Tragický koniec Vladimíra Clementisa
Spoločným znakom u väčšiny odsúdených a popravených ľavicových politikov bola obžaloba z nepriateľstva voči Sovietskemu zväzu v predchádzajúcich rokoch alebo desaťročiach. „Nepriateľstvo“ z minulosti sa „dopĺňalo“ o nové skutky z prítomnosti a posudzovalo sa už nie ako politická chyba, ale trestný čin. Takýto osud postihol interbrigadistov, príslušníkov odboja, tzv. buržoáznych nacionalistov, „titoistov“ a iných. Do podozrenia sa dostali funkcionári komunistických strán, ktorých zámerne zaradili do vyššie uvedených skupín. Obvinenia zo zrady, špionáže a sprisahania boli argumentom pre verejnosť na zakrytie skutočných príčin represií.
Skutočné príčiny politických represií s tragickými koncami treba v štátoch strednej a juhovýchodnej Európy hľadať v nastoľovaní režimov sovietskeho typu. Tieto režimy sa mali čo najviac priblížiť sovietskemu režimu, ktorý sa vytvoril v 30. rokoch. Približovanie sa týkalo všetkých oblastí života: od premien hospodársko-sociálnej štruktúry, industrializácie zameranej na budovanie ťažkého priemyslu, ovládnutie spoločnosti komunistickou stranou a jej ideológiou a ďalšie. Zásadné zmeny sa uskutočnili v spôsoboch a metódach vlády v porovnaní nielen s medzivojnovým, ale aj krátkym povojnovým obdobím. Monopolom moci komunistickej strany sa vytvárala nová mocenská elita v podobe stranícko-štátnej nomenklatúry, t. j. zoznamu funkcií a kritérií na ich obsadzovanie. V rámci nomenklatúry sa presadil nový typ pracovníka, u ktorého dominoval princíp „vernosti ideálom“ a poslušnosť k vyšším hierarchickým stupňom. Profesionálna zdatnosť a odborná pripravenosť ustupovali do pozadia. Režim sovietskeho typu z politických lídrov vytvoril bezvýhradných vykonávateľov sovietskej strategickej línie. Z týchto príčin sa po prevrate roku 1948 uskutočnila rozsiahla výmena kádrov. V jej prvej fáze zo štátnej správy, armády, bezpečnosti a verejného sektora museli odísť osoby späté s nekomunistickými stranami, alebo z iných dôvodov neprijateľných pre nový režim. V druhej fáze sa uskutočnila rozsiahla výmena kádrov v komunistickej strane. Výmena kádrov na vedúcich postoch sa uskutočnila aj pomocou represií a politického teroru. Vnútrostranícke represie spôsobili to, že v stranícko-štátnej nomenklatúre sa presadili ľavicovo-radikálne sily, ktoré sa stali hlavnou zárukou, a súčasne aj vykonávateľmi sovietskych zámerov. Inak povedané, politický teror a represie vtlačili novú podobu aj vládnucej komunistickej strane. Perzekúcie, represie a politický teror sa stali imanentnou súčasťou fungovania komunistického režimu v Československu.
Represie vnútri komunistických strán strednej a juhovýchodnej Európy mali mnohé spoločné znaky. Nasvedčujú tomu predovšetkým veľké súdne politické procesy, ktoré sa uskutočnili v rokoch 1949 - 1954. Procesy s T. Kostovom v Bulharsku, L. Rajkom v Maďarsku a proces s R. Slánským, v ktorom bol odsúdený aj V. Clementis, ukazujú na výrazný podiel sovietskych poradcov pri vytyčovaní hlavného smeru obžaloby. Správy sovietskych poradcov o priebehu vyšetrovania boli posielané ministrovi štátnej bezpečnosti Sovietskeho zväzu a prostredníctvom neho sa dostávali Stalinovi. Stalin svoje rozhodnutia tlmočil komunistickým lídrom priamo alebo cez rôznych vyslancov. Odporúčania Stalina boli bezvýhradne prijímané a realizované v podobe politických rozhodnutí straníckych orgánov v štáte, kde politický proces prebiehal. „Argumentáciu“ pre obžalobu v zmysle vytýčeného hlavného smeru sovietskymi poradcami poskytli domáci funkcionári. Vnútrostranícke zápasy medzi funkcionármi komunistických strán sa stáli arénou na odstránenie jednej časti oponentov alebo protivníkov. Rozhovory komunistických funkcionárov v štátoch strednej a juhovýchodnej Európy so sovietskymi diplomatmi, pracovníkmi Informbyra a sovietskymi politikmi poskytujú veľké množstvo faktov o vnútrostraníckych rozporoch v jednotlivých krajinách. Poznatky z rozhovorov sovietska strana využívala na aktuálne dopĺňanie charakteristík funkcionárov komunistických strán a využívala ich podľa svojich zámerov. Na zhromažďovaní „dôkazov“ sa podieľala štátna bezpečnosť. V rámci jej zložiek vznikli osobitné oddelenia na zhromažďovanie dôkazov proti komunistickým funkcionárom so zámerom kriminalizovať sledovanú osobu. Okrem toho štátna bezpečnosť viedla vyšetrovania a zostavovala protokoly z výsluchov s použitím fyzického a psychického násilia. Justícia „dôkazy“ o vine obžalovaných v plnej miere akceptovala a vynášala rozsudky dopredu schválené v sekretariátoch komunistických strán.
V takýchto súvislostiach sa pripravoval aj proces s V. Clementisom, právnikom a intelektuálom, ktorý sa už v medzivojnovom období angažoval v ľavicovom a komunistickom hnutí na Slovensku. Dvakrát navštívil Sovietsky zväz (1929, 1930) a bol propagátorom poznatkov o Sovietskom zväze aj cez spoločnosť, ktorú založil na Slovensku. V roku 1939 odišiel do exilu vo Francúzsku spolu s ďalšími funkcionármi Komunistickej strany Československa. Vo Francúzsku V. Clementisa zastihli dramatické udalosti, predohry druhej svetovej vojny a jej začiatok. Postoje k podpísaniu nemecko-sovietskeho paktu v auguste 1939, zániku Poľska a sovietsko-fínskej vojne, hlboko poznačili jeho ďalší osud. Nakoniec postoje k udalostiam z rokov 1939 - 1940 viedli k tragickému koncu jeho života v roku 1952.
V. Clementis sa kriticky vyjadril k stalinskej zahraničnej politike pred členmi zahraničného vedenia V. Širokým, B. Köhlerom a J. Švermom vo Francúzsku. Názory V. Clementisa na nemecko-sovietsky pakt a ďalšie udalosti zhrnul B. Köhler do stručnej správy, ktorú odovzdal K. Gottwaldovi v Moskve.[1] V správe sa uvádzalo, že V. Clementis vo Francúzsku neobhajoval politiku strany a ZSSR, ale staval sa k nej záporne. B. Köhler v piatich bodoch popisuje názory V. Clementisa, ktoré sa odlišovali od názorov vedenia KSČ. Na prvom mieste uvádzal odmietnutie nemecko-sovietskeho paktu a následnú obhajobu paktu ministrom zahraničných vecí V. Molotovom. Prejavy V. Molotova označil V. Clementis za „najhlúpejšie a najsprostejšie reči“. Vládu ZSSR označil za „zodpovednú, že nedošlo k uzavretiu dohody Londýn - Paríž - Moskva“ (proti nacizmu, pozn. M. Š.). A celú politiku ZSSR označil za „zradu medzinárodného robotníckeho hnutia a Československa. Zrada viedla k zničeniu demokracie Francúzska“. V. Clementis zotrval na svojom stanovisku postojmi k obsadeniu Poľska, ktoré označil za „nemožný čin Rusov“ a sovietsko-fínsku vojnu označil ako „nemožnú politiku ZSSR“. V treťom bode správy B. Köhler uvádzal, že V. Clementis bez súhlasu (zahraničného vedenia KSČ - pozn. M. Š.) rokoval so Š. Osuským a H. Ripkom.[2] Ďalej B. Köhler spochybnil prepustenie V. Clementisa z internačného tábora vo Francúzsku. Uviedol, že Köhlerovi Francúzi navrhli prepustenie pod podmienkou podpísania vyhlásenia odsudzujúceho nemecko-sovietsky pakt, tak ako urobil V. Clemetis. V nasledujúcich dvoch bodoch správy sa V. Clementisovi vyčítalo, že sa neangažoval ako komunista v intenciách oficiálnych názorov vedenia KSČ.
Neverejný, ale kritický postoj k nemecko-sovietskemu paktu a udalostiam, ktoré nasledovali, vyjadril V. Clementis v úzkom kruhu členov zahraničného vedenia KSČ s V. Širokým, B. Köhlerom a J. Švermom. Kritika sovietskej zahraničnej politiky bola dôvodom vylúčenia V. Clementisa z radov KSČ v roku 1939. Clementisove názory vyvierali z jeho demokratického názoru a presvedčenia, že agresorom v Európe je nacistické Nemecko a nie Francúzsko a Veľká Británia, ako to vyjadril po podpísaní paktu minister zahraničných vecí ZSSR V. Molotov. J. Stalin v októbri 1939 označil Francúzsko a Veľkú Britániu za agresorov a hitlerovské Nemecko za brániaci sa štát. V podobnom duchu sa Stalin vyjadril pred vedením Komunistickej Internacionály, ktorému vysvetľoval, že vojnu vedú imperialistické štáty. Poľsko bolo podľa Stalina fašistickým štátom bez budúcnosti. Delenie sveta na fašistické a demokratické je vývojom prekonané a koncepcia Internacionály založená na tom, že fašizmus je hlavným zdrojom agresie, musí byť prepracovaná.[3] Uprednostnenie veľmocenských záujmov Stalina pred kolektívnou bezpečnosťou postavilo komunistické a ľavicové strany do zložitých situácií izolácie od ostatných demokratických a protinacistických síl.
Obdobie druhej svetovej vojny V. Clementis prežil v Londýne. Spolupracoval s exilovou vládou E. Beneša, v ktorej bol členom Právnej rady. Ako vedúci slovenského vysielania BBC sa angažoval v rozhlase ako redaktor a publicista v „odkazoch domov“. Po návrate z exilu V. Clementis urobil sebakritiku za svoje postoje v roku 1939, najprv ústne pred V. Širokým a V. Kopeckým v Košiciach a Predsedníctvu ÚV KSČ poslal sebakritiku aj písomne. Sebakritika bola podmienkou navrátenia jeho členstva v KSČ. A členstvo v KSČ bolo nutné, aby bol menovaný za štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí. Túto funkciu zastával do smrti ministra Jana Masaryka. Po jeho smrti v marci 1948 bol menovaný za ministra zahraničných vecí.
Zdalo sa, že aj epizóda kritiky stalinskej politiky v roku 1939 upadla do zabudnutia. O tom sa V. Clementis uisťoval aj Stalinovým prejavom 9. 2. 1946, v ktorom uviedol, že svetová vojna proti mocnostiam Osi mala od začiatku povahu vojny antifašistickej a oslobodeneckej. Stalin tým fakticky odmietol názory o imperialistickej politike Francúzska a Veľkej Británie v roku 1939. Okrem toho sa V. Clementis domnieval, že svoje názory prezentoval ako pochybnosti o správnosti sovietskej politiky v úzkom kruhu funkcionárov a každý komunista môže jasne vyjadriť svoje osobné názory. Koniec 40. rokov ukázal, že V. Clementis sa mýlil.
Dôležitým medzníkom obratu v politike ZSSR bolo založenie Informbyra v septembri 1947. Predchádzajúci súhlas Stalina s účasťou komunistov v koaličných vládach sa zmenil na kritiku koaličného partnerstva a jednoznačnú orientáciu kopírovania sovietskeho modelu. Na začiatku roku 1948 boli v ideologickom oddelení ÚV VKS(b) vypracované dokumenty s kritikou tzv. národných alebo špecifických ciest k socializmu. Medzi kritizovanými bola aj Komunistická strana Československa a jej najvyšší predstavitelia, hoci menovite neboli spomenutí. S novým kurzom sovietskej politiky sa menil aj vzťah k tým funkcionárom komunistickej strany a štátu, ktorí boli účastníkmi západného odboja a v koaličných vládach Národného alebo Vlasteneckého frontu zastávali významné posty.
S formovaním sovietskeho bloku štátov strednej a juhovýchodnej Európy sa menila aj politika k porazeným štátom v druhej svetovej vojne. Maďarskí komunisti na prvom zasadaní Informbyra v roku 1947, povzbudení víťazstvom v parlamentných voľbách, obvinili československých predstaviteľov z nacionalizmu a šovinizmu v súvislosti s postavením maďarskej menšiny na Slovensku.[4] Maďarskí predstavitelia rétorikou v intenciách hlavného referátu Ždanova o jednotnom protiimperialistickom fronte sa postavili do úlohy popredného bojovníka proti imperializmu. Ostrá polemika medzi maďarskou a československou delegáciou o otázke maďarskej menšiny na zasadaní Informbyra mala svoje pokračovanie v rokoch 1948 - 1949 v podobe sťažnosti maďarskej strany sovietskemu vedeniu. Popredný maďarský predstaviteľ J. Révay v rozhovore so Suslovom 20. mája 1948 navrhol, aby sa zasadanie Informbyra v roku 1948 zaoberalo vzťahmi medzi Československou a Maďarskou komunistickou stranou. V. Clementis vo funkcii štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí v rokoch 1945 - 1948 presadzoval a obhajoval československé štátne a slovenské národné záujmy. V súvislosti s postavením maďarskej menšiny na Slovensku sa zasadzoval za vládny program, v rokovaniach s maďarskou vládou za plnenie československo-maďarských dohôd. Maďarské vládne kruhy ho často kritizovali za jeho postoje pri výmene obyvateľstva medzi oboma štátmi a počas parížskej mierovej konferencie. Po víťazstve maďarských komunistov v parlamentných voľbách prevzali štafetu kritiky československej politiky voči maďarskej menšine na Slovensku maďarskí komunisti, osobitne ich líder M. Rákosi. Ťaženie proti čs. predstaviteľom pokračovalo so zmenenou argumentáciou. M. Rákosi cieľavedome inicioval nedôveru sovietskeho vedenia k straníckym a štátnym predstaviteľom Československa. Mnohí z tých, ktorí sa v rokoch 1945 - 1949 nejakým spôsobom podieľali na štátnej politike pri riešení postavenia maďarskej menšiny na Slovensku boli odsúdení v politických súdnych procesoch na vysoké tresty, a dokonca aj trest smrti (napríklad G. Husák, L. Novomeský, D. Okáli, J. Horváth, V. Clementis).
Príčiny tohto javu treba hľadať aj v zmene čs. štátnej politiky k maďarskej menšine po prevrate vo februári 1948. Československo pristúpilo k občianskemu zrovnoprávneniu občanov maďarskej národnosti a zákonom z 25. 10. 1948 im bolo vrátené čs. štátne občianstvo, ktoré stratili v roku 1945. Nasledovali ďalšie opatrenia k plnému občianskemu zrovnoprávneniu osôb maďarskej národnosti. So zrovnoprávnením sa súčasne objavili kritické názory u časti komunistických funkcionárov (V. Široký, J. Ďuriš a ďalší), že československá štátna politika voči maďarskej menšine bola po vojne nesprávna, dokonca nacionalistická a šovinistická.
Druhé zasadanie Informbyra v roku 1948 kritikou juhoslovanských komunistov dalo podnet k ťaženiu proti nacionalizmu v komunistických stranách sovietskeho bloku. Boj proti „nacionalistom a titoistom“ sa začal približne v rovnakom čase, ako Československo pristúpilo politickými rozhodnutiami a právnymi aktmi k občianskemu zrovnoprávneniu maďarskej menšiny. Preto aj hľadanie „buržoáznych nacionalistov“ najprv smerovalo do radov funkcionárov Komunistickej strany Slovenska spätých s riešením národnostnej problematiky v predchádzajúcich rokoch. Koncom roka 1948 začala štátna bezpečnosť zhromažďovať kompromitujúce materiály proti vedúcim slovenským komunistickým funkcionárom - V. Clementisovi, G. Husákovi, L. Novomeskému a iným. Zdrojom informácií o buržoáznych nacionalistoch boli výpovede zatknutých osôb v roku 1948. Neslávnu úlohu zohrala v dodávaní informácií zatknutá slovenská novinárka V. Hložková a neskôr E. Löbl, V. Nový a iní. K. Gottwald v roku 1949 odmietol pokusy J. Ďuriša a V. Kopeckého riešiť otázku slovenských buržoáznych nacionalistov odvolaním z funkcie ministra zahraničných vecí V. Clementisa a predsedu Zboru povereníkov G. Husáka. Postoj Gottwalda vyjadril J. Ďuriš na jar 1951 pred sovietskym veľvyslancom v Prahe takto: „Na predsedníctve ÚV KSČ Gottwald oznámil, že otázka Clementisa a Husáka sa posudzuje poslednýkrát. Obrátil sa na Širokého a jemu priamo postavil otázku, či existuje buržoázny nacionalizmus na Slovensku. Široký odpovedal záporne. Gottwald zopakoval otázku a Široký aj druhýkrát odpovedal, že neexistuje.“ [5] Týmto spôsobom sa odvolanie Clementisa a Husáka oddialilo, ale neriešilo definitívne, ako požadoval Gottwald na predsedníctve ÚV KSČ.
Dôležitým nástrojom, pomocou ktorého si Moskva zabezpečovala účasť na vytváraní režimov sovietskeho typu, bola činnosť sovietskych poradcov. Ich príchod do Československa súvisel s účasťou na príprave politického procesu s L. Rajkom v Maďarsku roku 1949. Maďarský líder M. Rákosi sa usiloval internacionalizovať proces s L. Rajkom. V júni 1949 v Prahe odovzdal zoznam 65 osôb, československých straníckych a štátnych funkcionárov, o ktorých vypovedali obžalovaní v procese s maďarským ministrom zahraničia L. Rajkom ako o osobách podozrivých z nepriateľskej činnosti. 3. septembra 1949 M. Rákosi poslal druhý list Gottwaldovi, v ktorom mu vyčítal, že neprikročil ku konkrétnym opatreniam v súvislosti so zoznamom z júna. O obsiahlom liste, ktorý Gottwaldovi odovzdal L. Biro, a rokoval o zozname aj s R. Slánským, maďarská strana informovala Stalina so zámerom, že vedenie KSČ podceňuje medzinárodný význam procesu s L. Rajkom. [6] Existujú aj ďalšie dokumenty ruskej proveniencie z rokov 1949 - 1950, z ktorých jednoznačne vyplýva, že maďarský líder M. Rákosi zámerne podsúval Stalinovi a sovietskemu vedeniu informácie o nepriateľskej činnosti československých politikov. M. Rákosi počas stretnutia s pracovníkmi zahraničnopolitickej komisie ÚV VKS(b) Ponomariovom a Orlovom v Moskve v januári 1950 oznámil, že má informácie o tom, že čs. minister vnútra Nosek, minister obrany Svoboda a minister zahraničných vecí Clementis sú spojení s anglickou spravodajskou rozviedkou. Informácia Rákosiho bola vedúcim zahraničnopolitickej komisie Grigorianom poslaná Stalinovi. [7] Zostavovaním zoznamov „zradcov“ v Československu, Poľsku, Rumunsku, o ktorých získal dôkazy M. Rákosi z výpovedí obžalovaných v procese s L. Rajkom, maďarské vedenie sledovalo svoje vlastné ciele. Možno súhlasiť s edičnými poznámkami zostavovateľov dokumentov Vostočnaja Jevropa v dokumentoch rossijskich archivov, že M. Rákosi cieľavedome inicioval nedôveru sovietskeho vedenia k československej politickej elite. Toto konštatovanie je zhrnutím faktov z listov M. Rákosiho Stalinovi a rozhovorov predstaviteľov maďarského vedenia so sovietskymi diplomatmi a pracovníkmi Informbyra. Maďarské vedenie - M. Rákosi, M. Farkas, E. Gerö - vyvolávalo nedôveru sovietskeho vedenia, akoby ostatné štáty okrem Maďarska, pomaly a neochotne pristupovali k trestaniu zradcov a špiónov, a tým oslabovali sovietsky blok. [8]
Nátlak na Gottwalda zo strany Rákosiho nezostal bez odozvy. 16. septembra 1949 Gottwald po rozhovore s Rákosim požiadal Moskvu o vyslanie sovietskych poradcov so zdôvodnením, že s odhalením zradcovskej skupiny Rajka v Maďarsku boli odhalené jej spojenia v Československu. Pozitívna odpoveď na žiadosť Gottwalda prišla 23. septembra a 27. septembra 1949 sovietski poradcovia - plukovníci štátnej bezpečnosti ZSSR Lichačev a Makarov, sa stretli s Gottwaldom v Prahe. Poradcovia Lichačev a Makarov sa pred príchodom do Prahy podieľali na príprave procesu s T. Kostovom v Bulharsku a L. Rajkom v Maďarsku. Mali už „bohaté skúsenosti“ z inscenovania veľkých súdnych procesov. V Československu pôsobili do leta 1950. [9] Pozvanie Lichačeva a Makarova na pomoc československej bezpečnosti pri vyšetrovaní a usmerňovaní pri zostavovaní „nepriateľských skupín“ a inscenovaní súdnych procesov nebolo pôvodne chápané Gottwaldom a Slánským v zmysle vytvorenia systému stálych poradcov v čs. bezpečnosti, ale poverením konkrétnou úlohou „hľadania buržoáznych nacionalistov“. K ich bezprostredným úlohám patrila kontrola čs. bezpečnosti a prirodzene aj informácie o postojoch najvyšších predstaviteľov, a osobitne Gottwalda o „nepriateľoch“ v radoch vysokých funkcionárov KSČ. Poradcovia posielali správy ministrovi štátnej bezpečnosti ZSSR Abakumovi, neskôr Ignatevovi a prostredníctvom nich bol informovaný aj Stalin, Molotov a iní.
Hľadanie „československého Rajka“ sovietskymi poradcami medzi vysokými funkcionármi narazilo na ťažkosti. Výpovede novinárky Hložkovej z konca roku 1948 o buržoázno-nacionalistickej skupine na čele s Clementisom neboli hodnoverné a veliteľmi štátnej bezpečnosti Veselým a Švábom boli označené za ohováranie. Tvrdenia Hložkovej, že Clementis sa usiloval o odtrhnutie Slovenska od Čiech a Moravy a pripojenie k Balkánskej federácii, nemohli byť posúdené za reálne ani pri veľkej fantázii vyšetrovateľov. Výpovede zatknutých osôb z leta 1949 (E. Löbla, V. Nového, J. Kopeckého, V. Palečka) nepriniesli hodnoverné dôkazy.[10] Sovietski poradcovia neúspech s trestaním buržoáznych nacionalistov zdôvodnili nečinnosťou veliteľov štátnej bezpečnosti Veselého a Švába, ktorí nedostali od Gottwalda súhlas k zatýkaniu. Gottwald oponoval poradcom, že čs. ministrov pozná mnoho rokov a vylučuje existenciu „československého Rajka“ medzi nimi. Keďže argumentácia poradcov sa nestretla s konkrétnymi opatreniami proti Clementisovi, použili poradcovia metódu otvoreného vydierania Gottwalda. Počas stretnutia s Gottwaldom pravdepodobne vo februári 1950 ho informovali, že majú nové dôkazy o nepriateľskej činnosti Clementisa a o tom bude Moskva informovaná súčasne s tým, že Gottwald napriek dôkazom neprijal zodpovedajúce opatrenia.[11] Len po tomto hrubom nátlaku a vydieraní zo strany sovietskych poradcov Gottwald oznámil, že otázku Clementisa znova posúdia a príjmu opatrenia. Na základe správy sovietskych poradcov zo 16. 3. 1950, kde sa tieto skutočnosti uvádzajú, možno konštatovať, že dôležitý zlom v postojoch Gottwalda k rozkrúteniu kolesa politických procesov s vysokými funkcionármi komunistickej strany nastal vo februári 1950. Gottwald si zrejme uvedomil, že ďalšie oponovanie sovietskym poradcom môže vyvolať nepriaznivé reakcie Moskvy, a v konečnom dôsledku ohroziť jeho postavenie. Pod nátlakom a vydieraním sa zlomil a ďalší postup v konštruovaní politických procesov bol už v réžii sovietskych poradcov s výdatnou pomocou veliteľov štátnej bezpečnosti a vyšetrovateľov, ktorí sa dostali pod ich prísnu kontrolu. Tým sa vytvoril dôležitý systémový prvok vo fungovaní komunistického režimu. Predchádzajúce obavy Gottwalda a Slánského z prítomnosti sovietskych poradcov, ktorí o všetkom budú informovať Moskvu, sa stali skutočnosťou. Pod sovietsku kontrolu sa dostali nielen zložky štátnej bezpečnosti, ale aj najvyšší predstavitelia komunistickej strany a štátu.
Na ďalší osud Clementisa mala dôležitý význam cesta Slánského do Moskvy a odporučenia Stalina, ktoré sa premietli do materiálov februárového zasadania ÚV KSČ o „bdelosti a ostražitosti“ pred nepriateľmi vo vlastných radoch. 13. 3. 1950 rokovalo Predsedníctvo ÚV KSČ o prípade Clementisa. Referát predniesol minister štátnej bezpečnosti L. Kopřiva, po ktorom nasledovala diskusia. Predsedníctvo ÚV KSČ prijalo uznesenie schváliť návrhy Kopřivu, a to: odvolať Clementisa z funkcie ministra zahraničných vecí a dať mu možnosť pracovať na inom úseku, aby svojou prácou mohol ukázať, že to s komunistickou stranou myslí dobre a poctivo. Predsedníctvo uložilo Clementisovi poslať sebakritiku svojej činnosti za vojny, v emigrácii, ako aj svojej činnosti vo funkcii štátneho tajomníka a ministra zahraničných vecí.[12] Po odvolaní Clementisa nasledovalo rozhodnutie Predsedníctva ÚV KSČ o zmenách v Zbore povereníkov na Slovensku. 2. 5. 1950 predsedníctvo odvolalo z funkcie predsedu Zboru povereníkov G. Husáka a L. Novomeského z funkcie povereníka školstva.[13] Odvolaním Clementisa, Husáka, Novomeského sa začala propagandistická kampaň proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom. Za ich hlavných predstaviteľov boli označení spomenutí funkcionári.
O príčinách odvolania Clementisa z funkcie ministra zahraničných vecí informoval sovietsky veľvyslanec Silin sovietskeho ministra zahraničných vecí Višinského, ktorý vystriedal Molotova. V liste Silina sa uvádzalo, že Ústrednému výboru KSČ a mnohým vedúcim funkcionárom bola veľmi dobre známa nepriateľská činnosť Clementisa vo vzťahu k ZSSR v čase podpísania sovietsko-nemeckého paktu. V ďalšej časti listu sa uvádzala kritika kádrovej politiky V. Clementisa na poste štátneho tajomníka ministra zahraničných vecí. Podľa tohto prameňa na vedúce miesta na ministerstve a v zastupiteľských úradoch Československa sa dostali osoby politicky neprijateľné a nepriatelia ľudovej demokracie, z ktorých väčšina ostala za hranicami (po prevrate 1948 - pozn. M. Š.) a stala sa zradcami. Po prevrate ostal za hranicami zástupca ČSR v OSN J. Papánek, 5 veľvyslancov, 17 vyslancov, 5 generálnych konzulov a vyše 50 diplomatických pracovníkov veľvyslanectiev, misií, konzulátov a pod. V roku 1949 zostali v zahraničí ďalší veľvyslanci a vyslanci ČSR. V dôsledku tejto kádrovej politiky Clementisa sa stalo ministerstvo zahraničných vecí hniezdom špiónskeho zoskupenia. Nakoniec list sovietskeho veľvyslanca kládol za vinu Clementisovi, že nebolo splnené uznesenie ÚV KSČ z novembra 1948 o očiste štátneho aparátu.[14]
Obsah správy Silina ukazuje, že zdrojom boli informácie z Predsedníctva ÚV KSČ. Dôležitá je časť správy s číselnými údajmi o politickej emigrácii čs. diplomatov a pracovníkov zastupiteľských úradov. Uvedené fakty o emigrácii sa stali najzávažnejšie v neskoršej obžalobe Clementisa. Obžaloba kládla za vinu, že na ministerstve zahraničných vecí podporoval „Benešových prívržencov“ a iných nepriateľov. Správa sovietskeho veľvyslanca bola pravdivá len v časti o politickej emigrácii čs. diplomatov a pracovníkov zastupiteľských úradov. Pre Československo vznikla nepríjemná situácia v súvislosti s tým, že v emigrácii zostali diplomati zo zastupiteľských úradov v Spojených štátoch, Strednej a Južnej Amerike, západnej Európe a severských štátoch. Väčšina z nich sa po prevrate v roku 1948 zapojila do činnosti protikomunistických organizácií ako Rada slobodného Československa, na pôde OSN a iných. A tento aspekt bol rozhodujúci v kritike Clementisa za kádrovú politiku. Treba dodať, že Clementis vo funkcii štátneho tajomníka nebol hlavným aktérom kádrových návrhov a zmien na ministerstve. Hlavné návrhy predkladal J. Masaryk prezidentovi Benešovi, pokiaľ išlo o menovanie a odvolanie diplomatov. Toto právo patrilo Benešovi do jeho abdikácie v júni 1948. Dôležitá zmena nastala v tom, že prezident do svojej abdikácie súhlasil so všetkými navrhovanými zmenami, ktoré mu predkladali komunisti. Beneš krátko po prevrate v rozhovore s Clementisom v Sezimovom Ústí 4. 3. 1948 vyjadril súhlas s pripravovanými zmenami na zastupiteľských úradoch a ministerstve zahraničných vecí. Uviedol, že nikdy nepôjde proti komunistom, neopustí republiku a nezúčastní sa tretieho odboja, pretože by to znamenalo ísť proti Sovietskemu zväzu.[15] Počas návštevy prezidenta Beneša ho Clementis informoval o odchode československých diplomatov v zahraničí do emigrácie. Spomenul čs. diplomata J. Slávika v Spojených štátoch, ktorý napriek predchádzajúcemu vyhláseniu o lojalite, odmietal vrátiť sa do ČSR a rezignoval z funkcie. Clementis ostro odsúdil konanie J. Slávika a požiadal prezidenta Beneša, aby vydal vyhlásenie odsudzujúce diplomatov, ktorí odmietli vrátiť sa domov a prešli do politického exilu. Prezident Beneš odmietol vydať takéto vyhlásenie, lebo by „mohlo byť požadované, aby odsúdil aj jednanie niektorých politikov doma.“[16]
Nepravdivé boli aj tvrdenia o tom, že po novembrovom zasadaní ÚV KSČ roku 1948 sa neuskutočnili kádrové zmeny na ministerstve zahraničných vecí. V. Clementis sa bránil v liste Gottwaldovi z 15. 4. 1950 proti tomuto obvineniu a uviedol nasledujúce fakty: koncom roku 1948 bolo penzionovaných, prepustených alebo preradených do iných zamestnaní 490 zamestnancov, čo znamenalo výmenu polovice zamestnancov vlastnej zahraničnej služby (mimo technických pracovníkov).[17] Napriek tomu, že Clementis obvinenia z oblasti kádrovej politiky vysvetlil a vyvrátil v dvoch listoch sebakritiky, ktoré adresoval Gottwaldovi a Predsedníctvu ÚV KSČ, obvinenia sa objavovali aj neskôr a boli súčasťou obžaloby.
Sebakritiku uloženú uznesením Predsedníctva ÚV KSČ z 13. 3. 1950 Clementis poslal v liste Gottwaldovi a Predsedníctvu 15. 4. 1950. V liste Gottwaldovi vyvrátil všetky obvinenia vznesené Kopřivom pri jeho odvolaní z funkcie ministra. V tejto súvislosti uviedol: „Prosím Ťa, vážený súdruh Gottwald, aby si pochopil moje znepokojenie nad skutočnosťou, že som nesprávne kritizovaný vo veciach, ktoré sú ľahko overiteľné a vyvrátiteľné ... Aké predstavy a pochyby môžu potom vzniknúť v prípadoch, kde tomu tak nie je“.[18] Clementis od listu Gottwaldovi očakával spravodlivosť a obranu pred vykonštruovanými obvineniami. Sebakritický list Clementisa Predsedníctvu ÚV KSČ je podrobným opisom prostredia, v ktorom vyrastal, štúdia, hodnotenia sovietsko-nemeckého paktu, internácie, pobytu v Londýne a pôsobenia na ministerstve zahraničných vecí. Priznával svoju chybu hodnotenia sovietsko-nemeckého paktu, ale súčasne sa bránil proti obvineniam L. Kopřivu z 13. 3. 1950.[19]
Na listy sebakriticky reagovalo Predsedníctvo ÚV KSČ 2. 5. 1950.[20] V uznesení odmietlo listy Clementisa, ktoré nepovažovalo za sebakritické, ale ospravedlňujúce. Predsedníctvo uložilo komisii zloženej z Kopeckého, Bareša a Köhlera, aby do týždňa vypracovala krátku správu, ale ostro formulovanú odpoveď a predložila ju na konečné schválenie Gottwaldovi. V tomto zmysle schválilo Predsedníctvo ÚV KSČ návrh odpovedí Clementisovi. V liste sa uvádzalo, že Clementis nepochopil sebakritiku vo všetkých bodoch a „musí začať sebakritickým rozborom vlastných chýb, boľševickým vysporiadaním sa s chybami a nie advokátskou obhajobou a zľahčovaním“. [21]
Tretí pokus Clementisa obhájiť sa z vykonštruovaných obvinení bol obsahom jeho listu Predsedníctvu ÚV KSČ z 27. 6. 1950.[22] Bránil sa pred obvineniami z nepriateľstva k ZSSR a kádrovej politiky, kde sa mu vyčítalo, že presadzoval Slovákov v diplomacii. Predsedníctvo poverilo Bareša, aby opäť zvolal komisiu v zložení Kopecký, Köhler a Bareš a formulovalo odpoveď so zdôraznením vyvodenia vážnych dôsledkov zo sebakritiky v ďalšej činnosti Clementisa.[23] Vážnym dôsledkom zrejme bolo myslené odvolanie Clementisa spolu s Husákom, Novomeským a Šmidkem z ÚV KSČ. O takomto návrhu rokovalo Predsedníctvo ÚV KSČ 30. 5. 1950. Sebakritika Clementisa, ktorú predniesol na zjazde slovenských komunistov v máji 1950, bola odmietnutá ako neúprimná a nebola ani zverejnená v novinách. Ponižujúca sebakritika Clementisa bola súčasťou rituálu pred súdnym procesom. Tento sled vývoja naznačil R. Slánský v rozhovore so sovietskym veľvyslancom v Prahe Silinom 31. marca 1950. R. Slánský uviedol, že hlavná skupina nacionalistov na čele s Clementisom musí urobiť sebakritiku a odpovedať na všetky otázky svojich chýb. To ale nevylučuje ďalšiu prípravu procesu s Clementisom a jeho skupinou. Pretože podozrenia sú vážne, hoci v súčasnosti ešte všetko nemožno povedať, ale bude organizovaný proces s Clementisom.[24]
Od leta 1950 nastala zhruba polročná prestávka v generovaní ťaženia proti slovenským buržoáznym nacionalistom a titoistom. Prestávka mala viaceré príčiny. Odvolanie sovietskych poradcov Makarova a Lichačova pravdepodobne súviselo s nespokojnosťou Moskvy s ich prácou na konštruovaní veľkého súdneho procesu s medzinárodným významom porovnateľným s procesom s T. Kostovom a L. Rajkom. Nová skupina poradcov vedená Bojarským prišla do Československa v lete 1950 a potrebovala určitý čas, aby získala „nové dôkazy“ a konštruovala prípravu súdneho procesu podľa sovietskych zámerov. Sebakritické priznania chýb a nedostatkov Clementisa, Husáka, Novomeského a Šmidkeho boli v rovine priznania chýb, ale nie kriminálnych v podobe zrady, špionáže a sprisahania. Clementis po odchode z ministerstva sa zamestnal v štátnej banke v Bratislave. Podobne Husák, Novomeský, Šmidke boli zamestnaní a pohybovali sa na slobode aj keď ich štátna bezpečnosť sledovala.
Odloženie súdneho procesu so slovenskými buržoáznymi nacionalistami malo iné súvislosti. Zloženie skupiny z väčšiny politikov pôsobiacich na Slovensku, by súdnemu procesu vtláčalo provinčný význam, čo sa nezhodovalo so sovietskymi zámermi. Určitú váhu zohrala aj skutočnosť, že ťaženie proti titoistom strácalo v sovietskych zámeroch na aktuálnosti, resp. bolo odsunuté na druhé miesto. Do popredia vystupuje zápas proti sionizmu ako spojenectvo medzinárodného imperializmu. Táto zmena súvisela s obratom v politike ZSSR vo vzťahu k štátu Izrael. Preto konštruovanie obvinení a zloženie nepriateľských skupín sa uberalo aj týmto smerom. Rozsiahle zatýkanie tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov sa uskutočnilo v januári - februári 1951. K tomuto kroku prikročila štátna bezpečnosť z dôvodu, aby vo väzení vynútila pod fyzickým a psychickým nátlakom dôkazy o nepriateľskej činnosti. V. Clementisa zatkla štátna bezpečnosť 21. 1 1951. Bezprostredným podnetom k jeho zatknutiu bola informácia maďarského lídra M. Rákosiho pre Gottwalda, ktorú získal J. Ďuriš počas návštevy Budapešti v januári 1951. Podľa Rákosiho, skupina Clementis, Nosek, Husák mala usilovať o odstránenie Gottwalda.[25] Informácia mohla mať určitý význam, ale podľa nášho názoru nebola rozhodujúca. Rozhodujúci bol záujem Moskvy zinscenovať veľký politický proces o nepriateľskej činnosti vysokých funkcionárov komunistickej strany. Sovietski poradcovia zhromažďovali „dôkazy“ z výsluchov zatknutých a pripravoval sa proces s Clementisom, ku ktorému priradili zatknutého krajského tajomníka KSČ O. Šlinga.
Protokoly z vyšetrovania Clementisa a Šlinga posielali sovietski poradcovia ministrovi štátnej bezpečnosti ZSSR a prostredníctvom neho ich dostával Stalin. 16. 3. 1951 Stalin poslal záznamy z výsluchov Clementisa a Šlinga vodcom komunistických strán Bulharska, Poľska, Maďarska a Rumunska.[26] Zmyslom poslaných záznamov z výsluchov adresovaných Bierutovi, Georgiu-Dejovi, Červenkovi a Rákosimu bolo podnecovať represie v týchto krajinách. Na záznamy z výsluchov so sprievodným listom reagovali lídri uvedených komunistických strán informáciami o prijatých opatreniach proti nepriateľom vo vlastnej krajine. Týmto spôsobom sa lídri komunistických strán sovietskeho bloku dostali ešte pod prísnejšiu kontrolu Stalina. Súčasne sa vzájomne strážili a podnecovali v represiách, aby naplnili cieľ Stalinovej direktívy vyslovenej na prvý pohľad ako nevinnú informáciu.
Po zatknutí R. Slánského 23. 11. 1951 boli na žiadosť Gottwalda a Zápotockého vyslaní dvaja sovietski vyšetrovatelia. Plukovník Sorokin a podplukovník Morozov prišli do Prahy koncom novembra 1951.[27] Pod ich vedením prebiehal proces vyšetrovania a zostavenie skupiny protištátneho sprisahaneckého centra na čele so Slánským. Do tejto skupiny priradili aj Clementisa ako hlavu sprisahania na ministerstve zahraničných vecí. Obžaloba založená na vykonštruovaných a vynútených dôkazoch kládla vinu v troch okruhoch nepriateľskej činnosti: špionáž v prospech francúzskej spravodajskej služby, oslabovanie jednoty československého ľudu a kádrovej politiky. Clementis počas vyšetrovania spočiatku odmietal obvinenia. Po zistení zbytočnosti odporu napokon rezignoval, ako sa sám vyjadril v liste na rozlúčku pred popravou 3. 12. 1952. Odsúdením V. Clementisa na trest smrti a jeho námestníkov A. Londona a V. Hajdu z ministerstva zahraničných vecí na doživotné väzenie, bola degradovaná celá povojnová zahraničná politika Československa. Údajný antisovietizmus Clementisa z roku 1939 poslúžil ako inštrument vo vnútrostraníckych zápasoch o moc alebo väčší podiel na moci medzi súperiacimi skupinami alebo jednotlivcami vo vedení KSČ. Stalin, aby zakryl svoje chyby z obdobia pred druhou svetovou vojnou a počas nej, prenášal vinu na iných. A Clementis sa stal obeťou, lebo neschvaľoval kroky stalinskej zahraničnej politiky v rokoch 1939 - 1940.
Gottwald pod nátlakom a vydieraním zo strany sovietskych poradcov obetoval Clementisa, aby uchránil svoje postavenie. Tento zlom nastal na začiatku roku 1950. Z tohto dôvodu aj vysvetľujúce listy Clementisa o jeho nepriateľskej činnosti, vyžiadané Predsedníctvom ÚV KSČ, ako sebakritika boli odmietnuté. Gottwald nevystúpil na obranu Clementisa napriek tomu, že mu boli známe fakty o vykonštruovaní obvinení.
Na podnecovaní nedôvery ku Clementisovi u sovietskeho vedenia zohral dôležitú úlohu maďarský líder M. Rákosi. Pri každej príležitosti počas stretnutí so sovietskymi diplomatmi a pracovníkmi Informbyra podsúval informácie o nepriateľskej činnosti Clementisa.
Z československých predstaviteľov sa najviac angažoval na kompromitovaní a odsúdení Clementisa B. Köhler, J. Ďuriš, V. Kopecký a V. Široký. Práve od nich pochádzali „argumenty“ proti Clementisovi. Všetci patrili k radikálom vo vedení KSČ. A takýto typ funkcionárov Stalin a sovietske vedenie podporovali pri formovaní režimov sovietskeho typu v štátoch strednej a juhovýchodnej Európy.
Autor PhDr. Michal ŠTEFANSKÝ, CSc., je pracovník Vojenského historického ústavu, Bratislava
[1] NA, fond KSČ - ÚV - 100/24, sv. 171 a. j. 1508. Rukopisný záznam B. Köhlera pod názvom Der Frage Clementis z moskovského archívu K. Gottwalda. Preložená kópia, strojopis v českom jazyku, 3 s
[2] NA, fond KSČ - ÚV - 100/24, sv. 171 a. j. 1508. List H. Ripku zo 6. 3. 1939, v ktorom sa uvádzalo, že V. Clementis je jeho starý priateľ a oboznámil ho s názormi vo vedení KSČ na vytvorenie demokratického vedenia v exile. List H. Ripku sa našiel v trezore Švába po jeho zatknutí a bol zaslaný 3. 2. 1951 R. Slánskému. List o priateľských vzťahoch H. Ripku s V. Clementisom využila štátna bezpečnosť pri príprave obžaloby V. Clementisa a v procese bol priložený ako usvedčujúci dokument č. 2. Pozri: Proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským. Ministerstvo spravodlivosti, 1953, s. 154. Člen londýnskej exilovej vlády a povojnových vlád H. Ripka bol v procese označený ako „známy reakcionár a agent“
[3] VEBER, V.: Stalin - stručný životopis. Praha, UK 1966, s. 138.
[4] The Cominform Minutes of the Three Conference 1947/1948/1949. Foltrinelli Editore Milano, Russian Centre of Conservation and Study of Records for Modern History. Milano 1994, s. 212
[5] VOLOKITINA, T. V., MURAŠKO, G. P., NOSKOVÁ, A. F., POKYVAJLOVA, T. A.: Moskva i Vostočnaja Jevropa 1949 - 1953. Stanovlenije političeskich režimov sovetskovo tipa. Moskva 2002, s 532
[6] Vostočnaja Jevropa v dokumentoch rossijskich archivov, tom 2. 1949 - 1953. Moskva, Novosibirsk, s. 221-224
[7] Sovetskij faktor v Vostočnoj Jevrope 1944 - 1953, tom 2. 1949 - 1953. Dokumenty. Moskva 2002, s 24
[8] Vostočnaja Jevropa, c. d., s. 331
[9] Vystriedala ich skupina poradcov vedená Bojarským (do leta 1951) a potom Bezčastnovom do roku 1954
[10] Sovetskij faktor v Vostočnoj Jevrope, c. d., s. 286-28
[11] Tamže, s. 228. Sprievodný list V. S. Abakumova V. M. Molotovovi so správou poradcov MŠB ZSSR M. T. Lichačeva a N. L. Makarova o práci československých orgánov bezpečnosti, reakcii Gottwalda na materiály kompromitujúce bývalého ministra zahraničných vecí V. Clementisa a iných s dátumom 16. 3. 195
[12] NA, fond KSČ - ÚV - 02/1, sv. 17 a. j. 212. V materiáloch predsedníctva sa nenachádza referát L. Kopřivu a záznam z diskusie. Obsah referátu možno priblížiť len na sebakritike, ktorú Clementis napísal. Predsedníctvo ÚV KSČ vzalo na vedomie vyhlásenie Clementisa. Ale sebakritické slová Clementisa boli Slánským označené za advokátsku obhajobu, teda neakceptovateľnú členmi predsedníctva
[13] NA, fond KSČ - ÚV - 02/1, sv. 19 a. j. 221
[14] Sovetskij faktor v Vosotčnoj Jevrope, c. d., s. 301-303. Sprievodný list M. A. Silina A. J. Višinskému so správou o uvoľnení V. Clementisa z postu ministra zahraničných vecí Československa z 21. 4. 1950
[15] NA, fond KSČ - ÚV - 100/24, sv. 103 a. j. 1176. Záznam rozhovoru V. Clementisa s prezidentom Benešom 4. 3. 1948 v Sezimovom Ústí
[16] NA, fond KSČ - ÚV - 100/24, sv. 103 a. j. 1176. Záznam rozhovoru V. Clementisa s prezidentom Benešom 4. 3. 1948 v Sezimovom Ústí
[17] NA, fond KSČ - ÚV - 02/1, sv. 19 a. j. 221. List V. Clementisa pre Gottwalda z 15. 4. 1950, 16 s., strojopis, kópia
[18] Tamže, s. 10
[19] NA, fond KSČ - ÚV - 02/1, sv. 19 a. j. 221. List V. Clementisa pre Predsedníctvo ÚV KSČ z 15. 4. 1950, 37 s., strojopis, kópia
[20] NA, fond KSČ - ÚV - 02/1, sv. 19 a. j. 221. Zápis zo schôdze Predsedníctva ÚV KSČ z 2. 5. 1950
[21] NA, fond KSČ - ÚV - 02/1, sv. 19 a. j. 224. Návrh odpovedí Clementisovi schválený komisiou Predsedníctva KSČ
[22] NA, fond KSČ - ÚV - 02/1, sv. 21 a. j. 234. List V. Clementisa Predsedníctvu ÚV KSČ 27. 6. 1950, 19 s., strojopis, kópia
[23] Tamže. Zápis zo schôdze Predsedníctva ÚV KSČ 25. 9. 195
[24] Vostočnaja Jevropa, c. d., s. 331
[25] Moskva i Vostočnaja Jevropa, c. d., s. 536
[26] Moskva i Vostočnaja Jevropa, c. d., s. 537
[27] Moskva i Vostočnaja Jevropa, c. d., s. 587.
