Reklama
Reklama

Žižekova kritika liberálnej demokracie

*Disident - pud, ktorý vyprodukoval túžbu: */Bývalí disidenti z rôznych krajín Sovietskeho bloku, ktorí napomohli jeho rozpadu, nedávno nezávisle na seba reagovali na súčasnú ekonomickú krízu zmietajúcu svetom. Neboli to však len upokojujúce slová podpory prečkať (dočasné) ťažké časy, ale vážne znepokojenie nad ďalším pokračovaním -rozsahom už bezobdobného- stavu vyhrotenia spoločenských antagonizmov (mzda a kapitál, finančná špekulácia a reálna ekonomika, výroba a spotreba, zamestnaní a nezamestnaní...)./
Počet zobrazení: 2283

Signatár Charty 77, Petr Uhl, sa nedávno vyjadril, že sa pomaly stáva odporcom demokratických pomerov, ktorých bol sprvu stúpencom [1]. Podľa Lecha Walesu z bývalého hnutia Solidarność kapitalistický systém funguje na vytváranie peňazí, no potom nevie čo s nimi robiť, čo by sa malo podľa neho zmeniť [2]. Adam Michnik, jeho ex-kolega z odborového hnutia, dnes vidí okrem európskeho nacionalizmu a populizmu i narastajúcu ekonomickú moc Číny, z ktorej sa stala jedna z najdôležitejších ekonomík sveta, a pýta sa k čomu to smeruje? [3] Už to teda nie je len zosnulý predstaviteľ undergroundu totalitnej doby, Egon Bondy [4], kto sa na kapitalizmus po prevrate díva optikou nových, kritických pomerov, ktoré môžu zmeniť jeho preferovaný a deklarovaný liberálno-demokratický charakter.

Ako vôbec došlo ku konfrontácii s týmito hrozbami? A dokáže sa s nimi systém vyrovnať?

Liberalizmus – maska ktorej chýba tvár

Výrok „demokracia má prioritu pred filozofiou,“ ([5]; 222) je tak známy ako jeho autor, liberál Richard Rorty. Jeho význam je jasný: môžeme debatovať o hocičom, pokiaľ sú zaručené otvorené podmienky tejto debaty. Je to dokonca tak zrejmé, až by sme pri tom mali spozornieť. Ako nás učí Althusser, špecifickosťou ideológie je jej zrejmosť, ktorú až nie je možné neuznať, ba naopak, ešte pri tom chceme zvolať: To je jasné! Je to pravda! ([6]; 46) Prirodzená otázka, ktorá môže nasledovať: Prečo túto tému vôbec skúmame a problematizujeme? len potvrdzuje obvinenie z preideologizovanosti výroku a to, že je subjekt v ideológii, pretože to považujeme za dané, samozrejmé, nepochybné.

Aby sme to doložili príkladom, opýtajme sa, ako boli tieto podmienky vytvorené. V kapitalistickom poriadku sa aj na Západe postupne vyvinuli z predchádzajúceho brutálneho vyvlastňovania obyčajných ľudí, proletarizácie (nutnosť námezdnej práce), či ich disciplinovania pod dohľadom štátu. Prostriedky liberálnej demokracie ako všeobecné volebné právo, vzdelanie, odbory, sloboda tlače, „sú výsledkom dlhého, ťažkého zápasu nižších tried v priebehu celého devätnásteho storočia a majú riadne ďaleko k „prirodzeným“ dôsledkom kapitalistických vzťahov.“ ([7]; 150) Liberalizmus nezohľadňuje súvislosti, ktoré vytvorili kritériá pre jemu vlastný priestor otvorenej výmeny názorov, na čo treba pamätať práve v období globálnej kapitalistickej krízy, pri ktorej hrozí, že ich stratí. Kvôli súčasnej situácii, ale i v duchu boja proti spomenutej falošnej prirodzenosti, skúmajme túto demokraciu bližšie.

Liberalizmus ponecháva daný stav vecí, nezasadzuje sa za nejaký vyšší cieľ a rieši problémy postupne, jeden za druhým. Tie vydarené potom vystavuje ako svoje úspechy, zatiaľ čo tie zlé, nepodarené prípady minimálne ako svoju vôľu neostať bokom. Snaží sa tak vyvarovať prípadom, kedy sa ambicióznejší či väčší pokus o Dobro mení na Zlo. Žižek v Sublime object of ideology upozorňuje na opačný prípad, ktorý prehliadame a síce, ako môže konanie Zla (oddanie sa Zlu) nadobudnúť status etickej pozície. ([8]; 23) Oddanosť ľudí fašizmu môže byť považovaná za úctyhodný postoj prekročenia prízemných, materiálnych, či sebeckých záujmov v prospech vyššieho cieľa (pracovať dlhšie a ťažšie, ísť bojovať proti presile, obetovať pre boj aj deti).

Liberalizmus neberie do úvahy starú 6. Marxovu tézu k filozofii Feuerbacha, a to to, že „ľudská podstata nie je nijaké abstraktum vlastné jednotlivému indivíduu. Vo svojej skutočnosti je to súhrn spoločenských vzťahov.“ ([9]) Ak napr. obyvateľom chudobných ghett nevytvorím možnosť pracovať a integrovať sa do spoločnosti, teda ak ghettá neotvorím, či nezruším, budem sa neustále potýkať s deviáciou, neporozumením a vzájomným vylučovaním sa medzi majoritou a minoritou žijúcou oddelene. Strach z realizácie väčšieho rozhodnutia, či ambicióznejšieho projektu problém udržiava a prehlbuje. Dá sa povedať, že strach zo spravenia chyby sa následne dialekticky mení na chybu samotnú. ([10];  40)

Kritizujte ma - stalinská výzva kapitalizmu

Na svojich prednáškach Žižek v poslednej dobe praktikuje nasledovný myšlienkový experiment: Na kongrese Strany vystúpi Stalin a po obligátnom potlesku vyzve prítomných, aby ho kritizovali. Niekto vstane a prednesie kritiku hladomoru na Ukrajine. Je jasné, že na druhý deň ten človek náhle zmizne. No predstavme si, že po ňom vstane ďalší, aby toho pred sebou odsúdil, že takto Stalina kritizovať nemôže. Žižek však tvrdí, že tento zmizne ešte rýchlejšie ako ten prvý. Prečo? Princíp je rovnaký ako v rozprávkovom príbehu s cisárovými novými šatami ([11]; 11-12): vyhlásiť nepísané pravidlá otvorene je totiž horšie ako ich prekročenie.

Ako to je v prípade kapitalizmu?

Kritika kapitalizmu je dnes rozšírená tak, že ju nájdeme dokonca i v hollywoodskych filmoch. Ako nepriateľ tu vystupuje napríklad veľká korporácia ženúca sa bezohľadne za ziskom. Tu si treba dávať pozor, pretože ak je možné zarábať na kasových trhákoch s touto tematikou, značí to, že anti-kapitalizmus stratil svoje subverzívne ostrie. Mali by sme sa preto pozrieť na to, čo umožňuje tento postoj, na suplement, ktorý udržiava vieru v tento systém. Tvrdým jadrom (Pánom-signifikantom) dnešného systému je demokracia ([12]; 8), ktorá nám nedovoľuje vziať negatívne dopady kapitalistickej efektivity vážne, ale ponímať ich len ako čiastkové zlyhania ľudí, ktoré je možné časom napraviť.

Signifikant liberálnej demokracie určuje význam všetkého, čo sa dnes v kapitalizme deje. Ak dôjde ku korupcii, podvodom, zvýšeniu nezamestnanosti, nárastu rôznych populistických názorov, prejavom náboženského fundamentalizmu, rasizmu, drancovaniu prírody, atď., za všetkým stojí nedostatok demokracie, a súčasne viera v to, že tieto negatíva budú neskôr vyvážené nejakou demokratickou procedúrou či nástrojom. Okrem parlamentných volieb, lokálnych volieb, občianskej spoločnosti, slobodnej tlače, médií, súdnej moci, odborov či dostupného vzdelania, sem môžeme pridať i vojnu či „humanitárny zásah“. Každodenná, objektívna prax pohybovania sa v týchto ideologických štátnych aparátoch (Althusser) zabezpečuje reprodukciu systému aj tým spôsobom, že si dodatočne vyžiada subjektívne zapojenie na základe jeho neuvedomelého, predchádzajúceho konania ([13]; 12-13). Subjekt si teda retrospektívne začína myslieť, že nejako konal preto, že to tak chcel.

Demokracia – vláda vystrašenejšej väčšiny

Ako funguje ústredný demokratický nástroj - voľby? Alain Badiou v súvislosti s nimi hovorí o dvoch druhoch strachu: prvý strach sa týka obyvateľstva, ktoré sa bojí, že sa niečo stane, a to zhorší ich situáciu a prinesie úpadok ich života. Bežným obetným baránkom (prameňom strachu) bývajú cudzinci, chudobní, vzdialené krajiny, ktorým sa nechceme podobať. Z tohoto strachu profitujú nacionalistické, ale i konzervatívne strany. Druhý strach vyplýva z prvého strachu a obáva sa toho, k čomu môže viesť. Je to vlastne strach z ich strachu. ([14]; 23) Tento strach nie je len konzekventný, pretože môže zároveň opätovne podnecovať prvý strach, a to tak, že na liberálnu otvorenosť reaguje konzervatívnou zomknutosťou. Bez ohľadu na aktualitu, reálnosť, či komplexnosť problémov a vážne a dlhodobé riešenia, ktoré si žiadajú, bývajú demokratické voľby v prvom rade motivované strachom: strach z tých druhých, strach z rozhodnutia druhých, strach pred nerelevantnosťou vlastnej slabo zastúpenej menšinovej voľby. Navzdory vyzdvihovanej populárnosti a preferovanosti individuálnej voľby je tak parlamentná demokracia omnoho viac závislá na tých druhých. Dôvodov na obavy je totiž veľa: teroristi, imigranti, islam, choroby, budúcnosť, bezpečnosť, vojenská obrana, morálny úpadok... a pre politikov je vždy jednoduché a vďačné zahrať touto kartou.

Postupne sa vytratil aj jasne zadefinovaný rozdiel medzi pravicou a ľavicou, čím sa relevantný politický výber z celého farebného spektra zúžil na odtiene jednej farby. Tieto vyhliadky zaznamenal už v 60-tych rokov Sartre, keď povedal, že „Ľavica je páchnuca, prevrátená mŕtvola.“ Dnes sme konfrontovaní s najpokročilejšou fázou tohto procesu. ([14]; 25)

Zdanie účinnosti tejto procedúry sa napriek všetkému vytvára poukazovaním na volebnú účasť: ak je účasť vysoká, je to víťazstvo pre demokraciu a bude to znamenať väčšiu spokojnosť ľudí. Príčinou vysokej účasti však môže byť zúfalstvo voličov a dôsledkom napr. následné zvolenie nacistického vodcu Hitlera v minulosti (Badiouov vedome a úmyselne zvolený príklad za účelom teoretickej demonštrácie). Demokracia teda neberie do úvahy dôsledky, ku ktorým bude smerovať volebný výsledok, takže je možné zvoliť i xenofóbnu orientáciu spoločnosti, vojnu, či represie. Dôležitá je tu len posvätnosť a nespochybniteľnosť výsledku, takže subjekt s mandátom sa považuje za oprávnený na kroky, ktoré podnikne, pretože sa preňho rozhodli ľudia. ([14]; 31)

Kam nás môže doviesť takýto systém a ako vyzerá alternatíva k nemu?

Posledný (pra)človek v prehistórii dejín

Film Alfonsa Cuaróna, Children of Men, nezobrazuje koniec sveta, skôr jeho pomalé vyhasínanie. Motív neplodnosti mužského pokolenia v ňom treba chápať i metaforicky: „Ako dlho môže kultúra existovať bez nových podnetov? Čo sa stane, ak už mladí nie sú schopní prichádzať s niečím prekvapivým?“ ([15]; 11) Tým prekvapivým sa tu pochopiteľne myslí niečo omnoho dôležitejšie než len nový, prevratný artikel, ktorý by naštartoval trh a zvýšil zisky spolu s kúpyschopnosťou obyvateľstva. Ide o to, že liberálna demokracia nepohýňa udalosti vpred, ale potýka a potkýňa sa na stále ďalších problémoch, ktoré nevie ako riešiť. Medzi tie najnebezpečnejšie patria: ekológia, nacionalizmus, nové apartheidy, neorasizmus, náboženský fundamentalizmus... Tieto symptómy poukazujú na hlbšiu príčinu, akúsi ideovú vyčerpanosť, ktorou je na Západe rozšírená neochota ľudí podieľať sa na spoločných vyšších záujmoch, strata ideálov, neschopnosť niečo pre ne obetovať. Pripomína to Nietzscheho popis Posledného človeka: ,,Neschopný snívať, unavený zo života, neriskuje, hľadá len pohodlie a bezpečie...“ ([16]; 24) Pritom však majú títo Poslední ľudia za to, že je to dobré a hovoria: „My sme vynašli šťastie.“ ([17]; 14)

Na “druhej strane sveta“, ktorý je alternatívou liberalizmu, je -naopak- ochota riskovať všetko pre transcendentnú príčinu až do krajnosti seba-deštrukcie. To je napokon rozdiel medzi krajinami Prvého a Tretieho sveta: užívanie si materiálneho a kultúrneho bohatstva versus obetovanie života pre vyššiu vec; to je Nietzscheho aktívny a pasívny nihilizmus. ([16]; 25)

Ak by sme hľadali nejakú zlatú strednú cestu medzi liberalizmom odstupu a subjektívnou angažovanosťou pre vyššiu vec, tak vedzme, že sa to už podarilo tým, u ktorých by sme to nečakali. Jedným príkladom za všetky je talianský expremiér Silvio Berlusconi. Sarkasticky sa dá povedať, že sa mu podarilo prekonať politiku odcudzenú od súkromných záujmov tým, že otvorene zneužíval štátnu moc na ochranu svojich ekonomických záujmov a využívaním jej mechanizmov na osobné účely (TV). ([18]; 49) V Európe však istotne nie je jediným, ide skôr o značne rozšírenú neresť spojenú s vládnutím.

Slavoj Žižek v tejto súvislosti hovorí, že Berlusconi sa správa ako postavička Kung Fu Panda z rovnomenného rozprávkového filmu. V príbehu je Panda vyvolená zachrániť svoje mesto, no napriek tomu, že je toto poslanie počas filmu neustále zosmiešňované, nezabráni to jeho naplneniu. Podobne Taliani vedia o Berlusconiho skorumpovanosti, no napriek tomu ho nechávajú v úrade a volia ho.

Mali by sme však ísť ešte ďalej. Horšie totiž je, že to isté platí už i pre samotnú demokraciu – málokto ju naozaj berie vážne a o jej skazenom, nielen nedokonalom, charaktere sa vie, no to nebráni v udržiavaní rovnakého stavu. ([18]; 50-51)

Úplnosť - založená na chýbaní

Únik z falošnosti oboch postojov nepredstavuje syntéza, ale pozícia absolútneho vedenia. V Žižekovom ponímaní tohto Heglovho konceptu nejde o absurdnú predstavu dosiahnutia akéhosi nedosiahnuteľného a nerealizovateľného ideálu, ktorého snaha o nastolenie by mala okrem skazy a hrôzy za následok zredukovanie jedinečnosti, mnohosti a pestrosti života ([19]; 27). Nejde teda o uzatvorenie, či nastolenie totality, ale o pozorovanie, že každý systém (symbolický poriadok) je už takpovediac uzatvorený na svojej neuzatvorenosti, na svojej vlastnej poruche ([10]; 53). Čo to znamená?

Pre nami predstavovaný svet štrukturalizmu sú dôležité signifikanty. Sú definované tak, že prítomnosť jedného termínu (označenia) sa rovná neprítomnosti druhého. Deň je to, čo nie je noc ([11]; 22), či z oblasti politiky: liberalizmus nie je fundamentalizmus. Tieto signifikanty je však možné odvodzovať z celej siete takzvaných „voľne plávajúcich signifikantov“ ([8]; 96). Liberalizmus od socializmu, nacionalizmu, fundamentalizmu, atď., ako aj oni k nemu: fundamentalizmus k liberalizmu a socializmu, atď. Z tejto série nekonečných ekvivalentov sa však naša vlastná pozícia, z ktorej vypovedáme, vzťahuje na jeden výnimočný signifikant: Pán-signifikant. Vzhľadom na predchádzajúci príklad povedzme, že na demokraciu. To však ešte nič nevysvetľuje.

Čo je táto demokracia? Jej výlučné miesto vypovedá o jej charaktere len čiastočne. Je sa totiž nutné pýtať ďalej: Týka sa všetkých bez rozdielu, alebo len „ctihodných“ občanov? Týka sa žien, chudobných, či ľudí neplatiacich dane? Každý takýto opis je naviac pokusom hovoriť o ostatných, súperiacich interpretáciách a snahou vytlačiť ich. Žiaden z týchto jej opisov však nie je úplný, vyčerpávajúci: i keď sa totiž hovorí o demokracii, vždy postihujeme len jeden pohľad na to, čím je (t. j. pre koho je). Žiaden metapopis zahrňujúci všetky interpretácie neexistuje. ([20]; 46)

Každý popis je metapopisom samým osebe a je v istom zmysle úplný. Napríklad, aténska demokracia vylučovala z rozhodovacieho procesu ženy a otrokov, no prisudzovala im komplementárnu rolu zaobstarávania domácnosti. Takéto nastavenie zabezpečovalo chod spoločnosti a nič mu nechýbalo. Každý člen, polo-člen (žena) i ne-člen (otrok) spoločnosti v nej mal svoje postavenie a funkciu. Až iný Pán-signifikant (napr. v ktorom má žena rovnaké právo ako muž, kde niet otrokov, atď.) môže ukázať nedostatočnosť, resp. obmedzenosť predchádzajúceho Pána-signifikanta. ([20]; 47)

Demokracia je teda nielen určitým konkrétnym opisom toho, koho a čoho sa týka, ale v ďalšom ohľade i samotnou odlišnosťou, ktorá do tohto konkrétneho opisu nezapadá. Je to tak tiež výnimka, nazývaná objet petit a, ktorá však nie je viditeľná, pretože je vždy obsadená Pánom-signifikantom, teda nejakým konkrétnym hegemonickým popisom. ([20]; 50-51) Každé ideologické pole určené, či „zošité“ nejakým point de capiton, povedzme inkluzívnejšou podobou demokracie ako aténska otrokárska demokracia, spätne zviditeľňuje vzťah predchádzajúceho Pána-signifikanta k výnimke (ženám, otrokom). Každý popis sa vymedzuje voči ostatným popisom toho, čo to Demokracia je tým spôsobom, že sa stavia do dominantnej role metapopisu a ostatné popisy obviňuje z ideologickosti. Osobuje si tak pre seba právo hovoriť o odlišnostiach z pozície hegemóna.

Objekt petit a -  výnimka potvrdzujúca pravidlo

Zámer kritiky ideológie je podľa Slavoja Žižeka skromnejší než známe chápanie ideológie vychádzajúce z konceptu falošného vedomia, za ktorým sa ukrýva nejaký prirodzený prístup k tomu, čo realita je.  ([30]; 81) Ide skôr o predpoklad, že každý nový popis otvára cestu pre výnimky, pre nové pole toho, čo je možné vidieť, čo jestvuje. ([20]; 52)

Z pozície liberálnej demokracie síce vidíme nedostatočnosť aténskej demokracie vylučujúcej isté skupiny obyvateľstva z rozhodovania, no nedokážeme z nej vidieť jej vlastnú neúplnosť. Buď vidíme výnimky (to, čo chýba) alebo vidíme pole. To znamená, že ostatné podoby demokracie presahujúce demokraciu liberálnu, ako napr. ekonomická demokracia, priama demokracia buď nie sú z jej pohľadu dôležité, možné, alebo sú považované za hrozbu, keďže by narušili fungujúce štrukturálne pole stávajúcej demokracie.

To, čo udržuje subjekt v symbolickom poriadku bez výnimky či chýbania, o ktorých sme hovorili, je práve pocit subjektu, že je mimo symbolična. Charakteristická neúplnosť každého symbolického poriadku (tzv. chýbanie v Druhom) je však komplementárna s preškrtnutým subjektom, t. j. subjektom, ktorý vstúpil do jazyka. Ako sme si ukázali vyššie, objet a značí trhlinu v konzistencii Druhého (Symbolického poriadku). Zároveň je niečím, čo ani subjekt nemá a tvorí preto podklad túžby a jej príčinu. Subjekt si preto myslí, že objet a má Druhý a je tak neobjektovým, nesymbolickým prístupom k Druhému. ([21]; 137-9) Tento vzťah medzi chýbaním v Druhom a preškrtnutým subjektom býva zobrazovaný

$ <> a

Ich súvis by sa pre potreby nášho textu dal vysvetliť nasledovne: Druhý interpeluje subjekt. (Spomeňme si na známy Althusserov príklad človeka, ktorý sa otočí na zvolanie policajta „Hej, vy tam!“, hoc nevie, či volal naňho. ([6]; 48)) Subjekt reaguje, pretože mu toto oslovenie dáva, kvôli dojmu bytia objektom hodným túžby (objet a) Druhého ([21]; 134), pocit výnimočnosti ([22]; 15). Reaguje však vytvorením fantasmy, predstavy o tom, čo od neho Druhý vlastne chce. Fantasma tvorí suplement týkajúci sa nedostatočnosti Druhého a bráni možnosti vyhnúť sa jeho vplyvu či moci. Ak je nejaký príkaz Druhého nezmyselný, napr. „Zjedz živú dážďovku!“ ([23]; 172), vytvorí si subjekt fantasmickú predstavu o tom, prečo uposlúchol („Vyskúšal som čosi nové... Napomohol som vedeckému výskumu...“). Alebo: napriek tomu, že viem, že sú strany skorumpované, volil som ich, pretože: konám demokraticky, volím menšie zlo, verím v postupnú automatickú očistu politiky, atď. Tieto príklady ilustrujú, že napriek absurdite, protikladnosti či prvotnému nesúhlasu, sa subjekt podvoľuje konať v súhlase s interpeláciou Druhého.

Fantasma dotvára identitu subjektu, pretože ho učí a zodpovedá na otázku po čom má túžiť (Che vuoi?). Túžba však prichádza od Druhého, keďže to je sféra, ktorú pozná, ktorá je mu k dispozícii. Ak žijem v demokracii, očakáva sa odo mňa, že pôjdem, napríklad, voliť. Subjekt je však pre veľkého Druhého chýbaním v Druhom, čo mu poskytuje „priestor pre dýchanie“ ([8]; 137), pre dojem slobodného stotožnenia sa s ním. „Ak je príkaz podaný priamo, obchádzajúc zdanie slobody, zasahuje nás verejné poníženie a môže v nás podnietiť vzburu.“ ([24]; 277) Subjekt sa totiž vždy identifikuje s viacerými rovinami: okrem toho ako ma vidí Druhý (tzv. Ego-ideal), ktorý dohliada na to, kým mám byť, to je aj rovina Imaginárna, ktorá sa týka toho, akým chcem byť (ideal ego). ([25]; 80) Je to snaha zachovať si tvár, mať o sebe nejaký ideálny obraz. Na jednej strane chcem naslúchať zákonu a plniť ho, no musí mi byť daná možnosť výberu, a to práve kvôli obrazu, ktorý si o sebe potrebujem zachovať ako istú podobu identifikácie zo samým sebou.

Superego – rob si čo chcem

V tomto prípade by sloboda, dojem možnosti výberu, znamenala neísť voliť. Žižek však upozorňuje na odvrátenú stranu Zákona, superego, t.j. iný druh zákona, ktorý je primárnym predmetom psychoanalýzy. ([22]; 40) Superego tvorí funkciu nevedomého doplnku, opory veľkého Druhého. Pokiaľ Ego-ideal predstavuje Symbolično, symbolickú identifikáciu subjektu, superego je Reálnom, v tomto prípade krutým a neuspokojiteľným agentom, ktorý ho bombarduje nemožnými požiadavkami a zosmiešňuje každý neúspešný pokus splniť ich. ([25]; 80) Tohto agenta si môžeme priblížiť na osobe rodiča. Dieťa môže byť usilovné, plniť si úlohy a byť úspešné v škole, no to nič nemení na večne nespokojnom a upozorňujúcom rodičovi.

Pri voľbách to je možnosť neísť voliť. Ak podľa subjektu tento nástroj zlyháva, môže z tohto mechanizmu vystúpiť a vyjadriť tak svoj nesúhlas s jeho fungovaním. Poskytuje mu to slasť, pretože tak dal najavo svoju kritickú mienku a vymkol sa kontrole zákona. Ostal tu však „najsilnejší nátlak na jednotlivca, ktorý je nútený splniť jeho imperatív stotožnenia so skupinou.“ ([22]; 40) A tu je práve reč o superegu, pretože i keď sa subjekt rozhodol neísť v súlade s ponúkanými alternatívami, pociťuje tlak, ktorý mu napovedá, že jeho odmietnutie ho vyčleňuje z demokratickej spoločnosti, pretože ak nikoho nevolil, nemá právo sa na nikoho sťažovať. Imperatívy sú viaceré: demokracia nie je dokonalá, žiaden systém nebude nikdy dokonalý, nevolenie je minutý hlas, negatívne ovplyvňuje ostatných, môže to byť chápané ako znak jeho apatie, atď., atď. Subjekt si je tak pod tlakom pocitu viny nútený  svoj zámer (vyjadriť svoj názor iným spôsobom) dobre rozmyslieť. Superego teda taktiež reguluje slasť subjektu.

Iným podstatným aspektom tohto agenta je fakt, že odstup vlastne na veciach nič nemení. Nevolič, ktorého môžeme v tejto chvíli zameniť za cynika, „necháva nedotknutú fantasmu, fantasmické pozadie verejne napísaného ideologického textu.“ ([24]; 279) Predstavy o dobrom fungovaní, všeobecnej prospešnosti a slobodnom výbere ostávajú zachované, ba posilnené: každý si môže vybrať či voliť pôjde alebo nie, môže vyjadriť svoje znechutenie neúčasťou, nie je nútený sa zúčastniť, môže nástroje kritizovať, atď. Systém samotný to však nezlepší, keďže platné ťahy v hre liberálnej demokracie sú jasne dané. 

Lacan podľa Žižeka hovorí, že vinný môžeme byť len preto, že sme ustúpili od svojej túžby. ([25]; 81) Dalo by sa to chápať ako spriechodnenie svojej túžby nesúhlasu s danými alternatívami a trvanie na nej. V opačnom prípade sa túžba mení na subjektívny pocit viny, ku ktorej tlačí superego, čo má za následok nielen zotrvanie v štruktúrach daného veľkého Druhého, ale posilňovanie jeho pozície.

Chcenie - ničoho

Oblúkom sa teraz vráťme späť k Nietzschemu, ktorého sme spomínali v súvislosti s jeho konceptom Posledného človeka. Na vysvetlenie nihilizmu ako protikladu k vôli k životu sa na konci Genealógie morálky hovorí, že „človeku je milšie chcieť Nič, než nechcieť.“ ([26]; 134) Nietzsche totiž odhaluje vôľu aj za poprením vôle, avšak je to vôľa negujúca svoju tvorivú životaschopnosť. Zaujímavé je doplniť, že nihilizmus vôle k Ničomu je v súvislosti s konceptom večného návratu seba-negujúcim. ([27]; 123) Teda, aj keď asketický ideál „pramení z inštinktu ochrániť a zachrániť degenerujúci život“ ([26]; 98), pokiaľ svojím popieraním (vôľa k Ničomu) nenadobudne napokon mimovoľne podobu pritakania životu, hrozí mu zánik. Povedané krátko: „Nihilizmus sa vo večnom návrate a jeho prostredníctvom už neprejavuje ako uchovávanie a víťazstvo slabých, ale ako zničenie slabých, ako ich sebazničenie.“ ([27]; 123)

Lacan na Nietzscheho síce nenadväzuje, no príbuznosť ich konceptov je v tejto veci patrná. Práve kýžený objet petit a je tým, čo predstavuje pozitivizovanú stratu a teda zástupcu Ničoty. ([28]; 121) Chcenie Ničoho je pre Lacana základnou štruktúrou ľudského pudu (konkrétne pudu smrti) – niečím čo odlišuje človeka v pozitívnom zmysle, pretože „nám umožňuje prekonať tupý seba-potvrdzujúci životný rytmus“. ([28]; 122)

Čo presnejšie je tento pud smrti, táto záhadná ľudská kapacita? Freud, ktorý s ním prišiel, opisuje, že je mimo princíp slasti. Spomína príhodu s deťmi, u ktorých si všimol, že sa s odchodom matky vyrovnávali jednoduchou hrou miznutia a znovuobjavovania hračky, čo im robilo radosť. ([29]; 55-57) Freud to nazýva nutkaním k opakovaniu a ním vysvetľuje fungovanie pudu smrti ako neuspokojeného pudenia: strastiplný zážitok (odchodu matky) a zrieknutie sa uspokojenia si dieťa kompenzuje slasťou, ktorú získava napodobením tejto preňho nepríjemnej scény. Nutkanie k opakovaniu poskytuje dodatočnú slasť, pretože dieťa má dojem, že môže odchod/príchod matky kontrolovať, poprípade, že dáva odhadzovaním hračky najavo, že sa bez rodiča zaobíde a tak sa mu mstí. ([29]; 55-57)

Na základe toho môžeme pristúpiť k rozdielu medzi túžbou a pudom. Pud je pnutím ľudskej existencie, ktorého uspokojenie je nahradené práve opakovaným míňaním svojho predmetu. Túžba, rovnajúca sa slasti ([28]; 320), je vedľajším efektom, ktorý má subjekt za dočasné naplnenie medzery v Symbolične. Sebaspochybňujúci aspekt túžby „toto nie je ono“ neustále generuje samú seba. Nemožnosť uspokojiť túžbu sa dialekticky stáva túžbou po neuspokojení ([28]; 313) a slasť je preto vlastne „rozkošou z bolesti“ ([28]; 320). Povedané inak: nemožnosť uspokojiť pud sa mení na uspokojovanie krúžením okolo cieľa, čo vysvetľuje prepojenosť slasti so strasťou.

Nikdy nedosiahneš to, čo chceš – chcením ničoho dosiahneš čo nechceš

Pud smrti, ako najradikálnejšia podoba pudu, je pnutím orientujúcim sa nie na predmet, ale na Ničotu. Tento súvis pochopíme jednoducho, ak sa vrátime k príkladu disidentov reálneho socializmu. Snaha o autentický socializmus, napr. o socializmus s ľudskou tvárou, či neskôr tzv. prestavbu bola usilovaním o Ničotu Reálna (objet petit a), ktorá následne spôsobila rozloženie celého systému. Postupné zmierňovanie obmedzení v Gorbačovovej Perestrojke totiž systém neposilnilo, ale celkom rozložilo. ([28]; 350) Táto tendencia po autentickom socializme bola v režime prítomná stále, no uvoľnenie pomerov, ktorému bolo počas Pražskej jari zabránené vpádom vojsk Varšavskej zmluvy, malo na reálny socializmus efekt rozpadu.

Vôľa disidentov k Ničote, ochota dať v stávku všetko pre jednu Príčinu –lásku, umenie, poznanie, politiku- predstavuje pud smrti ([28]; 122) - motiváciu neberúcu ohľad na telesnosť, konečnosť či smrteľnosť človeka. Príklady disidentov uvedené na začiatku textu (Uhl, Bondy, Walesa), ktorí sa neuspokojujú ani s terajším stavom, potvrdzujú štruktúru pudu, ktorého uspokojenie je nemožné a uspokojuje sa tak len samotným krúžením okolo cieľa. Pri tomto opakovanom míňaní dochádza k vedľajšej produkcii slasti, ktorej sa nie je možné zbaviť. Nutkanie k opakovaniu vytvára dodatočnú slasť (založenú na princípe slasť-strasť), i keď sa míňame cieľu.

Reálny socializmus otvoril utopický priestor nedosiahnuteľného objektu túžby (opäť ide o objet petit a), no ten nebol naplnený, keďže sa hegemónie následne chopil konkurenčný Pán-signifikant v podobe demokratického kapitalizmu. Nesplnený prísľub autentickejšieho socializmu pripomína vtip, ktorý uvádza Žižek v Nepolapiteľnom subjekte: Neskoro v noci chce dievča pred svojím domom zviesť chlapca a tak ho pozýva na kávu. Na jeho slová, že on žiaľ kávu nepije, odpovedá: „Nevadí, ja aj tak žiadnu nemám.“ ([28]; 327) Objet petit a autentického socializmu (komunity, založenej na demokratickej rovnosti) nebol dosiahnutý, no snaha o jeho dosiahnutie odhalila dodatočnú túžbu, a vedľajšiu slasť. Konštituovaná túžba je tu posunom, metonymickou náhradou pôvodného smerovania: síce sa konali a konajú demokratické voľby, no stratil sa socialistický projekt spolupatričnosti. Neodmysliteľnou črtou túžby je však nenaplnenosť a ďalšie spochybňovanie „toto nie je ono“ a je tak odsúdená na ďalšie hľadanie.

Zatvorené dvere – vytvárajúce vonkajší priestor

Akú utopickú víziu nám otvára kapitalizmus? Jestvuje vôbec nejaká požiadavka, ktorej by nedokázal v konečnom dôsledku vyhovieť? Pre doloženie skutočnosti, že to nie je tak ľahké, uvádza Žižek Marxovu charakteristiku kapitalizmu, ktorého hranicou je sám kapitál. ([28]; 384) Kapitalizmus totiž nemá uzol, ku ktorému by sa bolo možné vzťahovať, nemá mocenské centrum, na ktorom by stál. Jeho obrovská životaschopnosť spočíva v tom, že tvorí samotný podklad ďalších systémov (vlády parlamentnej demokracie, štátostrany, absolutistickej monarchie, konštitučnej monarchie, atď.), a nimi sa funkčne etabloval v istých regiónoch, či zemiach.

Na Západe je týmto Pánom-signifikantom liberálna demokracia, ktorá pri nekompromisnej logike kapitálu dotvára legitimitu systému tým, že dáva ľuďom možnosť a mechanizmus vyjadriť sa k jeho fungovaniu. Niektoré javy však systém reflektuje nedostatočne, alebo ich nereflektuje. Najvýraznejším príkladom môže byť napríklad to, že v parlamentnej demokracii víťazia strany, ktoré za sebou majú dostatočný kapitál a ktorého záujmy musia napokon napĺňať a splácať. Kupovaním hlasov, mediálnym ovplyvňovaním, manipuláciou s voľbami, či ich dlhou periodicitou ostávajú vlastné záujmy chudobnej väčšiny z veľkej časti zanedbané.

Pán-signifikant liberálnej (parlamentnej) demokracie, ako sme už spomínali, poníma tieto odchýlky ako nedostatočné aplikovanie svojich mechanizmov a nástrojov (viac verejného povedomia, pluralitnejšie a slobodnejšie média, viac verejných diskusií, atď.) a zakrýva, či prekrýva ich svojím tieňom. Tieto odchýlky sa v psychoanalýze nazývajú symptómami, ktorých skúmaním a rozpracovaním bola konštituovaná psychoanalýza. Symptómy liberálnej demokracie pre ňu samotnú však nie sú niečím výnimočným a nepovažuje ich za dôležité. Ak v parlamentných voľbách hlasuje len 40% oprávnených voličov a i hlasy tých sú roztrúsené povedzme medzi desiatimi stranami, je to pre túto demokraciu signál toho, že jej nástroje sú málo využívané, nie toho, že na nich ľudia rezignovali, či že nedokážu reflektovať ich mienku a záujmy.                  

Vymedzovať sa voči takémuto nedostatočnému reflektovaniu situácie iným Pánom-signifikantom môže byť považované nie za dobrú radu, či upozornenie na jeho zlyhávanie, ale ako znak nedokonalého aplikovania daného Pána-signifikanta. Spochybňovanie liberálno-demokratického signifikanta či negatívny postoj k nemu má potom opačný efekt – snahu o posilnenie pozície stávajúceho režimu v nezachovanej, zhoršenej podobe. Funkčnou stratégiou môže však naopak byť trvanie na demokracii, ku ktorej sa režim hlási a dožadovanie sa jej úplného naplňovania. To znamená snažiť sa v mene liberálnej demokracie dostať k jej vlastnému významu a dovolávať sa rozhodovania o širokých veciach napr. ekonomického charakteru, či otázok obrany a rozšírenia participácie občana na rozhodovaní ďalšími nástrojmi. A naopak nezužovať demokratickú sféru na marginálne otázky kultúrneho charakteru, či opúšťať tieto priestory v prospech technokratickej vlády.

Zdroje:

[1] http://www.advojka.cz/archiv/2011/24/pomalu-se-stavam-odpurcem-systemu

[2] http://online.wsj.com/article/APb6ba79d7a2c741ddb02b45462a3ad68e.html

[3] http://salon.eu.sk/4183/22-rokov-st%C4%BAp%C4%8Dek/

[4] http://nezavisli.blogspot.com/2008/09/david-l-steinhardt-posledn-eskoslovensk.html

[5] Gál, Egon – Novosad, František (eds.): O slobode a spravodlivosti. Archa, Bratislava 1993, s. 222

[6] Althusser, Louis: On ideology. Verso 2008, s. 46

[7] Žižek, Slavoj: Utopie liberalismu. In: Podkova nade dveřmi. VVP AVU, Praha 2008, s. 150

[8] Žižek, Slavoj: Sublime object of ideology. Verso 2008

[9] Marx, Karol: Tézy o Feuerbachovi. In: http://www.kmbe.cz/Nemecka_Ideologie_Final.pdf

[10] Žižek, Slavoj: ´The most sublime of hysterics´: Hegel with Lacan. In: Interrogating the real. Continuum 2008

[11] Žižek, Slavoj: For they know now what they do. Enjoyment as a political factor. Verso 2008

[12] Žižek, Slavoj (ed.): On practice and contradiction. Mao Tse-Tung. Verso 2007

[13] Žižek, Slavoj: The spectre of ideology. In: Žižek, S. (ed.): Mapping ideology. Verso 1994

[14] Badiou, Alain: The meaning of Sarkozy. Verso 2008

[15] Fisher, Mark: Kapitalistický realismus. Rybka publishers 2010

[16] Žižek, Slavoj: Violence. Profile books, London 2009

[17] Nietzsche, Friedrich: Tak pravil Zarathustra. Votobia 1995; alebo ([27]; 262)

[18] Žižek, Slavoj: First as tragedy, then as farce. Verso 2009

[19] Žižek, Slavoj: Lacan – at what point is he hegelian? In: Interrogating the real. Continuum 2008

[20] Butler, Rex: Slavoj Žižek: Live theory. Continuum, 2005

[21] Fulka, Josef: Psychoanalýza a francouzské myšlení. Herrmann & synové, 2008

[22] Žižek, Slavoj: Mor fantázií. Vydavateľstvo Kalligram, Bratislava 1998

[23] Žižek, Slavoj: Může nám dnes Lenin jěště sdělit něco podstatného o svobodě? In: Podkova nade dveřmi. VVP AVU, Praha 2008

[24] Žižek, Slavoj: Re-visioning ´lacanian´ social criticism: the law and its obscene double. In: Interrogating the real. Continuum 2008

[25] Žižek, Slavoj: How to read Lacan. W. W. Norton & Company, 2007

[26] Nietzsche, Friedrich: Genealogie morálky. Aurora, 2007

[27] Deleuze, Gilles: Nietzsche a filosofie. Herrmann & synové, Praha 2004

[28] Žižek, Slavoj: Nepolapitelný subjekt. L. Marek, Chomutov 2007

[29] Freud, Sigmund: Za princípom slasti. Kalligram, Bratislava 2005  

[30] Žižek, Slavoj: Connections of the freudian field to philosophy and popular culture. In: Interrogating the real. Continuum 2008

 

Vyšlo v časopise ÚPV SAV Studia Politica Slovaca, ročník V., 1/2012

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
02. september 2012, 04:23
"Ak by sme hľadali nejakú zlatú strednú cestu medzi liberalizmom odstupu a subjektívnou angažovanosťou pre vyššiu vec, tak vedzme, že sa to už podarilo tým, u ktorých by sme to nečakali. Jedným príkladom za všetky je talianský expremiér Silvio Berlusconi. Sarkasticky sa dá povedať, že sa mu podarilo prekonať politiku odcudzenú od súkromných záujmov tým, že otvorene zneužíval štátnu moc na ochranu svojich ekonomických záujmov a využívaním jej mechanizmov na osobné účely (TV). ([18]; 49) V Európe však istotne nie je jediným, ide skôr o značne rozšírenú neresť spojenú s vládnutím. Slavoj Žižek v tejto súvislosti hovorí, že Berlusconi sa správa ako postavička Kung Fu Panda z rovnomenného rozprávkového filmu. V príbehu je Panda vyvolená zachrániť svoje mesto, no napriek tomu, že je toto poslanie počas filmu neustále zosmiešňované, nezabráni to jeho naplneniu. Podobne Taliani vedia o Berlusconiho skorumpovanosti, no napriek tomu ho nechávajú v úrade a volia ho."

********************************

Stačí pravičiara Besrlusconiho nahradiť ľavičiarom Ficom a máme to isté ale v červeno-modrom!

Ľudia videli o prepojení Smeru a hard core zo Súmračnej 27 s Pentou, J&T, Pórom, Širokým,... a mali možnosť čítať "Gorila" odposluchy z Vazovovej a napriektomu si udržuje Fico veľkú popularitu.

Veselo si lieta za "smerácke" peniaze z našich dani (zodratých z pracujúcich ľudí počas krízy) za volebný výsledok na súkromné oslavy do Košíc za 3 tisíc eur.

Pritom za túto sumu, čo Fico doslova premárnil za totálnu smotánkovskú hlúposť za pár minút letu, na ktorú musí robotník s minimálnou mzdou robiť takmer celý rok!!! Otázne je či to vôbec Smer aj reálne zaplatil a neurobilo sa to len pro forma na obídenie zákonov? (napr. prijímani darov a iných nenáležitých výhod člemni vlády a poslancami NR SR?)

Pokiaľ by členovia Smeru neboli bandou utilitaristických, oportunistických bezcharakterných *******/doplnte si čokoľvek/ čakajúcich na "dožratie" ohlodanej kosti niekde v regiónoch, tak by boli Ficovi dali červenú kartu vo všetkých okresných štruktúrach (a žiadali prečasný zjazd strany), podobne ako Fico dal symbolický Počiatkovi za jachting s J&T s obrovskou škodou pre štát!!!

Lenže rovnako ako Hrdlička v KSS, tak aj Fico v Smere sú neodvolateľní z predsedníckych flekov, nech si dovolia urobiť čokoľvek!
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
02. september 2012, 04:46

"Navzdory vyzdvihovanej populárnosti a preferovanosti individuálnej voľby je tak parlamentná demokracia omnoho viac závislá na tých druhých. Dôvodov na obavy je totiž veľa: teroristi, imigranti, islam, choroby, budúcnosť, bezpečnosť, vojenská obrana, morálny úpadok... a pre politikov je vždy jednoduché a vďačné zahrať touto kartou. Postupne sa vytratil aj jasne zadefinovaný rozdiel medzi pravicou a ľavicou, čím sa relevantný politický výber z celého farebného spektra zúžil na odtiene jednej farby. Tieto vyhliadky zaznamenal už v 60-tych rokov Sartre, keď povedal, že "Ľavica je páchnuca, prevrátená mŕtvola." Dnes sme konfrontovaní s najpokročilejšou fázou tohto procesu.

**************************

Dnes sme konfrontovaní s totálne rozloženou zdochlinou ľavice, ktorej smrad sa šíri celou Európou (Pride, drogové seansy, skrátka obhajovaná amorálnosť každého druhu ako "ľavicový" životný štýl tzv. kultúrnej identity!)! Otázne je dokedy ju necháme páchnúť a budeme sa tváriť, že ten smrad z "ľavicového kadaveru" je ešte stále znesiteľní, hoci si už musí skutočný radikálny ľavičiar zapchávať nos, dvíha sa mu žalúdok až do krku a obrazne hľadať plynovú masku z čias studenej vojny (zo skladov CO)!

Zostáva dúfať, že nás na tento neznesiteľní smrad ľavicovej zdochliny neupozorní "kafilérka" pozostávajúca z neonacistov a klérofašistov pochodujúcich v čiernych alebo žltohnedých uniformách? Ale to už bude neskoro!

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
02. september 2012, 06:57
Prečo toľko koncentrovaného jedu na tak malom priestore? Naviac k úvahám, dôležitým, úvaham o sociálno-historických predispozíciách civilizačného vývoja. Toľko nemiestnej zášte, je táto diskusia iba psychoterapia pre postihnuté subjekty? Ozaj by stačilo k historickému optimizmu, aby parlamentnú "ľavicu" reprezentovali Weiss, Schmogner(ová),Ftáčnik? Treba ešte viac paralyzovať "ľavicu", aby sa "ľavicový kadavér" obchádzal väčším oblúkom? Vážne však: Práve bezvýchodiskovosť úvah Žižek/Takáč mi potvrdzujú nevyhnutnosť kolapsu aktuálnej civilizačnej paradygmy. Vulgárno-libertanianistický kapitalizmus nielen vygeneroval systém riadený globálnou finančnou oligarchiou, ale zdeformoval aj civilizáciu a hodnotovú orientáciu jej členov. Iste, je možno namietať, že išlo o spontálny historický vývoj, že "ľavica" nedokázala progresii tohoto konceptu konkurovať a taktiež asi aj na "Božiu vôľu". Možno sa zamýšľať, kde sa civilizačná trajektória zviezla na cestu do záhuby. Domnievam sa, že od toho okamihu, keď sa do tovarovo-peňažných vzťahov dostala úvaha o hodnote nematariálnych "služieb". Odvtedy sa začali "služby" zdokonalovať až dnes konzumujú 98% spotrebiteľských cien. Peňažné, reklamné, distribučné, politické a iné služby disponujú prakticky celou vytvorenou hodnotou a používajú ju na svoje záujmy v civilizačnom systéme. Sami seba dostali do civilizačnej pasce, hrajú futbal na ihrisku, kde sú obe bránky jej vlastné a vyhrať môžu len vstrelením gólu, to by však bol gól vlastný a prehra. Klasický gordický uzol, znovačakanie na Alexandra veľkého... P.S. Mne zasa nevonia slovenská pravica: zoberte si takých hrdinov ako Hlina. Trpezlivý mladý človek čakal dvadsaťštyri rokov ( v r.1988 dosiahol plnoletosť), aby nabral odvahu, zohnal tank a išiel strašiť 95-ročného Biľaka. "Hrdina" urážal proletariát verejne pár hodín pred tým, ako by mohol byť tresnoprávne stíhaný za hanobenie skupiny občanov ( od polnoci 31.8.2012 platí trestnoprávna zodpovednosť poslancov). Nuž ak z niečo cítiť hnilobný zápach, tak ja ho cítim z útrob takýchto molochov...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
02. september 2012, 08:31
To či nejaký extravagantný poslanec Alojz Hlina vytiahne na Biľaka sovietsky tank T-72 je len rovnakou "kopou hnoja" akú naviezol Ficovi! Je to len obyčajna fraška na zviditelnenie Hlinovej stupidnosti. Mimochodom vlastniť tank je už legálne? To zachviľu niekto na niekoho vytiahne raketomet, alebo proti raketú batériu SS300?

Dôležitejšie ako to, či nejaký (teraz senilný) Biľak a spol. sem pozvali vojska WZ a sovietske vojska bolo to, že Dubček a spol. nemali žiadnu akternatívu poprevratového vývoja! Z tohoto pohľadu bol len obyčajná bábka, ktorá mala poslúžiť prozápadnej orientácií!

Dnes om si prečítala dva články:

" Zásadné názorové zmeny "Po roku 1989 prešiel Dubček veľkými názorovými zmenami. Ale ich genéza sa začala už v sedemdesiatych rokoch," komentoval Marušiak Dubčekovu názorovú genézu.

Pripomenul, že Dubček pochádzal z komunistickej rodiny, ktorá však poznala na vlastnej koži aj reálnu situáciu v Sovietskom zväze.

Preto v šesťdesiatych rokoch Dubček inklinoval k reforme socializmu a v časoch normalizácie sa myšlienkovo stále viac odkláňal od oficiálnej komunistickej línie.

Ešte ďalej išli v čase totality v samizdatoch Laluha s Kočtúchom, ktorí otvorene inklinovali k zásadnejším prodemokratickým zmenám.

Sociálna demokracia ho lákala od 60. rokov

Samotný Dubček vo svojom poslednom rozhovore pre nemecký týždenník Merian tvrdil, že ho myšlienky sociálnej demokracie zaujímali už v šesťdesiatych rokoch, v tom čase sa k tomu priznať by však bolo sebazničujúce nielen pre neho, ale aj samotné Československo.

Marušiak upozorňuje, že Dubček sa do komunistickej strany nikdy nevrátil a v roku 1989 dal jednoznačnú prednosť Verejnosti proti násiliu.

Dokonca nesúhlasil ani s predvolebnou spoluprácou SDSS a Stranou demokratickej ľavice Petra Weissa, ktorá bola nástupníčkou Komunistickej strany Slovenska.

Z uvedeného vyplýva, že Dubček bol obyčajný postkomunistický buržuj, ktorý by zapadol do terajšieho Smeru!

Taktiež to, že ak by nebola pripravená žiadna alternatíva vývoja po 1968 a bol by nasledoval rovnaký chaos ako po 1989! Dokonca už začiatkom 50-tých rokov stalinisti vyvraždili titoistov a trockystov, takže skutočne nič neexistovalo!

Inými slovami povedané nebola pripravená zahraničnopolitická orientácia, nebol program, neboli vyškolené kádre, skrátka nebolo pripravené takmer nič z Dubčekovej strany. Išlo len o boj v rámci strany o byrokratické koryta! Niečo podobné prebieha aj teraz vo vnútri KSS. Takže im vôbec nejde o milióny pracujúcich a nezamestnaných, ale kto "tady bude velitelem" a kto sa bude musieť podriadiť, alebo odísť zo strany !!!

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
02. september 2012, 08:37

"Iste, je možno namietať, že išlo o spontálny historický vývoj, že "ľavica" nedokázala progresii tohoto konceptu konkurovať a taktiež asi aj na "Božiu vôľu"." JJ

*******************

Ak už ateisti rátajú s fenoménom "Božej vôle", alebo osudu, tak je to posun v myslení, ale neviem kde? Skôr sa zamerajme na to, čo je v ľudských silách a možnostiach.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
02. september 2012, 12:16
Juraj, to máš občas ako s rastlinou boľševnik ... raz ju máš v záhrade, už sa jej zbavíš iba vypálením...
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
02. september 2012, 12:20
zatiaľ iba čítam a usmievam sa, páči sa mi tento príspevok - škoda, že sa nedá mailom či inou časopriestorovou poštou poslať niekomu do časov búrlivého konca roku 1989, keď bolo toľko tých, čo chceli dýchať slobodu...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
02. september 2012, 13:28
V jednom americkom sitkome som videl, ako ( tuším v "Priateľoch" Rossovi) museli ukazovať tabuľku, ak niekto použil sarkazmus. Ja by som tú tabuľku rád pripojil k onej replike: "taktiež asi aj na "Božiu vôľu"". Nepatrím k tým, ktorý brízgajú na ľudí, ktorí sa už nemôžu brániť. Mám s A.Dubčekom osobný ( politický) zážitok, ktorý rámcuje jeho "osobnosť". Uvediem ho aspoň pre tých, ktorí čítajú Slovo: V.Mohorita "zohnal" Čestmíra Císařa, aby sa pokúsil v prezidentských voľbách 1989 konkurovať Havlovi, ja som skúšal vtedy získať súhlas A.Dubčeka s kandidatúrou. Keď som ponuku tlmočil ( a mnoho ľudí ju považovalo za reálnu) povedal mi : Vieš, ja sa musím "poradiť" s tími v Prahe. Vyrazil mi dych, a už som vedel, aký výsledok mi druhý deň ráno oznámi. Bol to dobrý človek a myslím, že som neskôr mal právo napísať do kondolenčnej knihy (vtedy som už bol predsedom Zväzu Komunistov Slovenska) napísať: Ľutujeme, že si nás opustil,lebo nakoniec si sám ostal len Ty...Myslím, že "dobrý človek" AD bol vždy dirigovaný, jeho neistota, ktorá očarúvala nebola hraná. Nebol to človek, ktorý ako intelektuál váhal, uvedomujúc si dôležitosť rozhodnutia. Bol to nešťastný človek, ktorý celý život váhal, a vždy sa rád spoľahol na prúd, ktorý ho strhne. Aj on bol jeden z kádrových dôsledkov nepotizmu, ktorý v strane vládol. Nebol by som však rád, keby sme zastreli obsah autorských úvah v pôvodnom článku: je to smutné čítanie o deformácií individuality a systému, v ktorom je nútený žiť. Pre mňa je upozornením, že čokoľvek učiníme správnym smerom je cenné (a logicky vyplýva, že čo činíme zle- z neznalosti, z exhibicionizmu, z idealistického altruizmu, i v presvedčení "historickej pravdy" je nebezpečné) Atmosféra tohto článku je priamou výzvou: uvažujme o smere ( nie o Smere), kam treba orientovať našu civilizáciu, rešpektujme dialektiku, i determináciu ľudského konania. Musíme cizelovať alteranatívnu víziu,súbor zásad humánnej civilizácie. Identifikujme ich zrozumiteľnou kritikou dehumanizovanej paradygmy zacielenej na ovládanie civilizácie, ktorá sa neštíti ani genocídy, kultúrnej, mentálnej a dokonca i fyzickej.
Obrázok používateľa Anonymný
#4
(neuvedené)
03. september 2012, 10:07
No tak to nám potom spadol z neba, prípadne prišiel ako tlaková níž od Atlantiku, alebo sa zjavil ako polárna žiara vplyvom slnečného vetra... Tento systém (a jeho "subsystémy") teda nikto nevytvoril a nikto konkrétny nám nevládne. Takže ani nie je komu odobrať moc a netreba postaviť alternatívu. Ale diskutovať môžme do nemoty... Ozaj, čo tak zamyslieť sa nad tým, kto sú to tie útlocitné stvorenia zvané finančné trhy? Tie, ktoré sluhovia kapitálu zvaní politici neustále "ukľudňujú", lebo ak sa nahnevajú, budú zlí. Možno sa dostaneme aj k tomu neexistujúcemu mocenskému centru, ktoré predstavujú stvorenia nápadne sa podobajúce na ľudí (možno aj jedia a chodia na záchod)...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. september 2012, 10:59
"Že kapitalizmus nemá mocenské centrum, na ktorom by stál? No tak to nám potom spadol z neba, prípadne prišiel ako tlaková níž od Atlantiku, alebo sa zjavil ako polárna žiara vplyvom slnečného vetra... Tento systém (a jeho "subsystémy") teda nikto nevytvoril a nikto konkrétny nám nevládne. Takže ani nie je komu odobrať moc a netreba postaviť alternatívu. Ale diskutovať môžme do nemoty... Ozaj, čo tak zamyslieť sa nad tým, kto sú to tie útlocitné stvorenia zvané finančné trhy? Tie, ktoré sluhovia kapitálu zvaní politici neustále "ukľudňujú", lebo ak sa nahnevajú, budú zlí." Imrich Juhár

************************

Kapitalizmus nemá štátostranu, nemá kapitalistický manifest, nemá vlastnú dogmatickú ideológiu. (nechce sa mi to hľadať, ale fenoménom kapitalizmu sa zaoberal Žižek v jednej z jeho kníh).

Keďže niet štátostrany, niet manifestu, niet dogmatickej ideológie, tak niet v podstate konkretného viníka na ktorého by sa zločiny kapitalizmu dali zvaliť!

2, Fenomén finančných trhov som pred pol rokom rozviedla dosť podrobne. V podstate sa jedná o to, že takmer jedno storočie sa za tzv. finančnými trhmi skrývajú v podstate multibilionárske rodinné klany Rotschildovcov a Rockefellérovcov.

Ich majetok sa odhaduje na 25 biliónov (nie amerických miliárd)dolárov, hoci v štatistikách časopisu Forbes vyzerajú ako "chudobní príbuzní" Billa Gatesa.

http://www.orgonit.sk/en/cezokno/spolocnost/114-kto-su-rotschildovci

http://afinabul.blog.cz/0907/tajomne-vlady-ii

http://www.aktuality.sk/diskusia/207597/rockefellerovci-a-rothschildovci-sa-spajaju/

A najmä toto: http://slovak.ruvr.ru/2012_05_30/76461211/

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. september 2012, 11:28
...len si myslím, že schéma fungovania kapitalizmu a jeho mocenského nástroja, teda financií, je v podstate jednoduchá a bola mnohokrát výstižne popísaná. Žižeka mám v podstate rád, ale myslím si, že v jeho knihách (čítal som nedávno Jednou jako tragédie podruhé jako fraška) sa dá to, čo opisuje na 30 stranách povedať tromi vetami. A podobne je to v takýchto článkoch, diskusných fórach, sympóziách, analýzach, vedeckých a teoretických prácach a skutek utek. Alternatívy sú, problém je nájsť nositeľa zmeny (s tým mám aj osobnú skúsenosť).
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. september 2012, 11:30

"Atmosféra tohto článku je priamou výzvou: uvažujme o smere ( nie o Smere), kam treba orientovať našu civilizáciu, rešpektujme dialektiku, i determináciu ľudského konania. Musíme cizelovať alteranatívnu víziu,súbor zásad humánnej civilizácie. Identifikujme ich zrozumiteľnou kritikou dehumanizovanej paradygmy zacielenej na ovládanie civilizácie, ktorá sa neštíti ani genocídy, kultúrnej, mentálnej a dokonca i fyzickej." Juraj Janošovský

********************

Nemienim preberať stratenú existenciu AD. Vyjadrila som sa dosť jasne, že nemal program, nemal za sebou ľudí, pridali ste, že bol nerozhodný, váhavý, navyše pomerne ľahko ovplyvniteľný "gaunermi". Skrátka pri všetkej úcte naivný ťuťko ako Gorbačov!

Tak to som veľmi zvedavá na tú "alteranatívnu víziu,súbor zásad humánnej civilizácie".

Zatiaľ sledujem len kecy o tom ako obnoviť reálsocializmus a stratenú hegemóniu súdruhov z politbyra.

Možno ešte bude musieť vymrieť jedná či dve generácie "reálsocialistov", aby sa tí ostatní posunuli v myslení minimálne o level vyššie!

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. september 2012, 11:38
" Alternatívy sú, problém je nájsť nositeľa zmeny (s tým mám aj osobnú skúsenosť). Imrich Juhár

**************************

Len som bohužiaľ zatiaľ ani poriaden náznak alternatívy nevidela. Ak sú a viete o nejakých alternatívach, tak si založte napr. tu na NS blog a prestavujte ich. Budeme o nich diskutovať.

Lenže zatiaľ niet o čom.

Mňa absolutne nezaujíma retro, alebo revival reálsocializmu s hegemóniou neobyrokratov !!!

To nie je akternatíva, ale návrat poriadne ďaleko do zadu!!!

Slovensku potrebuje progresívny a nie regrasívny smer!

Obrázok používateľa Anonymný
#5
(neuvedené)
03. september 2012, 12:03
Poznámka na tému fuga a jed Tvoriví autori a diskutéri na Slove dávajú svoje myšlienky na verejný pretras so snahou pochopiť súčasný svet a keď ho hneď nedokážu zmeniť, aspoň poukážu na krízové uzly. Niektorí sú so svojimi návrhmi istejší, niektorí opatrnejší, ale vždy cítim dobrý úmysel. A väčšina aktívnych diskutéroch je na tom podobne. Toto moje dobrácke presvedčenie sa trasie jedine v prípade glosátora Inga a jeho teamu, anglicky to vyzerá lepšie. Asi nikdy nepochopím príčinu jedovatosti. Z čoho sa odvíja prapríčina takejto zloby? Prečo, keď táto persóna všetko vie, všetko pozná, vie, že každý s pravej strany a najmä zľava je totálne neschopný, zlodej ba priam spoločensko-politický vrah, prečo keď vie, že ešte nie sú pripravené elity, prečo ešte neurobila sama potrebné kroky. Kedy Inga predstaví ucelenú a realizovateľnú koncepciu zmeny spoločnosti k lepšiemu, predstaví riadiacu elitu? Kedy začne s jej realizáciou? Určite nebudem nadávať, hádzať polená pod nohy, skôr budem držať palce a ak budem schopný čo len trochu pomôcť, pomôžem.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. september 2012, 12:20
Inga, kde v sebe beriete ten mandát generálne hodnotiť, úkolovať a "riadiť" celý ostatný svet. Možno ako dieťa kapitalizmu razíte teoriu "drzým patrí svet". Nepopieram, že disponujete vzdelaním, informáciami a vcelku dobrými analytickými schopnosťami. Zďaleka však nie takými, aby ste sa stali absolútnym meradlom hodnôt: Vaše kategorické- "ani poriaden náznak alternatívy" ( som nevidela) je nevkusne arogantné k myšlienkam ostatných. Nestrácajte čas a u Vás na Olympe usporiadajte kolokvium o "záchrane sveta". Čo chcete "zoznam alternatív"?, súpisku paradygiem?, Zobrané spisy? Prosím nezaoberajte sa tým "čo Vás nezaujíma"...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. september 2012, 13:32
Juraj ukľudnite sa, dajte si trebars panáka, alebo šlofíka a potom zodpovedajte serióne na toto:

" Ak sú a viete o nejakých alternatívach, tak si založte napr. tu na NS blog a prestavujte ich? Budeme o nich diskutovať."

Neviem, čo som také uražlive povedala, či napísala?

Zrejme vás vytočilo toto: Mňa absolutne nezaujíma retro, alebo revival reálsocializmu s hegemóniou neobyrokratov !!!

Chcete sa zaradiť medzi nich? Keď vás to tak vytáča?

Uviedla som:" To nie je alternatíva, ale návrat poriadne ďaleko do zadu!!

Slovensku potrebuje progresívny a nie regresívny smer!"

Predsa reaguejem na vami uvedené: "...je priamou výzvou:

uvažujme o smere ( nie o Smere),..."

Alebo sa už strácate vo vašich úvahah?

Alebo fakt chcete znovu zakladať hegemonistický "komunizmus" nazývaný eufemistický reálsocializmus? Asi som vás nachytala na nezrelých hruškách?

Prestaňte sa zaoberať mnou a neexistujúcim teamom a venujte sa polemický tomu, čo píšem! Ak na to máte?

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. september 2012, 13:52
Asi nikdy nepochopím príčinu jedovatosti. Z čoho sa odvíja prapríčina takejto zloby? Kedy Inga predstaví ucelenú a realizovateľnú koncepciu zmeny spoločnosti k lepšiemu, predstaví riadiacu elitu? Kedy začne s jej realizáciou? Určite nebudem nadávať, hádzať polená pod nohy, skôr budem držať palce a ak budem schopný čo len trochu pomôcť, pomôžem. jozef schwarz

*************************

Asi opäť narážame na generačný predsudok, podľa ktorého dokonca aj v Biblií sa píše, že žena sa má podriaďovať sa mužovi, a hovoriť len ak júu ktomu vyzvu, inak má byť ticho! Lenže pán schwarz doba sa zmenila!!! Sme si rovní a preto ako rovný so mnou diskutujte. Keď som pred pár dňami napísala, že viem o tom, že je založená diskusná skupina na tému "realizovateľnej koncepcie zmeny spoločnosti" Tak záujem bol nulový. Takže beriem vás za slovo "Určite nebudem nadávať, hádzať polená pod nohy, skôr budem držať palce a ak budem schopný čo len trochu pomôcť, pomôžem."

Neviem sa ubrániť dojmu, že záujmom drvivej väčšiny diskutujúcich a autorov je dostať sa ku korytám a na proletariát sa zvysoka vykašlať!(tak ako FICO)! Či lepšie povedané využiť ho ako výťah k moci a potom ho v pseudoštátnych podnikoch zdierať! Navyše za to, že ho má kto vykorisťovať (dáte mu prácu) vám má na kolenách ďakovať, blahorečiť a robiť manifestácie? Ale to už raz tu bolo!

Obrázok používateľa Anonymný
#6
(neuvedené)
04. september 2012, 02:31
kedy a koho sa hlásiť?
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
04. september 2012, 03:09
Bohužiaľ som abstinent, takže vašu terapiu som absolvoval len na 50%. A nepomohla. Stále si myslím, že polemika, diskusia nie je o hodnotení, úkolovaní oponentov ale o kultivovanom spore smerujúcom k novej kvalite. Mám aj metodologickú výhradu k vášmu určeniu domácej úlohy: smiem rozmýšľať, ale nesmiem uvažovať o reálsocializme! Asi ste už zistila, že mám veľa pripomienok k jeho praxi ( a podiel na nej), no s určitou mierou "porozumenia". Asi vás prekavapí, že mám porozumenie aj pre niektoré aspekty fungovania pseudoliberálneho kapitalizmu. Odmietam -principiálne- správať sa k realite výberovo : akceptovať len to, čo sa mi hodí do krámu. Napr. publikum je nastavené na pojmový aparát a etológiu aktuálneho systému. Ak s ním chcete komunikovať, musíte to rešpektovať. Ľavica zasa získala obrovskú skúsenosť v reálsocialistickej ére. Ak sa domnievate, že by vznikol koncept wellfare state, bez tlaku z "východu", alebo, že by zanikol vulgárny kolonializmus bez tohto vplyvu, že by prebehla alfabitizačná kampaň a dosiahlo sa mnoho iných úspechov na ceste k pokroku, nedá sa počítať s vašou objektivitou. Áno treba "prečítať" riziká systému. Ja som už načrtol, a znova opakujem: komunizmus a demokracia sú nevyhnutnými spojencami. Úspechy dosiahnuté s popretím demokratických princípov ( pracovne bratstvo, rovnosť, sloboda a ja dodám intelektuálna dispozícia) sú kontraproduktívne. To však neznamená, že nechápem, dôvody prečo boli v ideologicky rozdelenom svete obmedzené. Ostáva to však pre mňa diskutabilné, obávam sa, že to bolo spojené s nedostatkami organizačnej výstavby strany a tá zasa súvisela s nie dobre koncipovaným postavením "vedúcej sily spoločnosti". Tieto nároky boli spĺňané administratívne ( lebo to bolo ľahšie a lepšie sa to štatisticky hodnotilo). Naznačil som niektoré moje úvahy: nemyslím si však, že je možné - pre nedostatok vstupných informácií - precizovať program. Znova opakujem: potrebujeme začať od identifikácie politického subjektu, uvážlivo kreovať politickú autoritu. Prosto na začiatku musí byť kvalifikácia prácou a výsledok cielenej práce. Nie je dobré "lakovať" chiméry dúhovými (pride?) farbami... Môj priateľ Prof. Zelinka mi hovoril, že mi často uteká sedlo pred koňom. Počúval som ho. počúvajte aj vy mňa.
Obrázok používateľa Anonymný
#7
(neuvedené)
04. september 2012, 03:19

"Kapitalizmus totiž nemá uzol, ku ktorému by sa bolo možné vzťahovať, nemá mocenské centrum, na ktorom by stál. Jeho obrovská životaschopnosť spočíva v tom, že tvorí samotný podklad ďalších systémov (vlády parlamentnej demokracie, štátostrany, absolutistickej monarchie, konštitučnej monarchie, atď.), a nimi sa funkčne etabloval v istých regiónoch, či zemiach.

Na Západe je týmto Pánom-signifikantom liberálna demokracia, ktorá pri nekompromisnej logike kapitálu dotvára legitimitu systému tým, že dáva ľuďom možnosť a mechanizmus vyjadriť sa k jeho fungovaniu. Niektoré javy však systém reflektuje nedostatočne, alebo ich nereflektuje. Najvýraznejším príkladom môže byť napríklad to, že v parlamentnej demokracii víťazia strany, ktoré za sebou majú dostatočný kapitál a ktorého záujmy musia napokon napĺňať a splácať. Kupovaním hlasov, mediálnym ovplyvňovaním, manipuláciou s voľbami, či ich dlhou periodicitou ostávajú vlastné záujmy chudobnej väčšiny z veľkej časti zanedbané".

******************************

Ak za politickou stranou nestojí kapitál (hoc aj štátny, resp. pseudonárodný), tak takáto strana má minimálnu šancu získať nejaké kresla v parlamente. Nemá žiadnu šancu vytvoriť vládu a je odsúdená buď na parlamentnú, alebo oveľa častejšie na mimoparlamentnú opozíciu.

"Demokratické" voľby sú neodmysliteľné spojené s kupovaním hlasov, mediálnym ovplyvňovaním, manipuláciou s voľbami. Pokiaľ strana na to nemá dostatočné množstvom peňazí a vplyv v masových médiach, tak je odsúdená do permanentnej opozícií.

Ak zoberieme do očí bijúci príklad KSS (ako slamy trčiacej z čižmy lazníka), tak bez kapitálu, vplyvu v médiach je odsúdená do permanentnej frustrujúcej opozície a prechľastaniu tzv. "internacionálnej pomoci" od iných komunistických strán na P ÚV KSS.

Pretože aj "neuvedomelá" radová členská základňa si uvedomuje, že pri veľmi obmedzených zdrojoch sa dá robiť veľmi obmedzená politika (s účinnosťou zrovnateľnou s don Quijotovským bojom s veternými mlynmi), ktorá je v svojej podstate oportunistická zo strany samotného vedenia pri autoritatívnom vedení strany

Takže zostávajú dve možnosti:

1, rekonquista stratených komunistických pozícií

(dobitie strateného raja červenej buržoázie) zoštátnením majetku a tým získania vplyvu na propagandu v masmédiach, cirkvach a v štáte vôbec. Čiže politbyro sa stane neobmedzeným pánom-signifikantom.

2, vytvorenie úplne nového spoločenského poriadku

založenom na nededičnom, egalitárnom vlastnení všetkých výrobných prostriedkov s príslušenstvom (riadiacimi a rozodovacími právomocami) námezdnými pracujúcicmi! Čiže pôjde o skutočnú ľudovú demokraciu spočívajúcu v riadení spoločnosti z dola pracujúcimi. Ked sa postavenie a pozícia pána signifikanta rozplynie v ľudových masách, tak ako sa rozdelí kapitál v ich osobnom spoluvlatníctve. Tieto masy námezdných pracujúcich bez rozdielú v dosiahnutom vzdelaní sú tohoto času síce dostatočne vzdelané, ale katastrofálne politický neuvedomelé! Ak dôjde k reprivatizácií všetkých výrobných prostriedkov, tak sa obmedzí na minimum boj o to kto bude "tady velitelem", čiže pánom-signifikantom!

Prejde sa od súťaženie k spolupráci, pretože všetci budú odkázaní na kooperaciu a particpáciu v spoločnosti. Postupne zanikne súťaživosť v zmysle ja vyhrám - vy prehráte, kde väčšina musí prehrať, aby pár prešpekulovaných pánov signifikantov zhrablo jackpot (štátnu prémiu za výsledok volieb a moc v štáte)

Z uvedeného vyplýva, že jedine vlastníci výrobných prostriedkov si v akejkoľvek spoločnoosti dokážu presadiť svoje viac, či menej oprávnené záujmy! Tí, ktorí nevlastnia výrobné prostriedky sú kŕmení kecami pred voľbami a odpadom zo stola pána signifikanta po nich!

Stránky

Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama