Mýty a nereálne očakávania
Pohľad na diskusiu o dôchodkovom systéme na Slovensku zvonku je niekedy, ba až často, veľmi groteskný. Väčšina novinárov vláde vyčíta, že koná demagogicky a ideologicky a vláda sa v tejto diskusii naozaj nespráva veľmi šikovne.
Lenže mnohých novinárov možno hodnotiť ešte horšie: namiesto objektívnych analýz ponúkajú opakovane rovnaké otázky s rovnakými odpoveďami a dávajú priestor rôznym „odborníkom“ a „analytikom“ z pravicových ideologických „thnik-tankov“. Diskusia sa tak mení na masírovanie mozgov bez priestoru na seriózne argumenty. Napokon, je to odraz toho, ako sa u nás tzv. dôchodková reforma v nedávnej minulosti uskutočnila. Aj na východoeurópske pomery bola nesmierne blesková a nesmierne radikálna. Ale predovšetkým – a práve teraz by to už konečne malo byť jasné – vytvorila nerealistické očakávania.
Nízke výnosy, veľa populizmu
Najznámejším príkladom by mohol byť sľub z reklamnej kampane jednej z DSS, ktorá už medzitým zopárkrát zmenila meno a ktorá sľubovala „švajčiarske dôchodky“. Je to nezmysel. Priemerný Slovák švajčiarsky dôchodok nikdy mať nebude. Druhý pilier nie je perpetuum mobile na peniaze. Na švajčiarske dôchodky potrebujete v prvom rade švajčiarske platy. Dôvera v kapitalizáciu je prehnaná a aj pohľad po Európe (a nielen po nej) ukazuje, že je nereálna. Hoci stúpenci kapitalizačného penzijného systému radi opakujú, že jeho efektivitu možno hodnotiť iba v „dlhodobom meradle“, občania sa celkom oprávnene môžu pýtať, aké je to dlhodobé meradlo. Dokedy nás straty – ktoré sú dnes krutou realitou aj v slovenskom II. pilieri – ešte nemusia znepokojovať a odkedy sa už máme báť, že nebudeme mať na slušný dôchodok?
Nízka, nulová, alebo dokonca záporná výkonnosť kapitalizačných penzijných schém nie je len dôsledkom súčasnej krízy. Napríklad v Poľsku a Maďarsku existuje „II. pilier“ už desaťročie, ale optimistické odhady výnosov sa nenaplnili. Vo Veľkej Británii sa tesne pred Vianocami 2007 tešili desaťtisíce dôchodcov z toho, že sa vláda rozhodla ich odškodniť, lebo prišli o všetko, alebo takmer o všetko, v rôznych kapitalizačných dôchodkových programoch ešte pred rokom 2005, najmä od roku 2000. Asi 140-tisíc ľudí tak prišlo o šancu na „lepší dôchodok“, lebo ich kapitalizačné dôchodkové fondy skrachovali (treba priznať, že bez niektorých našich „bezpečnostných“ poistiek) a to v čase, kedy o nejakej globálnej ekonomickej kríze nikto ani nechyroval.
Riziko je pritom v tomto systéme stále pomerne veľké, a to aj v prípade, že štáty urobia také opatrenia, aké od júla začali platiť na Slovensku. V rozdelení fondov na tri stupne rizika bola dávka populizmu. Predovšetkým preto, že v skutočnosti nejde o sporenie, ale o investovanie, takže ľudia by sa mali rozhodovať do akých aktív svoje dôchodkové odvody vhodne investovať, aby im pri nízkom riziku priniesli čo najvyššie výnosy. Lenže 99 percent ľudí nemá dostatočné vedomosti, znalosti a ani informácie na to, aby robili inteligentné investičné rozhodnutia a pri výbere z takýchto troch fondov ich ani robiť nemôžu.
Kapitalizácia má rôzne podoby
Už dávnejšie som upozorňoval, že sa tu vytvára nepravdivý mýtus o výhodnosti akciových investícií, ktoré mali za doterajších okolností tvoriť hlavnú časť portfólia aktív v tzv. rastových fondoch. Dôchodkové správcovské spoločnosti (DSS) teraz „nariekajú“, že sa v dôsledku nových pravidiel musia zbavovať rizikových akcií, a to znižuje predpokladaný výnos budúcim dôchodcom, ale dlhodobé porovnávania ukazujú, že to nie je pravda. Pre Slovensko ako finančne plne otvorenú ekonomiku je relevantné porovnanie s inými otvorenými, vysoko likvidnými kapitálovými trhmi. Ak porovnáme výnosy z akciového portfólia založeného na indexe S&P 500 s celkovými výnosmi z amerických či britských vládnych dlhopisov za uplynulých 10, 20 či 30 rokov, vidíme, že sa prakticky nelíšia.
Dlhopisy a široké akciové portfóliá dlhodobo konvergujú, takže z pohľadu dlhodobého investora je v podstate jedno, či sú aktíva v „rastovom“, „zmiešanom“, alebo „konzervatívnom“ fonde. Samozrejme, z hľadiska očakávaného výnosu, nie z hľadiska rizika. To je pri akciovom portfóliu oveľa väčšie, čiže fondy, ktoré majú nejakú väčšiu časť prostriedkov v akciách, vykážu tento rok bolestivé straty.
Kapitalizácia pritom vôbec nemusí vyzerať tak, ako ju poznáme zo Slovenska. To je ďalší z mýtov, ktorým v dôsledku propagandy namiesto otvorenej diskusie uverila väčšina ľudí na Slovensku. Opak je pravdou – „kapitalizácia“ má v (západnej) Európe veľa podôb. Napríklad vo Švédsku zriadili v roku 1999 systém tzv. virtuálnych kapitálových účtov. Predtým závisela výška dôchodku od platu v pätnástich najlepších rokoch pracovného života – zväčša to boli roky ku koncu kariéry. V novom systéme si jednotlivec odkladá 16 percent hrubej mzdy na virtuálny kapitálový účet v štátnom dôchodkom systéme. Tieto odvody štát úročí podľa výšky hospodárskeho rastu. Presne určeným vzorcom tiež upravuje výšku aktív podľa demografického vývoja. Systém je tak dlhodobo účtovne vyrovnaný.
Británia bola príkladom...
Je pravda, že aj nový systém zaviedol 2,5-percentný dôchodkový odvod zo mzdy na sporenie cez investície na finančnom trhu, čo je obdoba nášho II. piliera. Budúci penzista má možnosť vybrať si fond podľa vlastného uváženia. Lenže doterajšie výsledky sú také, že až 90 percent ľudí k aktívnemu výberu – teda k účasti v tomto systéme – neprikročí a skončí v štátnom investičnom fonde. Mimochodom, švédsky systém si medzičasom získal veľkú obľubu aj inde a začínajú ho realizovať aj ďalšie západoeurópske štáty.
V západnej Európe sú so svojimi dôchodkovými úsporami investovanými na finančnom trhu spokojní Holanďania. Ich schémy fungujú hlavne na sektorovom princípe, do riadenia majú čo hovoriť odbory. „Kapitalizácia“ v štýle masových kolektívnych schém je rozšírená aj v severských krajinách, s ešte silnejšou úlohou odborov v porovnaní s Holandskom. Naopak, britský systém zamestnaneckých dôchodkových schém je silne rozdrobený. Pracovníci stále strácajú veľké množstvo nasporených peňazí prestupom medzi schémami. Mnohé z týchto schém sú drahé, niektoré sú schopné počas sporenia sporiteľovi zhltnúť až 40 percent odvodov.
Aj preto je zaujímavé, že v 90-tych rokoch, keď sa prvýkrát začalo v Európe hlasnejšie hovoriť o problémoch dôchodkového zabezpečenia, zvyklo sa poukazovať na Veľkú Britániu ako na príklad krajiny, ktorá „nemá dôchodkový problém“. Prepočty ukazovali, že dôchodkové fondy (zamestnanecké aj nezávislé) majú svoje záväzky plne pokryté aktívami.
Nuž, časom sa v mnohých prípadoch ukázalo, že tie aktíva v skutočnosti dostatočné nebudú. A zamestnanecké fondy sa tiež ukázali ako atraktívne sústo pre „šikovných“ manažérov, ktorí odtiaľ prelievali prostriedky do materskej firmy. Tá však občas krachla a diera v dôchodkovom fonde vyšla najavo. Sporitelia skrachovaných fondov dostávali z garančných prostriedkov maximálne 80 percent dôchodku, navyše často od neskoršieho veku, než na aký mali pôvodne nárok. A tak vyvíjali na vládu obrovský tlak silne podporovaní odbormi. Tá napokon prebrala na seba záväzky v miliardách libier, aby ich odškodnila.
Zbytočnosť aj pre mladých
Aby sme boli objektívni, treba priznať, že slovenský „druhý pilier“ má lepšie poistky proti defraudáciám ako britský systém zamestnaneckých dôchodkových spoločností (aj keď ten tiež nebol bez poistiek, ktoré sa mnohým zdali dostatočné). Ale pocit bezpečia nie je namieste. V momente, keď má niekto právo investovať nejaké aktíva, môže tak urobiť v prospech svoj a neprospech klienta. A pri fondoch, kde sa kumulujú celoživotné úspory státisícov ľudí, bude treba o nejakých 15-20 a viac rokov dávať naozaj pomerne veľký pozor.
Rozhodne väčší, než si dávali desaťtisíce ľudí, ktorí bez uvažovania, iba pod vplyvom reklamy, vstupovali do II. piliera, hoci sa objektívne nemôžu prepracovať k „lepšiemu dôchodku“. A tak sa doň veľa ľudí prihlásilo vyslovene na vlastnú škodu. Boli to napríklad tí, ktorým do dôchodku ostávalo krátke obdobie, napríklad 15 rokov. Nielenže sa za také obdobie ťažko naakumuluje dostatočný kapitál, ale na Slovensku majú ľudia vo vyššom veku problémy so zamestnanosťou a prerušovaná kariéra, zvlášť u nízkopríjmových sporiteľov, má v II. pilieri devastujúci účinok.
Práve o nich asi najčastejšie hovorili predstavitelia vlády a podľa predbežných informácií sa nezdá, že dostatočne dôrazne, lebo aj po druhom „otvorení“ II. piliera je zrejmé, že títo ľudia v ňom zostali. Oveľa menej – v podstate vôbec – sa však nehovorilo o mladých ľuďoch, z ktorých sú tiež mnohí v II. pilieri zbytočne. Ide o tých, ktorí plánujú dlhodobo zarábať, alebo už aj zarábajú, mimo Slovenska (samozrejme, legálne, čiže si v zahraničí platia aj sociálne odvody). Prenosnosť dôchodkových práv vo verejných systémoch je v Európskej únii zabezpečená dobre, ale v prípade „druhého piliera“ to neplatí. Čiže môžu očakávať, že z tzv. I. piliera môžu dostávať dôchodok, aj keď tu nepracovali, ale starobu už budú chcieť prežiť na Slovensku. Z nášho II. piliera však nebudú dostávať nič, ak doň celé roky (či desaťročia) nič neplatili.
Zavádzajúce klišé namiesto argumentov
Predstava, že po tzv. Kaníkovej dôchodkovej reforme už treba všetko „zabetónovať“ a dôchodkový systém „stabilizovať“ bez zmien v budúcnosti je tiež veľmi groteskná, ale môže byť aj nebezpečná. Vláda chce napríklad „skresať“ II. pilier, za čo ju opozícia i novinári tvrdo kritizujú, ale pravda je taká, že to skresanie je nevyhnutné. Reforma bola nastavená príliš radikálne, a to dokonca, aj keď ju porovnáme s v celoeurópskom kontexte s pomerne radikálnymi východeurópskymi reformami. Deväť percent mzdy pre druhý pilier je privysoké číslo, ktoré vytvára zbytočne veľký deficit vo financovaní piliera prvého, a teda zbytočne veľký (a v súčasnej kríze priam neudržateľný) tlak na stabilitu verejných financií.
V absolútnej hmle je riešenie nákupu a vyplácania anuít, teda doživotných dôchodkov, ktoré si klienti DSS budú kupovať po odchode do dôchodku. Dnes nikto nevie, ako to bude fungovať, koľko to bude stáť a teda, aj keď si teoreticky niektorí ľudia vedia vypočítať, koľko by na konci aktívneho veku mohli mať na účte v DSS peňazí, už vôbec nemôžu tušiť, aký dôchodok budú za ne reálne dostávať. Problém je, že v súčasnosti neexistuje dialóg. Vládni predstavitelia na verejnosti opakujú nervózne, ale veľmi neurčité výhrady k druhému pilieru. Proti nim stojí koalícia politikov, „analytikov“ a novinárov, ktorí sa riadia pravidlom, že obhajoba druhého piliera dokazuje akúsi väčšiu inteligenciu, a opakujú zbierku často veľmi zavádzajúcich klišé o nesporných výhodách „kapitalizácie“. Komentátor v denníku SME vyčíta vláde „demagógiu a vulgárny prístup“ k téme dôchodkov, a hoci sa vláda nijako nevyznamenáva, slovenské denníky nevnášajú do problematiky racionalitu: iba preberajú zavádzajúce výroky „analytikov“ rôznych „think-tankov“. Kým v tejto „debate“ nebude menej ideológie a viac vecnosti postavenej na argumentoch, bude to na škodu občanov.
Autor je dôchodkový expert bruselského Centra pre európske politické štúdie
