Reklama
Reklama

Nepoučiteľné ľudstvo (Úvaha na počesť Erica Hobsbawma)

Prvého októbra po ťažkej nemoci zomrel vo veku 95 rokov vynikajúci britský marxistický historik Eric Hobsbawm. Bol autorom desiatok knižných štúdií a stoviek odborných i novinových článkov.
Počet zobrazení: 2571
Hobsbawm-uvod.jpg

Nemecký filozof Friedrich Nietzsche kedysi hovoril o večnom návrate toho istého. Ako písal: „Večné presýpacie hodiny bytia sa stále znova obracajú – a ty s nimi, zrnko prachu!“ Jeho myšlienka má metafyzický charakter, no v rámci voľnej interpretácie sa pri nej možno odraziť aj pri sociálnej kritike. Ak sa zamyslíme nad (a)sociálnymi reformami, ktoré prináša súčasná doba, zisťujeme, že sa postupne vraciame k situácii, ktorá bola pre pracujúcich ľudí typická v začiatkoch kapitalizmu. Tento vývoj možno len veľmi ťažko nazvať pokrokom.

Priblížme si v tejto súvislosti niektoré historické paradoxy, ktoré možno vnímať pri porovnaní 19. a 20.storočia. Je to spôsob, ako najľahšie pochopiť, že súčasné trendy nemožno len tak neproblematicky vnímať iba cez prizmu pokroku a spoločenského napredovania. Ako vopred upozorňujem, pri svojom historickom výklade budem využívať predovšetkým dielo známeho britského marxistického historika Erica Hobsbawma, ktorého považujem za najvýznamnejšieho historika 20. storočia a ktorý pred niekoľkými dňami zomrel vo veku 95 rokov. Česť jeho pamiatke!

Moderní Syzifovia

Od dôb osvietenstva je pokrok jednou z najkľúčovejších spoločenských hodnôt. Celé moderné dejiny sa interpretujú ako cesta pokroku, ktorý prináša lepšie životné podmienky pre široké masy, vedecko-technické napredovanie, rast individuálnej slobody, lepšiu informovanosť ľudí, rozširovanie demokratických práv, skrátka, celospoločenský progres. Keď sa však lepšie pozrieme na dejiny 19. a 20. storočia, zisťujeme, že kapitalizmus len ťažko definovať neustálym pokrokom. Skôr možno hovoriť o neprestajne sa opakujúcom historickom scenári, v ktorom vzostup nasleduje pád, obdobia pokroku striedajú obdobia dekadencie, hospodársky rast striedajú hospodárske krízy. Akoby sme sa neustále vracali k začiatkom kapitalizmu, k jeho najsurovejšej podobe. Akoby existoval akýsi stroj času, ktoré naše životné podmienky neustále posúva naspäť do prvej polovice 19. storočia. Bežní ľudia, ako takí moderní Syzifovia, neúnavne bojujú za svoje sociálne práva a výdobytky, aby im ich po určitom čase zase niekto zobral pod takou alebo onakou zámienkou. Tento dojem je umocnený dnešnou dobou, ktorá pripomína začiatky kapitalizmu viac, než sú jeho ideológovia ochotní pripustiť.

Na začiatku 19. storočia bol feudalizmus vystriedaný kapitalizmom. Míľnikom bola Francúzska revolúcia z roku 1789, resp. priemyselná revolúcia vo Veľkej Británii. Feudalizmus bol typický prísnou spoločenskou hierarchiou, neslobodou a autoritatívnym vládnutím. Na druhej strane, prinášal ľuďom sociálne istoty a stabilitu. Ako píše Hobsbawm, ľudia sa mohli spoľahnúť na pomoc od svojich feudálnych pánov, keď ich postihlo prírodné nešťastie, či keď sa ocitli v núdzi. Aristokrati boli vedení morálnou povinnosťou privilegovaných pomáhať sociálne slabším. Tento morálny záväzok stelesňoval feudálny princíp noblesse oblige, ktorý v sebe skrýval konzervatívne hodnoty poriadku, stability, autority a disciplíny. Po Veľkej francúzskej revolúcii sa veci postupne začali meniť. Na úplnom počiatku stáli krásne heslá „rovnosti, slobody a bratstva“, no tie sa veľmi skoro premenili na kruté a surové kapitalistické vzťahy, v ktorých sa hodnota rovnosti premenila na chiméru o otvorenosti talentom, hodnota slobody na právo vlastníkov kapitálu beztrestne vykorisťovať svojich zamestnancov a hodnota bratstva na triedny boj medzi vlastníkmi kapitálu a námezdnými masami. 



Podobného vývoja sme boli svedkami aj presne o dvesto rokov neskôr. V roku 1989 sa rozpadol reálno-socialistický systém, ktorý bol – podobne ako feudalizmus – charakteristický hierarchickými a autoritatívnymi vzťahmi, ale aj sociálnymi istotami a spoločenskou stabilitou. Na jeho miesto nastúpili kapitalistické vzťahy, nekompromisný individualizmus, rast sociálnej zraniteľnosti a chudoby. Aj tomuto, samozrejme, predchádzali krásne heslá o pravde a slobode, podobné tým o rovnosti, slobode a bratstve. Odrazu sa však ľudia nemohli spoľahnúť na sociálnu pomoc od štátu, strácali zamestnanie aj sociálne práva. Z pohľadu bežných ľudí zneli frázy o pokroku rovnako nedôveryhodne, ako kedysi v 19. storočí.

Návrat manchesterského kapitalizmu?

Symbolom raného kapitalizmu už navždy ostane anglické mesto Manchester, v ktorom sa v 30. rokoch 19. storočia najviditeľnejšie skĺbil obrovský nárast kapitalistickej výroby spolu s najotrasnejšími prejavmi sociálnej surovosti kapitalizmu. Francúzsky konzervatívny filozof Alexis de Tocqueville v roku 1835 o Manchestri napísal: „Tu ľudstvo dosahuje svoj najkompletnejší, no zároveň najbrutálnejší rozvoj, tu civilizácia pracuje na svojich zázrakoch, no civilizovaný človek sa mení takmer v divocha.“

Ako opisuje Hobsbawm, najtragickejšie sa nové výrobné vzťahy premietli do situácie robotníkov, ktorí ostali bez akýchkoľvek práv a istôt. Väčšina z nich bola zvyknutá na stabilné feudálne vzťahy, na sezónnu prácu v poľnohospodárstve, na skromné životné pomery, ktoré im zaručovali prežitie. Odrazu sa však museli prispôsobiť novej situácii, v ktorej nemali žiadne práva ani záruky. V rámci masívnej industrializácie a kapitalistických vzťahov boli ako námezdní robotníci podrobení drakonickej pracovnej disciplíne, aby sa odnaučili svojim sezónnym pracovným návykom z poľnohospodárstva. Ich mzdy boli absurdne nízke, ledva zaručujúce prežitie, aby náhodou nezleniveli a aby neutrpela ich motivácia k práci. Pracovná doba nemala žiadne zákonné obmedzenia, štrnásť- či šestnásťhodinové šichty boli skôr pravidlom než výnimkou, dni pracovného voľna neexistovali. Nehovoriac o tom, že väčšina mužov aj tak tvorila neustále sa rozrastajúcu „rezervnú armádu nezamestnaných“. A to aj preto, že továrnici dávali pri zamestnávaní prednosť ženám a deťom, u ktorých mohli efektívnejšie dosahovať pracovnú disciplínu.

Začiatky industrializácie v prvej polovici 19. storočia, skrátka, zatlačili nižšie ľudové vrstvy na dlhé desaťročia do úplnej závislosti od podnikateľov a továrnikov, ktorým boli spočiatku robotníci vydaní na milosť a nemilosť. Žiadna zákonná ochrana pred vykorisťovaním nikde  vo svete neexistovala. Bez váhania možno potvrdiť, že situácia chudobných v ranom kapitalizme bola horšia než ich situácia vo feudalizme. Pokrok pre nich znamenal stratu pôdy pod nohami, chudobu, poníženie a hlad. 

Surovosť raného kapitalizmu dnes priznávajú aj najväčší obhajcovia voľného trhu, no otázkou je, či je v súčasnosti situácia o toľko lepšia. Vo väčšine kapitalistického sveta určite nie. Stačí si len porovnať situáciu manchesterských robotníkov v 19. storočí so súčasnou situáciou robotníkov v zónach voľného obchodu v treťom svete a zistíme, že sa životné, pracovné a platové podmienky týchto ľudí až príliš nápadne podobajú. Pracovné podmienky v ´treťom svete sa občas podobajú brutalite koncentračných táborov, nehovoriac o tom, že pre mnohých robotníkov v týchto oblastiach sú drastické podmienky v zónach voľného obchodu jedinou šancou ako neumrieť od hladu. 

Ťažko pritom hovoriť o tom, že by dnešné rozvojové štáty mali tie isté šance na pokrok ako vyspelý svet. Ako dokladá Hobsbawm, rozdelenie na centrum a perifériu bolo dané už v polovici 19. storočia a ďalšie imperiálne výboje európskych veľmocí toto rozdelenie sveta ešte prehĺbili. Za zmienku stojí, že ešte v začiatkoch priemyselnej revolúcie bolo možné hovoriť o zhruba tých istých vyhliadkach napríklad pre Veľkú Britániu a Indiu. Už za pár rokov však bola India mocensky degradovaná na poľnohospodársku farmu Veľkej Británie. Väčšina sveta obišla ešte horšie. Ak sa dnes situácia v treťom svete interpretuje ako cesta pokroku, potom to na miestnych obyvateľov nemôže pôsobiť inak, ako chabý po kus o vtip. Od 19. storočia sa ich životné pomery nezlepšili. Ak dnes situáciu vo vyspelom svete možno interpretovať ako návrat v čase niekam do Manchestru 19. storočia, potom v treťom svete táto téza neplatí – tam sa čas zastavil už v 19. storočí a o pokroku vôbec nemožno hovoriť.

Opäť uväznení v darwinistickej džungli

V posledných dekádach 20. storočia sa do módy opäť dostala aj klasická liberálna fráza o rovnosti príležitostí. Akoby sa zabúdalo, koľko škody narobila už v 19. storočí. Hobsbawm na to majstrovsky poukazuje. V začiatkoch kapitalizmu viedla táto ideologická formulka liberálov nielen k ospravedlňovaniu obrovskej sociálnej nerovnosti (veď trh spravodlivo rozhodol o tom, kto je schopnejší a kto si zaslúži vyššie životné štandardy), ale aj k nárastom pocitu nadradenosti vyšších spoločenských vrstiev (veď čo iné ako opovrhnutie si zaslúžia tí, ktorí nevyužili príležitosť a nestali sa úspešnými?). Ak sa totiž verilo, že spoločnosť je otvorená všetkým talentom a každý má rovnakú príležitosť uchádzať sa o úspechy na slobodnom trhu, potom sa tí, ktorí neuspeli, automaticky ukázali ako neschopní a menejcenní. Nezaslúžili si teda nič iné než opovrhnutie, dešpekt a degradujúce životné postavenie. K chudobným pracujúcim sa továrnici správali ako k zvieratám, pretože verili, že podobne ako v prípade zvierat ich dokáže k väčšej výkonnosti motivovať iba drakonická pracovná disciplína a perspektíva ešte väčšej chudoby.

Doba priala darwinistickému boju všetkých proti všetkým, o ktorom s hrôzou hovoril ešte Thomas Hobbes v 17. storočí (bellum omnium contra omnes). V tomto boji viedol koncept rovnosti príležitostí iba k upevňovaniu triednych rozdielov. Pritom hovoriť o tých istých príležitostiach u nemajetných námezdných robotníkoch a bývalých feudáloch, nových veľkostatkároch a továrnikoch bolo jednoducho smiešne. Triedne rozdiely sa dedili z generácie na generáciu a mýtus o rovnosti príležitostí oslovoval chudobných ľudí čoraz menej. Pretože odrážal liberálnu ideológiu, nie každodennú realitu.

Po roku 1989 sa liberálne koncepty otvorenosti talentom a rovnosti príležitostí opäť začali hojne využívať pri ospravedlňovaní nerovnosti a chudoby. Opäť sa rozmohli individualizmus, snobizmus a nadradenosť vyšších tried. Ideológia „amerického sna“, podľa ktorej má každý, aj ten najbiednejší človek šancu stať sa raz bohatým, sa dnes ponúka chudobným masám s rovnakou razanciou, ako ju v 19. storočí šíril americký spisovateľ Horatio Alger. Realita však dokazuje, že nožnice ekonomickej nerovnosti sa po celom svete roztvárajú do nevídaných rozmerov a koncept rovnosti príležitostí je iba nástrojom na upevňovanie atmosféry sebectva a bezcitnosti. Solidarita sa celkom vytratila. Pritom nič také ako rovnosť príležitostí v kapitalizme voľného trhu neexistuje. A ľudia si to začínajú postupne uvedomovať, podobne ako si to uvedomili chudobné masy v 19. storočí.

Odpor a solidarita

Ako dokladá Hobsbawm, triedne vedomie chudobných ľudí sa začalo vynárať zhruba v 30. rokoch 19. storočia. Spontánne dochádzalo k štrajkom robotníkov, ktorých jediná šanca na úspech bola triedna solidarita. Ak by čo i len zopár robotníkov odmietlo štrajkovať, kolektívna akcia by vyšla nazmar. Aj preto bol jedným z najväčších prehreškov robotníkov v rámci vlastnej komunity odmietnuť sa zúčastniť štrajku. Solidarita sa stala základom robotníckeho hnutia a nátlakových akcií odborov neustále pribúdalo.

Odpor robotníkov eskaloval najmä v krízových obdobiach. A tých veru nebolo málo. Tak ako dnes, aj vtedy sa verilo, že pravidelne sa opakujúce ekonomické krízy sú dôsledkom individuálnych zlyhaní a finančných špekulácií zo strany niekoľkých nezodpovedných jednotlivcov. Verilo sa, že ekonomické krízy nemajú systémové príčiny. Trvalo dlho, kým väčšina ekonómov a štátnikov konečne pochopila, že kapitalizmus je typický hospodárskymi cyklami, resp. neustálym striedaním expanzie a recesie, a teda neprestajne sa vracajúcimi hospodárskymi krízami. Na začiatku 21. storočia, keď v roku 2008 vypukla globálna hospodárska kríza, sa liberálni ekonómovia tvrdohlavo vracali k naivnej interpretácii ekonomickej krízy z 19. storočia a vinu za vznik krízy dávali osobným zlyhaniam niektorých nezodpovedných finančných špekulantov a obchodníkov. Historická pamäť zväčša nesiaha príliš ďaleko, najmä ak by dejinné skúsenosti náhodou odhalili, že večné ideologické pravdy nemajú oporu v realite.

Nárast nacionalizmu a šovinizmu

V prvej polovici 19. storočia krízové obdobia ešte nemali príčiny v kapitalistických výrobných vzťahoch. Hobsbawm upozorňuje, že súviseli skôr zo stavom poľnohospodárstva, resp. s tým, aké úrodné boli jednotlivé roky v konkrétnych krajinách. Práve to ovplyvnilo krízové 30. aj 40. roky, ktoré priniesli množstvo sociálnych turbulencií a napokon, aj revolučný rok 1848. Tomu predchádzal napríklad obrovský hladomor v Írsku, ktorý stál život milión ľudí. Hoci sa o revolučnom roku 1848 hovorí ako o „jari národov“, revolučný pohyb vo Francúzsku či v iných krajinách nespustili nacionalisti, ale robotníci a mestská chudoba. Marxov Manifest Komunistickej strany, ktorý bol anonymne vydaný práve v roku 1848, ešte nenašiel svoje uplatnenie a do povedomia más sa dostal až v 70. rokoch 19. storočia, spolu s rozmachom robotníckeho hnutia, no rok 1848 priniesol prvú revolúciu, v ktorej sa komunisti a ľavicoví radikáli aktívnejšie angažovali. Pravdou histórie ostáva, že na barikádach v Paríži neumierali nacionalisti, ale robotníci. A ich ciele boli predovšetkým sociálne, nie národné.


To nič nemení na tom, že polovica 19. storočia priniesla rozmach nacionalizmu, ku ktorému sa prihlásila tak pravica, ako aj ľavica. V prípade ľavice nešlo o prirodzený príklon k národnej agende, pretože prinajmenšom od rozmachu marxizmu ľavica inklinovala k internacionalizmu (podľa klasickej formulky marxistov proletári nemajú vlasť). No Hobsbawm dokladá, že lídri ľavice si už v 19. storočí uvedomovali, že alternatívou nacionalizmu nie je svetový kozmopolitizmus, ale skôr miestny lokalizmus. Inými slovami, ľudia by sa namiesto národa neobrátili k svetoobčianstvu, ale uzavreli by sa do rozdrobených miestnych identít. Aj preto ľavica neignorovala národnú agendu a svoj imanentný internacionalizmus nepreniesla do podpory kozmopolitizmu, ale skôr do podpory medzinárodnej robotníckej solidarity. V prípade pravice bola nacionalistická agenda využitá militantnejšie a napomohla nielen k nárastu šovinizmu, rasizmu a imperialistických nálad, ale neskôr aj ku krvavým stretom medzi veľmocami, ktoré v 20.storočí prerástli až do dvoch svetových vojen.

Pravica na strane fašizmu

Konzervatívnu pravicu spájali s nacionalizmom prirodzené ideologické väzby. Nečudo, že v 20. a 30. rokoch 20. storočia aj mnohé demokratické konzervatívne vlády netajili svoje sympatie k fašistickým režimom. Hobsbwam ukazuje, že napríklad, známy britský líder Winston Churchill svojimi názormi pripomínal ultranacionalistických politikov, ako boli Horthy v Maďarsku, Pilsudski v Poľsku či Franco v Španielsku. Išlo všetko o autoritatívnych konzervatívcom starej školy. Churchill v 20. a 30. rokoch dokonca vyjadroval určité sympatie pre Mussoliniho fašistický model a otvorene odmietal chrániť demokraciu v Španielsku, keď v 30. rokoch vypukla v tejto krajine krvavá občianska vojna, v ktorej napokon autoritatívny generál Franco krvavo porazil demokratické sily. Paradoxom dejín ostáva, že jediný štát, ktorý oficiálne pomohol demokratom v Španielsku, bol totalitný Sovietsky zväz, čím si, mimochodom, získal obrovskú medzinárodnú prestíž u svetovej inteligencie. Isté je, že ešte v 30. rokoch väčšina európskych konzervatívcov fašizmus ticho podporovala a chápala ho ako nárazník proti ruským boľševikom. Nie je tajomstvom, že ideálom, povedzme britských konzervatívcov, bola nemecko-ruská vojna, ktorá by odrovnala boľševizmus a oslabila Nemecko. Až do vypuknutia druhej svetovej vojny o žiadnom otvorenom antifašizme nebolo v konzervatívnych kruhoch ani zmienky. Ako zlovestne pripomína Hobsbawm, možno dokonca predpokladať, že ak by fašizmus ostal fungovať iba vo svojej umiernenej talianskej podobe, u konzervatívcov by si našiel masívnu podporu. Tento scenár však zvrátil Hitler a jeho militantná veľmocenská politika.

Až druhá svetová vojna a odpor proti hitlerovskému Nemecku dali vzniknúť kresťanskodemokratickému mysleniu, vďaka ktorej sa politický katolicizmus definitívne oddal hodnotám modernej demokracie. Ako však možno vidieť z histórie, konzervatívna pravica má veľmi blízko k nacionalizmu, v dejinách možno dokonca badať aj inklináciu k fašizmu a šovinizmu. Neofašizmus a pravicový extrémizmus, ktorý sa rozmohol v posledných dekádach 20. storočia, má svoje korene v konzervatívnom myslení a nie je vylúčené, že moderný konzervativizmus sa v konečnom dôsledku poddá fašistickému mysleniu aj v budúcnosti, podobne ako v období pred druhou svetovou vojnou. 

Ohrozenie demokracie

Tento vývoj môže umocniť aj hospodárska kríza, ktorej počiatok možno datovať do roku 2008. Aj v 30. rokoch 20. storočia to bola Veľká hospodárska kríza (1929), ktorá dala vzniknúť Hitlerovi. Veď ešte v roku 1924 mala Hitlerova NSDAP podporu necelých 3% voličov. Hitlera k moci vyniesla až kríza. Potvrdilo sa, že demokratické režimy fungujú len v prípade, ak sa môžu oprieť o stabilitu a spoločenský konsenzus na základných pravidlách hry. Tento krehký konsenzus je však v ohrození zakaždým, keď je ohrozená ekonomická stabilita a prosperita. Bez prosperity sa stráca legitimita liberálnej demokracie, čo vysvetľuje aj skutočnosť, že demokracii sa nedarí v zaostalých rozvojových krajinách. Nehovoriac o tom, že demokratické vlády optimálne fungujú v časoch, keď nemusia príliš veľa a príliš rýchlo rozhodovať. No v čase, kedy padá svetová ekonomika, treba rázne konať. Aj to bol dôvod, prečo v medzivojnovom období nemali myšlienky demokracie zďaleka takú podporu, akú majú dnes.

Otázka je, či globálna hospodárska kríza neohrozí demokratické mechanizmy aj v súčasnom období. Netreba zabúdať, že demokracia pre vládnuce elity nie je žiadnym nemenným ideálom. Na príklade medzivojnových konzervatívcov sme videli, ako ťažko sa u nich rodila podpora liberálnej demokracie. Predstavitelia kapitálu takisto na demokracii nemali eminentný záujem. Autoritatívne fašistické režimy im totiž prinášali viacero výhod, nemuseli sa napríklad obávať robotníckeho hnutia a politickej ľavice, mohli sa spoľahnúť na podporu zo strany štátu pri upevňovaní pracovnej disciplíny a pod. Kapitál rozhodne neprotestoval, keď fašisti ako prvých poslali do koncentračných táborov práve robotníckych lídrov. Aj v týchto súvislostiach možno chápať podporu, akej sa fašizmu dostalo od predstaviteľov kapitálu v medzivojnovom období.

Aby sme zhrnuli náš výklad, v prípade rozmáhajúceho sa nacionalizmu možno vidieť paralelu medzi 19. storočím a súčasnou dobou. V prípade neofašizmu zasa možno hovoriť o paralele s medzivojnovým obdobím v 20. storočí. V oboch prípadoch boli rozbuškou pre nárast agresívnych a militantných postojov práve hospodárske krízy. Nie je preto náhodou, že v dnešných krízových časoch sa opätovne rozdúchavajú nacionalistické vášne, často sprevádzané nárastom xenofóbie, šovinizmu a neofašizmu. Ekonomické krízy mali vždy v histórii vážne dosahy na rast extrémizmu a krvavých spoločenských turbulencií.

Večný návrat ekonomických kríz

Vráťme sa však v našom výklade späť do 19. storočia – k Hobsbawmovmu výkladu. Prvou ekonomickou krízou, vyplývajúcou z kapitalistických vzťahov, bola podľa neho kríza v roku 1857 (krach burzy v New Yorku) a neskôr najmä v roku 1873 (krach burzy vo Viedni a potom v Berlíne). Druhá spomínaná kríza viedla k ekonomickej depresii, ktorá pretrvala takmer až do konca 19. storočia. Zároveň priviedla európskych lídrov k tomu, aby konečne opustili ideológiu voľného trhu a začali prijímať prvé sociálne zákonodarstvo. Podobný vývoj možno badať aj dnes, keď po období dominancie neoliberalizmu z 80. a 90. rokov opäť štáty začínajú hovoriť o regulácii, strategickom plánovaní a sociálnej politike. Pritom, už 19. storočie ukázalo, že politika voľného trhu neprináša také výsledky, o akých hovorili ideológovia laissez-faire. To dokazovala aj prax liberálnych vlád v polovici 19. storočia. Paradoxne, aj v období najťažšej liberalizácie národné vlády udržiavali ekonomický protekcionizmus, obrovské byrokratické molochy a štátne zásahy do ekonomiky. Pretože štáty, ktoré sa plne oddali politike voľného trhu (napríklad bývalá Nová Granada, dnes Kolumbia) na túto politiku najviac doplatili. Už v 19. storočí sa postupne ukazovalo, že politika voľného trhu nikam nevedie.



O sto rokov neskôr, v 80. a 90. rokoch 20. storočia, sa však k tejto politike celý vyspelý svet paradoxne vrátil, čo viedlo k novým krízam a turbulenciám. Z tohto hľadiska možno o povojnovom období (1945 – 1973) hovoriť ako o výnimočnej historickej ére, v ktorej v prostredí západoeurópskych štátov hospodársky rast sprevádzal aj sociálny pokrok. Bola to zlatá éra sociálneho štátu, plnej zamestnanosti a rozmachu verejného sektora. Od 80. a 90. rokov minulého storočia sa však vyspelý svet vrátil späť ku konceptom voľného trhu, ktoré spoločnosť priviedli k podobným obrazom, na aké boli ľudia zvyknutí v prvej polovici 19.storočia – k chudobe, k nerovnosti a k vykorisťovaniu. A tento vývoj skončil podobne ako v roku 1873 – obrovskou hospodárskou krízou.

Otázka je, čo viedlo v 20. storočí povojnové západné štáty k tomu, aby sa konečne odvrátili od voľno-trhovej ekonomiky a prijali inštitúciu sociálneho štátu? Aby sme tento vývoj pochopili, musíme sa opäť vrátiť do medzivojnového obdobia. Začalo sa to ešte pred vypuknutím hospodárskej krízy z roku 1929. Aj v časoch hospodárskej konjunktúry 20. rokov bola najväčším spoločenským problém obrovská nezamestnanosť. Vo Veľkej Británii, Nemecku či Švédsku bola priemerná hodnota nezamestnanosti 10 – 12%, v Dánsku či Nórsku dokonca 17 – 18%. Nástup hospodárskej krízy tieto hodnoty vymrštil k bezprecedentným číslam. Fakt, že tento vážny spoločenský problém využili extrémisti, ktorí neskôr rozpútali druhú svetovú vojnu, priviedol celú medzivojnovú generáciu k presvedčeniu, že už nikdy viac nemožno dopustiť taký nárast nezamestnanosti a sociálnej zraniteľnosti. Na ďalšie desaťročia sa stala základným politickým cieľom plná zamestnanosť a sociálny štát. Po druhej svetovej vojne sa všetky demokratické štáty zhodli na ekonomickom intervencionizme, ktorý živili preto, aby sa vyhli ekonomickým katastrofám, ktoré viedli v 30. rokoch k zradikalizovaniu voličov a k podpore extrémizmu. Základným heslom dňa sa stalo nedopustiť vznik ďalšieho Hitlera. Koncom 20. storočia sa na tento záväzok prestalo myslieť. A s nástupom krízy svet čelí staronovým nebezpečenstvám.

Nepoučiteľní...

Hospodárska kríza z roku 1929 mala hlboký vplyv aj na nálady v spoločnosti. Ľudia, ktorí prežili krízu v 30. rokoch, zo všetkého najviac túžili po tom, aby ich deti mohli mať garantované bezpečné pracovné miesta, sociálne istoty a štátnu pomoc. Boli kvôli tomu ochotní akceptovať vysoké zdanenie aj skromnejšie mzdy. Ako možno povedať, hospodárska kríza z roku 1929 odrovnala ekonomický liberalizmus na ďalšiu polovicu storočia. Trauma západných kapitalistických štátov, ktorú si odniesli z Veľkej hospodárskej krízy, bola podčiarknutá faktom, že jediná krajina, ktorá bola voči kríze imúnna, bol Sovietsky zväz. Dôvodom bolo, že ZSSR bol zo svetového kapitalistického trhu vylúčený a kríza sa ho preto nedotkla. Úspechy sovietskej ekonomiky v 30. rokoch inšpirovali politických lídrov po celom svete a do módy sa takmer všade dostalo štátne plánovanie a skepticizmus voči trhovému mechanizmu. Ako uzatvára Hobsbawm, ktorý vyrastal práve krízových v 30. rokoch: „Tí z nás, ktorí žili v čase Veľkej hospodárskej krízy, absolútne nedokážeme pochopiť, ako sa dogmy o čistom voľnom trhu, v tom čase tak očividne zdiskreditované, mohli zasa raz dostať k dominancii v časoch svetovej recesie v neskorých 80. rokoch a v 90. rokoch. Túto recesiu pritom, podobne, ako už raz v minulosti,  neboli schopné pochopiť, ani sa s ňou vyrovnať.“

Vyhliadky svetovej ekonomiky na začiatkoch 21. storočia, kedy svet čelí podobnej hospodárskej kríze, ako bola tá v roku 1929, nie sú dobré. Otázka je, či svetoví lídri zotrvajú na ideológii voľného trhu, ktorá – podobne ako v 30. rokoch minulého storočia – nedokáže na krízu adekvátne reagovať. Ak áno, treba mať na pamäti sociálne a politické konzekvencie, aké priniesla Veľká hospodárska kríza pred druhou svetovou vojnou. Inými slovami, treba sa pripraviť na najhoršie. Ako totiž ukazujú práce jedného z najvýznamnejších ľavicových intelektuálov moderny, veľkého historika Erica Hobsbawma, ktoré myšlienky k nám budú prehovárať ešte dlho po jeho smrti - ľudstvo je asi ozaj nepoučiteľné.

Článok veľkej časti kopíruje prvú kapitolu knihy Ľuboša Blahu Paradoxy pokroku - hlavné línie sociálnej kritiky v ére globalizácie II. (Sládkovičovo, 2010)

Článok vychádza z nasledujúcich kľúčových prác Erica Hobsbawma:

Hobsbawm, E.: Nations and Nationalism since 1780: Programme, Myth, Reality.

Hobsbawm, E.: The Age of Capital (1848-1875).

Hobsbawm, E.: The Age of Extremes.

Hobsbawm, E.: The Age of Revolution (1789-1848).

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
09. október 2012, 11:08
"Z tohto hľadiska možno o povojnovom období (1945 ? 1973) hovoriť ako o výnimočnej historickej ére, v ktorej v prostredí západoeurópskych štátov hospodársky rast sprevádzal aj sociálny pokrok. Bola to zlatá éra sociálneho štátu, plnej zamestnanosti a rozmachu verejného sektora. Od 80. a 90. rokov minulého storočia sa však vyspelý svet vrátil späť ku konceptom voľného trhu, ktoré spoločnosť priviedli k podobným obrazom, na aké boli ľudia zvyknutí v prvej polovici 19.storočia ? k chudobe, k nerovnosti a k vykorisťovaniu." Ľ.B.

**************************

Neviem o akej zlatej ére socialneho štátu a plnej zamestnanosti píšete? O tej v tzv. reálsocialistických krajinách, kde nerobili len disidenti a tzv. slobodní umelci v komunistickom štátnom kapitalizme. Alebo tom v severských štátoch, kde bola nezamestnanosť 2-3% takže ani Švédi, čí Dáni nikdy nedosiahli plnú zamestnanosť!

Pokiaľ sociálny šttát nie je len prestupnou stanicou k egalitárnemu socializmu, tak je to len obyčajná habaďura na proletariát a prekariát, aby otupili revolučnosť vykorisťovaných más buržuji a udržiavali metódou medu a biča pod kontrólou revolučnosť odborov!

Takže okrem relatívne sa zvyšujúcej úrovne strednej triedy sa takmer nič zásadne nedeje! Proletariát a prekariát je naďalej vykorisťovaný vlastníkmi výrobných proatriedkov, ktorí bohatnú na ich nezaplatenej praci!!!

Švédski pracujúci nikdy nedosiali kontrolu výrobné prostriedky a rnezískali rozhodovacie právomoci vo podstatne väčšej miere ako 1/5 výrobných prostriedkov! Takže boli aj naďalej vykorisťovaní zo 4/5 vlastníkmi výrobných prostriedkov!!!

Čiže vami ospevovaný švédsky sociálny štát udržial pod kontrólov tamer pol storočia revolučnosť ľudových más a tým aj vykorisťovanie pracujúcich vlstníkmi výrobných prostriedkov. Zabezpečoval vykorisťovateľom bezpracný zisk z mozoľov námezdných hoci o niečo lepšie zaplatených pracujúcich!

Títo vlastníci radšej pustili len trochu viac ako 1/5 peria, ako by sa dali úplne ošklbať proletárskou revolúciou! Takže ak sociálny štát nesmeruje k tomu, že pracujúci sa stanú egalitárnymi spoluvlastníkmi všetkých výrobných prostriedkov a veľkoburžujú budú musieť vysúkajú rukávy a budú musieť makať ako spoluvlastnícki zamestnanci, tak je to len veľký oblb buržoázie spáchaný na naivný a neuvedomelý proletariát a prekariát pod rúškom tzv. sociálneho štátu!!! Čiže sa dali opiť socdemakým buržoáznym rožkom tzv. sociálneho štátu! Pritom si buržuji v ére zlatého sociálneho štátu nalievali pohár zo 4/5, kým proletariátu a prekariátu čľapli 1/5 na dno pohára a ten sa z toho tešil ako malé deti na Vianovce!! Takže takáto bola éra zlatého sociálneho štátu vo vyspelých socdemackých demokraciách!

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
09. október 2012, 16:15
Inga, ako presne si predstavujete ten egalitarny socializmus... Poprosim vlastnymi slovami na guglovanie nemam moc casu a definiciam v mudrych knizkach moc nerozumiem...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
09. október 2012, 17:35
a preto iba šteká ako čuba. Inga si čuba! Aj keď urážam verného priateľa človeka.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
10. október 2012, 04:41
Inga, ako presne si predstavujete ten egalitarny socializmus... Poprosim vlastnymi slovami na guglovanie nemam moc casu a definiciam v mudrych knizkach moc nerozumiem... Ján Péter

**************************

Pán Petér, veď to píšem takmer v každom príspevku týkajúceho sa ekonomiky!Proletariát a prekariát sa stane egalitárnymi spoluvlastníkmi 100% výrobných prostriedkov!!! Vrstva buržoázie zanikne, lebo každý buržuj bude ako egalitárny spoluvlastním musieť pracovať podľa svojich schopností a vzdelania, tak isto ako každý iný!!!

Výrobné prostriedku musia byť reformou prerozdelené do osobného (neštátneho), nededičného, egalitárneho a nescudziteľného (zamestnanecké akcie budú neobchodovateľné!) spoluvlastníctva!

S tým, že každý pracovník zamestnaneckej akciovky, alebo participatívnej kooperatívy bude mať rovnaký podiel v podniku, či inštitúcií, kde pracuje!

Bude odmeňovaný podľa čistého úsilia s prihliadnutím na prírodnú lotériu (filozofický to veľmi dobre rozpracoval Ľ. Blaha v knihe Späť k Marxovi?)

Z toho vyplýva, že každý zarobí toľko, koľko skutočne vyprodukuje podľa svojich možnosti a schopnosti. Takže nikto nebude zarábať na nadpráci iných z dôvodu vlastnenia väčšie podielu, alebo všetkých výrobných prostriedkov. Odstráni sa vykorisťovanie šloveka človekom a zároveň sa zabráni paraziteniu vládnej strany na štátnom majetku, lebo také bude len v extrémných strategických prípadoch (napr. jadrová energetika, zbrojárstvo, verejné služby...)

Egalitárne budú mať aj rozhodovacie právomoci všetci pracujúci, lebo nikto nebude mať väčší podiel v podniku ako ten druhý!

Inými slovami všetci občania sa stanú rovnakými spoluvlatníkmi čiže vznikne egalitárny socializmus!

Podotýkam, že výrobné prostriedky nebudú scudziteľné - štátne, ale neobchodovateľné akcie! Takže odchodom z firmy do iného zamestnania, či na dôchodok si spoluvník vyberie vo finančnej hotovosti svoj podiel vo firme. Ak bude chcieť pracovať v inej, tak si zamestnanecký vklad buď vloží v hotovosti a stane sa egalitárným spoluvlatníkom, alebo si zoberie návratnú pôžičku z podnikovej banky, ktorú bude svojou prácou splácať.

Na tomto princípe fungujú zamestnanecké akciovky a kooperatívy vo svete, alebo podobne fungovali aj baťovské závody pred II. Svetovou vojnou v 1.ČSR.

Prejde sa na plánované hospodárstvo a takmer úplne zanikne trh práce. Jedine manageri budú najímaní zamestnaneckými radami na trhu práce managerov! Pokiaľ nebudú mať zamestnanecké akciovky vyškolený svoj vrcholový management! Inými slovami sa naplnia Marxové slova (Kapitál III.), že si zamestnanci budú voliť (resp. výberovým konaním) najímať a platiť riaditeľa a vrcholový mangement!

Obrázok používateľa Anonymný
#4
(neuvedené)
10. október 2012, 05:14
arabska jar je tiez, podobne ako sa pise v clanku o inych spolocenskych poryvoch, primarne sposobena potravinovymi problemami v arabskych krajinach, co lahko viedlo k radikalizacii situacie. velmi casto direktivna distribucia v mene blaha ludi zlyhavala. stacilo citat viac ako to, co prinasalo CNN alebo blisty :) ale taketo vysvetlenie sa nehodi do kramu nasich laviciarov, tak sa musi tvrdit, ze to je dielko imperialistickych satanasov. pricom je samozrejme, ze niektori z nich by velmi radi mali taku moc takto posuvat narody hore dole. ako napriklad mali komunisticki imperialisti v 20. storoci.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
10. október 2012, 05:42
Je taketo nieco vobec realizovatelne?
Obrázok používateľa Anonymný
#5
(neuvedené)
10. október 2012, 12:48
Pán poslanec, ani neviem či ste člen strany, aby ste boli zorientovaní, som člen KSS. Bezosporu máte talent. Ja to vidím takto. Dávno liberalizmus, vtedy stratil sebadôveru, vystrčil pred seba reformizmus a bol súboj socializmus a reformizmus. Po roku 1989 má liberalizmus sebadôveru, nepotrebuje reformizmus. A to je dnešok, socializmus a liberalizmus. Našťastie máme pána Fica, správne aj teraz pochopil, že štát je možné rozkrádať ak sa ministerstvo dokáže spraviť netrestné, a to tak, že ono samo vyloží zákon NR SR, tomu chce zabrániť, mal o tom tlačovku. Takže iba pragmatizmus, tak sa môže strana vľavo liberálna vyzliecť so stretu liberalizmu a socializmu, lenže to je politika, a vy sa bavíte o teórii, kde niet vyhnutia z tohto stretu. Preto pozdravujem pána Fica, ďakujem za to, aj za materiál k tomu, aby ste rozlíšili politiku a teóriu, teda brali na vedomí filozofiu o politike. Neškodilo by, ba pomohlo by pánu Ficovi a nám Slovákom, ba cez nás Európe, ak by vás on čítal, myslím aj diskutujúcich. Žiadne sny v Marxovi nečítam, úplne normálne zrozumiteľne píše o vzťahoch, ktoré vidno. Základný problém, aký musí socialista riešiť je, ako a čím nahradiť úlohu kapitálu v spoločnosti, ktorý umožňuje nielen vykorisťovať ale aj automaticky /trhovo v konkurencii kapitálov a nie už tovarov / rozdeľuje, ak by tomu tak nebolo, tak by jedny produktívny zarábali horibilne a druhý menej produktívny menej a neproduktívny by nezarábali nič. To Marxa zle číta, kto toto neregistruje, je to o priemernej miere zisku. Takže máme programovateľný stroj, to je ten nástroj náhrady kapitálu v automatickom rozdeľovaní. A tu Inga tvrdí, akoby nikdy kapitál nemal zaniknúť, iba cez neho bude možný socializmus. Lenže to by musel na báze kapitálu fungovať aj feudalizmus, ak máme brať za normálne možné, že v socializme bude regulovať rozdeľovanie priemerná miera zisku s kapitálu. To nemá s vami význam do minulosti pokračovať, ste v minulosti a znej budujete konštrukciu budúcnosti. O budúcnosti, peniaze boli pred kapitálom a budú po kapitále ale neboli peniaze kapitálom a nebudú peniaze kapitálom, v tom je základ prechodnej epochu dejín socializmu, a to podľa Marxa. Pohľadajte si od jeho priateľa a podnikateľa názor o socialistických utopistoch a zistíte, že peniaze ako všeobecný ekvivalent tovar je problém, takže peniaze ako tovar je problém, takže výmenná hodnota tovaru vyjadrená peniazmi je problém. Tešili sa dvaja, že na to prišli, a Marx píše o tovare v Kapitále, to ak čitateľ pochopíte nebude ďalej problém. Takže konkrétnosti organizácie spoločnosti socializmu sú odhalené Marxom a Engelsom, ale inteligenti liberálni to neberú, nuž čo už s vami. Inga je vedľa, vo svojej konkrétnosti, pretože fungovať v budúcnosti bude iba to, čo má základ fungujúci, alebo to fungujúce vznikne po zmene produktivity práce, ktorá zmení základ na ktorom to všetko fungujúce funguje. A ten základ na ktorom všetko doteraz fungovalo / kapitál / je možné nahradiť programom, ktorý mení unifikovaný stroj tovar počítač na stroj individuálny. A z tohto treba vychádzať v úvahách o konkrétnostiach, a tak ďalej. Je to rana dejín, máme tri činitele kapitalistickej výroby: prácu, pôdu, kapitál. A ja tu nahradím činiteľ výroby kapitál programom, nielen politickým programom ale aj programom v počítači a mám tým produktivitu práce komunistického /zospoločenšteného / spôsobu výroby. To preto k úvodu a pravdivo, iba píšem čomu verím a iba by som chcel s KSS konať, čomu verím. A len tak stručne. Marx videl budúcnosť v združenej práci konanej v družstevníctve / v kooperácii / a pod politickou kontrolou triedy, ktorá ovláda príslušnú produktivitu práce a tá trieda je proletariát a výroba už nie je kapitalisticky spoločenská ale socialisticky zospoločenštená, a to všetko v jednej krajine, z ktorých všetkých sa spája proletarát sveta, takže výrobné vlastníctvo socializmu u nás bolo a bude vlastenecky národné. A už nebude postavené na základe kapitálovom ale už na základe programovateľnom stroji. A čo tu kde sú dáke maniere presunu vkladov od firiem hore dolu, to je to isté, ako keď vlastnému dieťaťu platíte za umývanie riadu, už iba cez peniaze vníma rodinný vzťah, a to takto liberálne v socialistickom národnom vlastníctve byť nesmie. A prečo nie podľa Marxa a Engelsa, pretože po čase by z toho bolo opäť vlastníctvo kapitálove a s malomeštiaka by opäť bol maloburžuj a sa zopakovalo, čo sme zažili starí. Socialistický malomeštiak po roku 1989 kapitalistický maloburžuj a v reštaurácii kapitalizmu roku 2008 nejedenému hrozí proletarizácia. Iba tak píšem, sa s vami nehádam, dokonca ani nediskutujem, vám oznamujem názor, váš vám neberiem.
Obrázok používateľa Anonymný
#6
(neuvedené)
11. október 2012, 02:39
Brilantný článok má len jednu chybu: diskutéri sa nechytajú... Otvára viacero otázok. Napríklad, v čom sa je možné poučiť z cyklicky sa opakujúcich kríz kapitalizmu, čo je dostatočne účinné, aby korigovalo brutálny charakter kapitalizmu? ( a je správnym cieľom korektúra kapitalizmu?) Znova a znova dominujúca otázka subjektu, a tiež alterantívna (-e) civilizačná(-é) paradygma(-y). Takéto eseje vzbudzujú nádej, že budú nové otázky a nové odpovede aj na staré otázky. Obávam sa však, že nie sme uprostred krízy ale riadeného transformačného projektu fašizujúcej oligarchie, so stále jasnejšími kontúrami sociálneho inžinierstva, demografickými cieľmi a inštitucionálizáciou globálneho fašizmu s rasovou nadradenosťou, pauperizáciou a postupným vyhladzovaním ostatných rás a národov.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
11. október 2012, 04:06
"Je taketo nieco vobec realizovatelne?" Jan Peter

**********************

Prečo by nemalo byť realizovateľné? Funguje to veľmi dobre v Baskitsku, v Latinskej Amerike, dokonca v obmedzenej miere tao fungovalo aj u nás v baťovských podnikoch. Takže máme aj domácu tradíciu! Navyše chcela by som vidieť tú politickú stranu, ktorá by chcela zoštátniť, alebo predať západnemu buržujovi súkromný zamestnanecký podnik!

To by neboli treba žiadne ľudové milície, ale každý spoluvlastník by vyberal "s pod postele" kalašnikov a bránil by si svoj majetok ako svoj vlastný zároveň zdroj obživy!!!

To by som chela vidieť takého Mikloša, či by si dovolil predať takýto participatívny coop, resp. zamestnaneckú a.s. západnym buržujom??? To by si robili veľkoburžuji prevolebné mítingy, tak jedine v protiatómových bunkroch!!!

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
11. október 2012, 04:52
"Inga je vedľa, vo svojej konkrétnosti, pretože fungovať v budúcnosti bude iba to, čo má základ fungujúci, alebo to fungujúce vznikne po zmene produktivity práce, ktorá zmení základ na ktorom to všetko fungujúce funguje. A ten základ na ktorom všetko doteraz fungovalo / kapitál / je možné nahradiť programom, ktorý mení unifikovaný stroj tovar počítač na stroj individuálny." Jozef Gazarek

***********************

Môžete byť konkrétny v čom som vedľa? Predpokladám, že považujete štátno-kapitalistické (štátne komunistické) vlastníctvo za efektívnejšie a spravodlivejšie ako participatívno kooperatívne, zamestnanecko akciove na LV pracujúcich v konkrétných firmách?

Vyvediem vás z omylu!

Zoberte si len samotné rozkrádanie štátneho majetku. V komunizme (reálsocializmus) platilo, kto nekradol okrádal vlastnú rodinu! Asi tak prečo?

Lebo komunisti okradali jeho, a ako de facto vlastníci výrobných (štátnych) prostriedkov na ňom parazitila a vykorisťovali ho!!!Takže si bral len z toho o čo bol okradnutý a najmä, čo svojou povinnou nadprácou vyprodukoval a nebolo mu to vôbec vyplatené! Ale parazitili na jeho nadpráci nepracujúci hegemonistickí komunisti !!!!

Ak je niečo spoločensko-súkromné (má konkrétných spoluvlastníkov) nie neosobný štát (s hegemonistickými mafiámi v pozadí)! Preto je štát zlým vlastníkom, lebo nemá konkrétne a osobne zodpovedných spoluvlatníkov.Baťom povedané" "Zodpovedňať všetkých za všetko je zodpovednosťou nikoho za nič"!

Myslíte si, že sa v kooperatívach, alebo hoc aj baťovských a.s. kradlo? Ani náhodou, lebo každý dával pozor na toho druhého, lebo ak by iný ukradol z participatívného spoluvlastníctva, tak by okradol aj jeho! Ak ukradol niekto zo štátneho, tak v podstate len zlodej okradol druheho zlodeja (komunistov), ktorý zoštátnením okradli všetkých vrátane proletárov,(nielen buržujov)!!!

Nebudú sa vám tieto slova vôbec páčiť, ale je to tak!

Na túto otázku mi absolútne žiaden komunista, či exkomunista nedokázal zodpovedať:

KDE BOLI ZAŠITÉ ĽUDOVÉ MILÍCIE v novembri 1989???

Keď nebránili komunistický (štátno-kapitalistický) zoštátnený majetok? Veď KSČ mala viac ako 2 milióny členov v ČSSR. Dva milióny milicionárov by hravo zahnalo z Václavského námestia do Vlatavy tých 100.000 demonštrantov!

Ja odpoveď poznám (imanentne vyplýva z vyššie mnou uvedeného), ale neviem či vy ju dokážete ako verný člen strany (KSS) zformulovať?

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
11. október 2012, 05:05
V čom je tá podľa vás brilantnosť?

Skúste to konkretizovať.

Veď najzákladnejšie som skritizovala v svojom úvodnom príspevku!

"Neviem o akej zlatej ére socialneho štátu a plnej zamestnanosti píšete? O tej v tzv. reálsocialistických krajinách, kde nerobili len disidenti a tzv. slobodní umelci v komunistickom štátnom kapitalizme. Alebo tom v severských štátoch, kde bola nezamestnanosť 2-3% takže ani Švédi, čí Dáni nikdy nedosiahli plnú zamestnanosť! !

Pokiaľ sociálny štát nie je len prestupnou stanicou k egalitárnemu socializmu, tak je to len obyčajná habaďura na proletariát a prekariát, aby otupili revolučnosť vykorisťovaných más buržuji a udržiavali metódou medu a biča pod kontrólou revolučnosť odborov!!!

Dodám, že sa jedná o konzervatívny sociálny štát, ktorý je len pokračovaním Bismarkovho pseudosociálneho štátu v nových podmienkach kapitalizmu!!!(prečítajte si aspoň 60 stranu Blahovej knihy Spať k Marxovi?)

Takže okrem relatívne sa zvyšujúcej úrovne strednej triedy sa takmer nič zásadne nedeje! Proletariát a prekariát je naďalej vykorisťovaný vlastníkmi výrobných prostriedkov, ktorí bohatnú na ich nezaplatenej praci!!!

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
11. október 2012, 05:07
Dodám, že sa jedná o konzervatívny sociálny štát, ktorý je len pokračovaním Bismarkovho pseudosociálneho štátu v nových podmienkach kapitalizmu!!!(prečítajte si aspoň 62 stranu Blahovej knihy Späť k Marxovi?)
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
11. október 2012, 05:37
Marx videl budúcnosť v združenej práci konanej v družstevníctve / v kooperácii / a pod politickou kontrolou triedy, ktorá ovláda príslušnú produktivitu práce a tá trieda je proletariát a výroba už nie je kapitalisticky spoločenská ale socialisticky zospoločenštená, a to všetko v jednej krajine, z ktorých všetkých sa spája proletarát sveta, takže výrobné vlastníctvo socializmu u nás bolo a bude vlastenecky národné." Pán Gazarek

***************************

Marx v podstate urobil len to, že starý praslovanské občinové hopodárenie pretransformoval na celú súpoločnosť.

Zopakujem: Staroslovanské občinové hospodárstvo fungovalo tak, že všetci slovanskí sedliaci robili na obecnom! Potom sa plody práce navozili do obecnej stodoly! Odtiaľ starešina s rodinnou družinou podľa jeho svojvôle rozdeľoval spoločne vyprodukovné výrobky. Takže kľúč bol výslovne egoistický! Pretože najvoac si nechal pre seba a vlastnú rodinu! Potom zabezpečil svoju družinu, ktorá mu zabezpečovala moc a postavenie a nakoniec rozdal, čo zvýšilo tým, čo to vyprodukovali vlastnou prácou! (samozrejme len toľko, aby zostalo pre ďalšiu sejbu a starešinové "obecné" kone) Vy takémuto spôsobu redistribúcie hovoríte nejaká spravodlivosť? Ja rozhodnie nie. Zdanlivo to bolo spravodlivé len pre nepracujúceho starešinu, jeho rodinu a družinu? ale bolo to obyčajné otrokárstvo pre obyčajných sedliakov pracujúcich na obecnom! Takže Marx len starešinu s rodinou nahradil hegemonistickým komunistickým politbyrom! Družinu nahradil štátnou a verejnou bezpečnosťou, prokuratúrou a súdmi. Ale principiálne sa pre makajúcich sediakov na obecnom nič nezmenilo! Rovnako ako pre makajúcich proletárov na štátnom bez výrobných prostriedkov a rozhodovacích právomoci ako s nadproduktom spravodlivo naložiť!

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
11. október 2012, 05:53
Mal som na mysli, kde vezmeme take podniky? Montazne dielne su nanic bez vyrobneho programu.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
11. október 2012, 05:58
"velmi casto direktivna distribucia v mene blaha ludi zlyhavala. stacilo citat viac ako to, co prinasalo CNN alebo blisty :) ale taketo vysvetlenie sa nehodi do kramu nasich laviciarov, tak sa musi tvrdit, ze to je dielko imperialistickych satanasov. pricom je samozrejme, ze niektori z nich by velmi radi mali taku moc takto posuvat narody hore dole. ako napriklad mali komunisticki imperialisti v 20. storoci." jednokto

***********************

S tou direktívnou redistribúcoiu žiaľ máte pravdu! Čo mal lýbijskí ľud z Kaddáfiovských palácou? Také isté ho*** ako ak makajúci sedliak zo starešinových jazdeckých koní, ktoré musel svojou pracou živiť (pozrite príspevky nižšie) Nakoniec aj hladomor na Ukraine bol zavinený centrálnou distribúciou Stalinovej mašinérie!

Centrálne redistribúcia je nespravodlivá, lebo tak dochádza k najväčším nespravodlivosťam a rozkrádaniu!

Na druhej strane ľavičiari majú pravdu v tom, že USA Francúzko, VB, a ostatné arabské skorumpované buržoázne bandy sa chceli dostať k ložiskám ropy v Lýbií, lebo končili koncesionárské zmluvy a Kaddafy ich nechcel predĺžiť západu, lebo mal iných kunčaftov najmä z Číny a Indie!

Putin to nakoniec jasne povedal v tom zmysle, že rozmach nadnárodného kapitalizmu je zrovnateľný s Hitlerovým Nemeckom! Kde prepadnutie 1. ČSR je podobné s napadnuitím a zničením Lýbie a nátlaky a budúce prepadnutie Sýrie je podobné s napadnutím Poľska a začiatkom II. Svetovej vojny!

Obrázok používateľa Anonymný
#7
(neuvedené)
13. október 2012, 05:32
Uff...prirovnať socializmus tak ako sme ho poznali k feudalizmu... no neviem... A teraz poďme k veci. Všetci sa a nielen v tejto debate, ako čert svätenej vode vyhýbajú problematike vlastníctva a tu je práve, ako sa hovorí pes zakopaný. Pretože čo iné bola tzv. nežná revolúcia než vlastnícky prevrat, tak ako ním bol aj február 1948. Tým, ktorí stáli v pozadí desaťročia trvajúceho úsilia o zbúranie socializmu išlo čerta starého o nejakú demokraciu, či slobodu. Išlo im o majetok, čo koniec koncov jasne ukázali nasledujúce roky. Diskutovať o tom aká má byť budúca spoločnosť, povedzme budúca Európa, znamená diskutovať o budúcich formách vlastníctva a hlavne o tom, ktorá forma vlastníctva má byť dominantným determinantom medziľudských a spoločenských vzťahov.Po skúsenostiach, ktoré máme sa zdá, že nestačí skúmať a riešiť len protirečenie súkromného a spoločenského vlastníctva, pretože spoločenské vlastníctvo je rovnako protirečivý jav ako súkromné vlastníctvo. Pretože, ako upozornil už Marx, nastolením spoločenského vlastníctva sa vykorisťovateľská podstata spoločnosti nemení, dodajme, že naopak - zovšeobecňuje sa. Spoločnosť sa stáva všeobecným kapitalistom a jej príslušník - proletárom. A aby toho nebolo dosť, každý člen spoločnosti je súčasne úplným a nedeliteľným vlastníkom všetkého čo spadá pod spoločenské vlastníctvo, aj tým čo z toho nevlastní nič. Tento stav je pritom navonok personifikovaný cez celú sieť inštitúcii, ktoré stoja voči človeku ako jemu odcudzené a nepriateľské.Nebolo preto až tak ťažké zlákať ľudí, aby sa proti takému stavu vzbúrili a nahovoriť ich na najabsurdnejšiu revolúciu v ľudskej histórii . keď ľudia revolučným vystúpením nastolili režim, ktorý ich zbavil politickej moci, majetku , aby tento rozdal vcelku náhodilým ľuďom - príbuzným, kamarátom, frajerkám atď. prípadne rozpredal hlboko pod cenu do zahraničia. No... musím končiť ešte sa však určite k tejto téme vrátim.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
13. október 2012, 07:43
Prečo by som sa mal nechať nanútiť do absurdity: analyzovať analýzu...? Som rád, že autor pracuje s obdobnými premisami a varuje pred podobnými rizikami, ako ich vnímam ja. A oponentom ponecháva nezaujímavý priestor, v ktorom lapajú po dychu ako ryby na súši, že Inga. V čom Vám mám oponovať? Iba diagnostikovať dychotómiu: ste na strane proletariátu a súčasne tendenčne brízgate na systém, ktorý aspoň formálne ( ale v mnohom aj reálne) zlepšil jeho postavenie. Vy ste si skutočne istá, že si proletári po prevrate polepšili?... Zaujímavejší je apel AA. Určite dišputy o marginálnych otázkach sú atraktívnejšie pre väčšinu diskutérov, lebo oportunizmus je možné vydávať aj za loajalitu, aj za kritickú reflexiu. Okrajové otázky nevyžadujú toľkú precíznosť a kompetenciu pre diskusiu a naviac kľúčové otázky vyostrujú civilizačné napätia v spoločnosti. Vidím mnoho zaujímavého v diskusii o vlastníctve: napr. informačná spoločnosť ( informácia ako hodnota) otvára diskusiu o výlučnosti vlastníctva. A fungovanie ekonomiky s nekrytými ( falošnými) peniazmi spolu s tým, že veľká časť vlastníctva dostáva podobu rôznych cenných papierov a finančných derivátov ( invalidných potvrdeniek) legitimuje polemiku o funkcií vlastníctva v systéme...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
13. október 2012, 08:50
"...pretože spoločenské vlastníctvo je rovnako protirečivý jav ako súkromné vlastníctvo. Pretože, ako upozornil už Marx, nastolením spoločenského vlastníctva sa vykorisťovateľská podstata spoločnosti nemení, dodajme, že naopak - zovšeobecňuje sa. Spoločnosť sa stáva všeobecným kapitalistom a jej príslušník - proletárom. Anton Antaš

********************

Výborne ste vystihli podstatu. Pokiaľ sa diametrálne nezmenia vlastnícke vzťahy v prospech proletariátu a prekariátu, tak je to len kozmetický, či populisticky bonmot na zneužitie námezdných pracujúcich na egoistické politické ciele novej oligarchie, ktorá sa derie k moci, ale nemá dostatočnú silu, aby ju uchopila ahlôavne si ju dlhodobo udržala!

Dnes som počúvala v SRo dvoch rumcajzov - Freša a Kaliňáka, ktorí sa snažili hovoriť o tom ako riešiť cigánsku otázku? Samozrejme nedozvedela som sa vôbec nič,okrem toho, že Frešo okopával cigánov 4 roky na karate. A od Kaliňáka len to, že sociálne dávky budú podmienené slušným správaním!

Tak to je jedno pravicové (ne)riešenie horšie ako druhé!

Ani jedneho buržujovi ani vo sne nenapadne, že problém cigánskej otázky je podmienený vlastníckymi vzťahmi!

V podstate spočíva v tom, že cigánom bola zrušená práca v lesoch, poľnohospodárstve a komunálnych službách, kde in v pohode stačil vodičský preukaz a nejaká tá povinná učňovka!

Vytvárať tzv. "čiernu (cigánskou) inteligenciu" je úplne rovnaká sprostosť ako vytvoriť umelú smerácku inteligenciu!

Čo sa zmení? Vôbec nič! Dostanú maturitné vysvedčenia a VŠ diplomy a hlupáci zostanú naďalej!!!

Len sa zdegraduje úroveň vzdelania II. stupňa VŠ na úroveň maturity za socializmu.

Inými slovami pokúpené smerácké doktoráty a iným pochybným spôsobom získané VŠ diplomy nič neznamenájú ak za tým nie sú vedomosti a schopnosti!!! Potom je im dobrý na eliminovanioe Kotlebu a spol. aj Matovič s Pollákom!

Takže tu vôbec nejde o riešenie cigánskej otázky, či skôr bureržoáziou vytvoreného cigánského problému, ale o to, aby sa udržal sociálny zmier utláčaných najbiednejších cigánov! Nakoniec

Kaliňak sa jednoznačne vyjadril, že mu ide o podrobenie si Cigánov a udržanie sociálneho zmieru a nie o výrazne zlepšenie ich postavenia!!!

Nakoniec s takto získaným diplomom aj tak cigána nikto nezamestná, takže len štát z našich daní vyhodí desaťtisíce eur dolu Dunajom, Hronom, Váhom (podľa toho kde tá univerzita bude stáť)!!!

Takže to s tzv. čienou (cigánskou) intelegenciou dopadne rovnako ako s Mečiarovou kapitálotvornou vrstvou! Tá dostala za nič výrobné prostriedky a ten rozkradla a zdefraudovala! Smerácki doktoranti dostali za nič diplomy a defraudujú celú spoločnosť!

Načo je niekomu "farebnému" vzdelanie, ak ho nikto nezamestná a vlastný kapitál nemá a ani ho nikdy mať nebude! Je to obyčajná Matovičovsko/Pollákovská magorina!

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
14. október 2012, 14:57
Naozaj myslite, ze romovia su az taky hlupi? Nie su, cast z nich ma vysoke skoly ukoncene uz teraz. Suhlasim vsak, ze pozitivna diskriminacia vo vzdelani im nijako nepomoze, prave naopak... Nabuduce si skuste svoj prispevok napisat na papier a potom po nejakej tej hodinke si ho precitat znova, mate tam privela zbytocnych emocii.
Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
15. október 2012, 02:55
Pekný článok. Avšak chtiac-nechtiac musím konštatovať, že "skutek utek". Dovoľte mi otázku. Ako nazvete režim/zriadenie, v ktorom ľudia na sklonku života, ktorí celý svoj život pracovali a platili, vychovali deti a vzdelávali sa, nemajú dneska na základné potreby prežitia ako je bývanie, kvalitná potrava, zdravotná starostlivosť a v neposlednom rade dôchodok a ďalšie. V ktorom mladí ľudia nemajú plat na to, aby zaplatili nájomné a o zakladaní rodín už ani nehovorím. Ako nazvete takýto paškvil, v ktorom štát dáva náhradné byty istým "spoluobčanom", ktorí celý život nepracovali, nemajú nájomné zmluvy, zničili cudzí majetok, svojim konaním narušili statiku paneláka (cudzí majetok) až k nútenej demolácii (ako príklad pravdy Luník 9 v Košiciach) a tým ohrozovali na zdravý a životoch nie len sami seba ale aj svojich "spoluobčanov" a okoloidúcich spoluobčanov, ktorí svojim správaním dlhodobo parazitujú na svojich poctivo pracujúcich spoluobčanoch. Vážený pán poslanec, ako nazvete tento paškvil, ktorý na druhej strane v rovnakom čase zákonom bez náhrady zrušíl poctivým občanom ich platné nájomné zmluvy len preto, aby pomohol "vlastníkom" a nájomníci sa dostávajú na ulicu s komentárom od štátnej moci, že koncept zákona je v poriadku!? Ako nazvete tento paškvil, ktorý sa prizerá na to, ako 80 ročného človeka vyhadzuje "vlastník" na ulicu a tento paškvil pre toho starca nehne prstom a odkáže mu, že sa má súdiť!? Ako nazvete tento paškvil, ktorý aj s odporcami predošlého režimu nakladá obdobne? Po celoživotnej práci na ulicu. Ako nazvete tento paškvil, keď sa on nestará o to, aby ľudia mali slušnú prácu, bývanie, aby dôstojne žili, aby bol v plnom rozsahu naplnený čl. 36 ústavy SR? Ako nazvete tento porevolučný paškvil, ktorý sa zbavil všetkého majetku, ktorý všetku svoju bezohľadnosť a neschopnosť ospravedlňuje tým, že "nie sú peniaze", ktoré produkujú komerčné banky z ničoho a ktoré tento paškvil "reguluje"? Ako nazvete tento paśkvil, ktorý sa nestará o demografický vývoj vlastného obyvateľstva a tým podporuje jeho gradáciu až k nenávratnému zlom? Ako nazvete paškvil, v ktorom vládny činitelia verejne opakovane vyhlasujú a dokazujú, že štát je neschopný vlastník (rozumej toto hovoria oni sami o sebe, lebo oni sú tým štátom) a napriek tomu ostávajú na svojich miestach a "bačujú" so štátnym od 10-tich k 0-le. Dalo by sa oveľa, oveľa viacej písať. Posledná otázka. Podľa vašich slov máte na starosti európske záležitosti. Podľa vašich slov, sa ľudia, ktorým tento paškvil zrušil zákonom bez náhrady platné nájomné zmluvy v reštituovaných domoch a bytoch, nemajú obracať na vás, ale majú sa obrátiť na niekoho iného, lebo vy máte na starosti európske záležitosti. Myslíte si, že bývanie a spravodlivosť a všetko toto, čo som tu napísal, nie sú európske záležitosti????? Očakávam vašu odpoveď. Ako nazvete tento paškvil a ako chcete pomôcť ľuďom na sklonku ich poctivého života, ktorým štát bez náhrady zákonom zrušil (štát vstúpil do občiansko-zmluvných vzťahov a dopustil sa tým porušenia zákonov a ústavy SR) ich platné nájomné zmluvy a užívacie práva na konkrétne byty? Navyše štát skúma majetok bezúhonných poctivo pracujúcich a riadne platiacich občanov a ich rodín len preto, že ich do tejto neutešenej situácie dostal svojim vlastným konaním, aby im oznámil, že im nedá náhradné byty. "Spoluobčanom" ich však dá, aj napriek tomu, že nepracujú, neplatia, ničia cudzí majetok a strpčujú spoluobčanov život (Malacky a iné lokality SR). Ako nazvete paškvil, ktorý jedným občan zákonom umožní si odkúpiť byty, v ktorých bývali celý svoj život a iným bez náhrady zruší ich platné nájomné zmluvy na dobu neurčitú a vyženie ich na ulicu?

Stránky

Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama