďarská zahraničná diplomacia chytiť do vlastnej pasce tupého populizmu a nacionalizmu; analytici a diplomati maďarskej vlády museli predsa predpokladať, že otázka vstupu Slovenska i Maďarska do Európskej únie je len otázkou času a vo chvíli prijatia by tzv. krajanský zákon okamžite prestal platiť. Je ťažko pochopiteľné (a pre maďarskú politiku a diplomaciu zahanbujúce), že veľkorysú perspektívu spoločnej európskej legislatívy a spoločných európskych hodnôt boli ochotní vymeniť za utilitárne politické zámery na domácej politickej scéne. A čo je horšie, v tejto nešťastnej kauze ich podporovala aj – inak inteligentne a cieľavedome pôsobiaca - Strana maďarskej koalície na Slovensku na čele so sympatickým Bélom Bugárom.

To sú však už iné súvislosti, no Vladimír Mečiar v tejto otázke držal vždy jednoznačnú líniu a napriek svojim mnohým omylom sa v slovensko-maďarských vzťahoch nezvykol mýliť. Ale ani jeho nástupca Mikuláš Dzurinda sa v tomto ohľade nemýlil: zásadne a nekompromisne odmietal tzv. krajanský zákon a ešte aj na rokovaniach s predsedom vlády MR Petrom Medgesyim v Budapešti (28. novembra 2002) spochybnil význam a logiku tohto zákona, čím si „vyslúžil“ roztržku s Bélom Bugárom a s koaličným partnerom SMK.

Vráťme sa však späť k programovému vyhláseniu vlády SR v roku 1995. Vladimír Mečiar sa vyjadroval aj k iným aspektom domácej a zahraničnej politiky.

„Systém nestability alebo napríklad kazenia mena Slovenska, to nie je len otázka srdca, že ma to uráža, to je otázka peňaženky,“ povedal okrem iného. „Vytvára sa nedôvera voči štátu, klesá dôveryhodnosť v zahraničí, klesá kredibilita štátu, znižuje sa rozsah úverov, znižuje sa rozsah investícií, zvyšujú sa úrokové sadzby pre pôžičky, ktoré ste si v zahraničí žiadali. To je druhá strana tohto procesu. Tak si budeme sami sebe sťažovať a vyháňať našim voličom peniaze z vrecka alebo im budeme pomáhať tak, aby ich zdroje boli využité na efektívnu prácu? Česká republika je konkrétnou ukážkou ako priaznivé vytváranie mienky pre štát prinieslo veľké investície zvonku a my to nevieme? Keď už sa nevieme poučiť z úspechov iných, poučme sa aspoň z chýb vlastných a nerobme to. (...) Väčšinu zlej povesti v zahraničí si robíme sami. Niekomu sa niečo znepáči a idem do Rady Európy, zvolám tlačovku a poviem. No a čo, komu tým pomôžeš? Tu treba riešiť problémy, tam nevznikajú, tu v parlamente, tu v tomto štáte a nie v medzinárodných organizáciách si medializovať vnútorné pocity, neuspokojené osobné ambície alebo veľa razy chute iného charakteru.“

Posledné vety sú názornou ukážkou, ako veľmi si politik musí dávať pozor na to, čo vypovie, aké slová, vety a súvetia prednesie a do akého kontextu zapadajú. Nejde pritom o gramatickú analýzu, či o syntax – hoci aj tu by sa našlo nemálo logických nezmyslov –, ale o zmysel a pravdivosť vysloveného. Predseda vlády obviňuje – koho vlastne? Opozíciu, tlač, demokratickú verejnosť? – z toho, čo sám zapríčinil. Zamieňa si dôsledky s príčinami. Nebyť jeho nedemokratických metód, nebyť parlamentnej noci z 3. na 4. novembra 1994, nebyť jeho necitlivého prístupu k opozícii, nebyť jeho arogancie a agresivity, neklesala by kredibilita a dôveryhodnosť štátu, neznižoval by sa rozsah úverov a investícií, nezvyšovali by sa úrokové sadzby. Nie opozícia, nie médiá, nie nezávislí aktivisti tretieho sektora – ale jeho vláda, jeho ministri a jeho poslanci v parlamente vyháňali peniaze z  vrecák voličov, to oni vytvárali zlé meno Slovenskej republiky v zahraničí. Vladimír Mečiar má síce pravdu, keď hovorí, že problémy nevznikajú a ani sa neriešia v zahraničí, v Rade Európy či v Bruseli, lež doma a tam by sa mali riešiť, ale kam a na koho sa mali obrátiť opoziční poslanci, keď doma zlyhávali takmer všetky demokratické mechanizmy a keď sa nemožno dovolať pravdy, keď nemožno upozorniť na očividné lži, polopravdy a skrivodlivosti? Naozaj to myslel úprimne, keď tvrdil, že obavy o vývoj demokracie sú prejavom vnútorných pocitov a neuspokojených vnútorných ambícií, či dokonca chutí iného charakteru? Ako rozumieť slovnému spojeniu „chute iného charakteru“? Dokonca si v návale úprimnosti a vnútornej sebaistoty dovolil poznámku : „No a čo, komu tým pomôžeš?“

Alebo ako rozumieť zmätenej poznámke: „to nie je len otázka srdca, že ma to uráža, to je otázka peňaženky“? Akej peňaženky, koho peňaženky? Má to byť narážka, že opozičných poslancov a niektoré médiá niekto financoval, aby utvárali negatívny obraz o Slovensku a tým znemožňovali prístup k investíciám, úverom a nízkym úrokom?

Predseda vlády sa dotkol aj mnohých ďalších tém, správne zdôrazňoval a akcentoval hospodársku problematiku. „Postavili sme sa jednoznačne za rast ekonomiky oživovania, sami uznávate, že tie úlohy sú veľmi zložité, ťažké a my ich tak chápeme, ale keď som vám v 1993 v decembri pri schvaľovaní rozpočtu hovoril o výsledku roku 1994, smiali ste sa mi. Pokrikovali ste po mne. Dnes vám hovorím znovu niečo iné a viem, že je to reálne. Výsledok v roku 1998, keď budeme rozumní, bude lepší ako to, čo hovoríme. (...) Nešli sme hore až na vrchol možností. To je sila tohto štátu. On má vnútorné zdroje, s ktorými my zle hospodárime. Keď ich využijeme, tak to môže byť všetko lepšie.“

Bolo by veľmi zložité dôsledne analyzovať hospodárske výsledky Mečiarových vlád a zjednodušene ich posudzovať iba negatívne; nebolo by to ani spravodlivé. Nesporne, po novembri 1989 sa zásadne zmenili hospodárske a sociálne pomery, niekde k lepšiemu, inde k horšiemu, nemožno však bagatelizovať produktivitu súkromného sektoru, razantné zmeny v legislatíve, zvýšenú kúpyschopnosť obyvateľstva... no jedným dychom treba pripomenúť závažné privatizačné škandály ministrov hospodárstva Jána Duckého či Milana Cagalu, narastanie zahraničného dlhu, ale aj zväčšovanie rozdielov medzi chudobnými a bohatými...

Predseda vlády pokračoval v podobnom duchu, aj keď hovoril o ďalších dôležitých témach, ako je sociálna politika, zdravotníctvo, školstvo, ako sú vzťahy k Vatikánu a cirkvám, hovoril tiež o zahraničných úveroch a investíciách apod. Nič podstatné však už nepovedal a tak sa po jeho prejave hlasovalo o dôvere vláde: keďže koalícia mala v NR SR väčšinu, programové vyhlásenie vlády poslanci, pochopiteľne, schválili.

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
14. máj 2012, 07:23
Zdravím aj keď po dlhom čase ale pomaly a isto sa dopracujeme k pravde o tých meruôsmych rokoch, aj keď sme to na 99 percent tušili.Viete o tom veľa,pustite chlpa.... vďaka
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
29. máj 2012, 10:57
Názov Poučenie z moci mi evokuje názov Mňačkovho románu Ako chutí moc. Ale Mňačkova kniha bola fikciou, tento úryvok hovorí o literatúre faktu. Treba si pripomínať nedávno prešlé časy aby sme z nich naozaj poučili. Peter Marčan

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984