Reklama
Reklama

"Flexi" pracovné vzťahy a sociálny štát ako fackovací panák

Keď v roku 2005 vyšla kniha Jana Kellera /Soumrak sociálního státu/, na Slovensku si v tom čase len málokto vedel tak predstaviť, že trend, ktorý opisuje český sociológ Keller bude o pár rokov reálny i u nás.**
Počet zobrazení: 2011
uvod_ruman.JPG

Čoraz viac a viac intenzívnym trendom dneška sa stáva flexibilizácia, resp. ako by to povedal Jan Keller, prekarizácia práce. Práca natrvalo a neobmedzene stráca na svojom opodstatnení v kontexte dnešných potrieb trhu a niektorých mimoriadne arogantných zamestnávateľov. Naopak, práca na krátko a obmedzene sa stala „in“ za každých podmienok, ktoré sú pre zamestnávateľov aspoň trochu výhodnejšie v porovnaní so štandardom. Vyzerá to tak, že naozaj pomôže už len tvrdý, legitímny a adekvátny politický zásah.

Je pochopiteľné, že terajšia doba je ťažká, možno v určitých aspektoch najťažšia po roku 1989. Nepraje mladým a veľmi starým a len tak z ničoho nič ani priať nebude. Niektoré mechanizmy sa už zabehli natoľko, že sa stihli aj ošúchať. A v súčasnosti sa šúchajú riadne. Ide o mechanizmy pracovných vzťahov medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Asi to bude už normálne (aj vďaka histórii, ktorá to potvrdzuje), že zákon ktorý platí, nebude de facto platiť donekonečna. Buď ide o slabý zákon, ktorý od začiatku, ako bol navrhnutý, obsahoval v sebe trhliny, ktoré by časom boli využité, resp. zneužité, alebo ide o dobrý zákon, avšak silné tendencie zo strany tých, čo si ho chcú prispôsobiť, pozmeniť, obísť, sú natoľko sofistikované, že im neodolá žiaden zo zákonov. A presne tento stav platí i dnes v rámci pracovnoprávnych vzťahov. Našli sa cestičky, akým spôsobom sa dá Zákonník práce „modifikovať“ pre každého, kto to potrebuje.

Dohodári všetkých krajín, spojte sa!

Keď v roku 2005 vyšla kniha Jana Kellera Soumrak sociálního státu, na Slovensku si v tom čase len málokto vedel tak uvedomelo predstaviť, že trend, ktorý opisuje český sociológ Keller na prípade vybraných krajín Európy, bude o pár rokov reálny i u nás. Veru tak, pred necelými desiatimi rokmi bol fenomén „práca na dohodu“ pomerne nerozšíreným javom (na dohodu pracovalo len pár stoviek z nezamestnaných), zato v posledných rokoch sa s ním roztrhlo vrece (údajne až 800-tisíc práceschopných obyvateľov). Na dohodu sa zamestnáva aj vtedy, keď to po technickej, logickej a vecnej stránke nie je potrebné, ba priam diskriminačné, dokonca pre stranu zamestnancov ochudobňujúce, zneisťujúce a nedôstojné. V prípade študentov to pochopiteľné a obojstranne výhodné v mnohých prípadoch určite je. Študent si privyrába počas štúdia, zamestnaním vo forme dohody na dvadsať hodín týždenne alebo 350 hodín ročne a pod. (závisí od typu dohody). Za každú hodinu má nárok na určitú plácu v tej výške, akú mu určuje zmluva. Obšírnejšie sa na neho zákonník práce nevzťahuje. Nemá nárok na dovolenku, ani na nemocenské, takisto mu zamestnávateľ nesporí na dôchodok v podobe odvodov atď. Pre mnohých študentov je to zjavne prínosná forma pracovného vzťahu, pretože sa nezaväzujú a flexibilne si to vedia so štúdiom zladiť tak, aby stíhali oboje. Ale ak ide o ľudí, ktorí ukončili školu alebo ľudí, ktorí dlhodobo pracovali na hlavný (riadny) pracovný pomer (HPP) a zrazu prešli na mód dohody, nedá sa vôbec hovoriť o obojstrannej výhodnosti. Takíto zamestnanci, resp. dohodári, sú potom vo väčšine prípadov nútení buď pracovať toľko, aby neprekročili hranicu, ktorú stanovuje úrad práce (v súčasnosti 139,90 eur/mes.) alebo sú dobrovoľne nezamestnaní (to znamená, že prekročili svojím príjmom spomenutú hranicu a boli následne vyradení z evidencie úradu práce) a sami si povinne odvádzajú čiastku v rámci poistenia do zdravotnej poisťovne (47,58 eur/mes.).

Druhý prípad dohodárov, tzv. neštudentov je práve dnes na Slovensku vo veľmi veľkej miere rozšírený. Môže ísť o absolventov, trvale postihnutých, sezónnych pracovníkov, inak nezamestnateľných, ale takisto aj o ľudí, ktorí predtým dlhodobo pracovali na HPP, t. j. rodičov detí, ľudí zaťažených hypotékou alebo úverom a pod. Každopádne ide o nepríjemnú situáciu tých, ktorí v čase, keď si brali úver, ešte netušili, že skončia na dohode. Najhoršie na tom všetkom je, že mnohí boli donútení a sú donútení, či už priamo alebo nepriamo pracovať na dohodu.

„Flexi“ zamestnanec – dohodár

Nech uvedeným príkladom je človek, ktorý nastúpil do menšej firmy na kvalifikovanú pozíciu. Abstrahujúc od faktu, že sa na danú pozíciu hlásilo 30 až 40 uchádzačov!, a práve tento človek mal to „šťastie“ a vybrali ho, hneď v prvý deň bol postavený zoči-voči praktikám, ktoré by mu nenapadli ani vo sne. Keďže ide o menšiu firmu (veľké by si to buď nedovolili alebo by navrhli živnosť) nie takého zvučného mena, s nízko početným zamestnaneckým kolektívom, zamestnávateľ zobral zákon do vlastných rúk a začal ho „modifikovať“. Prvý rozpor nastal vtedy, keď predstavy, resp. požiadavky zamestnávateľa zjavne nekorešpondovali s podmienkami, ktoré boli dohodnuté a stanovené na pohovore. V praxi to znamenalo, že nový zamestnanec firmy mal síce nastúpiť na HPP s dohodnutou hrubou mzdou v eurách, v skutočnosti zamestnávateľ zo dňa na deň bez udania dôvodu zmenil pravidlá a ponúkol zamestnancovi minimálnu mzdu s tým, že zvyšok bude dostávať na ruku. Ak by si zamestnanec dovolil odmietnuť novozvolené pravidlá, zamestnávateľ by mu nedal na výber a prijal by uchádzača, ktorý skončil druhý v poradí. A tak zamestnanec s novými podmienkami súhlasil (nič iné mu nezostávalo, ak mal naozaj záujem o prácu v čase, keď si len málokto môže dovoliť byť pracovne prieberčivý) a podpísal riadnu zmluvu podľa ust. § 42 a nasl. Zákonníka práce. Samozrejme zmluva už bola novým pravidlám prispôsobená. A tak nový zamestnanec podľa zmluvy dostával len vyše tristo eur v hrubom (minimálnu mzdu), pričom odvody zamestnávateľa na zamestnanca boli minimálne. A tu je hlavné ťažisko problému. Okrem toho, že zamestnanec bol „dobehnutý“ (najnižší príspevok na starobný dôchodok), manažment firmy sa postaral aj o to, aby aj štát dostával minimálne odvody. Keď sa blížil koniec posledného (tretieho) mesiaca skúšobnej doby, zamestnávateľ navrhol zamestnancovi radikálnu zmenu – dohodu o vykonaní práce podľa § 226 Zákonníka práce. Je to možné? Čo by nie. Opäť prišla na rad výzva, berieš alebo môžeš ísť. Hoci bol so zamestnancom nadmieru spokojný, z dôvodu nutnosti strategického firemného šetrenia donútil prejsť na dohodu i ostatných zamestnancov pod rovnakou zámienkou a hrozbou. A tak sa razom z riadneho zamestnanca stal dohodárik. Dohoda o vykonaní práce v takomto prípade vyzerá asi tak, že sa vymyslí špeciálna činnosť – pracovná úloha, špecifikovaná za účelom legitimizácie druhu pracovného vzťahu, v tomto prípade dohody. Takisto sa vymyslí počet hodín, ktoré dohodár za mesiac odrobí a dostane za ne mzdu. Koľko to je v skutočnosti sa nedozvie nikto, pretože obe strany mlčia. Alebo to môže fungovať na princípe viacerých vyfabulovaných dohôd, ktoré sa zmluvne uzavrú s dohodárom a ten popritom robí tú istú činnosť.

Takýmto spôsobom sa zamestnávatelia vyhýbajú zamestnávaniu na HPP. Je to rafinované, pretože akákoľvek kontrola z inšpektorátu práce, ktorá to bude skúmať akokoľvek dôsledne, sa nikdy nedostane ku koreňu, pretože nemá dostatok informácií. Okrem toho, že sa dohodár dostáva do nepriaznivej situácie, zároveň sa ocitá i v neistej pozícii, kedy mu nikto nepomôže. Stáva sa flexibilizovaným v neistej dobe. Hovoriť o založení odborov v malej firmičke je úplná samovražda, pretože tie sa už ťažko zakladajú aj vo firme so sto zamestnancami. Takisto neexistuje zamestnanecká rada a ani dôverník. Pre zamestnávateľa – špekulanta bol tento krok mimoriadne výhodný a prínosný, pretože bol oslobodený od daňového a odvodového bremena, ktoré mal na zamestnanca počas troch mesiacov. Tým pádom prechod na dohodu pre novovzniknutého dohodára znamenal: žiadne započítavané odpracované roky, žiadne sporenie na dôchodok, jedine súkromné sporenie a povinnosť platiť si zdravotné poistenie. Štát bol opäť ochudobnený o povinné odvody a dane, ktoré by vo fungujúcom systéme získal. Takto dostal odrobinky z dohody.

Nie je živnostník ako živnostník

K ďalšiemu fenoménu, ktorý spoločnosť a politické špičky na Slovensku doteraz slabo reflektovali, patria niektoré zmluvy na živnosť a ich opodstatnenie, resp. skutočná nevyhnutnosť. V súčasnosti existujú dva typy živnostníkov. Prvým z nich sú praví živnostníci, ktorých plánom je podnikanie v nejakej oblasti, napr. v predaji, v určitých službách, opatrovníctve, umeleckých činnostiach, prekladateľstve a tlmočníctve a pod. (právne to rieši Zákon o živnostenskom podnikaní). Druhú skupinu tvoria tzv. falošní živnostníci, ktorí s obsahovou náplňou živnosti nemajú absolútne nič spoločné. Nepodnikajú, neprivyrábajú si jednorázovo alebo viacrázovo, nevytvárajú umelecké diela, neposkytujú určité služby, ale v podstate fungujú ako riadni zamestnanci, ktorých charakterom práce je závislá práca. V mnohých prípadoch ide o administratívnu činnosť, projektových manažérov, zamestnancov dopravy, interných televíznych redaktorov a dali by sa menovať i ďalšie profesie. Áno, určite treba rozlišovať jemné profesijné nuansy, kedy sa živnosť hodí v súlade so zákonom, kedy naopak nie. Ale, aby back office zamestnanec bol zamestnaný na živnosť? Alebo asistent pri prevádzkovaní zdravotnej starostlivosti? Čašník v kaviarni s dvojzmennou prevádzkou?

Záťaž presúvaná na živnostníka

Ono, tá relevancia a otáznosť problematiky sa týka toho, či je nutné a morálne na typologicky takýchto zamestnancov presúvať tú daňovo-odvodovú záťaž. Tlačiť ich do takýchto pozícii a nedať im na výber, pretože masa nezamestnaných vonku na také „fleky“ čaká. Predsa len otázka výšky starobného dôchodku má svoju vážnosť počas celého produktívneho života a mnohí falošní živnostníci sa tak ocitajú v zbytočne neistých podmienkach. Koľko si usporiť, čo naopak minúť a pod., plus administratívna a byrokratická záťaž, ktorá je s tým úzko spojená. Okrem toho normatívne nemajú nárok na príspevok na stravovanie, platenú dovolenku, rôzne benefity (príspevky na kultúrne a športové podujatia), zároveň sa nachádzajú v ťažšej situácii pri získavaní úverov v banke a nakoniec môžu byť prepustení zo dňa na deň bez udania dôvodu, pretože ich nechráni Zákonník práce. HPP tieto problémy rieši okamžite. Živnosť ako flexibilizácia práce v podaní firiem ponúka aj kladné stránky. Poistné do sociálnej poisťovne musia zaplatiť najneskôr do jeden a pol roka, pracovný čas, vyplývajúce náklady len z príjmu zníženého o odvody a v mnohých prípadoch vyššia čistá mzda v porovnaní s riadnym zamestnancom v tej istej firme. Ale napriek tomu, mnohí živnostníci sú do živnosti dotlačení a najradšej by s ňou nechceli mať nič spoločné. Zamestnávatelia sa ozývajú, že si druh HPP nemôžu dovoliť, pretože je pre nich nákladný. Argumentujú vysokými odvodovými sadzbami do zdravotnej a Sociálnej poisťovne. Namietajú, buď zoberú niekoho na živnosť alebo nezoberú radšej nikoho a agendu si zariadia po svojom.

Je pochopiteľné, že na danú problematiku majú zamestnávatelia/beneficienti odlišný názor než zamestnanci/živnostníci. Nie sú však v tomto prípade zamestnávatelia vo výhode? Pozične i mocensky sa môžu rozhodnúť, či zoberú tých či onakých a akým spôsobom budú pre nich pracovať. Nadiktujú im podmienky, usporia v platení odvodov, odbremenia sa od administratívnej záťaže, nemusia prispievať nikomu zo svojich živnostníkov do sociálneho fondu, nie sú povinní prispievať im na stravu, ani platiť dávky pri práceneschopnosti a tiež im nemusia platiť dovolenku. Vonkoncom to nie je nezákonné, Zákonník práce si prispôsobili svojim potrebám a môžu veľkodušne šetriť, t. j. prijímať pracovné sily na živnosť a uplatňovať na nich Obchodný zákonník. Otázne zostáva, prečo počas Tomanovej ministerského mandátu vypadol zo Zákonníka práce (od 1.9.2007) 311/2001 Z. z. § 7 odsek 4. Ten jasne hovoril o tom, že zamestnávateľ je povinný zabezpečovať prevažujúci predmet činnosti najmä zamestnancami v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu. Živnosť predsa nie je plnohodnotný pracovný pomer a ani obdobný pracovný vzťah! Živnosť sa viaže na zmluvu o spolupráci alebo dodávateľsko-odberateľskú zmluvu uzatvorenú medzi podnikateľom a podnikateľom (živnostníkom v tomto prípade). Živnosť by sa mala podľa predpokladu a štandardnej náplne práce vykonávať samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku. Inšpektorát práce je zjavne na takéto praktiky prikrátky, navyše zamestnávatelia, ktorí realizujú a preferujú živnosti, v tom vedia dostatočne chodiť a zaobaliť príslušnú skutočnosť tak, aby sa nepriečila osobitným zákonom. A v konečnom dôsledku je to opäť sociálny štát, ktorý schytáva všetky následky takýchto „flexi“ zmlúv. To si naozaj niektorí zamestnávatelia neuvedomujú, že keď zbankrotujú, sociálny štát tu bude pre nich? Keď ho takýmto spôsobom rozoberú, nezostane už nič pre niekoho, kto bude potrebovať sociálnu pomoc.      

Flexibilizácia práce

Flexibilizácia práce znamená zneisťovanie pracovníkov a tvorbu pracovnej asymetrie v pracovnom prostredí. Okrem toho, „flexi“ pracovný vzťah nie je nič iné ako prenášanie firemných a súkromných rizík zo zamestnávateľa na „flexi“ zamestnanca. V mnohých prípadoch zamestnávatelia zavádzajú argumentom, že šetria. V skutočnosti maximalizujú zisk a externalizujú náklady podľa zásad a princípov sociálne chamtivej neoklasickej ekonómie. Práve dnes to pripomína preteky, kto viac toho chudáka zamestnanca vyžmýka a akú mieru neistoty na neho prenesie. Neplatí téza, že najhoršie sa majú drobní podnikatelia. Odhliadnuc od nezamestnaných, najhoršie sa majú rodiny so štyrmi deťmi a rodičmi zamestnanými na fiktívne dohody. Oni patria k tej pracujúcej chudobe, ktorá na Slovensku vyrastá. A ak sa k tomu pridá úver, ich psychický tlak musí byť nepredstaviteľný.

Sociálny štát ako vo zveráku

Okrem kvázizamestnancov – dohodárov a živnostníkov, dopláca na toto obchádzane HPP, ako už bolo spomenuté, aj sociálny štát. Vo veľkej miere zatracovaný, ale pre občanov taký prepotrebný mechanizmus solidarity a sociálneho poistenia. Jeho funkcia je jasná, pôsobí ako najväčší poisťovateľ tých, ktorí to potrebujú – nemajetných. Samozrejme, za predpokladu, že sociálna politika a nakladanie s ním fungujú tak, ako by mali. Pri predstave, že ide o stúpajúcu tendenciu zamestnávania v rámci „flexi“ pracovných vzťahov, namiesto toho aby sa štandardne zamestnávalo na HPP, natíska sa otázka, koľko toho sociálny štát vydrží. Pretože práve sociálny štát je postavený na princípe funkčného trhu práce a súdržnej rodiny. Ten prvý zmienený aspekt predpokladá plnohodnotné zamestnávanie s dostatočnými zárobkami, z  ktorých sa vykryje penzia a pripoistenie v núdzi alebo nezamestnanosti. Ak fungujú tieto dva predpoklady plus hospodárska politika krajiny, sociálny štát možno považovať za silného garanta sociálnych istôt. Potom sociálny štát rozvíja reguláciu pracovného trhu a saturuje sociálny komponent občianstva. Sociálny štát nepodporuje len nezamestnaných alebo ľudí, ktorí sa ocitli v núdzi, stará sa aj o stredné vrstvy, prostredníctvom subvencovaných dávok alebo služieb v oblasti zdravotníctva, školstva a sociálnej pomoci. Snaží sa o sociálny zmier medzi súkromnou a verejnou sférou reguláciou nezamýšľaných dôsledkov trhových mechanizmov v kapitalistických spoločnostiach. Ak bude naďalej dochádzať k deregulácii sociálneho štátu, prostriedky sociálnej pomoci sa budú vyparovať, rovnako bude zasiahnutý penzijný systém a tým i predpoklad plnohodnotného demokratického fungovania krajiny.      

Účinné politické zásahy

Zrejme nestačí občiansky tlak na zamestnávateľov – špekulantov, ani niektorými občianskymi aktivistami odporúčané nahrávanie priebehu pohovorov. Svedkovia sa vytratili, dohodári mlčia, zamestnávateľ je šéf. Čo povie, to platí, inak zostáva iba jedna cesta. Nech sa páči, von. Parametre pracovných vzťahov nabrali na intenzite a bolo už nanajvýš vhodné a nutné, aby sa touto záležitosťou začala zaoberať vláda. Keďže prístup exekutívy v podaní exministra Mihála bol viac než nedostatočný (dokonca legitimizujúci status quo), v rámci ozdravenia pracovných vzťahov a riešenia problematiky „flexi“ zmlúv prichádza na rad novela Zákonníka práce od súčasného ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Richtera.

Návrh už uzrel svetlo sveta. Hlavným motívom sa stalo zvýšenie životnej úrovne a kvality života za účelom zlepšenia produktivity práce a odstránenia nerovností medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Údajne sa má zrušiť dohoda o vykonaní práce pre všetkých tých, ktorí nie sú dennými študentmi vo veku do tridsať rokov, či starobnými a invalidnými dôchodcami a zároveň má byť nahradená riadnymi pracovnými zmluvami. Dohodári – denní študenti by navyše museli platiť zdravotné poistenie, dôchodkové poistenie, úrazové a garančné poistenie. Návrh vyzerá vcelku zaujímavo a je pre spoločnosť pozitívne, že sa s danou situáciou začal vôbec niekto zaoberať a pokúša sa ju riešiť. Dôležité však bude snažiť sa vychytať čo najviac múch v rámci diskusií, pripomienok a nápadov smerujúcich k návrhu novely. Ak sa plánujú rušiť dohody pre neštudentov, jedným z odporúčaní by mohla byť aj prevencia proti ešte vyššiemu nárastu falošných živnostníkov, keďže firmy budú zákonom nútené nezamestnávať na dohodu. Takisto treba dať pozor na vyplácanie, resp. doplácanie mzdy načierno, ako bolo spomenuté vyššie v názornom príklade z praxe a dúfať, že zamestnávatelia nebudú na kvalifikované práce vyhľadávať len denných študentov, namiesto potenciálnych zamestnancov s ukončeným štúdiom. Tiež by bolo vhodné prehodnotiť i iné zákonné úpravy, resp. politicky zakročiť i v iných oblastiach nielen v rezorte práce, sociálnych vecí a rodiny a príslušne sankcionovať kroky a postupy špekulantov s prácou, ktorý ošklbávajú sociálny štát.          

Autor je doktorandom politológie

Ilustračné foto: detail predvolebného bilbordu KDH

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
24. jún 2012, 14:34

Možno Keller objavil len "teplú vodu", keďže tento fenomén riešilo už FZ ČSFR v r. 1991!

Od 1.1.1992 zakázalo tento špekulatívny spôsob ilegálného zamestnávania "na IČO" nazývaný ako švarcsystém podľa jeho protagonistu Miroslava Švarca.

Uvidíme aký bude chytrý minister Richter s tými "koumakmi", čo má na ministerstve ako štátnych tajomníkov! Možné je, že nezájde ani tak ďaleko ako v ČR? Tak sa dajme prekvapiť.

Viac na: http://www.ipodnikatel.cz/Pravo/svarc-system-aneb-zamestnani-na-zivnostnak.html

Proč je švarcsystém "výhodný"?

Zaměstnavatel prostřednictvím švarcsystému ušetří na vysokých odvodech ze mzdy a na sociální a zdravotní pojištění. Zaměstnanec zase může ? pokud umí trochu "čarovat" ve svém daňovém přiznání s položkami v kategorii nákladů ? trochu ušetřit na daních, které by mu jinak byly strhávány z hrubé mzdy. Ušetří také na odvodech na zdravotní a sociální pojištění ? které jsou v porovnání se zaměstnanci nižší. Na druhé straně má tento stav pro takové " zaměstnance" řadu nevýhod. A svá rizika má i pro zaměstnavatele.

Kde se zrodil švarcsystém?

Název tohoto systému "zaměstnávání na IČO" odkazuje k benešovskému podnikateli Miroslavu Švarcovi, který počátkem 90. let přišel na to, jak ušetřit za povinné odvody za zaměstnance za zdravotní a sociální pojištění.

Ve své továrně všechny zaměstnance propustil, bylo jim zřízeno živnostenské oprávnění a poté s nimi byl uzavřen smluvní vztah na bázi běžné dodavatelské smlouvy. Zaměstnancům platil stejně peněz, odpadly však povinné odvody ze mzdy, které zaměstnavatel odvádí za své zaměstnance státu.

Podnikateli Švarcovi však jeho nápad, jak zlevnit pracovní sílu, aniž by lidem krátil jejich výdělky, nakonec neprošel. Státní instituce jeho právní kličku prohlédly a neuznaly. Za to, že neodváděl státu pojištění a daň ze mzdy svých zaměstnanců mu soud udělil trest tři a půl roku odnětí svobody, z nichž si odseděl devět měsíců.

Na konci roku 1991 pak, aby to snad nenapadlo nikoho zopakovat, schválilo Federální shromáždění ČSFR novelu zákona o zaměstnanosti, která švarcsystém od 1. 1. 1992 zakázala. Zákon totiž stanovil, že všechny právnické i fyzické osoby jsou povinny, až na výjimky, prostřednictvím svých vlastních zaměstnanců zajišťovat plnění běžných úkolů vyplývajících z předmětu jejich činností a k tomuto účelu je zaměstnávat v rámci běžného pracovního poměru podle zákoníku práce.

Švarcsystém je stále nelegální!

Švarcsystém však nezmizel a stát zjistil, že jeho prokazování nebude jednoduché. Do všeho vstoupil ještě další, zcela legální fenomén ? outsourcing. Tedy stav, kdy si firma na činnosti, které potřebuje ke svému provozu, ale nejsou předmětem jejího podnikání (např. na úklid, péči o počítačovou síť či účetnictví) najímá externí subjekty, místo aby kvůli nim sama zaměstnávala lidi.

Hranice mezi legálním outsourcingem a nelegálním švarcsystémem ? tedy mezi skutečným obchodním vztahem dvou podnikatelských subjektů a zastřeným pracovněprávním vztahem ? je někdy velmi tenká

Nápad zlegalizovat švarcsystém, který se několikrát objevil, nikdy neprošel. V roce 2007 sice vypadla se zákoníku práce přímá zmínka o zákazu švarcsystému, to však neznamenalo jeho legalizaci, výslovný zákaz švarcsystému se navíc od roku 2012 opět do zákoníku práce vrací. Podmínky závislé činnosti jsou i dnes přesně definovány v zákoně o zaměstnanosti. Stát tak prostřednictvím Ministerstva práce a sociálních věcí švarcsystém nadále kontroluje a postihuje.

Za švarc systém hrozí postih jak pro zaměstnavatele, tak pro živnostníka!

Pokud inspekce usoudí, že jde o švarcsystém, hrozí tomu, kdo takto zaměstnává jiné od 250 tis. až 10 milionů korun pokuty. Kromě toho mohou přistiženému podnikateli úřady zpětně doměřit daně a odvody na pojistné a k tomu přidat tučné penále. A pokud usoudí, že připravil svým jednáním stát o opravdu hodně peněz, může skončit i za mřížemi. Stát totiž vnímá švarcsystém jako svého druhu daňový "tunel". Postih však hrozí i samotnému pracovníkovi, který se na švarcsystém nechal zaměstnat, a to až do výše 100 tis. korun."

Na Slovensku nehrozí vôbec nič, pretože asociálne vlády nie sú ochotné vrátiť sa ani k legislatíve platnej pred 20 rokmi!

Obrázok používateľa miLAN53@pobox.sk
#2
Milan Antal
24. jún 2012, 14:58
Hm, vážení sociálni demokrati, ale v prípade sociálneho štátu musím dať sčasti za pravdu aj pravici. Sociálny štát v tejto podobe, alebo by som povedal, na kapitalistickom základe, môže viesť jedine k zániku civilizácie.

Samozrejme, pravicová pozícia v tomto prípade má tiež problém a tie otázky, ktoré sa riešia v článku Jána Rumana "Flexi" pracovné vzťahy a sociálny štát ako fackovací panák, majú svoje opodstatnenie ? vysoké prerozdelenie príjmov v prospech úzkej vrstvy ľudí, ktoré chce zachovať za každú cenu, kríza-nekríza.

Lenže to nie sú rozhodujúce problémy vyriešenia krízy sociálneho štátu, vyriešenie len vysokých príjmov úzkej vrstvy celý problém nevyrieši. Ten spočíva v totálnom porušovaní prírodno-spoločenských zákonov. V tom, že obyvatelia sociálneho štátu sa menia na obyčajné parazitujúce kobylky. Západný kapitalizmus donedávna mohol svoj sociálny štát a vysokú nadspotrebu obyvateľstva financovať z koloniálnych zdrojov. A teraz sa k tomu pridali ako poslušné ovce, obdivujúc západný parazitizmus ako vraj príklad modernej demokratickej spoločnosti, aj východoeurópske krajiny, atď.

Lenže tu sa začína doplácať na hlbokú plytkosť západných ideologických interpretácií významu r. 1989. Socializmus len prirodzene vyčerpal svoj potenciál a s ním odchádzala zo scény aj celá megaepocha štátno-triednej spoločnosti. Po r. 1998 sa civilizácie už rozvíja na globálnom základe, aj keď zatiaľ bez politického dotiahnutia, zodpovedajúcich politických štruktúr. Odvtedy už nemožno svoje problémy vyvážať von v podobe kolonializmu, civilizácia funguje ako jeden celok. Vyvezené problémy sa vracajú späť ako bumerang. Aj pokusy zasahovať do života iných krajín už vykazujú iné výsledky, ako boli očakávané, napr. Irak, Afganistan, Líbya. A prínosy a náklady života občanov jednotlivých krajín sa začali prejavovať naplno v ich ekonomickom význame.

A tu začína problém, vo vzťahu prínosov a nákladov obyvateľstva západného kapitalizmu. Porušuje sa totiž základný prírodno-historický zákon vývoja ľudskej spoločnosti, zákon súladu výrobných vzťahov (a vôbec celkových spoločenských vzťahov) s úrovňou výrobných síl. Západný kapitalizmus ho porušoval už od r. 1928, ale dokázal to skryť a riešiť na úkor kolonializovaných krajín, na úkor biedy ktorých riešil svoju spotrebu. Po r. 1989 však namiesto toho, aby v súlade s týmto zákonom sa vyvíjali dopredu, smerom k vyššiemu systému, aj socialistické krajiny, vrátili sa k starému kapitalizmu. Lenže výrobné sily sa nevracali dozadu, ale vyvíjali sa ďalej, teda technológie, technika, technické, výrobné, i ekonomické poznatky. Ak pred 22 rokmi boli mobily neznáme, PC na začiatku, tak dnes si matka vo výživnom nárokuje pre svoje dieťa aj nárok na dotykový mobil ako nutnú vec. A mladíci sa smejú, ak človek chce takú technickú úroveň, akú dokáže prakticky využívať. Vraj na takom dnes ani opice nepracujú.

Lenže tu sa objavuje problém tohto myslenia. Neschopnosť rozmýšľať nielen v technickom rozmere, ale aj v sociálnom rozmere, ktorej kapitalizmus mládež neučí, pretože je to nežiaduce. Tým, že VS sa kontinuálne vyvíjali ďalej aj po r. 1989, ale sociálne vzťahy nie a zamrzli v podobe kapitalizmu, objavil sa a prehlbuje sa obrovský nesúlad medzi vývojom VS a VV. Jednoducho, starý sociálny systém, staré sociálne vzťahy nedokážu viazať, využiť efektívne nové technológie, techniku. Na pochopenie, je to podobné, ako keď vodíková väzba nedokáže viazať viac ako jeden elektrón a jeden protón, k tomu je potrebná nová väzba. Začíname mať napr. aj problémy s lietaním do vesmíru. Jediný smer, ktorý dobre prosperuje, sú spotrebné technológie, ako PC, telefóny,, televízory, prehrávače, osobné autá, ap. Lenže väčšina tejto techniky sa nevyužíva ekonomicky efektívnym spôsobom, na prácu, ale slúži hlavne zábavným účelom. A náklady na jej vývoj a využívanie ďaleko prekračujú jej efektívny prínos. Skrátka, spotreba energie, matérie a informácií sa míňa efektívnym účinkom, prináša menšie spoločenské výnosy, ako sú náklady.
A toto je jeden zo zdrojov západnej dlhovej krízy, väčšia spotreba ako prínos. A s nástupom ďalších mladých generácií sa tento problém bude iba prehlbovať. Pretože mladí ľudia majú už od malička vysoké nároky, ale ich prínosy im nezodpovedajú ani aktuálne, ani potenciálne. To nie sú nadšené generácie nastupujúceho socializmu, ktorí, keď videli problém, vysúkali rukávy a pracovali, bez mimoriadnych nárokov na životné podmienky.

Nakoniec, problém nie je v spotrebe, ale v tom, že s úrovňou spotreby nie sú v súlade aj sociálne väzby, sociálny systém. Ten už mal dávno preskočiť aj socializmus. A pokiaľ tieto prísne prírodno-historické zákony nepochopia aj ďalšie generácie, dostanú sa do vážnych existenčných problémov. Ktoré vyriešia 1. buď zmenou systému smerom k novšiemu, kvalitatívne vyššiemu a problém sa v zásade vyrieši, 2. Prijmú upadajúcu úroveň spoločnosti a uspokoja sa aj s nižšou úrovňou spotreby, 3. Alebo prijmú tvrdé selektívne, vylučovacie a kruté likvidačné opatrenia voči tým, ktorí spôsobujú najväčší dlh spoločnosti. A určite to nie sú tzv. asociáli, ich podiel na neefektívnej spotrebe je pomerne malý. Ale skôr tzv. úspešné skupiny ľudí, napr. finančníci, keďže reálny spoločenský prínos finančnej sféry je pomerne nízky, rôzni špekulanti, rôzne celebrity z prostredia šoubiznisu, keďže ich reálny spoločenský prínos je pre vzdelávanie spoločnosti tiež mizivý, ap. Skrátka všetkých, ktorí spotrebou prevyšujú jej spoločensky efektívnu úroveň, teda môže isť o široké skupiny ľudí. Ak tak budúce generácie nechcú dopadnúť, mali by si to nechať rozležať v hlave, ktorou cestou sa vydať.

Takže vážení sociálni demokrati, sociálny štát na kapitalistickom základe je dnes veľký problém. Ak ho zadefinujete na určitej úrovni spotreby, ktorá bude nižšia ako dnešná a nebude sa zvyšovať, tak v poriadku, sociálny štát tak môže existovať desiatky rokov. Len či to prijmú ľudia, keď im aj buržoázni ideológovia, ale aj vy po r. 1989 ste nasľubovali hory-doly.. Ak však budete chcieť zvyšovať rast, spotrebu, problém nastane poriadny. Milan Antal
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
25. jún 2012, 07:54

"...sociálny štát na kapitalistickom základe je dnes veľký problém. Ak ho zadefinujete na určitej úrovni spotreby, ktorá bude nižšia ako dnešná a nebude sa zvyšovať, tak v poriadku, sociálny štát tak môže existovať desiatky rokov. Len či to prijmú ľudia, keď im aj buržoázni ideológovia, ale aj vy po r. 1989 ste nasľubovali hory-doly.. Ak však budete chcieť zvyšovať rast, spotrebu, problém nastane poriadny." Milan Antal

*************************

Pán Milan nemienim komentovať váš ahistorizujúci materializmus, lebo jeho verifikácia a relevantnosť má asi taký význam pre spoločnosť ako pre horolezca skoba zabitá do polysterénu, alebo do sypkého snehu!

Píšete: "Len či to prijmú ľudia, keď im aj buržoázni ideológovia, ale aj vy po r. 1989 ste nasľubovali hory-doly..."

V podstate na tzv. ľuďoch (proletároch a lumpenproletároch) záleží len raz za 4 roky a to v deň volieb. V ostatnom čase na ich názore vôbec nezáleží! Stačí, že si buržoázia (z našich daní!!!)veľmi dobre zaplatí silové a súdne zložky štátu s prehnanými benefitmi ako sú napr. výsluhové dôchodky!

Aby som sa vrátila k meritu veci, ktorou je zamestnávanie "na IČO", čiže tzv. švarcsystém. Potrebné je si jasne uvedomiť, že nasľubované hory a doly pri buržoáznom prevrate boli len kontrarevolučné bonmoty (a to som antikomunistka)! Niečo podobné ako keď DSS lákali klientov do II. piliera tzv. (iluzornými) švajčiarskymi dôchodkami!!!

Z historického aspektu ak by v kapitalizme vôbec existoval právny nezávisly aparát, tak by na základe zákona o zákaze švarcsystému FZ ČSFR, štát musel začať kruto pokutovať cca 10 miliónovými pokutami sám seba! Čiže vlastné štátne podniky (napr. štátne lesy ČSFR). Už v r. 1992 dochádzalo k zavádzaniu beztrestného paradoxne štátnemu švarcsystému! Protagonistom švarcsystému boli štátne lesy ČSFR! Práve tie prepustili svojich "lesných mužíkov" (drevorubačov, lesných traktoristov,...)a neskôr aj lesné žienky (robotníčky pri pestovaní lesov a v lesných škôlkách)! Títo zamestnanci na IČO sa de fakto stali živnostníkmi z donútenia. Pretože ak chceli ďalej pracovať v lesníctve, tak si museli kúpiť motorové píly, lesné traktory,...) Potom si ich najímali ako proletariát (s IČO-m) politickí nominanti - manageri štátnych lesov vo výberových konaniach na dohodu (praktický štátnym švarcsystémom) drevorubačov! Robili to veľmi podobne ako Mirovi Švarcovi dohodári, ale beztrestne! Lenže Miroslav Švarc dostal na tvrdo 3,5 roka basy, ale manageri štátnych lesov to robili to isté za obrovské platy a odmeny, navyše paradoxne so "štátnym a cirkevným požehnaním"!

A to píšem bez irónie, pretože sa jednalo o to ako bez odporu oddeliť štátnych lesných robotníkov od štátnych výrobných prostriedkov (motorové píly vo vlastníctve štátu, ktoré dostávali drevorubači rovnako zadarmo ako montérky, prilby,... ) a od výrobných zdrojov (lesov vo vlastníctve štátu)!

V podstate išlo o dosť podobný zámer ako napr. v 18. storočí v Británií! Tzn. o spôsob ako vyhnať poľnohospodárskych sedliakov z obhospodarovanej obecnej pôdy. Obdobným, ale nenásiloným spôsobom oddelili lesný proletariát od neosobných výrobných a pracovných prostriedkov. Taktiež išlo o pretrhnutie väzby k remeslu a k výrobným prostriedkom (lesom, resp. drevnej hmote). Podobne ako v prípade remeselníkov (majstrov a tovarišov) v Británií, z ktorých sa stávali počas priemyselnej revolúcie námezdní proletári, ktorým síce zostali pracovné nástroje, ale nie remeselnícke dielne o ktoré prišli dosť podobne ako drevorubači o pravcovnoprávne vzťahy a remeselnícke väzby k štátnym lesom, ktoré sa privatizovali a cirkvami a inými "reštituentami" de facto rozkrádali!

V podstate zavedeným štátnym švarcsystémom prišli drevorubači začiatkom 90-tých rokov 20. storočia o lesy podobne ako anglickí sedilaci o obecnú pôdu v 18. storočí počas sceľovania a ohradzovania pozemkov, ktoré ich živili! V podstate išlo o proletarizáciu lesných robotníkov z ktorých sa stali " neo proletári s IČO-m" a motorovou pílou na pleci, tzn. námezdní živnostníci na voľnej nohe. Podobne ako anglickí remeselníci stojaci v rade a čakajúci či im niektorí veľkoburžuj dá prácu, lebo prišli o bezprostredný vzťah k výrobným prostriedkom!

Vlastníkom výrobných prostriedkov a prírodných zdrojov sa stali individualistickí buržuji a cirkvi, ktorí si proletarizáciou privlastnili o to, čo do vtedy patrilo štátu (resp. kráľovi) a prenajímalo sa na hospodárske účely širokým masám!

Zavedenie švarcsystému v štátnych lesoch bolo urobené s jasným cieľom pretrhnúť väzby a vzťahy pracujúcich s výrobnými prostriedkami, aby potom bez problémov mohlo dôjsť k privatizačným a reštitučným lúpežam!!! K obdobnému zámernému likvidovaniu družtevného poľnohospodárstva dochádzalo už za Janovej Čarnogurského vlády!!! Toto zbojstvo bolo predovšetkým podporavné RKC a KDH, ktorí mali eminentný záujem o cirkevné reštitúcie toho, čo cirkvám nikdy nepatrilo, ale to mali len v držbe od čias cisára Jozefa II. Čiže cirkvi si privlastnili to, čo im nepatrilo, či už sa jednalo o lesnú, alebo poľnohospodársku pôdu!!! Jednoducho došlo k novodobej proletarizácií poľnohospodárskeho a lesného robotníctva!

Vytvorila sa z nekvalifikovanej a nízko kvalifikovanej pracovnej sily dovtedy zamestnanej v lesníctve a poľnohospodárstve. Tzn. pol miliónová rezervná armáda trvalo nezamestnaného proletariátu. Z ktorého neskôr vznikol lumpenproletariát z prevažne farebných lesných a poľnohospodárskych robotníkov. Potrebné je si jasne uvedomiť, že takmer polovica poľnohospodárskych a lesných robotníkov tvorili dnešní lumpenproletári)! (Rómovia a iní dlhodobo nezamestnatení)!

Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama