War is over! Dokedy?

Stačí sa pozrieť len na ostatných 500 rokov. Za celé 16. a 17. storočie vládol v Európe mier iba desať rokov. V 17. storočí zomrelo v tzv. tridsaťročnej vojne okolo 600-tisíc ľudí. Vo vojne o španielske dedičstvo v 18. storočí zomrelo ešte o 100-tisíc ľudí viac. V 19. storočí počas napoleonských vojen zomreli 3 milióny ľudí. V 20. storočí počas dvoch svetových vojen zomrelo dohromady vyše 90 miliónov ľudí, väčšina z nich v Európe. Nehovoriac o tom, že za ostatné storočia Európania krvavo dobývali územia po celom svete, či už v mene „križiactva“, kolonializmu alebo imperializmu. Skrátka, Európa v minulosti bojovala prakticky nepretržite, či už kvôli náboženstvu, územiu, trhom alebo ideológii.

Odkedy vznikol projekt európskeho zjednotenia, ktorý vyvrcholil vznikom Európskej únie, na území EÚ sa neodohrala žiadna vojna. Ako spieval John Lennon: war is over! Na území EÚ to platí. 60 rokov bez vojen! Počet obetí: nula! Vychádzajúc z naznačeného historického kontrastu som presvedčený, že ak dnes niekto spochybňuje, či si EÚ zaslúži Nobelovu cenu za mier, je to prejav neznalosti dejín, nehumánnej ignorancie a hlbokej neúcty voči všetkým miliónom obetí európskych vojen za posledné storočia. V časoch ekonomickej a politickej krízy v EÚ je udelenie Nobelovej ceny za mier pre EÚ obrovským morálnym zadosťučinením, ktoré by malo otvoriť oči všetkým euroskeptikom a nacionalistom, ktorí svojim ľahkovážnym prístupom k myšlienke zjednotenej Európy riskujú mier ako najdôležitejšiu hodnotu civilizovanej modernej spoločnosti.

Samozrejme, EÚ má veľa chýb. Jej súčasná podoba je neoliberálna, elitárska a byrokratická. Našli by sme určite veľmi veľa dôvodov na kritiku. No udelenie Nobelovej ceny za mier nebolo vyznamenaním Európskej únie za to, že tlačí na rozpočtové škrty, čo má mnohokrát asociálne dôsledky. EÚ cenu nedostala ani za to, že niektoré jej členské štáty používajú proti svojim demonštrujúcim občanom brutálnu a hrubú silu. Cena nie je ani ocenením toho, ako neférovo sa často EÚ správa voči tretiemu svetu. Ani toho, že niektoré členské štáty sa po boku USA rozhodli participovať na vojne v Iraku. Nehovoriac o tom, že EÚ funguje v bezpečnostnej politike na medzivládnej úrovni a ťažko preto kritizovať EÚ za niečo, čo je až na malé výnimky vo výlučnej zodpovednosti jej členských štátov. Áno, dôvody na kritiku EÚ existujú. Ale väčšinou nemajú nič spoločné s tým, že EÚ dostala Nobelovu cenu za mier.

Hovorí sa, že všetko so všetkým súvisí. Ale v tomto prípade mi pripadá nespravodlivé, ak niekto kvôli mnohokrát aj oprávnenej kritike EÚ prehliada to, že zjednotená Európa priniesla na náš kontinent mier. A to je po storočiach šialeného krviprelievania sakramentsky veľa. Nobelova cena za mier neznamená, že EÚ je imúnna voči kritike. Znamená len toľko, že mier na našom kontinente nie je žiadna samozrejmosť a inteligentní a skúsení ľudia z Nobelovho výboru si dobre zrátali, že EÚ je dnes jedinou zárukou mierového spolužitia národov v Európe. Vyslali signál, že EÚ musí odolať kríze, aby uchránila mier vo svete. Ak sa rozpadne EÚ, nebude trvať dlho a v Európe bude ďalšia vojna. Pri pohľade na históriu a súčasný nárast extrémizmu o tom vôbec nepochybujem. A každého, kto sa smeje z Nobelovej ceny za mier pre EÚ vyzývam, aby sa zamyslel nad tým, či to, za čo (možno oprávnene) kritizuje EÚ, naozaj stojí za to, aby ignoroval, že vyše 60 rokov naozaj žijeme v mieri a on/ona sa nemusí báť, že jeho/jej deti hrajúce sa na ulici roztrhá na kusy granát alebo bomba.

Jedna vec je chcieť, aby EÚ bola lepšia, demokratickejšia, sociálnejšia, humánnejšia a zodpovednejšia voči tretiemu svetu, no  iná vec je nedomýšľať dôsledky jej prípadného rozpadu... Zrejme aj toto sa snažili povedať tí, ktorí rozhodli o tom, že EÚ si Nobelovu cenu za mier zaslúži. Áno, zaslúži! A vzhľadom na výnimočne dlhú historickú skúsenosť s mierom v Európe by si azda zaslúžila aj zápis v Guinessovej knihe rekordov.