Poviedka na víkend - Dáždnik pre bedárov
Grécke knihy Silvie Okáliovej: Nový človek je vášnivo zamilovaný (1993), Dobrodružstvá na fantastickom zámku (2003), Prepínanie kanálov v myšlienkach budúcnosti (2006), Po prvýkrát (2007), V náručí so slnkom (2010). Vyšiel aj jej preklad Kristy Bendovej Opice z našej police a výber z Dobšinského rozprávok. V Bratislave vydala detskú knihu Prázdniny na starom zámku (2002, Iris) a preklad knihy gréckeho poslanca Mimisa Androulakisa Tiene v Aténach. Prispieva do Pravdy aj do Slova.
Dáždnik pre bedárov
1. Dimitris
Dimitris Giannoulis, napriek tomu, že mal päťdesiat rokov, nikdy nepracoval. Do štyridsiatky poberal invalidnú podporu, ale potom mu ju vzali. Na nič sa nevedel sústrediť, nieto ešte pracovať. Žil so svojimi sedemdesiatročnými rodičmi v akomsi baraku v záhrade na aténskom predmestí, inak bohatej štvrti, lebo v Aténach bohatí žijú na predmestiach. Lenže ich baráčik bol vlastne skladiskom pre záhradné náradie, v ktorom im uvoľnili jednu miestnosť, kde mali postele. Aj čosi ako kuchynský kút. Dimitrisov otec bol tiež psychicky chorý a keď „mal nervy“, tak v baráčiku bola búrka a Dimitris a jeho mama boli radi, ak z toho vyviazli len s modrinami.
Dimitris sa v pätnástich zamiloval do svojej spolužiačky Aliky. Bol taký šťastný, keď sa mohol s ňou rozprávať! Ale Aliky bola dcérou bohatých majiteľov domu v záhrade. V záhrade pracovala jeho mama, lebo otec nemohol pracovať a Dimitris jej v detstve pomáhal, ako vedel. Mama dostávala aj malý plat a nemuseli nič platiť za baráčik.
Dimitris bol taký šťastný, keď mohol sedieť v záhrade a počúvať spev vtákov a trilkovanie cikád. Narodil sa vo veľkom dome, za pomoci slúžky z Malajzie, lebo nemali peniaze na pôrod. Majitelia domu nechceli ani počuť o štátnej nemocnici, lebo vraj jednej ich známej tam nechali placentu a potom zomrela. A súkromná nemocnica stála milión drachiem.
Cez týždeň teda Dimitris pomáhal v záhrade a v nedeľu chodili do kostola a poobede na katechizmus. V živote nebol v divadle a dokonca ani v kine. Knihy, ohodnotené ministerstvom školstva ako pedagogicky vhodné, dávala im ich čítať učiteľka na základnej škole, ho nudili, aj keď sám raz napísal akúsi Vianočnú rozprávku.
Na jeho pätnáste narodeniny prišla do ich baráčiku Aliky a podarovala mu staré rádio. Chcela, aby išli spolu na lavičku v záhrade počúvať hudbu. Sadli si a tešili sa spolu z hudby a jarného slniečka, v ktorom sa kúpali svetlozelené lístky stromov. Dimitris ju objal okolo pliec. A keď ju spontánne pobozkal na hrdlo, ozval sa za nimi krik. Videla ich Alikina mama a bolo z toho zle nedobre. Schmatla Aliky za vlasy a Dimitrisovi nakázala odísť zo záhradky.
Dimitris nespal niekoľko nocí za sebou. Na šiestu noc Dimitrisova mama poprosila pánov z domu, aby jej pomohli odviesť Dimitrisa na psychiatriu.
Keď sa Dimitris koncom leta vrátil, Aliky nikde nebolo. Poslali ju vraj kdesi k starým rodičom, kde bude môcť chodiť aj do gymnázia.
Dimitris necítil žiadnu bolesť, bol taký otupený liekmi. Jeho jedinou útechou bola hudba z rádia. Aj to musel počúvať potajme, lebo otca to dráždilo.
V roku 2002 sa dopočul z rádia, že berú ľudí pracovať na budovanie olympijskej dediny a iných olympijských budov. Prihlásil sa a dostal prácu. Bol veľmi unavený a nevydržal do konca. Komisia mu však napísala, že pracovať môže a tak mu vzali invalidnú podporu. Psychiater mu odporučil, aby sa niečomu vyučil. Práve vtedy dostávalo Grécko peniaze od Európskej únie na rôzne sociálne projekty. A tak sa Dimitris dostal učiť za kníhviazača v Centre pre psychicky chorých. Kurz vychodil, ale nikto ani jemu ani jeho spolužiakom neponúkol prácu. Napokon ani nevedel, kam sa obrátiť. Kníhviazačov bolo všade dosť.
A potom sa dostal na iný kurz, kde sa mal naučiť strojopis. Počítače tam boli staré, ešte čiernobiele, ale niečo sa predsa len naučil. Ale čo s tým?
Pred niekoľkými rokmi si kúpili na spotrebnú pôžičku televízor a Dimitris mal najradšej staré filmy s Aliky Vugiouklaki, ktorú miloval ako svoju Aliky.
Na Vianoce v roku 2011, ešte nemali splatenú pôžičku na televízor, im prišiel účet za elektrinu na 386 eur. To je toľko peňazí, koľko potrebovali len na nákup potravín na celý mesiac. Páni v dome im povedali, že to musia zaplatiť, že je to daň za bývanie – inak im štát vypne prúd... Jeden z vynálezov štátnych úspor vlády Panhelénskeho socialistického hnutia. Tiež zaň hlasovali.
Dimitrisova prvá reakcia bola nastúpiť na metro a ísť čo najďalej od domu. V hlave sa mu stále opakovalo slovo: Svätý Pandelejmonas.
Vystúpil na zastávke metra Attiky a pustil sa rovno za nosom. A prišiel na námestie Svätého Pandelejmonasa. Bol ako omráčený. Keď išiel okolo parku, videl tam sedieť bezdomovca v spiacom vaku. Sedel bez pohybu, akoby sa modlil.
Vošiel do kostola. Pán farár mu dal polovicu chleba. Ani sa nič nepýtal.
Keď Dimitris odchádzal, bezdomovec sedel v rovnakej polohe. Dimitris nemohol pochopiť, prečo ho farár nevezme k sebe domov. A ja som snáď lepší? Pomyslel si na to a dal mu štvrťku chleba. Anjel, pomyslel si ešte. Nevedel si však predstaviť, čo by robil otec, keby ho doviedol domov. Ale mohol by spať v miestnosti s kosačkou.
2. Aggelos
Aggelos Giannoulis nemal žiaden rodinný vzťah s Dimitrisom. Pokrstili ho Giannis, ale všetci ho volali Aggelos. Od detstva bol veľmi silný a dobre hral futbal. Chcel sa stať futbalistom alebo basketbalistom, ale jeho rodina bola chudobná. Na štúdiá ani pomyslieť. Jeho otec pracoval v prístave, tiež mal veľa sily. Práca a domov a zase to isté dookola, každý deň. Keby nechodil do základnej organizácie Komunistickej strany, jeho život by bol veľmi jednotvárny. Niekedy bral so sebou aj Aggelosa, nech sa priučí politike. V osemnástich sa Aggelos stal členom Komunistickej mládeže a po nedeliach chodili predávať komunistický denník, alebo lepiť plagáty. Robotu však po škole nenašiel. Rád chodil s celou rodinou na komunistické zhromaždenia na hlavné námestie Atén, kričali heslá a mávali vlajkami, cítil, že nie je sám. Bola to vždy slávnosť a obliekali si najlepšie šaty. Nikdy nechodili do kostola, ale Aggelos považoval Boha za dobrého pána, asi ako bol despota Miriel v knihe Bedári od Victora Huga. Bola to jedna z mála kníh, ktorú ako dieťa prečítal. Teta, ktorá mu knihu doniesla, mu neskôr doniesla aj buzuki, grécky ľudový nástroj, na ktorom sa naučil hrať. Do školy sa veľa neučil ale aj tak sa mu podarilo vychodiť gymnázium a zapísať sa na gymnastickú akadémiu. Otec Aggelosa sa nakoniec dal presvedčiť rodinou, aby si začiatkom deväťdesiatych rokov vzali pôžičku na byt, ale pod podmienkou, že Aggelos bude po nociach pracovať. Jeden Aggelosových strýkov mal bar, kde mohol Aggelos hrať na buzuki. A hral a zarábal.
Kým neprišiel rok 2009 a nebolo zákazníkov kvôli kríze. Aggelosovi slušne povedali, že už nemôže hrať. Aggelosova mama prišla tiež o prácu upratovačky, ešteže jeho otec pracoval, aj keď ho nepotrebovali každý deň. Nebola podpísaná kolektívna zmluva a brali ľudí na práce do prístavu, ako sa im hodilo. Aggelosov otec mal teraz viac času chodiť do kaviarne, kde každému vysvetľoval, že kríza je najvyšším vyvrcholením imperializmu. Potom v prístavných dokoch štrajkovali a nemali peniaze ani na jedlo.
Splátky na byt ich však tiež tlačili. Najprv to riešili tak, že si brali iné pôžičky, aby mohli splácať pôžičku na byt, ale v roku 2011 to už nešlo. Vtedy mal Aggelos výborný nápad. Našiel si niekoho, kto mu požičal na pár dní štúdio a nahral svoje pesničky na buzuki na cédečko. Obchádzal s ním hudobné firmy, ale všade mu povedali, že je kríza. V jednej rádiovej relácii mu povedali, aby cédečko nechal tam, ak sa chce stať slávnym. O peniazoch sa nikto nezmienil. Jeho pesničky neboli aj tak pekné. Boli plné jedu a NENÁVISTI.
Napokon Aggelosovi rodičia odišli do dediny, kde ešte mali starootcovský dom, pestovať zemiaky, paradajky a sliepky, aby aspoň mali čo jesť, lebo o byt medzitým prišli v dražbe.
Aggelos ostal. Mal dokončiť akadémiu. Jeden priateľ mu poradil, aby chodil do kostola Agios Pandeleimonas, kde dávajú zadarmo obedy pre chudobných. A tak si Aggelos zobral spací vak a usalašil sa na širokej betónovej ohrade celkom pri kostole. Bol február 2012. Každý deň pršalo. Ale Aggelos vydržal. Sedel v spacom vaku a meditoval. Iba na potrebu sa vyvliekol zo spacieho vaku každý večer, keď už bola tma a urobil ju priamo pod múrikom, aby mu niekto neukradol spací vak. Tam ho našiel Dimitris sedieť.
3. Chariniki
Chariniki sa narodila v bohatej rodine. Mala tiež päťdesiat rokov v tú strašnú upršanú zimu v roku 2012. Jej otec Christos bol maliarom ikon. Mal štúdio v pivnici obchodu, kde ikony predávali. Obedoval jedlo, ktoré mu dávala žena do obedára a vracal sa domov až večer. Chariniki mala tri roky, keď sa jej mama zamilovala. Do kupca, ktorý k nim chodil a stal rodinným priateľom. Onedlho ju našiel muž s ním v ich manželskej posteli, lebo sa vrátil pre zlatý prášok, ktorý mu práve došiel. Nahá manželka ostala do troch mesiacov nahá aj metaforicky, prišla o byt, cesty do zahraničia a o peniaze, za ktoré si kupovala drahé značkové šaty. A o aký byt prišla! Poschodový s obrovským krištáľovým lustrom ako v zámku, medzi točitým schodiskom.
Našla si byt v podzemí, kde sa presťahovala aj s dcérou a našla si prácu ako šička. Keď Chariniki trochu odrástla, pomáhala jej prišívať gombíky na košele. Chariniki víkendy trávila s otcom. Chodili spolu do drahých hotelov k moru a v zime do hôr a vždy, keď k nemu prišla, ju obliekol do princezničkovských šiat, ako to volali. Keď mala štrnásť, otec s ňou začal spávať. Zdalo sa jej to prirodzené. Veď ho tak zbožňovala! Rozprával jej, že raz po ňom všetko zdedí. Chariniki sa neučila dobre. Nevzali ju nikam inam len na učilište pre kaderníčky v cudzom meste Patrase, lebo na Atény nemala dosť bodov na maturite. Odišla a otec sa znovu oženil. Presťahoval sa s novou rodinou kamsi do Thessaloník, zavrel obchod s ikonami, ikony sa v kríze čím ďalej tým horšie predávali a predal aj byt s krištáľovým lustrom. Chariniki o ňom viac nepočula.
Po dvojročnej škole sa vrátila do Atén a našla si prácu v salóne krásy. Našla si aj milenca, ktorý bol však nezamestnaný a býval u rodičov. Chceli sa vziať, ale nemali ani na to, aby si prenajali byt, o ktorom Chariniki snívala. Pekný, priestranný štvorizbový, pre každé dieťa vlastná izba. Ako inak si založiť rodinu? A vtedy sa jej naskytla zázračná ponuka. Jeden bohatý veľmi starý zákazník ju požiadal o ruku. V jej hlave sa zrodil diabolský plán. Vydá sa za neho, pobudne rok dva a počká, kým zomrie. S milencom sa môžu naďalej stretávať v jeho detskej izbe.
A tak sa stalo.
Ale jej muž nie a nie zomrieť. Denne mu dávala do taniera rozmačkanú plošticu, bývali v starom dome oproti kostolu Agios Pandeleimonas, kde ich bolo plno. Dom bol veľký, ale starý a na prízemí. Bola však šťastná, že nemusí pracovať, ani prišívať gombíky. Jej manžel ako správny starý Grék bol toho názoru, že ženy nemajú pracovať.
Napokon zomrel jej milenec na rakovinu. Chariniki bola zrazu nešťastná a po každom orálnom sexe, ktorý jej manžel požadoval každý večer, išla do záchodu sa vyvracať. Jedného večera si jej manžel objednal druhú večeru - lievance s medom. Chariniky zapla elektrický sporák a dala naň pekáč. Pozerala von oknom a videla Aggelosa, išlo ju poraziť že už mesiac vysedáva pred kostolom. Vošla do nej zlosť a zavolala na políciu, že nejaký imigrant už mesiac sedí na múriku pred kostolom, aby si poň prišli. V okamihu boli tam. Chariniki dala na pekáč olej a vybehla von. Medzitým polícia zistila, že Aggelos je Grék. Chariniki však v ich prítomnosti si dodala odvahu a vykríkla na neho. „Prac sa odtiaľto, smrdí celé okolie!“
Vtedy išiel kolo Dimitris. „Fašistka!“ precedil cez zuby, lebo sa nezdržal.
„Som hrdá na to, že som fašistka!“ odpovedala a spomenula si na pekáč. No medzitým sa olej vznietil zapálili sa záclony a od nich okná. Polícia zavolala požiarnikov. Ale bolo neskoro. Byt skoro celý zhorel aj s manželom.
„Na políciu vás zoberieme zajtra, zatiaľ tu prečkajte. Máme príliš veľa imigrantov, nieto miesta a vy nevyzeráte, že nám dozajtra utečiete“, povedal policajt a žmurkol na ňu.
Chariniki si sadla na schody domu, presne oproti Aggelosovi. Uvedomila si, že jej muž poberal invalidnú podporu, ktorá nie je dedičná. Byt nebol poistený. Zaspala.
Ráno sa jej strašne chcelo cikať...
V Aténach je dvadsaťtisíc bezdomovcov a stále ich pribúda. Opísané udalosti sa zakladajú na pravde. Fašisti, ktorí dostali v posledných voľbách osem percent, majú heslo „Očistiť Grécko, smrdí celé okolie“.
