Reklama
Reklama

Čítanie na víkend: Rajská záhrada

Prinášame úryvok z autobiografického románu Daniely Příhodovej Rajská záhrada, ktorý vyšiel začiatkom leta vo Vydavateľstve Matice slovenskej.* *
Počet zobrazení: 3930
D.P._uvod.jpg

 

Daniela Příhodová (nar.15. 4. 1941 v Nesluši pri Kysuckom Novom Meste) je súčasná slovenská prozaička. Štúdium dokončila na Vyššej pedagogickej škole v Bratislave. Knižne debutovala v roku 1977. Je spoluzakladateľkou Klubu slovenských prozaičiek Femina, ktorý viedla od jeho vzniku (1992) až do roku 2000.
Knižné diela: Hra s ozvenou, Obžalovaná, Horúci víkend, Vianoce s Maximom, Rozvádzajte sa, je to krásne!, Mário, zapískaj!, Nechajte ma žiť!, Zákon v nás, Svet, ktorý nepoznám, Odliv na ostrove osích hniezd, Rajská záhrada.
V spoluautorstve s Etelou Farkašovou zostavila publikáciu osobných a literárnych profilov Klub slovenských prozaičiek Femina v literatúre a kritike/profily a rozhovory.
Napísala scenár k televíznej inscenácii Mário, zapískaj! Je autorkou rozhlasovej hry Zákon v nás a tiež mnohých rozhlasových dramatizovaných poviedok. Jej prózy vyšli vo viacerých antológiách.

Etela Farkašová o Rajskej záhrade

„Daniela Příhodová, známa najmä svojimi kritickými románmi tematizujúcimi (nielen etické) nedostatky vyskytujúce sa v našej súčasnej spoločnosti, pripravila pre svojich priaznivcov nový román – ide o autobiograficky ladené, vlastnými spomienkami inšpirované, no zároveň fiktívnymi prvkami prepletené rozprávanie autorky, ktoré je nielen mapovaním svojho osobného zážitkového a pocitového sveta, ale aj mapovaním spoločensko-politických udalostí (vojna, SNP, politické prenasledovanie v 50-tych rokoch...), na pozadí ktorých protagonistka rástla, dospievala, formovala sa osobnostne a umelecky. Autorka novým románom podáva sugestívnu generačnú výpoveď našej súčasníčky, slovenskej ženy-literátky, ktorej životný príbeh je zasadený približne v rozpätí od štyridsiatych rokov XX. storočia po dnešok, no v centre pozornosti ostáva obdobie protagonistkinho detstva a mladosti.
Z rozprávania vanie istá nostalgia za zobrazeným časom detstva a mladosti, za časom prvých priateľstiev, snov a túžob, za atmosférou v rodičovskom dome, ktorú utvárala najmä láskavá, obetavá matka. Příhodová v románe utvára s empatiou a láskavou zhovievavosťou obrazy neraz zložitých, napätých, ale aj zvláštnou súdržnosťou sa vyznačujúcich vzťahov vnútri rodiny, pričom sa pohybuje striedavo v minulosti a v súčasnosti, konfrontujúc obe podoby protagonistov a ich vzájomných (vyvíjajúcich sa vzťahov), rezonuje tu tiež autorkina tradičná téma peňazí, majetku a ich vnímanie ako hodnoty... Zaujme najmä hlavná protagonistka Lívia, vnímavá a citlivá dievčina, ktorú sledujeme (okrem iného) v klíčení jej umeleckých ambícií, v postupnom duševnom rozvoji, v kryštalizácii jej celkových názorov na ľudský život, na svet.“


Rajská záhrada (úryvok)

Na jar do popredia vystúpila záhrada so svojimi vôňami a zvukmi, stromy každý rok podrástli, koruny sa rozprestreli a vyplnili bielym kvetom. Zrazu bola celá v bielom či bielo-ružovom, jemne voňajúcom kvete, a sotva Lia vošla do tohto priestoru, zdalo sa, že je tu neobvyklé, v tomto rozkvitnutom lone prírody skoro až posvätné ticho, akoby všetko ostatné ustúpilo pred týmto čarovným rúchom stromov. Bolo počuť iba bzukot včiel, a keď sa človek lepšie prizrel, mohol ich aj vidieť, ako si robia svoju prácu, poletujú z kvetu na kvet, aby zabezpečili týmto košatým „nevestám“ plodnosť.
    Lia si zrazu spomenula na ten zvláštny pohľad z kuchyne na verandu. Mohla mať deväť, desať rokov, stála pri kuchynských dverách, ktoré boli vo vrchnej časti zasklené, a cez priesvitné tkanivo záclonky vídala obrázky s horkastou príchuťou. Verande, uzavretej presklenou stenou, a pritom väčšinu dňa zaliatej slnkom, dominoval masívny stôl, okolo ktorého sa pomestila takmer celá rodina, a tak sa celkom samozrejme stala letnou jedálňou.
    Teraz sedel za stolom Marcel a matka položila pred neho tanier kopcom naložený dusenou zelenou paprikou s praženicou. Liu prilákala do kuchyne vôňa, ktorá sa šírila do dvora a záhrady cez otvorené okno, ešte kým sa jedlo pripravovalo, postávala, motala sa okolo sporáka dúfajúc, keď si zrazu všimla, že matka vybrala z kredenca iba jeden tanier, a ten naložila vrchovato. Vysypala naň celý obsah hrnca, hoci vedela, že práve uvarila Líviine obľúbené jedlo.
    - Menej mu nemôžem dať, - povedala stíšeným hlasom a tvárila sa pritom možno aj previnilo.
    Lia nepovedala ani slovo, neprejavila sklamanie, či akúkoľvek ľútosť, neprezradila, že by stačilo aspoň kúsok, bolo to príliš osobné, až natoľko, že ju to zahanbovalo. Síce neprikladala jedlu veľkú dôležitosť, mala priveľa iných záujmov, aj v škole si spomenula na desiatu až po ceste domov, ale tu, keď to v kuchyni zavše zavoňalo, pocítila chuť a zároveň i úzkosť.
    Mäso sa neobjavovalo na stole príliš často, ale v nedeľu, keď sa rodina zišla, muselo byť, a matka vedela z neho vyčariť vôňu, čo dráždila zmysly, že to niekedy až zabolelo. Vôňa bola neraz natoľko sugestívna, že jej podľahla aj Lívia, ktorá inak vedela nahradiť jedlo čítaním, zrazu ju prehĺtala a zdalo sa jej, že cíti chrumkavú kôru a šťavnatú chuť mäsa, no niekde v prázdnom žalúdku predstava takmer zabolela. Bolo to tak, že vôňa vyčerpávala zmysly, ale v konečnom dôsledku neprinášala pocit uspokojenia.
    Pravda je, že to bola práve vôňa, ktorej sa mohla do chuti nasýtiť, lebo nech matka „čarovala“ akokoľvek, hosťom „nemohla dať menej“, navyše hosťami už boli všetci, čo prichádzali „zvonka“, všetci, ktorým sa ušlo miesto za masívnym stolom, a tam už patrila aj Soňa, samozrejme otec, ktorý sedel na čelnej strane a zákulisné problémy si nevšímal. V kuchyni ostávali iba Lia a matka. Pre Liu nejaký malý kúsok ešte ostal, a matka... nikto nevidel do jej vnútra, navonok ale vyzerala spokojná a šťastná.
    Lia prijala situáciu ako samozrejmosť, že isté veci si treba vedieť odriekať, navyše, na spoločnosť si priveľmi zvykla a radšej by sa zriekla čohokoľvek, než spoločnosti, ktorú si obľúbila. Čoskoro zistila, že každá odriekaná vec sa dá nahradiť, ak človek dokáže myslieť a vymýšľať. Keď Izabela alebo Soňa sedeli za klavírom, Lia sa vkradla do obývačky a vymýšľala, ba hudba, pretkaná myšlienkami a predstavami do budúcna, vyvolávala v jej duši harmóniu, ktorú si pôžitkársky vychutnávala možno viac, než „hostia“ za stolom tie pečené či smažené jedlá.
    Niekedy mala zvláštny pocit, že ďaleká budúcnosť, na ktorú bolo treba trpezlivo čakať, prinesie veľa zážitkov a vzrušenia, pričom ju táto predstava posilňovala. Vo svojom snívaní netušila, že napriek občasnému odriekaniu prežíva najkrajšie obdobie svojho života. Obdobie veľkých očakávaní, ktorým sa nevyrovnajú možné naplnenia. Najkrajšia bola nevedomosť, že budúcnosť prinesie ďaleko náročnejšie odriekania, hoci ju budú rovnako, možno ešte mocnejšie, vnútorne posilňovať.
    Jedného dňa sa matka rozhodla obetovať na nedeľu starú sliepku, čo dlho znášala pekné, veľké vajíčka. Lívie sa spočiatku zmocnila nostalgia, bola to milá sliepočka, vždy, keď sa k nej priblížila, učupila sa a nechala sa hladkať, ťažké bolo prijať niečo také definitívne, čo zrejme ovplyvnila momentálna núdza.
    Až keď sa z kuchyne začala šíriť do okolia, akiste aj do susedných dvorov a záhrad, charakteristická vôňa, Lia zabudla na jej pôvod a začala si predstavovať do zlatista upečenú chrumkavú kôru, pod ňou vrstvu bieleho mäsa a ešte hlbšie šťavnatú, majoránom voňajúcu plnku.
    Tie viac, než pomyselné chute, čo viseli vo vzduchu, Liou riadne zatočili, ešteže matka stále čosi potrebovala, raz petržlenovú vňať zo záhrady, šalát, potom vodu z artézskej studne, našťastie, Lia behala rada sem a tam, aspoň sa z tej atmosféry vôní, napätia a obáv mohla predýchať.
    Sadla si napokon na „svoj“ schodík pod oknami verandy, aby nevyčkávala v kuchyni, a vrátila sa, až keď spoločnosť za stolom stíchla, len zopár komplimentov padlo na adresu výnimočnej kuchárky.
    Keď Lia vošla do kuchyne, zbadala na sporáku prázdny pekáč, ale na stole chýbal tanier, ešte jeden tanier, čo by tak úžasne voňal iba pred chvíľou dopečenou delikatesou. Matka stála pri sporáku a v tej chvíli sa Lívie takmer zľakla, možno si uvedomila, že po prvý raz na ňu zabudla.
    A keby aj nezabudla, tak sliepočka, aj keď bola krotká a milá, mala iba dve nohy, dve slabé krídelká, no a hruď s vypečenou kožou mala tiež svoje obmedzenia. Navyše matka, hoci Liu milovala, a Lívia o tom nikdy nezapochybovala, nedokázala položiť pred hosťa menšiu porciu, než bola kedysi, pred vojnou, zvyknutá.
    Lívia krátko pozrela na matku, v tej chvíli nevedela, či má v pohľade bolesť, výčitku alebo zdesenie... zdesenie z toho, že situácia sa dostala až za hranicu toho, čo bola dosiaľ schopná chápať... v tej chvíli nepremýšľala o tom, ako sa pozerá. 
    Okamih, potom sa bez slova vytratila, prešla ako tôňa okolo masívneho stola s hodujúcimi, cez dvor a záhradu, a zadnými dvierkami vyšla na otvorenú, širokú pažiť. Prešla ju celú až k hrádzi, vystúpila na ňu a tam si aj sadla s pohľadom na opačnú stranu, no široko-ďaleko nebolo o tomto čase obeda ani človeka, iba cez riedky porast bolo dolu počuť vzdialené šumenie Váhu.
    Ani po rokoch si nevedela spomenúť, ako dlho trvala búrka myšlienok, ani na čo v tej situácii myslela. Žeby na Jucku, ktorá bola vďačná za každý krajec chleba? Alebo na Alinu, čo rada všetko zľahčovala? Asi cítila hlad, ale nevedela o tom. Po prvý raz nedokázala zužitkovať svoje rozpoloženie na niečo, čo by ju obohatilo, zušľachtilo, alebo aspoň obrnilo do budúcnosti. Možno sa tak aj stalo, len o tom nevedela.
   Chvíľu sa prechádzala po hrádzi, prešla hodina alebo dve, ktovie? Pomaly sa vracala naprieč pažiťou, zďaleka videla oboch susedových chalanov ako pasú kozy, akiste už boli po obede.
   Keď vošla do domu, veranda bola, našťastie, prázdna, Izabela so Soňou zrejme odišli na stanicu, alebo už sedeli vo vlaku, dlhšie ostávala iba Vilma, a teraz asi odpočívala v izbe s Marcelom.
    - Tu je tvoj obed, iste si už hladná,- privítala ju s previnilým úsmevom matka a ukázala jej na sporáku tanier s riadnou porciou všetkého, čo sa na pekáči pieklo. – Pusti sa do toho, ešte je to teplé, - povedala láskavo ako vždy, - stále ti to zohrievam na sporáku.
    Hlavou sa jej mihla myšlienka, že matka naozaj čarovala. Alebo čaroval niekto iný. Vzdal sa kvôli nej svojej porcie, možno dvaja, každý dal niečo zo svojho, nazbierali sa jej na poriadny obed, nie, podrobnosti radšej nechcela vedieť.
    Chvíľu bola ako ten dôstojný žobrák, čo k nim chodieval, s úctou k jedlu, tak pristupovala k tanieru, vtedy zvíťazil zdravý inštinkt, nad pocitom hrdosti ľudská prirodzenosť. Nesmierne jej to chutilo, tomu nemohla zabrániť, no pritom sa cítila strašne ponížená. V ten deň a niekoľko nasledujúcich po ňom, nedokázala snívať, ani vymýšľať, premeniť zlé na krásne, akoby sa od nej fantázia na dlhé kilometre vzdialila.
    Ale s matkou sa zblížila ešte v tú prvú noc, všuchla sa k nej do postele, potrebovala jej blízkosť, lásku, chcela cítiť jej silu a teplo. 


    Zdalo sa to neskutočné, ale Lívia už štyri desaťročia sedávala v inom parčíku, prechádzala sa úzkymi, zeleňou lemovanými uličkami bratislavského Ružinova, presnejšie, v jednom z jeho sídlisk, kde stromy rástli zároveň s obytnými činžiakmi. Spočiatku záhradníci vysádzali topole, ktoré v máji či júni „snežili“, že ich bolo treba zrezávať, oklieštiť koruny, a z pahýľov potom zasa čoskoro vyrastali konáre s listami, no chvíľu dali pokoj.
    Po tejto skúsenosti ale ktosi, čo mal na starosti zeleň, nechal na sídlisku povysádzať lipy, z ktorých po rokoch vyrástli mohutné stromiská, súce súperiť s topoľmi. Keď sa pod oknami, a neskôr priamo oproti nim, rozvoňali mohutné strapce kvetov, dá sa povedať, že kvitla celá koruna, rýchlo sa zabúdalo na jarné „sneženie“.
    Parčíky boli najmenej z dvoch strán zovreté činžiakmi, a tak sa vznešená vôňa zmiešala zavše s kuchynskými, no keď do tejto „zmesi“ pribudla ešte vôňa fašírky, či smaženej ryby, Lia sa mysľou ocitla v „rajskej“ záhrade, do ktorej tiež ústilo kuchynské okno a skoro vždy otvorené dvere verandy.
    Videla sa, ako sedí na svojom schodíku pod verandou, pred sebou má záhon kvetov a číta, keď vôňu ľalií pritlmila iná, prozaickejšia, no rovnako silná vôňa.
    Lia ju vdýchne do seba a potom ide za ňou ako hypnotizovaná. Nazrie do kuchynského okna a matka jej podá ešte horúcu fašírku, alebo rybu s mliečno-bielymi dielikmi, ktoré sa nádherne oddeľujú od seba. A stávalo sa to čoraz častejšie, vlastne pravidelne uprostred týždňa, ba nič už nebolo potom také vynikajúce, ako práve tieto prekvapenia.
    V Šali kvitla lipa v parčíku vedľa kostola, pri kaplnke so sochou Panny Márie, ktorú nanovo vymaľoval Líviin otec, bývalý notár, teraz už invalidný dôchodca. Starý otec v Levoči tiež maľoval kostolné sochy, ale predtým ich sám vyrezal z dreva. Aj notár Zachar skúšal v mladom veku „rezbárčiť“, či maľovať obrazy, ale samotný život mu ukázal inú cestu a všetko riadne skomplikoval.
   Lenže talent sa v správnom čase znova ozval. Bola to láska k drevu a schopnosť vidieť v tých neforemných kusoch viac, než len hranaté polená. Rezbárskym náčiním ho postupne drobnými odrezkami formoval, akoby ho šúpal. Odkrýval jeho tajomstvo, spočiatku nejasnú siluetu postavy, dláto sa zapichovalo do dreva neuveriteľne rýchlo a mäkko, aspoň na pohľad, odštipkával z neho dômyselne, prsty ho viedli naisto, išli po obrysoch tváre, aby mala výraz, lebo bez výrazu by jej nemohli „vdýchnuť dušu“.
   Akoby. Lebo aj tieto dielka museli mať dušu, len takú malú umeleckú dušičku, niečo z talentu samotného ľudového výtvarníka.
    Boli to ľudové postavičky, ale aj reliéfy Kristovej hlavy na kríži, s bolestným výrazom v tvári. Otec urobil niekoľko takýchto reliéfov, no neboli to, samozrejme, odliatky, každý musel až do najmenších detailov znova vyrezať, a preto každá nová tvár mala svoj vlastný, niečím trocha iný výraz. Všetky vypovedali o utrpení a bolesti, pritom vyzerali tak skutočne a ušľachtilo, akoby ich otec nevyrezával z dreva, ale modeloval z poddajnej hliny, či kreslil pastelovými ceruzkami.
    Zvesť o otcových prácach sa rozniesla po okolí a ľudia z času na čas prejavovali zvedavosť i vážny záujem, nezriedka si aj niečo odniesli, zväčša reliéf Kristovej tváre. Najmä tie reliéfy otec stále prirábal, lebo z invalidného dôchodku nebolo ľahké vyžiť.
    Jeden si odniesol aj novo vysvätený kňaz, Lia videla pri kaplnke Panny Márie časť obradu, plného kvetov, ťažkej vône líp a ľalií. Práve tam cítila lipu najsilnejšie, zmiešanú s veľkými emóciami. Išlo o mladého muža urastenej postavy a ušľachtilej tváre s hustými, zvlnenými vlasmi, ktorý sa mal odteraz zriecť skoro všetkého svetského, a vnímať len duchovné a božie, no ako sa to dalo vymedziť? Veď či nebola aj ženská krása výtvorom božím? Lívia, ktorá práve vtedy skončila ôsmu triedu, nedokázala vo svojich štrnástich rokoch pochopiť túto obetu a prenikla ju tieseň, že sama nevie na pekného mladého človeka hľadieť „bezfarebne“, iba duchovnými očami. Chápať, že odteraz patrí Bohu a cirkvi, áno, od toho tu boli cirkevné zákony, aby mu vymedzili aj všetky pocitové oblasti. A zrejme sa tak už stalo, a on to prijal a súhlasil. Nehovoriac o tom, že v päťdesiatych rokoch bolo prijatie kňazského rúcha odvážnym činom oproti mocenskej ateistickej ideológii.
    Bolo to obdobie viacerých paradoxov, lebo aj nedobrovoľné premiestňovanie úradníkov do výroby, či doslova „prehadzovanie“ kádrov prišlo v čase, keď sa všetko dopredu plánovalo, a pritom mnohí sa dostali k profesii, ku ktorej nemali vzdelanie, predpoklad, a prirodzene, ani vzťah.
    Medzi prvými sa dostal do výroby aj Líviin otec, bývalý notár Zachar, preložili ho do Galanty za nádenníka, pomocného natierača, a takmer zároveň s ním aj Marcel, jazdil na pásovom traktore priamo v Šali, odkedy v novej administratíve zrejme „zavadzal“.
    Na rozdiel od bratislavského Ružinova, niekdajšiu Hornú ulicu v Šali lemovali agáty. V neskorú jar, keď sa koruny rozvoňali známou, lákavou vôňou, deti z ulice, a medzi nimi aj Lia, si zavše odtrhli dlhý biely strapec, z puzdra vytrhávali lupienky okvetia a vyžuli z nich sladkú šťavu. Niekedy Lia priniesla domov celú náruč voňajúcich strapcov a matka ich potom dala sušiť na čaj. So svojou jemnou chuťou a s lyžičkou medu sa výborne hodil najmä v zime, ba dal sa obmieňať s lipou.
    Na chodníku, rovno pod agátmi, sa Soňa pokúšala naučiť Liu bicyklovať.
   - Nedrž sa tak kŕčovito... si celá stuhnutá... uvoľni sa! - volala nervózne, lebo po celý čas musela bicykel sama držať.
    Len čo Lia opatrne položila nohu na pravý pedál, bicykel sa začal prevracať.
    - Si tvrdá... drevená... prestaň sa báť! – kričala Soňa, akoby relaxovala zistením, že konečne má dôvod na sestru takto kričať. – Musíš rýchlo šliapnuť na pedál a ovládnuť ho, inak sa nikdy nenaučíš bicyklovať!
     A tak to dopadlo aj s plávaním vo Váhu, všetko bolo treba bez strachu a rýchlo, ovládnuť vodu, aj svoje telo, najmä to, bolo síce ľahké, útlučké, ale vo vode neuveriteľne ťažké, že sa neudržalo na hladine ani zopár sekúnd a beznádejne klesalo ku dnu.
    - Čo také sa deje? – spytovala sa otrávene Soňa. – Keď sa postavíš, vodu máš stále pod bradou!
    - Je to hlboko, - namietala Lia, lebo prúd rieky bol silný, oveľa silnejší ako ona, cítila jeho nárazy a kŕčovito, kde práve dočiahla, sa zachytila sestry.
   - Škriabeš! – zjojkla Soňa a odskočila.
    Lia pocítila úzkosť, v tej chvíli jej bolo jasné, že s prúdom nedokáže bojovať, ešte počula sestrin hlas:
    - Vystri sa a rozpaž, ako som ťa to učila! A rozhýb nohy, no tak...!
    Lia v panike pozrela na Soňu, no skôr, ako pohla rukou, voda ju začala nebezpečne prevracať. Hľadela na sestru a očami vysielala signál, ktorý predstavoval viac ako len obyčajný strach. Bol to zlomok času, keď si uvedomila, že v tejto, možno aj osudnej sekunde, závisí od nej, od jej vôle či nálady. Hádam ju nenechá klesnúť? Niekde až na dno tejto dravej rieky, ktorá ju so sebou odvlečie do neznámej diaľky? Chcela vykríknuť, ale do úst sa jej nabralo vody. Niečo ju vymrštilo, možno vlastné ruky, a začala kašľať. V tej chvíli ucítila Sonine prsty, ako ju ťahajú na breh.
   - Už nikdy ma sem nevolaj! – povedala na brehu napokon Lia,  keď sa jej podarilo vodu vykašľať a vypľuvať.
   - Nemá to ani žiadny význam, - hundrala napajedene Soňa. – Si drevená od strachu, a s tým sa nikdy nenaučíš plávať, - vyriekla svoju tvrdú predpoveď a vrátila sa do vody s istotou a prirodzene ako ryba.
   Plávala ďaleko, skoro až do polovice Váhu, lenže Soňa bola fyzicky vo všetkých smeroch zdatnejšia a šikovnejšia než Lia. Voda ju niesla tak akosi samozrejme, hojdala ju, maznala sa s ňou, akoby odjakživa patrili k sebe. Zdalo sa dokonca, že tým maznaním jej len vynahrádza krivdy, ktoré Soni spôsobilo Líviino narodenie. Odvtedy vyrastala v tieni najmladšej, a sestra sa s tým asi nikdy nevyrovnala. 


    Keď už nebolo čo valcovať a zarovnávať, preradili Marcela od pásového traktora do kultúrnejšej pracovnej oblasti. Po krátkom zaškolení mu zverili pojazdné kino, možno si niekto z kompetentných spomenul, že škoda nevyužiť prekádrovaného inteligenta, ktorý sa ukázal byť schopný aj v ťažšej životnej situácii. A tak Marcel začal jazdiť s malou staršou dodávkou, kde vozil premietací prístroj a v plechovej škatuli týždeň čo týždeň vždy kotúč s iným filmom do okolitých dedín.
    Aby nechodieval celkom sám, vozieval so sebou aj Liu, a tak sa stávalo, že videla ten istý film niekoľkokrát, kým neobišli všetky blízke obce, v ktorých bola kinosála, a kde už dva dni vopred visel oznam, čo a kedy sa bude premietať. Pravda je, že sa mal zísť istý počet divákov, no nestalo sa ani raz, aby Marcel, keď už kvôli tomu prišiel, nepremietal.
    Zvláštne na týchto spoločných jazdách bolo, či sa už viezli s Marcelom do niektorej obce, alebo sa vracali späť, neprehodili medzi sebou ani slovo, s výnimkou najstručnejších pokynov. Ticho medzi nimi splývalo s rovnou krajinou a širokými lánmi obilia, alebo nízkych kríkov červenej papriky, na inom mieste s lánmi melónov, zvonka zelených, či žlto-zeleno pásikavých, aj s lánmi kukurice, ale našiel sa tiež sýto žltý pás slnečnice s veľkým „klobúkom“. Na toto všetko padala žiara slnka, zostupujúceho niekde za vyrovnaný obzor, prelínajúci sa s úrodnou zemou. Zavše sa zdalo, akoby tmavnúce, nepálivé slnko zosadalo priamo na ňu, rozpúšťalo sa do nej, zanechávajúc za sebou len jemné, do červena sfarbené obláčiky na oblohe.
    Táto scenéria ani nepripúšťala prázdny a bezvýznamný rozhovor, keď sa im za oknami dodávky prihovárala mnohofarebná krajina vnútornou rečou, a Lia v žiadnom prípade nechcela prerušiť tento zvláštny dialóg.
    Keď sa vracali domov, obopínala ich mnohovravná tma, ktorú rozrážali diaľkové svetlá dodávky, narážajúc na roje drobných mušiek, čo sa rútili priamo na predné sklo. Iba tento moment a tlmený hukot motora rušili stíchnutý, ale vôbec nie mĺkvy priestor s hviezdami posiatou oblohou. Sem ani nepatrilo necitlivé, či akokoľvek múdre, nahlas vyslovené slovo, iba tok myšlienok, ako vyvierajúci, divoký potok.
    Ticho medzi Liou a Marcelom trvalo už niekoľko mesiacov, od Veľkej noci, keď si Líviine sestry po rannej pondelkovej oblievačke zmysleli hneď popoludní odvetu. Stalo sa to v čase, keď sa Magda so Štefanom a Števkom práve chystali na vlak, a Vilma si spomenula, že švagrovmu poháru studenej vody ráno neunikla. Naháňačka na dvore trvala iba chvíľu, keď sa vo dverách verandy objavil vyobliekaný Marcel, lebo aj Vilma mala namierené na stanicu, a dúfal, že tieto pobláznené ženy to budú rešpektovať. Lenže Líviina priateľka Alina mala v ruke fľašu s vodou, no a z kolegiality k ženskej prevahe v tomto nerovnom súboji ukázala svoju rýchlosť.
    Lia Marcela dobre nepoznala, a nebyť tejto udalosti, asi by ho nespoznala nikdy. Pravda je, že možno aj Marcel až teraz dôkladnejšie spoznal Liu. Neprihovorila sa ani raz, aby pretrhla mlčanie čo len slovom, akoby jej to ticho vo švagrovskom vzťahu celkom vyhovovalo. Nosila mu síce z gazdovského dvora jeho obľúbenú smotanu, vždy, keď ju mama poslala, a tvárila sa pritom, že nevidí, ako si ju potom Marcel vylieva na tvarohové rezance, alebo len tak zajedá s chlebom. Možno aj čakala, že jeden raz povie, ďakujem, ale nikdy sa to nestalo.
    Napokon, mala vážnejšie starosti a viacero nevšedných prekážok, ktoré bolo treba s istým druhom pôžitku, či štipkou adrenalínu, prekonať. Jednou z nich bol bicykel, Lia ho znova vytiahla na ulicu, tentoraz celkom sama. Sonino otravné poučovanie jej iba bránilo, aby celú záležitosť pokojne „preštudovala“ a prišla veci na kĺb.
    Stískala riadidlá, ako to kedysi robievala na veľkej kolobežke, ktorú jej občas požičiavala kamarátka z ulice, Béžika, ale tu mala navyše pravý a ľavý pedál. Rozhodla sa šliapať najprv len jednou nohou, na ľavý pedál, a skúšala, či udrží rovnováhu i riadidlá, a keď sa to začalo dariť, skúšala znova, čoraz smelšie, až ho napokon dosiahla, vytúžený pravý pedál!
    Vtedy netušila, koľko takýchto, ba väčších prekážok a skúšok, ju niekde za ďalekým obzorom ešte čaká. Ako dlho to trvá, a koľko vytrvalosti a námahy treba „vyplytvať“, kým človek dosiahne svoj „pravý pedál“.
    A čo nečakala, bicykel sa rozbehol aj s ňou, niesol ju, rútili sa spolu dopredu „šialenou“ rýchlosťou, rovno, už sa ani nezakolísal, aj ona sedela na sedadle vzpriamene, akoby vysadla na koňa, a nie na obyčajného železného tátoša. Na koňa nezvládnuteľného, ktorý letel dopredu, v tej chvíli ho nevedomky sama poháňala, keď splašene šliapala do pedálov, lebo cítila, že len čo prestane šliapať, stratí rovnováhu, a to, samozrejme, nechcela.
    Dnešná Lívia sa zamyslela, nikdy si neuvedomila tú neskutočnú podobnosť. Zazdalo sa jej, že to už vyskúšala v celkom iných situáciách mnohokrát. Boli to iné súvislosti, keď takto letela šialenou rýchlosťou, aby nestratila rovnováhu... no udržala si ju? 
    Vtedy bola cesta, našťastie, prázdna, automobil sa na nej ukázal zriedka, to skôr povoz, ťahaný kravami, a zriedkavejšie aj konský záprah, no teraz iba v diaľke ktosi zručne ťahal akýsi vozík.
   - Pozor..! – vykríkla Lia. – Dávajte pozor... neviem zastaviť...!
    Od toho času Lia často odprevádzala svoje sestry na vlak, bývalo to najmä v lete, keď v nedeľu popoludní, s taškami ovocia a zeleniny z maminej štedrej záhrady, tlačila bicykel peši až na stanicu. Naspäť sa viezla, „letela“ na ňom skrátenou cestou, najprv úzkou poľnou okolo cintorína, kde zväčša nikoho nestretla, no vždy mala trocha strach.
    Lívia aj s odstupom rokov zrazu cíti tú neobvyklú voľnosť, ktorej sa nebolo možné len tak nasýtiť, pocit, že vzdialenosti neznamenajú nič. Vidí sa, ako tam pred domom zosadá v sivých krátkych nohaviciach a žltej športovej blúzke, opálená a vrtká, samá ruka a noha. Cíti chuť artézskej vody, ktorú si doma nabrala z glazúrovaného belasého vedra, ale vnútri bolo biele a odrážalo priezračnosť tohto prameňa. Voda bola číra až po dno, a keď do nej načrela, zajagala sa. Pila s pôžitkom, potom sa načiahla za naberačkou ešte raz...
    - Nie si rozohriata? Radšej pi pomalšie, nikto ťa nenaháňa! – starala sa matka. – Ako ste došli... v poriadku?
    - Ako vždy, na poslednú chvíľu, - odpovedala hľadiac na dno vedra a premáhajúc clivú, zlomenú náladu, čo ju ovládla zakaždým, keď odprevadila sestry na vlak. Ešte doznieval klavír, aj smiech i plač, a najmä ostrý, konfrontačný dialóg medzi sestrami. Napriek tomu cítila to prázdno, ktoré zanechali.
    Boli také krásne... zvonka, všetky kamarátky z ulice jej závideli. Mala ich úprimne rada a tešila sa na ne, každú sobotu vyčkávala, ktorá príde, niekedy prišli všetky...
    Ale na svojom schodíku pod verandou si jedného dňa uvedomila, že každý človek, na pohľad krásny či odpudzujúci, má ešte jeden neviditeľný výraz. Tam, na schodíku, odkiaľ na verandu nedovidela, kde mohla iba počúvať, a často nepochopiteľne tvrdé slová, začala zrazu vidieť inak. Lebo tie slová s každým novým dialógom, s každou roztržkou, skicovali a načrtávali, no postupne dokresľovali všetko, čo vychádzalo z vnútra, akýsi vnútorný výraz, vnútornú tvár...
   Premýšľala o tom aj dnes, keď videla matku plakať, potajomky, neskôr aj Magdalénu, a obidva pohľady boleli rovnako.
    A pritom sa deň vyvíjal sviatočne, bola nedeľa, hoci v kuchyni a v záhrade sa zvyky nemenili, lebo všetko živé  očakávalo raňajky. Magda, ktorá chodievala iba dvakrát za rok, prišla už vo štvrtok, tentoraz iba s malým Števkom, a tak veľký stôl vo vstupnej verande zavoňal ovocnými koláčmi, čo s mamou napiekli ešte predošlého večera. Magda bola už v piatom mesiaci a Lia pochopila, že do pôrodu, ba možno do budúceho leta, nebude môcť prísť, navyše už s dvoma malými deťmi.
    - Škoda, že tu nebudeš, keď budú dozrievať jablká, - povzdychla si matka.
    - Števo jej natrhá niekde popri ceste, provokovala Vilma, ale nikto sa nezasmial. – Bude sa musieť oháňať s dvoma deťmi a ženou, ktorá ani nedokončila školu, - pokračovala s iróniou a vyzývavo pritom hľadela na Magdalénu.
    Z dvora bolo počuť, ako otec vo svojej dielničke kladivom zatína do dláta, a ním do zatiaľ neotesaného kusa dreva, až kým sa nedostal trocha bližšie do jeho jadra, kde sa ukrývala nejaká postava, alebo ďalšia podoba Kristovej tváre. Vedel presne, kde ubrať menej a kde viac, aby sa konečne z otesaného klátu vynoril kúsok ucha, nosa, či obočia.
    Otec chcel byť zrejme vzdialený niektorým rozhovorom, no možno sa hlasité škriepky dostali až k nemu, a nálada, azda tlmená bolesť, sa prenášala do dreva, komunikovala s ním, teraz trpelo ako on, ba keby to všetko sám necítil, nikdy by nedokázal preniesť utrpenie tak hlboko do jeho útrob.
    V spálni sa pred zrkadlom upravovala Izabela, vytáčala si mihalnice, boli dlhé a čierne aj bez farbenia, a husté, zvlnené havranie vlasy jej siahali niže ramien až na chrbát. Pritom si skúšala nenútený úsmev, nedávno čítala, ako veľmi úsmev pomáha, omladzuje a priťahuje pozornosť opačného pohlavia.
    Vo vedľajšej izbe sedela za klavírom Soňa, tóny doliehali až sem, ovládli celý priestor, no vyjadrovali inú náladu, než akú mala v tejto chvíli Izabela.
    - Niečo s ňou je, - všimla si Izabela nádych melódie. – Iba muž môže vyvolať v človeku toľko depresie, - dodala a na chvíľu sa prestala hlúpo a bezdôvodne na seba usmievať.
    Tóny priam sugestívne pritiahli Liu do obývačky, už sedela na koženej pohovke bez toho, aby si ju oduševnene hrajúca Soňa všimla. V poslednom čase sa neustála vracala k Chopinovi a Beethovenovi, zrejme jej práve táto hudba učarovala a splynula s ňou ako s niekým veľmi blízkym. Kým Chopinove tóny sa ľahko a nežne dotýkali duše, kĺzali sa po nej, či už boli svieže alebo melancholické, Beethovenove zanechávali ryhy, prenikali hlboko, čoraz hlbšie, ako keď sa na nej bolesťou podpíše niečo úžasné, čo duša, zvierajúca sa slasťou i utrpením, chce zažiť znova, mnohokrát.
    Akoby tóny predznamenávali udalosti priam osudové a magicky priťahujúce, možno aj neodvrátiteľné, Soňa sa k nim vracala, ba zdalo sa, že s nimi prežíva aj tú bolesť, a hoci to mohlo vyzerať nepochopiteľne, očividne jej prinášali úľavu. Odrazu tóny vyniesli bolesť, či iný poryv duše, až do oblakov, ako keď vytryskne z boľavého miesta pramienok s farbou krvi, ale pritom magický, neviditeľný.
    Niečo podobné prežívala aj Lia, splynula s hudbou, poddala sa jej tónom, aj ona mala pocit, že sa v jej duši niečo otvorilo, no nebol to krvavý pramienok, ani bolestný nepočuteľný výkrik, čo by chcel vyvrieť na povrch, ale extrakt rovnako magický ako prameň živej vody – myšlienky a slová, snažili sa dostať na svetlo...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#4
(neuvedené)
23. október 2012, 11:20
Som rada, že som si mohla prečítať túto knižku. Pri čítaní som sa i ja vžila do spoločensko-politických udalostí v 50. rokoch, ktoré sa dotýkali aj mňa osobne. Ďakujem za pekne spracovaný román, za pútavé čítanie, ktoré mi pripomenulo aj moje spomienky na povojnové obdobie.
Obrázok používateľa Anonymný
#5
(neuvedené)
28. október 2012, 09:39
Kniha D. Příhodovej Rajská záhrada je napísaná s jemnosťou a citom tak prízvučným pre pani spisovateľku. Matka, otec a vzájomné vzťahy so sestrami sú vyjadrením súdržnosti v rodine. Kniha sa mi páčila a prečítala som si ju s veľkým záujmom.
Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
06. november 2012, 08:37
Zaujalo ma , ako autorka opisuje hramóniu, ale aj nezhody v rodine, ktoré vníma ako malé dievča, no neskôr aj ako dospievajúca žena. Táto kniha patrí k tým, ktoré si s obľubou prečítam viackrát.
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
07. november 2012, 08:55
Táto knižka zobrazuje reminiscencie z nedávnej minulosti, dokonale opisuje vtedajší svet a som veľmi povďačná za takú krásnu výpoveď...Perfektne vykreslené humánne črty,ktoré v tej neľahkej dobe prinášali veľké pozitívum smerom k medziľudským vzťahom,bol to čas,keď bolo núdze viac ako hojnosti...
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
25. november 2012, 10:09
V románe autorka pútavo opisuje aj časy zlé, ale aj tie dobré, prežité v Šali. Taktiež rôzne povahy celej jej rodiny,najmä sestier. Poukazuje na ťažké obdobie, kedy sa museli vysťahovať z domu, ale aj školské roky. Je to precízne majstrovské dielo napísané tak vnímavo a krásne, až má pri tom čitateľ zimomriavky po celom tele.
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama