Čítanie na leto: Vlasť je tam, kde nikto nebol 10

Uverejňujeme desiatu, poslednú časť čítania na pokračovanie z krimi-novely Ľuboša Juríka zo starej Bratislavy. Je to jedna z autorových posledných noviel zo série Krimi prípady reportéra AZ.
Počet zobrazení: 4159
krimjuriki.JPG

Policajnému radcovi Augustínovi Zérerovi nebolo veľmi do reči. O vražde Ondreja Graneca sa mu nechcelo hovoriť, odpovedal vyhýbavo, alebo neodpovedal vôbec. V skutočnosti však nemal čo povedať, pretože polícia nezistila žiadne nové fakty, ani okolnosti. Až keď sa reportér Bratislavských novín AZ Záruba chcel zdvihnúť, poďakovať a odísť z kancelárie Zemského policajného riaditeľstva, začal neochotne vysvetľovať.
     „Stopy vedú k bývalým vysokým úradníkom ministerstva. Granec sa pre nich stal nepohodlným. Vedel toho priveľa. Myslím, že ich začal vydierať. Ale... nevieme to dokázať. Nepohli sme sa z miesta.“
     „V čom je problém?“ spýtal sa reportér.
     „V tom, že tí istí vysokí úradníci zostali vo svojich funkciách a maria vyšetrovanie,“ povedal s trpkosťou v hlase policajný radca. „Ešte dlho potrvá, kým sa chliev vyčistí. Možno sa nevyčistí vôbec...“ Znechutene mávol rukou. „Prevrátia kabáty a ďalej budú kradnúť.... Ako blchy preskočia z jednej strany do druhej a zase budú pri moci. Tak to na Slovensku chodí!“
     „Nebývali ste takýto skeptický,“ poznamenal Záruba.
     Policajný radca mal meravú, napätú tvár. „Nebýval som taký,“ pripustil rezignovane. „Ale ani časy také nebývali. Teraz je zločin povýšený nad právo. Ako sa chcete domáhať spravodlivosti?“
     „Vždy sa nájde niekoľko statočných,“ zašomral reportér.
     „Nájde,“ prikývol Augustín Zérer. „Len je to občas únavné. Na smrť únavné.“
     „Dovoľte mi ešte otázku,“ pokračoval po chvíli reportér. „Naznačili ste, že vrahom Ondreja Graneca by mohol byť niekto, s kým obchodoval. Čiže... ľudia priamo spojení s ministerstvom a s armádou?“
     Policajný radca mlčky prikývol.
     „A čo stopa, ktorá viedla k dôstojníkom RAF? Nie je Daniel Demján podozrivý?“
     „Podozrivý bol každý, kto sa v tom čase nachádzal v parku,“ odpovedal policajný radca. „Aj poručík Demján bol podozrivý. Ako vieme, mal na sebe uniformu RAF, nebolo možné si ho nevšimnúť. Svedkovia ho spoznali. Vieme tiež, že poručík Demján cez park iba prechádzal. Išiel k notárovi. Overili sme si, že tam skutočne bol. Má alibi.“
     „Mohol Graneca zastreliť, keď išiel za notárom,“ namietal reportér. „Vystriehol vhodnú chvíľu, keď naokolo nikto nebol. Prisadol si ku Granecovi a...“
     „Prečo by to robil?“ prerušil ho podráždene policajný radca. „To nedáva žiadny zmysel! Demján Graneca vôbec nepoznal, nemal motív, dôvod... Prečo by zabíjal?“
     „Ste si istý, že sa tí dvaja nepoznali?“
     Policajný radca sa skúmavo pozrel na Antona Zárubu. „Neviem o tom, že by sa poznali,“ odvetil pomaly. „Ale vás poznám už dlho. A poznám vás tak dobre, že sa domnievam... vy čosi viete, čosi skrývate... Chcete mi niečo naznačiť?“
     Anton Záruba sa zháčil. „Naozaj sa poznáme celú večnosť,“ pripustil. „A keďže sa tak dlho a tak dobre poznáme... zaiste vás neprekvapí, že chcem mať v každom ohľade čisté svedomie.“
     „Rozumiem. Ale v tomto konkrétnom prípade... nerozumiem! Vyjadrujte sa zrozumiteľne! Čo viete? Čo odo mňa chcete?“
     Reportér chvíľu váhal. „Veľa toho nechcem. Preto veľa nechcem, že nie som si istý tým, čo viem. Chcem od vás, aby ste sa spýtali poručíka Demjána, o čom sa zhováral s notárom. Prečo ho navštívil. Chcem, aby vám povedal, aký bol dôvod jeho návštevy a čo od neho žiadal. Možno to zmení váš pohľad na tento prípad.“
     Policajný radca meravo pozeral pred seba. „Počúvajte Záruba,“ precedil cez stisnuté pery. „Keby som vás dobre nepoznal, tak vás vyhodím, alebo zatknem pre marenie vyšetrovania. Opakovane sa pýtam: čo viete? Čo odo mňa chcete?“
     Reportér mlčal.
     „Mám pocit, že chcete odpútať moju pozornosť od podvodov, ktoré sa diali v armáde predošlého režimu,“ sekal slová policajný radca. „A tiež sa mi zdá, že chcete upriamiť pozornosť na dôstojníka kráľovského letectva!“
     „Božechráň!“ prerušil ho rýchlo Anton Záruba. „Ani jedno, ani druhé. Ale keď odtiaľto odídem... pravda, ak ma nezatknete!... chcem dobre spávať. Ako sa vraví, spánkom spravodlivých. Bol by som rád, keby ste mi niekedy v budúcnosti nevyčítali, že som vám nepovedal pravdu... úplnú pravdu!“
     Anton Záruba sa postavil, zľahka sa uklonil a pobral sa ku dverám.
     „Aby vás čert zobral,“ povedal policajný radca bez hnevu a ťažko potláčal úsmev. „Beriem vaše upozornenie na vedomie. Uvidím, čo sa s tým dá robiť. Obávam sa však, že od poručíka Demjána sa už toho veľa nedozvieme...“
     „Ako to?“ spýtal sa reportér a ruku mal už na kľučke. „Niečo sa stalo?“
     Policajný radca sa uškrnul. Ale mohol to byť aj úsmev.
     „Poručík Demján zajtra odchádza do Anglicka,“ povedal potom s kamennou tvárou. „Asi tu nenašiel, čo hľadal. To je jeho vec. Nech mu Pán Boh pomáha, aby kdesi... našiel svoju vlasť.“ Posadil sa za stôl a dodal vecným tónom: „Ak sa s ním chcete rozlúčiť, určite ho zajtra nájdete na bratislavskej železničnej stanici...“
     Anton Záruba prikývol. Už bol na ulici a v ušiach mu stále zneli slová: „Nech mu Pán Boh pomáha, aby kdesi... našiel svoju vlasť.“
     Vlasť, pomyslel si, to je tam, kde ešte nikto nebol.

*
     
Bratislavská hlavná stanica bola plná cestujúcich. Tmolili sa po nástupištiach, vyčkávali pred pokladňami, posedávali v čakárňach, prichádzali a odchádzali, niektorí s ľahkou batožinou, malým ruksakom, košíkom či kufríkom, iní zase s ťažkými batohmi, objemnými kuframi, košmi so zeleninou, ba aj sliepkami a husami, zeleninou či skorým ovocím. Bolo vidno aj vojakov v rôznych uniformách, strhané tváre mužov i žien, ba aj detí, ktoré si neboli isté, kam a komu patria. Železničná stanica bola priesečníkom ciest a osudov, križovatkou návratov a odchodov, aj tu bolo cítiť, ako vojna poznačila ľudí, ako zmenila ich návyky a potreby. Bolo však cítiť aj to, že chod vecí sa pomaly vracia do normálu, že mesto začína dýchať mierovým životom a ľudia sa mu prispôsobujú. Staničný amplión každú chvíľu hlásil odchody, meškania a príchody vlakov, vyzýval cestujúcich, aby sa netlačili na nástupištiach, aby nestáli blízko koľají, nech si dávajú pozor, aby ich nezachytil prichádzajúci vlak.
     Reportér Bratislavských novín AZ Anton Záruba stál na prvom nástupišti, odkiaľ mal čoskoro odísť osobný vlak do Viedne a ktorý mal priamy prípoj do Paríža. Poľahky si zistil, kedy vlak odchádza – bol to jediný spoj do Viedne za celý deň – a predpokladal, že týmto vlakom pocestuje poručík RAF Daniel Demján.
     Vlaky nechodili pravidelne, spojenie s Viedňou sa obnovilo až po tom, keď sovietski vojaci postavili ponad Dunaj pontónový most. Občas sa stalo, že spoj vypadol, vlak zostal zaseknutý medzi poškodenými koľajnicami a potom na perónoch postávali nervózni cestujúci, vzájomne si zavadzali, otravovali železničiarov otázkami a hromžili na celý svet.
     Anton Záruba vôbec nevedel, o čom sa chce s poručíkom Demjánom zhovárať, na čo sa ho chce spýtať, či mu prezradí, na čo prišiel súkromný detektív. Nevedel ani to, či poručík príde na stanicu, či pocestuje vlakom; možno už odišiel nejakým autom, alebo autobusom. Možno prišiel úplne zbytočne a Daniel Demján sa navždy stratí aj so svojim tajomstvom. Možno je už za hranicami a na Slovensko sa nikdy nevráti.
     Bol by radšej, keby sa vôbec nestretli, keby Demján nemusel nič vysvetľovať, keby sa ho nemusel nič pýtať; aj tak pochyboval, že sa dozvie pravdu, že sa Demján len tak sám od seba prizná, že spáchal vraždu, nehovoriac o tom, že – ak by bola hypotéza súkromného detektíva chybná – vraždu vôbec nespáchal on.
     Hoci predpokladal, že Demján na stanicu príde, predsa len ho zaskočilo, keď ho na peróne uvidel. Nevysoký, rozložitý a mocne stavaný muž v uniforme RAF pomaly kráčal s kufríkom v ruke. Reportéra tiež prekvapilo, že Demján si obliekol uniformu, akoby tým chcel dať jasne najavo, že sa nemieni skrývať, že sa otvorene hlási k západnému odboju a že je slobodný človek.
     Vedľa Demjána kráčal Erik Weiss. On zbadal Zárubu. Urobil pohyb, akoby chcel siahnuť do vrecka po revolver; vzápätí sa však zoširoka usmial a dokonca Zárubovi zamával. Podišli k sebe, oddeľovali ich asi tri metre: okolo chodili cestujúci, po vedľajšom nástupišti prechádzal vlak a na chvíľu ich zahalil oblakom pary. Keď sa para rozplynula, stáli bez pohybu oproti sebe a pripomínali skamenené súsošie.
     Prvý prehovoril Weiss. „Prišli ste sa rozlúčiť?“ spýtal sa a usmieval sa, hoci mu to zjavne robilo problémy. „Veľa času nám nezostáva!“
     Daniel Demján mlčal.
     Anton Záruba prikývol. „Prišiel som sa rozlúčiť,“ povedal nasilu pokojne. „Ale rád by som ešte počul odpovede na niekoľko otázok.“
     „Verím, že nechcete brániť poručíkovi, aby odišiel,“ rovnako pokojne odpovedal Weiss. „Nebolo by to rozumné. Poručík Demján jednoducho musí odísť.“
    Daniel Demján stále mlčal.
     „Viem, že musí odísť,“ prikývol reportér. „Viem aj to, prečo musí odísť. Ja mu v tom brániť nemienim.“
     „To by ani nešlo,“ usmial sa opäť Weiss. „Máme možnosti, aby sme zabránili ťažkostiam.“ Poklepal prstom po vrecku, kde mal revolver. „Iba ak by všade okolo nás boli policajti. Ale to nie sú vaše maniere...“
     „Čo sa ma chcete spýtať?“ prerušil ich Demján a tvár mal ako z kameňa.
     Anton Záruba chvíľu mlčal, poobzeral sa okolo seba. „Toto nie je vhodné miesto na moje otázky,“ povedal. „Do odchodu vlaku máte viac ako tridsať minút. To nám bude stačiť. Mohli by sme si sadnúť do staničnej reštaurácie.“
     Demján prikývol. „Dúfam, že vám môžeme dôverovať...“
     Aj Záruba prikývol. „Nemám od nikoho príkaz, ani poverenie, aby som sa vás na čokoľvek pýtal. Nechcem o vás nič napísať. Nebudem informovať políciu. Chcem... mať jasno.“
     „Poďme teda,“ súhlasil Demján. „Veľa času nemáme. Nebude vám prekážať, keď bude pri našom rozhovore môj priateľ? On vie o všetkom...“
     Reportér zavrtel hlavou. „Mne to vadiť nebude.“
     „Ale mne áno!“ vyhlásil rezolútne Weiss a pritom ho nutkalo, aby sa rozosmial. „Nechcem byť svedkom žiadnych priznaní, ani odhalení. Nechcem, aby ste aj mne kládli otázky! Mňa minulosť nedobehne... Počkám vás v čakárni. Čakáreň je od slova čakať!“ Rozosmial sa, až sa ľudia na peróne pobúrene obzerali.
     „Tak nestrácajme čas,“ povedal rázne Demján. „Ak sa chcete niečo dozvedieť, musíme sa poponáhľať.“
     Predrali sa cez hlúčky cestujúcich a našli si miesto pri poliatom stolíku v staničnej reštaurácii. Demján bez dlhého uvažovania objednal borovičku s pivom.
     „Je to naposledy, čo si dávam borovičku s pivom,“ povedal chrapľavým hlasom Demján. „Vždy som mal rád borovičku. Voňala lesom... Ale nič nie je bez obetí! Zvyknúť si možno aj na whisky...“
     Anton Záruba s pochopením prikývol. „Cez vojnu som žil vo Švajčiarsku. Pravda, je to iné, ako lietať s bombardovacím lietadlom. Ale podstata je rovnaká. Borovičku tam nekúpite.“
     „Chceli ste sa ma niečo spýtať,“ pripomenul Demján.
     „Áno, chcel. Neviem však, či to má zmysel.“ Odpil si z borovičky a zapil riadnym dúškom piva. „Ani moja otázka, ani vaša odpoveď na tomto prípade už nič nezmenia. O pár minút nastúpite do vlaku a odídete aj s odpoveďou, ktorú mi poviete. Slovensko bude iba spomienkou. A vlasť? Už som to viackrát počul... tá je tam, kde nikto nebol.“
     Daniel Demján chvíľu mlčal. „Tuším, aká bude vaša otázka,“ povedal. „Ale chcem ju počuť od vás.“
     Anton Záruba vrtel v prstoch pohárik. Nadýchol sa. „Nuž dobre! Povedzte... zabili ste Ondreja Graneca? A ak áno... tak prečo?“
     Poručík zostal úplne pokojný. „Vravel som, že veľa času nemáme. Tých pár minút nám nebude stačiť, aby som vám všetko vysvetlil.“ Skúmavo pozrel na Zárubu. „Ako ste prišli na to, že som ho zabil?“
     Záruba opätoval uprený pohľad, vydržal hľadieť do nehybných očí, ktoré pripomínali hadí zrak. „Ani mne tých pár minút nestačí, aby som vám objasnil, ako som na to prišiel. Radšej hovorte vy. Nemusíte sa ničoho obávať. O hodinu budete za hranicami.“
     Keď Demján váhal s odpoveďou, Záruba sa zľahka naklonil nad stolík a pokračoval. „Váš prípad sa začal arizáciou... Museli ste sa vysťahovať z vily, kde bol váš domov. Vysťahovať sa musela celá vaša rodina. Vilu arizoval Ondrej Granec. Trpeli ste tým, túžili ste po pomste... Keď ste sa vrátili z Anglicka, chceli ste nápravu. Chceli ste spravodlivosť... Boli ste za notárom, doktorom Švihranom a ten vám potvrdil, že k vile sa dostal Granec a bude ťažké docieliť, aby vám ju vrátili.“ Dopil borovičku, zapil ju ďalším hltom piva. „Boli ste rozhorčený. Chápem vás...Chápem, že ste sa chceli pomstiť a to bol dostatočný motív. Na pomstu ste mysleli aj vtedy, keď ste zhadzovali bomby na nemecké mestá. Snažím sa vcítiť do vašej situácie... Ale predsa len, vražda za bieleho dňa, vražda v parku, kadiaľ prechádzajú ľudia... to je trúfalosť!“
     Daniel Demján sústredene načúval, tvár mal však pokojnú ale v tom pokoji bolo čosi strašidelné.
     „Neviem, odkiaľ to všetko viete,“ prehovoril po chvíli. „Veľa ste sa dozvedeli, no chýba vám... nazvime to – pointa. Chýba vám kľúčový bod, chýba vám príčina...“
     Demján prikývol a po prvýkrát, čo ho reportér poznal, sa zľahka usmial. „Zabil som Ondreja Graneca,“ povedal a pery mu náhle zvlnil úškrn. „Nemal som to v úmysle. Nechcel som ho zabiť. Aj keď sa často myslel na pomstu, keď som lietal nad Nemeckom...“ Mávol rukou akoby odháňal dotieravú muchu. „Dozvedel som sa, že Granec, on sám, osobne... je zodpovedný za smrť mojich rodičov i sestry...“
     Zlyhával mu hlas.
     „Odkiaľ ste sa to dozvedeli?“ zasiahol Záruba. „Ako viete, že Granec je zodpovedný za smrť vašich blízkych? Granec arizoval vilu... ale prečo si myslíte, že zapríčinil smrť vašich rodičov a sestry? To je vážne obvinenie! Súvisí s arizáciou?“
     Demján sa ovládol. Prikývol.
     Záruba naliehal. „Akú to má súvislosť? Priamu, či nepriamu?“
     „Nerozumiem, na čo sa pýtate!“ zvolal podráždene Demján. „Akú priamu, akú nepriamu? Povedal som to zreteľne! Granec zapríčinil smrť mojej rodiny...“
     „To mi musíte vysvetliť,“ zareagoval rovnako podráždene reportér. „Ako to ja mám vedieť? Hovorte! Čas sa kráti... Ak chcete mlčať, dopijem a odídem!“
     „Keď nám zobrali vilu, tak sa otec začal báť, že príde nielen o majetok, ale aj o život,“ pokračoval Demján. „Vy o tom asi veľa neviete... s arizáciou sa začalo už v roku 1940 a v marci 1942 začali Židov deportovať do koncentračných táborov. Otec tušil, že deportácia znamená istú smrť. Mohol by však zachrániť celú rodinu, keby dostal prezidentskú výnimku. Mal kontakty, bol vážený občan... Spoliehal sa, že mu prezident výnimku udelí, že mu pomôžu priatelia, známi, aj obchodní partneri... Neboli sme chudobní! Otec mal aktíva, mal hotovosť, cenné papiere, aj zlato...Vedel, ako sa vykúpiť, koho podplatiť... Napísal teda žiadosť o prezidentskú výnimku a všetko nasvedčovalo tomu, že ju dostane. Zachránil by rodinu. Napokon, otec prezidentskú výnimku aj dostal! Ale vtedy zasiahol Ondrej Granec.“
     Anton Záruba takmer zabudol dýchať. Tušil, kam poručík mieri, tušil, aká tragédia sa odohrala a prečo sa Demján rozhodol pomstiť.
     „Granec bol vplyvným členom Hlinkovej strany,“ pokračoval Demján. „O tom predsa viete. Dostával veľké zákazky od armády...“
     „O tom viem,“ prerušil ho reportér. „Ako zasiahol?“
     „Prezident Tiso udelil výnimku celej rodine. Potom však na Granecov zásah rozhodnutie zmenil. Výnimku dostal iba otec, matka so sestrou mali byť deportované...“
     Anton Záruba prikyvoval. „Granec sa obával, že Demjánovci by sa mohli dožadovať navrátenia majetku. Skôr či neskôr sa situácia mohla zmeniť. Čo ak Hitler vojnu prehrá? A potom... prišlo by k účtovaniu! Preto sa chcel zbaviť svedkov. Nie svedkov... lež obetí! A tak zariadil, aby celá rodina nedostala výnimku. Len nechápem, prečo otec výnimku dostal a matka s dcérou nie?“
     Daniel Demján odvrátil pohľad. „Tu vidíte cynizmus toho systému. Beštialitu!“ povedal po chvíli a už nevládal skrývať smútok v hlase. „Otca postavili pred rozhodnutie... ani to neviem nazvať... tragické, hamletovské, neľudské... Mohol si zachrániť život, no pred očami by mu odvliekli manželku a dcéru... Neviem si predstaviť, čo prežíval. Rozhodol sa, inak asi nemohol, že pôjde s nimi...“
     „A tak sa stalo...“
     „A tak sa stalo, že moju rodinu deportovali medzi prvými,“ doplnil ho poručík. „Nevrátili sa. Ani jeden z nich sa nevrátil. Nie je nádej, že prežili koncentračný tábor. Sú mŕtvi. Chápete? Definitívne, navždy mŕtvi...“
      Na prvé nástupište prichádzal vlak. Okná reštaurácie sa zahalili do chuchvalcov pary, bolo počuť dunenie koľajníc a ostrý zvuk píšťalky. Cestujúci v reštaurácii dopíjali pivá a chystali sa na odchod.
     „Nie je ani tá najmenšia nádej, že sa vrátia,“ pokračoval monotónnym hlasom Demján. „Už som sa s tým zmieril. Ale nemohol som sa zmieriť s tým, že pôvodca toho zločinu zostal nepotrestaný.“
     „Na perón prišiel vlak do Viedne,“ poznamenal Záruba. „Zostalo nám pár minút času. Dopovedzte! Ako sa to stalo?“
     Demján pokojne prikývol. „Keď sa mi dostal do rúk dokument – mimochodom, mám ho pri sebe – že Ondrej Granec zasiahol priamo v prezidentskej kancelárii, aby výnimku nedostali všetci, vedel som, že sa musím pomstiť. Myseľ som mal celkom jasnú, necítil som hnev, ani strach. Mal som pocit, že musím splniť rozkaz. Akýsi vyšší princíp. Pomsta ako odpoveď! Bola to úloha. Síce nepríjemná, ale nevyhnutná. Tak ako na vojne, keď sme vzlietali a išli bombardovať nemecké mestá.“
     „Dohodli ste sa na stretnutí?“ prerušil ho reportér.
     „Stretli sme sa v parku, keď som sa vracal od notára,“ prikývol Demján. „To pomýlilo políciu, aj svedkov, ktorí ma v parku videli. Od notára som vedel, že vila je v majetku Ondreja Graneca a jeho manželky. Mal som aj dokument o tom, že Granec dosiahol, aby sa prezidentská výnimka zmenila. Nemal som domov, prišiel som o rodinu...“
     „Nepokúšali ste sa s ním dohodnúť?“ spýtal sa reportér. „Aspoň pokiaľ ide o vilu...“
     Demján zavrtel hlavou. „Ešte som sa ani neposadil na lavičku – na tú lavičku, kde ho našli mŕtveho –, už mi povedal, že vilu naspäť nedostanem, že všetko zariadil tak, aby bola vila napísaná na jeho manželku a po jeho smrti sa vlastníkmi stanú deti, syn a dcéra... Nebudete mi veriť, ale vôbec som sa na neho nehneval! Sedel som vedľa neho, počúval som ho a márne som v sebe hľadal hnev, zlosť, zúrivosť... Nebolo vo mne nič. Nič! Len prázdno. Mozog akoby vynechával. Kdesi v podvedomí som cítil, že tento môj život sa skončil. Už to nie som ja. Už tu nemám čo robiť. Keď toho chlapa zabijem, nič sa nezmení. Vravel som si, že sa zdvihnem a odídem kamsi ďaleko...“
     „A predsa ste ho zabili,“ podotkol Záruba.
     „Ako sme tam sedeli, stalo sa čosi zvláštne,“ povedal Demján a mútnym zrakom hľadel na zadymené okná. „Popri lavičke prechádzala mladá mamička, tlačila kočík s bábätkom. Tak trochu sa podobala na moju mladšiu sestru.“ Pousmial sa. „Všetko sa zbehlo tak rýchlo! Zavrel som oči a keď som ich otvoril, mal som pocit, že som iný človek, aj svet okolo mňa akoby bol iný. Pomyslel som si, že aj moja sestra by mohla prejsť parkom, tlačiť kočík s bábätkom, možno by to bol syn... či dcéra? Ale ona už nikam nepôjde. Granec ju poslal do koncentračného tábora. Nevráti sa...“
     Hovoril to pokojne, hlas sa mu nezachvel. „Rozhodol som sa, že musím so všetkým skoncovať. Musím vykonať spravodlivosť, musím Graneca zabiť. Inak ma budú obrazy mojej rodiny prenasledovať do konca života... Stačil jeden výstrel.“
     Poručík Demján sa postavil. „Nemyslím, že sa ešte stretneme. Poznáte pravdu. Nepoznám vás, no dôverujem vám. Nemám inú možnosť. Časť mojej krivdy a viny je teraz aj na vašich pleciach. Súďte ma... ak si trúfnete.“
     Aj Záruba sa postavil. „Nemám právo vás súdiť. Je to vec vášho svedomia. Keby som bol na vašom mieste... možno urobím to isté. Veľa šťastia v novej vlasti...“
     Poručík sa naklonil nad stôl a podal reportérovi ruku. „Vlasť? To je kde?“
     Odsunul stoličku a zvrtol sa k odchodu.
     „Počkajte!“ zastavil ho Záruba. „Mám pre vás dva výtlačky Bratislavských novín AZ. Je v nich reportáž o letcoch RAF a o západnom odboji. Dajte jedno číslo pánu Weissovi. On nám poskytol informácie.“
     „Spomenul mi to,“ prikývol Demján. „Vo vlaku si prečítam...“
     Reportér mu podal noviny. „Nebuďte prekvapený, keď si prečítate meno autora tej reportáže,“ povedal opatrne. „Volá sa Matúš Granec. Je to syn toho muža, ktorého ste zastrelili na lavičke v parku.“
     Daniel Demján sa nezmohol na slovo; vzal noviny, vopchal ich do bočného vrecka a trochu neistým krokom odchádzal z reštaurácie.

*

     Ako po každom uzavretom prípade, aj teraz cítil Anton Záruba uľahčenie, ale zároveň aj bezodnú prázdnotu. Bez nálady prešiel mestom a plný vnútorných zmätkov zamieril do redakcie.
     Do ničoho sa mu nechcelo; nemal chuť ani na kávu, ani na cigaretu. Nemal chuť na nič.
     Posadil sa za stôl a bezútešne hľadel na porozhadzované rukopisy, listy, výstrižky, prípisy upomienky účty... všetky tie nevyhnutné zbytočnosti, ktoré patria k redakcii.
     Nevdojak si spomenul na Julianu a pokojné Švajčiarsko. Život je vždy kdesi inde, pomyslel si.
     Cez pootvorené dvere začul smiech a veselé hlasy; redakčná pisárka Zuzka Krajcová sa zhovárala s novým autorom Bratislavských novín AZ Matúšom Granecom.
     „Mali by sme osláviť moju prvú reportáž v novinách,“ nadúval sa mladý Granec. „Nezájdeme na pohárik vínka niekde pod viechu?“
     Zuzka Krajcová odmietala. „Nie som naučená piť víno,“ povedala hlasom, ktorý všetko pripúšťal. „Kým žili rodičia, zakazovali mi piť.“
     „Veď len pohárik,“ naliehal Matúš Granec. „A potom by sme mohli ísť do kina.“
     „Do kina,“ potešila sa redakčná pisárka. „Zajtra dávajú film o oslobodení Berlína. To by som si rada pozrela...“
     „Zajtra nemôžem,“ posmutnel Matúš Granec. „Je pohreb. Pochovávame otca. Ale čo tak pozajtra?“
      „Nedbám,“ prisvedčila veselo Zuzka Krajcová. „Veď aj pozajtra je deň...“
     Potom ešte počul nejasné hlasy a kroky, ktoré sa vzďaľovali.
     Zostalo ticho. Anton Záruba sa pozrel na papiere pred sebou. Otrávene ich odsunul. Postavil sa.
     Chvalabohu, pomyslel si s úľavou: aj pozajtra je deň.

(Koniec)

Prvá časť tu>>

Druhá časť tu>>

Tretia časť >>

Štvrtá časť>>

Piata časť>>

Šiesta časť>>

Siedma časť>>

Ôsma časť>>

Deviata časť>>

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
02. september 2012, 05:53
Čítal som so záujmom všetky časti príbehu, držalo ma to v napätí, popritom som si prečítal aj iné zaujímavé články, napr. Špániho a i. Krimi príbeh o stratenej vlasti je celkom novým pohľadom na časy po vojne a ešte aj s nečakanou zápletkou, pričom má aj literárnu kvalitu. Časopis by mohol v tejto ceste pokračovať.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
06. september 2012, 17:02
Excelentná pointa!Je to čosi nové, iné v slovenskej literatúre.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984