Reklama
Reklama

Vojenský a vojensko-technický význam protiraketovej obrany 3

V rubrike Štúdie a analýzy uverejňujeme tretiu časť práce o vojenskom a vojensko-technickom význame protiraketovej obrany. Veríme, že si napriek zložitosti problematiky nájde svojich čitateľov. **
Počet zobrazení: 5252
miklus6.3.uvod.jpg

Autor, generálmajor v. v., Ing. Marián Mikluš je bývalý náčelník Generálneho štábu Armády SR, bývalý obranný poradca MO SR na Stálej delegácii SR pri NATO/SEKO a Stálom zastúpení SR pri EÚ/EDA, člen Klubu generálov SR, člen Zväzu vojakov SR a člen Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika (marian.miklus@zoznam.sk)

Prvú časť nájdete tu>>

Druhú časť nájdete tu>>


3.2.1.2 Satelity

Vesmírne satelity (družice) tvoria významnú zložku architektúry protiraketového systému.

V kozmickom priestore však už pôsobí celý rad rôznych typov satelitov a družíc s rôznym špecifickým poslaním. Počnúc výzvednými (optoelektronické, zobrazovacie IMINT), prieskumnými (rádioelektronické SIGINT, Signal Intelligence), navigačnými (Navstar), telekomunikačnými – spojovacími (DSCS – Defence Satellite Communications System), meteorologickými a včasnej výstrahy (USA - DSP – Defence Support Program, SBIRS – Space-Based Infra-Red System-High a Low)

Funkciou satelitov včasnej výstrahy je detekcia a podanie správy o odpálení protivníkových rakiet. Odovzdané echo spustí precízny vyhľadávací režim radarov a rozbehne vyhodnocovací proces na veliteľskom stanovišti.

V tomto smere pre Rusko pôsobia v kozme vojenské geosynchrónne družice Kozmos (napr. 2479 od 30.3.2012), ako družice systému včasného varovania typu OKO-2, najmä pred balistickými raketami vypúšťanými z ponoriek, ktoré by mohli ohroziť územie Ruska.

Pre USA majú nezastupiteľnú rolu družice v rámci družicového systému včasnej výstrahy DSP (Defense Support Program), ktorého družice pôsobia už od roku 1970 na geosynchrónnych obežných dráhach(35 862 km) a poskytujú včasné varovanie o odpálení medzikontinentálnych rakiet prostredníctvom infračervených senzorov.

Tento systém by bol pravdepodobne v súvislosti s vývojom nových typov rakiet zahltený, okrem iného v činnosti je už v činnosti od roku 1970. Preto je postupne nahradzovaný družicovým systémom SBIRS (Space-Based Infrared System) s dvomi hlavnými kozmickými časťami.

SBIRS High  so štyrmi družicami na geostacionárnej obežnej dráhe a dvomi ďalšími na vysokých eliptických obežných dráhach, ktoré musia zachytiť štart ICBM do 20 sekúnd. Jeho senzory môžu detegovať a automaticky sledovať ako strategické tak aj taktické balistické rakety v priebehu tzv. horúcej štartovej fázy, t.j. v čase horenia hnacích motorov rakiet. Družice budú vybavené dvojrežimovou detekčnou aparatúrou. Vyhľadávacím snímacím infračerveným senzorom so širokým zorným poľom ( pre rýchly celosvetový prehľad rakiet v štartovacej a po - štartovacej fáze) a stabilným sledovacím infračerveným senzorom s úzkym zorným poľom (pre presnú detekciu, rozpoznávanie a automatické sledovanie dráhy letu rakety).

 Americký družicový systém včasnej výstrahy SBIRS.

SBIRS Low s 20 až 30 družicami na nízkych križujúcich obežných dráhach k presnému sledovaniu trajektórie vypustených bojových hlavíc v strednej fáze letu, rozpoznať hlavné časti od klamných a detaily telies. Zároveň je schopný veľmi presne nasmerovať pozemné navádzacie radary, čím skráti ich čas vyžarovania a sekundárne to podstatne zníži možnosť ich zničenia proti - rádio - elektronickými riadenými strelami. Toto celkové usporiadanie umožní globálne pokrytie zemského povrchu, ale aj včasnú výstrahu pred odpálením balistických, ale aj taktických rakiet rádovo v sekundách.

V roku 2001 systém BIRS Low bol premenovaný na STSS (Space Tracking and Surveillance System). Tieto družice (STSS) včasnej výstrahy tak umožňujú určiť polohu odpaľovacieho zariadenia, zmerať okamžitú rýchlosť, zrýchlenie štartujúcej rakety, počet a prevedenie bojových hlavíc, klamných cieľov, prípadne aj úlomkov po zásahu s vynikajúcou presnosťou.

STSS ako kozmické senzory majú podstatne rozšíriť možnosti existujúcich radarov, najmä z pohľadu presného sledovania rakiet prakticky vo všetkých fázach ich trajektórie letu (od štartovej, cez vzostupné až po ich zásah a zničenie). Zároveň dopĺňajú či eliminujú obmedzenia pozemných senzorov z hľadiska zachytenia a sledovania rakiet vo vzťahu k zakriveniu Zeme.

Družice STSS o hmotnosti 2244 kg nesie na svojej palube infračervený zobrazovací senzor pre viditeľnú časť spektra, ktorá je schopná sledovať a rozpoznávať rakety v strednej fázy letu, údaje o manévroch v poštartovej fázy letu, použitie návratových modulov a rôznych klamných cieľov. Senzor dokáže zabezpečovať vyhodnotenie úspešnosti zásahu rakety antiraketou pričom družice budú pracovať vo dvojiciach pre dosiahnutie vyššej presnosti a rozlišovacej schopnosti.

Poslanie družicového infračerveného systému SBIRS (Space-Based Infrared System) je zabezpečovať americký systém PRO údajmi o mieste, času odpálenia, určenie technických parametrov a sledovanie dráh letu balistických rakiet v celosvetovom rozmere vo fázach od odpálenia až po konečnú zostupnú fázu, resp. po opätovný vstup bojových hlavíc do horných vrstiev atmosféry. Má tiež poskytovať presné a aktuálne údaje o mieste odpálenia rakiet pre účely úderu na odpaľovacie zariadenia. Systém má tiež úzko spolupracovať s pozemnými radarmi a nasmerovať ich tak, aby spoľahlivo zachytili prilietavajúce rakety alebo ich hlavice a zároveň vyhodnocovať stav po zásahu antiraketou. Súčasne má plniť rad ďalších úloh, ako napr. poskytovať včasné a situačné varovanie vojskám na bojisku v zahraničných misiách, technický prieskum, analýzu a ďalšie.

Kozmický infračervený výstražný systém SBIRS má dať protiraketovému systému USA úplne nový kvalitatívny rozmer. Senzory pozemnej časti systému GMD (radary) majú svoje fyzikálne limity, súvisiace najmä so zakrivením zeme. Celosvetové pokrytie zemského povrchu systémom SBIRS umožní ničenie rakiet ďaleko za hranicami Spojených štátov, na ďalekých prístupoch, čo prakticky znamená, že riziká všetkých negatívnych dopadov v prípade explózií jadrových, chemických a biologických bojových hlavíc budú pre USA minimálne. V čase mieru má systém monitorovať testovacie skúšky balistických rakiet na celom svete a vyhodnocovať ich údaje či parametre. Preto zavedenie tohto systému do prevádzky bude znamenať najdôležitejší kvalitatívny zlom v celom systéme protiraketovej obrany USA.

Tieto postupy zároveň „oprávňujú“ začať či pokračovať v skvalitňovaní podobných systémov ostatnými vyspelými krajinami a zároveň ďalšie pokusy elimináciu pôsobenia týchto družíc včasnej výstrahy (SBIRS) v kozme. Takže nekonečný kruh „zbrojenia“ a potenciálneho ničenia bude a aj pokračuje na vysokej technickej úrovni aj v kozme.


3.2.2 Zbraňové systémy

Zbraňové systémy (antirakety - GBI) pre ničenie rakiet realizujú vyhľadávanie, rozpoznávanie a ničenie cieľov prostriedkami s využitím technológie kinetickej energie - (EKV, LEAP, MKV, KEI) alebo s využitím sústredenej energie (výkonový laser).

Medzikontinentálna raketa LGM-118A Peacekeeper (MX) používa rovnaké silá ako uvažované antirakety - modifikovaný Minuteman III. (LGM-30G) s EKV hlavicou Raytheon. Rakety nemusia niesť iba EKV (exoatmospheric kill vehicle) IR navádzané hlavice, ale aj vysoko explozívnu strelu (blast fragmentation) či jadrovú hlavicu obmedzeného rozsahu.

 Prostriedok  ničenia kinetickou energiou EKV (exoatmospheric kill vehicle).

Prostriedok  EKV (exoatmospheric kill vehicle) je valec o dĺžke 1,4 m a hmotnosti  55-62 kg, môže fungovať jedine nad atmosférou (vo výške väčšej než 130-150 km nad Zemou) tak, aby dosiahol bod stretu s využitím vlastných senzorov a riadiacich motorov. V menších výškach by v dôsledku trenia vznikalo teplo, ktoré by jeho infračervené senzory „oslepilo“. Dlhý valec je slnečná clona senzorov, ktoré sú osadené kryogenicky chladenými veľkoplošnými detektormi, pracujúcimi v niekoľkých pásmach vlnových dĺžok. Trysky sú zásobované palivom z veľkej nádrže v prostriedku. Prostriedok EKV ničí bojovú hlavicu kinetickou energiou (hit to kill) pri rýchlosti až 7000 m/s. Môže však ničiť len jednu hlavicu.

Do dnešných dní bolo vykonaných celkom 15 ostrých štartov, kedy boli proti simulovaným nepriateľským strelám odpálené antirakety GBI s prostriedkami EKV. Zatiaľ bolo iba 8 pokusov úspešných. Možno to pomôže vyriešiť crowdsourcing (múdrosť davov) – nová deľba práce pri riešení najmä zložitých zbraňových systémov.

Od augusta 2007 na vojenskej leteckej základni Edwars ( v Kalifornii) sa realizovali testy na novom konštrukčnom prvku – vysoko výkonnej hnacej jednotke prostriedku MKV (Multiple Kill Vehicle). Táto hnacia jednotka má vykonávať jemné riadenie prostriedku ničenia (MKV), ktorý obsahuje 8-20 malých ničiacich prostriedkov tak, aby sa dostal do dráhy a ústretovému kurzu letu bojových hlavíc. MKV vo vhodnom okamihu vypustí malé prostriedky ničenia a tie zničia súčasne niekoľko bojových hlavíc kinetickou energiou.

Prostriedok MKV (Multiple Kill Vehicle) má výrazne zvýšiť účinnosť pozemných a námorných zbraňových systémov integrovanej protiraketovej obrany v strednej fázy letu balistickej rakety. V antiraketách má MKV nahradiť súčasný prostriedok EKV, ktorý dokáže ničiť len jedinú bojovú hlavicu. MKV má byť zavedený do roku 2017.

MKV je schopný zničiť naraz niekoľko bojových hlavíc vrátane klamných. Tým odpadá jeden z najnáročnejších úloh systému PRO – nutnosť rozpoznania, ktorá hlavica je pravá a ktorá falošná a súčasne aj problém zahltenia systému v prípade hromadného raketového úderu. To by zároveň mohlo znížiť nároky na celú sústavu senzorov určených pre rozpoznávanie bojových hlavíc na veľkých vzdialenostiach a výškach v kozme.

Navádzacia sústava MKV využíva novú technológiu veľmi presného zameriavania objektov na priamu optickú viditeľnosť. Jej hlavným prvkom je veľkoplošný detektor, ktorý pracuje vo vzdialenej infračervenej oblasti elektromagnetického spektra, doplnený kanálom vizuálneho sledovania. Z dôvodu dosiahnutia čo najnižšej hmotnosti boli v konštrukcii i optike použité veľmi ľahké materiály. V porovnaní s prostriedkom EKV má tento nový prostriedok ničenia väčší rozsah.

KEI (Kinetic Energy Interceptor) má ničiť rakety stredného interkontinentálne od okamžiku ich odpálenia až po strednú fázu ich letu. Potrebuje však nový nosič s veľmi rýchlym zrýchlením.

 Antiraketa SM-3 (Standard Missile), predtým RIM-161A5).

Antiraketa SM-3 (Standard Missile), predtým RIM-161A, má štyri stupne. Prvé dva stupne zabezpečujú zrýchlenie a vynesú ju do veľkej výšky v atmosfére. Tretí stupeň jej udelí ďalšie zrýchlenie a vynesie ju nad zemskú atmosféru. Pred každým zapálením každého motora dostane navádzacia sústava rakety od GPS navigačné údaje správneho kurzu letu pre presné priblíženie sa k cieľu.  Štvrtým stupňom je vlastný prostriedok ničenia (RIM-161/SM-3 LEAP infrared seeker module) LEAP (Lightweight Exo-Atmospheric Projectile) o hmotnosti 9 kg, ktorý využíva vlastné infračervené senzory k približovaciemu manévru na cieľ, ktorý potom ničí vlastnou kinetickou energiou – nárazom.

Pritom raketa SM-R Block IB už dokáže prepadať ciele na kozmických dráhach – vo výškach 320 km na vzdialenosť do 770 km!

V súvislosti so strategickými nosičmi ICBM, ktorých USA majú 550, je potrebné pripomenúť, že okrem medzikontinentálnych balistických rakiet (do 10 ks subhlavíc), ako je LGM-118A Peacekeeper (MX) "Dozorca či strážca mieru" s 10 samonavádzacími strelami Mark 21, každá s 300 kt jadrovou hlavicou  odpaľovaných z pozemných síl, s presnosťou do 120 m.

V rámci tzv. strategickej triády, to sú aj atómové ponorky s raketami (16 až 24 ks) s viacnásobnými hlavicami (do 14 ks na jednej) o 336 hlaviciach a strategické bombardéry (115 ks), pričom najviac strategických nosičov jadrových náloží  až 1255  majú Spojené štáty s 5966 jadrovými zásobami a približne to isté množstvo je v rezervách s vybratým trítiom. Rusko ich má 927 (657/452 ICBM z toho 321 mobilných, 192/172 na 12 ponorkách a 78 bombardérov) s 5682 jadrovými zásobami a ďalších cca 10100 v rezerve alebo v likvidácii.


3.2.3 Systémy velenia, riadenia a spojenia

Systémy velenia, riadenia a spojenia poskytujú veliteľom údaje o cudzej balistickej rakete a údaje o automatickom sledovaní zo senzorov pre čo najúčinnejšie a efektívne priame riadenie a navedenie zbraňových systémov pre zničenie rakety a pre súčinnosť s orgánmi národného velenia pri vyhodnotení strát, účinnosti a ostávajúceho času do dopadu rakety na zem. Má k dispozícii rozsiahlu sieť komunikačného systému (systém letového spojenia s antiraketami)  IFICS (In-Flight Interceptor Communications system) až priamo k antiraketám.

Systém BMC3I (BMC2 a IFICS) je kľúčovým prvkom systému PRO USA. Práve preto je venovaná mimoriadna pozornosť rozsiahlej integrácii jednotlivých prvkov a senzorov, testovaniu a ich uvádzaniu do plnej operačnej prevádzky. Rozsahom začlenených komponentov v celosvetovom meradle a obrovskými objemami prenosu údajov v reálnom čase nemá vo svete obdobu.

Systém BMC3I/C2BMC (Battle Management Command Control, Communication and Intelligence/Command Control, Battle Management and Communication) nielen integruje, ale aj synchronizuje jednotlivé prvky a senzory vrstveného systému PRO na Zemi, na mori a v kozme a je základným predpokladom jeho funkčnosti a optimalizácie všetkej činnosti proti všetkým druhom a kategóriám cudzích rakiet a to vo všetkých fázach ich letu.


3.3 Aká je trajektória letu medzikontinentálnej rakety?

Trajektóriu letu medzikontinentálnej rakety je možné rozdeliť na štyri etapy:

3.3.1. Prvá etapa

Je aktívna, od momentu štartu do vypnutia motorov posledného stupňa a ich oddelenie od bojových hlavíc vo výške 200-300 km, čo trvá 3-5 minút. V tejto výške ostanú spojené: bojové hlavice, systém riadenia, pomocné korigujúce motory a komplex prostriedkov na prekonanie PRO (ťažké, ľahké imitátory a stovky tisíc dipólových odrážačov pre vytvorenie zarušenia radiolokačných prostriedkov protivníka, resp. rušenie vlastného elektromagnetického odrazu).


3.3.2. Druhá etapa

Už podľa príkazu riadiaceho systému, je vykonávaný manéver na prvý vypočítaný bod, v ktorom je vypustená bojová hlavica (subhlavica) na cieľ číslo 1 a určité množstvo prostriedkov na prekonanie PRO protivníka. Potom nasleduje manéver na druhý vypočítaný bod na cieľ číslo 2 a tak to pokračuje v závislosti od počtu bojových subhlavíc hlavíc. Na každý takýto manéver sa počíta s 30-40 sekundami.


3.3.3.
 Tretia etapa

Je to voľný let všetkých vypustených elementov (bojových aj klamných) po balistickej dráhe vo výškach do 1000 až 1500 km, čo trvá asi 10-20 minút.

Preto americký systém GMD (Ground-based Mid-course Defense - časť pozemných prostriedkov pre obranu v strednej fáze letu), antiraketa GBI (súčasť protiraketového systému BMDS- Ballistic Missile Defense System) má zničiť bojovú hlavicu v tretej etape, v tzv. strednej fáze letu, tzn. vo veľkej výške nad zemou, t.j. nad atmosférou, vo vákuu.

V súčasnosti je najvhodnejším miestom pre stret prostriedku EKV (Exoatmospheric Kill Vehicle) alebo MKV (Multiple Kill Vehicle) vyneseného antiraketou s bojovou balistickou hlavicou práve v časti dráhy od vrcholu (1400 km) až po dosiahnutie výšky asi 130 km (termosféry) nad zemou. Bojová hlavica je stále ešte ďaleko od cieľa a obvykle sa pohybuje pasívne, okrem najmodernejších manévrujúcich typov, napr. ruského Topoľa-M (SS-27).


3.3.4.  Štvrtá etapa

V poslednej a najkratšej etape letu, okolo jednej -dvoch minút, oblak elementov vletí do atmosféry vo výške okolo 110-130 km s rýchlosťou cca 7 km/s. Pritom pri pôsobení aerodynamického odporu sa budú ľahké elementy oneskorovať za ťažšími, ale aj od bojových subhlavíc.  V tejto etape je veľmi ťažké a zatiaľ temer nemožné rozpoznávať bojové subhlavice letiace v oblaku klamných cieľov.

3.4. Kedy je ničenie medzikontinentálnych rakiet najoptimálnejšie?

Najdôležitejšie pre PRO je ničiť medzikontinentálne rakety v prvej etape (po štarte) ich letu. Z pohľadu detekcie odpálenia balistickej rakety ide o najvýhodnejšiu situáciu, pretože horiaci motor je pre infračervenú sústavu antirakety veľmi kontrastným objektom zaznamenaným na vzdialenosť niekoľko stoviek kilometrov.

Zničenie rakety v prvej etape má rad výhod. Dôjde k nemu ešte nad územím protivníka, ale zároveň je raketa ničená ako celok so všetkými viacnásobnými manévrujúcimi hlavicami pohromade a zvyšky zničenej rakety spadnú na územie protivníka so všetkými negatívnymi dôsledkami. Tým, že už nedôjde k druhej a už tobôž nie tretej etape letu balistickej rakety, nie je potrebné rozpoznávať jednotlivé manévrujúce hlavice od dômyselných klamných hlavíc a ďalších prostriedkov protiopatrení.

Pritom rýchlosť antirakety musí byť vyššia ako útočiacej medzikontinentálnej rakety protivníka a musí byť vo vzdialenosti nie viacej ako 500-600 km od balistickej dráhy rakety s kvapalinovým pohonom motorov alebo 300 km s pevným palivom. (Ako priznávajú samotní Američania, v súčasnosti zabezpečiť zachytenie rakiet ukrytých vo vnútorných priestoroch Ruska je nemožné a aj z tejto reality zrejme vychádza aj zámer priblížiť či predsunúť pozície antirakiet bližšie k hraniciam Ruskej federácie).


 Zemská atmosféra s jednotlivými vrstvami.

Pred niekoľkými rokmi sa všeobecne predpokladalo či argumentovalo, že rozmiestnenie antirakiet v Poľsku a radaru v Česku zaistí ich obranu. Žiaľ, to je omyl. Ak by bolo cieľom medzikontinentálnej balistickej rakety napr. Poľsko, táto balistická raketa by musela už na ďalekých prístupoch (okolo 1000 km od cieľa) prejsť do zostupnej fáze (trvá asi 3-5 minút), ak už vstúpi do horných vrstiev atmosféry, antirakety sú proti nej nepoužiteľné a v tom prípade by antirakety už nikoho neubránili, technicky je to nemožné. Antiraketa by nestihla alebo nemohla vypustiť prostriedok EKV- ten, pokiaľ by nezhorel, tak by v atmosfére nefungoval (riadiace motory by boli neúčinné, senzory oslepené).

Pritom k obrane systému PRO (antirakiet a radarov) by museli byť pri ňom rozvinuté ďalšie systémy, napr. Patriot Advanced Capability - PAC-3 aleboTerminal High Altitude Area Defense - THAAD pre konečnú fázu letu balistických rakiet, ale tie sú účinné pri ničení rakiet krátkeho a stredného dosahu, vo vrchných vrstvách atmosféry, ale neúčinné proti medzikontinentálnym raketám a už vôbec nie proti rakete SS-25 Sickle SCRAMJET STEALTH.

Štartujúce rakety (1. a 2.etapa) sa predpokladajú ničiť aj s pomocou letúňového lasera alebo špeciálne upravených PLRS, bezpilotných prostriedkov (vyvíja sa aj  kozmický laser). Izrael už má bezpilotný prostriedok EITAN na ničenie balistických rakiet.

V strednej fáze letu (3.etapa) rakiet budú ničené pomocou antirakiet GBI (Minuteman III. alebo Taurus) s dosahom 5000 km, SM-3 (na lodiach) s dosahom do 500 -600 km a THAAD a na v záverečnom lete (4.etapa) budú ničené systémom a kompletmi stredného dosahu typu Medium Extended Air Defence System - MEADS a PAC-3.


3.5. Ako by vyzeral stret antirakiet s raketami a ako by sa správali trosky z nich?

K stretu rakiet má dôjsť nad zemskou atmosférou. Už vo výške 100 – 130 km nad morom (čiže v spodnej termosfére) leží tzv. Kármánova čiara, čiže hranica, ktorú Medzinárodná astronautická federácia považuje za začiatok vesmíru.

Každý z objektov (antiraketa a bojová hlavica) sa tam pohybujú rýchlosťou okolo 7 km/s ( viac ako 25 000 km/h). Trosky vzniknuté pri tak obrovskom náraze, pokračujú v lete (páde), pričom ich smer a rýchlosť závisia od uhla zrážky. Predpokladá sa, že dĺžka ich letu, môže dosahovať od 2000 km až po 5000 km. Ak pri náraze dôjde k rozrušeniu tepelného štítu bojovej hlavice, tak jednotlivé komponenty v atmosfére zhoria a okolo 10% ich dopadne na zem ako malé meteority.

Simulácia rozprášenia týchto asi 10% trosiek vyzerá podobne, ako keď sa v atmosfére pred niekoľkými rokmi po poškodení plášťa rozpadol a zhorel americký raketoplán. Jeho zvyšky sa tiež nevyparili, ale boli rozosiate na veľkom priestore územia USA a ich rozmery boli aj väčšie ako 20 cm.

Pri kontaktnom strete antirakety a bojovej hlavice, je problémom jadrový roznecovač, ktorý je rádioaktívny a v každom prípade zamorí okolie. Išlo by minimálne o stovky kilometrov plôch na zemi. Spravidla by išlo o plutónium a obohatený urán. Ten je veľmi pyroforický, aj keď pri náraze zhorí, tak sa pekne rozptýli do atmosféry a toxicitu uránu považujú odborníci za väčšie nebezpečenstvo než jeho rádioaktívne účinky.

Môže dôjsť k jadrovému výbuchu pri strete antirakety s jadrovou bojovou hlavicou? Reálne testy v laboratórnych podmienkach sú nevykonateľné a tak ostávajú len úvahy a domnienky. Americkí špecialisti jadrový výbuch nevylučujú, českí naopak tvrdia, že je to vylúčené.

Dôvodom rozporov je skutočnosť, že klasický iniciačný systém, ktorý je používaný k vyvolaniu štiepnej reakcie je pri náraze zničený skôr, než začne fungovať. Bojové hlavice majú pomerne zložitý a niekoľkonásobný systém zaistenia pred iniciáciou. Tento fakt však nič nemení na možnosti do takéhoto systému zabudovať približovacie zapaľovače rôznych princípov činnosti, ktoré privodia iniciačný systém do činnosti v prípade, že prostriedok antirakety-EKV/MKV sa priblíži k bojovej hlavici. Nemusí dôjsť ani ku kontaktnému zásahu a jadrová bojová hlavica vybuchne.

Priamo pri výbuchu by však nemala spôsobiť vážnejšie škody. Vo vzduchoprázdne nemôže vzniknúť ničivá tlaková vlna. Rozptýlený rádioaktívny materiál by postupne klesal do atmosféry, kde by sa rozriedil a na zemi sa rozptýlil na veľkú plochu. Špecialisti na technológiu zničenia rakety kinetickou energiou, nazývanou "hit to kill" tzn. nejadrového prostriedku ničenia EKV, sa sporili o jeho účinnosti. Niektorí tvrdili, že účinnosť sa pohybuje okolo 0,1 ( 10%).

Je pravda, že táto účinnosť sa dá riešiť trhavinou a črepinovým účinkom, ale ich účinok na bojové hlavice, ktoré sú chránené špeciálnou úpravou plášťa tzv. tvrdené hlavice (ochranným tepelným štítom) je zanedbateľný. Logicky z toho vyplýva, že ďalším a  účinným riešením je jadrová hlavica na antirakete, ale aj tej by mala odolať "tvrdená hlavica".

Bývalý minister obrany USA Rumsfeld si zadal vnútornú predbežnú vedeckú štúdiu- nasadenie nukleárnych interceptorov (antirakiet) do systému protiraketovej obrany, možno aj preto, že jadrová nálož na antirakete je potrebná k spoľahlivému zničeniu multihlavíc a rojov hlavíc (MIRV) sprevádzaných klamnými cieľmi.


3.6. Aká by bola efektívnosť či význam použitia lasera pre ničenie rakiet?

Pre ničenie medzikontinentálnych balistických rakiet (ICBM) je z viacerých dôvodov najefektívnejšie použiť laser. Preto projekt Airborne Laser (ABL) so siedmimi letúňovými lasermi YAL-1 sa plánuje zaradiť do operačnej služby čo najskôr. Hlavným dodávateľom je firma Boeing s lietadlami Boeing 747-400, ďalšími partnermi sú firmy Northrop Grumman (vývoj a výroba laseru) a Locheed Martin (vývoj a výroba pasívneho systému pre detekciu balistických rakiet a pre riadenie nasmerovania laserového lúča).

Laser (Light Amplification by Stimulated Emission of Radiation) je citlivý kvantový generátor, ktorý pracuje vo viditeľnej a infračervenej oblasti elektromagnetického spektra. Laserové žiarenie je monochromatické, koherentné, má zanedbateľnú úroveň vlastného šumu, malú rozbiehavosť (rozptyl) lúča a najmä schopnosť sústrediť značnú spektrálnu hustotu energie žiarenia. Podľa druhu aktívneho prostredia (látky) môže byť kvapalinový, plynový, chemický a iný.

Laserový protiraketový systém má tiež určité obmedzenia. Najnáročnejšie je zistenie vlastného odpálenia balistickej rakety, jej identifikácia, sledovanie a určenie smeru letu. Tieto údaje môže získať od Hlavného strediska systémov včasnej výstrahy.

Potom nasleduje počítačové spracovanie, určenie vhodného okamžiku a spôsobu zásahu tela rakety laserovým lúčom, tak aby bol zničený iba nosič (spôsobí to zapálenie pohonných hmôt a následne zničenie), nie jadrová, chemická či biologická hlavica.

Pred samotným použitím lasera, musí dosiahnuť potrebný výkon a jeho optika musí byť nasmerovaná na cieľ. Všetky tieto operácie musia byť zvládnuté v časovom limite štartovej fázy rakety, t.j. 180 až  300 sekúnd.

Základom laserového systému je špičkový senzor - infračervené zariadenie IRST (Infrared Search and Track). Súčasný systém WASS (Wide Area Surveillance System) zaisťuje detekciu a presné zameranie polohy rakety na obrovské vzdialenosti pre účely smerovania laserového lúča.

Okamžite po detekcii rakety (krátko po jej štarte) je spracovaná výstražná informácia, ktorá je odovzdaná Systému automatického sledovania dráhy letu strediska zabezpečenia bojovej činnosti, velenia, riadenia, spojenia a vyhodnotenia BMC4I (Battle Management Command, Control, Communication, Computers and Intelligence). Tento Systém je súčasťou pozemnej časti PRO pre strednú fázu letu GMDS (Ground-based Midcours Defence). Okrem vysoko presného sledovania dráhy letu odovzdáva údaje aj ďalším systémom vzdušného prieskumu a prehľadu vzdušnej situácie a tiež aktívnym ďalekomeracím systémom ARS (Active Ranging System). Výsledkom je veľmi presné trojdimenzionálne sledovanie letiacej rakety a výpočet jej balistickej dráhy.

Tieto presné údaje sú odovzdané výkonovému laseru YAL-1A pre potreby riadenia paľby týmto laserom. Hlavný výkonový laser je riadený niekoľkými malými lasermi o výkone 10 kW.

Laserové ožarovanie tela rakety uvedeným výkonom, v trvaní 3 až 5 sekúnd úplne postačuje k zničeniu všetkých súčasných typov rakiet. Každé lietadlo s laserom je schopné fyzicky zničiť v intervaloch 35 sekúnd až 40 balistických rakiet.

Existujú však aj negatívne vplyvy na funkciu lietadlového laseru. Nie je vylúčené, že druhotné dôsledky použitia laseru, najmä pri skupinových úderoch lasermi a ich vysoký vyžarovaný výkon, by mohol mať nepriaznivý vplyv na vlastnú bojovú techniku a živú silu.

Mohli by byť ohrozené ľudské životy, vážne poškodené zdravie, ale aj narušenie prevádzky technických prostriedkov PVO, optoelektronických navigačných prostriedkov lietadiel, družíc i procesov navedenia vysoko-presných zbraní napr. systémov NAVSTAR/GPS a pod.

Obmedzenie úplného či presného použitia laseru môžu spôsobiť aj nepriaznivé poveternostné podmienky, hlavne mraky, ktoré spôsobujú značný útlm pri prenikaní laserových lúčov.

Posledné informácie hovoria, že od februára 2012 laserový systém YAL-1A ALTB (Airborne Laser Test Bed) skončil a nebude sa realizovať (stál viac ako 5 mld.dolárov). Hlavné nedostatky spočívajú v nedostatočných výkonoch (nateraz). Napr. dosah bol len 400 km. No v budúcnosti sa počíta s COIL (Chemical Oxygen – lodine Laser).


3.7. Ako môže pokračovať vývoj PRO?

Dá sa predpokladať, že súčasné základné technické nedokonalosti PRO (u antirakiet a radarov) sa podarí v blízkej či potrebnej dobe postupne vyriešiť, aj keď podľa špirálového vývoja tohto systému, to bude permanentná korekcia a systém PRO dosiahne vyššie hodnoty účinnosti ako sú súčasné ( s použitím vysoko zrýchľujúceho nosiča, účinnejšej antirakety, lasera alebo aj jadrovej hlavice na antirakete, bolo to aj pred niekoľkými desaťročiami).

Nový a prevratný poznatok, nazývaný digitálne tvarovanie vysielaného zväzku (digital beamforming) by sa mohol stať základom pokročilých technológií, ktoré výrazne zmenia priebeh bojovej činnosti systému protiraketovej obrany a môže tiež napomôcť k zmareniu potenciálneho drvivého raketového útoku na vojnové námorníctvo USA.

Ďalej by mohol pomôcť vyriešiť jeden z hlavných problémov u protiraketových systémov a to v tom, že klamné ciele alebo aj iné protiopatrenia, ktoré by mohli ľahko ukryť či zamaskovať bojovú hlavicu protivníka a tak oklamať vystrelenú a navádzanú antiraketu. V prípade umiestnenia na družiciach v kozme vytvorí predpoklady k tomu, aby nové špionážne a pozorovacie misie mohli byť vykonávané priamo z obežnej dráhy.

Podstatou je zdokonalenie súčasného radaru s plošnou fázovanou anténou (phased-array radar). Zatiaľ čo zavedené radary sa pri vyhľadávaní cieľov otáčajú, zdokonalené radary vychyľujú vyžarovaný zväzok lúčov elektronicky zo stacionárnej základne (neotáčajú sa). Dokážu objekty vyhľadať v priebehu mikrosekúnd a to veľmi rýchlym vychyľovaním hlavného zväzku na niekoľko cieľov, tak aby však nestratili rozlišovaciu schopnosť pri sledovaní niekoľkých rozdielnych cieľov spojito v jednom okamžiku. Jeho anténa vyžaruje niekoľko zväzkov a tak je každý z cieľov ožarovaný a sledovaný konkrétnym priradeným radarovým zväzkom lúčov.

Proces digitálneho tvarovania zväzku kombinuje najmodernejšie prvky anténnej a digitálnej technológie – anténna sústava radaru digitalizuje signál, ktorý prijíma a uchováva všetky vstupné informácie. Tieto údaje sú tiež použité pre vytvorenie takého množstva lúčov, koľko je ich potrebné pre sledovanie toho počtu objektov, ktoré sa objavia v priestore. Kľúčovou výhodou tohto systému či spôsobu je schopnosť pokryť s istotou rozsiahlu oblasť záujmu jediným radarom.

V Rusku sa začali realizovať vývojové a technické opatrenia, ktoré by znížili možnosť zistenia štartu a skrátenia dĺžky a času letu rakety v prvej etape. Je to možné realizovať napr. výmenou kvapalinového paliva raketových motorov za pevné, čo by viedlo k skráteniu letu až do jednej minúty (oproti 3-5 minútam) a do výšky nie vyššej 80-100 km (oproti 200-300 km), čím by ostala v atmosfére (prostriedky ničenie kinetickou energiou EKV, MKVa LEAP by potom boli nepoužiteľné).

Ďalej sú to tzv. plachtiace hlavice, ktoré neletia po balistickej krivke, ale môžu letieť horizontálne ako rakety s plochou dráhou letu a tým je pre PRO (zameriavače) veľmi ťažko sledovať cieľ takto letiaci cieľ.

Ďalším pripravovaným opatrením je oddeľovanie hlavíc nie naraz, ale postupne (ako u hrozna) a zároveň so zmenou ich letu.

Ďalším opatrením je, čo najviac sťažiť zachytenie rakety (hlavice) antiraketou cestou možností vykonávať hyperzvukový manéver raketou vo vertikálnej aj horizontálnej rovine na realizovanie prieniku PRO v poslednej etape letu hlavice, čo vraj modernizovaná raketa Topoľ-M (SS-27) dokázala pri letových skúškach. A čo potom novovyvíjané od roku 2007 Jars-24Avangard!? 

Jars – 24 (SS-X-29) je termonukleárna ICBM na tuhé pohonné hmoty a od júla 2010 bola zavedená do operačnej služby. Hlavica je vybavená radom malých axiálnych motorkov, ktoré za letu menia let hlavice počas celej doby jej samostatného letu a to ako vo vertikálnej tak i horizontálnej rovine , čím sťažuje alebo aj znemožňuje zameranie a zistenie dráhy letu pre navádzanie prostriedkov PRO. Môže mať 3 až 6 subhlavíc (MIRV) o mohutnosti 150-550 kt a dosah do 12000 km.

 Ruské mobilné odpaľovacie zariadenie Topoľ-M (interkontinentálna balistická strategická raketa).

Topoľ-M
má jeden manévrujúci kontajner typu MARV s jednou hlavicou (to je však iba predstupeň kontajneru s viacerými samostatnými hlavicami napr. u Jars-24). Okrem nej však môže dopraviť tiež hypersonické manévrujúce teleso poháňané scramjetom, t.j. nadzvukovým náporovým motorom. Pri testoch dosiahlo toto teleso v horných či vysokých vrstvách atmosféry rýchlosť Mach 14 (4800 m/sec!) Strela má byť schopná preraziť akúkoľvek protiraketovú obranu. Rusko má okolo 48 týchto rakiet v podzemných silách a šesť mobilných, s plánom každý rok zvyšovať o osem kompletov týchto zbraní.

V roku 2001 Rusko tajne testovalo prototyp SS-25 ICBM. Táto raketa, než opustí resp. neopustí atmosféru, sa otočí opäť k zemskému povrchu a letí ako riadená strela, prúdové lietadlo či bombardér vo výške okolo 25 míl (37 km) rýchlosťou Mach 5 (6000 km/h). Je pokrytá technológiou stealth a nie je zničiteľná ani vysielačom HAARP ( pracuje v kozmickom priestore - ionosfére), ani  GMD (antiraketami), ale ani systémom PAC-3.

Ďalej je RS-18 (SS-19 Stiletto) vybavená novou bojovou hlavicou so 6 subhlavicami.

Pokračuje vybavovanie ponoriek medzikontinentálnymi balistickými raketami SLBM Bulava M (morskoj), ktoré majú dolet 8600 km a nesú každá šesť až desať nezávisle manévrujúcich jadrových hlavíc – MIRV (D-19M Bulava-30) či jednu o sile 500 kt (D-19M Bulava-M) až s doletom 10 000 km. Za najvýznamnejšiu vlastnosť Bulavy je považovaná schopnosť rýchle manévrovať v zostupnej fázy letu, zmena výšky v strednej fázy letu, vypúšťanie návnad pre antirakety a má ochranné štíty hlavíc proti poškodeniu ako fyzickému tak vplyvom EMP, spôsobilosť vydržať jadrový výbuch v minimálnej vzdialenosti 500m a tým prekonávať systémy PRO.

Ponorka Projektu 955 Borey s 12 strelami Bulava-M dokáže vypúšťať strely z hĺbky do 65 metrov a pri rýchlosti až 15 uzlov a naviac je vybavená šiestimi odpaľovacími šachtami na torpéda ráže 533 mm, ktorými môže odpaľovať aj strely RK-55-Granat (NATO-Code SS-N-21 Sampson) s jadrovou hlavicou o mohutnosti 299 kt a doletom 2400 km. Nadväzujúci Projekt 955A (Borej) bude vybavený až 16 strelami Bulava-M.

Potenciál námorných strategických jadrových síl Ruska sa do roku 2020 posilní o osem nových podmorských raketových nosičov triedy „Borej“. Medzi ne patria tri podvodné krížniky so 16 medzikontinentálnymi balistickými raketami „Bulava“ a päť jadrových ponoriek s 20 raketami takého istého typu.

Ruské strategické sily otestovali prototyp úplne novej a zatiaľ tajomnej medzikontinentálnej strely (možno Jars-24 alebo Avantgard) a zapli nový radar včasného varovania proti balistickým raketám v blízkosti Irkutska. Výkonný radar s označením Voroněž-M, dvakrát väčší než súčasné radarové systémy, je schopný sledovať oblasť od Indie až po Spojené štáty.

Rusko v masívnom rozmere "obnovilo", po 26 rokoch, pravidelné hliadkové plavby svojich strategických nukleárnych ponoriek.

Rusko tiež potvrdilo zámer do roku 2015 uskutočniť rozsiahly, technicky a finančne náročný program protiraketovej obrany s jeho plnou kompletáciou v roku 2020. Zároveň a opätovne ponúkli spoluprácu USA, európskym štátom, vrátane neutrálneho Rakúska, Fínska a Švédska.

Národný systém vzdušno-kozmickej obrany ( VKO ) Ruska okrem zachytenia a zničenia balistických rakiet, bude ochraňovať teritórium federácie pred údermi bojových lietadiel a rakiet s plochou dráhou letu a takisto aj zachytenie a zničenie kozmických prostriedkov, majúcich veľmi významnú úlohu v PRO USA.

Tento systém bude integrovať päť systémov: systém PVO, systém PRO, systém varovania pred raketovým napadnutím, systém kontroly kozmického priestoru a systém REB. Realizácia tohto systému sa predpokladá ukončiť v rokoch 2015 až 2020.

Najmodernejší protiraketový a protilietadlový systém PVO S-400 Triumf a S-400M Samoderžec nainštalovalo Rusko ako kľúčovú súčasť posledného pásma ochrany hlavného mesta Moskvy, neďaleko mesta Elektrostal v moskovskej oblasti. Na ceste vývoja a zavedenia je S-500.

Systém S-400 Triumf (NATO SA-21A Growler) a S-400M Samoderžec (NATO SA-21B Growler) so strelami 9M82 Giant sú vysoko sofistikované systémy schopné ničiť balistické riadené strely stredného doletu (do 2500 km) na vzdialenosť až 400 km, tzn. na dvojnásobnú vzdialenosť než americký systém MIM-104 Patriot a dva a pol krát väčšiu vzdialenosť než jeho predchodca S-300PMU2 (SA-10 Grumble). Výkonovo odpovedá americkému THAAD.

Radarová stanica včasnej výstrahy Voronež je považovaná za prvý krok pri realizácii tohto ambiciózneho programu PRO a jej úlohou je varovať pred raketovým útokom. Radar Voronež-DM u Kaliningradu je v plnej prevádzke od decembra 2006 a môže monitorovať oblasť medzi Severným pólom a Afrikou. Druhý radar tohto typu je dislokovaný u mesta Armavir (asi 700 km na severozápad od iránskej hranice a asi 100 km severne Soči) a v prevádzke je od roku 2007. Bol ponúknutý Američanom, keď odmietli ponuku na využitie radaru Darjal v Azerbajdžane.

Radar Voronež-DM pracuje v kmitočtovom pásme 150 až 300 MHz a stredným výkonom 700 kW. Vyznačuje sa unikátnymi takticko-technickými a prevádzkovými parametrami, ktoré umožňujú vysokú pravdepodobnosť zistenia a presnosti sledovania dráh letu desiatok balistických rakiet súčasne. Obsluhu tvorí len 15 osôb vzhľadom k vysokému stupňu zavedenej automatizácie procesov.

Zo strany USA sa uvádzajú informácie, že ďalšou logickou fázou rozvoja amerického vrstveného systému PRO sú antirakety umiestnené na obežných dráhach v kozme.

Budúca vrstva antirakiet operujúcich v kozmickom priestore by mohla umožňovať účinnú globálnu schopnosť obrany proti balistickým raketám. Mali by sa vyznačovať veľmi krátkou reakčnou dobou na vzniknutú situáciu a ničiť rakety už v počiatočnej fázy letu. Zároveň by to mohlo viesť k minimalizácii stacionárnych antirakiet v podzemných železobetónových silách, ktoré sú zraniteľné, ale aj finančne nákladné a ktoré nemôžu dosahovať takú účinnosť ako antirakety v kozme.

V súčasnej dobe žiadne zbraňové systémy na obežných dráhach nie sú a tak prípadné umiestnenie antirakiet Spojenými štátmi by predstavovalo prvý krok k rozsiahlej militarizácii kozmu a zrejme by to malo dopad na podobné iniciatívy časti ostatných krajín v vesmírnym potenciálom. Ďalším produktom umiestňovania zbraňových systémov by boli laserové zbrane s potenciálom ničiť objekty nielen v kozme, ale aj na zemi a mori.

Týmto by sa však pravdepodobne dosiahla pre Spojené štáty pripravenosť na všetky druhy hrozieb z nepredvídateľných miest prakticky celého sveta.

 Francúzsky protilietadlový (protiraketový) systém Aster.

Francúzsko už tiež uvažuje o možnostiach zvýšenia dosahu svojich protilietadlových rakiet Aster. V modernizovanej verzii AsterBlock 1 budú môcť zasahovať ciele na vzdialenosť do 600 km. Na budúci rok sa plánuje výroba AsterBlock 2 s rádiusom dosahu 3000 km.

V súčasnosti má Izrael dve sady rakiet Arrow-2, ktoré sú schopné zlikvidovať rakety v nižších nadmorských výškach – v atmosfére. Izraelská armáda má v pláne integrovať obidva systémy a synchronizovať ich s americkými systémami protiraketovej obrany. Má sa tým dosiahnuť lepšie zabezpečenie obrany pred iránskymi a sýrskymi raketami.

Izrael bude čoskoro testovať nový systém protiraketovej obrany „Arrow-3“, ktorý je určený na za atmosférickú likvidáciu balistických rakiet. Ministerstvo obrany krajiny informovalo, že počas testovania bude mať raketa za účel zasiahnuť vo vesmírnom priestore cvičebný cieľ imitujúci balistickú raketu stredného doletu.

Pozadu neostáva ani Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska., najmä prostredníctvom svojho námorníctva, ktoré využíva radar včasného varovania vo Fylingd a Menwith Hill a vojnové lode s ochranou stealth a s antiraketami v Stredozemnom mori.

Samozrejme, že to všetko vyvolá podstatné zvýšenie finančných výdajov u USA, NATO, Ruska, ale aj iných krajín, než boli pôvodne plánované. No nič to nezmení na fakte, že dôjde k porušeniu alebo zmene strategickej jadrovej vyváženosti či odstrašovania a vyvolá to pokračovanie vysoko sofistikovaného technického a technologického dozbrojovania vo vývoji a výrobe raketovej a antiraketovej techniky, ale aj senzorovej a kozmickej techniky a ich umiestňovanie do kozmu, najmä medzi USA na jednej strane a Ruskom s Čínou na strane druhej, ale aj niektorými ďalšími krajinami sveta.

 Systém S-300PMU vo výzbroji OS SR.

Slovenská republika, od roku 2000, mohla mať "svoju" primeranú národnú protiraketovú obranu či štít a zároveň tak prispieť v rámci NATO. Samozrejme nie v tom megalomanskom či globálnom poňatí.

Stačilo získať ešte jeden systém S-300PMU1 Favorit  alebo S-400 Triumf ( SA 21A Growler ) s príslušným 3D radarom a spolu so S-300PMU systémom S-300PMU (to by zodpovedalo PAC-3 alebo aj THAAD), ktorý je v armáde zavedený, sme mohli, okrem svojho teritória pokryť do značného  rozsahu aj susedov a zároveň sa začleniť do spoločného pozemného protiraketového systému. No vtedajšia slovenská vláda, radšej zaplatila pokutu za nezrealizovanie zmluvy 54 mil. USD (viac ako 2,5 mld. sk).

 Čínske Interkontinentálne balistické strategické rakety DF-41 (Dongfung-41, CSS-X-10).

Zdá sa, že európsky protiraketový štít nebude jediným či posledným. USA už začali rokovať so svojimi spojencami v Tichomorí (Japonskom, niektorými krajinami juhovýchodnej Ázie asi Filipínami) o postavení ďalšieho protiraketového štítu a to  pod názvom „Tichomorský protiraketový štít“. Reálnym dôvodom má byť testovanie a zavedenie do ČLOA interkontinentálnej balistickej rakety DF-41 (Dongfung-41, CSS-X-10), ktorá môže zasiahnuť územie USA, ale aj údaj že Čína vlastní  70 ICBM so 410 hlavicami.

V auguste bolo zverejnené nečakané vyhlásenie prezidenta Poľska Bronislava Komorowského, s ktorým vystúpil v interview pre poľský časopis Wprost. Navrhol vybudovať vlastný systém protiraketovej obrany. Podľa neho  by mal ubrániť krajinu pred potenciálnymi raketovými hrozbami. Poľský PRO sa podľa prezidenta môže stať v budúcnosti súčasťou spoločného štítu NATO.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
14. september 2012, 05:57
pretože si nemyslím, žeby protiraketová obrana mala v dnešnej dobe nejaký zmysel. V dobe globálnej spoločnosti je aj bezpečnosť globálna, spoločná. Nemožno ju stavať proti niekomu, jedna krajina proti inej. To je už príliš zastaralý spôsob uvažovania z hľadiska dnešných potrieb.

Je to podobná nelogičnosť, ako by v dobe národných štátov boli jednotlivé mestá budovali vlastné armády. Bratislava proti Slotovej Žiline, Košice proti hegemonistickej Bratislave, atď.

Dnes sú naše civilizačné záujmy natoľko prepojené, že je rozumnejšie, efektívnejšie, lacnejšie a bezpečnejšie zaručiť bezpečnosť každej krajiny, aby nemusela budovať žiadne protiraketové štíty. Určité ozbrojené sily a prostriedky by teda mal mať v rukách len demokraticky volená globálna správa. Ale nie jednotlivé krajiny, ktoré to využívajú len na presadzovanie úzkych národných záujmov.A tým dostávajú celú civilizáciu do bezpečnostnej, politickej, ale aj ekonomickej krízy, pretože tento spôsob je plný ekonomických, obchodných bariér, nákladný, kde sa zdroje potrebné na rozvoj míňajú na neproduktívne činnosti.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
14. september 2012, 06:24
Potrebné je si jasne uvedomiť, že proti USA a NATO stojí SCO (Šanghajský pakt) od r. 2002, ktorý je podstatne silnejší ako bývala Waršavská zmluva! Navyše sa SCO rozširuje, takže od novenmbra 2012 bude mať 2,5 miliardy obyvateľov, kým NATO len cca 750 miliónov obyvateľov, čo je len 1/4.

Taktiež si je potrebné uvedomiť, že medzikontinantálne rakety vlastnia viacere štáty SCO (Čína, Ruska Federácia, Kazachtan,... a tiež aj čakatelia na členstvo ako napr. India, Pakistan,... Navyše o vstup do SCO prejavili štáty a ko Vietnam Irán, Afganistan, Bielorusko a dokonca aj Turecko (doteraz člen NATO)! Taktiež je potrebné si uvedomíť, že Čína, Rusko vlastnia stíhačky a bombardéry 5. generácie s technológiou stealth. Kým stealth lietadla majú v NATO len USA.

Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
14. september 2012, 14:32
Autor gen. M. Mikluš nepropaguje zbrojenie (preteky), ani protiraketovú obranu, iba nás, čo sme ochotní čítať, oboznamuje s tým, čo sa na svete v tejto oblasti deje. A mne je z toho diania naozaj smutno. Generálove články sú svedectvom o nedôvere, ktorá vládne medzi veľmocami a štátmi (alebo sú to všetko veľmoci, vrátne susedného Poľska?) V súčasnosti sme svedkami dvoch vývojových tendencií, jednou je globalizácia, ktorá by mala znamenať zjednocovanie, a druhou prehlbovanie nedôvery, čoho následkom sú pokračujúce preteky v zbrojení a v rozvíjaní údajne obrany, proti možným následkom toho zbojenia. Je ľudstvo poučiteľné?
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
19. september 2012, 08:26
Pánovi Júliusovi len stručne - udreli ste kliniec po hlavičke! Ako hovoria vo francúzsku - C´est la vie! genmjr. v.v. Ing. Marián MIKLUŠ
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama