Wallersteinova teória moderného svetového systému

Immanuel Wallerstein nie je vedcom, ktorý prevládajúci svetový poriadok kritizuje, lebo to môže byť v danej chvíli módne, ale dlhodobo artikuluje alternatívne pohľady na širší spoločenský vývoj.
Počet zobrazení: 2221
holubec-uvod.JPG

Americký sociológ Immanuel Wallerstein je jedným z najvýraznejších predstaviteľov teórie  svetového systému. Výsledky svojho bádania publikoval v trojdielnej monografii The Modern World – System, ktorá postupne vychádzala v rokoch 1974, 1980 a 1989. Problematike sa venuje aj v ďalších (neskôr vydaných) vedeckých štúdiách. Analýzu teórií svetového systému, osobitne prístup Immanuela Wallersteina k tejto problematike, prináša pozoruhodný knižný text Sociologie světových systémů. Hegemonie, centra, preriferie od českého sociológa a historika Stanislava Holubca. Kniha vyšla v Sociologickém nakladatelství (SLON) ešte v roku 2009 a jej obsah je mimoriadne aktuálny s ohľadom na príčiny a pokračovanie finančnej krízy, ako aj narastajúci záujem o Wallersteinove myšlienky.

Wallerstein patrí k sociológom, ktorí sa zaoberajú celostným výkladom spoločenských vzťahov v kontexte širšieho historického a materiálneho vývoja. Podľa I. Wallersteina sa moderný svetový systém sformoval na prelome 15. a 16. storočia. Jeho základným cieľom je nekonečná akumulácia kapitálu. Úsilie spojené s touto akumuláciou je späté s mechanizmami odmeňovania a trestu. Ekonomický úspech vedie k zbohatnutiu, neúspech k vyčleneniu zo spoločnosti. V tejto otázke sa zhoduje s Karlom Marxom, ktorý dôsledne reflektuje osobnú motiváciu vlastníkov výrobných prostriedkov: aktéri kapitalistickej akumulácie sú pod neustálym tlakom konkurencie - v prípade ich neefektívnosti príde k vytlačeniu vlastníkov z trhu a následnému presunutiu do triedy pracujúcich (vykorisťovaných). Wallersteinovo dielo je pri opise svetového systému ovplyvnené konfliktualistickou percepciou spoločnosti a v mnohých ohľadoch aktualizuje Marxovovu interpretáciu kapitalizmu. I. Wallerstein však neodvodzuje vznik kapitalizmu len od výrobného procesu a industrializácie, ale predovšetkým od obchodu. Píše najmä o konflikte medzi centrom a perifériou, prácu za mzdu považuje len za jednu z foriem ovládania pracovnej sily a jeho definícia triedy nie je marxistická, nachádza sa skôr medzi Marxovým a Weberovým prístupom. S Karlom Marxom sa však zhoduje v pohľade na produkčnú schopnosť kapitalizmu: „Obaja sú presvedčení, že kapitalizmus je plný neriešiteľných vnútorných rozporov a predpokladajú jeho budúci zánik.“ (s. 144)  

Svetový systém charakterizuje vzájomné vytváranie súperiacich síl. Tie podľa Wallersteina vedú k jeho integrácii a zároveň dezintegrácii. Zachováva si pritom vlastné hranice, štruktúru či skupiny, pravidlá utvárania aj kohézie. Ako organizmus jestvuje v ohraničenom čase. Niektoré jeho časti sa menia, iné zanikajú. Zásadný cieľ svetového systému však zostáva nemenný už od sformovania po roku 1450. Jednou z hlavných príčin  vzniku svetového systému je rozvoj medzinárodného obchodu. Dovtedy existovala len domáca produkcia určená pre lokálny trh, alebo dovoz luxusných tovarov, ktorý nemal masový charakter. K vzniku svetového systému prispela aj kríza feudalizmu. Jeho ekonomický cyklus dosiahol vrchol, po ktorom nasleduje úpadok feudalistickej ekonomiky. Napriek stagnácii poľnohospodárskej produkcie rástla vládnuca vrstva feudálov, čoho dôsledkom bolo zvyšovanie daní a povinností roľníkov. Klimatické zmeny mali vplyv nielen na pokles poľnohospodárskej produkcie, ale aj nárast epidémií. Zdecimovaná európska populácia si vyžadovala väčšiu efektivitu práce.

Oslabovanie mocenského postavenia feudálov využíva silnejúca vrstva obchodníkov. Postupne obsadzuje rozhodujúce miesto v spoločenskej hierarchii. Vytvorenie svetového systému je tak podľa I. Wallersteina bezprostredne spojené so špecifickými ekonomickými, politickými a spoločenskými podmienkami života. Nárastom medzinárodného obchodu. Sformovaním vrstvy obchodníkov, bankárov a vlastníkov manufaktúr, ktorí sa sústreďujú predovšetkým vo väčších mestách. Expanziou európskeho kontinentu, spojenou s rôznymi metódami kontroly pracovnej sily (v rozdielnych zónach práce, produkcie a obchodu). Posilňovaním štátnych aparátov, ktoré v krajinách jadra svetosystému kooperovali s novovytvorenou vrstvou pri obchodnej expanzii smerom do vnútra i za hranice centra. V porovnaní s Maxom Weberom, ktorý odhaľuje kauzálne väzby medzi protestantskou etikou a duchom kapitalizmu, Immanuel Wallerstein vychádza zo širšieho okruhu historických a ekonomických faktorov. Tak, ako svoj pohľad nezužuje na kultúrne otázky, rovnako nie je limitovaný politickou determináciou ekonomických vzťahov. Industrializácia podľa neho znamená (len) prehĺbenie už existujúceho systému. Prikláňa sa ku konceptu dlhotrvajúcich zmien, ktoré nemajú lineárny charakter. V tejto súvislosti sa zaoberá aj problematikou dlhých vĺn, ktoré preslávil najmä ruský ekonóm Nikolaj Kondratiev.

Svetový systém sa podľa I. Wallersteina skladá z troch základných zón. Jadra (centra) svetosystému, semiperiférie a periférie. Z jadra pochádza väčšina kapitálu, inovácií a je hlavným organizátorom pohybu a výmeny. Práca je spojená so mzdou. Periféria dodáva suroviny a lacnú pracovnú silu. Prevažuje výroba spojená so staršími inovačnými vlnami. Medzi jadrom a perifériou sa nachádza oblasť semiperiférie, ktorá nesie určité črty vlastné centru i periférii, nedosahuje však úroveň jadra. Aj keď pod vplyvom modernizácie prichádza k zmenám v oblasti výroby, organizácie práce a formám odmeňovania, základné rozdelenie svetového systému zostáva zachované. To historicky podmieňuje zaostávanie krajín (regiónov), ktoré neprináležia k jadru. K tradičným ekonomickým diferenciáciám sa pridávajú (vyjadrené pojmovým aparátom Ulricha Becka) aj nové spoločenské riziká. Ich rozdelenie korešponduje s triednou hierarchiou vo vnútri štátu, z globálneho hľadiska však platí, že finančne výhodné a nedostatočne regulované prostredie periférie priťahuje koncerny orientované na minimalizáciu nákladov. Rovnako je to v prípade (ekologicky) riskantných priemyselných odvetví.  

I. Wallerstein odlišuje niekoľko vývojových fáz moderného svetového systému. Každá z nich sa vyznačovala istými charakteristikami a nárastom či stratou postavenia krajín (regiónov), ktoré prináležali do jednotlivých zón svetového systému. V danom období sa posilňuje úloha štátu, ktorý bol nielen v pozícii konzumenta v procese obchodnej výmeny, ale jeho centralizovaná štruktúra chránila vznikajúcu vrstvu kapitalistov pred domácimi aj medzinárodnými nepokojmi. Wallerstein uvádza niekoľko vývojových období: „prvá fáza trvá približne medzi rokmi 1450 – 1640 a je charakterizovaná odpútavaním od zvyškov feudalizmu. Druhá fáza prebiehala v rokoch 1640 – 1760 a vyznačuje sa konsolidáciou systému a zničením všetkých alternatívnych systémov. Tieto dve fázy boli obdobím len veľmi pomalého ekonomického rastu. Tretiu fázu nazýva Wallerstein ,druhou érou veľkej expanzie kapitalistickej svetovej ekonomikyʻ  a nachádza sa medzi rokmi 1760 a prvou svetovou vojnou. Je pre ňu charakteristické zvyšovanie miery mechanizácie, ktorá bola nazývaná priemyselná revolúcia. Štvrtá fáza sa začína prvou svetovou vojnou a nachádzame sa v nej vraj dodnes.“ (s. 47)

Medzi prvé rozhodujúce mocnosti jadra svetového systému patrilo Španielsko a Portugalsko. Za svoje postavenie však mohli vďačiť nielen zámorským objavom a dovozom zlata, ale aj vojenskej dominancii, ktorá im umožnila ovládnutie obchodu v Stredomorí. Neskôr (v polovici 16. storočia) prichádza k vzostupu Holandska, ktoré získalo svoje postavenie vďaka dobre organizovanému medzinárodnému obchodu. Do popredia sa dostávajú krajiny ako Francúzsko a Anglicko, ktoré boli pod vplyvom obchodných úspechov Holandska nútené zlepšiť svoju ekonomickú situáciu. V roku 1990 patria medzi hlavné veľmoci jadra svetového systému Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, USA. Vedľajšími mocnosťami boli podľa I. Wallersteina Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko, Švédsko a Dánsko. Medzi hlavné mocnosti semiperiférie zaraďuje Rakúsko-Uhorsko, Rusko, Španielsko, Taliansko a v danom období aj Japonsko. K periférii priraďuje juhovýchodnú Európu a zvyšok sveta. Jednotliví aktéri kapitalistického svetového systému postupne nemali kam expandovať a tak medzi nimi dochádza v prvej polovici 20. storočia k vojnovým stretom. Stanislav Holubec dáva toto Wallersteinove konštatovanie do kontextu s Leninovou teóriou o imperializme ako najvyššom štádiu kapitalizmu.

V súvislosti s menom amerického sociológa sa spomína epistemiolgický obrat, ktorý ovplyvňuje štruktúru premýšľania o svete. Na pozadí teórie svetového systému boli podľa I. Wallersteina vytvorené dve základné ideológie – univerzalistická a antiuniverzalistická. Svetový systém sa nachádza v dileme medzi týmito ideológiami. Antiuniverzalistickú možno rozdeliť na dva typy - rasizmus a sexizmus, pričom sú zamerané na vytváranie rozdielov medzi ľuďmi a ich kvalitatívnej klasifikácie na základe politickej objednávky, keďže za istých okolností môže slúžiť ako nástroj na vytvorenie svetového impéria. Naopak, z univerzalizmu  sa môže stať ideológia, prostredníctvom ktorej  jedna veľmoc bráni inej, aby premenila svetový systém na impérium: „Univerzalistická ideológia obsahuje príklon k demokracii, obhajobu práv a slobôd človeka, sekularizmus, mier a celosvetové hodnoty. Variantom univerzalizmu môže byť liberalizmus, konzervativizmus, alebo socializmus. Jej nositeľom býva stredná vrstva väčšiny krajín. Všeobecne platí, že čím je krajina bližšie k jadru, o to väčšia je skupina nositeľov univerzalistickej ideológie.“ (s. 63)

Wallerstein sa v súvislosti so zónami svetového systému zaoberá aj Februárovou revolúciou, ktorá mala za následok vznik prvého štátu (veľmoci) s odlišným hospodárstvom.  Do konca 80-tych rokov 20. storočia trval stav, keď bol kapitalistický systém konfrontovaný s existenciou pomerne silných štátov s odlišným zriadením. Výrazne to ovplyvňovalo jeho fungovanie, napríklad, podporu sociálnej súdržnosti v jadre systému. Zároveň bola dôvodom k obhajobe hegemonistického postavenia USA ako ochrancu pred komunizmom. Východná Európa sa v rokoch 1945 – 1989 čiastočne izolovala od kapitalistického systému, pričom sa spoliehala na vlastné sily. Výsledkom bola  industrializácia a ekonomický rast „sovietskeho bloku“ do sedemdesiatych rokov minulého storočia. „Po tejto ,extenzívnejʻ  vlne industrializácie sa plánované ekonomiky ukázali ako neschopné prejsť k ,intenzívnemuʻ pokračovaniu industrializácie a po dvoch desaťročiach stagnácie viedli ich vlastné hospodárske problémy k rozpadu tejto sústavy a k opätovnej integrácii  do kapitalistického systému, kde im boli vyhradené rovnaké úlohy, v ktorej sa nachádzali na začiatku svojho pokusu: úlohy semiperiférijných krajín.“ (s. 75)

Z hľadiska teórie svetového systému sa stáva aktuálnym nové postavenie Ázie, osobitne Číny. Inšpirovaný Wallersteinovou koncepciou sa touto otázkou zaoberá ekonóm Andre G. Frank. Dejiny ľudstva sú podľa neho dejinami Ázie. Pokiaľ v minulosti bolo kľúčovou krajinou Japonsko, dnes za takú označuje Čínu. Sila tejto krajiny spočíva predovšetkým v jej početnosti a modernizácii východnej časti, ktorá sa ekonomickou úrovňou približuje k stredne vyspelým krajinám Európskej únie. Od 70-tych rokov minulého storočia dochádza k rozširovaniu jadra svetového systému z európskej a americkej časti do Pacifiku: „Ako prvé bolo začlenené Japonsko nasledované Hongkongom, Taiwanom, Južnou Kóreou a Singapurom. Ich ekonomickú úroveň už dosahujú pobrežné oblasti Číny. Tento tretí pilier jadra svetového systému obýva 340 miliónov obyvateľov východnej Ázie oproti 300 miliónom Američanov a 260 miliónom Európanov.“ (s. 115) Aké je teda súčasné postavenie Číny? Autor knihy v tomto kontexte uvádza: „Nie je možné jednoznačne odpovedať na otázku, do ktorej časti dnešnej svetovej ekonomiky patrí Čína. Ponúka sa tvrdenie, že Čína je akýmsi zmenšeným svetom. Relatívne úzka skupina žije na ekonomickej úrovni jadra (asi 10 % čínskej populácie), menšia skupina na úrovni semiperiférie (10 %) a zvyšok sa stále nachádza v periférii. Z hľadiska medzištátneho systému patrí Čína k silným semiperiférijným štátom.“ (s. 115)

Predložená recenzia knihy „Sociologii světových systémů. Hegemonie, centra, periferie“ od Stanislava Holubca sa zameriava predovšetkým na časť, v ktorej sa autor venuje najmä ideovým konceptom Immanuela Wallersteina. Treba však uviesť, že v ďalšej časti knižného textu sa zaoberá aj aplikáciou teórie svetových systémov na vývoj a súčasné postavenie jednotlivých svetadielov. V neposlednom rade analyzuje kritiku teórií svetového systému a ich zaradenie do kontextu neomarxistického myslenia. Kniha je mimoriadne hodnotná tým, že približuje českému aj slovenskému čitateľovi svetosystémovú teóriu formulovanú I. Wallersteinom, pričom ju podáva objektívnym spôsobom. Zostavovateľ tak nerieši ideologickú využiteľnosť Wallersteinových textov, ale čitateľovi sprístupňuje originálnu časť súdobej sociologickej teórie.  Jeho kľúčová trojdielna monografia „The Modern World – System“ či kniha „The Capitalist World-Economy“ zostávajú nateraz nepreložené. Slovenský čitateľ sa však môže oboznámiť aspoň s niektorými dielami  amerického sociológa a to vďaka ich prekladom do češtiny: „Kam směrují sociální vědy. Zpráva Gulbenkianovy komise o restauraci sociálních věd“ (Praha, SLON 1998),  „Úpadek americké moci. USA v chaotickém světe (Praha, SLON 2005), Utopistika – Hitorické rozhodování ve 21. století“ (Praha, INTU 2006), „Evropský univerzalizmus. Rétorika moci“ (Praha, SLON 2008). Domáci čitateľ sa prostredníctvom týždenníka Slovo môže stretnúť aj s aktuálnymi postrehmi amerického sociológa v pravidelne uverejňovaných komentároch. Poznanie jeho teórie svetových systémov dodáva ich čítaniu neobyčajnú atmosféru. I. Wallerstein nie je vedcom, ktorý prevládajúci svetový poriadok kritizuje, lebo to môže byť v danej chvíli módne, ale dlhodobo artikuluje alternatívne pohľady na širší spoločenský vývoj.

Je všeobecne známe, že I. Wallerstein je uznávaným mysliteľom alterglobalistického hnutia. Teória svetového systému poukazuje na to, že tvrdenia, podľa ktorého je každý človek strojcom vlastného šťastia neplatí vždy a bezvýhradne. Zároveň poukazuje na nízku mobilitu uprostred systému, ktorá je v priamom rozpore s duchom otvorenej spoločnosti. Táto teória zároveň dokumentuje, že v dejinách moderného kapitalizmu je chudoba jedného prepojená so zbohatnutím iného subjektu. Tieto tvrdenia najlepšie potvrdzuje citácia Wallersteinových myšlienok, uverejnených v knižnom texte: „Pokiaľ bude kapitalistická ekonomika kapitalistickou, musí mať svoje centrum, perifériu a semiperifériu, musí mať svoje chudobné krajiny a svoje bohaté krajiny, podobne ako musí mať svojich kapitalistov, pracujúcich a nezamestnaných. Je možné dosahovať v obmedzenej miere vzrastajúcu mobilitu v rámci systému. Existujú dokonca i obdobia vývoja svetového systému, keď sa zdá, že sa rozdiely zmenšujú. Všeobecná tendencia je však nezvratná: kapitalistický svetový systém vedie k polarizácii. Táto polarizácia so sebou bude prinášať závažné nedostatky v jeho fungovaní a do dôsledkov prispeje k budúcemu zániku svetového systému.“ (s. 82) 

Stanislav Holubec: Sociologie světových systémů. Hegemonie, centra, periferie.

Praha: SLON, 2009

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
02. júl 2012, 07:14

"Výsledkom bola industrializácia a ekonomický rast "sovietskeho bloku" do sedemdesiatych rokov minulého storočia. "Po tejto ,extenzívnej? vlne industrializácie sa plánované ekonomiky ukázali ako neschopné prejsť k ,intenzívnemu? pokračovaniu industrializácie a po dvoch desaťročiach stagnácie viedli ich vlastné hospodárske problémy k rozpadu tejto sústavy a k opätovnej integrácii do kapitalistického systému, kde im boli vyhradené rovnaké úlohy, v ktorej sa nachádzali na začiatku svojho pokusu: úlohy semiperiférijných krajín."

***************************

Pomerne výstižne charaterizovaná realita štátneho (komunistického) kapitalizmu!

Keď malo dôjsť k intenzívnemu pokračovaniu industrializácie tak červení hegemonistickí tupci pozvali vojska Varšavskej zmluvy, len aby si po 1968 udržali hegemonistické postavenie!

Ani dnes komunisti nie sú ochotní a schopní uznať, že od extenzívnej k intenzívnej industrializácií nemôže dôjsť iným spôsobom ako prechodom vlastníctva výrobných prostriedkov zo štátu k pracujúcim v konkretných podnikoch, družstvách,..., čiže prechodom od štátneho kapitalizmu k skutočnej (nekatolíckej) ekonomickej demokracií!

Pre hegemonistických komunistov bolo a je prioritou štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov a priama neúčasť pracujúcich na rozhodovacich procesoch. Asi prečo?

Odpoveď je nad slnko jasnejšia! Lebo by prišli o hegemonistické postavenie a privilégia, ktoré im zo štátneho vlastníctva a ich postavenia de facto vlastníkov. Prišli by prechodom vlastníctva výrobných prostriedkov a riadiacich právomoci na zamestnancov o riadiacu a rozhodovaciu právomoc v štátnych podnikoch a rozhodovanie o prerozdelení zisku. /sebe a sebe rovným súdruhom z ÚV KS najviac!/

Takže pre hegemonistických komunistov bolo jednoduchšie sa preorientovať na "červených" súkromných kapitalistov a udržať si cez strany ako SDĽ a neskôr Smer postavenie v riadení štátnych kapitalistických podnikoch, alebo ústredných, štátnych a samosprávnych orgánoch.

Ako sa znížiť na úroveň egalitárnych pracujúcich, ktorí sa živia poctivou "vlastnoručnou prácou" v egalitárnych zamestnaneckých akciovkách, či neštátnych kooperatívných družstvách! Tento prechod z hegemónov na na úroveň "proletariátu" bol pre nich absolútne neprijateľnou alternatívou, hoci by neboli vykorisťovaní, ale by museli robiť, čiže poctivo sa živiť vlastnou prácou! Čo autor článku výstižne postrehol, hoci v inej súvislosti.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984