Sociologické hľadanie samého seba
Sociologické hľadanie samého seba nie je životopis, znie prvá veta tejto zaujímavej knihy autora, ktorý nie je čitateľom Slova neznámy. Pierre Bourdieu je často citovaný a odporúčaný, hoci stojí svojou tvorbou mimo hlavných prúdov a smerov v spoločenských vedách. Sociologická reflexia samého seba je dostatočne odvážny počin na to, aby sme sa aj my spolu s autorom zamysleli nad tým, ako na nás vplýva a tlačí systém nadosobných inštitúcií. Jan Keller v úvode publikácie pripomína, že Pierre Bourdieu za týmto účelom vytvoril vlastné pojmy ako habitus či pole, alebo niektoré - ako sociálny či kultúrny kapitál - vymedzil po svojom. Ťažko dnes pobudnúť na sociologickom seminári či konferencii a nestretnúť sa s týmito pojmami. Pre naše pomery na Slovensku je dôležité pripomenúť, že predmetom jeho záujmu bol výskum školstva a jeho demokratizácia, fenomén symbolického násilia či postavenie stredných vrstiev v spoločnosti.
Pre aktéra či pozorovateľa spoločenského života u nás sú mimoriadne zaujímavé jeho prechody zo sveta filozofických výšin ku konkrétnym pomerom v spoločnosti. Mená ako J. P. Sartre či R. Aron sú aj v našich podmienkach symbolmi vyrovnávania sa s vnútorným intelektuálnym svetom druhej polovice dvadsiateho storočia. Blízkymi ich činí práve intimita výpovedí. Kampus planetárneho radikalizmu sa zrodil okolo roku 1950, vo svete, ktorý bol uzavretý a nemohlo to skončiť inak ako sociálnou či mentálnou dištanciou od sveta. Potvrdzujú to pokusy, ako sa vrátiť do reálneho sveta politickým angažovaním. Výsledkom je nezodpovedný utopizmus a nereálny radikalizmus. Tu sa už však pohybujeme vo svete, ktorý je aj nám dôverne známy, dnes reprezentovaný kultúrnymi štúdiami.
Pierre Bourdieu sa sám považoval za permanentného disidenta, ale protikladného svojím štýlom práce „parížskemu videniu“ tvorby. To kolektívne je obsiahnuté v pojme habitus, ktoré je podľa Pierra Bourdieua štruktúrovaná súprava dispozícií a predpokladov, ktoré jednotlivec získava celkom nevedome v dôsledku toho, že je vystavený spoločenským inštitúciám a pravidlám. Sú to dôležité poznámky pre pochopenie týchto pojmov. Bol odporcom happeningov, ktoré využívajú postavy akademického sveta na vlastnú prezentáciu. Intelektuálny svet, ktorý si o sebe myslí, že je nekonvenčný, mu vždy pripadal hlboko konformný a odpudzoval ho. Čitateľa však nepochybne zaujmú aj jeho poznámky o Foucaultovi, Heideggerovi, či Derridovi.
Pierre Bourdieu 23. januára 2002 podľahol rakovine.
Reagujte na článok
Komentáre
Nedá sa to povedzme i tu v diskusii viac priblížiť nie vedeckému vnímaniu?
Myslím tým, ako pochopiť a do praxe pretlmočiť tie pojmy, ako
habitus
či pole, alebo niektoré pojmy, ktoré dokonca i ja používam a možno nevedomky nevhodne
- ako sociálny kapitál
či kultúrny kapitál.
tal skúsme tie jeho pojmy a pretlmočme ich, aby niečo hovorili každému.
Napríklad "habitus" - je to zvyk alebo obývaný priestor v tomto prípade?
Ako mám pomenovať ten spoločenský jav, ak pracovníci povedzme obchodnej administratívy pracujú všetci v jednom veľkom priestore tzv.americkej kancelárie a dodnes nik neurčil pravidlá spoločenského správania sa v tomto priestore práce?
Niekto kričí do telefónu a nahlas preháňa, niekto nadáva a trochu sa pretŕča (exhibicionizmus?), niekto sa nevie sústrediť a podobne.
Čo tu je teda ten habitus?
Ako prakticky poradiť ľuďom v tímoch (kedysi - v kolektívoch), aké majú mať zvyky, aby sa v takýchto otvorených kancláriách ( moderne povedané "open space") vzájomne nepozabíjali a dokázali aj efektívne pracovať?
***************************
Potrebné je i konečne jasne uvedomiť, že Slovačisko je dobrý len na robotu a rôzných stupňoch riadenia, ak už nedajboh má VŠ vzdelanie. Nikto od zaostalého a mierne mentálne retardovaného východo-slovana nemôže očakávať nič viac.
Bola som niekoľko krát svedkom seminárov a najmä prednášok "vedátorov" zo západu a najmä z USA a Kanady, ktorí boli presvedčení, že sme pologramotní, lebo sme boli permanentne utláčaní komunistami, ktorí nám zabraňovali slobodne myslieť a vzdelávať sa. Keď došlo na diskusiu, tak im padli sánky potom, aké dostali "záludne" otázky, na ktoré ani pri najlepšej vôli neboli pripravení odpovedať.
Nasledovalo "habkanie, hmmmkanie, a nakoniec snaha otázku zahovoriť, alebo odviesť pozornosť na niečo iné v čom už boli "doma".
To bolo pred cca 10-15 rokmi. Od vtedy sa doba zmenila nastupuje mentálne a vedomostne slabšia generácia, ktorá si dokáže západných "vedátorov" primerane uctievať, aby im vybavili stáže, či iné študijné pobyty a najmä štipendia.
A namiesto toho tento negativizmus - a ešte k nemu debata, ktorá ma desí svojou nenávisťou...
Zhodou okolností teraz pracujem sám v "open space", teda celopodlažnej kancelárii pre všetkých,
pričom sa nepovažujem za bezduchého chlapčeka a nemám okolo seba bezduché dievčatká. Prostredie sa podobá "parketu", aký sme asi prvý raz kultúrne mohli spoznať v britskom seriáli tv Thames s názvom City v 1992.
Starší sa musí trochu prispôsobiť, je tu veľa záporov, ale ak sa nájdu duše tímu, kolektívu, veľmi rýchlo sa dá prostredie ovplyvniť - to som chcel poznať, tie sociologické aspekty.
Nedá mi vrtnúť do nickov-diskutérov - v open space by nemohli v tichu a zápecku "svojej" uzavretej kancelárie surfovať na nete a tichúčko plytvať svojim pracovným časom, to je fakt.