Reklama
Reklama

Jozef Banáš: Nemám rád oneskorených hrdinov

Nemám rád ľudí, ktorí dnes o sebe vyhlasujú, akí boli za socializmu hrdinovia, pričom opak je pravdou, hovorí spisovateľ Jozef Banáš na margo svojej knižky Sezóna potkanov.
Počet zobrazení: 8663
uvodBanasR.jpg

Jozef Banáš (1948), prozaik, dramatik, diplomat a politik. Jeho literárna tvorba je tematicky a žánrovo rozmanitá, prvá kniha mu vyšla až v roku 2000 a od roku 2006 každý rok prichádza s novou knihou – Lepší ako včera (2000), Politicum tremens (2006), Idioti v politike (2007), Zóna nadšenia (2008), Zastavte Dubčeka! (2009), Deň do večnosti (2010), Kód 9 (2010), Sezóna potkanov (2011), Posledná nevera (2012). Má na konte taktiež takmer desiatku divadelných hier a scenárov k filmom, najmä televíznym. Popri literárnej tvorbe sa venuje aj politickej publicistike a esejistike. Jeho eseje a úvahy o politike vychádzajú aj v zahraničných médiách.

V kúpeľoch, kam si prišiel predstaviť svoju najnovšiu knihu poviedok, začula som rozhovor starších manželov: Dobre vidím? Nesedí tamto pri stole otec tej Adely Banášovej? Tvoja dcéra je dnes azda slávnejšia ako ty a tvoja manželka. Nežiarliš?

Adelkina „sláva“ nie je u nás témou či už pre manželku, pre mňa, a najmä nie pre ňu. Je si vedomá toho, že mediálna sláva je prechodná, a preto sa snaží robiť v živote aj veci hodnotnejšie, o ktorých verejnosť nevie, ale ktoré jej dávajú silu a napĺňajú ju. Tešíme sa s manželkou z úspechov oboch našich dcér presne tak isto ako sa teší každý rodič z úspechov svojich detí.

Zostaňme chvíľku pri dcére Adele. Spomínam si na ňu ako na malé zvedavé dievčatko. Bolo to v Berlíne, kde si pôsobil ako kultúrny atašé Československej republiky. Čo ste chceli s manželkou – keramikárkou z tohto múdreho dievčatka mať?

Spomínaš si veľmi presne, obe naše dcérky boli veľmi zvedavé a my sme sa snažili ich zvedavé otázky nikdy neodbiť. Navyše, manželka vytvárala doma tvorivú atmosféru, viedla dcéry k tomu, aby sa nebáli prejaviť sa, ale musím povedať, že v nemeckej a neskôr aj v rakúskej škole boli obe dcéry, tak ako všetky ostatné deti, pre učiteľov partnermi. Spomínam si, že keď sa Adelka po návrate z NDR ako druháčka snažila s učiteľkou diskutovať, boli sme na rodičovskom združení vyzvaní, aby sme ju umravnili. Možno tu niekde treba hľadať pramene jej sebavedomia.  

Druhá dcéra, ktorá žije v Prahe, sa „potatila“, alebo „pomamila“?

Staršia dcéra Mária je rovnako ako všetci v našej rodine jazykovo veľmi spôsobilá. Manželka sa tiež veľmi slušne dohovorí po anglicky a po nemecky, napokon študovala v Berlíne Akadémiu výtvarných umení. Mária päť rokov vynikajúcim spôsobom zastupovala Slovenskú republiku v Európskom patentovom úrade v Mníchove, kam sa dostala na základe tvrdého konkurzu. Takže z hľadiska jazykovej vybavenosti sa Mária „potatila“, z hľadiska tvorivosti a empatie sa „pomamila“.

Žiješ v harmonickom manželstve, ctíš si svoju ženu, a to nebýva už dnes takým celkom bežným javom. Čím si ťa tvoja Mária získala a čím ťa drží podnes? Alebo ešte inak – prezraď čitateľom recept na šťastné spolužitie.

Manželka Mária je moja prvá a posledná životná láska. Zoznámili sme sa, keď mala šestnásť a pol roka a dva roky na to sme sa vzali. V júli oslávime štyridsiate výročie sobáša. Manželku mám stále radšej, najmä pre jej hlboký vnútorný život, jej duchovné vnímanie sveta, jej schopnosť dávať a rozdávať sa. Recept na šťastné manželstvo? Istý múdry muž povedal – „My sme ešte generácia, ktorá bola zvyknutá – keď sa veci pokazili, opraviť ich. Dnes sa veci zahadzujú a vymieňajú za nové.“ Ale viac by ti k tomu povedala manželka.

To je krásne – verím, že aj pre čitateľov. Ty si, Jozef, prešiel dráhou úspešného diplomata, politika, aby si napokon zakotvil tam, kde si sa voľakedy do života odrážal: pri literatúre. Z núdze cnosť, alebo splnený sen?

Moja diplomatická kariéra je mediálna bublina. Ako diplomat som bol za socializmu neúspešný, dostal som sa iba do NDR, jednej z piatich krajín, kam sme smeli voľne cestovať. Úspešní boli tí, ktorí boli na Západe. Navyše, aj v NDR som bol iba atašé, čo je najnižšia diplomatická hodnosť. Až po revolúcii som sa stal československým vyslancom v Rakúsku, takže za socializmu sa žiadna diplomatická kariéra nekonala, ale trubirohom, ktorí ani netušia, čo znamená skratka NDR, to i tak nevysvetlíš. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že pobyt v Nemeckej demokratickej republike nemal pre mňa svoj význam. Literatúra? Presne tak, splnený sen.

Kde, v ktorom povolaní si sa cítil vnútorne najslobodnejšie, ktoré ťa naplnilo?

Bez váhania odpovedám spisovateľská práca. Zažívam takmer euforické stavy oslobodzovania sa, cítim, ako formulovaním viet a myšlienok sám rastiem. Písaním okresávam sám seba, a keď sa ku mne pridávajú aj čitatelia, rád sa s nimi o moje radosti i smútky delím. Ľahšie sa mi tak kráča životom.

Rozumiem ti... Po odchode z politiky si napísal knihu s provokujúcim názvom – Idioti v politike. Skvelý ťah – i keď ty sám na obálke knihy vysvetľuješ pôvodný význam slova idiot, čitatelia siahajú po tvojej knižke s očakávaním, čo všetko sa o tých našich neobľúbencoch dozvedia. Horšie ako politikov prostí ľudia hodnotia azda už iba novinárov. Čím by si jedni i druhí mohli napraviť reputáciu?

Nechcem byť sarkastický, vieš, že ťa mám vo veľkej úcte, ale okrem toho, že si skvelá spisovateľka, bola si novinárkou aj političkou. Tvoja kniha Zo zápisníka poslankyne je veľmi poučné čítanie. Je to tak, pre mňa sú dve najneslobodnejšie povolania, ktoré poznám – novinár a politik. Každý, kto si chce zachovať v týchto dvoch profesiách ľudskú dôstojnosť,  je skôr či neskôr odsúdený na odchod z týchto profesií, v horšom prípade sa prispôsobí. Kým je však „odídený“, môže čas využiť a nahlas vravieť cisárovi, že je nahý.

Vo svojom románe Sezóna potkanov si predbehol slovenskú goriliádu – naznačil si, ako to u nás chodilo – a chodí. Odhalil si v ňom dosť drsnú tvár, presnejšie, strhol si z tej tváre masku. Maškary sú v ňom spoznateľné. Čítajú literatúru, spoznali sa?

Nemám rád ľudí, ktorí dnes o sebe vyhlasujú, akí boli za socializmu hrdinovia, pričom opak je pravdou. Vynikajú v tom niektorí naši herci, ktorí sa vychvaľujú, ako v novembrových dňoch búrali režim (za čo si ich vážim), ktorému predtým štyridsať rokov robili dobre platenú reklamu. O tom už však hovoria menej radi. Netrúfam si nikoho nazvať maškarou, nemám právo súdiť, ale mám právo, ba povinnosť hovoriť pravdu. Ale ak chceš, maškary sa nehlásia, pretože vedia, že v Sezóne potkanov je pravda. Časy sa menia, potkany nie.  

Žánrová pestrosť tvojich kníh je veľmi široká, no akoby si mal nos na to, po čom ľudia podvedome túžia. Raz je to svet politiky, raz svet záhad, raz takmer detektívka, raz portrét hrdinu, raz intímne príbehy. Čo ťa vedie - intuícia? Alebo zrelosť? Alebo poučenie z veľkého sveta, ktorého si sa nikdy nebál – možno aj preto, že si jazykovým polyglotom?

Začnem záverom tvojej otázky. Dohovorím sa v piatich jazykoch, ale dokonale nimi nehovorím, na rozdiel od niektorých, ktorí to o sebe suverénne tvrdia. Prekvapuje ma, že sa ešte nenašiel žiadny slovenský novinár, ktorý by sa ich v cudzom jazyku rovno spýtal. Netajím, že som sebavedomý a hrdý Slovák a je to tým, že na rozdiel od slotovcov a im podobným som bol celý život konfrontovaný s cudzincami a v tejto konfrontácii som obstál vďaka vedomostiam. Prvým a veľmi pravdepodobne aj posledným Slovákom, ktorý bol zvolený v tajných voľbách za viceprezidenta Parlamentného zhromaždenia NATO, som sa stal vďaka tvrdej, celoživotnej práci na sebe. To, že mi koncom roka vyjde román Zóna nadšenia v Indii ako prvý slovenský román vôbec, nie je náhoda, ale výsledok dlhých rokov písania a práce na sebe. Pokiaľ ide o žánrovú pestrosť – je to tak, píšem rôzne žánre, ale všetky majú jednotiaci prvok a tým je vzťah mocných a bezmocných, bohatých a chudobných, materiálnych a duchovných. 



Čo rok, to nová kniha. Čo kniha – to bestseller. Zdá sa, že Banášovci majú úspech zapísaný vo hviezdach. A podľa teba, čo je tvoj najväčší životný úspech?

Nemám rád slovo úspech. Mám rád slovo šťastie. Úspešný či bohatý nemusí byť šťastný. Vieš, aké je doposiaľ moje najväčšie spisovateľské šťastie? Keď mi v Liptovskom Mikuláši na záver autogramiády istý bezdomovec, ktorý stískal v ruke ošúchaný román Kód 9 na otázku, ako sa k tejto knihe dostal, povedal:  „Zložili sme sa naň piati bezdomovci každý po dve eurá.“ To je pocit skutočného šťastia. A ľudské šťastie? Moja rodina, manželka Mária, dcéry Adelka a Mária, zať Paľo a vnučka Natali. A myslím, že aj Adelkin priateľ Peťo.

Pripomenulo mi to Štefana Nosáľa, ktorý rozprával, ako raz po vystúpení Lúčnice mal malú dušičku, lebo prišiel za ním jeden taký veľký chlap, posunul si čiapku a hovorí: ktorý je to ten Nosáľ. A v ňom hrklo, no hovorí: ja som. Chlapík k nemu podíde, pohmká a povie: dobre to robíš, zajtra pôjdem rád do práce. Tak aj ja dodám – za čitateľov – dobre to robíš...  

(Vyšlo v Petržalských novinách č. 14/2012)

Foto: Archív J. B.

V Slove sme pred časom uverejnili poviedku Čarovná flauta z autorovej najnovšej knižky Posledná nevera
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
26. júl 2012, 09:07
ale systémom to nepohne, ak je hlavným prúdom dejín.
Gorbačov urobil určite veľa chýb, možno aj zradil, ale to nie je podstatné.
ZSSR prežil oveľa ťažšie skúšky, už počas prvej intervencie v r. 1918 - 1921, ale hlavne počas druhej svetovej vojny. Keď pred bránami Moskvy stáli oceľové armády Nemecka, za ktorým stál priemyselný potenciál celej Európy a pracovalo naň takmer 400 mil. ľudí. Systém však bol hlavnou vývojovou líniou, pokrokový, preto aj sovietsky ľud bol s ním stotožnený. O čom výrazne vypovedá výskum nemeckého historika a jeho štúdia Ako sa písali denníky za Stalina. Ale hlavne víťazstvo v druhej svetovej vojne. Dnešní katedroví filozofi ho môžu ohovárať koľko chcú, ale toto sa nedá zmazať. Ak ZSSR na začiatku vojny nebol pripravený, mal zastarané zbrane, vedenie, na konci vojny predstihoval Nemecko, za ktorým stál potenciál celej Európy, v zbraniach kvantitatívne i kvalitatívne. A za tým stál sovietsky ľud, ktorý v ťažkých podmienkach vyrábal, zlepšoval, sťahoval fabriky (napr. tanky T-34), za tým stál potenciál socializmu ako pokrokového systému. Vtedy mohli zradiť celé skupiny ľudí, systém to nemohlo v konečnom dôsledku zlikvidovať.

Iná situácia bola v r. 1988 - 1989. Viem, že neveríte mojim teóriám o krízových štádiách, ale sú plne v súlade s marxistickým materialistickým chápaním dejín. Ale vysvetľovať to zradou niekoho je hlboko subjektivistické, nemarxistické. Robia to najmä mnohí komunisti.

Jednoducho, nechápe sa to ako zákonitý proces, kedy klasický socializmus vstúpil do krízového štádia a podobne ako s nástupom krízového štádia klasického kapitalizmu v r. 1848 prišli aj buržoáznodemokratické revolúcie, tak v r. 1988-1989 prišli socialistické demokratické revolúcie.

Problém bol len v tom, že na druhej strane časť ľavice, ktorá sa posunula smerom k anarchizmu, tento proces vysvetľovala nedialekticky ako nepodarený experiment so socializmom, ktorý treba bez milosti zbúrať (hlavne, že ustál aj útoky oceľovej päste kapitalizmu) a že treba vybudovať akýsi utopický nový socializmus, ktorý s predošlým nemá nič spoločné.

Oba postoje opustili marxizmus, jeho MCHD, teóriu SEF, ich striedanie a oba preto majú problém nájsť nejaký pevný bod, ktorý by im pomohol vysvetliť rok 1989 i udalosti po ňom.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
26. júl 2012, 09:37
že zradou by padla jedna krajina, ale nie viacero krajín. Ak viacero krajín prejde hlbokými zmenami, už za tým nemožno hľadať niečo náhodné, zradu ľudí, ale zákonitosť.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
26. júl 2012, 10:06
Lenže podľa mňa je to možné iba prostredníctvom kvalitnej spoločenskej teórie, nie na základe pocitov. Ja preto nemám problém prihlásiť sa k ?izmom, bez toho nie sme schopní pochopiť ani budúcnosť. Peter, predsa dobre viete, že spoločnosť je uceleným spoločenským organizmom, a závisí od jeho podstaty, jeho podstatných väzieb, vzťahov, ako budú vypadať aj jeho jednotlivé stránky, aj spravodlivosť, a ďalšie návrhy, ktoré ste menovali. Nie je možné dosiahnuť sociálnu spravodlivosť zodpovedajúcu súčasnej úrovni potrieb a predstáv na kapitalistickom základe.

Ukotvenie, základ, východisko socialistickej a komunistickej ľavice spočíva predovšetkým v dialekticko-materialistickom chápaní dejín, v jeho konkretizácii v zákone súladu VS a VV, pochopení dejín ako striedania spoločenských foriem. A teda v uznaní normálnosti a spravodlivosti všetkých doterajších spoločenských foriem ? i otrokárskej a klasickej socialistickej vo svojej dobe, nakoľko boli v súlade s vtedajšou úrovňou VS.

Aj Ľuboš Blaha na pôde parlamentu sa vyslovil v tom zmysle, že otrokárstvo bolo nespravodlivým systémom. A zrejme za taký považuje aj klasický socializmus. Z toho vyplýva predstava akéhosi ideálneho, utopického spravodlivého zriadenia, z toho vyplýva, že všetky doterajšie systémy boli nespravodlivé a teda aj neoprávnené. Tým však necitlivo sa životy všetkých doterajších generácií ľudí považujú za zbytočné, ich úsilie za prázdne, bez výsledku. A je po akomkoľvek záchytnom bode, východisku, základe, od ktorého sa možno odraziť, pretože takéto stanovisko stavia len na ideáloch, utópiách, ale nemá ukotvenie v reálnej spoločenskej praxi, nemá sa o čo reálne oprieť.

Tieto systémy vo svojej dobe boli však v súlade s úrovňou VS a preto boli aj spravodlivé a ľudia boli s nimi stotožnení. Aj s otrokárstvom, aj so socializmom. Napr. pred otrokárstvom zajatcov bolo možné len zabiť, pretože človek neprodukoval žiaden nadprodukt, spotreboval toľko, čo vyprodukoval a teda ekonomicky jeho udržiavanie nažive, stráženie by si vyžadovalo vyššie náklady ako jeho vyťažiteľnosť. Až keď vyprodukoval viac a bolo možné si tento nadprodukt privlastniť, bolo možné zajatcovi ušetriť život. Otrokársky systém bol v tomto teda spravodlivejší ako predošlý. A za taký ho považovali aj samotní otroci, v mnohých prípadoch vzbúrení otroci po oslobodení chceli zakladať otrokárske štáty.

Silne anarchisticky sa časť socialistickej ľavice stavia vo vzťahu ku klasickému socializmu. A pokojne súhlasí s kladným Banášovým hodnotením búrania systému. Kľudne od stola ho dokáže mávnutím ruky odsúdiť. Jednak je to totálne popretie marxizmu, teda svojho teoretického základu, je to popretie základu, od ktorého by sa ľavica mala odraziť pri svojom formulovaní nového spoločenského systému. A je za tým aj citový chlad, neschopnosť vnímať to obrovské dielo pracujúcich, ich stotožnenie s týmto dielom, ako to ukazuje aj nemecký historik vo svojej štúdii Ako sa písali denníky za Stalina. Pozrime si dokumenty o Veľkej vlasteneckej vojne, ktoré ukazujú heroické úsilie sovietskeho ľudu, jeho stotožnenie so systémom. Na začiatku vojny bol ZSSR na vojnu nepripravený, nevyzbrojený. V podmienkach vojny, v podmienkach tlaku nemeckých armád však sovietsky ľud dokázal vyvíjať, vyrábať, premiestňovať závody, zlepšovať. Pritom na Nemecko pracovalo okolo 400 mil. Európanov, sovietsko-nemecký front viazal 70 percent vojnových kapacít Nemecka. Na konci vojny už ZSSR prevyšoval Nemecko ako v kvantite, tak aj kvantite zbrani. A za tým stál sovietsky ľud, to sa nedalo nakázať. Bola to ukážka vnútorného potenciálu socializmu.

Ak anarchisticky klasický socializmus sa považuje len za nepodarený experiment, ktorý netreba brať vôbec do úvahy, ľavica samozrejme že nemôže nájsť svoj pevný bod, východisko. Vari buržoázni ideológovia totálne popreli klasický kapitalizmus ako nepodarený experiment? Naopak, dejiny demokratického a liberálneho kapitalizmu sa odvíjajú od svojho základu, klasického kapitalizmu. Až po stáročiach utvárania kapitalizmu sa mohlo dospieť k jeho demokratickej podobe, ale nie utopickými predstavami o akomsi ideálnom, utopickom kapitalizme.

Za pevný bod, východisko pre ľavicu teda pokladám skúsenosti klasického socializmu, ktorý treba vedieť dialekticky prekročiť, negovať. A za teoretické východisko marxizmus, dialektickú metódu, dialekticko-materialistické chápanie dejín, teóriu SEF a ich striedania ? a podobne aj v tomto prípade jeho dialektickú negáciu, prekročenie, dialektické rozvíjanie v podobe postmarxizmu.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
27. júl 2012, 03:46
spočíva predovšetkým v uznaní klasického socializmu.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
29. júl 2012, 00:48
Načo manifestácie? Uznaním resp. neuznaním sa na charaktere reálsocializmu nič nezmení. Rád by som podotkol, že politické znamienka dávame vždy subjektívne ( podľa vlastných skúseností, angažovanosti a pod. ja, bývalý mládežnícky funkcionár, predsa nemôžem, vidieť systém rovnako ako frustrovaný syn disidenta). Priznám sa, že neviem ani, čo to je "klasický socializmus". Ten, ktorý vyhral občiansku vojnu v Rusku, porazil Hitlera, odolal Trumanovi? alebo ten, ktorý konvergoval a vytvoril elitu, ktorá snívala o pôžitkoch konzumnej (kapitalistickej) elity? Priznávam, niečo sa mi páči a niečo nie. História však nie je šatník, v ktorom si vyberiem iba čo chcem. Pre mňa je to najmä matéria pre uvažovanie. Napríklad som si istý, že by so zdravým Leninom Sovietsky zväz vyzeral inak, ako s -v staršom veku- frustrovaným Stalinom. Asi aj u nás mohol byť po vojne (a februári) iný socializmus s Husákom, Clementisom, Švermom,Gottwaldom a Novomeským... Za jednu z najvážnejších chýb považujem stotožnenie strany so štátom, jej vtiahnutie do štruktúr (kapitalistického, byrokratického, hierarchyckého???) štátu. Domnievam sa, že nová organizácia bude autoritou vtedy a len vtedy, keď nielen deklaruje, ale reálne zabezpečí svoje nezávislé postavenie. Už len toto samé odradí kariéristov a posilní vplyv sociálne orientovaných humanistov. Máme tisíce autentických postrehov a úvah, no redukujeme - často - diskusiu na preťahovanie ľanom. Rozumiem tzv. anarchosocialistickým "deťom", celá generácia ich otcov stratila osobnú integritu v prevrate ´89. Nebola však ich dezintegrácia ( okrem masívnej sociologickej manipulácie) dôsledkom aj traumy z "normalizácie" a nebola "normalizácia" dôsledkom deformácie ideológie. Nepriviedla na svet túto deformáciu dubčekovská naivita? V dialektike je vždy viac otázok ako odpovedí. Ak históriu nemožno zmeniť, ostáva nám už len pokus zmeniť budúcnosť...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
29. júl 2012, 12:41
Ja ich hodnotím v rámci systémového chápania dejín, v rámci usporiadanej štruktúry dejín. Ja preto môžem položiť krk pod gilotínu za svoje tézy, pretože sú spoľahlivo overené. Kto z vás dá krk na svoje tvrdenia?

K deformáciám.

1. Ide skutočne o deformácie? Sám konštatuješ, že je potrebná analýza. Takže na základe čoho sa vyhlasuje, že ide o deformácie? Stačí si preštudovať dejiny a uvidíme, že nejde o deformácie (čo sa týka diktatúry), ale prirodzený vývojový stav systému. Všetky systémy bez výnimky v prvom štádiu mali podobu diktatúry. Bez nej by totiž nemohli brániť svoju existenciu pred útokmi starého systému (veď len pozri, ako sa vyfarbili s oceňovaním protikomunistického hnutia), bez centralizovaného riadenia nie je možné akumulovať obrovské materiálne, finančné, ekonomické, ľudské zdroje na prestavbu systému. Bez absolutizmu by kapitalizmus nedokázal poraziť roztrieštené feudálne kniežatstvá, zjednotiť ich do národných štátov, vytvoriť jednotný národný trh, bez diktatúry by nemohol akumulovať, vyvlastniť roľníkov, malé cechové dielne, aby z nich mohol vytvoriť jednak veľké statky, jednak manufaktúry a továrne.
Utopicky možno nadávať na Stalina, ale určitý stav vývoja systému si jednoducho vyžiada určitý typ vedúcej osobnosti (napr. aj Napoleona). Ja osobne by som nemohol viesť krajinu v prvom štádiu, kedy je nutná diktatúra, pretože by som dopadol ako S. Allende, alebo P. Lumumba. Na diktátora treba mať komplexnú povahu a nemožno očakávať od neho ideálne správanie, môže byť často aj kruté.

2. Deformácie sú pritom z hľadiska hodnotenia systému nepodstatné. Hodnotí niekto klasický kapitalizmus z hľadiska deformácií? Napr. Anglicko prevádzalo ochranárske opatrenia v rozpore s laissez-faire, že síce sa deklaroval parlamentný systém, ale volebné právo malo asi 5 percent obyvateľstva, atď.

Čo je to klasický systém?

Systém mal ďaleko od nejakého ideálu, s ideálom to nemá nič spoločné. Klasickým systémom nazývam systém, ktorý plní úlohu hybnej sily vývoja, ktorý je v súlade s vývojom výrobných síl (hlavne technickým, technologickým rozvojom a kvalitou pracovnej sily v tomto smere). Teda keď vzťahy, väzby zodpovedajú dosiahnutej úrovni výrobných síl. Preto nech nás nepletú v súvislosti s klasickým socializmom ideálne predstavy ľudí, ako by mal socializmus vyzerať. V podstate pre každú dobu je ideálna iná podoba systému, systém väzieb, ktorý najviac zodpovedá dosiahnutej úrovni VS. Vývojom sa tento vzťah mení, posúva. To je rozhodujúce pre hodnotenie systému, nie subjektívne predstavy ľudí.

Ak sa pred 5100 rokmi vyvinuli VS natoľko, že prvobytný spôsob života, výroby napriek jeho romantickosti (tzv. zlatý vek) im už nevyhovoval, prvobytné kmene tu naďalej síce mohli existovať, ale už len ako vedľajšia vývojová línia. Dovtedy by sme mohli hovoriť o klasickom prvobytnom spôsobe života, teda keď hral úlohu vedúceho systému, bol hlavnou vývojovou líniou. Prvobytný spôsob síce existuje dodnes, ale nemožno ho už nazývať klasickým, nie je hybnou silou vývoja.

Anarchoľavičiarstvo pracuje s miliónmi faktov, potom má v tom zmätok. Stačí sa pozrieť na Ingu, tam je zbytočné diskutovať. Dôležité je vytiahnuť si podstatné fakty, ostatné môžu situáciu len dokresľovať. Že klasický socializmus bol v súlade s VS, ukazujú ekonomické údaje. Ktoré uvádza P. A. Samuelson.

Plánovanie umožnilo rýchly rast ZSSR

Krajina a obdobie Priem. tempo rastu HDP v % ročne

ZSSR
1885-1913 ............. 3,3
1928-1987.............. 4,2

USA
1834-1929 .............. 4,0
1929-1987............... 3,0

V. Británia
1855-1987............... 2,1

Nemecko
1850-1987................2,8

Japonsko
1874-1987................ 4,5

Plánovaná sovietska ekonomika rástla po roku 1928 rýchlejšie ako ekonomika cárskeho Ruska a predstihla väčšinu trhových ekonomík. Iba Japonsko a Spojené štáty vo svojej fáze rýchleho rastu dosiahli rovnaké tempo rastu ako Sovietsky zväz (2. vydanie, 1992 s. 404)

Ak uvádzam obdobie 1928 ? 1998 ako obdobie klasického socializmu, nie je to náhodné. Jednak vychádzam z faktov. A tu si môžeme všimnúť, že z podobných faktov vychádzajú obidve publikácie. Navyše, ja vychádzam z matematického modelu. "Industriálna epocha ľudských dejín je preplnená technologickým, produktívnym, sociálnym i politickým dynamizmom. Avšak aj v jej rámci predstavuje obdobie prvých sovietskych päťročníc jav po všetkých stránkach mimoriadny.
Týchto 12 rokov a 9 mesiacov, ktoré uplynuli medzi októbrom 1928 a júnom 1941, predstavovalo pre Sovietsky zväz ekonomický a sociálny skok cez celé storočia. Svedčia o tom snáď najlepšie tieto strohé fakty: Národný dôchodok krajiny sa v tejto dobe zvýšil na päť a pol násobok, priemyselná výroba 10krát, výkon dopravy 4,5krát, počet priemyselných robotníkov vzrástol z 1O,7 milióna na 31,2 milióna, podiel roľníctva klesol zo 74,9% všetkého obyvateľstva na 44,9%. Vznikla nielen nová surovinová a energetická základňa, ale rozvinula sa aj vysoko sériová výroba prv neexistujúcich odvetví - leteckého, automobilového, traktorového, kombajnového i chemického priemyslu. Vznikli celkom nové priemyselné oblasti sovietskeho Východu, v miestach, ktoré desať rokov predtým neboli vôbec zaznamenané ako lokality ani na najpodrobnejších mapách.
...Ak sa dnes bežne považuje ročný rast výroby o 3-5% za príznak ekonomickej prosperity krajiny a za vzostup, ktorý umožňuje vyrovnať sa aj s požiadavkami tretej priemyselnej revolúcie, potom nás tempo sovietskych päťročníc priamo šokuje.
Už prvá varianta prvej päťročnice (1928-1932) predpokladala ročný rast priemyselnej výroby o 20% a päťročný výsledok priniesol zhruba šesťnásobné zvýšenie v poslednom roku oproti východiskovému stavu. Už tu sa plánoval nevídane vysoký podiel národného dôchodku (26%!) pre investičné vklady. Pritom 77% z nich malo smerovať do ťažkého priemyslu. V skutočnosti sa však presadil rast ešte prenikavejší. V roku 1929 robil prírastok priemyselnej výroby 29,4%, za dva roky (1929-30) 59% a za celú päťročnicu - splnenú za 4 roky a 109 dní - 113,4%. Podiel ťažkého priemyslu zároveň zaznamenal ročný rast 42-48% a v celej päťročnici 172,8%." (Kolektív českých autorov, Križovatky 20.st. 1990, s. 118 -119)

Bez svojej silnej ekonomickej základne by ZSSR nedokázal poraziť Nemecko, v priebehu vojny ho prevýšiť kvalitou aj kvantitou zbraní, hoci na Nemecko pracovalo okolo 400 mil. Európanov. Svedčí o tom stotožnenie ľudí so socializmom, ako ukazuje štúdia nemeckého historika Ako sa písali denníky za Stalina.

Pochopenie pojmu klasického socializmu , systému, ktorý sa pohybuje na hlavnej vývojovej línii, je dôležité pre pochopenie budúcnosti socializmu, jeho základných vlastností. Na vývojovej línii, danej vývojom VS (techniky, technológií, výrobných poznatkov, vývojom kvality pracovnej sily) sa socialistické väzby, vzťahy ukazujú ako najefektívnejšie len v určitom úseku. Pre mňa pripadá úplne nepochopiteľné, ak sa uvažuje o socializme ako vedúcom dejinnom systéme niekedy v budúcnosti. Akoby bolo možné subjektívne, len v závislosti od želania ľudí hocikedy zaviesť hocijaký systém, podľa nejakého ideálu, pretože ten v minulosti sa im pre niečo nepáčil. Toto pokladám za anarchoľavičiarstvo.

Akoby niektorí ľudia napr. uvažovali o nejakom ideálnom kapitalizme, ideálnom feudalizme, ideálnom otrokárskom systéme, že ich vytvoria v budúcnosti, pretože tie predošlé mali mnoho deformácií. Z princípu to jednoducho nie je možné. Podobne klasický prvobytný spôsob už jednoducho nie je možné zaviesť, mal svoje vymedzené miesto na vývojovej línii. Napriek jeho deformáciám, ap.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
30. júl 2012, 01:41
Milan, ďakujem. Krk však, vzhľadom k možnosti, že by to ukončilo moje subjektívne videnie sveta, nedám za nič na svete (údajne aj teoria veľkého tresku je sporná...) Myslím, že aj "systémové chápanie dejín" je subjektívne: iste uznáš, že imperiálnu históriu koruny inak vidí britská kráľovská rodina a inak londýnski študenti. Minulosť aj budúcnosť majú jednu spoločnú vec: sú jedinečné. Môžeme sa o ne prieť, ale "nezmeníme" ich! To podstatné čomu chcem - paradoxne- oponovať je práve krutý determinizmus Tvojej interpretácie. Súhlasím - a často hovorím, že keby spor Stalin/Trockij dopadol opačne výsledok by bol veľmi podobný ( akurát si myslím, že Trockij by bol o poznanie krutejší a nekompromisnejší ako JVS). Opakujem: v histórii vidím unikátnu matériu pre uvažovanie (nie rozumkovanie), pre budúce pokusy potrebujeme analyzovať, zhodnotiť ( a nie beatizovať) vlastnú skúsenosť. Nemyslím, že cieľom záchrany revolúcie prostredníctvom zverenia riadenia do rúk politickej organizácie "starých kamarátov" na úkor sovietov bolo vytvorenie štátno-monopolistické socializmu. Nesporne to rozhodnutie však k tomu prispelo. A znova boli historické príležitosti ( viď Kronštatskú vzburu) veci korigovať. Ak budeme mať rozum, vždy sa môžeme z histórie poučiť. Necítim sa potrebný presviedčania o výhodách "klasického socializmu", ba ani nepochybujem o prirodzenosti "detských chorôb" systému. No odmietam ignorovať ich skúsenosť! Načo by sme znova opakovali dokázané omyly. Naša sila nie je v neomylnosti ale v úsilí o ňu!
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
06. august 2012, 06:35
Máte pravdu pániJuraj. 40 príspevkov do diskusie nič neznamená. 4/5 nemajú k meritu veci čo povedať. Je to len exibionizmus prispievateľov. najsmutnejším je príspevok samotnej autorky p. Rotmayerovej. Vôbec ju netrápia názory diskutujúcich. Asi su jej ukradnuté.. Ani k jednému sa nevyjadrila. Svoju úlohu však splnila - urobila čo chcela, resp. za čo jej asi aj zaplatili - bezplatnú reklamu p.Banášovi... Je priam komické od nej, že p. banáša zaradila pred p. Lubomíra Juríka a to už je nejaky spisovateľ.. Klikol som na tento článok, lebo ma upozornili, že p.Banášovi už robí reklamu aj Nové slovo, a vraj redaktorka z bývalej Pravdy, kolegyňa pán Leška, etc. A mali pravdu urobili to ako sa na redkatorku Pravdy patrí. Dobrá práca p. Rotmayerová.

Stránky

Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama