Odišiel Zdenko Mikula, najstarší slovenský skladateľ

Dňa 31. októbra, necelý mesiac predtým než by dovŕšil úctyhodný vek 96 rokov, zomrel v jednej z bratislavských nemocníc najstarší slovenský skladateľ, stredoslovenský rodák Zdenko Mikula.
Počet zobrazení: 3798
mikula.JPG

Možno preto, že v rokoch „reálneho socializmu“ zastával popri odborných aj vysoké organizátorské posty vo Zväze slovenských resp. Československých skladateľov, naša oficiálna skladateľská obec ho v posledných dvoch desaťročiach nebrala na vedomie. Zato si jeho osobnosť ocenili tak Slováci žijúci v Českej republike, keď mu v pražskom Rudolfíne zorganizovali nádhernú oslavu jeho deväťdesiatin, v roku 2008 reprezentácia Maďarska, ktorá ho ocenila titulom Rytier kultúry a pred rokom mesto Banská Bystrica (čestné občianstvo) a tamojšia Štátna vedecká knižnica (jeho jubileu venovala osobitnú výstavu). Nadovšetko ho však milovali slovenskí zboroví speváci, ktorí sa s ním stretali na rôznych festivaloch a zborových súťažiach.

So Zdenkom som sa zoznámil v roku 1992, kedy som v Národnom osvetovom centre prevzal referát zborového spevu a s ním aj poradný zbor, ktorého bol členom. Hoci bol skladateľom všestranným, v posledných dvoch desaťročiach svojho života sa sústredil predovšetkým na zborovú tvorbu chápanú nie ako remeslo, ale ako službu  v nových podmienkach ťažko sa presadzujúcemu slovenskému zborovému hnutiu. Zborové skladby písal veľakrát „na telo“ konkrétnym zborovým telesám, ba dokonca zavše na ich objednávku. No tým sa to pre neho neskončilo. Chcel vidieť a počuť, ako zbor jeho skladbu (i diela iných skladateľov) nacvičil a neváhal preto putovať po Slovensku od jedného centra zborového spievania k druhému. Neboli to výlety krátkodobé a pohodlné. V jeho úctyhodnom veku sa neváhal vybrať vlakom do Vranova nad Topľou alebo do Humenného, navštevoval zborové podujatia v Prievidzi, Turčianskych Tepliciach, Banskej Bystrici, ba každoročne spolu s nerozlučným druhom dirigentom Štefanom Klimom a niekedy aj s ďalšími skladateľmi (Novák, Burlas, Hrušovský) počas adventu navštívil lokálny, no Jožkom Kazánom výborne zorganizovaný adventný koncert vo Veľkom Kýri. Tu však nebol iba poslucháčom. V snahe prekonať bariéry medzi väčšinovým a menšinovým etnikom vždy priniesol so sebou vianočné koledy, ktoré sa potom spievali (v maďarskej obci) po slovensky i po maďarsky, ale aj v ďalších jazykoch. Práve jedna z takýchto ciest sa mu stala osudnou, keď pri nočnom návrate z koncertu spadol a stratil niekdajšiu pohyblivosť.

V posledných rokoch som ho občas navštevoval (dnes ľutujem, že to nebolo častejšie) v jeho byte, v ktorom žil v relatívnej izolácii bývajúc na štvrtom poschodí bez výťahu. Dalo sa s ním diskutovať o všetkom možnom, predovšetkým to však bola pre neho príležitosť zaspomínať si na svoju mladosť, na svojich pedagógov, na kolegov v rôznych zamestnaniach, ktorými prešiel. Keď už nemohol písať do notovej osnovy, veľa čítal  a mne požičiaval mimoriadne zaujímavé knihy (o Janáčkovi, Bernsteinovi, Muchovi ml.). Zrejme najviac ho ťažilo, že už nemôže počúvať spev na podujatiach ako Mládež spieva, Trnavské zborové dni, Vranovské zborové slávnosti, Festival Figuša Bystrého a pod.

Pokiaľ ide o jeho zborovú tvorbu, vedel si vybrať naozaj kvalitné básnické predlohy (Poničana, Smreka, Kostru, Horova, Mihálika, Turčányho, Válka). Najvýznamnejšie zborové skladby zložil pre Klimovu Lúčnicu, či už máme na mysli legendárne Lúčne hry (1958) alebo zborové oslavy rodnej hrudy v skladbách Moja rodná, Domovina moja, Ozývaj sa hora, Daj Boh šťastia tejto zemi atď. Najmä detské zbory obľubovali a často uvádzali jeho skladby či už nefolklórneho smerovania (Hajulienky, haj, Naša Anka), ale častejšie práve umelecké transkripcie ľudových piesní (Myjava, Myjava, A keď ja še, Podzme domu). Istou kuriozitou je, že jeho záujem neobišiel ani piesne rusínske, lužicko-srbské, cigánske (populárna Joj, mamo), piesne Slovákov z Rumunska, Maďarska, Rakúska, Ameriky. Národné osvetové centrum viackrát určilo niektorú z jeho zborových skladieb ako povinnú pri celoštátnych zborových súťažiach.

V Bratislave sa Mikula objavil na verejnosti len zriedkavo. Pri okrúhlom výročí speváckeho zboru Lúčnica vo Veľkej sále Reduty sa vari naposledy stretol so svojím nerozlučným druhom (povahovo tak odlišným, totižto prísnym, kým od bol skôr rozšafný bohém) Štefanom Klimom, ktorý skoro nato náhle zomrel. Pred dvoma, resp. pred rokom sa mohol tešiť z premiéry svojej komornej skladby na festivale Melos-Etos v Slovenskom rozhlase a potom na koncerte v Blumentálskom kostole, ktorý mu venovala Lúčnica k jeho 95. výročiu narodenia.

Lúčim sa s Tebou, Zdenko, slovami Horatia z mojej najobľúbenejšej Shakespearovej hry: „Spi sladko a anjelské chóry nech Ťa kolíšu.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984