Július Pántik (15. 1. 1922 - 25. 8. 2002), herec, pedagóg

Július Pántik, vľavo, s Antonom Mrvečkom v tv inscenácii novely rakúskeho spisovateľa Franza Werfela Smrť malomeštiaka, 1977.








Július Pántik, rodák z Plachtiniec, patrí k silnej divadelnej generácii, ktorá mala dramatické umenie skutočne v krvi. Svoju kariéru začal ako vášnivý ochotník počas gymnaziálnych štúdií v Banskej Štiavnici.

Od roku 1942 študoval herectvo na bratislavskom Štátnom konzervatóriu a ako študent začal pôsobiť na scéne činohry Slovenského národného divadla, ktorej zostal verný až do odchodu na dôchodok. Za päťdesiat rokov pôsobenia na poprednej slovenskej divadelnej scéne vytvoril vyše 150 významných divadelných postáv.

Základ hereckého umenia Júliusa Pántika, ale najmä jeho neopakovateľného stvárnenia typických, írečitých slovenských postáv, nájdeme v detstve. Vyrastal v rodine dedinského učiteľa, kde medzi jej členmi vládla nezvyčajná úcta a porozumenie. Najmä starý otec bol pre malého chlapca príkladom dobroty a múdrosti. Neskôr si aj on sám uvedomoval, že tento vzťah mu dal základ, z ktorého čerpal celý život. „Domov je viac ako slovo. Cítiš v tom chuť a vôňu čerstvo upečeného chlebíka, dotyk matkinej zrobenej mozoľnatej dlane, počuješ zurkot bystrinky. Náš domov, naši ľudia. To je niečo, čo určuje celý ďalší život. Bez čoho existovať je ťažké, ak nie nemožné. To je tá vôňa materinej dúšky, čo ťa sprevádza, nech ideš kamkoľvek. Nesieš si ju jednoducho v sebe, v srdci, v duši,“ povedal.

Študent Július Pántik priniesol do divadla mladistvý elán a bezstarostnosť. Urastená postava ho predurčovala do úloh slovenských mladíkov a romantických hrdinov. A príležitosti sa hrnuli hneď po príchode – režisér Jamnický mu dal rolu Lysandra v hre Sen noci svätojánskej (1942), Borodáč postavu Benedika v známej hre Mnoho kriku pre nič (1944). Talent a herecké nadšenie mal možnosť uplatniť v hrách takých velikánov, akými sú Molière, Hugo, Shakespeare, Goldoni, Schiller, Calderón de la Barca a ďalší. Pántik sa zhostil postáv z ich diel skutočne bravúrne, so svojskou eleganciou, šarmom, no zakaždým prirodzene, otvorene, priamo. Obecenstvo, kolegov a všetkých v divadle odzbrojoval úsmevom a večným optimizmom. O svojich hereckých začiatkoch na sklonku života povedal: „Boli to nádherné časy. Mali sme jasný cieľ: dokázať svetu, že Slováci majú svoju históriu, krásne obyčaje. Sú nielen pracovitým národom, ale i kultúrnym. Nezabúdam na tie prebdené noci, keď sme špekulovali, čo a ako vylepšiť. Ticho som sedával v hľadisku počas skúšok svojich kolegov a potom ešte dlho rozoberal každé slovo, každé gesto. Nechcem hodnotiť, viem, niečo sa podarilo viac, iné menej. Vždy som sa však snažil byť úprimný – k sebe i k ostatným. Svoje vnútorné presvedčenie som našťastie nikdy nezradil, a to je pre mňa najdôležitejšie.“

Július Pántik zostal v pamäti divákov najmä v charakteristických slovenských postavách. Vari nikto iný nepriniesol na dosky divadla toľko slovenskej dediny ako práve on. Ján z Barčovej Matky (1944), Miško z Tajovského Ženského zákona (1944), Ďurko zo Statkov-zmätkov (1950, 1955), Martin Kabát z Drdovej hry Na posiedkach s čertom (1946), to sú len niektoré postavy, ktoré nesú typický pántikovský rukopis. Divadelní teoretici zhodne konštatovali, že Július Pántik bol najírečitejším reprezentantom našej dediny, jej rôznych sociálnych vrstiev, chlapských nátur, sklonov, ľudovej tragiky a humoru. Tieto danosti využil v Tajovského postavách, napríklad v postave richtára z Nového života (1978) alebo v neveľkej postave Kohútika v Urbánkovom Rozmajríne (1960). Aj neskôr vo väčšine inscenácií stvárnil veľké postavy, v ktorých rozvinul všetky polohy svojho herectva a dispozície stelesniť najprotirečivejšie, tragické i tragikomické charaktery.

S pokračujúcimi rokmi a pravdepodobne aj s nadobudnutou praxou v divadle akoby u Pántika ustúpila živelnosť, intuícia a prerástla do presne kontúrovaných, dobovo a lokálne pevne zakotvených typov. Charakterotvorné herectvo a zmysel pre zveličovanie negatívnych čŕt uplatnil vo viacerých inscenáciách aj neskôr. A bolo čitateľné i v hraných filmoch. V prvom období jeho filmovej tvorby sa v jeho podaní výrazne vynímajú opäť postavy dedinských ľudí, ktorých obdaroval príznačnou dikciou a intonáciou. Medzi takéto postavy patrí napríklad valach Mišo v dráme Varúj…! (1946). Nezabudnuteľný je v jeho podaní vojenský lekár vo filme Bíla tma (1947) alebo Turoň vo folklórnej hudobno-tanečnej veselohre Rodná zem (1953). Zlom v jeho filmovom herectve sa prejavil vo filme Fronta (1954), Veľká samota (1960), Prerušená pieseň (1960). Slovenské filmové herectvo sa rozvíjalo a Pántik sa tiež menil a stvárňoval rôznorodejšie, ľudsky i psychologicky diferencovanejšie postavy.

Okrem rozsiahlej kinematografie má Július Pántik zásluhy aj ako pedagóg. V rokoch 1947 – 1957 vyučoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a v rokoch 1951 – 1965 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V televízii sa uplatnil aj ako režisér a neraz bol spoluautorom dramatizácie. V pamäti mnohých zostal aj z rozhlasu, kde vytvoril množstvo presvedčivých postáv v hrách slovenských klasikov, v pôvodných slovenských rozhlasových hrách či v rozhlasových dramatizáciách prozaických predlôh, a najmä v rozprávkových hrách.

Roku 1992 Július Pántik odišiel do dôchodku a s divadelnými divákmi sa rozlúčil predstavením úspešnej inscenácie Zo života dážďoviek, kde stvárnil postavu Johana Ludwiga Heiberga. Jeho dlhoročná kolegyňa Mária Kráľovičová spomínala, ako vravieval, že sa mu v živote takmer všetko splnilo, zostali len tri vysnívané úlohy: Jánošík, Hamlet a v dabingu populárny francúzsky herec Jean Gabin. „Ale, veď ani Gabin nestihol dabovať Pántika,“ utešovali ho kolegovia z divadla. Keď rozsýpali popol Jeana Gabina nad La Manchom, vždy usmiaty, optimistický, beťársky Pántik plakal.

Július Pántik zomrel vo veku 80 rokov v poslednú augustovú nedeľu roku 2002. Potichu, skromne – tak ako celý život žil.

Foto: tv program