Mentálne otroctvo

odpovedá na otázky Davida Barsamiana,* *Cambridge, Massachutes, 20. januára 2012**
Počet zobrazení: 2604
chomsky-uvod.jpg

V minulých dňoch sa mi dostal do rúk signálny výtlačok knihy rozhovorov s významným americkým mysliteľom Noamom Chomským s názvom Power Systems. Otázky v nej kladie, ako už viackrát, David Barsamian, riaditeľ známeho Alternatívneho rádia. Kniha sa dostane na americký trh až v januári 2013, obsahuje osem rozhovorov na rozličné témy spoločenského a politického života v USA a vo svete. Čítanie je to veľmi zaujímavé a podnetné. Pre čitateľov Slova som vybral rozhovor s inšpirujúcim titulkom Mentálne otroctvo. Vybral som ho aj preto, že ako člen Rady pre vysielanie a retransmisiu sledujem, ako sa naše elektronické médiá podieľajú na „výrobe“ mentálneho otroctva.

*

Slávny jamajský spevák reggae Bob Marley spieva v jednej populárnej piesni „vymaň sa z mentálneho otroctva“. Je to téma, ku ktorej sa vo vašich prácach často vraciate.

         Poznám tú pieseň. A je to pravda. Keď si ľudia želajú viac slobody, nemali by sa nechať zotročovať, utláčať a zabíjať, lenže v tom prípade sa dostávajú akosi prirodzene k slovu nové spôsoby kontroly, ktoré sa usilujú vniesť do života rozličné formy mentálneho otroctva smerujúce k akceptácii rámca indoktrinácie a rezignácie na akékoľvek otázky. Ak vženiete človeka do osídiel letargie, nekladenia otázok, kľúčových doktrín, jednoducho ho zotročíte. A potom nasleduje situácia, akoby ste na neho mierili zbraňou.

Keď sa vás ľudia na jednej z vašich besied pýtali, ako sa indoktrinácii vyhnúť, odpovedali ste im, aby si vypli televízor...

         Televízia tlačí do hláv spleť myšlienok, ktoré nepochybne kalia myseľ. Doktríny sa formálne nevyhlasujú, nie je to ako v katolíckej cirkvi: „Tomu musíte veriť, musíte to každý deň čítať, musíte to každý deň hovoriť.“ V indoktrinácii ide o predpoklad. Predpokladáte určitý rámec a ľuďom iba prichodí akceptovať ho.

         Slušný propagandistický systém predsa neprezrádza svoje princípy a zámery. To je jeden z dôvodov, ako vieme, prečo bol sovietsky systém relatívne neefektívny. Ak ľuďom poviete, o tom či onom si musíte myslieť toto a toto, ľudia si uvedomujú, čo od nich moc chce, aby si mysleli. A hľadajú cesty, ako sa tomu vyhnúť. Je ťažšie odpútať sa od systému nevyslovených predpokladov ako od explicitne vyslovených doktrín. Práve týmto spôsobom funguje dobrý propagandistický systém.

         Náš propagandistický systém je vysoko sofistikovaný. Jeho aktéri v podstate vedia, čo robia, aspoň sa tak zdá. Vezmime si prezidentské voľby v roku 2008, ktoré sa, ako všetky prezidentské voľby, vyznačovali mimoriadnou extravaganciou v oblasti public relations. Reklamný priemysel si bol toho dobre vedomý. Ešte výraznejšie to reflektoval krátko po voľbách. Nie náhodou udelil Advertising Age (najznámejší americký časopis pre marketing a médiá) Obamovmu tímu výročnú cenu za najlepšiu marketingovú kampaň, akú kedy PR priemysel organizoval. V podnikateľskej tlači sa o tomto úspechu veľa diskutovalo. Dokonca to vyvolalo určitú eufóriu v podnikateľskej komunite. Pochvaľovala si, že to zmení štýl práce v správnych radách. Vraj dokážu vyvolávať v ľuďoch ešte väčšie ilúzie ako doteraz. Nikto nemal nejaké zjavné ilúzie o víťaznom kandidátovi, ani o tom, že by vyhral na základe svojej politiky alebo cieľov; bolo to iba dielo dobrej marketingovej kampane, lepšej, akú mal John McCain.

V ére dominancie obrazu vyvstáva otázka, aká je budúcnosť kníh. Zámerne kladiem túto otázku vášnivému čitateľovi. O vašich čitateľských návykoch idú doslova legendy. Sedíme vo vašej pracovni, všade navôkol veľké štósy kníh. Ako sa „prehryziete“ toľkými hŕbami?

            
Žiaľ, neprehryziem. Tento tu, to je najnaliehavejší štós. Všade okolo mňa sa povaľuje záľaha kníh. Pritom sa však snažím čo najviac vyhnúť bolestivej skúsenosti, v ktorej by som kalkuloval, koľko času by som potreboval na to, aby som všetko prečítal. Čítanie knihy neznamená iba prevracanie strán. Znamená to predovšetkým premýšľať nad nimi, vracať sa späť, pýtať sa, ako chápať text v širších súvislostiach, sledovať myšlienky. Akéže je to čítanie knihy, keď vám stránky prebehnú pred očami a o desať minút text zabudnete?! Čítanie knihy je intelektuálne cvičenie, ktoré podnecuje myslenie, otázky, predstavivosť.

         Zdá sa, že také čítanie sa vytráca. Poukazuje na to množstvo znakov. V posledných desiatich či dvadsiatich rokoch tento posun cítiť aj v mojich triedach. Keď som sa zmieňoval o súvisiacich literárnych referenciách, študenti v minulosti viac-menej vedeli, o čom rozprávam, dnes je to čoraz menej a zriedkavejšie. Z korešpondencie viem, že ľudia sa pravidelne pýtajú na niečo, čo videli na YouTube, no nezaujíma ich článok alebo kniha. Často správne kladú otázku: „To a to ste povedali. Aký máte na to dôkaz?“ V tom istom čase som napísal článok, boli tam odkazy aj diskusia na tú istú tému, ale nik sa neunúval pohľadať ho.

Aký to má dosah na intelektuálnu kultúru?

          
Predovšetkým ju to degraduje. Nemôžem si pomôcť, ale je to tak. Je to zamotaná historka. Vezmime si napríklad elektronické knihy. Majú svoje prednosti. Poltucta ich môžete prečítať počas ciest lietadlom. Na druhej strane, keď čítam knihu, dbám o to, aby som si mohol na okraji robiť poznámky, podčiarkovať slová a vety, písať postrehy na zvláštny papier. Ináč by som nevedel, čo bolo predtým. S elektronickou knihou nemôžete týmto spôsobom narábať. Slová vám pred očami iba lietajú. S veľkou pravdepodobnosťou sa mozgu ani nedotknú.

        Podobne je to aj s internetom. Prístup k internetu je veľká vec, prostredníctvom neho sa dostanete k množstvu materiálov, internetové informácie sú však prchavé. Hoci viete, čo hľadáte a spoľahlivo si to uložíte, nebodaj vsuniete aj do kontextu, neraz to vyjde tak, akoby ste informáciu ani nevideli. Čo z toho, že máte k dispozícii veľa dát, keď o nich vlastne neviete. Žiada si to premýšľať, podrobiť veci reflexii, vyslovovať požiadavky. Nazdávam sa, že tieto kapacity sa zdegradovali. Nedá sa to zmerať, ale som presvedčený, že je to pravda.

Poznáte twiter? Na vyjadrenie myšlienky poskytuje maximálne 140 znakov...

          
Áno, povedal mi o tom môj kolega v Cambridge Ben Stohl. Dostávam tony e-mailov. Zväčša ide o jednovetné dopyty či poznámky, niekedy také krátke, že sa zmestia do kolónky predmetu v e-mailovej pošte. Práve od Bena viem, že majú dĺžku twiterovej správy. Ak sa na ne pozriete, zistíte, že sa vyznačujú konzistentným charakterom. Vytvárajú dojem o existencii niečoho, o čom v tej chvíli niekto rozmýšľa. Idete po ulici, niečo vám napadne, zveríte sa twiteru. Ak sa budete pohrávať s myšlienkou, povedzme, dve minúty alebo ak sa pokúsite hlbšie sa nad ňou zamyslieť, určite ju nikomu nepošlete. V skutočnosti to dospeje do štádia, že niekedy pošlem iba oznámenie, že nemôžem odpovedať na jednoriadkové otázky.

Vráťme sa späť ku knihám. Vaše prednášky sú prepletené odkazmi na informácie, ktoré ste sa dozvedeli z kníh; napríklad o Martinovi Lutherovi z pera Taylora Brancha (známy americký historik, autor trilógie o Martinovi Lutherovi), o americkom hnutí práce od Davida Montgomeryho (rovnako známy americký historik). Vaše čitateľské vedomosti a zručnosti veľmi umne prenášate do intelektuálnych formulácií súčasnosti.

         
Každý to môže robiť. Netreba na to špeciálny talent. Lenže musíte chcieť rozmýšľať o tom, čo čítate. Ináč vás to môže zviesť na falošnú stopu. Ľahko upadnete do ilúzií. Rovnaká téza platí aj pre vedu. Budete sa zaoberať nejakou myšlienkou, o ktorej si myslíte, že je ozaj vzrušujúca, tvrdo na nej popracujete, prídete aj k vysvetleniam a zrazu zistíte, že ste sa vydali nesprávnym smerom, skrátka, šliapli ste vedľa. I z toho sa dá poučiť. Ak však prestanete ďalej myslieť, reflektovať, hľadať kontext, bol to premárnený čas. Tak nejako je to aj s čítaním.

Na besede v New Yorku ma prekvapila vaša zmienka o románe E. L. Doctorowa Ragtime (známy americký román, ktorého dej sa odohráva na začiatku 20. storočia, prvý raz vyšiel v roku 1975). Aký román ste čítali naposledy?

        
Bolo to dielo islandského nositeľa Nobelovej ceny Halldóra Laxnessa. A bolo to na Islande. Niekto mi požičal jeho román, čítal som  ho v lietadle cestou domov. Je to veľkolepá kniha. Keď som bol pred rokom v Anglicku, priateľ mi daroval román A Case of Exploding Mangoes pakistanského románopisca Mohammeda Hanifa. Bolo to výborné čítanie. Nemôžem však toľko čítať, ako by som chcel.

Štáty na celom svete, počínajúc Čínou, Sýriou a končiac Spojenými štátmi sú znepokojené z pôsobenia internetu a sociálnych médií. Volanie po kontrole a cenzúre internetu sa čoraz viac umocňuje...

        
Práve teraz prebieha neľútostný boj medzi priemyselnými titanmi okolo zákona proti pirátstvu. Filmové spoločnosti, nahrávacie štúdiá a ďalší veľkí operátori chcú obmedziť to, čo nazývajú pirátstvo; ľudia používajú ich produkty bez toho, aby za ne zaplatili, resp. bez ich súhlasu. Jestvujú však iné veľké korporácie, ktoré sa usilujú o opak. Napríklad Wikipédia vypla na protest na jeden deň svoje služby, protestovala aj jedna z najväčších spoločností na svete –  Google.

        Každá veľká a bohatá krajina pestovala pirátstvo. Spojené štáty v období svojho rýchleho rastu ukradli Veľkej Británii moderné technológie, podobne zdrvujúco sa zachovala Veľká Británia voči krajinám, ako Írsko, Belgicko, India. Dnes je obvinená Čína, že pokračuje v našich šľapajach.

        Obchodné zmluvy obsahujú (vďaka bohatým a mocným) veľmi kruté sankcie za pirátstvo. Práva na duševné vlastníctvo boli zakotvené do pravidiel Svetovej obchodnej organizácie, iných obchodných dohôd, a to vo veľmi striktnej podobe. Jeden z najvýraznejších príkladov je ochrana farmaceutického priemyslu. Zaviedli sa opatrenia, ktoré zabraňujú krajinám s farmaceutickým priemyslom (India) vyrábať lacné lieky dostupné širokej populácii. Jediný dôvod? Zachovanie ziskov rozhodujúcich nadnárodných korporácií.

         Farmaceutické spoločnosti argumentujú tým, že zisky potrebujú na ďalší výskum a vývoj. Inak nebudú nové lieky. Filmový a nahrávací priemysel zase vraví, že masívne zisky sú nevyhnutné na podporu kreatívnych umelcov. Tieto argumenty sú na prvý pohľad prijateľné, pravda, kým sa na tieto otázky nepozriete hlbšie. Ekonóm Dean Baker (zakladateľ Centra ekonomických a politických štúdií) jednoznačne preukázal, že nejde o presvedčivé argumenty. Vezmime si farmaceutický výskum a vývoj, podľa jeho názoru, a ten je mi veľmi blízky, keby farmaceutické spoločnosti prinútil trh, aby sa náklady na výskum a vývoj ocitli pod drobnohľadom verejnosti, verejnosť ich sama určovala, prinieslo by to veľké úspory občanom, pretože väčšina práce by sa uskutočňovala pod patronátom verejnosti, na univerzitách a v National Institutes of Health (národných inštitútoch zdravia). Farmaceutické spoločnosti však pri výbere priorít chytajú zajaca za chvost a na základe toho testujú, robia marketing, balia produkty. Áno, nejaký ten prínos zaznamenajú, ale veľa úsilia vkladajú do vynájdenia už vynájdeného.

         Aj v súvislosti s kreatívnymi umelcami má Baker niekoľko zaujímavých návrhov, ktoré mi imponujú. Konkrétne, mali by byť platení z verejných fondov. Niečo také sa v zásade uplatňuje pri klasickej hudbe a opere. Ak by sa to rozšírilo na všetky sféry, nepotrebovali by sme intelektuálne majetkové práva a pirátstvo by vymizlo.

Ako sa Spojené štáty vyrovnajú s vytrubovaným slobodným prístupom k informáciám a demokratickými právami slobody prejavu v nadväznosti na pôsobenie WikiLeaks?

        
Otázka práv je vždy spätá s fundamentálnym pokrytectvom: či ich chceme alebo nechceme? Najjasnejším príkladom je podpora demokracie. Počas viacerých desaťročí sa zaužívalo, že Spojené štáty podporujú demokraciu iba v tých prípadoch, keď to vyhovuje ich ekonomickým a strategickým zámerom. Inak sa stavajú proti nej. V tomto smere sú, prirodzene, značne osamotené. Niečo podobné platí aj pre teror, agresiu, utrpenie, porušovanie ľudských práv, slobodu prejavu a čokoľvek iné.

Nezdieľate teda názor, že obrovský únik informácií prúdiaci cez WikiLeaks kompromitoval americkú bezpečnosť a všetko, čo s tým súvisí?

         
Kompromitovalo to bezpečnosť, o ktorú sa vláda zvyčajne zaujíma: bezpečnosť pred kontrolou zo strany vlastného obyvateľstva. Nečítal som všetko o WikiLeaks, som však presvedčený, že ľudia, pátrajúci po prípade, do ktorého boli nebodaj tak či onak zainteresovaní, mohli utrpieť ujmu vo svojich bezpečnostných záujmoch. Seba som nikde nenašiel.

        Z jedného hľadiska sú Spojené štáty nezvyčajne otvorené – a tým sú odtajnené vládne dokumenty. Nepoznám krajinu, kde by bol taký široký prístup k interným vládnym rozhodnutiam ako v USA. Systém nie je síce perfektný, ale jestvuje regulárna odtajňovacia procedúra – zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý umožňuje ozaj rozsiahly priestor na získavanie informácií. Veľa času som strávil nad odtajnenými dokumentmi, väčšina z nich je totálne nudná. Môžete čítať jeden zväzok Foreign Relations of the United States za druhým a možno nájdete tri vety, ktoré sú hodné pozornosti. Mnohé z tajných dokumentov majú málo spoločné s ozajstnou bezpečnosťou, no nemálo z nich sa zaoberá tým, ako zabrániť obyvateľstvu, aby sa nedozvedelo o činnosti vlády. Potvrdzujú to aj informácie WikiLeaks.

        Uvediem to na príklade: veľvyslanec Paterson vo svojich poznámkach o Pakistane upozorňuje na nebezpečenstvo bushovsko-obamovskej politiky destabilizujúcej krajinu prostredníctvom jedného z najväčších nukleárnych programov na svete. Na základe neho sa hromadia zbrane hromadného ničenia v armáde prepletenej s džihádom. O niečom takom by malo obyvateľstvo vedieť, a nie to pred ním zamlčovať. Je nevyhnutné približovať našu politiku v zmysle našej obrany pred útokom najmä v situácii, keď sa zvyšuje nebezpečenstvo takého útoku. Treba to znovu a znovu opakovať.

        Jestvujú ďalšie zaujímavé odhalenia WikiLeaks-u. V čase vojenského prevratu v Hondurase roku 2009 naše veľvyslanectvo veľmi intenzívne zisťovalo, či bol prevrat legálny alebo ilegálny, napokon dospelo k záveru: „Z pozície veľvyslanectva niet nijakých pochýb o tom, že armáda, najvyšší súd a národný kongres použili 28. júna 2009 rozličné konšpiračné ataky, ktoré vyústili do ilegálneho a neústavného puču proti výkonnej moci.“ Správu poslali do Washingtonu, čo znamená, že Obamova administratíva o tom vedela, ale tajila to a po rozličných krokoch skončila s podporou vojenského prevratu. Pre ľudí, ktorí chcú porozumieť Obamovmu rozmýšľaniu o slobode a demokracii, je to veľmi dôležitá informácia. Je to však niečo, čo vláda nechce, aby ľudia vedeli.

         Jeden z najzaujímavejších aspektov odhalení WikiLeks-u je fakt, ako sa s nimi narába. Niektoré zo zistení boli vyhlásené za neobyčajnú udalosť. Napríklad odhalenia týkajúce sa diplomatických depeší. Ťažko totiž posúdiť ich presnosť. Diplomati majú sklony písať správy tak, ako to chce centrála počuť, inak povedané, depeše filtrujú. Z ambasád na Strednom východe prichádzali oznámenia, že arabskí diktátori podporujú americkú politiku voči Iránu. Citovali saudskoarabského kráľa, ktorý povedal, že „treba odťať hlavu hadovi“. Objavilo sa to takmer vo všetkých titulkoch. V článkoch popredných komentátorov, akým je napríklad Jacob Heilbrunn, sa to pokladalo za niečo fantastické. WikiLeaks by sme mali zablahoželať za to, že nám ukázali, akí sme len skvelí, keď sme dokázali získať podporu arabských diktátorov. Vyzerá to tak akoby CIA spolupracovala s WikiLeaks!

         V tom istom čase však naše prieskumy verejnej mienky ukazovali, že arabské obyvateľstvo veľmi ostro vystupuje proti americkej politike voči Iránu. Tak ostro, že okolo 82 percent egyptského obyvateľstva bolo presvedčených, že región by bol oveľa bezpečnejší, keby Irán vlastnil nukleárne zbrane. Obávajú sa hrozby zo strany Spojených štátov a Izraela. O tomto materiáli sa sotva objavila zmienka. Na jednej strane sme aplaudovali faktu, že diktátori nás podporujú, na druhej strane ani slovo o verejnej mienke v arabských krajinách. To veľa napovedá o našich prístupoch k demokracii.

Jestvuje nemálo indikátorov, že depeše WikiLeaks týkajúce sa diktatúry Zine El-Abidina Ben Aliho v Tunisku mali veľký vplyv na tamojšiu revoltu...

         
Je to diskutabilné. WikiLeaks ukázali, že americká vláda dobre vedela, že Ben Ali bol krutý a predajný diktátor, obyvatelia krajiny ho nenávideli a silno proti nemu vystupovali. Nijako to však neovplyvnilo podporu jeho režimu.

Myslíte podporu zo strany Washingtonu?

         
Áno, americkú podporu. Aj Francúzsko ho podporovalo. Francúzi sa správali ozaj bizarne. Po vypuknutí povstania jeden z francúzskych ministrov (Michèle Alliot-Marie) odišiel do Tunisu na dovolenku. Krajina bola dlhý čas pod palcom Francúzska a nepochybne sa tam usídlila aj francúzska inteligencia. Ako WikiLeaks ovplyvnili protesty ostáva otvorenou otázkou. Nepochybujem o tom, že Tunisania by vedeli veľa rozprávať o francúzskom a americkom pokrytectve, ktoré WikiLeaks odhalili. Nie je to však nič nové pre Tunisanov.

Môžete nám niečo povedať o spojitosti medzi Danielom Ellsbergom (niekdajší popredný vojenský analytik v USA) a Bradleyom Manningom (americký vojak, ktorý bol v roku 2010 zatknutý v Iraku pre podozrenie, že posunul WikiLeaks tajné materiály)?

        
Daniel Ellsberg je môj starý priateľ. Pomáhal som mu v súvislosti s akciou Pentagon Papers (Ellsberg mal prístup k tajným vojenským dokumentom týkajúcich sa vojny vo Vietname, odfotil ich a v roku 1971 ich odovzdal denníku The New York Times). Bol som presvedčený, že robím dobrú vec. Svedčil som aj na súde s Ellsbergom. Bradley Manning je obvinený, že odovzdal materiály Julianovi Assangemu, ktorý ich uverejnil na internetovej stránke WikiLeaks. Manning je vo väzení od mája 2010, drvivú väčšinu času trávi na samotke vyšetrovacej väzby, čo je samo osebe neznesiteľné utrpenie. Zaobchádzajú s ním ako so psom a tvrdo ho vypočúvajú.

          V tomto prípade je niekto obvinený za to, že urobil niečo, čo podľa môjho názoru nie je vôbec kriminálny čin, ale skôr služba krajine. Čokoľvek si o tom môžete myslieť, faktom ostáva, že je obvinený, no zatiaľ ho nik nepostavil pred súd. Pokiaľ viem, doteraz nebol ani stanovený termín súdneho pojednávania. Také správanie pripomína vojenské súdy v militaristickom systéme.

          Nazdávam sa, že Manning skončí ako víťaz a vládu verejnosť obviní, že porušuje princípy právneho štátu a ľudské práva.

A čo na to Obama, profesor ústavného práva, nevyjadril k Manningovmu prípadu nejaké stanovisko?

           
Vyjadril, povedal, že je vinný. Je to nepochopiteľné. Aj keby nebol Obama ústavný právnik, je predsa prezident. A prezident by sa nemal vyjadrovať o osobách, ktoré čelia kriminálnemu obvineniu.

         Sú tu však aj horšie veci – zabitie Usáma bin Ládina. Vôbec ho nepostavili pred súd. Každý človek je nevinný, pokým sa mu nepreukáže vina. Nemôžete niekoho zastreliť len preto, že sa vám nepáči.

Niečo podobné sa stalo Anvarovi al-Avlakimu v Jemene, americkému občanovi (pokladali ho za bin Ládina internetu, v apríli 2010 dal prezident Obama príkaz na zaradenie al-Avlakiho na listinu nežiaducich osôb, ktoré treba zabiť).

        
Prípadu sa venovala malá pozornosť, pretože išlo o amerického občana. Možno je vinný, možno nie. Ale ak, povedzme, iránski teroristi zabijú zajtra niekoho, napríklad amerického ministra obrany Leona Panetta, ktorý plánuje útok proti Iránu, čo aj robí – budeme si myslieť, že je to v poriadku?

Zdá sa, že mnohí liberáli, ktorí kritizovali vojnové zločiny počas prezidentovania Georgea W. Busha, v Obamovej ére relatívne stíchli...

        
Máte pravdu. Niektorí ľudia hovoria, no nie je ich veľa. Obama jasne vyhlásil, že nikoho nepotrestajú za vojnové zločiny spáchané za Bushovej éry, čo je svojím spôsobom pochopiteľné. Ak by ľudí potrestali za minulé zločiny, museli by trestať aj za dnešné.

Spomínam si na myšlienku, ktorú ste vyslovili pred rokmi – každý prezident od roku 1945 by mohol byť súdený za vojnové zločiny. Platí to ešte?

        
Myslím, že som bol vtedy veľmi opatrný. Povedal som, že by mohli byť súdený podľa princípov Norimberku, nie však podľa praktík Norimberku, ktoré sa zásadne odlišujú od princípov.

Princípy zneli: „Plánovanie, príprava, iniciovanie, vyhlásenie vojnovej agresie alebo vojny v záujme porušenia medzinárodných zmlúv, dohôd a narušenia sebadôvery sa pokladá za medzinárodný vojnový zločin.“

        
Išlo predovšetkým o primárne obvinenia, existovali však aj ďalšie. Tak napríklad jedno z hlavných obvinení voči Joachimovi von Ribbentropovi, nemeckému ministrovi zahraničných vecí, ktorého po vojne obesili, sa týkalo toho, že dovolil a bol spoluvinný za preventívny útok proti Nórsku. Nórsko predstavovalo ohrozenie Nemecka, pretože v krajine pôsobili Briti a plánovali útok na Nemecko. Môžeme to porovnávať s Collinom Powellom, ktorý bol spoluzodpovedný za preventívny úder proti Iraku. Powell nemal posvätenie OSN a vyfabrikoval rozprávky vyúsťujúce do útoku na Irak, ktorý nikoho a nič neohrozoval, dokonca nešlo ani o nejakú vzdialenú hrozbu.

        Jedna vec sú norimberské princípy, praktické výsledky sú však celkom odlišné. Norimberský tribunál bol najautentickejší a najvýznamnejší spomedzi všetkých vojnových tribunálov, mal však základné nedostatky. A vedeli o nich aj prokurátori. Napríklad Telford Taylor ich okomentoval hneď na mieste. Tribunál, povedal, definoval vojnové zločiny ako niečo, čo ste vykonali a nemali ste to vykonať. To bolo kritérium. Bombardovanie civilných objektov sa nepokladalo za vojnový zločin, pretože spojenci sa na ňom podieľali väčšou mierou ako ich fašistický protivník. Nemecký admirál Karl Dönitz odmietol obvinenia proti nemu, opieral sa pritom o tvrdenia britskej admirality a amerického námorníctva tvrdiac, že robili tie isté veci ako oni, takže nemôže ísť v nijakom prípade o vojnový zločin.

Vravíte o sebe, že ste staromódny konzervatívec. Mnohých ľudí to irituje. Čo pod tým myslíte?

         
Mám na mysli Magnu chartu; celá právna tradícia, ktorá z nej vyrástla, má svoj veľký zmysel. Prekračuje morálne horizonty storočí, jej význam narastá od dôb osvietenstva. Jej ideály sú platné aj dnes. Po konzervatívcom sa zvyčajne rozumie niekto, kto preferuje tradičné hodnoty. V súčasnosti tieto hodnoty vyhadzujeme pravidelne von oknom. Mali by sme také počínanie odsúdiť.

Inokedy vás zase verejnosť chápe ako divokého radikála.

        
A to len preto, že lipnutie na tradičných hodnotách patrí k radikálnej pozícii. Ohrozuje to a podkopáva moc.

V ostatnom čase dostávate na besedách tú istú otázku: „Pán profesor, prichádzajú voľby, čo mám robiť? Mám ísť voliť alebo mám ostať doma?

        
Predovšetkým si myslím, že by ste mali nad touto otázkou rozmýšľať aspoň päť minút. Jestvujú však oveľa dôležitejšie otázky, ako napríklad: „Čo by som mal urobiť v úsilí zmeniť krajinu?“ Nad otázkou volieb netreba podľa môjho názoru veľa premýšľať. Keď vezmeme do úvahy prezidentské voľby – dajme bokom primárky – nenaskytá sa vám veľký výber. Máte k dispozícii dvoch kandidátov, povedzme, že ani jeden sa vám nepáči. Jeden bude pravdepodobne nebezpečnejší ako druhý. Keď ste v tzv. „bezpečnom“ štáte“, kde viete, ako sa s vaším hlasom naloží, máte na výber. Môžete povedať: „V poriadku, nepôjdem voliť alebo budem voliť stranu, ktorá sa usiluje o nezávislú alternatívu, napríklad zelených. Ak žijete v neistom štáte, musíte sa opýtať sám seba: Chcem pomôcť horšiemu kandidátovi k zvoleniu alebo tomu chcem zabrániť?“ Neznamená to, že musíte mať rád druhého kandidáta. Je to svojím spôsobom výber. Ponúka sa však ďalšia otázka: „Je lepšie napomôcť voľbu horšieho kandidáta?“ Môžete to urobiť. Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia prišla stará komunistická strana s princípom – čím horšie, tým lepšie. Keď vyhrá horší kandidát, veci sa pohnú, revolučné hnutie naberie na intenzite. Pod týmto dojmom volili mnohí v Nemecku, vieme, kam to viedlo. Práve nad touto otázkou treba premýšľať, myslím si však, že nám to veľa nepomôže.

Zainteresuje sa hnutie Occupy Wall Street do predvolebnej politiky alebo bude pôsobiť zdola bez akéhokoľvek ataku na systém?

        
Vyzerá to tak, že hnutie nemá volebnú silu. Predovšetkým si myslím, že nie je schopné zaujať jednotnú líniu. Nemajú totiž mechanizmus na prijímanie jednotných rozhodnutí, a to je dobre. Je lepšie disponovať rozličnými názormi a stanoviskami, resp. postupovať interaktívne pri hľadaní ciest, čo a ako robiť, akceptovať a tolerovať opozičnú mienku vo vnútri všeobecného rámca. Je to oveľa dôležitejšie, ako zvolávať volebné snemy a vyslovovať podporu X, Y alebo Z osobe.

Aké praktické kroky by malo hnutie podniknúť?

        
Praktické kroky už podniklo. Napríklad zásadne zmenilo smer diskusie v našej krajine. Dnes sa záujem sústreďuje na otázky nerovnosti, neobyčajnú moc finančných inštitúcií, podriadenosť vlády voči finančným ústavom, na úlohu financií a peňazí (vo všeobecnosti) pri kupovaní volebných výsledkov. Idú ešte ďalej – a darí sa im. Pýtajú sa: Prečo by mala výkonná moc a manažéri rozhodovať o tom, kde umiestniť investície, kde by sa mali veci vyrábať a čo by sa malo vyrábať, ako by sa mal rozdeľovať zisk. Prečo by to malo byť doménou direktoriátu korporácií? Zvyčajne je banka malým zhlukom bohatých ľudí. Patrí im prirodzené právo robiť také rozhodnutia? Určite nie na základe ekonomických princípov. Existujú všetky dôvody na tvrdenie, že tieto rozhodnutia by mali prijímať „držitelia banku“ – komunity, pracujúci a všetci ostatní, ktorých sa rozhodnutia týkajú.

Poďme však ďalej. Sú protestujúci schopní zotrvať vo svojom úsilí tvárou v tvár jestvujúcemu propagandistickému systému a zvyšujúcej sa policajnej represii? Mnoho ľudí poukazuje na to, že sa umocňuje stupeň militarizácie lokálnych policajných departmentov. Čoraz viac sa ponášajú na špeciálne operačné jednotky.

        
Moc nespácha samovraždu. Prirodzene, budú existovať pokusy o represívne zákroky. No represia nie je taká neurčitá, ako to bolo v minulosti. Nejestvuje nič také ako Wilson´s Red Scare (opatrenia prameniace zo strachu pred anarchistami, socialistami a boľševikmi v rokoch 1919 – 1920) alebo COINTEL-PRO (tajný projekt FBI zameraný v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia proti domácim politickým organizáciám). Už sa nemusíme báť, že zastrelia lídrov hnutia, s represiou sa však stále stretávame. Hnutie Ocuupy Wall Street používa umnú taktiku, represiám zámerne nevzdoruje. Okupovať určitý priestor je dobrá myšlienka. Otvorenosť voči policajným atakom nachádza vo verejnosti veľkú podporu. Lenže treba prísť aj s niečím novým.

         Predovšetkým je nevyhnutné získavať čoraz mohutnejšiu podporu medzi občanmi. Ak chce hnutie vydržať, musí vedieť rozlišovať medzi taktikou a stratégiou. Taktika môže byť ozaj vynikajúca, no po chvíli sa jej výsledky ľahko rozplynú. Ľudia sa unavia, stratia guráž, žiada si to odznovu všetko „rozpohybovať“. Vo všeobecnosti treba povedať, že ak chce byť hnutie úspešné, musí zapojiť do svojich aktivít aj iné vrstvy spoločnosti. Pohyb týmto smerom je badateľný, svedectvom toho je spájanie sa s antihypotekárnym hnutím. Základom všetkého je však aktívna práca.

Pohovorme si teraz o životnom prostredí. Povedali ste, že „riskovanie vo finančnom systéme možno napraviť pomocou daňových poplatníkov, no nikto nepríde zachraňovať zdevastované životné prostredie. Táto otázka je predovšetkým inštitucionálnym imperatívom“. Niektorí ľudia môžu pokladať tento názor za extrémny.

       
Je to ozaj inštitucionálny imperatív. Nemyslím tým zákon o prírode. Ten sa dá zmeniť. Spôsob, akým fungujú dnešné inštitúcie, preferuje jednoznačne maximalizáciu krátkodobého zisku a posilnenie moci. Ide o kritický prvok, ktorý okliešťuje rozhodovacie procesy v ekonomike a v spoločnosti, v celom politickom systéme. A to priamo vedie k deštrukcii životného prostredia. Všetko sa to odohráva pred našimi očami. Ohrozenie je vskutku vážne. Renomované agentúry, ktoré monitorujú globálne emisie, vydávajú znepokojivé predpovede. Medzinárodná energetická agentúra (IEA) uverejnila údaje, na základe ktorých jej šéf vyhlásil, že o ďalších päť rokov pravdepodobne dospejeme k bodu, keď bude situácia nezvratná.

Fatih Birol, ekonomický šéf IEA doslova povedal: „Dvere sa zatvárajú... Veľmi sa obávam – ak nezmeníme smerovanie využitia energie, skončíme za hranicou, ktorú vedci pokladajú za minimum (pre bezpečnosť). Potom sa dvere zatvoria navždy.“

        
Medzinárodná energetická agentúra je veľmi konzervatívna inštitúcia. Nejde o nejakú znôšku radikálov. Formovala sa pod gesciou Henryho Kissingera. Nezaregistroval som veľa správ z jej dielne, viem len, že niekoľko spravodajských článkov citovalo Johna Raillyho, koordinátora programu pre vedu a politiku v oblasti globálnych zmien (v spolupráci s Massachusettským technologickým inštitútom), ktorý konštatoval, že aj Medzivládny panel pre klimatické zmeny (IPCC, organizácia vznikla v roku 1988 na podnet OSN) hodnotí situáciu veľmi nepriaznivo. „Čím viac hovoríme o potrebe kontrolovať emisie, tým viac ich množstvo narastá,“ varoval „ak rýchlo neurobíme niečo s tuhými palivami, dostaneme sa na okraj priepasti. Zvyšujúca závislosť od uhlia ohrozuje svet.“ Opätovne treba zdôrazniť, že s touto informáciou neprichádzajú nejakí blázniví radikáli, ale seriózne inštitúcie, poprední vedci.

Je zaujímavé sledovať, ako sa o klimatických zmenách diskutuje v médiách. Zväčša sa to prezentuje v podobe – jedna pani povedala. Na jednej strane stojí Medzivládny panel pre klimatické zmeny, na strane druhej periférni vedci a niekoľkí senátori, ktorí tvrdia: „Ani za mak tomu neveríme.“ A potom si vyberte. Existuje ešte tretia skupina vedcov, ktorí sa médiám vyhýbajú, a je ich oveľa viac ako perifénych – podľa nich je riziko oveľa väčšie, ako sa zdá. Ľudia dôverujú takým, ako sú odborníci z Medzinárodnej energetickej agentúry či aktéri zo spomínaného vedeckého programu. Tých však médiá ignorujú a obyčajný človek nemá šancu spoznať ich názory. Verejnosť je potom odkázaná na výber spomedzi dvoch stanovísk, takže jej neostáva nič iné iba tápať.

         Vrchol všetkého tvorí obrovská propagandistická ofenzíva zo strany podnikateľskej sféry, kde unisono zaznieva: „Neverte ani jedným, ani druhým. Nemajú pravdu.“ Na moje prekvapenie s týmito názormi prichádza seriózna ekonomická tlač, napríklad Financial Times, azda najlepšie noviny na svete. V čase, keď sa objavili emisné správy, Financial Times oznámili, že Spojené štáty vstúpili do nového veku a čaká ich storočie energetickej nezávislosti a dokonca aj globálnej hegemónie, a to vďaka novej technike získavania tuhých palív z bridlicového kameňa a dechtového piesku. Nechajme bokom debaty o tom, či sú tieto predpovede správne alebo chybné, no ak sa z nich budeme tešiť, akoby sme vraveli, fajn, spáchajme samovraždu. Som presvedčený, že ľudia, čo píšu také články, čítali tie isté správy o klimatických zmenách a mali by ich brať vážne. Vyžaduje si to sociálna a kultúrna nezávislosť. Môžu sa robiť rozličné rozhodnutia, no zároveň je nevyhnutné žiadať reálne prehodnotenie podstaty našich inštitúcií.

Propagandistická záplava bola efektívna. Ako píše Naomi Kleinová v časopise Nation, „v roku 2007 Harrisov výskum verejnej mienky zistil nasledovné: 71 percent Američanov verí, že pokračujúce spaľovanie tuhých palív spôsobí klimatické zmeny. V roku 2009 to bolo už len 51 percent a v júni 2011 iba 44 percent – menej ako polovica obyvateľstva. Podľa slov Scotta Keetera, riaditeľa v Pew Research Center for People and the Press, ,ide za také krátke obdobie o najväčší posun, aký sa kedy zaznamenal v histórii výskumu verejnej mienky.´“

        
Značná časť Američanov si stále myslí, že klimatické zmeny predstavujú vážne problémy, ale je pravda, že ich počet klesá. Výskumy verejnej mienky Pew-u sú celkom zaujímavé, pretože sa uskutočňujú v medzinárodnom meradle a z tohto hľadiska majú veľký význam. Spojené štáty nevybočujú z daného spektra, no sú tesne na okraji. Zainteresovanosť USA je v tomto smere podstatne nižšia ako v porovnateľných krajinách. A pokles, ktorý popisuje Kleinová, je presne taký, ako uvádzajú výskumy verejnej mienky. Niet pochýb o tom, že je to vyvolané propagandistickou kampaňou, ktorá je otvorene a cieľavedome usmerňovaná.

       Nedávno, krátko po víťazstve poisťovní pri zavádzaní zdravotníckej reformy, tzv. Obamacare sa objavil v New York Times článok o stanovisku lídrov American Petroleum Institute a ďalších podnikateľských skupín, ktorí pokladajú novú zdravotnícku reformu za model, ktorý podkopáva záujmy týkajúce sa globálneho otepľovania. V republikánskej prezidentskej debate by zmienka o globálnom otepľovaní znamenala politickú samovraždu.

        Niektorí kandidáti zaujímajú pozoruhodné názory na tému klimatických zmien. Vezmime si Rona Paula (amerického lekára a republikánskeho politika), ktorý vyzýva k „progresívnym“ postupom. Hovorí: „Najväčší podfuk za posledné desaťročia, ak nie stáročia, sa odohral a odohráva v súvislosti s environmentálnymi otázkami a globálnym otepľovaním.“ Pritom však nepredkladá ani jeden dôkaz, argument, prečo vlastne odmieta vedecký konsenzus, čo len na nejaké obdobie. S takým prístupom sa ozaj dostávame na okraj.

       V skutočnosti sa dejú procesy, ktoré implementujú tieto názory. Znakom výrazného posunu v elitárskom diskurze o prírode v ostatných rokoch je fakt, že republikáni sa v kongrese usilujú demontovať niekoľko doterajších environmentálnych regulácií a kontrol, ktoré zaviedol Nixon. Nixon by dnes vyzeral ako radikál a Dwight Eisenhower ako superradikál.

Preložil Pavol Dinka

Foto: jeanbabtisteparis

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
04. október 2012, 04:03
V skutočnosti sa dejú procesy, ktoré implementujú tieto názory. Znakom výrazného posunu v elitárskom diskurze o prírode v ostatných rokoch je fakt, že republikáni sa v kongrese usilujú demontovať niekoľko doterajších environmentálnych regulácií a kontrol, ktoré zaviedol Nixon. Nixon by dnes vyzeral ako radikál a Dwight Eisenhower ako superradikál. Preložil Pavol Dinka

**************************

Znovu zopakujem, že úlohou ľavice nie je boj za multokulturálné, či dokonca environmetálne záležitosti ako sa nám tento článok snaží nahovoriť!!!

Ľavica má bojovať za práva radových občanov tak, aby sa dostali z nevoľníctve cetrálnych etatistických vlád, ktoré kolaborujú so západným nadnárodnym kapitálom!

Dokonca robia také svinstva, aby v záujme udržania multis vykorisťovateľov nášho ľudu, tak im dávajú "investičné stimuly a daňové prázdniny!!! Nie je to úplne spadnuté na hlavu?

Pokiaľ by ľavica bojovala za práva obyčajných ľudí, za ľudovú demokraciu, za riadenie štátu z dola, za maximálne potlačenie etatizmu, tak by sa výrazne znížila korupcia.

Treba bojovať proti prerozdeľovaniu z hora! Takmer všetko má ostať v regióne v ktorom sa vytvorí a má byť použité na miestny rozvoj!

Nie všetko tlačiť do Bratislavy, kde sa väčšina rozkradne a použije na ultra stupidiny ako euroval, multis stimuly a daňové úľavy pre zahraničnú nadnárodnu veľkoburžoziu!

Potom to v vyzerá tak, že centristický ridené ministerstva a vrcholové úrady sa snažia o vlastné kšefty! Pritom nehľadia na dopad na životné prostredie a zdravie a bezpečnosť ľudú v regiónoch!

Ak by bol v širokej miere potlačený etatizmus a najmä centrizmus, tak by si nejaký úrad, či bánska komora nedovolila obmedzovať právo vete miest a obcí - práva bežných ľudí napr. proti ťažbe zlata multis v Krupine, Detve, či Košiciach kyanidovou metódov!

Doslova by zakázal akúkoľvek ťažbu nášho národného bohatstva zahraničnými multis buržujmi!!!Preto treba prerozdeliť nielen výrobné prostriedky, ale aj národné bohatstvo nášmu ľudu v regiónoch! Funkciu štátu treba obmedziť na národnu obranu, verejne a národne vzdelávanie, verejné zdravotníctvo a verejnú dopravu!

Viac podrobnosti nájdete v tomto článku, kde sa píše:

"Podľa Slovenskej banskej komory, ktorá združuje podnikateľské subjekty v oblasti baníctva, by obce, mestá a samosprávne kraje nemali mať právo veta pri povoľovaní ťažby zlata kyanidovou metódou a ťažby uránu, ako im ho zaručuje súčasná legislatíva. Uviedol to riaditeľ Úradu Slovenskej banskej komory Fedor Boroška v súvislosti s odmietaním ťažby samosprávami v Kremnici, Detve či Košiciach.

Čítajte viac: http://spravy.pravda.sk/banska-komora-navrhuje-zrusit-obciam-pravo-veta-ft8-/sk_ekonomika.asp?c=A111215_155006_sk_ekonomika_p01#ixzz28JZtfLRY

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984