Reklama
Reklama

Jazyk a elektronické médiá

Ako už titulok štúdie napovedá, jej obsah bude tvoriť používanie jazyka a podmienky práce s jazykom v elektronických médiách, a to nielen v Slovenskej republike, lež aj vo vybraných európskych krajinách. Keďže ide o náročnú tému, mienim sa ňou zaoberať zo širších hľadísk. Preto aj tento úvod, skrátka, nepatrí sa začať in medias res bez osadenia celej problematiky do určitého rámca.
Počet zobrazení: 3913

                                                                                                    Motto:

                                                                           Nadovšetko miluj svoj rodný jazyk.
                                                                           Svoju reč.
                                                                           Je zamat
                                                                           a je meč.

                                                                           (Miroslav Válek)

Úvod

Jazyk je významný spoločenský a kultúrny fenomén, ktorý zohral a zohráva významnú úlohu v rozvoji ľudskej  civilizácie. Civilizácie vznikali a zanikali a s nimi aj jazyky. Vezmime si len takú sumerčinu, prvý písomný jazyk z obdobia štvrtého tisícročia pred Kristom. Dominoval svetu a Mezopotámii celé dve tisícročia, až po jej dobytí sa začal postupne vytrácať. Už vtedy dobyvačné vojny, politika hlboko zasahovali do jazyka, ale aj jazyk, priznajme to, do politiky. Dialo sa tak v prospech ľudstva, alebo na jeho škodu? Dokážeme si vôbec na túto otázku odpovedať? Bolo potieranie jazykovej mnohorakosti negáciou v duchu potvrdenia negácie negácie? Prinajmenej nám prichodí zamýšľať sa nad týmito otázkami. Koloniálna sila vyhubila jazyky amerických Indiánov aj rozličných afrických kmeňov. Napokon, nemusíme chodiť až tak ďaleko, maďarizačné snahy v 19. storočí takmer pripravili Slovákov o materinskú reč, dobyvačnosť cárskeho Ruska i riešenie tzv. stalinskej národnostnej otázky v Sovietskom zväze sa podpísali pod devastáciu viacerých kaukazských jazykov. Aký to krutý paradox! Jazyk možno zneužívať aj pri okupačných násilnostiach a zbojstvách. K dokonalosti to doviedli nemeckí fašisti pri okupácii ZSSR v druhej svetovej vojne: na dobyté územia, napríklad na Kaukaze, pozývali najznámejších nemeckých jazykovedcov, aby im na jednej strane pomocou znalostí týchto jazykov pomáhali získavať obyvateľstvo na ich stranu a jednak, aby pomohli identifikovať staré kaukazské hebrejské kmene (židovské) a následne ich poslať do plynových komôr. [1]

Jazyk v tomto prípade zneužili na antihumánne, protičlovečenské ciele. Kultúra, ovládanie jazyka pomáhali barbarstvu. A to je znak niečoho nezdravého, chorého, kultúra musí predsa kultivovať, zveľaďovať. Platí to najmä o dnešku. Nie však prostredníctvom jazykovej agresie, ale pomocou jazykovej komunikácie. Skrátka, filozofiu jazyka treba spájať s filozofiou života...

1        Filozofia jazyka

Filozofiou jazyka sa myslitelia zaoberali od staroveku. Už Platón v dialógu Kratylos skúma vznik slov a vzťah medzi zvukovým znakom a príslušnou vecou, známe sú jeho myšlienky o poézii ako napodobnenine, ktorú treba vyhostiť z ideálneho štátu. [2] Jeho žiak Aristoteles si všíma vo svojej Poetike súvislosti medzi jazykom a myslením, analyzuje vzťahy medzi rôznymi slovnými druhmi, najmä medzi podstatným menom a slovesom.[3] Nemecký filozof Martin Heidegger na začiatku 20. storočia pokladá človeka „za bytosť, ktorá je charakterizovaná tým, že svojmu svetu rozumie a žije v reči. Je to reč sama, ktorá hovorí. Historicky vzniknuté jazyky umožňujú prostredníctvom etymologického rozboru odhaliť nečakané a zabudnuté súvislosti významov, pričom je každý jazyk usadeninou tisícročnej ľudskej skúsenosti.“ [4] Ináč povedané, jazyk výrazne určuje naše myslenie, a to každý iným spôsobom. V tejto súvislosti sa vynára otázka, či ustavičné prenikanie svetových jazykov do kultúr malých národov a štátov je obohatením alebo, vulgo povedané, neželanou agresiou? Odpoveď závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od toho, či  prirodzený prienik svetového jazyka rešpektuje dané reálie, kultúrne zvyky a tradície, nevynímajúc domáci jazyk, emočné a duševné usporiadanie človeka. Jazyk ako taký by ani nebol nebezpečenstvom, keby so sebou neniesol (a to veľmi často) známky dekadentnej masovej kultúry a s tým útlak kultúr menších národov. Žiaľ, konkrétnym nositeľom týchto negatívnych javov je vo veľkej miere, ak nie v najväčšej, práve jazyk v elektronických médiách. [5] Nie je preto náhoda, že sa stal objektom regulácie v mnohých krajinách sveta.

2  Regulácia v krajinách Európskej únie

Reguláciu jazyka v elektronických médiách krajín Európskej únie upravujú zákony o štátnom, resp. úradnom jazyku, ďalej masmediálne zákony, prirodzene, na rôznych stupňoch a úrovniach, s odlišnou mierou úpravy, vychádzajúc pritom z národných zvyklostí a tradícií, z postavenia toho-ktorého jazyka v rodine svetových jazykov. Niekoľko príkladov: Belgicko –  (zákon o používaní jazykov v administratívnych záležitostiach z 1. apríla 2008), Estónsko (jazykový zákon z 21. februára 1995), Fínsko (zákon o jazyku č. 423/2003), Francúzsko (zákon o používaní francúzskeho jazyka zo 4. augusta 1994), Írsko (zákon o oficiálnych jazykoch č. 32/2003), Litva (zákon Litovskej republiky o štátnom jazyku z 31. januára 1995), Lotyšsko (zákon o štátnom jazyku z 9. decembra 1999), Luxembursko (zákon týkajúci sa režimu jazykov z 24. februára 1984), Maďarsko (zákon o uverejňovaní hospodárskych reklám, obchodných nápisov a jednotlivých oznamov verejného záujmu v maďarskom jazyku z roku 2001), Poľsko (zákon o poľskom jazyku zo 7. októbra 1999),
Slovensko (zákon č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku v znení neskorších predpisov), Slovinsko (zákon o verejnom používaní slovinčiny z 15. júla 2004), Švédsko (jazykový zákon z 28. mája 2009). Ochrana štátneho jazyka je fixovaná aj v ústavných systémoch  niektorých štátov. Napríklad podľa článku 6 Ústavy Slovenskej republiky je ochrana štátneho jazyka ochranou ústavnej hodnoty. Portugalská ústava v článku 9, v jednom zo svojich prvých ustanovení hovorí, že základnou úlohou štátu je zabezpečiť výučbu a rozvoj portugalčiny, chrániť ju a podporovať jej medzinárodné šírenie. V článku 74 sa navyše konštatuje, že portugalský jazyk treba chrániť ako významnú kultúrnu hodnotu a ako prostriedok rovnosti šancí – zabezpečiť deťom emigrantov výučbu portugalskej reči. Francúzsko, osobitne hrdé na svoj jazyk, v ústavnom článku 2 zdôrazňuje, že úradným jazykom je francúzština  a symbolom Francúzska je trojfarebná vlajka.  Napokon, každý vie, aký význam Francúzsko prikladá svojmu jazyku. V  írskej ústave  v článku 8, odsek 1 sa írčina vyhlasuje za národný jazyk, za prvý úradný jazyk, druhým je angličtina. Španielska ústava v článku 3 uvádza, že kastílčina je úradným štátnym jazykom, všetci Španieli majú povinnosť ju ovládať a právo používať.

3  Slovenčina ako národná kultúrna hodnota

Jazyk je zhmotnením myšlienok človeka, pretavením do zvukových a grafických znakov. Bez jazyka by nebolo ani klasického myslenia. Vedci síce vedú spory o tom, či niektoré zvieratá, najmä cicavce, nemajú rozvinuté aspoň čiastkové myslenie, lenže tieto úvahy nie sú pre nás v tomto prípade podstatné. Jedno vieme isto – človek komunikáciou s inými ľuďmi rozvíja svoje myslenie. A na to mu slúži jazyk, pre nás, Slovákov, slovenčina. Veď ako napísal Matej Bel v úvode k Doležalovej prvej slovenskej gramatike  Grammatica Slavico-Bohemica (Mluvnica slovensko-česká,  Bratislava 1746), „slovenčina v ničom nezaostáva za vážnosťou a vznešenosťou španielčiny, ani za pôvabom a uhladenosťou francúzštiny, ani za vznešenosťou a silou angličtiny, ani za bohatstvom zmyslu a dôrazu nemčiny, ani za mäkkosťou a ľubozvučnosťou taliančiny, a napokon ani za veliteľskou prísnosťou maďarčiny.“

Slovenčina si prežila nemálo útrap a strastí. Dlhé stáročia ju bolo treba ochraňovať a kultivovať, a to v hociktorej historickej etape, či už v predspisovnom období (od konca 9. storočia do osemdesiatych rokov 18. storočia), v spisovnom období (od roku 1787 do roku 1918) alebo v novších časoch (20. a 21. storočie). Po sporoch o spisovnú slovenčinu (Bernolák verzus Bajza, Štúr verzus Kollár), po nevýslovnom maďarizačnom tlaku v druhej polovici 19. storočia, po prežívaní idey jednotného československého národa a jazyka, po podradnejšej úlohe slovenčiny voči češtine v ČSSR nadišiel čas (zakrátko po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993), keď slovenský jazyk získal status, ktorý mu právom patrí – status štátneho jazyka. [6] Odvtedy sa zákon o štátnom jazyku (prvýkrát schválený 15. novembra 1995) už šesťkrát novelizoval, posledná novelizácia nadobudla účinnosť od 1. marca 2011. Jazyk sa opätovne ocitol uprostred politiky a politika uprostred jazyka. A asi to nebude ináč ani v budúcnosti, pretože politika a jazyk sú spoločenské fenomény, ktoré spolu, či to chceme, alebo nechceme, vždy úzko súviseli. Často na škodu veci! Do jazyka by mali hovoriť predovšetkým ľudia, ktorí ho používajú ako pracovný nástroj, majstri slova, učitelia, jazykovedci. Skrátka, neideologizovaný poznávací prístup k slovenskému spisovnému jazyku by mal mať po všetkých stránkach prednosť pred ideologizovaným, skúmanie jazyka by sa malo oslobodiť od bremena jazykovej či politickej ideológie a metodológie aplikovanej v konformite so štátnou politikou. [7]

Postavenie slovenčiny v súčasnom jazykovom svete nie je také, aby sme ju mohli nechať kráčať osamotenú v labyrinte svetových jazykov. Niežeby bola mladá, bez histórie a starých koreňov, no z tmy a šera vyšla len nedávno a mohla by ľahko naraziť. Na silnejších a nebodaj aj na zlovoľných! Nenadobudla ešte takú silu a razanciu, aby sama, bez pomoci odolávala, a nielen odolávala, ale dokázala sa sama výraznejšie presadiť. A preto ju treba chrániť i dnes – príslušnými zákonmi, právnymi predpismi, ktoré upravujú napríklad používanie jazyka v elektronických médiách. Akiste netreba prízvukovať, prečo práve v elektronických médiách. Každý pozná ich dosah na verejnú mienku, na tvorbu kultúrno-estetických hodnôt človeka, spoločnosti ako celku.

4  Regulácia slovenčiny v elektronických médiách

Činnosť a pôsobenie elektronických médií v SR upravuje Zákon NR SR č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii. V tejto právnej norme sa neuvádzajú konkrétne ustanovenia týkajúce sa slovenčiny ako vysielacieho jazyka, no je v nej odkaz na Zákon o štátom jazyku:

§ 16 ods. 3 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z.:

(3) Vysielateľ je povinný

e) zabezpečiť pri vysielaní programov a ostatných zložiek programovej služby používanie štátneho jazyka, jazykov národnostných menšín a cudzích jazykov v súlade s osobitnými predpismi, 26)

V tejto súvislosti § 5 zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku uvádza:

Používanie štátneho jazyka v niektorých oblastiach verejného styku

(1) Vysielanie rozhlasovej programovej služby a vysielanie televíznej programovej služby sa na území Slovenskej republiky uskutočňuje v štátnom jazyku okrem vysielania

a) inojazyčných televíznych relácií 9a) s titulkami v štátnom jazyku alebo s ich bezprostredne nasledujúcim vysielaním v štátnom jazyku,

b) inojazyčných rozhlasových relácií s ich bezprostredne nasledujúcim vysielaním v štátnom jazyku a rozhlasových relácií v regionálnom vysielaní alebo lokálnom vysielaní určených pre príslušníkov národnostnej menšiny vrátane podujatí v priamom prenose,

c) kultúrnych a informačných programov Slovenského rozhlasu do zahraničia, 10)

d) televíznych a rozhlasových jazykových kurzov a relácií s príbuzným zameraním,

e) hudobných diel s pôvodnými textami,

f) v jazykoch národnostných menšín a etnických skupín v Slovenskom rozhlase, 11)

g) audiovizuálnych diel alebo zvukových záznamov umeleckých výkonov šírených vysielaním v pôvodnej jazykovej úprave spĺňajúcej požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka, 11a)

h) audiovizuálnych diel, ktorých dabing v jazyku spĺňajúcom požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka bol vyrobený pred nadobudnutím účinnosti osobitného predpisu 11b) a ktoré boli odvysielané na území Slovenskej republiky pred nadobudnutím účinnosti tohto osobitného predpisu,

i) pôvodných jazykových prejavov jednotlivých osôb v jazyku spĺňajúcom požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka zaradených do spravodajských, publicistických a zábavných televíznych relácií alebo rozhlasových relácií,

j) podujatia v priamom prenose so simultánnym tlmočením do štátneho jazyka v rámci inojazyčnej relácie.

(2) Inojazyčné audiovizuálne dielo určené maloletým do 12 rokov šírené vysielaním musí byť dabované do štátneho jazyka okrem vysielania audiovizuálnych diel určených maloletým do 12 rokov v jazykoch národnostných menšín v rámci inojazyčných televíznych relácií podľa odseku 1 písm. a).

§ 11

Prechodné a spoločné ustanovenia

Štátnym jazykom sa na účely § 3 až 8 rozumie slovenský jazyk v kodifikovanej podobe podľa § 2 ods. 3; tým sa nevylučuje používanie inojazyčných nových odborných pojmov, termínov alebo pomenovaní nových skutočností, na ktoré sa ešte neustálil a nekodifikoval v štátnom jazyku vhodný rovnocenný výraz, ako aj používanie nespisovných jazykových prostriedkov, ak ide o ich funkčné využitie, najmä v umeleckej tvorbe a v publicistike. [8]

Čo z týchto ustanovení vyplýva? Predovšetkým fakt, že rozhlasový a televízny vysielací jazyk na území SR je slovenčina. Výnimky platia v prípadoch, keď ide o:

- inojazyčné televízne relácie s titulkami v štátnom jazyku alebo s ich bezprostredne nasledujúcim vysielaním v štátnom jazyku (titulkovací režim  pre všetky druhy televízneho vysielania je jednotný),

- inojazyčné rozhlasové relácie s ich bezprostredne nasledujúcim vysielaním v štátnom jazyku. Netýka sa to ani živého vysielania s tlmočením; pri lokálnom a regionálnom rozhlasovom vysielaní, vrátane živého vysielania, ktoré je určené príslušníkom národnostných menšín (nemusí ísť iba o vysielanie týkajúce sa národnostnej menšiny, ale o akékoľvek – napríklad o správy zo sveta) sa nevyžaduje štátny jazyk (vzhľadom na časovú a finančnú záťaž a vzhľadom na to, že na Slovensku nepôsobí nijaká zahraničná rozhlasová stanica vysielajúca v jazyku národnostnej menšiny),

- rozhlasové a televízne jazykové kurzy, piesne, hudobné skladby a diela s inojazyčnými textami. Slovenský rozhlas môže do zahraničia vysielať v cudzích jazykoch bez obmedzenia, zahraniční televízni vysielatelia, ktorí by chceli vysielať do cudziny, dostanú v SR licenciu (popri splnení majetkových predpokladov) len za podmienky, že budú vysielať v slovenskom jazyku alebo budú svoje vysielanie titulkovať,

- pôvodné audiovizuálne diela a pôvodné jazykové prejavy jednotlivých osôb spĺňajúce požiadavku základnej zrozumiteľnosti (čeština),

- zahraničné audiovizuálne diela (mimo českých) s českým dabingom vyrobeným do 1. januára 2008; český dabing vyrobený po tomto dátume sa musí predabovať, resp. titulkovať v slovenskom jazyku.

Popri uvedených výnimkách platí povinnosť dabovať inojazyčné audiovizuálne dielo určené maloletým do 12 rokov do štátneho jazyka (deti buď nevedia čítať alebo by titulky nestačili prečítať); pri vysielaní pre národnostné menšiny je povinnosť dabovať inojazyčné audiovizuálne dielo do jazyka príslušnej národnostnej menšiny bez nejakého vzťahu k štátnemu jazyku. Osobitnú kapitolu tvorí štylistika a výslovnosť jazykových prejavov, aj tu zákon hovorí svoje, lenže v tomto by bolo sankcionovanie medveďou službou. Účinnejšia je jazyková výchova a pestovanie úcty k materinskému jazyku. A to je záležitosť všetkých vysielateľov a najmä žurnalistického školstva.

5  Vysielanie pre národnostné menšiny a etnické skupiny SR

Vysielaniu pre národnostné menšiny a etnické skupiny sa venuje verejnoprávny Slovenský rozhlas, verejnoprávna Slovenská televízia a viacerí regionálni a lokálni vysielatelia. V podmienkach Slovenského rozhlasu to napĺňa piaty okruh Rádio Patria. Maďarské vysielanie Rádia Patria pripravuje Redakcia maďarského vysielania Slovenského rozhlasu, vysielanie v rusínskom, ukrajinskom, rómskom, českom, poľskom a v nemeckom jazyku zabezpečuje Redakcia národnostno-etnického vysielania v Košiciach. V roku 2011 Patria vysielala denne od 6,00 h do večerných hodín, pričom jednotlivé jazyky sa vysielali v blokoch. Od 16,00 h do 18,00 h sa vysielalo v maďarskom jazyku, po 18,00 h v ukrajinskom, rusínskom alebo v rómskom jazyku. Každý štvrtok  o 20,00 h rádio striedavo vysielalo poľský, nemecký alebo český magazín. Národnostné magazíny sa striedavo objavovali aj na okruhu Regina.

Maďarské vysielanie Slovenského rozhlasu je svojím rozsahom, tematickým a žánrovým záberom najrozsiahlejšie (takmer 86 percent z celkového počtu 5 112 hodín). V programovej štruktúre má okrem spravodajstva svoje miesto aj každodenný magazínový blok obsahujúci publicistiku a zábavu. Vyhradený priestor sa venuje aj literárno-dramatickej tvorbe a náboženskému vysielaniu. Rusínske a ukrajinské vysielanie Slovenského rozhlasu (necelých 11 percent z menšinového vysielania) sa realizuje spoločne, pričom je rozdelené na rusínsku a ukrajinskú časť. Hlavný spravodajský program Rádio noviny sa vysiela v pracovných dňoch striedavo: jeden deň v rusínskom, druhý deň v ukrajinskom jazyku. Podobne striedavo sa vysiela aj počas víkendov. Živé vysielanie dopĺňajú zábavné relácie, rozhlasové hry, seriály či programy ľudovej hudby. Liturgie pravoslávnej cirkvi a gréckokatolíckej cirkvi sa takisto vo vysielaní striedajú.

Vysielanie pre Rómov (2,5 percenta z menšinového vysielania) sa zameriava na aktuálnu publicistiku, mapuje kultúrne hodnoty, osobnosti, má vzdelávací i osvetový rozmer. V roku 2011 vysielala Patria dvakrát týždenne publicistický magazín Rómske slovo a raz týždenne programy Rómska kultúrna revue, Rómska hudba a Rómska beseda.

Vysielanie pre nemeckú, českú a poľskú menšinu (okolo jedného percenta z menšinového vysielania) sa aj v roku 2011 uskutočňovalo formou publicistického magazínu osobitne pre každú z menšín s trojtýždňovou  periodicitou.

Televízne národnostné vysielanie na oboch okruhoch STV predstavovalo v roku  2011 spolu  236 hodín.  Maďarskému vysielaniu patrilo z tohto počtu 48 percent, rómskemu etniku vyše 15 percent, ukrajinskej národnostnej menšine 2,5 percenta, rusínskemu etniku  2,6 percenta , českej menšine 2,4 percenta, nemeckej 1,6 percenta, poľskej menšine 1,5 percenta, židovskej menšine niečo viac ako jedno percento.

Ako som už spomínal, nemalú pozornosť venujú národnostnému vysielaniu aj regionálni a lokálni vysielatelia. [9]

6  Monitorovanie a kontrola dodržiavania zákona o štátnom jazyku

Dozor nad dodržiavaním zákona o štátnom jazyku v oblasti elektronických médií vykonáva Rada pre vysielanie a retransmisiu (popri iných úlohách súvisiacich s vysielaním a udeľovaním licencií). Jej povinnosťou je monitorovať rešpektovanie príslušných zákonných ustanovení, zhromažďovať a riešiť sťažnosti, ukladať sankcie za porušovanie zákona § 16 ods. 3 písm. e) zákona č. 308/2000 (ustanovenie týkajúce zákona o štátnom jazyku). Pri prvom prehrešku sa ukladá sankcia upozornenie na porušenie zákona a pri ďalších porušeniach pokuta vo výške od 99 do 1659 eur. Uvediem niekoľko príkladov, ktoré Rada v uplynulom období riešila:

Po nadobudnutí účinnosti spomínaného zákona (15. 12. 2009) prišlo Rade viacero sťažností týkajúcich sa nadpisu THE END na konci programu Kosti. Rada začala správne konanie. Bolo totiž jasné, že vysielateľ MAC TV – TV JOJ vsunul na záver filmu, ináč dabovaného do slovenského jazyka, anglické slovo the end, ktorého význam v zmysle koniec je všeobecne známy, a k tomu  vysielateľ dodal už v slovenčine: Kosti (2008), réžia Stevan DePaul, hrajú ... a k tomu štyri mená. Prirodzene, táto verzia sa podľa ustanovení zákona o štátnom jazyku postihnúť nedá. Rada konanie zastavila s odôvodnením, „že tento výraz má ikonický charakter a je už bežnou, zaužívanou súčasťou našej komunikácie, je nutné ho považovať za nespisový jazykový prostriedok, ktorý bol funkčne využitý na oznámenie záveru umeleckého diela.“[10] Rade však v tomto prípade išlo o iné, otvorením správneho konania chcela zistiť súvislosti medzi jazykovým a autorským zákonom a zároveň v médiách vyprovokovať diskusiu o etike vysielateľov, o zrejmom porušení autorských práv (nepostihnuteľných z hľadiska zákona o štátnom jazyku), ku ktorému prišlo zámerným vypustením záverečných (dlhých) originálnych titulkov, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou každého audiovizuálneho umeleckého diela. Vysielateľov k tomuto kroku motivuje jedine úsilie získať čo najviac časového priestoru na reklamu.

V tomto prípade narazila Rada v médiách na nepochopenie, neraz až na urážky, a to aj napriek tomu, že správne konanie zastavila. Takmer všetky tlačové médiá spustili na členov Rady spŕšku kritiky. Za všetko hovorí tento citát: „Licenčná rada si tak mohla vybrať z dvoch možností – buď poslúchne zákon a sama sa zosmiešni, alebo sa uplatneniu zákona vyhne, čím fakticky povie, že smiešny je zákon.“[11] Rada určite nepovedala, že je smiešny zákon, skôr chcela upozorniť na problém, Žiaľ, odvtedy sa prax nezmenila, väčšina televízií záverečné titulky zo zahraničných audiovizuálnych diel jednoducho odstriháva, neberúc do úvahy nijakú etiku vo vzťahu k tvorcom, a právne aspekty vo vzťahu k autorom.

Veľa mediálneho kriku pre nič sa udialo aj v súvislosti s reláciou Lampa odvysielanou na TV JOJ plus 17. decembra 2009. V rámci trojhodinového programu odznel krátky dialóg moderátora Š. Hríba s anglickým hudobníkom, a to bez titulkov či tlmočenia:

„Štefan Hríb: Andy, aký to bol rok?
Andy Hillard: Dobre.
Štefan Hríb: Úplne dobrý?
Andy Hillard: No. Dobre.
(...)
Štefan Hríb: V čom? In which sense? Čo?
Andy Hillard: It makes sense to me how the truth of what I was trying to do such a long time and it came together in this time. And I was lucky enough to meet and work with people that helped this happened. So this is my favorite.
(...)
Štefan Hríb: No, tak posledná otázka na vás obidvoch a potom mám ešte jednu špeciálnu. Andy je niečo, čo by si chcel niekomu takto odkázať, zaželať, povedať?
Andy Hillard: I don’t understand, sorry.
Štefan Hríb: Is there any message?
Andy Hillard: Aha, aha.
Juraj Kušnierik: Which something you would like to wish?
Andy Hillard: I have prepared.
Štefan Hríb: Ok.“

(Ešte nasledoval asi päťriadkový text v angličtine – pozn. autora)

Rada začala aj v tomto prípade správne konanie, ktoré malo posúdiť adekvátnosť dĺžky dialógu v anglickom jazyku vo vzťahu k celej relácii, ktorá sa vysielala naživo. Kancelária Rady pri analýze skonštatovala, že „z hľadiska predmetu správneho konania sa ako problematický javí úsek rozhovoru moderátora so zahraničným hudobným hosťom Andym Hillardom na tému jeho aktivít v roku 2009. Rozhovor sa viedol zmiešane, v slovenčine aj v angličtine a v celkovom myšlienkovom kontexte sa dal dialóg pochopiť.“ [12] Rada na základe toho správne konanie zastavila.

Nepochybné je, že Rada vynášala svoje stanovisko pod veľkým mediálnym tlakom, ktorý objektivite v nijakom ohľade neprospieva. Na pripomenutie dva citáty: „Začatím konania pre zopár anglických slov v relácii Štefana Hríba na JOJ plus členovia licenčnej rady nielen dokázali, že sú stratení bez prekladu, ale hlavne pripomenuli čosi dôležité – až aké zlé sú zákony o používaní jazyka v médiách.“ [13] Ďalej: „Aj takto v praxi vyzerá štátny dohľad nad jazykom. Ten ukladá, že cudzí jazyk musí byť vo vysielaní preložený.“ [14] Týmto spôsobom formulované ataky boli založené na veľmi zjednodušenej predikcii a určite nevytvárali priaznivú atmosféru pre vzťah Rada – médiá.

Rada riešila aj sťažnosť týkajúcu sa vysielateľa C.E.N. s.r.o. v súvislosti s tým, že dňa 22. 9. 2011 o cca 20,00 h odvysielal v rámci televíznej programovej služby TA3 program Slávnostný galavečer, v ktorom mohlo dôjsť k nezabezpečeniu povinnosti podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku SR. V rámci programu odznel anglický dialóg medzi moderátorkou Adelou Banášovou a známym americkým moderátorom Larrym Kingom, ktorý z veľkej časti prebehol bez simultánneho prekladu. Rozhovor nebol nijakým torzom, naopak, trval zhruba 10 minút, ktoré divákom bez znalosti angličtiny veľa nepovedali. Krátka ukážka:

„Larry King: You see cabbage? I see turnips.
Adela Banášová: What do you see?
Larry King: Turnips?
Adela Banášová: Turnips? What is it?
Larry King: You don’t know what turnip is?
Adela Banášová: Uhm.
Larry King (obracia sa k publiku): You know what turnip... ask them.
Adela Banášová (pýta sa divákov): Čo je turnip?
Z hľadiska: Kaleráb.
Adela Banášová: Kaleráb? Aha, OK.
Larry King (obracia sa na publikum): Nobody knows turnips?
Adela Banášová: OK. We are in Slovakia, we will find...
Larry King: How about tomatoes?
Adela Banášová: Tomatoes? We know tomatoes. I have seen tomatoes twice in my life and it was wonderful“ [15]

Rozhovor v tomto duchu prebiehal ešte niekoľko minút. Ako vidno, moderátorka sa nevedela sama zorientovať, mnohým veciam nerozumela a celú záležitosť sa usilovala obrátiť na žart. (Ktovie, čo to je turnip, rajčiny som videla dvakrát v živote.) Sám vysielateľ v písomnom stanovisku priznal chybu. Keďže sa jej dopustil po prvý raz, Rada mu uložila sankciu upozornenie na porušenie zákona. Napokon, tento dialóg v porovnaní s tým v Lampe (nesankcionovaným) bol podstatne dlhší.

Médiám (tej istej redaktorke ako pri Lampe) nedala sankcia opätovne spať. Z ťažko pochopiteľných dôvodov, aspoň pre mňa, sa jej rozhodnutie Rady nepozdávalo: „Licenčná rada opäť udeľovala (správne má byť ukladala – pozn. autora) sankcie za angličtinu. Tentoraz si zobrala na mušku galavečer TA3 zo septembra minulého roku pri príležitosti výročia televízie. Galavečer moderovala Adela Banášová, ktorá v živom vysielaní privítala hosťa Larryho Kinga v angličtine. Prejav nebol dlhý, išlo o zdvorilostnú komunikáciu. Rada napriek tomu na svojom poslednom zasadnutí uložila TA3 za pár viet v cudzom jazyku sankciu upozornenie na porušenie zákona. Nie je to prvýkrát, čo rada sankcionovala za angličtinu vo vysielaní – známy je prípad, keď sankciu dostala aj relácia Lampa Štefana Hríba ešte v časoch, keď bola vysielaná v roku 2010 na Joj Plus. V relácii vtedy cudzinec odpovedal v slovenčine, len asi dve vety povedal v angličtine. Angličan Andrew Hillard hovoril v televízii o svojom živote na Slovensku.“ [16] Citát som zámerne ponechal v plnom rozsahu, jasne z neho cítiť tendenčnosť a neinformovanosť. Po prvé, nešlo o nijakú štipku, ale o niekoľkominútový dialóg, z ktorého sa nedokázala vymotať ani samotná moderátorka. Po druhé, Rada Lampe sankciu neuložila, naopak, ako som už uviedol, správne konanie zastavila (autorka chybu opravila až po upozornení zo strany Rady). Žiaľ, podobné lapsusy v médiách nie sú zriedkavosťou, akoby bolo ich cieľom vyvolávať vo verejnosti nedôveru voči Rade. Nie je to nijaká novinka, pretože médiá sa vo všeobecnosti stavajú proti akejkoľvek regulácii, a to z jasných dôvodov – ohrozuje to ich skupinové záujmy. Otvorene to vyjadril Lukáš Fila: „Ešte viac by však pomohlo obmedzenie kompetencií rady na minimum. Tak, ako nad sebou nemajú žiadneho regulátora tlačoviny a internet, je čoraz ťažšie nájsť nejaké reálne argumenty na reguláciu vysielania.“[17] O čo L. Filovi ide? Dovoliť elektronickým médiám ohrozovať morálnu výchovu maloletých, umožniť im svojvoľne zasahovať do súkromia a cti ľudí, vysielať pornofilmy a arogantne manipulovať verejnosť? Regulačné zákony majú takmer všetky krajiny v Európe, riadia sa nimi aj v Spojených štátoch. Svojím spôsobom obmedzujú slobodu prejavu, obmedzujú ju však vo verejnom záujme, v záujme zdravého vývoja spoločnosti, spoločnosti bez násilia, zabíjania, týrania, nenávisti a rasizmu. O tom všetkom je regulácia elektronických médií.Špecifický problém v súvislosti s dodržiavaním zákona o štátnom jazyku sa od roku 2011 objavuje v lokálnej Štúrovskej televízii (vysielateľ Július Pereszlényi – Servis TV – Video), možno aj inde, len sa o tom nevie. Sťažovatelia posielajú

Rade záznamy z niektorých programov vysielaných v maďarčine, na ktorých chýba lišta so slovenskými titulkami. Išlo napríklad o program GASTROROAD (4. 11. 2011). Vysielateľ je zo zákona povinný poslať Rade súvislý záznam z požadovanej slučky vysielania, ten ju, povedzme, nepošle celú (chýba napríklad niekoľko minút), no na jeho zázname sú aj titulky. Podľa vyjadrenia odborníkov titulky možno na zázname dodatočne dorobiť, no vymazať sa bez poškodenia nedajú. Rada však nemá kompetenciu posudzovať dôveryhodnosť záznamov, v tomto smere nemôže rigorózne rozhodnúť, povedať, ktorý záznam je pravý. Sankcionovať môže jedine nedodanie súvislého záznamu. A to aj v tomto prípade urobila – upozornila vysielateľa na porušenie zákona.[18] Neznamená to však, že by sa nemal tento problém nejakým spôsobom riešiť. Je to predovšetkým záležitosť zákonodarcu.

Osobitnú kapitolu v elektronických médiách tvorí štylistika a výslovnosť. Touto otázkou sa zaoberá § 11 zákona o štátnom jazyku, rieši ju však voľnejšie najmä v súvislosti s dôvodmi na sankcionovanie. Našťastie! V tomto duchu postupuje aj Rada pri posudzovaní danej problematiky. Inak povedané, elektronické médiá sa v tomto smere nejako nevyznamenávajú. Pokrivkáva štylistika, nehovoriac už o výslovnosti, moderátori, redaktori robia časté chyby pri spodobovaní spoluhlások, zabúdajú na mäkčenie pri mäkkých samohláskach (de, te, ne, le, di ti ni li,) atď. Kdeže je tá javisková reč, ktorú tak skvele vyučoval a dokázal v nej ešte skvelejšie recitovať Viliam Záborský?! Žurnalistické školy tento druh výučby trestuhodne zanedbávajú.

7  Komparácia právnych ustanovení o regulácii jazyka v elektronických médiách niektorých európskych štátov

Zákonná úprava vysielacieho jazyka v európskych elektronických médiách nemá jednotný (a ani nemusí mať) jednotný charakter, niekde kladú na dodržiavanie jazykových právnych noriem väčší dôraz, inde menší, predovšetkým v závislosti od toho, aké má príslušný jazyk hierarchické postavenie v danom regióne, či ide o jazyk novší, bez hlbších tradícií, ohrozenejší atď. Masmediálne regulačné orgány sa týmto otázkam až natoľko nevenujú, ich rozhodovacia prax sa nemôže oprieť o nejaké zásadné skúsenosti. Práve táto skutočnosť viedla Kanceláriu Rady pre vysielanie a retransmisiu, aby sa obrátila na niektoré regulačné orgány v zahraničí s dopytom tohto znenia:

„Zákon o štátnom jazyku v SR ukladá povinnosť elektronickým vysielateľom (TV a rádiá) vysielať iba v slovenskom jazyku. Existujú niektoré výnimky (vysielanie pre národnostné menšiny, jazykové kurzy, hudobné diela s inojazyčným textom), no v ostatných prípadoch musia vysielatelia zabezpečiť zrozumiteľnosť všetkým po slovensky hovoriacim občanom, či už prostredníctvom titulkov, alebo dabovaním. Špecifický režim platí pre český jazyk (Slováci plne rozumejú češtine), nemožno ho však uplatniť pri nijakom inom jazyku. Aká je regulácia (ak nejaká je) vysielacích jazykov (TV, rádio) vo vašej krajine?“

Na otázku dostala kancelária nasledujúce odpovede:

Arménsko

Lilit Gazazyanová, Národná komisia pre televíziu a rozhlas (NCTR): „V Zákone o televízii a rozhlase v Arménskej republike, v článku 5 nazvanom Jazyk v televíznych a rozhlasových programoch sa hovorí: (1) Jazykom televíznych a rozhlasových programov na území Arménskej republiky je arménčina. (2) Programy zamerané na vyučovanie cudzích jazykov, rovnako aj piesne zahraničnej produkcie sa môžu vysielať bez prekladu do arménskeho jazyka. (3) Zakazuje sa používať názvy programov, reklamu a iné formáty iba v cudzom jazyku.

Predchádzajúce ustanovenia sa nevzťahujú na programy zahraničného vysielania a vysielania pre národnostné menšiny.

Úlohou verejnoprávnych vysielateľov je zabezpečovať program pre národnostné menšiny, nemusí to byť však v jazyku národnostnej menšiny. Verejnoprávni vysielatelia, či už televízie, alebo rozhlasu môžu realizovať programy pre národnostné menšiny v jazyku menšiny, v televízii to však nesmie presiahnuť hodinu do týždňa a v rozhlase hodinu za deň.“

V Arménskej republike sú zákonné ustanovenia týkajúce sa úpravy vysielacieho jazyka podobné ako na Slovensku, prísnejšie sú však v oblasti vysielania pre národnostné menšiny, kde nevzniká jednoznačná  povinnosť vysielať v menšinovom jazyku. Navyše televízne vysielanie nesmie presiahnuť hodinu do týždňa a rozhlasové hodinu za deň.

Belgicko

Dirk Peereman, radca Flámskeho regulačného úradu pre médiá (FRM), Brusel: „Na území Flámskej komunity v Belgicku sú rozhlasoví a televízni vysielatelia povinní vysielať výhradne v holandskom jazyku. Výnimky môže udeliť Flámska vláda. Mediálna vyhláška vo svojom explanačnom memorande naznačuje, hovoriac o lineárnom televíznom vysielaní, že vysielatelia vo svojich programoch nemusia exkluzívne používať iba holandčinu, ale holandský jazyk musí byť vždy prítomný. V memorande sa o nejakých ďalších možnostiach nehovorí.“

Zo slov Dirka Peeremana vyplýva, že rozhlasové a televízne vysielanie pre Flámsku komunitu v Belgicku musí byť jednoznačne v holandčine, vo výnimočných prípadoch možno použiť iný jazyk (francúzštinu), prirodzene, pri použití holandských titulkov. Táto úprava v podstate zodpovedá slovenskej.

Bosna a Hercegovina

Maida Čulahovičová, Agentúra pre reguláciu komunikácie (CRA), oddelenie audiovizuálnej mediálnej služby: „V Bosne a Hercegovine nejestvujú nijaké právne ustanovenia, ktoré by upravovali vysielací jazyk.“

V Bosne a Hercegovine sa hovorí troma jazykmi – bosniančinou, srbčinou a chorvátčinou. Keďže ide o nový federatívny štát, tieto otázky ešte nedoriešili. Pokojne sa však môže stať, že ich realita života k tomu prinúti.

Čierna Hora

Jadranka Vojvodičová, zástupkyňa riaditeľa Agentúry pre elektronické médiá (AEM): „Pokiaľ ide o Čiernu Horu, článok 55 Zákona o elektronických médiách reguluje nasledovné: Rozhlasoví a televízni vysielatelia sú povinní vysielať svoje programy v čiernohorskom jazyku, či už v latinke, alebo cyrilike, resp. v inom úradnom jazyku v súlade so zákonom. Používanie čiernohorského jazyka nie je povinné v týchto prípadoch: (1) Ak sa vysielajú filmy a iné audiovizuálne diela v pôvodnej podobe. (2) Ak sa vysielajú hudobné diela otextované čiastočne alebo úplne cudzím jazykom. (3) Ak sú vysielané programy čiastočne alebo úplne zamerané na výučbu cudzích jazykov. Používanie čiernohorského jazyka nie je povinné v programe určenom pre národnostné menšiny alebo etnické skupiny. Podľa ústavy Čiernej Hory krajina má popri čiernohorčine tieto úradné jazyky: srbčinu, bosniančinu, albánčinu a chorvátčinu. Navyše Pravidlá o programových štandardoch v elektronických médiách obsahujú kapitolu venovanú jazyku:

8. kapitola: Jazyk a lingvistické pravidlá v programoch elektronických médií.

Článok 38

Vysielatelia sú povinní venovať pozornosť jazyku používanom vo verejnom styku, jeho etickej a politickej korektnosti, rovnako aj gramatickej presnosti.

Článok 39

(1) Elektronické médiá sú povinné vysielať rozhlasové a televízne programy v čiernohorskom jazyku, či už v latinke, alebo cyrilike, resp. v inom jazyku úradného styku v súlade s ústavou Čiernej Hory a Zákonom o elektronických médiách.

(2) Verejnoprávni vysielatelia, najmä národný verejnoprávny vysielateľ, majú zákonnú povinnosť propagovať a rozširovať čiernohorskú národnú a kultúrnu identitu a čiernohorské kultúrne dedičstvo, ďalej sú povinní zabezpečiť čo najvyšší podiel programov v čiernohorskom jazyku a v adekvátnom zastúpení používať čiernohorský jazyk v prekladaných programoch.

(3) Vysielatelia sú povinní v primeranej miere používať čiernohorský jazyk v programoch vlastnej produkcie a prekladať všetky programy (titulkovaním a dabovaním) vyrobené v iných jazykoch ako sú jazyky úradného styku v Čiernej Hore, a to bez požiadavky na kreatívnu interpretáciu prostredníctvom hercov.

Článok 40

(1) Vysielatelia sú povinní zabezpečiť, že vysielací jazyk je gramaticky správny, najmä však pri programoch s dramatickým zameraním.

(2) V spravodajstve, vo vzdelávacích a podobných programoch sa zakazujú nadávky, hanlivé výrazy a iné vulgarizmy, rovnako aj žargónové vyjadrenia. Možno ich použiť iba v adekvátnych výchovných a umeleckých kontextoch.

Článok 41

(1) Verejnoprávni vysielatelia sú povinní zabezpečiť všeobecnú kvalitu vyjadrovania moderátorov a reportérov.

(2) Národní verejnoprávni vysielatelia sú povinní zabezpečiť, aby programy pred odvysielaním skontrolovali odborní editori.“

V Čiernej Hore je podľa ústavy z roku 2007 čiernohorčina prvý (nadradený) úradný jazyk, hovorí ním 37 percent obyvateľstva. Ostatné jazyky – srbčina (43 percent obyvateľstva), bosniančina (5 percent obyvateľstva), albánčina (5 percent obyvateľstva), chorvátčina (2,5 percenta obyvateľstva) majú podobné postavenie ako menšinové jazyky v SR s výnimkou toho, že ich audiovizuálne umelecké diela sa nemusia dabovať či titulkovať. V roku 2004 sa z dialektu vytvoril samostatný jazyk čiernohorčina. Ako píše macedónsky literárny vedec Zvonko Taneski v DespiteBordrers (2 10. 2007), niektorí belehradskí vedci pokladajú čiernohorčinu za umelo vykonštruovaný jazyk, ktorý z historického hľadiska neexistuje. Podľa nich sa za tým skrýva úsilie „rasisticky orientovaných Čiernohorcov“ vniesť do srbského jazyka čiernohorský variant. (...) V každom prípade sa súčasná čiernohorčina píše latinkou, kým v modernej srbčine sa paralelne používa cyrilika a latinka. Treba však zdôrazniť, že Čiernohorci majú právo na svoju identitu, na svoj jazyk. Vysielatelia v Čiernej hore sú povinní vysielať väčšinu programov v čiernohorčine, nestanovuje sa však kvóta koľko a akých programov. Dabovanie môže byť v podobe simultánneho prekladu bez účasti hercov. Rovnako sa im kladie za povinnosť vyhýbať sa neslušnému a vulgárnemu jazyku, čo v našich podmienkach predstavuje rešpektovanie Vyhlášky MK SR o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych programov. Vo všeobecnosti je regulácia vysielacieho jazyka v mnohom podobná slovenskej regulácii.

Dánsko

Jette Fievé, vedúca poradkyňa pre knižnice a médiá, Dánska kultúrna agentúra (DAC): „V Dánsku nemáme legislatívne ustanovenia týkajúce sa výhradného vysielania v dánskom jazyku. Verejní vysielatelia majú povinnosť –– okrem iných – poskytovať dánskemu obyvateľstvu čo najširšiu ponuku programov s dôrazom na dánsky jazyk a kultúru v duchu oddielu 10 Zákona o rozhlasovom a televíznom vysielaní. Tento zákon nezaväzuje vysielateľov vysielať iba v dánčine. Máme aj niekoľko lokálnych rozhlasových a televíznych staníc, ktoré vysielajú v iných jazykoch, ako je dánsky. Komerční vysielatelia môžu vysielať v akomkoľvek jazyku bez povinnosti titulkovať a dabovať jednotlivé programy.“

V Dánskom kráľovstve je úprava vysielacích jazykov voľnejšia ako v SR. Vysielatelia nie sú povinní vysielať v dánčine, komerčné vysielanie nie je vôbec jazykovo limitované. Niet však pochýb o tom, že väčšinu programov vyrábajú v dánskom jazyku. Zákon nič nehovorí o vysielaní pre nemeckú a laponskú národnostnú menšinu.

Fínsko

Hanna Heiskanenová, legislatívna poradkyňa pre komunikačný trh a služby a pre dohľad nad komunikačnými službami, Fínsky regulačný komunikačný úrad v Helsinkách (FCRA): „Vo Fínsku reguluje vysielací jazyk jedine Zákon o Yleisradio Oy, ktorý upravuje verejnoprávne vysielanie v celej našej krajine. V oddiele 7 sa konštatuje, že ,verejnoprávne vysielanie musí brať do úvahy po fínsky a po švédsky hovoriacich občanov, a to vo vyváženej miere. Rovnako musí zabezpečovať vysielanie v sámskom a rómskom jazyku a aj v znakovej reči, a tam, kde je to nevyhnutné, i v jazykoch ďalších etnických skupín.´ Znamená to, že verejnoprávny vysielateľ Yleisradio poskytuje programy v niekoľkých jazykoch, ale počet programov pre jazykové minority je minimálny. Tieto programy sa nikdy nedabujú, zakaždým sú však dostupné titulky buď vo fínskom, alebo vo švédskom jazyku.“

Vo Fínsku jestvuje právna norma týkajúca sa vysielacieho jazyka iba pre verejnoprávne vysielanie. V komerčnej oblasti má vysielateľ na rozdiel od Slovenska voľnú ruku. Vysielanie pre menšiny je totožné so slovenským.

Francúzsko

Právnu úpravu vysielacieho jazyka vo Francúzsku monitoruje Najvyššia audiovizuálna rada (CSA), a to prostredníctvom Zákona o slobode komunikácie č. 86 – 1067 z 30. septembra 1986:

„Článok 20 – 1

Odhliadnuc od jazykového originálu filmov a audiovizuálnych diel sú rozhlasové a televízne inštitúcie a služby povinné, nezávisle od metódy a distribúcie vysielania, vysielať všetky programy a reklamy vo francúzskom jazyku.

Predchádzajúci 1. paragraf sa nevzťahuje na hudobné diela alebo ich časti napísané v cudzom jazyku.

Predchádzajúci prvý paragraf sa nevzťahuje na programy, časti programov a reklamu vysielané do zahraničia, na jazykové kurzy alebo prenosy kultúrnych podujatí vysielané naživo.

Keď sa programy alebo reklama vysielané podľa 1. paragrafu tohto článku prekladajú do cudzieho jazyka, prezentácia vo francúzskom jazyku musí byť rovnako zrozumiteľná, presná a jasná ako v cudzom jazyku.

Článok 27

2) Vysielanie, najmä však v najsledovanejších hodinách, musí obsahovať najmenej 60 percent európskych filmov a audiovizuálnych diel, z toho najmenej 40 percent pôvodných francúzskych filmov a audiovizuálnych diel. V záujme zabezpečenia tejto povinnosti môže Najvyššia audiovizuálna rada každý rok určiť najsledovanejšie a najpočúvanejšie hodiny vo vzťahu k požiadavkám recipientov a k vyrábaným či programovaným dielam.

Článok 28

2)

- vysielanie hudby pre regionálny jazyk musí obsahovať najmenej 40 percent francúzskych piesní,

- rádiá propagujúce národné kultúrne dedičstvo musia odvysielať 60 percent titulov z frankofónneho sveta, z toho 10 percent musí byť z najnovšej produkcie, minimálne jeden nový titul za hodinu,

- rádiá špecializujúce sa na propagovanie mladých talentov sú povinné odvysielať 35 percent titulov z frankofónneho sveta, z toho 25 percent titulov od úplne nových talentov.“
[19]

Francúzi považujú svoj jazyk za najväčšie kultúrne dedičstvo. Podľa nich je každý obyvateľ Francúzska Francúz, menšiny neakceptujú ani v jednom zákone, aj v Zákone o slobode komunikácie sa hovorí iba o regionálnom jazyku, a nie o menšinových jazykoch. Poznať a ovládať hovorený, čítaný a písaný francúzsky jazyk je nevyhnutnou podmienkou na úspešné spoločenské, sociálne a profesionálne začlenenie sa do francúzskej spoločnosti. Zákon o používaní francúzskeho jazyka zo 4. augusta 1994 nadväzuje na bohaté tradície jeho ochrany vo všetkých smeroch, prirodzene, aj pred vplyvom angličtiny, pred amerikanizáciou. Na svetové aj európske pomery je veľmi prísny, používanie cudzieho jazyka bez francúzštiny je v mnohých prípadoch trestné, považuje sa za priestupok, rovnako aj vnášanie cudzojazyčných termínov do francúzštiny. Zákon o používaní francúzskeho jazyka nie je zďaleka jediným predpisom, ktorý upravuje jazykový režim vo Francúzsku. Najdôležitejšou normou je vykonávacie nariadenie z  3. marca 1995 prijaté na jej uplatňovanie, ktoré presne stanovuje, čo sú priestupky;  niektoré ustanovenia Zákonníka práce účinného od 1. mája 2008 sa netýkajú len priestupkových pokút, ale aj samotných súdnych rozhodnutí. Kontrolou jazykového zákona a rozvojom francúzštiny sa zaoberá viacero inštitúcií. Generálne zastúpenie pre francúzsky jazyk a jazyky Francúzska je poverené medzirezortnou koordináciou v oblasti francúzskeho jazyka. Jeho súčasťou je Observatórium jazykových praktík (vzniklo v roku 1999), ktoré pripravuje štatistiky a zabezpečuje poznatky o jazykovej situácii vo Francúzsku a zároveň ich poskytuje príslušným orgánom zameraným na  kultúrnu politiku štátu. Vrchná rada francúzskeho jazyka (je súčasťou ministerstva kultúry a komunikácie) študuje otázky týkajúce sa používania, propagovania, obohacovania a šírenia francúzskeho jazyka vo Francúzsku  aj v zahraničí. Generálna komisia pre terminológiu a neológiu (patrí takisto pod ministerstvo kultúry a komunikácie) dbá o obohacovanie francúzskeho jazyka a o zjednocovanie francúzskej terminológie. Už spomínaná Najvyššia audiovizuálna rada zodpovedá za presadzovanie jazykového zákona v mediálnej elektronickej oblasti, dbá o kvalitu jazyka používaného v programoch rozhlasových a televíznych spoločností (napríklad súkromné analógové spoločnosti majú povinnosť určiť jedného poradcu pre francúzsky jazyk). Úrad pre odbornú reguláciu reklamy dozerá na správne používanie francúzskeho jazyka v reklame a má za úlohu odstrániť z televíznych a rozhlasových reklamných správ gramatické alebo pravopisné chyby, prípadne vulgarizmy.

Francúzska právna úprava vysielacieho jazyka v elektronických médiách je v porovnaní so slovenskou oveľa striktnejšia: nepozná vysielanie pre národnostné menšiny, televízne inojazyčné vysielanie musí byť dabované alebo otitulkované (platí aj u nás, ale s výnimkami), v rámci hudobných programov vysielaných pre regionálne jazyky musí odznieť najmenej 40 percent francúzskych piesní (v našich podmienkach také ustanovenie nejestvuje), v programoch zameraných na kultúrne dedičstvo je povinnosť odvysielať najmenej 60 percent frankofónnych titulov z rozličných umeleckých oblastí (ani takú úpravu nepoznáme) a podobne.

Holandsko

Marcel Betzel, Výbor pre médiá: „V holandskom Zákone o médiách (2008) sa o ustanoveniach týkajúcich úpravy vysielacích jazykov hovorí iba v článkoch 2. 122 a 3. 24. Článok 2. 122 určuje staniciam národnej verejnej služby venovať najmenej 50 percent vysielacieho času programom vyrobeným v holandskom alebo frízskom jazyku. Frízsky jazyk je druhým úradným jazykom Holandska, rozpráva sa ním v jednej z dvanástich provincií krajiny. Článok 3. 24 stanovuje súkromným vysielateľom odvysielať najmenej 40 percent programov vyrobených v holandskom alebo vo frízskom jazyku. Súkromní vysielatelia, na rozdiel od verejnoprávnych, môžu byť od tejto povinnosti čiastočne alebo úplne oslobodení. To je prípad niektorých špecializovaných kanálov.“

Holandský zákon je voľnejší ako slovenský. Súkromní vysielatelia môžu okrem úradných jazykov používať aj iné jazyky bez povinnosti ich dabovať či titulkovať.

Írsko

Declan McLoughlin, Írsky úrad pre vysielanie (BAI), Dublin: „Zákon o vysielaní z roku 2009 stanovuje širokú škálu povinností vzťahujúcich sa k írskemu jazyku. Uvediem niektoré kľúčové ustanovenia: 25 (2) (h) – povinnosťou Írskeho úradu pre vysielanie (BAI) je podporovať výrobu programov a vysielanie v írskom jazyku. 66 (2) (d) – povinnosť BAI brať do úvahy pri udeľovaní licencií na rozhlasové vysielanie množstvo, kvalitu a stupeň používania írskeho jazyka. 66 (3) – povinnosť BAI klásť osobitný dôraz pri udeľovaní rozhlasových licencií pre oblasť Gaeltacht, geografické územie, ktoré má špeciálny status, pretože na ňom žije veľký počet obyvateľov hovoriacich po írsky. 69 (9) – BAI je povinný pri rozvoji a zabezpečovaní archivácie programov osobitne prihliadať na programy vysielané v írskom jazyku. (...) Rozhlasové a televízne vysielanie v írskom jazyku má v Írsku priaznivú pozíciu. Financuje sa z poplatkov občanov a z vládnych dotácií. Realizuje sa na kanáloch verejnej služby RTÉ a TG4. Ostatných vysielateľov sa povinnosti súvisiace s jazykom netýkajú. Žiada sa však poznamenať, že pri rozhodovaní o udelenie licencie sa prihliada na množstvo programu vysielaného v írskom jazyku.

Ustanovenia o regulácii jazyka sa na rozdiel od Slovenska týkajú iba vysielateľov verejnej služby. Komerční vysielatelia majú voľnú ruku, nie však úplne, pretože pri udeľovaní licencii sa kladie dôraz na program v írskom jazyku. Pokojne sa môže stať, že ak záujemca tomuto kritériu nevyhovie, nemusí licenciu dostať. Nič konkrétnejšie sa v úprave nehovorí o vysielaní v menšinových jazykoch.

Izrael

Gidi Dorevitch, Úrad pre televíziu a rozhlas (SATR), oddelenie plánovania a rozvoja, Izrael: „Regulácia vysielateľov (okrem komerčných) stanovuje povinnosť, aby sa všetky nehebrejské programy prekladali do hebrejského jazyka prostredníctvom titulkovania alebo dabovania. Výnimku tvoria: programy určené na výučbu cudzích jazykov, športové programy vysielané naživo zo zahraničia a hudobné klipy. Programy adresované deťom vo veku do sedem rokov, ktoré nie sú v hebrejčine, sa musia dabovať (deti nevedia ešte čítať). Treba poznamenať, že niektorí lokálni voľní (nezakódovaní) vysielatelia (FTA) musia 5 percent programov odvysielať v arabčine a ďalších 5 percent v ruštine – a to z dôvodu, že ide o dve najväčšie jazykové komunity žijúce v Izraeli. Tieto programy sa musia prekladať do hebrejčiny. Ak to zosumarizujem, jazyková regulácia vysielateľov v Izraeli sa v mnohom podobá regulácii na Slovensku.“

Gidi Dorevitch má pravdu, že jazyková regulácia vysielateľov v Izraeli sa v mnohom podobá regulácii na Slovensku. Vysielanie pre národnostné menšiny však funguje v inom režime.

Litva

Birute Kersieneová, vedúca oddelenia verejných a medzinárodných vzťahov, Rozhlasová a televízna komisia (RTCL): „Ustanovenia týkajúce sa jazyka vysielaných programov sú zakotvené v Zákone o poskytovaní informácií verejnosti (základný zákon o vysielaní). Ide o článok 34 – Jazyk, v ktorom sa vyrábajú a rozširujú verejné informácie:

1. Verejné informácie sa musia spracúvať a rozširovať v štátnom jazyku alebo v inom jazyku v súlade s týmto zákonom, so Zákonom o štátnom jazyku a s Rezolúciou Štátnej komisie pre litovský jazyk, s výnimkou prípadov špecifikovaných v tomto zákone. Výrobcovia a rozširovatelia verejných informácií v kooperácii s kompetentnými štátnymi a samosprávnymi inštitúciami a agentúrami musia zabezpečiť tam, kde je to možné, prístup hendikepovaných ľudí k týmto informáciám.

2. Rozhlasové a televízne programy vysielané v inom jazyku ako je litovčina sa musia prekladať do litovského jazyka alebo musia byť označené titulkami v litovskom jazyku. Výnimku tvoria výchovné, príležitostné a špeciálne programy, hudba, prevzaté zahraničné rozhlasové a (alebo) televízne programy alebo časť programov, rovnako aj programy vyrobené rozhlasovými a televíznymi vysielateľmi určené pre národnostné menšiny žijúce v Litve. Komisia berie do úvahy potreby národnostných menšín žijúcich na území, ktoré je pokryté rozhlasovým a (alebo) televíznym vysielaním, a tam, kde je to nevyhnutné, pri špecifikácii podmienok licencie, môže určiť podiel vysielaných a (alebo) prevzatých rozhlasových a (alebo) televíznych programov, resp. časť z nich, ktoré musia obsahovať rozhlasové a (alebo) televízne programy alebo časť z nich v jazyku národnostných menšín.

3. Vysielateľom televíznych programov  sa zakazuje vysielať audiovizuálne diela, ktoré boli preložené z oficiálneho jazyka Európskej únie do jazyka tretích štátov.

4. Keďže pri preberaní televíznych programov musí dať vysielateľ prednosť oficiálnym jazykom Európskej únie pred jazykmi tretích štátov, a to pri možnosti vybrať si medzi oficiálnym jazykom Európskej únie alebo jazykom tretieho štátu, vysielatelia sú povinní zabezpečiť všetky podmienky pre televízne programy alebo časť z nich tak, aby sa mohol program odvysielať v oficiálnom jazyku Európskej únie.“

Právna úprava vysielacích jazykov sa značne približuje slovenskej verzii. Nezainteresovaného určite prekvapí ustanovenie týkajúce sa zákazu vysielať televízne programy v jazyku tretích štátov, čiže v jazykoch mimo EÚ. Zrejme to smeruje k zákazu vysielať v ruskom jazyku, čo je svojím spôsobom paradox, pretože v Litve žije početná ruská národnostná menšina. Prirodzene, na rovnako početnú poľskú národnostnú menšinu sa to nevzťahuje.

Podľa zákona možno z Litvy vysielať iba v litovskom jazyku, každý zahraničný záujemca o vysielaciu licenciu by musel toto pravidlo dodržať. Podobné ustanovenia platia aj na Slovensku. Kvôli bližšiemu vysvetleniu sa Kancelária Rady pre vysielanie a retransmisiu obrátila na Birute Kersieneovú s doplňujúcou otázkou:

„Ak niekto chce poskytovať rozhlasové a televízne vysielanie z Litvy, povedzme, v slovenskom jazyku a dostane licenciu od kompetentných litovských orgánov, bude musieť použiť titulky (v televíznom vysielaní), resp. bude musieť pri rozhlasovom vysielaní vysielať iba v litovskom jazyku (existuje možnosť vysielať do zahraničia v rozličných jazykoch alebo je to možné iba v litovčine?), lebo ináč nedostane licenciu? Nedochádza pri tejto legislatívnej praxi ku kolízii s článkom 56  Konsolidovaného znenia zmluvy o fungovaní Európskej únie (kto bude chcieť vysielať celý program alebo časť programu bude mať dodatočné náklady na dabovanie a titulkovanie)?“

Faktom je, že článok 56 Konsolidovaného znenia zmluvy o fungovaní Európskej únii hovorí: „V rámci nasledujúcich ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby  v Únii vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom členskom štáte ako príjemca služieb.

Európsky parlament a Rada môžu v súlade s riadnym legislatívnym postupom rozšíriť platnosť týchto ustanovení aj pre štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí poskytujú služby a sú usadení v rámci Únie.“
[20]

Kersieneová na otázku odpovedala: „Máme niekoľko rozhlasových staníc, ktoré vysielajú svoj program v inom ako litovskom jazyku. Táto prax však nie je vítaná. Programy sú určené iba pre menšiny žijúce v Litve alebo na hraniciach s Poľskom a Bieloruskom. Uskutočňuje sa to v duchu Zákona o poskytovaní informácií verejnosti. Existuje rozhlasový vysielateľ Znad Wilii, ktorý vysiela väčšinu programov v poľskom jazyku, ale časť aj v ruštine, bieloruštine a litovčine. Televíznych programov je menej a hoci sú výhradne venované menšinám, musia byť dabované alebo s titulkami. Nijaký vysielateľ sa nesťažoval na porušovanie práv v tomto smere. Obávam sa, že Konsolidované znenie zmluvy o fungovaní Európskej únie neberie túto otázku do úvahy, žiaľ alebo našťastie.“

Prísne vzaté, toto ustanovenie by malo zabezpečiť rovnaké podmienky domácim aj zahraničným vysielateľom. Nazdávam sa však, že táto otázka nepatrí pod jurisdikciu Európskej únie, ale o tom až v závere.

Lotyšsko

Ina Porieteová, právny radca, Národná rada pre elektronické médiá (NEMCL): „Používanie jazyka vo vysielaní upravuje Zákon o masmédiách Lotyšskej republiky:

Článok 28 – Jazyk vo vysielaní a reklame

(1) Každý vysielateľ používa jeden jazyk – jazyk vysielania, ak to tento zákon nestanovuje inak.

(2) Časti vysielania, ktoré sú v iných jazykoch, sa musia preložiť do jazyku vysielania. Toto ustanovenie sa netýka časti vysielania v úradnom jazyku, vysielania výučby jazykov, interaktívneho priameho vysielania (keď sa spojenie medzi účastníkmi vysielania a prijímateľmi uskutočňuje v živom prenose, predstavení hudobných diel a medzištátnej spolupráce vo vysielaní počas živého prenosu.

(3) Vysielateľ je povinný nahovoriť komentár k filmom, dabovať ich alebo titulkovať v úradnom jazyku. Dabing a hovorený komentár sa musí vysielať paralelne s originálnou zvukovou stopou, rovnako aj titulkovanie – a to všetko musí byť v úradnom jazyku a v kvalite, ktorá zabezpečí účinné a dôsledné pochopenie textu originálneho jazyka. Filmy určené deťom sa musia dabovať alebo opatriť hovoreným komentárom v úradnom jazyku. Tieto ustanovenia sa nevzťahujú na retransmisiu a na také filmy, ktoré sa v súlade s vysielacím povolením a podmienkami činnosti relevantného elektronického masmédia podliehajúcemu Národnej rade pre elektronické masmédiá (NEMCL) prenášajú pre deti predškolského veku a prvého stupňa základnej školy (pre deti menšín žijúcich v Lotyšsku), ďalej sa nevzťahujú na vysielateľov, ktorí využívajú satelitnú televíznu elektronickú komunikačnú sieť určenú pre iných prijímateľov ako sú obyvatelia Lotyšska. Hovorené komentáre k filmom môžu byť len v jednom jazyku s výnimkou originálnej zvukovej stopy.

(4) Televízne vysielanie v cudzích jazykoch, okrem živého vysielania, správ a vysielania jazykových kurzov, musí byť doplnené titulkami v lotyšskom jazyku. Táto podmienka sa netýka retransmisie, rovnako aj programov distribuovaných prostredníctvom satelitnej televíznej elektronickej komunikačnej siete, ktoré sú určené, v súlade s vysielacím povolením a podmienkami činnosti relevantného elektronického masmédia podliehajúcemu Národnej rade pre elektronické masmédiá (NEMCL), pre iných prijímateľov ako sú obyvatelia Lotyšska.

(5) Ak verejnoprávne elektronické masmédium produkuje a distribuuje televízne spravodajstvo v cudzom jazyku, je povinné zabezpečiť sumár relevantných správ v úradnom jazyku, a to vo forme rolovaného textu na dolnej lište obrazovky.

(6) Reklama vo vysielaní musí byť v jazyku vysielania alebo v úradnom jazyku. Táto podmienka neplatí pre retransmisiu a aj pre programy distribuované prostredníctvom satelitnej televíznej elektronickej komunikačnej siete, ktoré sú, v súlade s vysielacím povolením a podmienkami činnosti relevantného elektronického masmédia podliehajúcemu Národnej rade pre elektronické masmédiá (NEMCL), určené pre iných prijímateľov ako sú obyvatelia Lotyšska.

(7) Ak vláda príde k názoru, že na určitej časti územia štátu vznikne situácia, ktorá ohrozuje používanie úradného jazyka, alebo jeho používanie sa míňa účinku, vláda prijme opatrenia podporujúce používanie úradného jazyka na danom území.

Článok 66 – Programy verejnoprávnych elektronických masmédií

(4) Prvý program Lotyšského rozhlasu a Lotyšskej televízie je národným programom v lotyšskom jazyku. Druhý program Lotyšského rozhlasu a Lotyšskej televízie musí vysielať v drvivej väčšine v úradnom jazyku. Časť ich vysielania sa môže rezervovať na vysielanie v iných jazykoch, vrátane filmov a divadelných predstavení s titulkami v úradnom jazyku.“

Právna úprava je podobná litovskej a možno povedať, že aj slovenskej. Netradičné (poznačené strachom o vlastný jazyk) je ustanovenie o tom, že štát môže zasiahnuť, ak by vznikla situácia ohrozujúca používanie úradného jazyka. Také niečo nenájdeme ani v litovskej, ani v slovenskej verzii. Keďže podmienky udeľovania licencií pre zahraničných záujemcov sú totožné s Litvou, aj v tomto prípade sa Kancelária Rady pre vysielanie a retransmisiu obrátila na Inu Porieteovú s tou istou otázkou

Jej odpoveď: „V Lotyšsku si zatiaľ nikto nesťažoval na kolíziu ustanovení nášho masmediálneho zákona s článkom 56  Konsolidovaného znenia zmluvy o fungovaní Európskej únie. Ústavný súd Lotyšskej republiky v roku 2003 schválil zákonné ustanovenie, podľa ktorého vysielanie v cudzom jazyku nesmie presiahnuť 30 percent celkového vysielacieho času. Porušenie tohto ustanovenia sa pokladá za porušenie ústavy.“

Maďarsko

Dr. György Ocskó, medzinárodný právny poradca, Národný mediálny a informačno-komunikačný úrad (NMIA), Budapešť: „V Maďarsku nemáme zákonné ustanovenia upravujúce vysielací jazyk. V našom mediálnom zákone sú uvedené ustanovenia týkajúce sa maďarských diel.“

Maďarsko prijalo  roku 2001 zákon o uverejňovaní hospodárskych reklám a obchodných nápisov, jednotlivých oznamov v maďarskom jazyku. Konštatuje sa v ňom, že maďarčina v súlade s myslením Maďarov bola a dodnes je schopná zabudovať vonkajšie vplyvy do systému jazyka. „Náš jazyk je verným zrkadlom historickej cesty maďarského národa, počnúc určujúcou úlohou latinského jazyka predstavujúceho spoločný zdroj európskej stredovekej kultúry až po reformu v 19. storočí zameranú na vedomé formovanie maďarského jazyka až do dnešných dní. Ochrana maďarského jazyka je vo verejnom záujme, vyžaduje si diferencovanú pozornosť spoločnosti, verejného života, najmä hospodárskych, politických a kultúrnych orgánov.“ Dodržiavanie zákona kontroluje príslušný štátny dozor.

Zákon je ozaj iba o reklame a verejných oznamoch. Maďarsko pozná  aj zákon o právach národnostných a etnických menšín č. 77/1993, ten  však obchádza hospodárske reklamy a nápisy v menšinových jazykoch. Zákon č. 1 z roku 1996 o rozhlasovom a televíznom vysielaní vôbec nehovorí o jazyku, a to z jednoduchého dôvodu – s iným vysielacím jazykom ako maďarským ani neráta, pravda, až na vysielateľa verejnej služby, ktorý má vo všeobecnej rovine zadefinovanú povinnosť vysielať pre národnostné menšiny.

Nemecko

Katrin Heyeckhausová, referentka pre právo a Európu, Mediálny ústav Berlín: „V Nemecku neexistujú nijaké pravidlá, ktoré by ukladali povinnosť vysielať v nemeckom alebo nejakom inom jazyku. Naopak, ustanovenia týkajúce sa vysielacích kvót v určitom jazyku by sa mohli pokladať za porušenie ústavnej slobody vysielania. Ani pokiaľ ide o verejnoprávne vysielanie, nejestvuje nijaké explicitné ustanovenie zaoberajúce sa plným alebo čiastočným vysielaním v nemeckom jazyku. Na druhej strane z ústavnej povinnosti zabezpečiť základné služby každému občanovi vyplýva všeobecná požiadavka realizovať väčšinové vysielanie v nemčine.“

Nemčina sa správa ako prirodzený živý organizmus, vydobyla si pozíciu svetového jazyka, nepotrebuje ochranu, ani právne záruky, ktoré by jej dodávali istotu. V germanofónnom svete nikomu ani nenapadne, aby sa ju usiloval vytlačiť, resp. nahradiť iným jazykom. V Nemecku či v Rakúsku by si sotva vedeli predstaviť iný úradný a vysielací jazyk ako je nemčina. Prirodzenosť sa tu chápe ako povinnosť, akékoľvek zákonné úpravy súvisiace s materinskou rečou preto pokladajú za zbytočné a obmedzujúce.

Nórsko

Erik Langebeck, právny poradca, Masmediálny úrad Oslo (MMA): V Nórsku existujú štyria hlavní vysielatelia. Národná vysielateľská spoločnosť (NRK) je verejnoprávnym vysielateľom, vlastní ju štát, financovaná je prostredníctvom koncesionárskych poplatkov, programovo je nezávislá. Spolu s komerčnou TV2 pokrýva takmer 100 percent nórskeho obyvateľstva. NRK je povinná vysielať najmenej 25 percent pôvodných programov v dvoch úradných jazykoch – bokmål /v preklade knižný jazyk/ a nynorsk /v preklade nová nórčina/. (Nórsky jazyk nie je iba jeden, veľká väčšina obyvateľov v Nórsku hovorí formou bokmål, ktorá je vlastne ponórčenou dánčinou, používa ju zhruba 85 percent obyvateľstva. Druhou formou je nynorsk, jazyk vzniknutý z dialektu najmä vďaka pôsobeniu nórskych osvietencov. Oba nórske jazyky sú úplne rovnoprávne, deti sa v škole učia obidva.) Sámsky jazyk (patrí medzi ugrofínske jazyky, pôvodne ním hovorili Laponci, dnes menšinový jazyk používaný na severe Nórska) musí byť takisto zastúpený v rozhlasovom a televíznom vysielaní NRK. Rozsah zákon nestanovuje. Komerčná TV2 (s určitými povinnosťami vo vzťahu k verejnej službe) musí takisto používať oba úradné jazyky, pre ňu však neplatí 25 - percentné kvórum. Vo vzťahu k sámskemu jazyku ju neviažu nijaké povinnosti.“

Norma určujúca verejnoprávnemu vysielateľovi vysielať najmenej 25 percent pôvodných programov osciluje na úrovni zaužívanej slovenskej praxe. Produkcia v dvoch formách nórčiny je však náročná na čas, profesionalitu a predovšetkým na finančné prostriedky. Na druhej strane to obohacuje umeleckú tvorbu a rozvíja myslenie ľudí. Komerční vysielatelia nie sú v tomto smere nejako zvlášť zvýhodnení.

Poľsko

Halina Rosteková, zástupkyňa riaditeľa, Národná rada pre vysielanie: „V Poľsku neexistuje špecifická povinnosť vysielateľov vysielať iba v poľskom jazyku. Máme síce jazykový zákon, ale ten nepokrýva médiá. V praxi všetky poľské médiá vysielajú v poľštine a inojazyčný text sa niekedy označuje titulkami. Zaujímali by nás ustanovenia vo vašich zákonoch, ktoré sa týkajú tejto otázky.“

Poľská úprava je voľnejšia ako u nás. Zákon o poľskom jazyku zo 7. októbra 1999 je podobný nášmu. Vysielanie v elektronických médiách rešpektuje zákon o národnostných menšinách a etnických skupinách z roku 2005 asi v tom rozsahu ako na Slovensku.

Španielsko (Katalánsko)

Soledat Balaguer, kabinet predsedníctva Katalánskej audiovizuálnej rady v Barcelone: „V Španielsku máme päť úradných jazykov – popri hlavnom – španielčine (kastílčine), sú to ešte baskitčina, galícijčina, katalánčina a arančina. Vo východnej časti Španielska, v Katalánsku sa v súčasnosti riadime dvoma zákonmi, ktoré regulujú vysielanie v katalánskom a aranézskom jazyku – Zákon 1/1998 zo 7. januára a Zákon 22/2005 z 29. decembra o vysielaní v Katalánsku. Zákon 1/1998, články 25 a 26 ustanovujú kvóty, ktoré musia naplniť verejnoprávni aj komerční vysielatelia. Zákon o vysielaní v Katalánsku, v článku 86 upravuje povinnosti vysielateľov týkajúce sa katalánskeho a aranézskeho jazyka, ale aj otázky týkajúce sa ich kultúr. Povinnosti a normy obsiahnuté v obidvoch zákonoch sú ďalej rozpracované v Generálnej inštrukcii o používaní katalánskeho a aranézskeho jazyka v audiovizuálnych médiách. Verejnoprávni vysielatelia na území Katalánska sú povinní vysielať svoje programy v katalánčine a na teritóriu Val d´Aran v aranézskom jazyku. Vo výnimočných prípadoch sa môže brať do úvahy cieľová skupina recipientov v inom jazyku ako katalánskom a aranézskom, prirodzene, v súlade s kritériami ustanovenými Katalánskou vysielacou radou a v rámci ustanovení jazykovej legislatívy. Komerční rozhlasoví vysielatelia sú povinní vysielať najmenej 50 percent svojich programov v katalánčine, v hudobných žánroch musia dbať na primerané zastúpenie katalánskych umelcov a najmenej 25 percent odvysielaných skladieb musí byť v katalánskom alebo aranézskom jazyku. Komerční televízni vysielatelia sú povinní odvysielať najmenej 50 percent vlastných programov v katalánskom alebo aranézskom jazyku, v hudobnom vysielaní sú povinní dbať na primerané zastúpenie katalánskych umelcov a najmenej 25 percent hudobnej produkcie musí byť v katalánskom alebo v aranézskom jazyku. Spomínaná Inštrukcia poskytuje možnosť komerčným vysielateľom, ktorých programová štruktúra sa viac ako 75 percentami orientuje na hudbu, požiadať o výnimku z ustanovenia o 25 percentnom kvóre.“

Katalánčina a arančina majú v Španielsku osobitné postavenie, možno povedať, že takmer také silné ako štátny jazyk v SR. Pri verejnoprávnych vysielateľoch nie sú v podstate nijaké rozdiely, komerční vysielatelia sa nemusia až natoľko riadiť jazykovou právnou normou. Nepochybne to vyplýva z toho, že Katalánci nemajú vlastný štát a vzhľadom na významný status tohto národa v Španielskom kráľovstve si svoje jazykové práva vydobyli prirodzenou cestou. Rovnakým právam sa z hľadiska rovnosti teší aj arančina.

8  Závery

- Právna úprava vysielacích jazykov v európskych elektronických médiách je značne rozdielna, a nemôže to byť ani ináč. Vyplýva to z podstaty a charakteru jazykov; líšia sa svojou históriou, tradíciami, významom, počtom používateľov, geografickým rozložením, stabilitou, politickým ukotvením, mocensko-ekonomickým zázemím, vzájomným ovplyvňovaním, určitou jazykovou „agresivitou“ či ústupčivosťou. Niektoré si vydobyli svetové pozície (angličtina, nemčina, španielčina, francúzština, taliančina), iné, nazval by som ich severské, sa postupom času vyzbrojili potrebným sebavedomím (dánčina, flámčina, holandčina, írčina, nórčina, poľština, švédčina), ďalšiu skupinu tvoria staré, ale aj mladšie jazyky, ktorých osud je spätý s pohnutými národnými dejinami a ktoré v sebe nesú pečať akéhosi neidentifikovateľného ohrozenia (arménčina, bosniančina, čiernohorčina, hebrejčina, katalánčina, litovčina, lotyšina, slovenčina, slovinčina) a napokon sú to jazyky, ktoré by som označil ako neutrálne, zahľadené samé do seba (fínčina, maďarčina). Pri hlbšej a serióznejšej analýze jazykových a masmediálnych zákonov týchto krajín, zistíme, že ich striktnosť a na druhej strana strohosť a voľnosť sa odvíja práve od spomínaného členenia.

- najprísnejšie právne normy súvisiace s jazykovou reguláciou majú Arménsko, Bosna a Hercegovina Francúzsko, Litva a Lotyšsko; miernejšie Belgicko, Čierna Hora, Izrael, Katalánsko a Slovensko; značne voľné, otvárajúce vysielateľom dvere, zase Dánsko, Holandsko, Írsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko; neutrálne, obrátené do svojho vnútra,    ak to možno tak vyjadriť, sú vo Fínsku a Maďarsku; [21]

- nejednotné pravidlá platia v spojitosti s udeľovaním licencií pre zahraničných vysielateľov. Niektoré krajiny, napríklad Česko, udelia zahraničnému vysielateľovi licenciu bez ohľadu na to, či bude alebo nebude vysielať v českom jazyku. V iných štátoch, povedzme, na Slovensku je povinnosť vysielať v štátnom jazyku. Na jednej strane je tu článok 56 Konsolidovaného znenia zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý zakladá povinnosť vytvoriť rovnaké podmienky zahraničnému aj domácemu podnikateľovi, na druhej strane však leží na miske váh národné bohatstvo v podobe vysielacích frekvencií. Pravda, ak dostane zahraničný vysielateľ licenciu v Česku, znevýhodňuje to slovenského recipienta, ktorý je nútený prijímať programy v češtine a v ďalších jazykoch (napríklad reklamu v maďarčine). Podľa môjho názoru však táto zmluva na sféru vysielania neplatí, pretože v oblasti kultúry patria rozhodovacie právomoci jednotlivým členským štátom. Dôkazom toho je článok 3 tejto zmluvy:

„ 1. Únia má výlučnú právomoc v týchto oblastiach:

a) colná únia;

b) ustanovenie pravidiel hospodárskej súťaže potrebných na fungovanie vnútorného trhu;

c) menová politika pre členské štáty, ktorých menou je euro;

d) ochrana morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybného hospodárstva;

e) spoločná obchodná politika.“
[22]

Navyše článok 56, ktorý hovorí o zákaze obmedzenia slobody poskytovať služby domácimi a zahraničnými podnikateľmi za rovnakých podmienok, sa spresňuje článkom 57, ktorý špecifikuje jednotlivé služby:

„Služby zahŕňajú najmä:

a) činnosti priemyselnej povahy;

b) činnosti obchodnej povahy;

c) činnosti remeselnej povahy;

d) činnosti v oblasti slobodných povolaní.“
[23]

Ani do jednej z týchto oblastí rozhlasové a televízne vysielanie nepatrí;

- unifikovať podmienky pre vysielacie jazyky v elektronických médiách by bolo hrubým zásahom do identity každého národa, jeho kultúry, tradícií a zvykov. Oslabilo by to mnohorakosť európskej kultúry, rozvoj myslenia a predovšetkým by to vytvorilo nerovnosť príležitostí pre jazyky menších národov a pre jazyky, ktoré získavajú v etape prechodu od postmoderny k novej moderne ozajstný moderný rozmer.


Poznámky:

[1] Pozri LITTELL, J.: Laskavé bohyně. Odeon, Praha 2008.

[2] Pozri PLATÓN: Štát. Kalligram, Bratislava 2009.

[3] Pozri: ARISTOTELES: Poetika: „Pod myšlienkovú stránku reči patrí všetko, čo sa má dosiahnuť pomocou slov. K tomu patria dokazovanie, vyvracanie, vzbudzovanie citov ako súcit, strach hnev a všetkých podobných citov a okrem toho zveličovanie a znižovanie.“  THETIS, Martin 2009, s.38.

[4] HEIDEGGER, M.: Básnicky bydlí člověk. Oikúmené, Praha 2006, s. 154.

[5] V texte hovorím o kultúre menších národov, a nie o menšinovej kultúre, pretože v propagande dochádza k ich zámernému zamieňaniu. Kultúra spätá s konkrétnym jazykom, územie a ekonomika tvoria totiž štyri rozhodujúce znaky národa. Menšinová kultúra je kultúra príslušného národa, ktorý má svoj pôvodný štát v rámci hraníc iného územia. Jestvujú však mnohé etnické skupiny, ktoré svoje štáty nemajú, preto si zasluhujú osobitný prístup.

[6] Pozri DINKA, P.: Zápasy o slovenčinu – pravda a lži. Politologický odbor Matice slovenskej, Bratislava 2009, s. 11 – 53.

[7] Pozri GBÚROVÁ, M.: Politika v jazyku, jazyk v politike. Kubko-Goral, Bratislava 2009, s. 111.

[8] Zákon NR SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. www.culture.gov.sk.

[9] Pozri Správu o stave vysielania v Slovenskej republike a o činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2011.

[10] Materiál Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (bod 30) 13. 4. 2010.

[11] LEŠKO, M.: Koniec z THE END nebude. SME 14. 4. 2010.

[12] Materiál Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (bod 36) 8. 6. 2010.

[13] FILA, L.: Straty. SME 29. 3. 2010,

[14] KERNOVÁ, M.: Lampe hrozí pokuta za štipku angličtiny. SME 29. 3. 2010.

[15] Materiál Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (bod 40) 24. 1. 2012.

[16] KERNOVÁ, M: Ďalšia sankcia za štipku angličtiny. Etrend.sk 25. 1. 2012.

[17] FILA, L.: Sporná rada. SME 22. 3. 2010.

[18] Materiál Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (bod 23) 3. 4. 2012.

[19] Zákon o slobode komunikácie č. 86-1067 z 30. septembra 1986. www.csa.fr.

[20] Konsolidované znenie zmluvy o fungovaní Európskej únie. www.eur-lex.europa.eu

[21] Poznámka: Spomínam iba krajiny, ktoré sú predmetom štúdie.

[22] Konsolidované znenie zmluvy o fungovaní Európskej únie. www.eur-lex.europa.eu

[23] Tamže.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
11. máj 2012, 05:50
Je to výborný článok. Ja by som chcela hovoriť o jednej dielčej veci, zo skúsenosti v styku so zahraničím. Teraz sú dámy "IN" ak si nepridajú k meno koncovku -ová. Pred rokmi som chodievala so Štátnym bábkovým divadlom na umelecké turné po svete a stalo sa, že jedna profesorka francúzštiny si všimla, že v programe je viac mien s koncovkou -ová! Spýtala sa, či sú to príbuzní, alebo nejaké pravidlo ?! Keď som jej vysvetlila, že podľa pravidiel slovenčiny ženy majú mená s koncovkou - ová, bola nadšená. Končne jeden národ, ktorý to dobre vyriešil, aby sa rozoznali ženské mená. Dôvodila, že teraz je toľko rozličných krstných mien, z ktorých nemožno rozoznať, či sú ženské, či mužské a čitateľ nedokáže identifikovať, či je rečo o žene, či mužovi.- A vy, Slováci ste to vyriešili ! Gratulujem Vám ! - zakončila so mnou rozhovor pani profesorka Yvonne Gauthier. Takto sa mi predstavila a bola som veľmi hrdá na našu vynaliezavú slovenčinu, ktorá môže byť príkladom aj pre iné svetové jazyky.
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
08. júl 2012, 14:51
Nie sme sami, rovnako to majú vyriešené v Česku, a zdá sa mi, že sú dôslednejší a zodpovednejší voči svojmu jazyku. Keď začujem, že bude spievať... a nasleduje meno bez tej koncovky, tak jednoducho vypnem rádio alebo televízor.
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama