Vlasť je tam, kde nikto nebol 9

Uverejňujeme deviatu časť čítania na pokračovanie z krimi-novely Ľuboša Juríka zo starej Bratislavy. Je to jedna z autorových posledných noviel zo série Krimi prípady reportéra AZ.
Počet zobrazení: 3389
krimjuriki.JPG

Anton Záruba nemal vo zvyku si poobede zdriemnuť, ale keď sa vrátil zo Savojky, cítil sa unavený a po vypitom víne ho pobolievala hlava. Nebo sa zaťahovalo mrakmi a každú chvíľu sa mohla strhnúť búrka. Za súkromným detektívom chcel ísť oddýchnutý a triezvy. Keď si líhal do postele, na okenné tabule dopadali prvé kvapky dažďa a o chvíľu už do ulíc na strechy domov, stromy a parky tiekli prúdy vody, akoby mala nastať potopa sveta.
     Zaspával a v polospánku počul nárazy vetra, šum dažďa a tlmené hlasy kdesi celkom blízko jeho izby.
     Sen sa mu miešal s realitou.
    Zdalo sa mu, že počuje rev leteckých motorov, vybuchujú bomby, vzápätí kvília ranení, ktosi sa nad ním skláňa: vidí, že je to Juliana a v očiach má vyčítavý pohľad. Cez poodchýlené dvere do svojej kancelárie vidí mladého Graneca, ako sa bozkáva s redakčnou pisárkou Zuzkou Krajcovou. Tváre sa mihajú: mŕtvy Ondrej Granec, rozosmiaty Weiss mu medzi záchvatmi smiechu oznamuje, že zabil Demjána, aby pomstil rodinu.
     Strhol sa zo spánku. Vonku už prestalo pršať, stále však podúval vietor a hnal nad mesto ďalšie mraky. Pozrel sa na hodinky: spal takmer hodinu, necítil však žiadnu úľavu, pobolievala ho hlava a mal sucho v ústach. Napriek tomu sa pozviechal z postele a nad umývadlom si opláchol tvár. Voda ho trochu prebrala a do tela  sa postupne  vracala energia.
     Obliekal sa a pobral sa do ulíc. Nikam sa neponáhľal, bol si istý, že súkromný detektív bude doma a že ho čaká.
     Vzduch bol čistý, nasýtený vôňami kvetov a stromov, vyumývané ulice sa leskli po daždi. Nebo sa znovu zaťahovalo mrakmi, bolo však príjemne a sviežo, z oblohy sa nesmelo spúšťali tenké pásiky slnečných lúčov a sfarbovali povetrie zvláštnymi, snovými odleskami. Kým prišiel k domu, kde býval súkromný detektív, vrátila sa mu dobrá nálada, hlavu mal čistú a nevedel sa dočkať rozhovoru so svojím priateľom.
     Štefan Gabura bol doma; okamžite otvoril, len čo Záruba zazvonil, akoby stál za dverami. Na stolíku už boli pripravené šálky a dóza s čajom. Gabura dal zovrieť vodu, ktorú mal v čajníku. Reportér mu stručne a zrozumiteľne opísal priebeh stretnutia v Savojke. Súkromný detektív pozorne načúval a keď sa usadili do starých, ale pohodlných kresiel k šálkam čaju, bez otáľania spustil.
     „O krôčik sme sa priblížili k vyriešeniu záhady,“ povedal uvoľnene. „A možno sme ju vyriešili úplne.“
     Bolo na ňom vidno, že je vo forme a s ľahkosťou rozmotáva klbko posplietané z faktov, dohadov a okolností spojených s vraždou Ondreja Graneca. Ako to mal vo zvyku, na hárok papiera kreslil dôležité, aj menej dôležité postavy a postavičky prípadu.
     „Od tej chvíle, ako četník Jahelka našiel na lavičke v parku zastreleného Ondreja Graneca, polícia urobila všetky nevyhnutné kroky,“ hovoril rozvážne. „Nič jej nemožno vyčítať, vari len nedostatok predstavivosti. Súdny lekár, expert na balistiku, výpovede svedkov... nemá zmysel, aby som to preveroval. Poctivá práca! Hoci obeť nemala pri sebe žiadne doklady, rýchlo zistili jej totožnosť. A podľa starej osvedčenej poučky – keď chceš poznať vraha, pýtaj sa na obeť – sa mohlo začať vyšetrovanie. Oficiálne, aj neoficiálne. A k tomu neoficiálnemu patrí aj tvoja pomoc a s dovolením, aj moja maličkosť.“
     Spokojne sa napil čaju a gestom ponúkol aj Zárubu.
     „Kto mohol byť vrahom?“ spýtal sa trochu teatrálne súkromný detektív a sám si aj odpovedal: „Ktokoľvek, kto bol v tom čase v parku. Ale kto bol v tom čase v parku? Náhodní chodci, penzisti, študenti, ľudia na prechádzke... Všetci sú podozriví, ešte aj četník Jahelka. Ale s kým mal Granec schôdzku, s kým sa stretol? Bola vražda premysleným činom, alebo činom emotívnym a impulzívnym? Na to sa ťažko hľadala odpoveď. Postupne sa objavili určité indície, ktoré ma postupne naviedli na stopu.“
     Odmlčal sa.
     „Na akú stopu?“ spýtal sa reportér.
     Súkromný detektív sa neponáhľal s odpoveďou.
     „Aký bol Ondrej Granec človek?“ spýtal sa po krátkej odmlke. „Podľa informácií, ktoré mám najmä od teba, to bol človek cynický, tvrdý, nemilosrdný, nemal problém klamať a podvádzať spoločníka. Okrem toho mal politický vplyv, mal pozíciu v Hlinkovej strane a to mu umožňovalo získavať zákazky. Zneužíval svoje postavenie... Okrem iného aj tým, že sa odhodlal arizovať...“
     Odmlčal sa, hľadel na hárok papiera. Nadýchol sa.
     „Podozrenie bolo na svete,“ pokračoval. „Bacigál mal motív, mal príležitosť. Všimol som si, že veľmi ochotne a presne popísal svoje stretnutie s Granecom. Až priveľmi ochotne! Nie je to čudné? Dokonca sa sám priznal, že mal dôvod Graneca zavraždiť... Je to rafinované! Priznal sa ku všetkému a tým od seba odvrátil pozornosť...“
     Vzápätí však súkromný detektív odmietavo pokrútil hlavou.
     „Jedným dychom musím povedať, že táto verzia je nepravdepodobná,“ pokračoval. „Ak by sa chcel Bacigál navždy zbaviť Graneca, tak by to neurobil v parku. To je veľmi riskantné.“
     „Možno chcel Bacigál odviesť pozornosť,“ nadhodil reportér. „Ukázal sa v parku, stretol sa s Granecom a odišiel. No vzápätí tam prišiel niekto iný, koho si Bacigál najal a ten úlohu dokončil...“
     Štefan Gabura prikyvoval. „Aj na to som myslel. Pokiaľ ide o kšefty s armádou, je to vždy háklivá záležitosť. Záujem na Granecovej smrti mohli mať aj iní ľudia. Viem si predstaviť, že niektorí vplyvní ľudia z ministerstva sa chceli zbaviť nepohodlného svedka.“ Skúmavo sa zahľadel na poznámky. „Menia sa časy, zmenili sa pomery. Víťazi budú hľadať a súdiť vinníkov. Granec toho vedel priveľa!“
     „Niekto chcel zahladiť stopy?“ spýtal sa Záruba. „Myslíš si, že Granec bol nepohodlný svedok? Že by mohol byť nebezpečný? Mohol niekoho vydierať?“
     „Je to len hypotéza,“ odvetil súkromný detektív s náznakom neistoty v hlase. „Ale uznaj, že hypotéza odôvodnená.“
     „To áno,“ pritakal reportér. „Ale bez dôkazov.“
     „Keď je hypotéza správna, dôkazy sa skôr či neskôr nájdu,“ odpovedal Štefan Gabura. „Nechcel som nič podceniť a preto som sa pustil aj po tejto stope.“
     „Ako sa ukázalo, stopa bola falošná,“ namietol Záruba.
     „To som nemohol vedieť,“ ohradil sa súkromný detektív. „Každú stopu treba preveriť. Okrem toho si myslím, že touto cestou sa vydala aj polícia.“
     Anton Záruba prekvapene nadvihol obočie.
     „Policajný radca Zérer je v týchto veciach nekompromisný,“ tvrdil súkromný detektív. „Poznáme jeho postoje a názory. Nikdy nemal strach pred vysokopostavenými úradníkmi či politikmi. Počas slovenského štátu mal problémy. Určite vie o tom, že v armáde bola korupcia. Nenechá si ujsť príležitosť, aby si na niektorých ľudí posvietil. A celkom určite na niečo príde.“
     „Ale stopa k vrahovi nevedie,“ zopakoval Záruba.
     „Keď som sa po tejto stope pustil, tak som to nemohol vedieť.“
     „A čo ťa posunulo na cestu správnym smerom?“ spýtal sa reportér.
     „Či je správna, to nemôžem zaručiť,“ odpovedal rýchlo Štefan Gabura. „Poznáš moju metódu... Čiastočne je založená na faktoch, čiastočne na dedukcii. Kombináciou týchto dvoch prvkov sa snažím nájsť pravdu.“
     Záruba prikývol. „Nemeníš postupy. Ale teraz si urobil výnimku.“
     „Výnimku?“ spýtal sa prekvapene súkromný detektív. „Ako to myslíš?“
     „Naozaj mám dôvod, aby som pravdu povedal iba tebe,“ zopakoval Štefan Gabura. Potom aj on stíšil hlas. „Nie som si istý, kto je obeťou a kto vrahom...“
     Ani teraz reportér nezareagoval; netušil, čo má Štefan Gabura na mysli.
     „Ak som odmietol stopu vedúcu k armáde, neznamená to, že sme odmietli armádu ako takú,“ pokračoval Štefan Gabura. „Pravda, nemyslím tú našu...“
     Anton Záruba sa narovnal. „Myslím, že rozumiem,“ povedal váhavo. „Reč je o našich dôstojníkoch RAF. Ale tí predsa...“
     „Viem, čo chceš povedať,“ prerušil ho súkromný detektív. „Daniel Demján bol predsa podozrivý od prvej chvíle, ako sa zjavil na scéne. Bol až natoľko podozrivý, že sme ho prestali podozrievať. Mysleli sme si, že nemal dôvod, aby Graneca zavraždil. Mysleli sme si, že ho ani nepoznal.“
     Súkromný detektív sa pozrel na svoje poznámky. „Polícia naozaj nič nezanedbala,“ povedal nečakane. „Overila si každý krok oboch dôstojníkov RAF, ktorí boli v tom čase v Bratislave, teda Weissa aj Demjána. Demján sám povedal, že bol v parku, lepšie povediac, že parkom prechádzal, aby si skrátil cestu k notárovi. Polícia si to overila.“
     „Demján má teda alibi. Prečo by mal byť podozrivý“
     „Zamerali sme sa na Demjána, ale on chcel možno niekoho kryť. Čo ak chcel odpútať pozornosť?“
     „Od koho? Od skutočného vraha?“
     Súkromný detektív zľahka prikývol.
     „Je iba jeden človek, ktorý prichádza do úvahy,“ povedal Anton Záruba zastretým hlasom. „A to je...“
     „Áno, je to Erik Weiss,“ doplnil ho Štefan Gabura.
     „Samý špás, samá sranda,“ pokračoval Anton Záruba. „Myslíš, že je schopný takej pretvárky? Veselý človek... a vrah?“
     „Prečo by vrah nemohol byť veselým človekom?“ odpovedal otázkou Gabura.
     Reportér pokrčil plecami; nechápal zmysel tejto vety. „Ako si prišiel na to, že Weiss je vrah?“ spýtal sa.
     „Nepovedal som, že Weiss je vrah,“ opravil ho súkromný detektív.
     „Tomu naozaj nerozumiem,“ zašomral Anton Záruba. „Obávam sa, že ťa nevládzem sledovať.“
     Štefan Gabura urobil netrpezlivé gesto. „Nuž teda dobre. Vráťme sa k jedinej chybe ktorej sa dopustila polícia.“
     „Chybe?“
     „Chybe,“ zopakoval súkromný detektív. „Demján tvrdil, že si chcel cez park skrátiť cestu a že išiel za notárom. Áno, bol za notárom, ale nikoho nenapadlo spýtať sa... kvôli čomu?“
     „Ako to... kvôli čomu? Je to dôležité?“
     Súkromný detektív sa samoľúbo usmial. „Je to veľmi dôležité. Na našom prípade dokonca najdôležitejšie. Podstatné. Tam je kľúč k celej záhade!“
     Anton Záruba nechápavo zavrtel hlavou. „Čo je podstatné na nejakom notárovi? Tak už ma nenapínaj...“
     „Stačí trochu popremýšľať,“ povedal Štefan Gabura a na hárku papiera zakrúžkoval jednu postavičku. „Notár! Zhodou okolností je tento notár môj starý známy. Je to doktor Švihran, poznáme sa už dlhé roky. Voľakedy sme spolu hrávali v dychovke. On na flautu, ja na trombón... Často sme sa stretávali.“
     „Na trombón? Netušil som, že si aj muzikant,“ zahundral reportér. „A to ťa tiež poznám pekne dlho...“
     „Niekoho poznáme dlhé roky,“ prikývol Štefan Gabura, „a takmer nič o ňom nevieme.“
     „Máš na mysli doktora Švihrana?“ spýtal sa nervózne reportér.
    Súkromný detektív zavrtel hlavou. „Myslím to všeobecne,“ odpovedal nevzrušene. „Je to len maličkosť, ale ty si nevedel, že som kedysi hrával na trombóne... A predsa z takýchto maličkostí vznikajú priateľstvá.“
     „Škoda, že nehrávam na žiadny hudobný nástroj,“ zašomral Záruba. „Človek na všetko nepomyslí... Vôbec si neviem predstaviť, ako fúkaš do trombónu. Ako sa taký trombón drží?“ Nečakal na odpoveď. „A čo má s tým všetkým spoločné notár?“
     Štefan Gabura hneď neodpovedal; nechával reportéra, aby sa spaľoval nedočkavosťou.
     „Nebyť toho trombónu a tej flauty, tak mi doktor Švihran nikdy neprezradí, kvôli čomu za ním Daniel Demján prišiel. Notár musí mlčať, pokiaľ ide o záležitosti klienta. Nemôže prezradiť obsah zmlúv, testamentov či dokladov. Vypovedať môže iba na súde!“
     „Ale tebe to prezradil. Vďaka trombónu.“
     „Mne to prezradil. Vďaka trombónu, flaute a dychovke.“
     Reportér si vzdychol. „Možno ťa raz zabijem a nikto sa nedozvie prečo.“
     „Pokúšam sa o to, aby si sa naučil logicky myslieť.“
     Reportér mávol rukou. „Ako vidíš, je to zbytočné úsilie...“
     „Takže... malá lekcia z logiky!“ Súkromný detektív sa napil čaju. „Obaja sme predpokladali, že Erik Weiss je žid. Logické nie? Veľa židov má meno Weiss. Takže pilot RAF Erik Weiss mal dostatočný motív, aby bojoval proti fašistom a možno mal aj osobný motív. Pomstu. Chcel sa pomstiť za svoju rodinu a tragédiu, ktorá ju postihla. Predstieral, že je veselý, rozšafný... aby zakryl ozajstné pohnútky. Predpokladali sme, že Ondrej Granec, ktorý arizoval luxusnú vilu, by mohol byť obeťou niekoho zo židovských potomkov, ktorí prežili vojnu... A logika nepustí!“
     Reportér si pozvoľna uvedomoval, kam Štefan Gabura mieri.
     „Logika nepustí,“ zopakoval po ňom. „Ondrej Granec mal silnú pozíciu v Hlinkovej strane, zásoboval armádu a mohol arizovať majetok bohatých Židov...“ Odmlčal sa. „Všetko smeruje k tomu, že Granec arizoval vilu, no nemohol ani len tušiť, že Erik Weiss vojnu prežije a príde sa pomstiť. To on zabil Ondreja Graneca!“
     Súkromný detektív sa tajuplne usmieval.
     „A Weissov priateľ, Daniel Demján, ho kryl, chcel odviesť pozornosť,“ pokračoval reportér. „Už chápem, prečo si vravel, že váhaš, kto je vrah a kto obeť...“
     Súkromný detektív sa stále usmieval, mlčal, so záujmom načúval reportérovým slovám.
     „Kto je obeť a kto vrah?“ zopakoval reportér. „Erikovi Weissovi nikdy nič nedokážu... Ak sa bude štát držať zákonov, tak Weissovi vilu vrátia. A Demján? Chce odísť, vráti sa do Anglicka. Nenašiel tu vlasť, ktorú hľadal...Prípad sa odloží ad acta. Polícia nikdy nezistí, ako sa Weiss dostal do parku a zastrelil Graneca. Život pôjde ďalej...“
    Záruba vzal zo stola šálku čaju, ktorý medzitým vychladol a na dúšok ho vypil.
     „Vidím, že ti čaj prospieva,“ povedal Štefan Gabura a opäť mu nalial. „Ešte si vypi. Rád by som dokončil lekciu logiky...“
     Reportér natiahol nohy pred seba a pozeral, ako zo šálky stúpa tenký prúžok voňavého dymu; bol spokojný sám so sebou a spôsobom, ako rozlúštil záhadu Granecovej vraždy.
      „Vrátim sa k flaute a trombónu,“ pokračoval rozšafne Štefan Gabura. „Stále hovoríme o logike, no niekedy aj ona zlyháva. Židia sami vravia: všetko je inak!“
     Anton Záruba spozornel. „Čo zase, dočerta, vymýšľaš? Ako to myslíš... všetko je inak?“
     „Ešte šálku čaju a môžeš požiadať o licenciu detektíva,“ odpovedal s úsmevom Štefan Gabura. „Prečo som ťa upozornil na chybu, ktorú urobila polícia? Prečo ti chcem naznačiť, aké sú dôležité staré priateľstvá? Už vieš, prečo je dôležitá flauta a trombón?“
     Reportér sa nasilu usmial. „Ešte liter čaju a určite to pocho
     Súkromný detektív urobil dramatickú pauzu; obradne sa napil čaju, zamľaskal, zopäl prsty na bruchu. „Vravel si, že Daniel Demján sa chystá odcestovať? Chce odísť, pretože tu nenašiel vlasť?“
     Reportér prekvapene prikývol.
     „Už som to od teba počul,“ zašomral Gabura. „Alebo od niekoho iného? Vlasť je tam, kde nikto nebol... Možno tam, v Anglicku, si nájde novú vlasť. Ale kým odíde, mal by si sa s ním stretnúť. Mal by si ho varovať, aby si dával väčší pozor. A mal by si sa ho spýtať... aký silný mal motív, keď sa rozhodol vraždiť.“
    Anton Záruba chvíľu neprítomne hľadel do prázdna. „Rozhodol sa... vraždiť?“ spýtal sa, keď sa spamätal.
     „Prečo zastrelil Ondreja Graneca...“
     Zostalo ticho. Bolo počuť len kvapkanie vody z kohútika.
     „Daniel Demján zastrelil Ondreja Graneca?“ spýtal sa napokon reportér.
     Súkromný detektív sotva badateľne prikývol. „Som si tým istý, aj keď nemám žiadny dôkaz... Mám však informácie od notára doktora Švihrana. A sú to informácie, ktoré by presvedčili nielen políciu, ale aj každý súd.“
     Anton Záruba zhlboka dýchal; visel Gaburovi na perách.
     „Notár mi povedal, že vila, ktorú Ondrej Granec arizoval, patrila rodičom Daniela Demjána,“ pokračoval súkromný detektív. „Tiež mi potvrdil, že Demjánovci boli Židia a celá rodina, okrem syna Daniela, ktorý včas ušiel do emigrácie, skončila v koncentračnom tábore. Demján chcel od notára vedieť, ako by mohol dostať vilu svojich rodičov naspäť. Notár mu povedal, že to bude ťažké, veľmi ťažké, spravodlivosti sa tak skoro nedovolá...“
     „Takže... nie Erik Weiss, ale Daniel Demján je Žid!“ zvolal reportér.
     Súkromný detektív opäť prikývol. „Mal motív, dôvod, aj príležitosť, aby sa pomstil. Choď za ním, nájdi ho skôr, ako odíde. Nech ti dopovie tento smutný príbeh. Ale nesúď ho! Nechaj ho odísť... Pomsta bola dokonaná! Teraz už chápeš, prečo som nevolal policajného radcu Zérera. Ten by nebol taký zhovievavý, ako sme my. Nehovoriac o tom, že naozaj nemáme žiadne priame dôkazy.“
     „Tak je to teda,“ prehovoril po chvíli Anton Záruba, keď si dôsledne uvedomil význam Gaburovho odhalenia. „Ale aký má zmysel stretnúť sa s Demjánom? Sám od seba sa mi predsa neprizná! Rozhovor s ním by mohol byť nebezpečný... Keď zabil raz, môže zabiť opäť...“
     Súkromný detektív rázne zavrtel hlavou. „Nie. On nie je ten typ. Nemá radosť zo zabíjania. Zabíjanie sa mu bridí. Zabil Graneca, aby vykonal akt pomsty. Akt spravodlivosti.“
     „Policajný radca nemá pochopenie pre takýto výklad spravodlivosti,“ podotkol Záruba. „Určite by Demjána okamžite zatkol pre podozrenie z vraždy... Nemá rád, keď spravodlivosť nie je v rukách zákona.“
     Súkromný detektív starostlivo zložil hárok papiera a pohodlne natiahol nohy; dal tým najavo že prípad je vyriešený a nemá význam sa s ním zapodievať.
„Čo je spravodlivosť a čo zákon?“ spýtal sa sám seba. „Po tejto vojne ešte potrvá, kým zákon a spravodlivosť budú tým, čím bývali. To ešte potrvá...“

*

      Anton Záruba sedel v kancelárii šéfredaktora Bratislavských novín AZ a so záujmom čítal reportáž Matúša Graneca o osudoch dôstojníkov RAF počas vojny.
     Mal dobrý pocit: opisy udalostí boli výstižné, stručné, fakty strohé, nevtieravé no presvedčivé. Text mal drobné nedostatky, zopár gramatických chýb, ale po úpravách mohol ísť do tlače.
     Dočítal. Nadvihol hlavu a spod privretých viečok zaškúlil na Matúša Graneca ktorý prešľapoval z nohy na nohu, šúchal si nervózne ruky a líca mu zafarbili červené machule. Chcel ho pochváliť, no zháčil sa; nesmie mladého rozmaznávať.
     „Ujde to,“ zahundral. „Vzhľadom na to, že je to tvoj prvý pokus... celkom vydarené. No nech ti nenaprší do nosa... Keby sme mali viac času, dám ti to prepracovať. Ale v novinách nikdy nie je dosť času. Uzávierka je neúprosná. Zaradíme reportáž do čísla.“
     Matúš Granec sa od vzrušenia zakoktával. „Kedy... vyjde?“
     Anton Záruba chvíľu zvažoval. Premýšľal, či reportáž uverejniť už v zajtrajšom vydaní, alebo ešte deň-dva počkať, kým Demján neodcestuje. Lenže v reportáži sa Demján vôbec nespomínal! Obavy, že by sa Demján vystrašil, boli zbytočné.
     Skôr či neskôr sa Matúš Granec dozvie, že jeho otca zavraždil dôstojník RAF Daniel Demján. Bude to kruté, ale mladý Granec sa s tým musí vyrovnať.
     „Zajtra to už nestihneme,“ povedal Záruba rozvážne. „Ale už pozajtra by reportáž mohla vyjsť. Začneme na prvej strane.“
    Matúš Granec sa nadýchol. „To bude... sláva! Vidieť svoje meno v novinách... Neviem sa dočkať, keď noviny ukážem doma, kamarátom... aj Zuzke!“ Zvrtol sa a pobral sa k dverám. Už mal ruku na kľučke, keď sa zvrtol. Pozrel na Zárubu. „Neviem, či sa to patrí... ale chcem sa vám poďakovať...“
    Reportér sa skúmavo zahľadel na mladého Graneca. „Tak? A za čo?“
    Matúš Granec stlačil kľučku. Neisto sa usmial. „Že ste mi dali šancu...“

(Pokračovanie)

Prvá časť tu>>

Druhá časť tu>>

Tretia časť >>

Štvrtá časť>>

Piata časť>>

Šiesta časť>>

Siedma časť>>

Ôsma časť>>

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
23. august 2012, 15:34
Nemám čo dodať, čím ďalej, tým lepšie! Je to krásny literárny skvost. Ako to skončí, neviem sa dočkať.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
23. august 2012, 15:39
Rád by som si kúpil knihu. Môže mi dať redakcia kontakt na autora, resp. na vydavateľa? Povedal by som, že tieto pokračovania vám zvýšili sledovanosť. Máte prehľad, koľko ľudí si to prečítalo?
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
24. august 2012, 16:11
Kniha by mala vyjsť pred Vianocami vo vydavateľstve Magnum Publisher, tam vyšli aj predchádzajúce krimi prípady Ľuboša Juríka. p
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
25. august 2012, 12:18
Kde je vlasť? Naozaj tam, kde nikto nebol. Skončíme na lavičke ako ten zabitý negatívny hrdina Granec. Ako bezdomovci. Aká smutná symbolika! Vyzerá to tak, že nám vlasť ukradli. Bôľno-krásny príbeh.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984