Bratislavský Baumgartner, košický Puccini

Dve premiéry: v SND svetová premiéra opery rakúskeho skladateľa Romana Baumgartnera Maria Theresia a v opere Štátneho divadla v Košiciach dve z trojice jednoaktoviek Pucciniho Triptychu.
Počet zobrazení: 1623
mterezia.jpg


Na prvý pohľad majú najnovšia Baumgartnerova opera a Pucciniho opery čosi spoločné. Aj dnes slávny taliansky skladateľ musel v minulosti (a jeho ctitelia kde-tu aj dnes) bojovať s názormi, že jeho opery príliš vychádzajú v ústrety divákovi svojou ľúbivou melodickosťou a príbehmi vyvolávajúcimi dojatie. Rovnako Baumgartner sa od konca 20. storočia (najprv na poli filmu a  muzikálu, neskôr aj opery) snaží osloviť dnešného diváka  návratom k melódii.

Tu sa však akákoľvek ďalšia podobnosť končí. Puccini si vytvoril originálny hudobný štýl a jeho hudobnej reči i javiskovému cíteniu nemožno vytknúť nepôvodnosť. Skôr platí, že ho napodobňovali ďalšie generácie od jeho žiaka Alfana až po Giancarla Menottiho. Charakter jeho hudby je pevne spätý so svetom meštiactva, ktoré preberá od aristokracie rolu operného publika, pretože skladateľova hudba i príbehy ideálne korešpondujú s jeho myšlienkovým svetom.

Baumgartnetov nesúrodý hudobný mix

Baumgartnerovým adresátom sú predovšetkým vrstvy odchované na muzikále, čo sa skladateľ  snaží zmierniť tým, že prvky tejto inšpirácie riedi podnetmi raz klasických raz moderných hudobných prúdov vážnej hudby. Kým v recitatívoch sa tvári moderne, v melodickej zložke spevných čísel je nadbytok filiácií z opernej klasiky tak v melodike ako v použitých hudobných formách. Tento mix vo výsledku  je mimoriadne nesúrodný a skladateľov štýl by sa dal slušne označiť ako eklekticizmus či nepôvodnosť. Tieto vlastnosti boli typické aj pre jeho učiteľa Leonarda Bernsteina, ktorý však dosahoval väčšiu štýlovú jednotu. Roznorodé sú aj pramene, z ktorých skladateľ čerpá v zmysle geografickom. Objavujú sa záblesky hudby maďarskej, viedenskej operety, ba v závere sa objaví rytmus pripomínajúci americký pôvod. Ďalším nedostatkom diela je jeho neúmerná dĺžka. Libreto Rainera Lewandowského má vyslovene epický charakter a úplne ignoruje dramatické zákonitosti (peripetia, konflikt, rozuzlenie atď.) radiac vedľa seba epizódy zo života vladárky od jej narodenia, cez jej boj o sobáš so Štefanom Lotrinským po jej korunováciu v bratislavskom Dóme sv. Martina. Tento typ uchopenia príbehu spolu s hudobnou faktúrou  vyvolávajú dojem statickosti, umelého predlžovania diela do podoby veľkej opery.

Pri takom problematickom diele nič nezmohol ani remeselne zručný slovensko-poľský režisér Laco Adamík, ktorý postavil príbeh na univerzálnej scéne Barbary Kedzierskej a v krásnych kostýmoch Ľudmily Várossovej. Dirigovanie diela v posledných dňoch prevzal mladý Marián Lejava, takže len vďaka jeho pohotovosti mohla premiéra opery dojednanej (ako mačka vo vreci) bývalým vedením súboru uzrieť svetlo sveta. Z účinkujúcich treba pochváliť Češku Luisu Albrechtovú v ťažkej úlohe panovníčky, mierne za ňou zaostával interpret jej manžela Tomáš Juhás.

Puccini bez adekvátneho umeleckého výsledku  

V Košiciach si z Pucciniho tvorby vybrali melodicky menej ľúbivý, no v charakteristike prostredia a vyspievaní vášní priam príkladný Plášť a vďačnú, všeobecne uznávanú komickú operu Gianni Schicchi. Išlo teda o prvú a tretiu časť Triptychu, ktorý skladateľ premiéroval v New Yorku v roku 1918 pod taktovkou Artura Toscaniniho. Práve v komickej opere Puccini opúšťa do istej miery svoj osvedčený štýl, keď do modernej ansamblovej opery vsúva len 3 – 4 hudobné čísla s ľúbivou melodikou (najznámejšia je Laurettina ária O mio babbino caro, ktorú dnes počúvame takmer na každom vokálnom koncerte). Zaujímavý je aj postoj skladateľa k zhudobneným príbehom. V asketicko-ponurom Plášti napríklad poukazuje aj na sociálne determinanty osudov protagonistov, pričom v árii Luigiho (azda pod vplyvom  Zolových názorov) vykresľuje ťažký život obyčajného robotníka. V komickej opere zasa sa jednoznačne stavia na stranu Schicchiho proti rozhádaným, lakomým a sebeckým príbuzným zomretého Buosa Donatiho, ktorých svojou šikovnosťou oberie o časť majetku. Toto stanovisko zjavné od vstupu postavy na javisko podčiarkuje jeho záverečné prozaické ex tempore, v ktorom sa Gianni sťažuje na to, že ho pre takú hlúposť veľký Dante umiestnil v Pekle Božskej komédie.

Kvalitné Pucciniho dielo však nenašlo v Košiciach adekvátny umelecký výsledok. Hlavnú vinu má na tom hosťujúci významný český režisér Jan Antonín Pitinský, ktorý príbehu Plášťa neveril a modifikujúc ho potrel jeho základné pozitíva. Namiesto budovania atmosféry sme videli narúšanie príbehu vymyslenými pantomimickými výjavmi, ktoré sa pohybovali v rozmedzí od popisnosti po ironický komentár. V podobnej podobe ich potom použil aj v komickom príbehu z Florencie. Nápady idúce proti zmyslu diela akoby ovplyvnili aj dirigenta Petra Olosa (z Brna), ktorému sa tak ako režisérovi lepšie darilo v inscenovaní Schicchiho, ktorého réžia mierne posunula od ironického pohľadu až k fraškovitosti. V tejto časti sa dali aspoň pochváliť scéna (Jan Štepánek) a kostýmy (Jana Preková) blížiace sa k univerzálnosti. Triptych, ktorý je oveľa menej známy než viaceré Pucciniho opery, potrebuje kvalitných sólistov, v prvej časti s mohutnými dramatickými hlasmi, v druhej zase schopných ansamblového spievania. V Plášti sa k ideálu ako-tak blížil predstaviteľ Micheleho Marian Lukáč, interpret Schicchiho Marek Gurbaľ očaril hlasom, menej však spevom a hereckým prejavom tejto náročnej postavy. Niektoré ďalšie výkony predstavovali solídny priemer (Jaroslav Dvorský ako Luigi, Janette Zsigová ako Laureta), ďalšie boli skôr umeleckou prehrou (českí sólisti Ondřej Koplík ako Rinuccio, Jitka Zerhauová ako Frugola).

Dúfam, že slovenskí operní diváci dokážu rozlíšiť medzi osvedčenou kvalitou a pochybnou trblietavou pozlátkou a priklonia sa k ozajstným hodnotám.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
16. október 2012, 04:10
Súhlasím s konštatovaním, že vedenie SND v prípade Márie Terézie kúpilo mačku vo vreci. V čase, keď divadlo zápasí s finančnými problémami je nákladná aj keď efektná výprava podobného diela zbytočným vyhadzovaním peňazí. A to je uvedená kritika veľmi mierna voči sólistickým výkonom a obchádza trápnosti okolo odvolania dirigenta Paula Mauffraya.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984