Vojenský a vojensko-technický význam protiraketovej obrany 1

V rubrike Štúdie a analýzy prinesieme v štyroch častiach prácu o vojenskom a vojensko-technickom význame protiraketovej obrany. Veríme, že si napriek zložitosti problematiky nájde svojich čitateľov. **
Počet zobrazení: 3677
pro_uvod.JPG

 

Autor, generálmajor v. v., Ing. Marián Mikluš je bývalý náčelník Generálneho štábu Armády SR, bývalý obranný poradca MO SR na Stálej delegácii SR pri NATO/SEKO a Stálom zastúpení SR pri EÚ/EDA, člen Klubu generálov SR, člen Zväzu vojakov SR a člen Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika (marian.miklus@zoznam.sk

ABSTRAKT

K napísaniu tejto odbornej práce ma viedla profesionálna idea sumarizovať najdôležitejšie údaje a postrehy v zmysle dostupných informácií z printových, elektronických vrátane  internetových médií, ale aj z vystúpení politických a vojenských predstaviteľov viacerých dotknutých a zainteresovaných krajín, najmä USA, Ruska a z členských krajín NATO a EÚ v posledných 8 – 10 rokoch a zároveň vyjadriť svoje poznatky a odborné názory pre odbornú alebo aj pre širšiu verejnosť.

Cieľom práce je poskytnúť sumár dostatočných informácií aj s akcentáciou na úskalia pri vývoji, budovaní a prípadnom použití zbraňových systémov protiraketovej obrany, ale aj nadväzujúcich skutočností a dokumentov, predovšetkým pre politických predstaviteľov štátu (zákonodarných a najvyššej exekutívy), ďalej pre vojenských odborníkov, ale aj predstaviteľov obrannej a bezpečnostnej komunity.

Za kľúčové považujem, že vojenský význam systému protiraketovej obrany bude mať strategickú a globálnu „cenu“ pre budúcu reálnu politiku vo svete. Pokiaľ nebude PRO spoločnou a medzinárodnou záležitosťou členských krajín NATO a EÚ, ale aj Ruska a ďalších dotknutých a zainteresovaných krajín sveta, tak tu bude alternatíva meniť alebo aspoň výrazne a reálne ovplyvňovať dianie vo svete tou krajinou (skupinou krajín), ktorá tento systém skutočne zavedie do používania. Dokonca to môže viesť od teórie a praxe „odstrašovania“ ako tenká či červená niť k teórii a praxi „zastrašovania“, ale tým, že bude postupne vytvárať jadrovú nerovnováhu, môže byť svet bližšie k jadrovej vojne, zároveň bude vyvolávať zbrojenie či dozbrojenie, ale aj prinesie do vývoja kríz nebezpečnú dynamiku v celosvetovom rozmere.

V práci je základným vecným atribútom úsilie, vyjadriť v postupnom časovom slede vývoj budovania systému protiraketovej obrany, vrátane minulých a existujúcich, ale aj budúcich problémov, s dôrazom na vojenský a vojensko-technický aspekt, najmä u hlavných a rozhodujúcich protagonistov - USA a Ruska, ale poukázať aj na citlivé miesta z pohľadu širšej a potenciálnej medzinárodnej spolupráce s dotknutými a zainteresovanými krajinami.

Práca je štrukturálne sústredená do štyroch kapitol, z ktorých sú druhá a tretia kľúčovými.

prvej kapitole je stručne zhrnutý vývoj a budovanie PRO od počiatku päťdesiatych rokov 20. storočia po deväťdesiate roky v USA a Rusku, ale aj kategorizácia rakiet a zmlúv o ich obmedzení. Dôležitým vojenským údajom bol stav, že už spočiatku sa uvažovalo a rozhodlo ničiť rakety čo najďalej od cieľa (to je opäť spoločné aj v súčasnosti), čím by sa prípadné dôsledky zničenia medzikontinentálnej rakety nepriateľa minimalizovali nad územím obrancu. Keďže v tej dobe bola odchýlka navedenej antirakety relatívne veľká (až 1 km aj viac), tak to už vyžadovalo použitie termojadrovej hlavice na antirakete. Až neskôr, v sedemdesiatych rokoch 20. storočia sa začalo uvažovať o nejadrovom ničení medzikontinentálnych hlavíc kinetickou energiou.

Druhá kapitola obsahovo-vecne odráža možný politický a zahranično-politický význam vojenskej časti systému protiraketovej obrany. Zvýrazňuje špirálovité možno až nekonečné budovanie systému do budúcnosti a možnosti, či pravdepodobne nevyhnutnosť jeho budovania aj v kozmickom priestore so všetkými negatívnymi dôsledkami pre ľudstvo.

Najmä tretia kapitola popisuje, vysvetľuje, ale aj hodnotí vojenskú a vojensko-technickú podstatu možného fungovania systému protiraketovej obrany, ale aj potenciálne súčasné a budúce symetrické a najmä asymetrické protipôsobenia u niektorých krajín.

Posledná, štvrtá kapitola sa zaoberá súčasným stavom vo vývoji budovania PRO v rámci NATO. Na jednej strane je možné konštatovať, že konečne je už pre ochranu vojsk NATO, aspoň na bojiskách, zabezpečená aktívna vrstvená protiraketová obrana bojiska v rámci prvej etapy systému – projektu European Phased Adaptive Approach (EPAA) z celkových štyroch etáp vybudovania tohto systému. Na druhej strane, zatiaľ chýba globálna obrana a zabezpečenie ochrany pre obyvateľstvo NATO a EÚ, čo je budúcim cieľovým úsilím do roku 2020 a možno aj dlhšie, vrátane ochrany územia Spojených štátov. To však bude vyžadovať ďalšiu výstavbu raketových a radarových základní v Európe aj mimo nej a ďalší vývoj senzorov a antirakiet. V ďalšom poukazuje aj na systém vzdušného sieťového prvku obrany ako doplnkového a na určitý rozsah spolupráce v rámci Európy, Stredného východu a pacifickej časti Ázie.

V závere práce sú štrukturálne a vecne zhrnuté všetky hlavné vojensko-odborné alternatívy pôsobenia na rozvoj vojenskej časti systému protiraketovej obrany a možnosti jeho vplyvu v medzinárodnej a zahraničnej politike.

Kľúčové slová:

systém protiraketovej obrany, senzory, radary, satelity, zbraňové systémy, rakety, lasery, veliteľské, riadiace a komunikačné centrá, strategické rakety krátkeho, stredného doletu, interkontinentálne a globálne balistické rakety (ICBM), viacnásobné manévrujúce hlavice s individuálnym navedením (MIRV), strategická obranná iniciatíva (SDI), národná protiraketová obrana (NMD), protiraketová obrana bojiska (TBMD), aktívna vrstvená protiraketová obrana bojiska (ALTBMD a EPAA), vysokofrekvenčný aktívny aurorálny výskum ionosféry (HAARP), jadrové zbrane, pozemné radary včasnej výstrahy (EWR/UEWR), predsunuté radary, družicový systém včasnej výstrahy (DSP, SBIRS a STSS), kozmický infračervený výstražný systém, systém Aegis, antirakety (GBI), prostriedok s ničiacou kinetickou energiou (EKV, MKV, LEAP a KEI), strategická triáda, letúňový laser (YAL-1A), agentúra protiraketovej obrany (MDA), systém vzdušného sieťového prvku obrany (NCADE).

ÚVOD

V určitom slova zmysle, ale aj vecne je možné uviesť, že prvýkrát sa začalo „protiraketovou obranou“ zaoberať Spojené kráľovstvo v priebehu druhej svetovej vojny v tzv. Bitke o Britániu, kedy Nemecko začalo od júna 1944 používať najprv bezpilotné letúňové strely V1 (Fi-103) a od septembra 1944 balistické rakety V2/A4 (zbraň odplaty) na bombardovanie a ničenie britských aglomerácií a objektov. No zásahmi raketami V2 utrpeli aj niektoré ďalšie krajiny a mestá.                                    

Na Londýn dopadlo 517 a na južné Anglicko 537 rakiet V2, ale ešte viacej na Antverpy 1341 a svoj diel dostali aj Lutych 98, Brusel 65, Paríž 18, Lille 25, Luxemburg 5, Remagen 11 a Haag 5. Proti V2 nebola schopná vtedajšia protivzdušná obrana reálne a účinne zasahovať. Reálna obrana proti raketám sa začala rysovať až o 10 - 15 rokov (r. 1956 - 1962) neskôr.

Veľkej Británii neostávalo nič iné než ako prvej v histórii vybudovať systém protiraketovej obrany. Anglicko rozmiestnilo na pobreží blízko veľkých miest doplňujúce vyhľadávacie rádiolokačné prostriedky, vytvoriac súvislé rádiolokačné pole nad Britskými ostrovmi a priliehajúcimi morami.

Úloha ničiť V-1 bola daná na tradičné prostriedky - protilietadlové delostrelectvo, stíhače a balónové prehradenia. Bola však vyvolaná potreba nových stíhacích lietadiel, ako sú Spitfire Mk.XIV., XIX., Hawker Tempest a prvé anglické reaktívne stíhače Gloster Meteor. Bez ohľadu na nedostatočnú úroveň vtedajších protiraketových prostriedkov, napr. anglické rádiolokátory boli schopné zachytiť len asi 40 %  rakiet prilietajúcich rýchlosťou 1500 m/s a určiť pravdepodobné miesto ich dopadu sa podarilo len občas, najzávažnejšou otázkou bol nedostatok času pre prijatie účinných opatrení prostriedkami PVO. Ešte aj dnes môže byť väčším problémom pri boji s taktickými raketami a s operačno-taktickými raketami, prípadne s raketami stredného doletu odpaľovanými z ponoriek nedostatok času na realizáciu protiraketových opatrení ako pri boji s ICBM, letiacimi relatívne dlhý čas.

Možno konštatovať, že práve druhá svetová vojna bola prevratom v pohľade na rakety. V tejto vojne došlo k hromadnému vývoju a  používaniu rakiet, vrátane protilietadlových (neriadené - Taifun P a F, Tornádo, Feuewerk, Rheinkind, blúdiaca raketa, značkovacia raketa RsGs a riadené - Wasserfall, Schmetterling, Enzian, Rheintochter - nepodarilo sa ich uviesť už do praxe ) a zároveň kontinuálnemu pokračovaniu ich rozvoja aj po roku 1945 až k získaniu ich rozhodujúceho postavenia vo výzbroji armád všetkých štátov. V tomto odbore rozsahom prác Nemci predbehli v rokoch 1939-1945 všetky ostatné bojujúce štáty a ako jedny z prvých nasadili riadené rakety do vojnového použitia.

Bodkou za vojnovým nasadením raketových zbraní na európskom bojisku sa 14. 10. 1945 stal demonštračný štart rakety V-2 z priestoru pri Cuxhavene na brehu Helgolandského zálivu Severného mora. Prizerali sa mu na pozvanie britskej vlády odborníci zo všetkých spojeneckých krajín vrátane Sovietskeho zväzu.

Po druhej svetovej vojne sa riešili otázky ochrany pred raketami v rámci protivzdušnej obrany štátu - objektov a zón, pričom osobitná pozornosť bola venovaná ochrane raketových základní (napr. Grand Forks), ale aj hlavných miest niektorých krajín ako napr. v Rusku ochrana Moskvy.

V osemdesiatych rokoch 20. storočia americký prezident Ronald Reagan navrhol tzv. Strategickú obrannú iniciatívu (SDI), čo bol program na vytvorenie ochranného štítu okolo USA proti riadeným strelám, najmä viacnásobným balistickým raketám (MRV a MIRV).

V deväťdesiatych rokoch, keď hrozba americko-sovietskej jadrovej vojny takmer pominula, Reaganov nástupca v úrade prezidenta Bush starší navrhol v januári 1991 výrazný presun akcentu v SDI a redukciu programu nazvaného „Obrana proti balistickým raketám“. Jeho cieľom bolo brániť americké jednotky a jednotky spojencov proti strelám Scud v regionálnych konfliktoch (poznatok z prvej vojny v Perzskom zálive a Kuvajte v roku 1990 - 1991).

Ďalší a sofistikovanejší vývoj pokračoval - v modernizácii a integrácii - radarov včasnej výstrahy (varovania) s X radarmi, satelitov včasného varovania a antirakiet s využitím spôsobu ničenia rakiet úderom dosiahnutej kinetickej energie „hit to kill“.


1. Počiatky histórie budovania systému protiraketovej obrany

Prvým krokom pre vybudovanie obrany proti raketám bolo vyriešenie a zavedenie spoľahlivých protilietadlových rakiet (antirakiet), pretože to má veľa spoločného ako pri obrane pred lietadlami. Rakety treba ničiť raketami. Similia similibus curantur - podobné sa lieči podobným.


Americká antiraketa NIKE ZEUS).

Tak napríklad 19. 7. 1962 sa podarilo Američanom vyvíjanou antiraketou NIKE ZEUS zničiť u ostrova Kwajalein medzikontinentálnu raketu Atlas, vypustenú zo 6900 km vzdialenej základne Vandenberg.


 

 

 


Sovietska antiraketa V-1000.

Podobne aj Rusi, ale už o viac ako rok skôr, 4. 3. 1961 raketou V-1000 (rýchlosť 3 km/s) vo výške 25 km a vzdialenosti 60 km zničili balistickú raketu P-12 (R-12).







Toto boli prvé reálne a úspešné skúšky a zároveň predpoklady pre vytvorenie skutočne výkonného systému protiraketovej obrany.

Potom to pokračovalo ako budovanie integrovanej protiraketovej obrany, kde je nutné letiaci predmet zachytiť na obrazovke rádiolokátora včasnej výstrahy (varovania) a zároveň sa uistiť, či ide skutočne o nepriateľskú raketu, prípadne jej hlavicu, zamerať jej dráhu letu, t. j. určiť výpočtom aspoň z dvoch bodov dráhy jej priebeh a tvar, miesto vypustenia (odpálenia) a konečný cieľ (predpokladané miesto dopadu). Nakoniec sa musí odovzdať letiaci objekt sledovaciemu rádiolokátoru, ktorého údaje využíva rádiolokačný povelový strelecký systém k navádzaniu medzitým už odpálenej antirakety.

Všetky postupne, ale veľmi rýchlo spracované údaje od rádiolokátora včasnej výstrahy, identifikačného rádiolokátora, rádiolokátora zamerania dráhy a rádiolokátora presného navedenia prichádzajú do centra riadenia protiraketovej obrany vrátane výpočtového strediska, kde sa vykonávajú ďalšie riadiace a povelové činnosti, vrátane výberu najvhodnejšieho postavenia odpaľovacích zariadení antirakiet.

Pre úspešnú realizáciu zničenia balistickej rakety (hlavice) v dostatočnej vzdialenosti a výške od cieľového objektu je aj v súčasnosti dôležitý faktor času. Rádiolokátor vplyvom zakrivenia zemegule môže zamerať vzdialenosť rakety v závislosti od výšky jej vrcholu letu. To znamená, že iba rakety s doletom menším než 1000 km možno sledovať rádiolokátorom už od samotného štartu. Tie rakety, ktoré majú dráhu letu dlhšiu, sú pre skoré sledovanie radarom v rámci včasnej výstrahy problematickejšie, lebo vrchol ich dráhy je menší. Preto je výhodou, predsunúť rádiolokátory včasnej výstrahy čo najbližšie k smeru predpokladaného príletu ICBM, pokiaľ sa nepoužijú kozmické prostriedky (satelity) včasného varovania. Tieto opatrenia vytvárajú podmienky pre získanie maximálne možného času pre realizáciu obranných opatrení. Satelity môžu zachytiť už aj štart rakety v čase do niekoľko málo sekúnd a tak môžu predĺžiť čas o ďalších asi 10 minút.

Už od počiatku 60-tych rokov 20. storočia sa začali rozvíjať a postupne realizovať predstavy, že vtedajšie dve veľmoci, USA a ZSSR, sa pokúsia ochrániť svoje územia prostriedkami, ktoré sú schopné zasiahnuť hlavice strategických rakiet protivníka.

Dosiahnuť či zachovať schopnosť preniknúť raketami (hlavicami) obranou by bolo možné niekoľkými spôsobmi. Zvýšiť množstvo balistických rakiet a systém tak zahltiť. To je však veľmi nákladné a skončilo by to pravdepodobne špirálou smrti alebo ekonomického kolapsu. Zvýšiť odolnosť hlavíc a pokúsiť sa ich ochrániť, napr. použitím klamných cieľov. Ale doslovne vytvoriť cieľ, ktorý sa nedá rozoznať od pravej hlavice, tiež nie je úplne možné. Klamné ciele môžu skomplikovať protivníkovi život, ale pokiaľ ich rozozná, tak ich môže eliminovať, pokiaľ nepresiahnu početne tisíce kusov. Napr. MIRV s 10 subhlavicami má 40 klamných. Ak bude odpálených 100 rakiet to značí 5000 cieľov, ak 500 tak 25000 cieľov.

Ďalšia alternatíva je použiť namiesto klamných cieľov - pravé (subhlavice). Testy ukázali, že viac malých subhlavíc vybuchujúcich v primeranej vzdialenosti od seba, dokáže zaistiť účinok na plošný cieľ podobný ako jedna hlavica veľkej ráže. Zároveň týchto niekoľko hlavíc (subhlavíc) musí protivník riešiť ako hlavice samostatných rakiet a systém sa tiež zahltí alebo nebude časovo stačiť či môcť všetky subhlavice zasiahnuť.

Preto sa spočiatku začali používať hlavice s tromi samostatnými subhlavicami (strelami). Najprv subhlavice nemali samostatné individuálne navádzanie, išlo o variantu MRV (Multiple Re-entry Vehicle).

U rakety Minuteman III LGM-30G (USA) bolo rozhodnuté vytvoriť systém, ktorý by zabezpečil samostatné individuálne navádzanie či manévrovanie každej subhlavice (strely) na cieľ. Tento systém sa začal používať u väčšiny strategických rakiet a je označený názvom MIRV (Multiple Independently Targered Re-entry Vehicles), pričom medzi jednotlivými subhlavicami (až 10 u pozemných - až 14 u námorných striel) sú umiestnené klamné prostriedky (udáva sa ich počet 40 na jednu hlavicu s 10 subhlavicami - strelami). A práve s raketou Minuteman III (LGM-30G) sa počíta ako s antiraketou GBI (Ground Based Interceptor) po technických úpravách (bez jedného raketového stupňa), ale hľadá sa už nový nosič s väčším zrýchlením pre KEI. 


1. 1. Základné údaje o strategických raketách a zmluvách o ich regulácii a obmedzení

Za strategické rakety sa spravidla považujú bojové prostriedky s doletom väčším než 1000 km. Zmluvy SALT I. (1972) a SALT II. (1979) však za strategické označovali prostriedky s doletom, ktorý odpovedá minimálnej vzdialenosti medzi severozápadnou hranicou kontinentálnej časti Sovietskeho zväzu a severovýchodnou hranicou kontinentálnej časti Spojených štátov, t. j. s doletom viac ako 5500 km.

Toto definovanie strategických rakiet vyhovuje iba účelom spomenutých Zmlúv, ale všeobecne prijaté členenie uznáva za strategické rakety, ktoré majú dolet viac ako 1000 km, s podskupinami členenia na rakety krátkeho doletu (dosah 1000 až 2500 km) stredného doletu (s dosahom od 2500 do 5000 km ), rakety medzikontinentálne (od 5000 km a viac ) a rakety s neobmedzeným doletom nazývané tiež globálne.

Američania používajú trochu inú kategorizáciu. Balistické rakety krátkeho doletu (SRBM - Short Range Ballistic Missiles) do 1000 km, balistické rakety stredného doletu (MRBM - Medium Range Ballistic Missiles) od 1000 do 3000 km, balistické rakety väčšieho stredného doletu od 3000 do 5500 km a medzikontinentálne balistické rakety (ICBM - Inter-Continentall Ballistic Missiles) nad 5500 km.

Podľa polohy odpaľovacieho zariadenia a polohy cieľa rozoznávame strategické rakety pozemné (GBM - Ground Ballistic Missiles), námorné (SLBM - Sea-Launched Ballistic Missiles) a letecké (ALBM - Air-Launched Ballistic Missiles). Odpaľovacie zariadenie môže byť stacionárneho (na zemi, pod zemou) alebo mobilného charakteru (na špeciálnych vozidlách s kolesovým alebo pásovým podvozkom, na železničných vagónoch (boli zlikvidované do r. 2003) a na lodiach alebo ponorkách a lietadlách).

V kategórii pozemných rakiet stredného doletu je čoraz väčšia snaha o prechod od stacionárneho odpaľovacieho zariadenia na mobilné, čo zaručuje ich minimálnu zraniteľnosť.

Samotné rakety bývajú jednostupňové a dvojstupňové (obvykle rakety krátkeho a stredného doletu) alebo viacstupňové (rakety medzikontinentálne alebo globálne). Pohonné jednotky prešli postupne niekoľkými vývojovými etapami. Od zložitejších kvapalinových raketových motorov (najprv s kryogénnymi a neskôr s dlhodobo skladovateľnými pohonnými hmotami)  prešli k jednoduchším motorom na tuhé pohonné hmoty.

Porovnanie veľkostí amerických jadrových bojových hlavíc.

Presné navedenie rakiet na cieľ zabezpečujú riadiace systémy, kde prevažujú autonómne, najčastejšie inerciálneho typu, ale aj kombinované s inými typmi, napr. rádioinerciálne, inerciálne s astronavigačnou korekciou, vopred naprogramované a pod. 

Hlavice strategických rakiet sú ako jediné výlučne vyzbrojené jadrovými alebo termojadrovými náplňami. Najstaršie viacnásobné manévrujúce hlavice nazývané Multiple Reentry Vehicle (MRV) mali za cieľ pokryť čo najväčšiu plochu. V posledných rokoch sú preferované Multiple Independent Reentry Vehicle (MIRV) - viacnásobné manévrujúce hlavice so samostatným individuálnym navedením na cieľ s presnosťou cca 100 metrov.

Konštrukčné riešenie strategických rakiet a ich pozemného príslušenstva je neobyčajne náročné a býva spravidla odrazom technickej úrovne, vyspelosti a možností jednotlivých štátov.

Zmluva SALT I. (1972) limitovala počet nosičov na 1710 u USA a 2437 u ZSSR. Jej podpísanie sa stalo výrazom toho, že bez obmedzenia v tom čase budovanej protiraketovej obrany nebolo možné začať proces obmedzovania a znižovania strategických útočných zbraní. Podstatou je, že určitá kapacita protiraketovej obrany, ktorá je schopná zničiť určité množstvo útočných rakiet protivníka núti opačnú stranu o túto kapacitu zvyšovať počet svojich útočných rakiet a nie ich znižovať.

Podľa Zmluvy SALT II. (1979) podpísanej L. I. Brežnevom a J. Carterom malo dôjsť k určitým regulačným opatreniam medzi ZSSR a USA, ktoré by zabraňovali vykonávať vývoj, skúšky i výrobu ako odpaľovacích zariadení, tak i rakiet určených pre umiestňovanie na dne oceánov, morí, vnútrozemských vôd a vodných nádržiach.

Strategické rakety medzikontinentálneho doletu sa donedávna umiestňovali v podzemných základniach, na stacionárnych palebných postaveniach. Podľa Zmluvy SALT II. sa zmluvné strany dohodli, že nebudú vyvíjať, skúšať ani stavať mobilné odpaľovacie zariadenia pre ťažké medzikontinentálne rakety a že na prípadnú modernizáciu podzemných stacionárnych odpaľovacích zariadeniach je možné ich maximálne zväčšenie rozmerov podzemných síl o 32 % (v priemere alebo hĺbke).

Podľa Zmluvy SALT II. sa predpokladalo určité kvantitatívne obmedzenie nosičov (odpaľovacích zariadení) na 2400 (od r. 1981 len 2250) na obidvoch stranách a z toho mohlo byť len 1320 rakiet s viacnásobnými samostatne manévrujúcimi hlavicami (subhlavicami), maximálny počet subhlavíc na jednej rakete u ponorkových rakiet do 14, u pozemných do 10 a maximálny počet 28 striel s plochou dráhou letu s doletom väčším ako 600 km na jednom strategickom bombardovacom lietadle.

V roku 1991 bola podpísaná nová Zmluva o znížení strategických zbraní - START I. (M. Gorbačov - G. Bush), ktorá znamenala dôležitú zmenu, pretože stanovila okrem počtu nosičov aj počet jadrových náloží (hlavíc) a to na 1600 ks nosičov a 6000 ks náloží.

Je potrebné aj pripomenúť, že vo februári 1992 prezident Jeľcin navrhol vybudovanie spoločnej globálnej obrany ako náhradu za čisto jednosmernú SDI s cieľom nahradiť vzájomné zaručené zničenie vzájomným zaručeným prežitím. Za Clintona však bolo opustené od idey spoločnej globálnej PRO.

Proces znižovania strategických útočných zbraní pokračoval v roku 1993 podpisom Zmluvy o znížení stavu strategických zbraní - START II. Bol to vlastne záväzok zlikvidovať všetky medzikontinentálne balistické rakety so samostatne navádzanými jadrovými hlavicami vrátane tzv. ťažkých rakiet a do konca roka 2003 znížiť počty jadrových hlavíc na 3500 na obidvoch stranách. Zmluva však nenadobudla platnosť.

V marci 1997 RF a USA podpísali Smernicu zmluvy START III., podľa ktorej by mala budúca zmluva obsahovať záväzok zníženia počtu jadrových hlavíc na 2000 až 2500 ks do konca roku 2007. Tiež nenadobudla platnosť.

Miesto zmlúv START II. a START III.  podpísali W. Bush a V. Putin v roku 2002 Zmluvu o znížení strategických útočných potenciálov - SORT (Strategic Offensive Treaty). Bola to vlastne konkretizácia Smernice z roku 1997, zníženie počtu jadrových hlavíc na strategických nosičoch v operačnom nasadení na 1700 až 2200 ks do roku 2012. Malo ísť o najväčšie zníženie počtu jadrových zbraní (RF mala 5500 - 6000 hlavíc a USA asi 6000). Táto zmluva však neurčovala počty prostriedkov ich dopravy na cieľ, neriešila ich možnú likvidáciu a ani nestanovila mechanizmy ich kontroly, strany sa nedohodli na systéme monitorovania obmedzeného počtu rozmiestnených bojových hlavíc.

Posledná súčasná zmluva bola podpísaná 4. apríla 2010 v Prahe (Obama - Medvedev) pod názvom New START a nahrádza START I. z roku 1991. New START znižuje počet jadrových hlavíc o tretinu oproti SORT, t. j. na 1550 a na 700 nosičov (+ 100 nerozmiestnených). Platnosť zmluvy je 10 rokov s možnosťou predĺženia o 5 rokov.


1. 2.  Ako to prebiehalo u USA?

Výstavba systémov PRO prebieha od roku 1956 až dodnes. U Spojených štátov sa to začalo systémami Nike-Zeus (1956-1961), Nike-X (1961-1967), Sentinel  (1967- 1969), ktoré boli predurčené pre ochranu veľkých mestských aglomerácií a ďalší systém Safeguard (1969-1977) už mal za úlohu chrániť raketové silá s ICBM (Minuteman) a bol realizovaný iba v Severnej Dakote (Grand Forks).

Američania sa rozhodli ničiť nepriateľské rakety čo najďalej od cieľa (od svojho územia). Pri systéme Nike-Zeus to bolo na vzdialenosť 320 km a výšku 150 km. Problémom bolo navedenie antirakety čo najpresnejšie na letiacu ICBM. Odchýlka bola okolo 1 km, čo vyžadovalo použiť na antirakete termojadrovú hlavicu pre zničenie bojovej hlavice nepriateľskej rakety. A preto bolo dôležité, aby takýto spôsob zničenia hlavice ICBM bol v čo najväčšej vzdialenosti od cieľa, aby neboli prípadné dôsledky výbuchu aj v neprospech obrancu.

Neskôr pri type antirakety Spartan (LIM-49A) s jadrovou náplňou 1-2 Mt bol účinný dolet predĺžený na 640 km a na výšku 160 km a v dnešnej dobe až na vzdialenosť 5000 km.

Spôsob ničenia ICBM sa v ďalších rokoch rozvíjal. V 70.tych rokoch sa uvažovalo o nejadrovom ničení hlavíc a to kinetickou energiu. Predpokladalo sa vytvárať na dráhe letu rakety husté mraky rýchlo sa pohybujúcich malých pevných častíc, kedy pri zrážke s  hlavicou rakety pri rýchlosti až 10 000 m/s by došlo k takému jej poškodeniu, že bezprostredne alebo po vstupe do hustých vrstiev atmosféry by došlo k jej totálnej deštrukcii.

Koncept vesmírneho satelitného lasera.

V 80.tych rokoch, v rámci programu Strategickej obrannej iniciatívy (SDI) - nazývanej Hviezdne vojny, za prezidenta Reagana, sa uvažovalo hlavice ničiť v blízkom kozmickom priestore laserom, čo však vyžaduje relatívne vysoký impulzný výkon (5 MW) a fokusačnú optiku s 4 m zrkadlom.

SDI, hoci to bol teoreticky premyslený komplexný a globálny národný protiraketový systém, nemohol však odraziť či zastaviť úder niekoľko tisíc ICBM, z ktorých bola väčšina vybavená viacnásobnými subhlavicami s individuálnym navedením na jednotlivé ciele a zároveň bol mimoriadne finančne náročný. Čiastkové programy z neho, pri obmedzených finančných prostriedkoch, pokračovali však naďalej.

Tu je možné pripomenúť dve staršie zmluvy, prvá je z roku 1963 - Zmluva o zákaze pokusov s jadrovými zbraňami v ovzduší, v kozmickom priestore a pod vodou s platnosťou od 10. 10. 1963. Druhá je - Zmluva o zásadách upravujúcich aktivity štátov pri výskume a využívaní kozmického priestoru vrátane Mesiaca a iných vesmírnych telies (Outer Space Treaty), prijatá VZ OSN 19. 12. 1966 s platnosťou od 10.10.1967. A nedávno, 12. 2. 2008, na konferencii o odzbrojení bol predložený aj návrh Zmluvy o zabránení umiestňovania zbraní vo vesmíre, hrozby alebo použitia sily proti objektom vo vesmíre (PPWT).

V roku 1991 Bush starší v rámci Správy o stave únie vyhlásil cieľ postaviť a rozmiestniť viacvrstvový systém Globálna ochrana proti obmedzeným útokom (Global Protection Against Limited Strikes - GPALS) s celosvetovým pokrytím, ktorý by bol schopný čeliť až 200 hlaviciam bez ohľadu na miesto ich odpálenia, namierených na USA, americké predsunuté sily alebo spojencov a priateľov.

Architektúra systému mala byť vytvorená štyrmi základnými komponentmi:

- PRO bojiska (TMD), v ktorom mali poslanie systémy Patriot (pozemná armáda), NAD (Nivy Ara Delence) a tiež THAAD (Theater High Altlitude Area Defense) s dosiahnutím počiatočnej kapacity v roku 1996

- Národná PRO (NMD) s antiraketami GBI (750 ks) odpálenými zo 6 pozemných základní a s ničiacim účinkom v kozme (vysoko nad atmosférou) s operačnou pohotovosťou od roku 2000)

- Celosvetový systém Brilliant Pebbles mal byť rozmiestnený aj s malorozmernými strelami (antiraketami) v kozme vo vzdialenosti 800 - 1600 km medzi sebou, na orbite vo výške 290 km pokrývajúci celú Zem s počiatočnou operačnou kapacitou od roku 1996 a plnej od 1998 (zrušený v roku 1993). Výhodou vesmírnych antirakiet je hlavne schopnosť zasahovať krátko po štarte balistických rakiet, ešte predtým než sa oddelia hlavice a penetračné (klamné)  pomôcky, ktoré znásobujú počet cieľov.

- Systém velenia, riadenia a vedenia boja integrujúci ostatné komponenty do jedného celku (začiatok od roku 2000).

Po roku 1991, na základe skúseností z vojny v Perzskom zálive (použitie modernizovaných operačno-taktických rakiet Scud Irakom) prezident Bush (starší) schválil Zákon o raketovej obrane (vybudovanie PRO bojiska - TMD a národnej PRO-NMD).

V roku 1999 Kongres USA schválil Zákon o národnej protiraketovej obrane (National Missile Defence Act), ktorý podpísal prezident Clinton. Do realizácie tohto Zákona sa pustil už nový prezident Bush mladší vrátane novej jadrovej politiky USA.

V tomto kontexte je potrebné uviesť, že dráhy letu (trajektórie) a miesta dopadov interkontinentálnych balistických rakiet sú kľúčom pochopenia logiky Washingtonu:

  • každá raketa z Iránu namierená na USA musí letieť cez strednú Európu a preto USA usilovali o bilaterálne dohody o rozmiestnenie antirakiet v Poľsku a radaru v Čechách
  • podobne rakety vystrelené zo Severnej Kórey by museli letieť cez Aljašku, kde je už vybudované veľké centrum protiraketovej obrany

 1. 3.  Ako reagovalo Rusko?

Rusko približne v tom istom čase ako USA tiež pripravovalo systém PRO. V rokoch 1953-1955 boli do bojovej služby PVO Moskvy zavedené stacionárne protilietadlové raketové komplexy -protiraketový systém S-25 (BERKUT) v rámci Systému "A" ako vôbec prvý na svete.

Neskôr to bola raketa V-1000 s 16 000 ks volfrám-karbidových guľôčok (spôsob nejadrového ničenia ICBM).

Potom to bol systém A-35 (neskôr A-35M), kde už bolo upustené od nejadrového ničenia ICBM, zachytenie a ničenie sa plánovalo najmenej vo vzdialenosti 300 km s použitím radaru novej generácie DUNAJ- 3 s diaľkou odhalenia letu ICBM okolo 4500 km (možno podľa príkladu Američanov). Tento systém bol realizovaný pre prikrytie Moskvy a okolia.

 


Sovietska antiraketa A-350 (Galosh).

 

Ďalším systémom, a to mobilným, mal byť S-225, ale prednosť dostal systém A-135.

Práce na rozvinovaní systémov PRO v ZSSR a USA boli korigované v roku 1972 "Zmluvou o PRO", zakazujúcou vytvorenie národných systémov PRO, ale s právom na prikrytie takýmito systémami iba dvoch a neskôr iba jedného priestoru na ich teritóriách v maximálnom počte 100 antirakiet.

Američania sa rozhodli prikryť systémom PRO raketovú základňu Grand-Forks, po roku od tohto ustúpili a Rusi začali budovať PRO hlavného mesta Moskvy systémom A-135 už od roku 1971.

V súvislosti s americkým programom SDI bol v ZSSR v roku 1987 začatý vývoj rakety pod názvom Albatros určenej pre prekonanie perspektívnych systémov PRO. Malo ísť o raketu pre všetky tri verzie exploatácie a jej bojová časť mala byť vybavená krídlom a hlavica v podobe vztlakového telesa mala kĺzaním v atmosfére dosahovať cieľ v nízkych výškach. Prioritou bola ochrana proti účinkom jadrového výbuchu a prostriedkov PRO, vrátane laserových. Úvodný projekt však nebol prijatý a v roku 1989 bolo už zrejmé, že sa nedočká realizácie. Definitívny koniec mu priniesla zmluva STRART (31. 7. 1991) z ktorej vyplynulo, že Sovietsky zväz bude môcť pracovať iba na jednej ľahkej balistickej strele s jednotnou hlavicou.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
08. september 2012, 14:59
Prečítal som si článok tiež od raketového odborníka: Co říci závěrem? S naprostou jistotou lze tvrdit, že spolehlivý systém obrany proti mezikontinentálním raketám dosud neexistuje nikde na světě. Plně to platí i o systému, který nyní budují Spojené státy. Systém GBI není schopen bránit Spojené státy proti vícenásobným bojovým hlavicím a vícenásobným manévrujícím bojovým hlavicím, které mají ve výzbroji strategické raketové síly Ruska. K tomu nebyl systém navržen, ani není budován. Při tom již v současné době státy, disponující jadernými a raketovými zbraněmi vyvinuly a mají k dispozici řadu prostředků, jak jej za relativně malý peníz překonat. Na základě dostupných veřejných informací existují vážné pochyby o správnosti základních předpokladů projektu, pokud jde o reálnost hrozeb, před nimiž má Spojené státy a případně i jiné země chránit, i pokud jde o technickou proveditelnost a účinnost navrhovaného obranného systému. Stejného názoru jsou miliony Američanů, kteří se také staví na odpor k tomuto projektu. Jejich akce nese název: Řekni prezidentovi, že nesouhlasíš s iniciativou raketového štítu! Podstatné je, že výstavba protiraketové základny na našem území z hlediska zajištění obranyschopnosti ČR prakticky nemá smysl. http://www.atmonline.cz/analyzy/pro/antiraketa.htm

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984