Pozvanie k poézii - predstava a iné básne

predstava

k nahej žene nedoletí sen

vstane

vyčnieva v izbe

ako osamelý strom


z okna vanie noc

obvíňa ju

v nepravom mesačnom svetle

a tak cúvne pred chladom

zatvorí sa v prikrývke


na hrane bedrovej kosti

takmer pocíti tretiu ruku


večerná

v priúzkej uličke

zapĺňa opätkami

chýbajúce mačacie hlavy

zaznamenáva prelety

a tichý pohyb v šatách


s čiernym anjelom

rozkrídľuje šero

je polotieňom

i opatrnou iskrou


stretnutie

vstúpiť do šiat

čo vedia spasiť telo

obkolesiť ho

lesklým hodvábom

s votkanými kovovými vláknami


po splývavom odeve

bez ramienok

akoby tiekli zlaté olivy


nahá koža navyše

najmä tvár

zahmlievajú viac

vstaneš

a priviažeš sa

aby sa nechcelo odísť


v tesnej šatni

šepot v záhyboch sukne

ubúda šiat

gombík zdržiava

a zároveň posúva

voľba i podriadenosť súčasne

opakuje sa buchnutie

dvierok v srdci

čoraz častejšie sa nadýchneš

na otázku: ako?

odpovedám

rozhodni sa

tvoje ruky sú tvojimi


tancovať s neznámym

dáš sa do reči

so striebornými krokmi

sú najprv v hlave

neskôr v chodidlách


nezanechávajú stopy

ako slová

s bublinkou namiesto duše


zaobľuješ ruku na ruke

zmätená zo susednej nohy

ktorá je cudzia


vlasatica

dvere s dymovým sklom

napodiv zrkadlia

radšej sa odvráť

nehraj rukami po šatách


urob to v noci

keď tma oprie sa

o palicu s mesačným držadlom

odviň modlitebný šál

rozviaž remienky

iskri po hodvábe


odlúčenie

kľaknúť na jablká

v polovici nôh

vyniesť ich podobu

cez územie kože

k meandrom pod ramenami


zdvihnúť sa na špičky

bezhlasne

odomknúť saténový odev


otvoriť sa uprostred

ty zvlášť

ja v inom dome


kúsok nad mestom

ešte pred nami vošiel vetrík

z jedného stromu do druhého vanie

zatvára izby denných vtákov

tie nočné posúva do živej tmy

rozoberá

ticho do väčšieho ticha


čierne mlyny na nebi

vedia niečo z ničoho

napríklad trblietavý prach

línie lúky

a nočné pasenie koní


mágia

skoro do večnosti sa zvinieme