Sovietski maršali - priebeh a výsledky druhej svetovej vojny 3

Prvú časť nájdete tu>>

Druhú časť nájdete tu>>


Mladšie generačné skupiny sovietskych povojnových maršalov

V 60. rokoch dochádza ku kvalitatívnej zmene podmienok vedenia vojen ako aj  vojensko-strategického myslenia, keď mnohé axiómy z druhej svetovej (Veľkej vlasteneckej) vojny prestali platiť. Vzhľadom na tradičnú konzervatívnosť vojenských elít (vrátane súdobej sovietskej) sa však novoty (s výnimkou technických) ujímali pomerne ťažko. V týchto podmienkach vznikala aj nová generačná skupina sovietskych maršalov, ktorých pozícia i rola doma i vo svete bola iná ako v prípade ich predchodcov – vojvodcov Veľkej vlasteneckej vojny.

Do formovania tejto generačnej skupiny maršalov už menej vstupovali vojvodcovské kvality (v tom čase ťažko prakticky overiteľné) a prihliadalo sa k radu špecifických  vojensko-odborných ako aj politických kritérií. S výnimkou J. Stalina, L. Beriju a D. Ustinova sa však všetci maršali v rôznych funkciách v ozbrojených silách priamo zúčastnili bojov vo Veľkej vlasteneckej vojne.

Ďalšiu generačnú skupinu maršalov ZSSR tvorili velitelia, ktorí ku koncu vojny boli v hodnostiach generálporučíka a generálmajora. Išlo o Ivana Ignatjeviča Jakubovského (*1912) – náčelníka štábu Spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy, menovaného 12. apríla 1967, Pavla Fjodoroviča Batického (*1910) – hlavného veliteľa protivzdušnej obrany štátu a Pjotra Kirriloviča Koševoja (*1904) – hlavného veliteľa Skupiny sovietskych vojsk v Nemecku, ktorých vymenovali do hodnosti 15. apríla 1968. Po menovaní týchto troch maršalov nastala takmer desaťročná prestávka. Vzhľadom na ich vek ich nemožno jednoznačne pričleniť ani k starším ani k mladších skupinám maršalov a aj v súvislosti s početnosťou skupiny ju označíme za „triapoltú“ generačnú skupinu.

Dvaja politickí nominanti medzi maršalmi v 70. rokoch

Do zoznamu maršalov ZSSR patria aj dvaja špecifickí politickí nominanti menovaní v roku 1976. Išlo o Leonida Iljiča Brežneva (*1906) – súdobého najvyššieho predstaviteľa ZSSR, generálneho tajomníka ÚV KSSZ (7. mája) a Dmitrija Fjodoroviča Ustinova (*1908) – ministra obrany (30. júla). Obaja mali síce určité vojenské skúsenosti, ale prehreškom voči vojenským zvykom bolo, že ani jeden z nich nebol celý predchádzajúci pracovný život profesionálnym vojakom. Na silnú politickú podmienenosť ich menovania ukazuje aj vek, v ktorom hodnosť získali. Ide o dvoch najstarších maršalov ku dňu ich menovania. Dokonca aj J. Stalin mal v čase svojho vymenovania „len“ necelých 65 rokov.

Prvých päť maršalov Sovietskeho zväzu: Zľava stojaci S. M. Buďonnyj, V. K. Bljucher, sediaci M. N. Tuchačevskij, K. E. Vorošilov, A. J. Jegorov.
Zdroj: wikimedia.com

Obaja boli pred menovaním za maršalov povýšení ešte do hodnosti generálov armády, hoci neboli v aktívnej službe, čo je ďalšia politicky podmienená rarita. L. Brežnev pôsobil počas Veľkej vlasteneckej vojny ako náčelník politického oddelenia armády a neskôr politickej správy frontu a v 50. rokoch bol aj zástupcom náčelníka Hlavnej politickej správy (dosiahol hodnosť generálporučíka). Podľa niektorých prameňov bol 26. júna 1953 medzi 10 generálmi, ktorí mali zatýkať L. Beriju. Na generála armády bol povýšený 22. marca 1974. D. Ustinov vstúpil do ozbrojených síl ešte ako neplnoletý a po demobilizácii a štúdiu pracoval od roku 1934 v obrannom priemysle ZSSR (v rokoch 1941 – 1957 bol ľudovým komisárom neskôr ministrom vyzbrojovania, potom obranného priemyslu). Od roku 1957 zastával ďalšie vládne a stranícke funkcie. Ešte v roku 1944 mu bola udelená hodnosť generálplukovníka a 29. apríla 1976 pri ustanovení do funkcie ministra obrany ZSSR bol povýšený na generála armády.

Štvrtá generačná skupina maršalov ZSSR

Štvrtú generačnú skupinu maršalov ZSSR tvorili generáli, ktorí vo vojne boli v hodnostiach dôstojníkov a zastávali funkcie na nižšej – taktickej – úrovni. 14. januára 1977 sa stali maršalmi Viktor Georgijevič Kulikov (*1921) – hlavný veliteľ Spojených ozbrojených síl členských štátov Varšavskej zmluvy a prvý námestník ministra obrany ZSSR a Nikolaj Vasiljevič Ogarkov (*1917) – náčelník generálneho štábu a prvý námestník ministra obrany ZSSR. 17. februára 1978 bol menovaný Sergej Leonidovič Sokolov (*1911) – prvý námestník ministra obrany ZSSR. V jeho prípade išlo o najstaršieho vojaka vymenovaného do tejto hodnosti. 25. marca 1983 sa stal maršalom ZSSR Sergej Fjodorovič Achromejev (*1923) – prvý zástupca náčelníka generálneho štábu. 25. marca 1983 boli menovaní opäť dvaja maršali ZSSR a to Semjon Konstatinovič Kurkotkin (*1917) – náčelník  tyla Ozbrojených síl ZSSR – námestník ministra obrany a Vasilij Ivanovič Petrov (*1917) – hlavný veliteľ pozemných síl.

Posledný maršal ZSSR

Posledným menovaným maršalom ZSSR bol 28. apríla 1990 Dmitrij Timofejevič Jazov (*1923) – minister obrany od 30. mája 1987. Nezvyklé na jeho menovaní bolo, že od roku 1935 to bol jediný minister obrany ZSSR, ktorý čakal na menovanie do maršalskej hodnosti takmer 3 roky. Všetci ministri obrany (aj v časoch, keď mal rezort iné názvy) boli od čias menovania prvej skupiny maršalov ZSSR nositeľmi tejto hodnosti. Výnimkou bol len J. Stalin, ktorý bol ľudovým komisárom ozbrojených síl a neskôr obrany od 19. júla 1941 do 25. februára 1946 a maršalom ZSSR sa stal po necelých dvoch rokoch. Od roku 1935 všetci ministri obrany – s výnimkou D. Ustinova – boli už pri ustanovení do tejto funkcie maršalmi. D. Ustinov sa stal maršalom po 3 mesiacoch vykonávania funkcie.

Maršalské náramenníky od roku 1943 do roku 1955.
Zdroj: wikimedia.org

D. Jazov bol v auguste 1991 členom Štátneho výboru pre mimoriadny stav (Gosudarstvennyj komitet po črezvyčajnemu položeniju – známy pod skratkou GKČP), ktorý sa pokúsil zvrhnúť prezidenta M. Gorbačova. Po neúspechu prevratu ho odvolali z funkcie ministra obrany a neskôr uväznili a odsúdili. Z väzenia ho prepustili po amnestii vo februári 1994 a vzápätí preradili do výslužby, čo bolo tiež výnimkou. Maršal S. Achromejev, ktorý sa po odvolaní z funkcie náčelníka generálneho štábu v roku 1988 stal poradcom M. Gorbačova (ale si s ním nerozumel),  po neúspechu prevratu spáchal samovraždu.

Admiráli loďstva ZSSR

V hierarchii hodností v sovietskych ozbrojených silách na rovnakej úrovni ako maršal ZSSR bol admirál loďstva ZSSR. Hodnosť bola zriadená až 3. marca 1955. V súvislosti s tým, že v sovietskom vojenskom myslení a praxi sa neprikladal vojenskému námorníctvu taký význam ako v USA a vo Veľkej Británii (vidieť to napr. na tom, že v súčasnosti slúži vo svete 22 lietadlových lodí a z nich je 11 z USA a ruská je len jedna) bola táto najvyššia hodnosť vojenského námorníctva udelená len trom osobám. Išlo o Nikolaja Gerasimoviča Kuznecova (*1904) a Ivana Stepanoviča Isakova (*1894), ktorí boli do hodnosti menovaní v deň jej zriadenia a Sergeja Georgijeviča Gorškova (*1910), menovaného 28. októbra 1967.

Opäť možno poukázať na pohnuté osudy N. Kuznecova. V rokoch 1939 – 1946 bol ľudovým komisárom vojenského námorníctva ZSSR, potom hlavným veliteľom vojenského námorníctva v hodnosti admirála loďstva. Z funkcie ho odvolali v roku 1948, lebo bol obvinený z toho, že počas druhej svetovej vojny bez súhlasu vlády ZSSR odovzdal USA a Veľkej Británii viacero tajných materiálov. Bol postavený pred súd, ale vzhľadom na jeho zásluhy ho len degradovali na hodnosť kontraadmirála. Zakrátko bol povýšený a v rokoch 1953 – 1955 bol znovu hlavným veliteľom vojenského námorníctva ako aj 1. námestníkom ministra obrany. Po povýšení do hodnosti admirála loďstva ZSSR sa však dostal do sporu s vtedajším ministrom obrany G. Žukovom a znovu bol obvinený tentoraz zo zodpovednosti za výbuch a následné potopenie bojovej lode Novorossijsk (túto ZSSR získal v rámci vojnových reparácií od Talianska, kde bola v službe od roku 1913). 26. októbra 1988 mu bola posmrtne vrátená hodnosť admirál loďstva ZSSR. Od októbra 1990 nesie jeho meno jedna z najväčších ruských lodí – jediná ruská lietadlová loď, ktorá je zaradená do Severného loďstva.

Maršalské náramenníky od roku 1974 do konca Sovietskeho zväzu.
Zdroj: wikimedia.org

Sergej Gorškov – v rokoch 1956 – 1985 hlavný veliteľ vojenského námorníctva a námestník ministra obrany – sa považoval na Západe za jedného z predstaviteľov tvrdej línie v sovietskych ozbrojených silách. Presadzoval modernizáciu sovietskeho vojenského námorníctva, najmä jeho vybavenie ponorkami a raketovo-jadrovými zbraňami. V roku 1990 bola po ňom pomenovaná lietadlová loď, ktorú v roku 2004 predali Indii a po rozsiahlej rekonštrukcii a vykonaní plavebných skúšok by mala začať v najbližších mesiacoch slúžiť pod názvom Vikramaditya (v sanskrte znamená „všemocný“).


Koniec skupiny sovietskych maršalov

Všetkých 41 maršalov ZSSR a 3 admiráli loďstva ZSSR sa v skutočnosti nikdy nemohlo spolu stretnúť. Nebolo to možné už len z toho dôvodu, že z prvej skupiny menovaných traja prišli zakrátko o život v dôsledku čistiek. Okrem toho z generačného hľadiska boli sovietski maršali (a admiráli) narodení v ročníkoch 1878 – 1924, teda formálne ide o rozdiel až dvoch generácií, ktoré sa tiež reálne nemohli stretnúť už aj vzhľadom na to, že do tejto hodnosti sa menujú muži vo vyššom veku. 

Na konci druhej svetovej vojny bolo „v službe“ 12 maršalov (medzi nimi i J. Stalin a L. Berija). Najvyšší počet maršalov „v službe“ bol v roku 1962, keď po menovaní N. Krylova ich počet dosiahol 18. V druhej polovici 70. rokov klesol počet maršalov pod 10. Po menovaní posledného maršala v roku 1990 ich bolo už len sedem.

Skupina sovietskych maršalov nakoniec prestala existovať znenazdajky, rýchlo – po rozpade ZSSR, ku ktorému došlo vlastne za necelého pol roka od augustového pokusu o prevrat na konci decembra 1991. Rozpadu ZSSR sa dožilo päť maršalov. Individuálne síce neboli nikým súdne stíhaní či perzekvovaní (s výnimkou D. Jazova za účasť na pokuse o prevrat) ako mnohí francúzski a nemeckí maršali po prehratých vojnách, ale ich vojenský a politický život sa vlastne skončil, hoci všetci (okrem D. Jazova) prešli ďalej slúžiť do ozbrojených síl Ruskej federácie.

Detail jazdeckej sochy maršala G. K. Žukova na Námestí revolúcie v Moskve.

Najvyššieho veku sa dožil S. Sokolov, ktorý zomrel 31. augusta 2012 v 102. roku svojho života. V ruskej tlači ho po dožití 100 rokov označovali za „maršala 100-ročnej výdrže“. Išlo zrejme o maršala, ktorý sa dožil najvyššieho veku nielen v Rusku ako nástupníckom štáte ZSSR, ale aj medzi všetkými nositeľmi tejto hodnosti v dejinách. V nekrológoch, ktoré sa objavili v ruskej tlači sa s akousi nostalgiou uvádza aj to, že nebohý maršal bol posledným človekom, v ktorého životopise by bolo možné nájsť všetky zákruty a obraty celej sovietskej vojenskej histórie od stalinskej po gorbačovovskú éru.

Maršali podľa sovietskej tradície „do dôchodku nechodili“ a aj vo vysokom veku boli, ak nezastávali inú pozíciu, v „odkladacej“ funkcii generálnych inšpektorov skupiny inšpektorov Ministerstva obrany ZSSR. Najdlhšie žil s maršalskou hodnosťou  S. Buďonnyj – bez necelého mesiaca 38 rokov. Dodnes žijú 3 maršali ZSSR – V. Petrov má 95, V. Kulikov 91 (je z nich maršalom najdlhšie – už viac ako 35 a pol roka) a „najmladší“ D. Jazov 88 rokov.


Vyznamenania  a iné zaujímavosti o maršaloch ZSSR

Hoci príspevok je rozsiahly, mohli sme zachytiť len malú časť pestrého, mnohostranného a značne protirečivého obrazu neopakovateľného fenoménu sovietskych maršalov. Zamerali sme sa najmä na časové zachytenie niektorých základných momentov menovania maršalov ZSSR. Širšie súvislosti života maršalov ZSSR ako aj viaceré zaujímavosti z neho vyžadujú opísanie takých momentov, ako bol ich sociálny a národnostný pôvod (maršali boli ruskej, bieloruskej, ukrajinskej, arménskej a gruzínskej národnosti), priebeh vojenskej kariéry, rady, medaily a vyznamenania, ktoré dostali v ZSSR i v zahraničí, rodinné pomery, súkromný život, koníčky atď.

Ako príklad uvedieme najvyššie vojenské vyznamenanie – Rad víťazstva, ktorý udelili len 16 osobám v rokoch 1944 – 1945. Boli ním vyznamenaní 11 občania ZSSR: G. Žukov (dvakrát), A. Vasilevskij (dvakrát), J. Stalin (dvakrát), I. Konev, K. Rokossovskij, R. Malinovskij, F. Tolbuchin, L. Govorov, S. Timošenko, K. Mereckov a A. Antonov (jediný bol len generálom armády – od začiatku vojny náčelník štábu viacerých frontov, zástupca náčelníka generálneho štábu, náčelník generálneho štábu 1945 – 1946) a 5 cudzinci: poľný maršal B. L. Montgomery (Veľká Británia), generál armády D. D. Eisenhower (USA), rumunský kráľ Michal I., maršal Poľska M. Rola-Żymierski a maršal J. Broz-Tito (Juhoslávia). V roku 1978 ho dostal aj L. Brežnev, ale v roku 1989 mu bol odňatý, lebo jeho udelenie protirečilo štatútu radu.

Stručne sa zastavíme ešte pri vyznamenaní Hrdina ZSSR, ktoré bolo ustanovené 16. apríla 1934, teda necelého poldruha roka pred tým, ako sa zriadila hodnosť maršala ZSSR. Zo 41 maršalov ZSSR toto vyznamenanie dostalo 34 (F. Tolbuchin posmrtne). Spolu im bolo udelených 55 zlatých hviezd, najviac – po štyrikrát – G. Žukovovi a L. Brežnevovi a trikrát S. Buďonnému. Dve hviezdy Hrdinu ZSSR malo 14 maršalov. 4 vyznamenania boli udelené ešte pred Veľkou vlasteneckou vojnou a 22 v jej priebehu. Otázky vyvolávalo najmä to, ako sa vyznamenanie začalo udeľovať pri príležitosti životných jubileí maršalov, príp. pri iných výročiach spojených najmä s Veľkou vlasteneckou vojnou. Táto prax údajne začala pri 60. výročí narodenia G. Žukova v roku 1956. Aj preto sa ako skutočné ocenenie vojvodcov cení najvyššie Rad víťazstva.

K znakom maršalskej hodnosti v ZSSR okrem veľkej hviezdy na náplecníkoch patrila aj hviezda zo zlata, platiny a briliantov, ktorá sa pripínala na kravatu pri nosení slávnostnej rovnošaty. Po smrti svojho nositeľa sa táto hviezda mala odovzdať do zbierok Diamantového fondu (Almaznyj fond), ktorý sa nachádza v Kremli.

Zvláštnu kapitolu, ktorá by si zaslúžila samostatnú pozornosť, predstavuje pôsobenie sovietskych maršalov v zahraničí. Okrem bojov vo Veľkej vlasteneckej vojne možno spomenúť účasť G. Kulika, R. Malinovského a K. Mereckova (a admirála N. Kuznecova) ako poradcov na strane republikánov v občianskej vojne v Španielsku. Niektorí z maršalov boli počas svojej služby vojenskými atašé, popr. pôsobili ako poradcovia v zahraničí a pod. Iný charakter zahraničnej akcie spojený s prvkami dobrodružnosti malo tajné vysadenie motostreleckého pluku, ktorému velil vtedy plukovník D. Jazov na Kubu počas karibskej krízy.

Všetci hlavní velitelia Skupiny sovietskych okupačných vojsk v Nemecku (1945 – 1949) a Skupiny sovietskych vojsk v Nemecku (1949 – 1989) do roku 1972 – bolo ich 10, túto funkciu vykonávali buď už ako maršali alebo po nejakom čase po odchode z nej boli za nich vymenovaní.

Maršal tankových vojsk P. S. Rybalko – pomník na Novodevičom cintoríne.

V ZSSR bola okrem hodnosti maršala Sovietskeho zväzu zavedená aj hodnosť hlavného maršala a maršala letectva, tankových vojsk, delostrelectva, ženijných vojsk a spojovacích vojsk, ktoré sa niekedy označujú aj súhrnným názvom ako hodnosť maršalov druhov vojsk (považuje sa však za rovnaký hodnostný stupeň ako generál armády). Hodnosť hlavného maršala ženijných vojsk a spojovacích vojsk nebola nikomu udelená. Celkom bolo do hodnosti hlavných maršalov druhov vojsk povýšených 13 a maršalov druhov vojsk 50 generálov.


Sovietski maršali a história

Sociálno-historicky treba poukázať na to, že vo vojne, pred ktorou táto skupina vznikla a ktorej nemilosrdnosť všetci jej členovia pocítili, zvíťazila. Tým sa jej pôsobenie a existencia kvalitatívne odlišovali od dvoch ďalších spomínaných skupín maršalov v európskych dejinách – francúzskych (napoleonských), ale najmä nemeckých (wehrmachtovských), s ktorou sa navyše stretla v priamom boji. Sovietski maršali však boli nielen vojvodcami, ktorí sa priamo zúčastnili na porážke nemeckých a japonských vojsk, ale sa stali aj symbolom víťazstva ZSSR vo Veľkej vlasteneckej vojne.

Maršal tankových vojsk J. N. Fedorenko – pomník na Novodevičom cintoríne.

Sovietski maršali boli zároveň spoločenským produktom jednej éry vývoja sveta ako aj špecifickým symbolom zaniknutej superveľmoci, ktorým druhá superveľmoc – USA – nedisponovala. Postupne sa však aj maršali ZSSR stávali viac symbolmi minulosti a ich vplyv na politiku štátu sa oslaboval. Do akej miery sa na zániku ZSSR podpísala aj nešťastná vojna v Afganistane, proti uskutočneniu ktorej vysokí funkcionári ozbrojených síl namietali – z vtedajších maršalov najmä N. Ogarkov a S. Achromejev – je už inou sociologickou i historickou témou.

Pri  nazeraní na druhú svetovú vojnu možno uvažovať o mnohých stránkach meniacich sa zložitých vzťahov medzi vojnou a politikou, vojnou a ekonomikou a pod. Otázne je prečo svet po rozpade bipolarity upadol do novej vlny ozbrojených konfliktov a vojen, ktoré sú stále veľkou hrozbou pre súčasnosť i budúcnosť. Aktuálne ide najmä o Afganistan, ale aj Sýriu, situáciu v Líbyi, Sudáne a južnom Sudáne, Mali, Somálsku a i. Potenciálnych hrozieb vypuknutia nového konfliktu je tiež viacero, pričom najčastejšie sa v tejto súvislosti spomína Irán, ale aj viaceré krajiny na Blízkom východe, v Zakaukazsku a strednej Ázii, prípadne v Afrike.

Na koniec ešte raz zdôrazníme, že treba vidieť predovšetkým výrazný vplyv maršalov ZSSR v dejinách 20. storočia a ich civilizačnú misiu, ktorá bola spojená s porážkou fašizmu, čo by sa malo mať stále na pamäti. V podmienkach neoliberálnej globalizácie totiž hrozia nielen nové či staronové ozbrojené konflikty, ale aj rôzne recidívy fašizmu, popr. nové javy a procesy, ktoré sú mu podobné. A pôsobí aj mimoriadne protirečivý faktor – vplyv racionálne chladnokrvne uvažujúcich vojenských stratégov sa v dnešnom svete stráca a do popredia a to, žiaľ, nielen vo vojnách čoraz viac vystupujú zištné ciele rôznych aktérov medzinárodných vzťahov ako aj nadnárodných spoločností, pričom sa neraz ešte aj mediálno-politicky kamuflujú. Ohliadnutia do minulosti nám však ukazujú, že takáto cesta nie je dobrá a je v záujme väčšiny ľudí, aby sa jej zabránilo.

Autor je vysokoškolským učiteľom