Ako dlho ešte vydrží Slovensko kapitalizmus?

(Pozn. redakcie: Pod titulkom tohto článku je pripojený odkaz AD: Ako dlho ešte vydrží Kuba.) 

Pomoc pre sebestačných

Celoštátna potravinová pomoc je na Slovensku novinkou, no podľa všetkého si na ňu ľudia budú musieť zvykať. Exminister pôdohospodárstva tento spôsob vyrovnávania sa s chudobou odôvodnil tým, že spracovanie zaplatí aj tak Európska únia. Odborári tento krok nevyhlásili za riešenie problému, ale urážku ľudskej dôstojnosti. Rozdať takmer 400 000 ľuďom po 20 kilogramov múky a cestovín ťažko niečo vyrieši. V stave odkázanosti sa ocitli aj starí ľudia. Pre nich je to ešte ponižujúcejšie, keďže spolu s nimi stoja v radoch aj asociáli, ale i tí, čo sa ocitli v hmotnej núdzi. Bežne ide o ľudí, ktorí tridsať rokov poctivo pracovali a teraz, keď malo byť o nich postarané, ukázala im nová, kvázidemokratická spoločnosť dlhý nos. Vláda zadefinovala hranicu minimálneho dôchodku, pri ktorom vzniká nárok na potravinovú pomoc. Pôvodne sa na dôchodky mali použiť peniaze z privatizácie veľkých strategických podnikov vybudovaných za socializmu, no, žiaľ, akosi sa z tých peňazí veľa nezvýšilo...

Zdá sa, že oslavovaná sloboda pre väčšinu Slovákov reálne pozostáva z 30-tich kanálov v televízii, mobilného telefónu, veľkoplošných reklám a dvadsiatich druhov jogurtov v supermarketoch. Tieto vytúžené vymoženosti Západu sú zrejme ešte stále dôležitejšie ako pracovné miesta, slušný plat, či ľudská dôstojnosť.

Slobodní od všetkého

Ekonóm Marián Vitkovič tvrdí, že slovenská privatizácia je príkladom toho, že ľudia, ktorí sedia v predstavenstve, manažmente, dozorných radách predaných podnikov sú častokrát tí istí ľudia, ktorí privatizáciu pripravovali (informáciami, ohodnocovaním majetku, účtovnými operáciami). Pochopiteľne tak smerovali k zníženiu ich kúpnej ceny. Na demonštráciu uvádza príklad Západoslovenskej energetiky. V predstavenstve pôsobí predseda Andrej Juris. Juris je i predsedom a zakladateľom neziskovej organizácie Centrum pre hospodársky rozvoj, ktorej cieľom je „podpora slobody podnikania transparentnosti ekonomických procesov a rozvoj demokracie v SR ako základných podmienok udržateľného rozvoja kvality života obyvateľstva“. S mimovládnou organizáciou CPHR spolupracuje aj inštitút INEKO, ktorého analýzy sa často objavujú v rôznych médiách, kde odobrujú každú privatizáciu podľa jednoduchého a neustále opakovaného hesla „Privatizovať, pretože štát je zlý vlastník.“ Aj to vypovedá o tom, ako sa pod zástavou slobody okrádajú obyvatelia tejto krajiny.

Zahraničný investor – sen slovenskej ekonomiky

V skutočnej demokracii by však mali byť materiálne podmienky humánne a nie nestrpiteľné. Dlho sa šíril názor, že kapitalizmus a demokracia idú dohromady, no ako hovorí americký historik Michael Parenti, transnacionálny korporátny kapitalizmus nie je žiadnou garanciou politickej demokracie. Sloboda slova, rovnako ako sloboda zhromažďovania sú len jednými z nevyhnutných podmienok demokracie. Môžeme síce povedať, čo chceme, no tí pri moci majú slobodu spraviť s nami to, čo chcú, bez ohľadu na to, čo povieme.

Ekonómka Ilona Švihlíková popisuje, že za posledných 30 rokov došlo k vzniku bezprecedentne veľkých firiem, ktorých tržby sú väčšie ako HDP Českej republiky. Keď sa ale dostanú do problémov, nastavujú ruku k štátu. A štát pod tlakom korupcie, médií a rôznych neoliberálnych think-tankov podľahne.

Zahraničný investor totiž hrá v zaužívaných predstavách ľudu úlohu spasiteľa, ktorého treba vzývať a zbytočne neprovokovať, keďže práve on prináša všetkým prácu, prináša investície. Rýchly a podhodnotený predaj štátneho majetku, či fakt, že ekonomika ani nie tak dávno, ba vo väčšom objeme fungovala takisto, je zamlčiavaný. A investor vystupuje ako ten, kto niečo prináša, tak od neho nemožno nič žiadať, lebo by vraj hrozilo znepriatelenie a jeho následný odchod – znie argument proti (vyššiemu) zdaneniu. Prítomné koncerny z Ázie, Európy, či USA však alokujú svoju výrobu po svete na základe faktorov ceny práce, kapitálu, pôdy, takže by im zdanenie nepoškodilo. Tieto slová ekonómov potvrdzujú i samotní predstavitelia koncernov, ktorým je situácia na slovenskom trhu dobre známa.

Na zelených lúkach s novými výrobnými halami a v hladových dolinách dedín a miest sa skrýva obávaný triedny boj, o ktorom sa už v slušnej spoločnosti ani nehovorí. Vraj tu o ňom od čias politických poučiek vedeckého socializmu nepočuli... Akoby sa pod ním prepadla zem, a to ako na úradoch práce, tak v zatvorených fabrikách, pri nevyplácaných ziskoch či v médiách.

Biznis a peniaze ovládajú krajinu rôznymi spôsobmi. Patria medzi ne i rozšírené automatové herne a stávkovacie zariadenia otvorené – na rozdiel od potravín – i cez víkend. Okrem nich vyrástli na viacerých miestach i kasína.

Denník SME – spokojný šíriteľ propagandy

Svoje sny o druhom Švajčiarsku s jeho dôchodkami si ľudia po zneužitej Nežnej revolúcii nechcú nechať vziať. Mnoho obytných domov, sídlisk, škôl, nemocníc však bolo postavených ešte za socializmu. V Bratislave, neďaleko sochy antifašistického bojovníka stojí ošarpaná budova, v ktorej podávajú lacné obedy a sídli v nej redakcia mienkotvorného denníka SME. Mnohí sa sťažujú na všadeprítomnú zastaralú architektúru, no nikto nemá odpoveď na to, prečo ju ešte nestrhli a nepostavili na jej mieste za 23 rokov nejakú novú, modernú. A budúcnosť, okrem developerských projektov pre zámožných, nečrtá veľké zmeny.

Ľudia sa netaja tým, že ich krajina je prehnitá korupciou až po najvyššie miesta. Minulý rok sa prevalil škandál Gorila, kedy sa na verejnosť dostal podrobne zdokumentovaný prepis dohadovania korupcie politických strán a ich prepojenia na veľký biznis. Výsledkom niekoľkých protestov žiadajúcich vyriešiť aspoň túto do očí bijúcu kauzu bolo len zrušenie trestoprávnej imunity poslancov. No podstata veci ostala nedotknutá. Uvedomelí disidenti, medzi ktorých patria poväčšinou členovia a sympatizanti Komunistickej strany sú v zúfalej menšine. Člen KSS Ivan Lulják hovorí, že „nie je spokojný z protestov, pretože navrhované riešenie nie je koncepčné a politikom je len na výsmech.“ Verejnosť akosi stále nedokáže uveriť tomu, že to, čo prišlo so zmenou režimu sa na míle vzďaľuje od ich prvotných vzletných predstáv. Už vtedy to svojou básňou k udalostiam roku 1989 vystihol filozof Egon Bondy: Ako ste verili v slobodu a ostala z nej len sloboda obchodu...

Je pritom zarážajúce, že tento mainstreamový denník už roky vedie zúrivú zákopovú vojnu voči sociálno-demokratickej strane, ktorá v posledných voľbách získala 40% hlasov. Namiesto toho, aby sa komentátori pozastavili nad touto skutočnosťou a ponímali ju ako signál, že obyvatelia krajiny nedokážu viac znášať pravicové reformy a neustále zhoršovanie svojej každodennej situácie, vytvárajú komentátori nenávistný obraz “ficovoliča”, na hanlivé označenie tých, ktorí sa nedokážu plne podvoliť život degradujúcim neoliberálnym “reformám”. Pár príkladov za všetky: Rado Baťo, poradca pravicovej expremiérky, bez okolkov urazil celú rozsiahlu voličskú základňu soc-dem. strany. Dôvodom jeho hnevu mal byť podľa vlastných slov novozakúpený plazmový televízor. Dal tak najavo, že sociálna situácia väčšiny jeho spoluobčanov je mu nielen ľahostajná, ale odkázal im, že ak sa im nepáči, majú sa dať “vypchať”. Okrem toho dávajú viacerí redaktori denníka SME otvorene najavo aj svoju osobnú nenávisť voči lídrovi sociálnych demokratov, pričom argumentujú pochybnými tendrami členov jeho vlády. Pôsobí to zvláštne, pretože podľa propagátora spisu Gorila to bol aj denník SME, či ultrakonzervatívny týždenník Týždeň, ktoré odmietli spis zverejniť, aby nepoškodili svojím pravicovým politickým favoritom (ktorých strany v spise figurujú). Pravicové osobnosti sú podľa značnej časti verejnosti rovnako vinné zo spomínaných pochybných predajov štátneho majetku.

Temná strana krajiny

Atmosféru dotvárajú politici pozerajúci na ľudí zhora, ako sám liberálny minister práce Jozef Mihál, podľa ktorého je plat 400 eur mesačne nonsens. Väčšina však na Slovensku za takýto plat pracuje. Jedna z mála výpovedných oficiálnych štatistík odhaľuje, že 70% tunajších pracujúcich nemá ani priemernú mzdu. Takáto veľká nerovnosť vytvára spoločenské napätie, vôľu po bezhlavých radikálnych riešeniach a zdanlivých vinníkov medzi sociálne slabšími skupinami. To sa odráža aj na politických názoroch.

Michal Polák, ktorý dlhodobo žije v Británii, kde vyštudoval prestížnu London School of Economics, tvrdí, že to, čo sa na Slovensku považuje za bežný názor (rôzne libertánske myšlienky), je na Západe na neuveriteľnom okraji politického spektra. Zúfalá situácia však vedie k zúfalým nápadom a tak ťažko možno od Slovákov čakať toleranciu, empatiu či štedrosť.

Inú podobu nabral sociálny problém v prípade Rómov. Rómovia sú na Slovensku dlhodobo a permanentne stigmatizovaní nálepkou „neprispôsobivých“. Prispôsobivosť tu znamená, že síce môžu byť vylúčení z ostatnej spoločnosti, no nemajú sa podľa toho správať a napriek všetkému byť výsostne slušní. Označením „neprispôsobiví“ sa ľahko zabúda na ich vytláčanie na okraj miest a dedín, rušenie príležitostí začleniť sa, samotný nedostatok pracovných miest vôbec, nesystematickosť integračných programov, či celkove podfinancovanú situáciu krajiny. Myslím, že nepreženiem ak poviem, že v prípade deviácie u príslušníka majoritnej spoločnosti sa hľadajú v prvom rade kontextuálne dôvody, zatiaľ čo pri Rómoch (ale i iných minoritách) sa spoločnosť len utvrdzuje vo vlastných predsudkoch o nich a dôvody nehľadá. Raz a navždy sú takí a hotovo.

Politikom takéto zjednodušovanie pri zvyšovaní vlastných preferencií nadovšetko vyhovuje a kým ghettá nepraskajú vo švíkoch a osady sa dajú ako-tak zvládnuť, môže riešenie zlej sociálnej situácie vždy počkať. Je totiž ľahšie udržať v očiach verejnosti obraz o dvoch podobách chudoby – čiernej a bielej, dobrej a zlej...

Spoločnosť je ešte k tomu všetkému presiaknutá katolicizmom. V prieskumoch, ktorými cirkev či politici radi operujú, sa uvádza až 80% kresťanov. Podľa výskumov sociológov v skutočnosti ale len 40% verí v Boha a praktikujúcich je len 15-20% kresťanov. Keďže si tieto údaje protirečia, vypovedá prvé vysoké číslo skôr o zázemí, či tradícii dotázaných. Pokiaľ za socializmu bolo tak vysoké číslo ateistov, došlo zrejme so zmenou štátnej ideológie i k ideovému preorientovaniu sa verejnosti, a to hlavne z dôvodu chcenia patriť k väčšine.

Čísla však stačia na to, aby sa z chronicky prázdneho rozpočtu toho roku cirkvám ušlo až 37 miliónov eur. Štát má nadštandardnú zmluvu s Vatikánom, avšak dlhodobo sa poukazuje na to, že v Ústave je Slovensko zadefinované ako sekulárna krajina, nezávislá od ideológie či náboženstva. Napriek tomu cirkev zastavila sexuálnu výchovu či jogu na školách, bráni legálnym interrupciám a odporúča veriacim prostredníctvom pastierskych listov, koho voliť. Štát pritom platí aktivity cirkvi v armáde, cirkevné nemocnice a financuje náboženskú výchovu na školách.

Otázka odluky sa jasnejšie nečrtá, keďže sa nezačala ani konkrétnejšia debata o tejto téme. Zaujímavé je, že cirkev tu bola financovaná aj počas komunistického režimu (majetok však patril štátu), zatiaľ čo vo svete sa cirkvi buď financujú samy (USA, Francúzsko) alebo sa platí dobrovoľná daň (Rakúsko, Nemecko). Slovák však ostáva pod tlakom svojej situácie ticho a so zvesenou hlavou.

Zamknutý potenciál

Deti sa prakticky od malička učia po anglicky. Možno aj preto, aby aspoň v zahraničí dostali lepšie platenú prácu, i keď podradnú... Má to však svoje nevýhody, pretože u zamestnávateľov vyvoláva predchádzajúca nekvalifikovaná práca pocit, že sa absolvent už stratil vo vyštudovanom odbore. Fakt o lepšie platenej práci platí len vtedy, ak zamestnanec neostane v zahraničí, ale vráti sa minúť peniaze domov. Po čase mu však ostáva len znova vycestovať von.

Pri týchto skutočnostiach z reálneho života Slovákov niet potom podľa komentátora Petra Javůrka divu, že pri výročiach Nežnej revolúcie zračia ich tváre rozpaky, ba frustráciu. Pohľad na všadeprítomnú biedu zacláňajú aspoň billboardy a plné regále super- a hypermarketov.

Hlad v 21. storočí?

Aby odvrátil mysle tých, ktorí o kapitalistickom hospodárstve pochybujú, má kapitalizmus pri svojej propagande neraz zacielené na Kubu. Je to vždy vďačný terč. Keď sa však na Slovensku médiá, alebo vôbec ľudia oháňajú tým, že tu majú všetci na výber, a že si žijú v blahobyte, mali by sa porozhliadať lepšie. Nový systém totiž nedokáže zastaviť ubúdanie pracovných miest, zabezpečiť ľuďom dostupné bývanie, ba postupne ani potraviny. A problém s nimi dnes už nemá len Slovensko.

Príčinou globálneho nedostatku potravín a hroziaceho hladu sú prírodné katastrofy a trhová špekulácia s cenami potravín. Dôsledkom môže byť ich cenová nedostupnosť, či ich nedostatočná produkcia. Ako vysvetľuje ekonóm Ivan Lesay, ich nestabilita súvisí i s trhovou dereguláciou a naviazanosťou na ceny ropy. Bill Clinton dokázal prísť v tejto súvislosti s kritickým komentárom aj na svoju adresu, keď v roku 2009 povedal, že „Sme to pokašlali“ tým, že zaobchádzali s potravinovými plodinami ako s tovarom. Minulý rok opäť varoval pred svetovým nedostatkom potravín a rastúcimi cenami, ktoré by mohli spôsobiť ďalekosiahlu destabilizáciu. Je si však treba uvedomiť, že problém nespočíva v neschopnosti vyprodukovať dostatočný počet potravín, ale v kapitalistických vzťahoch a mechanizmoch konkurencie a akumulácie, ktoré potrebnej produkcii bránia. Ocitáme sa tak v situácii podobnej názvu dokumentu s touto tematikou, a síce: zomieranie v hojnosti.

Veľmi podstatné je si pritom uvedomiť, že na obchodovanie s potravinovými komoditami na trhoch s derivátmi neprišlo náhodou, ale je práve dôsledkom nutnosti ďalšej akumulácie kapitálu, na ktorý nestačia „bežné“ komodity. Kapitál potrebuje nové oblasti dobývania (vykorisťovania), takže aj keby sa upustilo od potravinových plodín, môže nasledovať iná surovina, napr. voda (čo sa už deje), či oblasť - duševné vlastníctvo (prostredníctvom ACTA), alebo možno čoskoro aj vzduch. Takže, dôležité je uvedomenie, že pokračovanie kapitalizmu bude stáť ďalšie životy a strádanie, ak nie samotný život na Zemi...

V tomto zmysle je na Kube výnimočné to, že je na také hrozivé, no potenciálne scenáre pripravená. Po kríze, ktorú zažila po páde Sovietskeho zväzu, si vybudovala udržateľné poľnohospodárstvo postavené na rozšírenej permakultúre, energetickej nezávislosti, komunitnej spolupráci a znížení spotreby.

(Vyšlo na nezavisli.blogspot.sk/ 11. 9. 2012)