Nedotknuteľní?

V Štrasburgu sa počas prvého októbrového týždňa konalo zasadnutie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Jedna z tém rokovania znela: „Nastolenie sociálnej spravodlivosť prostredníctvom dane z finančných transakcií.“ Ako jeden z piatich slovenských zástupcov v tejto medzinárodnej organizácii som si pripravil príspevok, ktorý som však nemal možnosť predniesť, keďže v diskusii bolo príliš veľa rečníkov a nestihol som sa v predstihu prihlásiť o slovo. Pri troche šťastia sa môj písomný príhovor dostane aspoň do záverečného oficiálneho reportu z diskusie. Ak by aj nie, som rád, že ho môžem ponúknuť čitateľom Slova. Príhovor bol písaný v angličtine; toto je jeho voľný preklad.

Podľa Johna Rawlsa, jedného z najvýznamnejších liberálnych filozofov súčasnosti, sociálna spravodlivosť označuje distribúciu, ktorá slúži čo najväčšiemu prospechu tých najmenej zvýhodnených jednotlivcov (inak povedané, najchudobnejším ľuďom). Tento rawlsovský „princíp diferencie“ je vysoko uznávaný tak medzi sociálnymi demokratmi, ako aj medzi mnohými liberálmi a niektorými konzervatívcami. Porovnajme teraz tento princíp sociálnej spravodlivosti s aktuálnou realitou prostredníctvom niekoľkých rečníckych otázok: Je správne zdaňovať bohatých a využiť získané peniaze na čo najväčší prospech pre chudobných? Podľa Rawlsa určite áno. Je správne zdaniť príjem bohatých za tým istým účelom? Áno. Je správne zdaniť luxusnú spotrebu? Áno. Je správne zdaniť majetok bohatých? Áno. Môžete zdaniť prakticky čokoľvek a kohokoľvek, ak chcete pomôcť najzraniteľnejším ľuďom a nastoliť sociálnu spravodlivosť. Je tu však jedna výnimka: nemôžete vraj zdaniť finančné transakcie. Pýtam sa: prečo?

Iróniou je, že finančné transakcie tvoria srdce súčasného „kasínového kapitalizmu“. Situácia je alarmujúca: finančné inštitúcie dosahujú zisky v miliardách eur pomocou špekulatívnych transakcií. Zároveň, európskym štátom chýbajú peniaze na to, aby posilnili sociálnu spravodlivosť vo svojich krajinách a pomohli tým najmenej zvýhodneným. Paradoxne, od začiatku hospodárskej krízy z roku 2007 tieto štáty použili stovky miliárd eur, aby finančným inštitúciám pomohli. Bol to spôsob, ako nastoliť ekonomickú stabilitu. Dnes pred nami stojí iná otázka: ako nastoliť sociálnu spravodlivosť? Som presvedčený, že tzv. Tobinova daň, resp. daň z finančných transakcií, je jeden z najdôležitejších nástrojov za týmto účelom. Je to najvhodnejší spôsob ako prerozdeliť peniaze od bohatých k chudobným, a teda aplikovať princíp Johna Rawlsa.

Nikto by vo férovej spoločnosti nemal byť nedotknuteľný: určite nie finančné inštitúcie, ktoré ako celok získali od štátov miliardy eur finančnej pomoci; určite nie finančné inštitúcie, ktoré generujú obrovské zisky v časoch, keď sa od ľudí očakáva, aby znášali politiku sociálnych škrtov. Ozaj je tu niekto, kto chce vysvetľovať ľuďom, ktorí dnes legitímne protestujú v európskych uliciach, že jediná sociálna skupina, ktorú apriori nemožno zdaniť, sú finanční predátori?

Som presvedčený, že daň z finančných transakcií je spôsob, ako si vziať späť to, čo štáty požičali finančnému sektoru a využiť tieto peniaze v prospech ľudí – na sociálne programy. Daň z finančných transakcií je nástroj, ako prerozdeliť peniaze sociálne spravodlivým, rawlsovským spôsobom – v prospech tých najmenej zvýhodnených. Daň z finančných transakcií je spôsob, ako urobiť prvý krok k regulácii globálneho divošského kapitalizmu a ukázať, že nikto nie je nedotknuteľný, dokonca ani mocné finančné inštitúcie a nadnárodné korporácie. Napokon, daň z finančných transakcií je spôsob, ako získať do rozpočtu EÚ viac než 60 miliárd eur a využiť ich na politiku súdržnosti, ktorá je kľúčovým predpokladom pre rast a obnovu v EÚ.

Niekto by mohol namietať, že daň z finančných transakcií ohrozí konkurencieschopnosť EÚ (alebo členských štátov eurozóny, ak sa daň príjme v rámci procedúry posilnenej spolupráce). Ale zásadná otázka znie: ak je čo i len skromný posun k sociálne spravodlivejšej spoločnosti prekážkou pre ekonomický systém a ak dokonca také kozmetické úpravy ako daň z finančných transakcií so sadzbou 0,1% (návrh Európskej komisie) sú nebezpečné pre konkurencieschopnosť štátov, v tom prípade by sme sa mali začať venovať fundamentálnejšej diskusii, či takýto ekonomický systém je morálne udržateľný. Práve preto považujem diskusiu o dani z finančných transakcií za filozoficky fundamentálnu. Debata o tejto dani je zároveň latentnou debatou o budúcnosti kapitalizmu. Ak súčasný globálny kapitalizmus neponúka žiaden inherentný priestor pre sociálnu spravodlivosť a táto daň bude zamietnutá, pôjde o jasný a brutálny politický signál ľuďom, že sociálno-ekonomická alternatíva je potrebná; že ekonomická globalizácia je v protiklade k ich záujmom; a že neexistuje spôsob, ako sa vymaniť z pretekov ku dnu, ktoré sa skrývajú za ľstivým slovíčkom „konkurencieschopnosť“.

Sv. Augustín kedysi povedal: „Čo iné sú štáty bez spravodlivosti než veľké lúpežnícke podniky?“ Trochu by som to zmenil: Čo iné je ekonomická globalizácia bez spravodlivosti než lúpež?

Foto: Záber z filmu The Untouchables